10. kapitola

Žernovským kopcom nahor kráča päť pútnic; je to babička a pani matka, Kristinka, Mančinka a Barunka. Prvé dve majú biele plachtičky cez hlavu nad tvárou ako strieškou stiahnuté; dievčatá maly okrúhle klobúky. I ony si vykasaly sukienky tak, ako Kristinka a obe staršie ženy a na chrbtíkoch niesly si malé batôžky, v ktorých maly potravu.

„Mne sa vidí, že počujem spev,“ hovorí Kristla, ked došly na vrch kopca.

„Ja tiež počujem!“

„Ja tiež,“ ozvaly sa dievčatá „poďte rýchle, babička, aby nám neušli,“ náhlily babičku a chcely sa pustiť do behu.

„Aj, vy blázonkovia, keď vodca vie o nás, nepôjde bez nás,“ zadržala ich babička a dievčatá uspokojené kráčaly s ostatnými rovnakým krokom.

Na vrchu pásol pastierik ovce a z ďaleka ich pozdravoval.

„Nezmokneme, Jozef?“ opýtala sa ho pani matka.

„Buďte bez starostí, do pozajtra to vydrží. Rozpomeňte sa i na mňa s Otčenášom — a šťastlivú cestu!“

„Dajže pane Bože, spomenieme!“

„Ale, babička, ako to ten Józa vie, keď má pršať a keď má byť pekný čas?“ opytuje sa Barunka.

„Keď má pršať, tu lezú červíci von zo zeme na povrch a vyrývajú búdky; mloci vykukujú z dier, jašterička sa schováva i pavúk — a lastovičky lietajú ponad samú zem. Pastieri sú celý boží deň tu von — keď nemajú inej práce, pozorujú tie zvieratká, ako žijú a tyjú. Najlepší môj kalendár sú hory a obloha. Podľa jasnosti vrchov a farby oblohy poznám, kedy nastáva pekný, kedy špatný čas, kedy prídu vetry, krúpy a snehy,“ doložila babička.

U žernovskej káplnky stojí húf pútnikov; chlapi, ženy i deti, nejedna matka nesie si dieťa v perinke so sebou, aby ho obetovala matke Božej a buď zdravie alebo šťastie preň vyprosila.

Vodca Martinec stojí na prahu káplnky a jeho postava vyniká nad všetky ostatné, tak že môže jedným pohľadom prezreť sverený mu húfik. Ako videl babičku i s ostatnými prichodiť, povedal: „Teraz sme už všetci a môžeme sa teda na cestu vydať. Skorej ale pomodlíme sa Otčenáš za šťastlivú cestu.“ — Pútnici pred kapličkou si pokľakali, modlili sa a dedinčania stojaci okolo, modlili sa s nimi. Po modlitbe pokropili sa svätenou vodou, jeden mladý chasník vzal vysoký kríž, na ktorý Tomášova mladucha zavesila veniec a Kristla červený fábor obetovala; chlapci sostavili sa s vodcom okolo neho, za nimi ženy, spolčujúc sa k sebe dľa veku. Ale ešte sa nepohli, ešte maly gazdinie niečo k vybaveniu, hospodári napomínali čeľaď, aby dala pozor na oheň a na statok, deti žuhrily a dodievaly: „Prineste nám dačo!“ Babičky prosily: „Obetujte za nás zdravásek!“ — tu zaspieval Martinec zvučným hlasom: „Zdravás, dcéra Boha otca!“ pútnici vpadli plným chórom do jeho nóty, mládenec vyzdvihol vozvýš ovenčený kríž — a húf putoval za ním na ceste k Svatoňoviciam. Pri každom kríži, alebo kapličke držalo sa zastavenie, obetoval sa Otčenáš a Verím ku cti a chvále Božej! — u každého stromu, na ktorý zbožná ruka obraz Panny Márie zavesila, u každého kríža, kde sa nejaké nešťastie stalo, sa pomodlili.

