15. kapitola

Druhého dňa, keď išla babička, ako obyčajne naproti deťom, bolo jej prvé slovo: „Hádajte deti, kto je u nás?“ — Deti sa trochu zarazily, nenapadlo im hneď, až Barunka zvolala: „Pán Beyer, či áno, babička?“

„Uhádla si — a priviedol so sebou i svojho synka.“

„Oj, je, to som rád, pobehnime k nemu!“ vykríkol Janko a už utekal a Vilko za ním, len tak im vačky od bokov odskakovaly.

Babička volala, aby šli ako ľudia a neleteli ako zvery, ale kdeže chlapci už boli! Skoro bez dychu vrazili do izby, matka ich chcela pokarhať, ale pán Beyer natiahol svoje dlhé ruky, vyzdvihol jedného po druhom a pobozkal im líčka. „A čo ste celý rok robili, ako ste sa mali?“ opytoval sa hlbokým hlasom, ktorý sa v malom priestore len tak ozýval. Chlapci hneď neodpovedali, ich zraky utkvely na chlapcovi asi tak veľkom, ako bola Barunka, ktorý stál pri pánu Beyerovi. Bol to pekný chlapec celkom ako otec, pravda, údy jeho nemaly tej hranatosti, ako otcove a líčka mal červené a z očí mu žiarila detinská radosť. „Aha, vy kukáte na môjho synka no, tak sa len podívajte a podajte si ruky, aby ste boli dobrí kamaráti. To je ten môj Orol.“ Tak hovoril a strčil synáčka vopred, ktorý bez ostýchania podal chlapcom ruku. V tom prišla babička s Barunkou a s Adelkou. „No, a tu vidíš Barunku, o ktorej som vám doma rozprával, že mi vždy prvá príde dať dobré ráno, keď tu nocujem. Toho roku, ale, ako vidím, je to ináč, chodíte už do školy a tu musí Janík vstávať zároveň s Barunkou. A ako sa vám v tej škole páči, nechcel by si, Janko, radšej do hory? Vidíš, môj Orlík musí chodiť so mnou na postriežku do hôr, on pomaly bude vedieť tak strieľať ako ja,“ vypytoval sa a spolu i rozprával pán horár obklopený načúvajúcimi deťmi.

„O, ani im to nehovorte,“ povedala babička, „Janík sa hneď poplaší a bude chceť Orlovu flintu vidieť.“

„No, čože, nech si ju poobzerá; choď, Orlíku, prines mu ju, veď je nie nabitá.“

„Nie je, tatíčko; posledným nábojom strelil som, ako vieš, po tom mladom káčati,“ povedal chlapec.

„A dobre si trafil, tým sa môžeš pochváliť. Choď ho chlapcom ukázať.“ Chlapci vybehli s radosťou aj s Orlíkom von, babička ale nemala pokoja, ačkoľvek pán Beyer uisťoval, že Orlík dá pozor, predsa šla za nimi.

„Ale ty sa voláš ako vták?“ opýtala sa Adelka Orla, keď boli všetci tam von a Janko i Vilko zastrelenú kačicu obzerali.

„Ja sa vlastne volám Aurel,“ usmial sa Orlík na Adelku, „ale tatíčkovi sa lepšie vidí, volať ma Orlom a mne tiež; orol je pekný vták. Náš tatíčko zastrelil raz aj orla.“

„To si myslím,“ povedal Ján; „ja ti ukážem orla a mnoho zvierat, mám ich namaľovaných v knihe, čo som dostal vlani na meno; poď so mnou!“ Pri tom ťahal Orla do izby, kde mu hneď knihu ukazoval.

Orlovi sa zvieratá veľmi ľúbily a pán Beyer s veľkým záujmom prezeral list za listom. „To si ešte vlani nemal?“ opýtal sa Janka.

„To som dostal na meno od komtessy a ešte som dostal párik holubov od Kristinky a králičky od horárov, a od babičky dvadsiatnik a od rodičov na šaty!“ chválil sa a vyratoval Janko.

