13. kapitola

Jari skokom pribúdalo, ľudia pracovali už na poliach; hore na stráni vyhrievali sa jašteričky a hadi, že sa ich deti, ktoré išly na podzámocký vrch hľadať fialky a konvalinky, vždy naľakaly; babička im ale hovorila, že sa nemajú čoho báť, že do Ďura žiadne zviera je nie jedovaté, že sa môže vziať i do ruky, „ale keď je už slnko vysoko, tak je v nich už jed,“ dokladala. Na lúke za splavom rozkvitalo hojne kvieťa, blyskač a žabie očko, na stráni modral sa pľúcovník a zlatom sa odievaly kašky a púpava. Deti sbieraly mladé výhonky dobrých zeliniek do polievky, prinášaly pŕhľavu húsatkám a kedykoľvek šla babička do maštale, sľubovala Stračke, že už onedlho pôjde na pašu. Stromy úprkom obalovaly sa listom, konáre veselo ihraly sa v povetrí, škovránok vznášal sa vysoko vo vzduchu, deti ho i počuly, ale málokedy videly toho malého speváčka, i kukučka sa už ohlasovala a deti kričaly do hory: „Kukučka, povedz nám, ako dlho budeme žiť?“ Dakedy zakukala, dakedy ale sa Adelka na ňu hnevala, že schválne nechce zakukať. Chlapci učili Adelku krútiť píšťalky z vŕby; ale keď jej píšťalka nechcela pískať, dávali jej vinu, že pri krútení nedobre odriekala. „Vy, dievčatá, neviete ani píšťalku urobiť,“ vysmieval sa Janko.

„To je nie naša vec, ty ale zase neurobíš takýto klobúčik!“ povedala Barunka, ukazujúc chlapcom klobúčik z jelšových listov, okrášlený iskierkami, ktorý bola celý ihličím sošpendlila.

„Hm, to je kunšt!“ pohodil chlapec hlavou.

„Pre mňa nie, ale pre teba,“ smiala sa Barunka; potom išla ešte hotoviť šaty ku klobúčiku a telo panenky z bazovej duše.

Janko ale položil prútik cez koleno a povedal Adelke: „Teraz počúvaj a dívaj sa, ako to budem robiť!“ a začínajúc otĺkať, vravel: „Otĺkaj sa, píšťalečko, keď nebudeš sa otĺkať, budem na teba žalovať kniežaťu pánu, a on ti dá ranu, až odletíš k zlatému džbánu. Huš, huš, huš, vrazím do teba nôž, vrazím do teba kudličku, vyrazím ti dušičku, vrazím do teba zavieráčik, budeš spievať ako vtáčik.“

Píšťalka bola otlčená, urobená a pekne pískala. Vilko ale tvrdil, že predsa tak pekne nepíska, ako Václavova pastierska; omrzelo ho robiť píšťalky, spravil si z prútov vozík, pripriahol sa k nemu a začal cválať po lúke a psi za ním.

Barunka, podávajúc sestričke panenku, povedala: „No, ale uč sa to spraviť sama! Kto sa s tebou bude hrať, keď my začneme chodiť do školy? Budeš tu sama.“

„Bude tu babička,“ odpovedalo dievča s tvárou, na ktorej bolo vidieť, že jej tá samota bola nemilá vec, ale že keď jej ostane babička, že jej ostane všetko.

V tom šiel tade pán mlynár, a podávajúc Barunke list, povedal: „Bežte s ním k maminke, povedzte, že bol prášek v meste, a že mu ho na pošte dali.“

„To je od tatíka!“ zajasaly deti, a bežaly do domu. Pani Prošková čítala s radostnou tvárou list; keď ho dočítala, sdelila deťom, že tatík príde v polovici mája, i pani kňažná.

„Koľkokrát sa to ešte vyspíme?“ opýtala sa Adelka.

„Myslím, že asi štyridsaťkrát,“ povedala Barunka.

„Oh je, to ešte dlho nebude,“ mračilo sa dievča.