Barunka a Mančinka dávaly dobrý pozor na Martinca a spievaly spolu s druhými. Ale keď prišly za Červenú Horu, začne sa odrazu Barunka dopytovať: „Prosím vás, babička, kde bola Turyň, kde bolo to nemé dievčatko?“ Tento raz ale Barunka nepochodila dobre; babička jej odpovedala: „Keď ideš na púť, musíš mať myseľ obrátenú k Bohu a nemyslieť na iné veci. Spievajte, alebo sa potíšku modlite!“

Dievčatá zase chvíľku spievaly, ale tu prišly do hory, kde tu červenaly sa medzi trávou ešte jahody — a tých by bolo škoda tu nechať; radšej si ich obtrhaly i pri tom sa im pošinuly klobúčiky, vykasané sukničky spadly, bolo čo naprávať a konečne si spomla jedna i druhá na buchty v kapse a po kúsku ich vyťahovaly. Babička a pani mlynárka boly pohrúžené vo svoju pobožnosť a tak sa valne na dievčatká neobzeraly, ale Kristinka s Ančou sa kedy-tedy po nich obzrely a ich pokarhaly: „No, vy ste mi veru mnoho platné na púti a získate si veľkú zásluhu, to je pravda,“ usmiala sa im.

Pred večerom došli pútnici k Svatoňoviciam, pred mestečkom sa zastavily, ženské sa obuly, doniesly si šaty do poriadku a len tak šly do mestečka. Najprv sa šlo pod kostol k studničke, ktorá vyteká siedmymi prameňami zpod stroma, na ktorom je obraz Panny Márie. Pri tej studničke pokľakajú si pútnici a modlia sa; potom sa každý z prameňa napije a tri razy pretre si oči a líca. Tá čistá, studená voda je zázračná, jej moci ďakujú tisíce ľudu za svoje uzdravenie.

Od studničky šli pútnici nahor do osvetleného kostola, z ktorého sa ozýval hlahol rozličných melodií, lebo prichádzaly procesie z rozličných strán a každá mala inú pieseň.

„Ach, babička, tu je krásne!“ šepká Barunka.

„Ako by nebolo; kľakni si a modli sa,“ odpovedala jej babička.

Dievča kľaká k starene, ktorá kloní hlavu až k zemi, posiela vrúcnu modlitbu k najsvätejšej rodičke božej, ktorej obraz skvie sa na oltári ožiarený veľkým počtom svetiel, ozdobený vencami a kyticiami. Tieto obetovaly nevesty a panny, aby požehnala a dala zdaru láske; drahé rúcho a skvostné šperky, ktorými obraz bol ovešaný obetovali tí, ktorí postižení chorobou, hľadali a našli u jej nôh pomoc a úľavu.

Po skončenej modlitbe usporiadal si vodca u sakristiana to, čo mal k usporiadaniu a potom viedol svoje ovečky na odpočinok. Objednávať nocľah nemusel. Ako lastovičky, keď z jari priletia a vracajú sa do svojich starých hniezd, tak šli aj pútnici tam, kde našli s roka na rok, čo i nie štedré pohostenie, ale predsa prívetivú tvár, chlieb a soľ a čisté lôžko. Pani matka a babička bývávaly u správcu uhoľných baní; boli to starí ľudia, babička poznamenala, že „zo starého sveta,“ — a cítila sa u nich ako doma. Pani správcová, ako počula, že prišli žernovskí pútnici, už k večeru čakala na nich na lavičke pred domom, aby si ich do domu zaviedla. Pred spaním ukázala im svoje poklady, celé vrchy plátna, kanafasu a priadze, čo najviacej sama napriadla a s roka na rok rozmnožovala.

„Pre koho, drahá pani, to chystáte, keď máte vašu dcéru už vydatú?“ divila sa pani matka.