„Ty si šťastný chlapec,“ začal pán Beyer a díval sa do knihy a ako zazrel líšku, usmial sa: „Ako živá; počkaj, mršina, tebe musím posvietiť!“ Vilko myslel, že táto hrozba platí namaľovanej, preto sa divne obzrel na pána Beyera, ale ten sa usmial a povedal: „Neboj sa, tejto líške nič nespravím, ale jednej v horách, ktorá sa jej podobá, tú musíme ulapiť, robí nám mnoho škody.“

„Azda ju Peter chytí, ja som bol s ním klásť klepce, predtým, než sme odišli,“ ozval sa Orol.

„Nože, chlapče, líška je desaťrazy chytrejšia ako Peter, tá má spády, že by si to človek ani nepomyslel, najmä ak už bola raz v klepci, ako tá, čo na ňu čihám. Mršina, nastavili sme na ňu pečeňu, nazdali sme sa, že ju musíme dostať; bola hladná — a čo neurobila, šelma? odhryzla si pricviknutú nohu a ušla. Teraz ju sotva dostanem, človek na vlastnej škode zmúdrie a líška má veru toľko rozumu ako človek,“ rozprával horár a ustavične obracal listy v knihe.

„Nedarmo sa povie: „chytrý ako líška“,“ podotkla babička.

„Tu je, to je orol, tu!“ volali chlapci a hľadeli na krásneho vtáka s roztiahnutými krýdlami, ako sa vrhá na korisť.

„Práve takého som zastrelil; bol to krásny vták, skoro mi ho bolo ľúto, ale čo robiť, taká príležitosť sa človeku hneď nenaskytne. Dobre som ho trafil, a to je hlavná vec, len nie zviera moriť.“

„To ja tiež vravím,“ ozvala sa babička.

„Ale, že vám je nie ľúto tej zvere, pán Beyer, ja by som nemohla zviera zastreliť,“ povedala Barunka.

„Ale zarezať môžete,“ usmial sa pán horár, „a čo je lepšie, keď zviera netušiac nebezpečenstvo, jednou ranou padne, alebo, keď ho skorej chytaním uplašíte, prípravami ustrašíte a potom podrežete, často tak nešikovne, že vám polozabité uletí.“

„My nezarezujeme drôbež,“ bránila sa Barunka, „to Vorša, tá to neľutuje a aj hneď je po ňom.“

Chvíľku ešte bavily sa deti so zvieratkami, potom ich volala matka k večeri.

Predtým dopytovaly sa deti pána Beyera na hory, chcely vedieť, či nezablúdil do Ribrcôlovej záhrady a všeličo iného, tentoraz ale opytovaly sa ustavične len Orla a načúvaly ho s veľkým podivením, keď im mladý chlapec rozprával o nebezpečenstvách, ktoré už s otcom prestál, o zvieratách, ktoré už zastrelil, keď im popisoval ohromné balvany snehové, ktoré na vrchoch ležia, ako zasypávajú celé dediny, takže sú ako pohrobené pod nimi — a ľudia, ak chcú na povrch, komínom vyliezajú a každý si musí cestu kliesniť od svojho domu ďalej ku druhému.

Všetko to ale Janka neodstrašilo, on si predsa len želal byť už v tom veku, kde by mohol ísť k pánu Beyerovi.

„Keď ty budeš u nás, potom mňa dá tatík na výmenu k Riesenburskému horárovi, aby som i ľahšieho poľovníctva zakúsil.“

„To je škoda, že nebudeš doma,“ mrzel sa Ján.

„Nebude ti smutno, máme ešte dvoch mládencov, brat Čenek je taký veľký ako ty, a sestra Marienka ťa bude rada vidieť,“ povedal Orol.

Čo deti sediac na dvore, počúvaly Orlove zkúsenosti a nazeraly cez kryštále, ktoré im priniesol, do svetla, počúval pán Beyer babičku, ktorá rozprávala o povodni a o všeliakých novinkách, ktoré sa boly v posledné časy prihodily.

„A rodina môjho pána brata na Riesenburku je zdravá?“ opýtal sa horár.