„Vieš čo,“ radil Vilko, „ja si urobím na dvere štyridsať čiarok a vždy, keď ráno vstanem, jednu smažem.“

„To vykonaj, ubehne ti čas,“ smiala sa matka.

Pán mlynár šiel od hati a stavil sa. Tvár jeho bola starostlivá, nesmial sa ani očima nežmurkal, piksľu držal v ruke, ale netočil s ňou, len tu i tu klepnul na vrchnáčik. „Či viete, čo je nového, ľudkovia?“ povedal, keď vošiel do dverí.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa babička i pani jednohlasne, lebo videly, že je pán otec nie ako býva.

„Máme tu vodu s hôr.“

„Bože, ráč chrániť, aby nebola náhla a zlá,“ riekla preľaknutá babička.

„Bojím sa toho,“ povedal mlynár, „mali sme po niekoľko dní poludnie vetry, na to prišly dážde, v horách, ako to mletiari, ktorí odtiaľ prišli, rozprávajú, je odmäk. Bude to toho roku nedobré. I ja idem teraz domov a odpraceme hneď všetko tomu zlému hosťovi z cesty. Radím vám, aby ste sa tiež prichystali, opatrnosti nikdy nezbýva. Odpoludnia vás prídem pozrieť. Dávajte pozor na stúpanie vody — vy ale, malé čečetky, nechoďte k vode!“ doložil pán otec a uštipol Adelku do tvári; potom odišiel z domu.

Babička sa išla podívať k splavu; po stranách hati boly hrádze stavané z dubových driev, medzi ktorými riastlo kapradie. Na stenách hrádze videla babička, že vody pribudlo, najnižšie trsy kapradín boly už vo vode. Kusy dreva, trávnika a konáre stromov unášal špinavý prúd rieky cez splav. Starostlive vrátila sa babička domov. Keď šly kere, sopäly sa dakedy na splave a prúd rieky, ženúci sa jarkom, zaplavil stavänia; vždy býval strach, keď začaly ľady pukať, mlynárovci chodievali ustavične na stráži, aby sa kde možno, predišlo nebezpečenstvu, roztrhali kroviny, ktoré sa tam hore zastavily. Ale proti vrchovej povodni nebolo obrany. Ako na divom koni prihnala sa s vrchov, vzala na ceste všetko so sebou, čo sa jej v cestu postavilo, roztrhala hrádze a brehy, vyvrátila stromy i stavänia, a to všetko v takej rýchlosti, že sa ľudia ani zpamätať nemohli. Preto aj babička zkúsená toho, ako prišla domov, radila, aby sa dialy prípravy k odprataniu vecí z izieb na podvrch, čo sa hneď robilo.

Medzitým prišiel pán horár, ktorý idúc z hory okolo píly, tiež počul, že ide veľká voda, pozoroval stúpanie vody. „Tie deti by vám len prekážaly — a keď by bolo zle, čo s nimi; ja ich poberiem so sebou ta hore,“ povedal a panie boly jeho nabídnutiu rady. Odnášalo sa, upratúvalo, drôbež sa odsťahovala na stráň, kravička sa odviedla k horárovcom.

„A vy iďte teraz za deťmi, aby tá pani nemala všetko na starosti,“ povedala babička dcére a Betke, keď bolo všetko usporiadané; „ja ostanem tu aj s Voršou. Ak príde voda do stavänia, vylezieme na pôjd — a tak zle snáď, dá Pán Boh, nebude, aby nás vzalo i so staväním, sem je nie tak spádno, ako ku mlynu, tí chudáci sú horšie na tom.“

Pani Prošková nechcela dlho privoliť, aby matka tam ostala, ale keď si babička nedala povedať, musela ísť. „Aby vám psi nezabehli,“ upozornila, keď odchodila.

„Neboj sa o to, tí vedia dobre, kde majú hľadať ochranu, tí sa nás nespustia.“ Vskutku chodil Sultán a Tyrl babičke všade za pätami — a keď si sadla s vretienkom k obloku, z ktorého bolo vidno na rieku, ľahli si k jej nohám. Vorša, ktorá bola zvyknutá na ustavičné umývanie, drhnutie a upratovanie, dala sa do čistenia chlievikov, aby si čas krátila, ako povedala, nepomyslela, že možno za hodinu, za dve čisté chlievky naplnené budú vodou a bahnom.