„Ale mám tri vnučky a to viete, že plátno a vinutí, je základ vybytí.“

S tým boly pani matky úplne usrozumené, keď sa ale k tomu priplichtil pán správca, poznamenal: „No, maminka, vykladáte už zase; mám nechať vybubnovať na trh?“

„Oh, pantáto, to je ako bľach, z toho nebude trh[5] ani za päťdesiat rokov.“

Správcová ľutovala len to, že babičku nemohla dačím lepším uctiť, ako chlebom a vodou, lebo babička, keď putovala, žila len na chlebe a vode. Taký sľub ale bol svätý a nedalo sa proti nemu ničoho urobiť. Pani matka si tiež veľmi pochvaľovala pobyt u správcov a keď sa ukladala do páperových perín, hovorila si s rozkošou: „Ach, ty poleženíčko, človek ako by do snehu zapadol.“

Kristinka s Ančou boly u jednej vdovy, želiarky; spávaly na podvrchu na sene, kde im gazdinka popravila. Ony by sa boly i na skale dobre vyspaly. Tú noc ani neostaly na podvrchu, ale sliezly po rebríku dolu do sadu.

„Či je tu nie tisíc razy lepšie, ako tam hore? Záhrada je naša komora, hviezdičky naše sviece a zelená tráva naša perina,“ nótila si Kristinka, zabaľujúc sa do sukne a líhajúc pod strom.

„Tam budeme spávať, dievča rozmilé,“ odpovedala jej Anča, vystierajúc sa vedľa nej. Ale len počúvaj, stará Fousková chrápe, ako keď kamením sype,“ smiala sa.

„Ba to je roztomilé spanie vedľa nej. Ty, Frantina, čo myslíš, prídu zajtra?“ opýtalo sa dievča a obrátilo sa ku svojej družke.

„Ako by neprišli?“ tvrdila s istotou Anča; Tomáš je tu ako na koni a Míla, že by ten neprišiel — to je nie k uvereniu, veď ťa má rád.“

„Kto zná, o tom ešte nebola reč medzi nami.“

„A na čo by tu bola reč, to sa i tak pozná; ani neviem, či mi Tomeš dakedy povedal, že ma rád vidí a máme sa radi dosť a sme už pred svadbou.“

„A kedy bude na isto svadba?“

„Tatík nám chce prenechať hospodárstvo a chce ísť do chalupy, keď ju bude mať vystavanú — a potom bude svadba, asi na Katarinu. — To by bolo pekné, keby sme obe maly svadbu v jeden deň.“

„Ach, iď mi, ty hovoríš, ako by už bola ruka v rukáve — a ono je to ešte za horami.“

„Čo je nie, to môže byť. Mílovi rodičia budú radi, keď sa Jakub k vám prižení a tvoj tatík by dostal šikovného syna; lepšie by sa nikto k vášmu obchodu nehodil — a k tebe obzvlášte nie. Čo je pravda, to je pravda. Jakub je najkrajší mládenec z celej dediny a Lucina rychtárovie by nebodaj nariekala za nim.“

„Vidíš, to je tiež jeden kameň, čo nám v ceste leží,“ vzdychla Kristinka.

„Dievčička, to je viac, ako jeden kameň. Či myslíš, že Lucina málo váži? Tá je dosť výdatná sama o sebe, a jej tatík jej prihodí na váhu ešte vrecko rímštiakov.“

„Tým horšie.“

„Preto si ty hlavu nelám, čo je aj jej otec rychtárom, za to je ešte nie pán Boh. A Lucina so všetkým jej bohatstvom tebe vody nepodá. Veď Míla má zdravé oči a vidí.“

„Ale ak to na neho shrnú a ak ho neprijmú do dvora a on bude museť byť vojakom!“

„Nemysli si na také veci; keď bude pán správca zle hľadeť, zamažú sa mu oči, rozumieš?“

„Čo len to, to by sa spravilo, ale vždy sa to tiež nepodarí. Pravda, v svätojánskej noci sa mi snívalo, že Míla prišiel ku mne a dľa toho by sme sa mali sísť, ale sen je sen a babička hovorí, poverám nesmieme prikladať viery a že sa nemáme dozvedať od pána Boha, ako s nami naloží.“

„Ale i babička je nie evanjelium.“

„Ja verím babičke ako zákonu, ona človeku úprimne poradí a každý o nej to hovorí, že je žena dokonalá; čo ona povie, to je pravda sväto-svätá.“

„Veď ja ju tiež za to mám, ale chcela by som sa staviť o tento malík, že keď bola mladá, verila to, čo my. To už tých starých ľudí takých máš; naša matka ustavične nad nami horekuje, aká je teraz tá mládež, že to teraz len do radosti, do tanca a do veselosti a rozumu ani za mak. To že za jej mladosti nebývalo a ja viem bezpečne, že naša pramati v jej mladosti nebola ani o vlas lepšia, a my, keď budeme staré baby, budeme tiež takú nótu húsť. Ale teraz už poručme sa do ochrany božej,“ doložila, stúlila sa do sukni a o chvíľku, keď jej Kristinka nakukla do tvári, bola už božia.