„O, zdravá,“ povedala pani Prošková. „Anuška hodne rastie; chlapci chodia do školy na Červenú Horu, majú tam bližšie, ako do mesta; divno mi je, že pán horár ešte neprišiel, povedal, že sa staví a že vás príde privítať, až pôjde na postriežku. Bol tu ráno a doniesol mi zprávu zo zámku, že došiel z Viedne list. Šla som hneď do zámku a dozvedela som sa, že je komtesse už lepšie, že snáď kňažná príde na obžinky, zabaví sa tu asi za dva týždne a potom, že pôjde do Florencie. Mám teda nádej, že nám tatík cez zimu tu ostane; lebo vraj kňažná nevezme komonstvo so sebou. Za niekoľko rokov zase aspoň raz budeme dlhšie pospolu.“

Dávno už bola pani Prošková toľko nevravela, dávno nebola tak spokojná, ako v ten deň, keď dostala tú radostnú zprávu, že jej manžel príde.

„Chvála Pánu Bohu, že tá slečinka z tej choroby vyviazla, večná škoda by bola toho mladého, dobrého stvorenia. Všetci sme prosili Pána Boha, aby jej pomohol; včera tu ešte Cilka Kudrnovie pre ňu plakala.“

„Mala by prečo plakať,“ podotkla pani Prošková.

Pán Beyer sa pýtal ako to myslí a babička mu rozprávala svoju návštevu v zámku, pri čom, rozumie sa, pripísala komtesse zásluhu, ktorú o dobrobyt rodiny Kudrnových mala.

„Ja som počul,“ opýtal sa horár, „že je komtessa dcéra —“

V tom zaklopal niekto na oblok.

„To je pán kmotor, znám ho po tom klopaní, len ďalej,“ hodne hlasite zvolala pani Prošková.

„Ľudia majú zlé jazyky,“ odpovedala babička na horárovu poznámku; „a kto v slnku chodí, tiene ho nasledujú, to ináč nemôže byť; čo je na tom, nech je, čia je.“

Pán kmotor Riesenburský vošiel do dvier a obaja horári sa srdečne vítali.

„Kde ste sa bavili, že tak dlho nejdete?“ opýtala sa babička, bojazlivo hodila okom po puške, ktorú pán horár na klinec vešal.

„Mal som premilého hosťa, pána správcu, prišiel po drevo; predal si deputát a teraz by rád dostať drevo vopred a chcel by človeka svádzať k machlom. Ten by mi vypadol. Hneď som cítil, že ide s niečim podobným, lebo prišiel ako samý mäd. Ale povedal som mu do pravdy! I za Mílu som mu dal šnupec; toho chlapca mi je ľúto a Kristinky tiež. Dnes ráno, keď som sa stavil u nich na holbičku, zľakol som sa jej, ako vyzerá. To má ten sa — fraport —“ pán horár sa plesol po ústach, lebo zbadal, že sedí pri babičke — „na svedomí.“

„Čo sa stalo?“ opýtal sa pán Beyer a babička, ktorá rada rozprávala, rozpovedala mu o Mílovom odvode a o jeho príčinách.

„Tak je to na tom svete, kam sa človek obráti, všade najde trápenie a biedu, medzi veľkými i malými a kto nemá trápenie, narobí si ho sám,“ povedal pán Beyer.

„Nešťastím a bolesťou očisťuje sa človek od všetkej trosky, ako zlato ohňom. Bez bolesti niet radosti. Keby som vedela ako, tak rada by som pomohla tomu dievčaťu, ale nemožno. Predbežne musí znášať, ako sa dá. Najhoršie jej bude zajtrá, keď Míla odíde.“

„Teda zajtrá už odíde?“ divil sa horár; „no, tí majú naponáhlo. Kam pôjde?“

„Do Hradca.“

„Konáme teda tú samú cestu, lenže ja s plavci na pltiach po vode a on po zemi.“

Chlapci pribehli do izby; Ján a Vilko ukazovali pánu horárovi kačicu, ktorú zastrelil Orlík. Orlík zase rozprával otcovi, že boli pri hati a tam že videl bláznivú Viktorku.

