16. kapitola

Bolo už po svätodušných sviatkoch, ktoré babička pomenovala „zelenými“, možno že preto, že májami z brezy okrášlila celé stavänie, zvonku i zdnuka, takže i pri stole i v posteli boli všetci pod zeleným. Sláviček už nespieval v krovinách, lastovičky vyvádzali mláďatá zpod strechy, na peci pri mačkách ležalo májové mačiatko, s ktorým sa Adelka rada poihrala. Čierna jej sliepočka vodila už odrastené kuriatka a Sultán a Tyrl zase každú noc skákali do vody za myšami, čo zavdalo starým práčkam príčinu ku strašidelným rozprávkam, že na lavičke pri Starom bielidle straší „hastrman“.

Adelka chodila s Voršou vyháňať Stračku na pašu, chodila i s babičkou za zelinkami, alebo sedela pri nej na dvore pod lipou, ktorej kvety babička už tiež sušila — a odriekala jej z knihy. A večer, keď šly naproti deťom, zašly si poľom; babička si išla obzrieť ľan — a pri tom sa rada rozhľadela po šíroširých panských poliach, kde bohaté klasy úprkom žlkly — a keď vietor po nich vlnky hádzal, nemohla z nich oka odtrhnúť. Dakedy oslovila Kudrnu, ktorý obchádzal polia a k nej sa pripojil: „Radosť je z toho božieho požehnania; nedopúšťaj, Bože, pohromy!“

„Ba máme veľké sparná,“ hovoril Kudrna, obracajúc oči na oblohu.

Keď išli okolo hrachu, neopomenul natrhať Adelke do zásterky mladých strúčkov a vždy upokojil si svedomie tým, že by ani kňažná proti tomu nič nemala, „pretože má babičku i detičky rada.“ Barunka už nenosila sestre kúsky sladkého dreva, alebo sladkej smoly, čo si alebo za krajciar kúpila, alebo dostala od dievčat za vypracovanie nemeckých úloh. Akonáhle sa pred školou rozložila predavačka s čerešňami, pravidelne každé odpoludnie za ne krajciar utratila. Keď deti šly domov dubinou, sbieraly jahody; Barunka spravila z brezovej kôry kabelku a tú plnú nasbierala jahôd a — keď nebolo jahôd, nasbierala aspoň kvietkov, krasotínky, neskoršie borovnice a lieskové oriešky. Babička zase prinášala z hory hríby, pri tom učila deti rozoznávať jedlé od jedovatých. Slovom, bol už koniec júla a začiatkom augusta mala prísť pani kňažná i otec — a okrem toho sa tešily deti, že už bude koniec školy. Pani Prošková dozerala zase celé dni v zámku, aby i ten najmenší kútik bol umytý, oprášený, vyleštený — a pán záhradník si temer nohy uchodil po záhrade, dávajúc pozor na každú hriadočku, či mu kvietky rastú tak, ako on chce, prezeral trávničky, či niektoré stebielko nerastie bujnejšie ako druhé, aby ho mohol s druhými zároveň zastrihať, preliezal ker za kerom, či tam niekde nájomnice nezabudly prhľavu, aby ju vytrhol a cez plot prehodil. Všade boly prípravy k príchodu veliteľky. Mnohí, ktorým príchod panej donášal úžitok, tešili sa na ňu; mnohí sa mrzeli a správca i jeho rodina sa každý deň o piaď hlavy ponižovali — a keď sa vo dvore hovorilo: „Zajtra sú tu,“ sa pán správca tak snížil, že i na ponížené pozdravenie poklasného poďakoval, čoho v zime nikdy neurobil, lebo bol vtedy prvou osobou v zámku. Babička želala pani kňažnej všetko dobré, modlila sa za ňu každodenne; keby ale s jej príchodom nebol býval spojený i príchod zaťov, bolo by jej to ľahostajné bývalo vidieť ju alebo nevidieť. Ale tentoraz sa i babička nevedela dočkať príchodu pani kňažnej; mala čosi pred sebou, o čom ale nikomu nehovorila.