Zmrklo sa, vody pribúdalo viac a viac, tak že koryto potoka už sotva stačilo, lúky za splavom boly už pod vodou a kde tomu vrbina neprekážala, videla babička z obloka, ačkoľvek bolo stavänie nízko a breh bol vysoký, kolísanie mohutných vĺn. Odložila vretienko, složila ruky a začala sa modliť. I Vorša prišla do izby. „Voda hučí, až je človeku strašne počúvať; zver, ako by cítila, že sa niečo bude diať, je skrytá, ani vrabca nevidno,“ povedala a oprášila lavicu pri okne.

V tom sa ozval koňský dupot, po ceste od splavu cválal jazdec; u stavänia zastal a skríkol: „Chráňte sa ľudia, voda ide!“ a s tým uháňal jedným cvalom pozdĺž brehu ku mlynu a od mlyna k mestečku.

„Pán Boh s nami, tam hore je zle, poslali vešťbu,“ povedala zblednutá babička. Ale predsa ešte Voršu tešila, aby sa nebála; šla ešte raz, aby sa presvedčila, či je všetko v bezpečnosti a voda sa ešte nevylieva. Zastihla pri rieke pána otca. Mal vysoké čižmy ponad kolená a ukazoval babičke, že sa voda vylieva i z rieky, ale i z jarku.

Prišiel tiež Míla a Kudrna, a ponúkli sa babičke na pomoc, aby sama v staväní neostala. Babička ale poslala Kudrnu domov. „Vy máte deti, keby Pán Boh dopustil nešťastie, robila by som si z toho svedomie. Ak má dakto s nami ostať, nech zostane Jakub, jemu to lepšie pristane — a v hostínci ho nepotrebujú, tam nieto strachu, najviac, ak by sa im voda do maštale dostala.“ Rozišli sa.

Do polnoci bolo stavänie už obklopené vodou.

Po žernovskej stráni chodili ľudia so svetlami; pán horár prišiel tiež k staväniu na stráň a že vedel, že babička sotva bude spať, volal a hvízdal, aby sa dozvedel, ako je. Jakub sa mu ozval z okna z izby, že bdie, aby sa pani Prošková o matku nestarala, na to pán horár odišiel. Len ráno bolo vidieť, že je celá dedina jedno jazero. V izbe museli chodiť už po doskách — a Míla len s veľkou ťažkosťou dostal sa na stráň k drôbeži. Voda sa hnala cestou s takou prudkosťou, že mu div nohy nepodrazila. Cez deň sa prišli všetci z horárni podívať dolu. Deti, keď videly stavänie vo vode a babičku chodiť v izbe po doskách, pustily sa na stráni do takého plaču a kriku, že sa sotva uspokojiť daly. Psi sa dívali z horného obloka a keď na nich Janko zavolal, brechali a zavýjali a boli by dolu skočili, keby ich Míla nebol držal.

Kudrna prišiel a rozprával, aké zpustošenie je ďalej dolu. V Žliči že vzala voda dvoje stavänia, v jednom že bola stará žena, ktorá nechcela poslúchnuť volanie posla, aby sa vysťahovala, otáľala, až bolo pozde. Mosty, lávky, stromy že berie voda, slovom všetko, čo jej v ceste leží. V mlyne že sú už v horných izbách.

Kristinka prišla pozrieť, či by mohla babičke a jej spoločníkom priniesť niečo teplého k jedlu, ale nebolo možno a keď smelý Míla predsa k nej prebrodiť sa snažil, sama ho prosila, aby ostal tam, kde je.