„Ešte žije tá osoba?“ divil sa pán Beyer. „Ba žije, úbohá, lepšie by jej bolo v zemi, ako jej je na zemi,“ odpovedala babička. „Ale slábne už, stárne; málokedy ju už počuť spievať, najviac za mesačných nocí.“

„Ale pri splave predsa sedí, hľadí do vody, často i cez polnoc,“ povedal horár. „Včera som išiel okolo nej, ona trhala vŕbové prúty, hádzala ich do vody, bolo už pozde. „Čo tu robíš?“ opýtal som sa jej. Ona nič, opýtam sa druhý raz, tu sa na mňa obráti, očima zaiskrí; myslel som si, že do mňa skočí, ale možno, že ma poznala, alebo kto zná, čo jej hlavou preletelo, obrátila sa zase k vode a prútik za prútikom hádzala cez hať. Dakedy človek nemôže s ňou ničoho vykonať. Ľúto mi jej, prial by som jej, aby už bol koniec tomu biednemu životu, ale zase, keby som ju nevidel sedeť pri hati, keby som dakedy, keď stojím na postriežke nepočul jej smutnú pesničku, chýbalo by mi čosi, clivo by mi bolo,“ povedal horár a vždy ešte držal kačicu v rukách.

„Keď človek dačomu zvykne, ťažko odvykať,“ riekol Beyer, položil horiace práchno na hlinenú, drôtovanú fajočku — a keď si niekoľko razy bafnul, pokračoval: „Či je to na človeka, či na zviera, alebo vec. Tak som zvyknutý, keď idem na cestu, na túto fajočku; moja matka tiež z takej fajčievala, ako by ju teraz videl sedeť s ňou pod stienkou.“

„Čože, vaša matka fajčila?“ s veľkým podivením zvolala Barunka.

„Vo vrchoch ženské zväčša fajčia, zvlášte staré babičky, lenže miesto tabaku fajčia zemiakovú vňať — a ak ho dostanú, tak i višňový list.“

„Nemyslím, že je to chutné,“ povedal horár, zapaľujuc si tiež, ale do maľovanej porcelánky.

„Tak mám rád aj isté miesta v hore,“ začal zase Beyer, „na ktorých sa vždy mimovoľne zastavím; ktoré som si zamiloval, že ma upomínajú buď na isté osoby, alebo na milé, i nemilé okolnosti môjho života. Keby na tých miestach chýbal len jediný strom, jediný ker, chýbalo by mi čosi. Na jednom mieste je to strmá výška, stojí osamelý smrek, je to starý strom, jeho ratolesti chýlia sa z jednej strany ponad hlbokú priepasť; v rozpuklinách strmých stien sem a tam zachytilo sa kapradie alebo kríčok jalovca a tam živorí — a tam dolu hrčí potok cez skaliská a tvorí samé vodopády. Neviem sám, ako sa to dialo, ale k tomu stromu som vždy zablúdil, keď ma niečo súžilo a nejaké nešťastie stihlo. Tak keď mi umrel najstarší synček, i keď mi moja matka, vtedy už stará, zomrela. Vždy som vyšiel z domu, šiel som bez cieľa, neobzeral som sa ani na pravo, ani na ľavo a mimovoľne niesly ma nohy do divokej doliny — a keď som sa našiel nad priepasťou pri zasmušilom smreku, keď som videl vrcholce hôr, jeden nad druhým, ako by bola so mňa spadla ťarcha, ja som sa nehanbil plakať. Keď som objal drsné telo smreku, zdalo sa mi, že je v ňom život, že rozumie mojím žalobám a konáre jeho chvíľami nado mnou zašumely, ako by so mnou vzdychaly a chcely mi rozprávať o podobných bolestiach.“

Beyer sa zamlčal, veľké jeho oči boly obrátené na svetlo, horiace na stole, z jeho úst hrnuly sa miesto slov ľahučké obláčky dymu ku povale, sprevádzané jeho myšlienkami.