Na podvrchu tiež ešte čičíkala jedna žena, ktorá tam spala, svoje choré dieťa — a nemohla ho utíšiť.

„Či vám to dieťa, ženička, každú noc toto vystrája?“ opýtala sa druhá, keď sa zo sna prebudilo.

„Ba, od dvoch týždňov každičkú noc. Varila som mu kto čo radil, to makovice, to božcovník — a to nič neosoží. Kováčka povedala, že sa mu hampora (úročky) vrazila na črievka. Umienila som si obetovať ho na oltár matky božej, lebo sa uzdraví, alebo nech si ho pán Boh k sebe vezme.“

„Položte ho zajtra pod pramene, aby sa voda trirazy cezeň prehrnula, to pomohlo aj môjmu dievčaťu,“ poradila žena, obrátila sa na druhú stranu a zaspala.

Ráno, keď si pútnici shromaždení pred kostolom ruky podávali s obvyklými slovami: „Odpusťme si“ — lebo šli ku stolu Pána, — ozvaly sa za Kristinkou a za Ančou dva známe hlasy: „I nám nech je odpustené!“

„Aj bez spovedi vám dávame rozhrešenie,“ odpovedala Anča a podala Tomášovi ruku. Krista, zapálená až po uši, podala svoju pravicu Mílovi. Potom sa dali chlapci pod vodcovstvo Martincovo a šli s ostatnými do kostola. Po kostole išli všetci do kúpeľov, aby sa okúpali, pritom si staršie ženy a mužskí dali pijavice sádzať, lebo to patrilo k celku. Po kúpeli išlo sa kupovať rozličné darky na pamiatku. Pani matka nakúpila celé balíky obrázkov, ružencov, figúrok a rozličných iných podarúnkov. „Mám tú čeliadku, pridú i mletiari, každý hľadí, aby mu dala darček z púti.“

Vedľa babičky stála stará Fousková, tiež už stará mať — a rada by bola kúpila klokočový ruženec, ale keď jej povedal kupec, že stojí dvadsať krajciarov dobrých peňazí, smutne ho položila zase na krám a povedala, že je drahý.

„Drahý?! Ten, drahý!“ rozhorlil sa kupec; „to ste nemala, osoba, ako žijete klokočový ruženec v ruke. Kúpte si perníkový!“

„Ale, pán otec, inému nebude drahý, ale mne je, lebo nemám viac ako pol zlatého šajnu na mojom bydle.“

„Za to nekúpite klokoč,“ povedal kupec.

Fousková odišla, ale babička išla za ňou a povedala jej, aby šla k inému kupcovi, ten že má veľmi lacný tovar. A vidíme — ten kupec dával všetko odpoly darmo, ako sama babička chcela, takže Fousková za pol zlatého dostala nielen klokočový ruženec, ale i obrázky a iné drobnosti.

Keď ale odišly od krámu, povedala Barunka: „Však hej, babička, vy ste tomu kupcovi zaplatili, čo chýbalo; však som ja dobre videla, ako ste na neho mrkali, aby Fousková nevidela.“

„Keď si videla, tak si videla, ale ďalej to nedávaj; čo dáva pravica, nech to nevidí ľavica,“ odpovedala babička.

Kristinka si kúpila striebornú obrúčku, na ktorej boly dve horiace srdcia. Míla si tiež hneď kúpil obrúčku, na ktorej boly dve v jedno složené ruky. Všetky tie darky dali pútnici dotýkať a svätiť a ruženec, obrúčku, obrázok, alebo knižku posvätenú, držal a uschoval každý ako relikviu.