Dva dni trval ten strach, až tretí deň začala voda opadávať. Ako sa čudovaly deti, keď sa z horárni vrátily; záhrada bola zaplavená, v sade bolo vysoko nánosu, miestami hlboké výmoly, vŕby a jalše boly do polovice obalené bahnom. Lávka ztrhnutá, chlieviky podomleté, psie búdy odnesené. Chlapci s Adelkou sa šli podívať za stavänie. Mali tam posadené stromky, ktoré si boli vlani z hory priniesli a ktoré babička posadila, brezy dievčatám a chlapcom jedle. Stály tam bez škody. Pod hruškou si boli vystavili malinkú chalúpku, pri nej záhradku a plot, jarček a na ňom mlynky, ktoré sa točily, keď pršalo a keď sa jarček naplnil vodou. Bola tam i piecka, do ktorej dávala Adelka koláče a buchty z hliny ucapkané. Po celom malom hospodárstve nebolo ale ani pamiatky. „Detváky,“ usmiala sa babička, keď počula, ako toho ľutujú; „ako by mohla obstáť vaša hračka pred prúdom rozzúreného živlu, ktorý stoveké stromy a pevné domy vyvracal!“

Za krátky čas vysušilo slnko pole, lúky i cesty, vietor rozniesol nánosy, tráva sa ešte sviežejšie rozzelenala, škoda sa všetka napravila a málo pamiatok ostalo po záhubnej povodni; len ľudia si o nej dlho ešte rozprávali. Lastovičky zase priletely; deti ich vítaly s radosťou, tešily sa už, že skoro príde pán Beyer a potom otec že príde. Bol večer Filipo-Jakubský. Babička, keď bola urobila trikráľovou kriedou na všetky dvere — zvonku u stavänia, na chlieviku a kurníku — tri krížiky, šla s deťmi na zámocký holý vrch. Chlapci niesli na pleciach staré metly. Na vrchu už bola Kristinka, Míla, všetka čeľaď zo dvora, z mlyna, tiež i Mančinka. Kudrnov Václav s bratmi pomáhal Mílovi smoliť metly a ostatní ukladali do hranice drevo a chvojinu k zapáleniu ohňa. Noc bola krásna; teplý vetrík vlnil zelené osivo a roznášal vôňu kvetov z parku a z rozkvitnutého sadu po celom vrchu. Z lesa ozývalo sa húkanie sovy, na vysokom topole u hradskej spieval drozd a z krovín v parku zanášaly sa ľúbezné zvuky slávikovej piesni. Tu naraz vyšľahol plameň na žlickom kopci, v okamihu na to na žernovskom vrchu, a po stráňach začaly sa mihať a skákať menšie a väčšie plamene. A ďalej na vrchoch náchodských, novomestských vzplanuly ohne, tancovaly svetlá. I Míla rozžal smolou napustenú metlu, hodil ju do hranice, ktorá v malej chvíli vzplanula. Chasa začala výskať, každý uchvátil nasmolenú metlu, zapálil a ako len mohol, tak vysoko do povetria ju vyhodil. Pri tom zavolal: „Leť, čarodejnica, leť!“ Potom sa do radu postavali a začali s horiacimi fakľami tance prevádzať, dievčatá sa držaly za ruky, spievaly a točily sa okolo horiacej hranici; keď spadávala, rozhádzaly oheň a začaly cezeň skákať, ako ktorá ďaleko mohla.

„Pozrite, táto stará čarodejnica musí najvyššie vyleteť!“ zvolal Míla a popadnúc metlu, tak prudko ju vyhodil, že v letku až zafičala, vysoko vyletela a skoro k zelenej ozimine zaletela, kde stáli diváci.

„Tá prská!“ smiala sa čeľaď a rozbehla sa po praskajúcu nasmolenú metlu. Chlapci tľapkali chválu. I so žernovského a žlického vrchu ozýval sa smiech, výskot a spev. Okolo rudého ohňa kmitaly sa v divom kolovaní postavy ako fantastické; chvílu po chvíli z ich stredu vyletel diablik do výšky, zatriasol v povetrí ohnivou palicou, až tisíc iskier spŕchlo dolu a zase padal dolu pri jasote vďačného obecenstva.

„Hľa, tá vysoko letela!“ zvolala Mančinka, ukazujúc prstom na žernovský vrch. Jedna zo žien jej ale ruku stiahla a napomínala, aby neukazovala na strygy, že by jej mohla pustiť daktorá strelu do prsta.