Začiatkom augusta začala sa i žatva a pani kňažná vskutku prišla prvé dni a to s celým komonstvom. Slečna, dcéra správcova, čakala Taliana, avšak sa hneď musela dozvedieť, že toho nechala pani kňažná v hlavnom meste. Pani Prošková žiarila radosťou, deti maly svojho milého tatíčka; babičke sa pravda tvár trochu zamračila, keď nevidela prichodiť s Jánom i svoju dcéru Johanku. Priniesol jej ale list, v ktorom jej dcéra odkazovala tisiceré pozdravy od tety Doroty i od strýka a na vedomie dávala, že pre strýkovu chorobu prísť nemôže, lebo teta hospodárstvo a svojho chorého nemôže opustiť, preto by od nej, od Johanky, bolo neláskavé, aby tetu samotnú nechala. — Písala, že je jej snúbenec dobrý človek, že je teta dorozumená, aby si ho vzala, a že im chce na Katarinu svadbu vystrojiť, že čakajú len na babičkino svolenie. „Keď budeme svoji, akonáhle to bude možné, prídeme do Čiech, aby ste nám dali, mamička, svoje požehnanie a poznali môjho Juríčka, ktorého ale Jurom voláme. On je tiež nie Čech, je kdesi až z tureckých hraníc, ale sa s ním dobre srozumiete, lebo som ho naučila skorej česky, ako Terezka svojho Jána. Rada by som sa bola za Čecha vydala, ja viem, že by vás to bolo viac potešilo, ale čo robiť, mamička, srdce si nedá rozkázať, mne sa zapáčil ten môj Krobot.“ Tak list končil.

Terezka list predčítala, Ján bol prítomný a podotknul: „Ako by ju počul, tú veselú Hanu; ale hodná dievčina a Juro je poriadny človek, znám ho, on je prvým tovaryšom u strýka, kde je Hana — a kedykoľvek som k nim do vyhni vošiel, mal som z Jura radosť. Chlap ako jedľa a remeselník, treba mu páru hľadať.“

„Ale jedno slovo tam bolo, Terezka, tomu som nerozumela, niekde tu dolu, to mi ešte raz prečítaj.“ A babička ukazovala v liste na koniec.

„To je Krobot, nie?“

„Čo je to, prosím ťa?“

„To tak prezývajú vo Viedni Horvatov.“

„Teda je to také. No, pán Boh jej daj šťastia! Ale kto by si to bol pomyslel, z akých to končín sa tí ľudia k sebe dostanú. A Jurko sa volá, ako nebožtík jej otec!“ S tými slovami složila babička list, utrela slzu z oka a šla si list odložiť do priečinku.

Deti boly nevýslovne blažené, že maly otca doma. Nemohly sa dosť naňho nahľadieť a jeden cez druhého dral sa o slovo, aby mu sdelily, čo sa za celý rok prihodilo, čo mu ale všetko z matkiných listov už známe bolo. „Ale teraz ostaneš u nás cez celú zimu, či áno, tatíček?“ opytovala sa líškave Adelka, hladiac otcove fúzy, čo vždy s úľubou robila.

„Všakver, tatíčko, keď bude sanica, tak nás presankuješ na tých krásnych saniach a na kone zavesíš hrkálky? Pán kmotor z mesta poslal raz v zime po nás, boly sme tam s maminkou, babička nechcela ísť, ale to sa ti letelo a to zvonilo a každý v mestečku vybehol na ulicu, aby videl, že kto sa tu sankuje,“ rozprával Vilko; otec ale nemohol prísť k odpovedi, preto, že zase začal Janko: „Či vieš, tatík, že ja budem horárom? Keď vychodím školu, pôjdem k pánu Beyerovi na vrchy a Orol pôjde na Riesenburk.“

„Dobre, len sa skorej pilne uč v škole!“ usmial sa otec a ponechal chlapcovi voľnosť v rozhodnutí.

Prišli i priatelia, pán horár a pán mlynár privítať milého hosťa. Neveľký dom sa obveselil i Sultán a Tyrl hnali sa akousi neobyčajnou divou radosťou naproti Hektorovi, ako by mu chceli sdeliť veselú novinu. Veď ich pán rád videl, od tej doby, čo kačičky poškrtili, výprask vôbec nedostali a kedykoľvek mu prišli naproti, pohladil ich po hlavách. Babička, keď videla radosť tých dobrých psov, poznamenala, že si zviera dobre zachová, kto ho má rád a že to tak skoro nezabudne.

„A je komteska úplne zdravá?“ opýtala sa pani horárka, ktorá prišla i s deťmi, aby uvítala pána kmotra.