„Ba veru, človeku sa niekedy vidí, ako by tie stromy živé boly,“ poznamenal Riesenburský horár. „Viem to zo zkúsenosti. Raz — je tomu už niekoľko rokov — vykázal som stromy k rúbaniu. Horár nemohol ísť, musel som ísť ja k rúbaniu dozerať. Rubári prídu a hotujú sa soťať samú prvú krásnu brezu, ani najmenšej chyby na nej nebolo, stála pekne, ako panna. Zahľadel som sa na ňu a tu sa mi zdalo, — je to smiešne, ale bolo mi tak, ako by sa mi k nohám skláňala, ratolestmi ako by ma objímala a v ušiach mi znelo: „Prečo chceš zkaziť môj mladý život, čo som ti urobila?“ V tom zaškrípalo ostrie veľkej píly na kôre a vbehlo jej do tela. Ja neviem, či som nevykríkol, ale to viem, že som chcel drevorubačov zadržať, aby ďalej nerezali, ale keď sa na mňa s podivením pozerali, zahanbil som sa, nechal som ich pracovať, ale ušiel som do hory. Celú hodinu som blúdil a ustavične ma prenasledovala tá myšlienka, že ma breza prosí, aby som jej daroval život. Keď som sa konečne premohol a na miesto došiel, bola soťatá, ani lístoček sa na nej nepohol, ležala ako mrtvé telo. Mňa sa zmocnila ľútosť, ako keby som bol spáchal vraždu. Viac dní ma to prenasledovalo, ale nezmienil som sa nikomu, a keby práve dnes nebola o tom zmienka, nebol by som sa nikdy k tomu priznal.“

„I mne sa raz podobne vodilo,“ začal pán Beyer svojim hlbokým hlasom. „Mal som odovzdať zver k dôchodku. Idem na lov. Tu mi príde na dostrel srňa. Pekné zvieratko, ako by ho bol vytočil. Veselo sa obzeralo po hore a popásalo. Napadla ma ľútosť; i myslím si: Či si ty nie blázon? Načo to? Strelím, ale ruka sa mi triasla, trafil som srňu do nohy, sklesla, nemohla ujsť. Pes sa k nej hnal, ja som mu ale nedal, čosi mi bránilo dať jej ublížiť. Išiel som k nej, ale nemôžem vypovedať, ako bolestne to zvieratko na mňa hľadelo, prosebne a žalostne. Vytrhol som nôž, vrazil jej do srdca; jej údy sa zatriasly, bolo po nej. Ja som sa pustil do plaču a od tej doby, — no, čo by sa mal za to hanbiť.“ —

„Tatíček nechce streliť na srnu,“ rýchle riekol Orlík.

„Dobre si povedal. Kedykoľvek mierim, vidím pred sebou ranenú srnu, jej žalobné oči, bojím sa, že chybím, že zviera poraním; radšej nechám tak.“

„Mali by ste len tú zlú zver zastreliť a tie dobré zvieratká nechať, tých je škoda,“ ozval sa Vilko.