Bolo už pozde, keď sa babička s deťmi domov vracala. „Babička, nepočujete nič?“ šepkala Barunka, zastaviac babičku na postred kvitnúceho sadu, blízko stavänia; „ako by niečo šumelo.“

„Nič, to je nič, len vetrík zahráva s listím,“ odpovedala starenka a doložila: „Ten vetrík dobre robí.“

„Prečo dobre?“

„Preto, že stromy k sebe skláňa. Hovorí sa, že keď sa stromy v kvete bozkávajú a objímajú, že bude hojná úroda.“

„Oh, babička, to je škoda, teraz, keď už budú čerešne, jahody, keď tu bude veselo, musíme celý deň sedeť v škole,“ smutne povedal Janko.

„To ináč nejde, chlapče, vždy doma sedeť nemôžeš, ani vždy sa ihrať. Teraz vám nastanú iné starosti a iné radosti.“

„I ja rada budem chodiť do školy,“ povedala Barunka, „len po vás, babička, sa mi bude cnieť, že vás celý deň nebudem vidieť.“

„I mne budete chýbať, milé deti, ale čo je to platné, stromček kvitne, dieťa rastie, odkvitá strom, ovocie odpadne, odrastie dieťa, rodičom odbehne. Tak to chce Boh. Dokiaľ je strom zdravý, dáva úžitok, ale keď uschne, vytnú ho, dajú na oheň, boží oheň ho strávi, popolom zmrví sa zem, na ktorej budú vyrastať zase nové stromy. I vaša babička úkol svoj dopradie a uložíte ju k večnému spánku,“ polohlasite dodala starenka.

V krovinách pri záhradke začal slávik klokotať; deti si povedaly, že je to ich sláviček, lebo že každý rok na staré miestočko prichodí a hniezdo si tam stavia. Od splavu zavznievala smutná melodia ukolembavky Viktorkinej. Deti chcely ešte tam von ostať, babička ich ale nútila domov: „Viete, že zajtra už nastane škola a včasné vstávanie; poďte spať, aby sa maminka nehnevala,“ povedala a núkala jedného za druhým cez prah.

Ráno pri raňajkách kázala matka deťom, vyjmúc Adelky, ktorá ešte spala, ako sa majú učiť, pána učiteľa počúvať, na ceste ako sa majú slušne chovať; dávala im samé dobré naučenia, takže bolo deťom do plaču.

Babička im chystala potravu. „Tu máte každý svoju porciu,“ hovorila a kládla na stôl tri velikánske krajce chleba, „tu máte každý svoj nožík (kudličku), ktoré som vám schovávala; vidíš, Janíčko, ty by si ho bol dávno ztratil a teraz by si nemal, čím by si si chlebíka ukrojil,“ povedala a vytiahla z vrecka tri nožíky s červenými črenkami. Potom urobila do každého krajíčka jamku, napchala do nej masla, prikryla to vydlabanou striedkou a položila jeden krajec do Barunkinej rohožovej tašky, druhé dva do kožených kapsičiek chlapcom. Ku chlebu pridala ešte i sušeného ovocia. Sotva sa deti najedly, vydaly sa na cestu.

„Iďte teda s Kristom Pánom a nezabúdajte, čo som povedala,“ napomínala matka ešte na prahu. Deti bozkávaly matke ruku a do očí tiskly sa im slzy. Babička im nedávala s Bohom, ona ich vyprevádzala cez sad — a Sultán s Tyrlom bežali tiež s nimi. „Chlapci, počúvajte Barunku, keď vás napomenie, ona je staršia od vás,“ prikazovala babička; „nebuďte nezbední na ceste, aby ste si neublížili. V škole neseďte nadarmo, lebo toho budete dakedy ľutovať. Každého slušne pozdravte; vozom a koňom sa vyhnite. Ty, Vilko, neobjímaj kde jakého psa, niektorý je zlý, mohol by ťa uhryznúť. Ty, Janíček, nezjedz si chlieb pred časom a potom od ostatných nedrankaj. A teraz choďte už s Pánom Bohom, na večer vám prídem s Adelkou naproti.“

„Ale, babička, nezabudnite nám nechať obed a zo všetkého, čo budete mať,“ prosil Janko.