„Hovorí sa, že je, ale ja myslím, že je nie. Niečo ju musí trápiť. Ona bola vždy subtilná, ale teraz je celá zduchovnelá, a tie oči dívajú sa ako z neba. Keď ju takú vidím, zaplakal by som nad ňou. Veď je i pani kňažná všetka utrápená a ako komtessa ochorela, prestaly v našom dome radovánky. Práve pred chorobou mala byť zasnúbená jednému grófovi. Je z bohatého rodu, pani kňažná je zadobre s jeho rodičmi a hovorí sa, že si ten sňatok veľmi praje. — No, neviem,“ doložil pán Prošek a nedôverive pokrútil hlavou.

„A čo na toto hovorí gróf?“ opýtaly sa ženské.

„Čo by hovoril? Musí byť spokojný a čakať, kým sa dievča uzdraví; a jestli umrie, môže nosiť smútok, ak ju opravdove miluje. Že vraj pôjde za kňažnou do Talianska.“

„Ale či slečna grófa miluje?“ opýtala sa babička.

„Ktože to môže vedieť! Ak nemá iného v srdci, mohol by sa jej zapáčiť, je pekný človek,“ odpovedal Ján.

„Veď to je to, či sa jej druhý nepáči,“ povedal pán mlynár a podal pánu Proškovi otvorenú tabačnicu; „proti gustu žiadon dišputát.“ Bolo to jeho obľúbené príslovie. „Tu, hľa, naša krčmárka mala by už dávno po svadbe, keby jej rarášky neboli odviedli to, čo sa jej páčilo,“ dokončil pán mlynár a keď už všetkých poponúkal, šňupol si i sám výdatne a žmurknul stranou po Kristinke, ktorá tiež tam stála.

„Ľutoval som vás obidvoch, keď mi to pani písala,“ povedal pán Prošek a pozrel na bledé dievča.

„Či sa už Míla vpravil do svojho stavu?“

„Čo má robiť, chudák! Musí, ačkoľvek mu je dosť ťažko,“ odpovedala Kristinka, a obrátila sa k obloku, aby zakryla slzy.

„To verím,“ ozval sa horár, „zavrite vtáka trebárs aj do zlatej klietky, les mu bude predsa len milší.“

„Najmä vtedy, keď tam samička po ňom túži,“ uškrnul sa pán mlynár.

„I ja som bol vojakom,“ začal pán Prošek; úsmev pohrával okolo pekných úst, keď to povedal a jeho modré oči obrátily sa k pani Terezke.

Usmiala sa tiež a povedala: „Ty si bol hrdina, ty!“

„Len sa nesmej, Terezka; keď si sa chodila dívať na hradby i s tetou Dorotkou, ako sa execírujem, plakaly ste obidve.“

„A ty s nami!“ zasmiala sa pani. „Vtedy nám ale ani jednému nebolo do smiechu, len ak tým, čo sa na nás dívali.“

„Musím sa priznať,“ pokračoval dobrosrdečný hospodár, „že som si pranič z toho nerobil, či ma dakto držal za babu, alebo za hrdinu, — nebol som žiadostivý tej cti. Celých tých štrnásť dní, čo som bol vojakom, prevzdychal a preplakal som, takmer ani nejedol, ani nespal, takže som bol len tieň, keď som bol prepustený.“

„Tak len štrnásť dní ste boli vojakom, — no, s tým by bol i Míla spokojný, keby sa mu počítaly dni za roky.“

„Veď by sa ja nebol trápil, keby som to bol vo vedel, že dobrý priateľ pracuje v môj prospech a za moje vyplatenie — a že môj brat za mňa stojí. Prišlo mi to z čista jasna. Bratovi sa vojenský stav páči a všetko vo všetkom sa k nemu lepšie hodí ako ja. Ale za to si nemyslite, že som zbabelec. Keby treba bolo hájiť rodinu a domov, bol by som v prvom rade. No, nie sme všetci ľudia rovnakí, jeden sa hodí k tomu, druhý k inému stavu. Či áno, Terezka?“

To povedal, položil ruku na rameno ženino a úprimne sa na ňu zahľadel.

„Áno, áno, drahý Ján, vy patríte len medzi nás,“ odpovedala babička namiesto dcéry a všetci jej v duchu prisvedčili, lebo znali útlocitnú povahu domáceho pána.