„Ono je nie ani jedno zviera tak dobré, aby nebolo i zlé, ako zase nieto takého zlého zvieraťa, čo by nebolo dobré, ako to býva medzi ľudmi. Je to mýlka, keď si myslíme, že to zviera, ktoré má peknú miernu tvár, musí byť aj dobré a ktoré sa nám nepáči, že je zlé. Tvárka je často lhárka vo svete. Býva tak, že človek to, čo sa mu protiví, čo ho nedojíma, ľahšie oželie, ani tak neľutuje, ako to krásné, čo sa mu ľúbi a preto býva často k tomu prvému nespravodlivý. Raz som bol pred popravou dvoch zločincov v Hradci. Ten jeden bol krásny človek, druhý ale bol škaredý, nevľúdny, divoký. Prvý zabil svojho kamaráta, lebo si domýšľal, že mu sviedol milú. Druhý bol rodák z nášho kraja; šiel som k nemu, keď už bol odsúdený, do žalára, aby som sa ho opýtal, či si nežiada odkázať domov, že by som veru to milerád obstaral. Pozrel na mňa, divoko sa zasmial, potom potriasol hlavou a povedal: „Ja, odkázať, pozdraviť, koho? Ja nepoznám nikoho!“ Odvrátil sa odo mňa, položil tvár do dlaní a chvíľu ostal sedeť; potom vyskočil, postavil sa so založenými rukami predo mňa a opýtal sa: „Človeče, urobíš mi to, o čo ťa požiadam?“ — „Urobím, milerád,“ hovorím ja a podal som mu ruku. V tom okamihu bola v jeho tvári taká prenáramná bolesť, že by som bol pre neho všetko vykonal, tvár jeho ztratila všetku odpornosť — a vzbudzovala len útrpnosť a účasť. Musel mi dobre nazrieť do srdca, lebo mi ruku prudko schytil, stisol ju a pohnutým hlasom povedal: „Keby ste mi boli pred troma rokami mohli takto ruku podať, nebol by som tu. Prečo sme sa nesišli? Prečo ma stretávali len ľudia, ktorí ma do prachu šliapali, ktorí si z mojej tvári posmech robili, ktorí ma peluňkom a jedom krmili. Matka ma nemilovala, brat ma vyhnal, sestra sa za mňa hanbila, a tá, o ktorej som myslel, že ma rada vidí, pre ktorú by som bol život obetoval, za jej jediný úsmev by som jej bol hviezdu s neba sniesol, pre ktorú som ľutoval, že nemám desať životov, aby som ich mohol obetovať za jej lásku, tá si len blázna robila zo mňa a keď som chcel počuť z jej úst, čo si všetci rozprávali, vyštvala ma zo dvier psom, —“ a divoký ten človek plakal ako dieťa. O chvíľu sotrel slzy, vzal ma za ruku a tíško doložil: „Až prídete do Maršovského revíru, choďte do divokého dolu, nad priepasťou stojí osamelý smrek, tomu doneste moje pozdravenie a tým dravým vtákom, čo okolo neho lietajú a tým vysokým horám. Pod jeho konármi spával som celé letá, jemu som povedal, čo nikto nevie, pod nim nebol som takým biednym lazárom, bol som —.“ Zamlčal sa, sadol si zase na lavicu a viac neprehovoril, ani sa na mňa neobzrel. S ľútosťou som odišiel od neho. Ľudia hrešili, preklínali ošklivého, že zaslúži smrť, že mu lotrovstvo už i z očí vyzerá, že nechce ani kňaza, ani koho iného vidieť, že na ľudí jazyk vyplazuje a že ide na smrť ako na hody. Toho krásneho ľutovali, drali sa o pesničku, ktorú složil v žalári, a každý mu prial, aby dostal milosť, pretože zabil len zo žiarlivosti kamaráta, ten ale že z púhej zlomyseľnosti zastrelil dievča, ktoré mu, vraj, nič neurobilo a že zabíjal ľudí. Tak súdil každý podľa svojho citu; koľko hláv, toľko rozumov. Každému oku vec iná, preto je to tak ťažko určovať: toto je také a nesmie byť inakšie. Jedine Boh zná svet, on nahliada v najtajnejšie skrýše ľudského srdca a súdi ho; on rozumie reči zvierat, pred nim je svetlý kalíštek každej bylinky, on zná cestičky každého chrobáčika, šum vetra riadi sa jeho rozkazom, vody prúdia, kam im on vykázal cestu.“

Horár sa zase zamyslel; fajočka mu vyhasla. Jeho oko krásne svietilo, jeho tvár podobala sa hôrnej dolinke, osvetlenej miernym svitom podzimného slnka, na ktorej ešte zelene dosť i kvietkov, bárs na vrchoch už snehu napadlo.

Všetci sa na pána Beyera zahľadeli, až sa babička ozvala: „Máte pravdu, pán Beyer, milo vás je počúvať, vaša reč je ako svätý výklad. Ale čas je, aby sa chasa uložila. Po tej dlhej ceste bude váš synček unavený a vy tiež. To ostatné sdelíme si zajtra.“

„Ale tú mladú kačicu mi daj, Orlíčko, pre nášho výra,“ prosil horár, berúc flintu na plece.