„Ale, choď, blázonko, akoby sme to zabudli,“ usmiala sa babička. Potom požehnala deti svätým krížom — a už chcely ísť, keď si ešte spomnela na niečo. „Keby mala prísť búrka, myslím ale, že nepríde, teda sa nebojte, kráčajte ticho svojou cestou, modlite sa, ale nestavajte sa pod strom, lebo do stromov radi hromy bijú, rozumiete?“

„Rozumieme, babička, tatík nám to ráz tiež povedal.“

„No, teda choďte s Pánom Bohom a oddajte pánu učiteľovi pekné pozdravenie.“

Na to sa babička rýchle obrátila, aby deti nevidely slzy, ktoré sa jej mimovoľne do očí tisly. Psi obskakovali deti veľkými skokmi, v tej mienke, že pôjdu s nimi na prechádzku, ale Janko im povedal, kam ide a ukázal im cestu nazpäť k domovu. Na babičkine zavolanie vrátili sa s ňou, obzerali sa ešte, že či ich daktorý z nich nezavolá. I babička sa obzrela a len keď videla, že deti zachodia už za mostík, kde na nich Mančinka už čakala, kráčala bez zastania domov. Bola celý deň akási zamyslená, chodila po dome, ako by niekoho hľadala. Sotva kukučka v izbe odkukala štvrtú hodinu, vzala vretienko pod pazuchu a povedala Adelke: „Poď dievčička, pôjdeme žiačkom naproti; počkáme na nich pri mlyne.“ Šly.

Pri soche pod lipami sedela pani matka, pán otec a dakoľko mletiarov tam stálo. „Idete naproti chase, či áno?“ volala pani mlynárka z ďaleka; i my čakáme na našu Manču. Posaďte sa medzi nás, babička! Babička si sadla.

„Čo máte nového?“ opýtala sa pána otca a ostatných.

„Práve tu rozprávajú, že musí chasa ten týždeň k odvodu,“ ozval sa jeden z mletiarov.

„No, poteš ich Pán Boh!“ povedala babička.

„Ba, milá babička, bude to dosť náreku; myslím, že je i v Mílovi malá dušička,“ podotkla pani matka.

„Tak to býva, keď je človek na svet súci,“ uškľabil sa pán majster, a žmurknul očima; „keby to u Mílu nebolo, bol by od vojny slobodný, ale tá šľakovitá žehravosť rychtárovej Lucie a zlosť správcovie slečinky mu posvietily.“

„Snáď to jeho otec dáko napraví,“ mienila babička. „V to aspoň Jakub dúfal, keď mu na Vianoce pán správca službu odriekol.“

„Veru,“ ozval sa jeden z mletiarov, „on by starý Míla jednu, alebo dve stovky za to dal.“

„Dve stovky, milý brachu, je ešte málo,“ povedal pán otec, „a toľko Míla dať nemôže, gazdovstvo je nie veľké a detí na ňom dosť. Najlepšie by si, rozumie sa, pomohol, keby rychtárovu dievku chcel, ale proti gustu žiadon dišputát. Ja viem, ak bude musieť Míla ísť k odvodu a bude mať ešte na voľbu, že radšej bude vojakom, ako že by sa stal rychtárovým synom.“

„Nuž, bič ako bič,“ hodil hlavou jeden z mletiarov; „kto Luciu dostane, nemusí povedať: „Bože, netrestaj ma,“ ten bude už dosť potrestaný!“

„Ja ľutujem najviacej to dievča, Kristlu,“ povedala babička; „tá bude nariekať!“

„Čože dievča,“ žmurknul pán otec, „poplače si, ponarieka a dosť; Jakubovi bude horšie.“

„To je isté, kto je nerád vojakom, ťažko privyká, ale konečne by predsa privykol, ako každý iný. Viem ja dobre, pane otče, ako to chodí; nebožtík môj Jurko, daj mu pán Boh nebo, musel horšiemu zvykať a ja s ním, ale u nás to bolo inakšie a s Kristinkou je to tiež iné. Juro dostal dovolenie k ženbe, sobrali sme sa a žili sme spokojne. Tu ale to nemôže byť; a nie je div, že Míla ide s nechuťou, keď si tí dvaja pomyslia, že majú štrnásť rokov na seba čakať! No, snáď sa predsa podarí, že tomu ujde,“ dodala starenka a celá tvár sa jej naraz vyjasnila, lebo zazrela z ďaleka prichodiť deti. Tie opäť ako videly babičku, pustily sa do behu.