Keď sa priatelia rozchádzali, vkĺzla Kristinka do babičkinej izbičky, vytiahla zpoza živôtka listoček, na ktorého pečati bol odtlačok vojenského gombíka, a povedala ticho: „Od Jakuba!“

„No, to je pekné, čo píše?“ opýtala sa babička, tešiac sa s dievčaťom.

Kristinka rozvinula list a pomaly čítala: „Moja drahá Kristinka! Nastokrát ťa pozdravujem a bozkávam. Ach, Bože, čo je to platné! Ja by som ťa radšej jeden raz opravdove pobozkal, ako tisíc razy na papier, ale medzi nami leží cesta tri míle dlhá a nemôžeme jeden k druhému. Viem, že si viac razy cez deň myslíš: Čo asi Jakub robí? Ako sa mu vodí? Roboty mám dosť, ale aká je to práca, telo pri diele, ale myseľ ďaleko od toho! Zle sa mi vodí. Keby som bol slobodný, ako je Tonda Vítkovie, možno, že by sa mi vojenský stav lepšie pozdával; kamaráti zvykajú, a pomaly im nebude nič ťažké. Ja sa tiež všetkému učím, nerepcem, ale ma nič neteší a namiesto aby som privykal mi je so dňa na deň krušnejšie… Od svitu do mraku myslím na teba, moja milá holubienka a keby som len vedel, že si zdravá, keby som len jedno, jediné pozdravenie dostal od teba, bol by som spokojný. Keď stojím tam von na stráži, a vidím vtákov leteť k vašej strane, myslím vždycky, prečo nemajú reč, aby ti môj odkaz odovzdali, alebo sám by som bol radšej vtáčkom slávičkom, aby som k tebe zaletel. — Nepovedala ti Proškovie babička nič? Čo len myslela, že naše lúčenie snáď nebude na dlho? Nevieš? Ja si, keď mi je najhoršie, vždy na jej posledné slová spomeniem a ako by Pán Boh do mňa vstúpil, tak ma občerství nádej, že ona poradí, čo a ako robiť? Ona nehovorí nadarmo. Len mi pošli pár riadočkov, aby som sa potešil, veď ti to dakto napíše; píš mi všetko, rozumieš? Sobrali ste seno za sucha? A čo žatva? Tu už začínajú žať. Keď vidím žencov ísť na pole, praštil by som všetkým a ušiel. Prosím ťa, nechoď sama na robotu, ja viem, oni sa ťa budú dopytovať, budú ti robiť ťažké srdce — nechoď; — a ten darmotlach, ten pisár —“

„To je blázon, on sa bojí, že by som ja azda —“ nahnevala sa Kristinka, ale hneď čítala ďalej: „— nedal by ti pokoja. Drž sa len Tomša, ja som ho prosil, aby ti bol pravou rukou. Pozdravuj ho, i Anču. Zajdi aj k našim a oddaj im pozdravenie a vašich tiež že pozdravujem nastokrát i babičku, i detičky i všetkých známych a priateľov. Mal by som ti ešte toľko čo povedať, že by sa to nespratalo ani na taký kus papieru, čo by s ním žernovský kopec obtiahol, ale už je čas na stráž. Keď v noci chodím na stráži, spievam si: „Vy krásné hvězdičky, což jste vy maličky.“ Spievali sme si ju spolu v predvečer nášho lúčenia; ty si pri tom plakala. Ba, Bože, tešievaly nás tie malé hviezdičky, tešievaly, ale Boh sám vie, či budú tešiť ešte dakedy. Ostávaj s Pánom Bohom!“

Kristinka složila list a spýtavým okom pozrela na babičku.

„No, môžeš mať radosť, dobrý šuhaj; oddaj mu moje pozdravenie, aby dúfal v Pána Boha, že nebolo tak zle, aby nebolo dobre; i jemu slnko zasvieti. Aby som ti ale určite povedala: tak a tak je to, to nemôžem, dokiaľ nemám istoty. Na robotu ale choď, keď bude treba; rada by som bola, keby si na obžinky ty podala pani kňažnej veniec, beztoho druhá ho nepodá, keď budeš chodiť na panské, ako ty.“

Kristla bola týmito slovami dosť potešená a sľúbila, že sa vo všetkom podrobí babičkinej rade. Ako sa pán Prosek vrátil, opýtala sa ho babička viac razy, kedy asi je pani kňažná doma a kam chodí, až to Proška prekvapilo. „Babička nebola nikdy zvedavá, zvedieť, čo sa v zámku robí; zámku pre ňu akoby nebolo — a teraz sa vypytuje a zase opytuje. Čo chce?“ Ale babička nepovedala, opytovať sa nechceli, tak sa ničoho nedozvedeli a pripísali to jej zvedavosti.