„S radosťou vám ho dám.“

„My vám ju včas ráno donesieme,“ ponúkli sa chlapci s ochotou.

„Vy ale musíte ísť do školy.“

„Ja som im na zajtrajší deň školu odpustila, nech užijú milého hosťa,“ povedala matka.

„No, tak i ja mojich šarvancov nechám doma, aby mali dobrý deň. Tak len príďte; dobrú noc! Ostávajte zdraví!“

Prívetivý pán brat dolňan, ako mu pán Beyer hovoril, podal priateľom ruku, zavolal Hektora, ktorý sa Orlíkovi zvlášte zapáčil a vyšiel zo dvier.

Ráno, ešte sa deti ani neobliekly, už Orlík stál na plti, s ktorou sa k brehu priplavil. Po raňajkách išiel pán Beyer s chlapcami do horárni, babička s Barunkou sa vybraly do hostínca, aby daly Mílovi s Pánom Bohom. Izba v hostinci bola ako nabitá; matky a otcovia lúčiacich sa vojakov, kamaráti, sestry i známi boli tam. Akokoľvek tešili jedni druhých a dohovárali im, akokoľvek Kristinka i jej otec nalievali, akokoľvek si mládenci spievali vojenské i veselé piesne, len aby si srdca dodali, predsa to nič nespomáhalo; ani jeden sa neopil, ako vtedy, keď išli k odvodu. Vtedy si natrhali zelených halúzok jedľových na čiapky, výskali rozpustile, pili, spievali, aby zatopili, ohlušili strach a bázeň. Veď vtedy ešte mal hrstku nádeje i ten najrovnejší, ten najkrajší chlapec. Potom im lichotil žiaľ dievčenec, tešila ich láska rodičov, ktorá v podobných chvíľach ako vrúci prúd z útrob zemi na povrch vyviera, pýšili sa úsudkami známych: „Oh, ten sa navráti, taký šuhaj, narastený ako jedľa, — celý ako by ho ulial — z takých vojakov páni majú radosť.“ Takými sladkými kvapkami miernila marnosť horký ten nápoj, ktorý nutná povinnosť pred nich postavila; a naopak to, čo osladzovalo zdravým, pekným mládencom trpkú tú cestu, to ju strpčovalo tým, ktorým sa nebolo treba báť, ktorí si boli vedomí telesnej chyby; mnohý marnivý ju ale za to tak ťažko niesol, že by sa bol radšej vojakom stal, ako také poznámky počúvať: „Nemusí pre teba tvoja mať nariekať, však ty na bubon prisahať nebudeš, si psovi až po podväzok,“ alebo: „Chlapče, daj sa k rajtárom, máš nohy, ako rohy“ a podobné žihľavy, ktorými ich šľahali.

Babička vošla len do sadu, nešla do izby; nie preto, že tam bol vzduch dusný, ale ťažké mračno bolesti, ktoré srdcia všetkých prítomných dusilo a ako povlak na tvárach sa javilo, to ju zastrašilo. Ona cítila, ako je tým zarmúteným matkám, z ktorých tu jedna v nemej bolesti rukami lomila, tu iná tíško plakala, alebo hlasite nariekala; ako je tým dievčencom, ktoré sa hanbia zármutok svoj dať na javo, a predsa bez plaču sa nemôžu podívať na tých bledých mládencov, ktorí pitím sa ešte smutnejšími stávajú a keby si aj zaspievať chceli, hlas z hrdla vydať nemôžu. Ona cítila, ako je tým otcom, ktorí sedia zasmušile za stolom, ktorí o ničom nehovoria, o ničom nerozmýšľajú, len že kde vziať vynáhradu za pracovitých chlapcov, ktorí im boli ako pravá ruka, ako sa bez nich zaobísť, neželieť za nimi na celých štrnásť rokov. Babička s deťmi sadla si do sadu blízko rozkvitnutej jabloni.