„No, Manča, nie si hladná?“ opýtal sa pán otec, keď ho dcérka pozdravila.

„Ba, veru som, tatíčku a všetky máme hlad, veď sme neobedovaly,“ odpovedala.

„A ten krajec chleba, krížaly, buchty, to bola rosa?“ žmurknul pán otec a zatočil piksľou.

„Čože, tatíčko, to je predsa nie obed,“ usmialo sa dievča.

„A taký kus cesty bežať a toľko sa učiť, či je pravda, deti, to sa dostaví hlad?“ zasmiala sa babička a položiac vretienko pod pazuchu, dodala: „Pôjdeme teda, aby som si vás zachovala a aby ste mi od hladu neumrely.“ Dali si dobrú noc. Mančinka sdelila Barunke, že bude zase ráno čakať na mostíku, potom sa ponáhľala za matkou do mlyna; Barunka chytila sa babičkinej ruky. „Rozprávajte mi teda, ako sa vám vodilo, čomu ste sa v škole učili a ako ste sa chovali?“ opytovala sa babička po ceste.

„Pozrite, babička, ja som bankaufsir,“ chválil sa Janko a podskakoval pred babičkou.

„Prosím ťa, chlapče, čo je to?“ pýtala sa starká.

„Viete, babička, kto sedí na kraji v lavici, ten dáva na ostatných pozor, čo vedľa neho sedia a ktorý sa neporiadne chová, toho si zapíše,“ vysvetľovala Barunka.

„Mne sa zdá, že tomu u nás vravia dohliadač, ale to musel dávať pozor vždy ten najhodnejší a najpilnejší chlapec z celej lavici a pán učiteľ ho neurobil hneď dohliadačom.“

„Však nám to Koprivovie Toník vyčítal, keď sme šli zo školy, že vraj keby sme neboli od Proškovcov, že by, vraj, pán učiteľ s nami také nerobil.“

„To si nemyslite!“ povedala babička, „pán učiteľ nebude robiť s vami výnimky; keď toho zaslúžite, potresce vás ako Toníka! On to preto koná, aby ste si tej pocty vážili, radi do školy chodili a hľadeli byť vždy dobrými. A čo ste sa učili?“

„Diktando,“ odpovedala Barunka a chlapci.

„Čo je to vlastne?“

„Pán učiteľ nám predriekáva z knihy, my píšeme a potom to musíme prekladať z nemeckého do českého a z českého do nemeckého.“

„A čo rozumejú tie deti nemecky?“ opýtala sa babička a utvorila si pri tom svoju vlastnú mienku, ona všetko rada chcela vedieť tak, ako pani kňažná.

„Veru, babička, ani jeden nevie nemecky, len my trochu, pretože sme sa už doma učili a tatík k nám nemecky hovorí; ale to nič neškodí, trebárs tomu nerozumely, len keď dobré úlohy prinesú,“ vykladala Barunka.

„No ale ako že ich urobia, keď nevedia na ne nemecky ani hľadieť?“

„Však oni sú dosť trestaní za to, že ich nevedia dobre urobiť. Pán učiteľ im hneď napíše čiarky do čiernej knihy, alebo musia stáť na mieste hanby a dakedy dostanú i fláky po ruke. Dnes mala tiež stáť pri čiernej tabuli tá, čo vedľa mňa sedí, rychtarovie Anina, ona nikdy nevie nemecké diktando. Ona sa mi na poludnie ponosovala, keď sme pred školou sedely, že nevie úlohu urobiť. Ani nejedla od strachu. Ja som jej to teda napísala a dostala som od nej dve homolky.“

„To si ale nemala vziať,“ riekla babička.