Minulo niekoľko dní; pán Prošek s paňou a so všetkými deťmi vybrali sa do mestečka; otec chcel deťom urobiť dobrý deň. Vorša a Betka šly na pole, babička vartovala dom. Sadla si s vretienkom pod lipu na dvorec, ako to bývalo jej zvykom. Premýšľala o niečom, ani si nespievala. Chvíľkami vrtela hlavou, zase si na niečo prikývla, až konečne, ako by rozhodnutá si povedala: „Tak to urobíme.“ V tom videla po stráni okolo pecí ísť dolu ku lavičke komtessu. Mala biele šaty, na hlave okrúhly slamený klobúk, ľahúčko sa vznášala po ceste dolu, ako víla, jej nôžka, obutá v atlasové črievičky sa sotva zeme dotýkala. Babička rýchle vstala a vítala ju s veľkou radosťou; ale srdce ju zabolelo, keď pozrela na tvár dievčaťa, videla ju bledú, priesvitnú s výrazom takým dojímave miernym a spolu bolestným, že bez útrpnosti nikto nemohol na ňu pozrieť.

„Sama, a tak ticho u vás?“ opýtala sa Hortensia, keď bola babičku srdečne pozdravila.

„Sama, sama, odviezli sa mi do mestečka. Deti sa nemôžu otca nabažiť, keď ho tak dlho nevidely,“ hovorila babička a utrela zásterou lavičku, prvej, než by bola slečnu k posedeniu ponúkla.

„Veru dlho, toho som ja vina.“

„Ale nie, milosťslečna, keď Pán Boh chorobu dopustí, čo si môže človek pri tom pomôcť? Ľutovali sme všetci a modlili sme sa, aby Pán Boh milosťslečne zdravie prinavrátil. Je to veľký poklad a človek si ho len vtedy váži, keď ho ztratí. Bolo by vás škoda, milosťslečinka, ste mladušká a milostivá pani kňažná by mala veľký žiaľ.“

„Ja to viem,“ vzdychla komtessa — a položila sopäté pekné svoje ruky na album, ktoré si na kolená položila.

„Ste bledušká, milosťslečna, čo vám je?“ opýtala sa s úprimnou účasťou babička dievčaťa, ktoré sedelo vedľa nej ako stelesnená žalosť.

„Nič, babička,“ odpovedala slečna s núteným úsmevom, s úsmevom, ktorý práve vyjadroval hlbokú bolesť duševnú. Babička si netrúfala viacej sa opytovať, ale že je slečna nie telesne chorá, to spozorovala.

Po chvíli sa začala komtessa vypytovať, ako sa všetkým v tom malom staväní darí, či ju deti spomínaly a iné; babička jej na všetko milerada odpovedala a navzájom sa opýtala, ako sa má pani kňažná a čo robí.

„Pani kňažná šla do horárne,“ odpovedala komtessa, „ja som ju prosila, že tu ostanem, aby som si túto dolinku odkreslila a vás navštívila. Pani kňažná staví sa tu pre mňa.“

„Hľa, to je, ako by ju Pán Boh poslal,“ zaradovala sa babička, „musím si ísť pre čistú zásteru, človek sa od toho pazderia všetok zapráši. Poshovte, milosťslečna, v okamihu som tu.“

S tými slovami vošla babička do stavänia a netrvalo dlho, prišla v čistej zástere, v čistej šatočke na hlave i na hrdle a niesla so sebou biely chlieb, mäd, maslo a smotanu. „Snáď ma milosťslečna neohrdí — a ukrojí si kúsok chleba, je včera pečený. Ale sadnime si do sadu, je tam zelenejšie. Lipa síce dáva tieň, rada pod ňou sedávam, už i preto, že tu vidím tú drôbež hrabať, behať a batoliť.“ — „Tak teda len tu ostaňme, dobre sa mi tu sedí,“ pretrhla jej reč komtessa, odoberajúc prinesené jedlo. Nezhŕdala sa ani najmenej, ukrojila si chleba, jedla i pila; vedela už, že by babičku zamrzelo, keby ničoho nepožila. Medzitým ale roztvorila knihu a ukazovala babičke, čo nakreslila.