O chvíľku prišla ta i Kristinka, usúžená, uplakaná, bledá ako stena. Chcela dačo povedať, ale na prsiach ležal jej kameň a hrdlo mala ako stiahnuté, nemohla slova povedať. Podoprela sa o peň rozkvitnutej jablone. To bola tá istá jabloň, cez ktorú vlani venček prehadzovala. Prelietol — a teraz, keď sa jej mala vyplniť nádej, že s miláčkom spojená bude, musela sa lúčiť. Zakryla si tvár bielou zásterkou a pustila sa do usedavého plaču. Babička jej nebránila.

Prišiel Míla. Kam sa podela tá kvetúca tvár, tá živosť očí! Ako by ho z mramoru vytesal. Mlčky podal babičke ruku, mlčky objal milenú devu a vytiahnuc z vrecka vyšívaný ručníček, ktorý každý mládenec ako dôkaz lásky od svojej milenky dostáva, utieral jej ním oči. — Nepovedali si, aký hlboký je ich zármutok, ale keď zavznela z hostínca sloka piesne:

Keď sa my dvaja rozlúčime, dve srdiečka zarmútime, dve srdiečka, štyri oči budú plakať, vo dne v noci,

objala Kristinka prudko svojho milého a fikajúc ukryla svoju tvár na jeho prsiach. Starena položila ruku na Mílovo rameno a povedala pohnutým hlasom: „Boh ťa sprevádzaj a poteš, Jakub! Konaj, čo konať musíš rád a tak ti to nepadne ťažko. Ak dá Pán Boh zdaru môjmu predsavzatiu, nebude vaše rozlúčenie dlhé. Dúfajte; ty Kristinka, keď ho máš rada, nepriťažuj mu ešte i tvojim nárekom. S Pánom Bohom!“ riekla, urobila Mílovi znak kríža, podala mu ruku, rýchle sa odvrátila, vzala dievčatká za ruky a odchádzala domov s tým sladkým povedomím, že potešila dvoch zarmútených.

Milenci cítili, ako by do ich sŕdc babičkine slová padly ako rosička na vädnúci kvietok, kriesiac ho k novému životu; držali sa v objatí pod kvitnúcou jabloňou, ktorej kvety vetríkom striasané padaly na mladé tie hlavy. Pred hostíncom zarachotil rebrinový voz, ktorý prišiel, aby vojakov odviezol. Zo dvora počuť bolo volať: „Míla, Kristla!“ Ale oni to nepočuli. Držali sa v náručí, — čo im bolo do sveta, jeden v druhom objímal celý svoj svet. —

Odpoludnia rozlúčil sa pán Beyer s priateľskými hostiteľmi. Pani Prošková, ako obyčajne, naložila otcovi i synovi plné kapsy pokrmu na cestu. Chlapci dali Orlovi každý niečo na pamiatku, Barunka stužku na klobúk, Adelke poradila babička, keď sa jej pýtala, čo mu má dať, aby dala ružičku, ktorú dostala od komtessy.

„Ale vy ste povedali, že ju budem nosiť za pásom, keď budem veľká,“ povedalo dievčatko. „Je taká krásna.“

„To, čo ti je milé a vzácne, musíš dať milému hosťu, ak ho chceš poctiť. Daj mu ju, i tak dievčatám prislúcha najlepšie podať chlapcovi kvietok.“

Adelka zastrčila peknú ružičku Orlovi za klobúk.

„Oh, milá Adlo, neviem, ako dlho tá ružička podrží svoju krásu. Orol je divoký vták, celý deň lieta po skalách a vrškoch, v dáždi a vo vetre,“ povedal pán Beyer.

Adelka spýtave obrátila očká po Orlovi. „Nestaraj sa, tatíčko,“ odpovedal chlapec a s potešením sa díval na ružičku; „však si ju ja vo všedný deň, keď budem v horách, dobre odložím — a len vo sviatok sa budem s ňou honosiť, tak mi ostane vždy pekná.“

Adelka bola rada. Žiadon netušil, že ona sama je tá ružička, po ktorej dakedy Orlík zatúži, ktorú si odnesie na snežné hory a v lesnom úkryte chovať bude k svojmu potešeniu — a že jej láska bude svit a blaženosť jeho života.