„Veď ja som ich ani nechcela vziať, ale ona povedala, že má ešte dve; bola tak rada, že som jej úlohy napísala a sľúbila mi, že mi prinesie každý deň dačo, len aby som jej s tou nemčinou pomohla. Prečo by som jej to nespravila, či áno?“

„Pomôcť jej môžeš, ale nie urobiť, lebo sa to nenaučí.“

„A čo je z toho, to nemusí vedieť, to sa učíme len tak, že to pán učiteľ chce.“

„Pretože pán učiteľ chce, aby z vás niečo bolo, a čím viac viete, tým snadnejšie svetom prejdete. A nemecká reč je predsa len potrebná; vidíte, ja ani nemôžem s vašim tatíčkom si pohovoriť.“

„Ale tatík vám predsa všetko rozumie a vy tatínkovi a nehovoríte nemecky. Ale v Žliči hovoria len česky, teda nemusí Anina vedieť nemecky, povedala, že keď bude chcieť vedieť po nemecky, že pôjde do Nemecka. Pán učiteľ ale od toho neupustí. A veru, babička, žiadon sa rád neučí nemecké diktando, je to ťažké; keby to bolo české, oh je, to by šlo ako Otčenáš.“

„Ale, keď vy na to nemáte ešte rozum, ale máte počúvať a všetkému sa radi učiť. Či ale chlapci počúvali?“

„Oj, áno, len že Janík začal, keď pán učiteľ z izby odišiel, s chlapcami šantovať, až skákali po laviciach. Ja som ale povedala…“

„Ty si mi povedala, ty, ja som sám od seba prestal, preto, lebo som počul pána učiteľa.“

„To sa dozvedám pekných vecí, máš dohliadať na iných a sám tropíš; ako to?“ povedala babička.

„Počuj, babička,“ ozval sa Vilko, ktorý bol doteraz tichý, ukazujúc Adelke veľký kus sladkého dreva a knižočku pozlátky, čo vymenil v škole od akéhosi chlapca za krajciar, „počuj, babička, to sú rozpustilí tí chlapci v tej škole, až hrôza. Keby ste videli, oni skáču po laviciach a bijú sa a dohliadači s nimi.“

„Pre pána kráľa, čo na to povie pán učiteľ?“

„To keď pán učiteľ vynde von zo školy. Keď má prísť, to hneď skákajú na svoje miesta, dajú ruky na písanku a je ticho.“

„Nezbedníci!“ poznamenala babička.

„A dievčatá sa zase hrajú s bábikami v škole, však som ja to dobre videl,“ žaloval Janko.

„Ste vy to kvietky z raráškovej záhrady, aby mal pán učiteľ s vami svätú trpezlivosť,“ hovorila babička. Deti jej ešte mnoho rozprávaly o škole a ako sa im po ceste darilo; bola to prvá cesta, a nemálo boly pyšné na svoju samostatnosť, akoby sa boly z Paríža domov vrátily. „A kde máš homolky, zjedli ste ich?“ opýtala sa babička, lebo chcela vedieť, čo všetko deti jedly, keďže mala starosť o ich zdravie.

„Jednu sme zjedli, druhú som si chcela nechať domov, ale keď som u tabuli písala, vyšantročil mi ju Kopřiva z taštičky. On sedí za mnou. Keby som mu bola dačo povedala, on by ma bol, až by sme išli zo školy, vybuchnátoval; ten je pekný!“

Babička nedala deťom za pravdu, ale v duši si pomyslela; „Veď sme ani my lepší neboli!“ Deti dobre vedely, že je babička shovievavejšia ako matka, ona ku mnohému detskému šelmovstvu, čo chlapci previedli, oko zažmúrila, nebránila, keď niekedy Barunka samopašstvo zrobila, preto sa jej tiež skorej so všetkým zdôverily, ako matke, ktorá dľa svojej prísnej povahy brala všetko prísnejšie, ako babička.