„Hľa, pane božíčku, ved je to celá dolinka nad splavom, lúky, stráne, hora, splav, a na môj veru, je tu aj Viktorka,“ zvolala babička v udivení.

„Ona sa hodí do tej samoty. Stretla som ju na stráni, je strašne upadnutá. Čo, či sa jej vôbec nedá pomôcť?“ s útrpnosťou opýtalo sa dievča.

„Oh, milosťslečna, telu by sa dalo pomôcť, ale čo je z toho, keď tu chybí hlavná vec a to je rozum. Duša jej zablúdila, čo koná, to koná ako vo snách. Možno, že je to milosť od Pána Boha, že jej vzal pamäť na bolesť, ktorá istotne bola veľká; keby prišla k povedomiu, snáď by v züfalstve svoju dušu zatratila, ako —, no, Pán Roh jej odpustí, ak zhrešila, tak za to aj trpela,“ pretrhla babička svoju reč, lebo obrátila list. Nové podivenie! „Spasiteľu, veď je to Staré bielidlo, dvorec, lipa, — to som ja, deti, psi, všetko, všecičko; ty môj Spasiteľu, čoho som sa tu nedočakala. Keby to naši videli!“ úryvkovite vykrikovala babička.

„Nezabudnem nikdy,“ hovorila komtessa „na ľudí, ktorí sú mi milí, ale aby mi ich podoby jasnejšie v duši ostaly, vykreslím si ich tváre. Tak i krajiny, kde som strávila milé dni, rada prenášam na papier pre milú pamiatku. A tá dolinka tu je rozkošná. Keby si k tomu privolila, rada by som ťa, babička, vymaľovala, aby deti maly pamiatku.“

Babička sa začervenala, zakrútila hlavou a riekla s istým zdráháním: „Mňa, starú osobu; to by sa ani, milosťslečna, nehodilo!“

„Len nechaj, babička, keď zase budeš sama doma, prídem sem a odmaľujem ťa; urob to pre vnúčatká, aby maly tvoju podobu.“

„Keď už tak chcete, milosťslečna, tak nech bude,“ odhodlala sa babička, „ale za to prosím, aby sa o tom nikto nedozvedel, lebo by sa povedalo, že sa babička chytá márnosti. Kým žijem, netreba im obraz; keď ma nebude, nech sa robí, čo chce.“

Slečna privolila.

„Ale len kde sa milosťslečna tomu naučila? Ja som jakživ nepočula, aby ženská maľovala,“ opýtala sa babička a obrátila nový list.

„V našom stave musíme sa mnohým a mnohým veciam učiť, aby sme vedely, čím ukrátiť dlhý čas. Mne sa maliarstvo obzvláštne zapáčilo,“ odpovedala slečna.

„Krásna to vec,“ pochválila babička, hľadiac na maľovaný obrázok, ktorý bol do knihy vložený. Na obrázku bola stromovím obrastená skala; na jej upätí odrážaly sa vlny mora. Na skale stál mladý muž, držal v ruke ružový púček a díval sa do mora, na ktorom v diaľke vidno bolo ako loď s roztiahnutými plachtami.

„To tiež milosťslečna maľovala?“ pýtala sa babička.

„Nie, maliar, od ktorého som sa učila maľovať, dal mi ten obraz,“ polohlasne odpovedala slečna.

„To je on sám?“

Komtessa neodpovedala; jej bledá tvár náhle zružovela, povstala. „Zdá sa mi, že pani kňažná už ide.“

Babička sa dovtípila, ona už vedela, čo slečne chýba. Pani kňažná tu ešte nebola. Komtessa sa zase posadila a babička obratne zaviedla reč na Kristlu a Mílu, sverila sa komtesse, že by v tejto veci rada prehovoriť s pani kňažnou. Komtessa jej úmysel schválila a ochotne sľúbila, že sa Kristinky zaujme.

Kňažná sa vrátila; prišla po chodníčku, prázdny koč šiel po hradskej. Veľmi srdečne pozdravila babičku; Hortensii podala kytku a povedala: „Ty miluješ divoké klinčeky! Natrhala som ti ich po ceste.“

„To sú slzičky,“ poznamenala babička pozrúc na kvietky.

„Slzičky?“ divily sa dámy.

„Áno, slzy Panny Márie. Tak sa rozpráva o tom kvietku. Keď Krista Pána viedli židia na Kalváriu, Panna Mária ho nasledovala, ačkoľvek jej srdce pukalo. Keď videla na ceste krvavé stopy rán Kristových, horko zaplakala, a z tých sĺz Matky Božej a z krvi jej Syna vyrastaly, vraj, po ceste na Kalvárii takéto kvietky,“ povedala starká.

„Je to teda kvieťa bolesti a lásky,“ poznamenala kňažná.

„Milenci netrhajú jeden druhému slzičky, myslia, že by museli plakať,“ začala zase babička a podávala kňažne pohár smotany; pritom prosila, aby prijala vďačne. Pani kňažná babičke neodoprela. „Ty môj Bože,“ pokračovala babička v predošlej reči, ono je vždy prečo plakať, i vtedy, keď by sa slzičky netrhaly, pri láske býva zármutok a radosť. Ak sú milenci šťastní, to im iní ľudia paliňa prisypú.“

„Drahá kňažná, babička chce tiež orodovať za nešťastných milencov, vypočuj ju, a prosím ťa, drahá kňažná, pomož!“ Komtessa složila ruky a prosebne pozrela na kňažnú.

„Hovor, starenka, ja som ti už raz povedala, aby si sa obrátila ku mne, že rada vypočujem tvoju žiadosť; poznám ťa, žeby si za nehodných neprosila,“ povedala kňažná, pri tom hladila bohaté vlasy milovanej chovanke a prívetive sa dívala na babičku.

„To by som sa neopovážila, milostivá pani, keby som vedela, že toho nezasluhujú.“ A babička začala rozprávať o Kristinke a o Mílovi, ako prišiel k odvodu, jedine to zamlčala, že pán správca ustavične dievča prenasleduje. Nechcela mu škodiť viac, ako bolo treba.

„To je to isté dievča a ten istý mladík, čo mali s Piccolom hádky?“

„Tí istí, milostivá pani.“

„Či je taká pekná, že sa pre ňu mužskí perú?“

„Dievča ako jahoda, milostivá pani; pri obžinkách ponesie veniec, tak ju milostivá pani uvidí. Pravda, bolesť krásy nepridá; keď láska dievča trápi, sklopí hneď hlavičku ako uvädnutý kvietok. Kristinky je teraz len tieň, ale jediné slovíčko je vstave ju vzkriesiť, že o kratučký čas bude, ako bývala. Milosťslečna je tiež bledušká; ale dá Pán Boh, keď uvidí svoj kraj a čo srdcu milé, že jej líčka rozkvitnú ako ružové lístočky,“ dodala babička a na slová „čo srdcu milé“ schválne položila taký prízvuk, že dievčatko prišlo do rozpakov. Kňažná bystre pozrela na komtessu, potom na babičku, ale tá posledná tvárila sa, ako by nič, chcela kňažnu len upozorniť, o iné jej tu nešlo.

„Jestli jej záleží na šťastí toho dievčaťa, ľahko sa ostatné dovtípi a dľa toho bude konať,“ myslela si v duchu.

Kňažná po krátkom pomlčaní vstala, položila ruku na babičkino rameno a povedala svojim prijemným hlasom: „O milencov sa postaráme. Ty ale, starenka, príď zajtra v túto dobu ku mne!“ doložila polohlasne.

„Milá kňažná,“ začala komtessa, a vzala knihu pod pazuchu, „babička svolila, aby som ju maľovala, ale chce, aby to ostalo tajné kým ona žije. Ako to urobiť?“

„Príď ty len do zámku, starenka, Hortensia ťa vymaľuje a obraz ostane u mňa, kým ty budeš žiť. Vymaľuje ti aj vnúčatá a ten obraz si necháš ty, až ti odrastú, budeš mať pamiatku.“

Tak rozhodla kňažná, poklonila sa prívetive a vstúpila s Hortensiou do koča.

Babička celá potešená išla do stavänia.