Keď už to mali pútnici všetko vybavené, poďakovali sa svojim hostiteľom, ešte raz pomodlili sa pri divotvornej studničke a do ochrany matky božej sa odporúčajúc, vydali sa na cestu domov. V Rtinskej hore, neďaleko deviatich krížov, pri studničke si odpočinuli, boli smädní, shrnuli sa okolo prameňa a keď videli, že Míla pije z Kristinkinej dlani, prišli aby aj im naliala, čo ona vďačne vykonala. Na to si starí posadali do trávy, rozprávali si, čo a začo nakúpili pamiatok a o tých procesiách, čo tam zároveň s nimi boly. Dievčatá sa rozišly po lese trhať kvety na vence a chlapci opravovali zatým veľký hrob a drevené krížiky na ňom.

„Povedzte mi, Anička, prečo je tu tých deväť krížov?“ opýtala sa Barunka, rovnajúc kvietky a podávala ich Anče, ktorá ich vpletala do jedného venca.

„Počúvajte, ja vám to poviem. Neďaleko odtiaľto je starý hrad, ale už rozborený, na Vizmburku to menujú. Pred dávnymi časy žil na tom hrade panoš a ten sa menoval Herman. Mal on rád jedno dievča z neďalekej dediny. Chodil za ňou aj iný, ale ona toho nechcela, ale dala svoje slovo Hermanovi. Mala byť svadba. Ráno toho dňa prišla Hermanova matka k nemu a priniesla červené jablká a opýtala sa ho, prečo je taký zamyslený — a on na to, že sám nevie. Matka ho prosila, aby nešiel, že sa jej zle snívalo, ale on vyskočil, dal matke s Pánombohom a vyskočil si na vraníka. Ale kobylka nechcela s ním z brány; matka ho zase prosí: „Syn môj, ostaň doma, to je zlé znamenie, nedobre sa ti povodí.“ On ale neposlúchol, bodnul koňa a vyšiel cez most. Tam sa koník zase zopnul a nechcel ďalej a matka ho do tretice prosila; ale Herman nedbal na nič a predsa len šiel k mladej neveste. A keď išli na svadbu a došli na toto miesto, zaskočil ich ten druhý, čo sa o dievča uchádzal so svojimi kamarátmi. Začali sa tí dvaja protivníci biť — a Herman bol zabitý. Keď to mladá nevesta videla, vrazila do seba nôž, svadobníci zabili toho soka a tak tu zahynulo, vraj, deväť ľudí. Pochovali ich všetkých do jedného hrobu a dali im na pamiatku deväť krížov. Od tej doby sa tie kríže vždy opravujú a keď ideme tadiaľto letného času, zavesíme niekedy venček na ne a každý obetuje jeden Otčenáš za ich duše.“

Tak dokončila Anča; ale stará Fousková, ktorá bola na blízku, hľadala hríby, a rozprávku čiastočne počúvala, pokrútila hlavou a povedala: „Tomu je nie tak, Anča; Herman bol panoš z hradu Litoborského a nie z Vizmburského a nevesta bola zo Svatoňoviec. A to bol zabitý skorej, než prišiel k mladej neveste s družbom a so starosvatom; nevesta ho čakala, ale nedočkala sa ho. Sadli ku stolu a tu zvonili verše; mlaďucha sa po tri razy matky opýtala, že komu to zvonia, matka sa ale vyhovárala, že tomu, alebo tomu, až nevestu doviedla do komory, kde ležal Herman zabitý. Keď to mladá nevesta videla, prebodla si srdce. Pochovali ich tu všetkých. Tak som ja to počula,“ doložila Fousková.

„Ktože to môže rozsúdiť, ktorá z nás má pravdu, keď sa to stalo pred pradávnymi časy. Konečne či sa stalo tak, alebo tak, dosť zle, že sa stalo. Lepšie by bolo bývalo, keby sa boli mohli vziať a šťastne žiť,“ usúdila Anča.

„Tak by ale nebol nikto o nich vedel, nespomínali by sme ich, ani hrob by sme im neovenčili,“ ozval sa Tomeš, opravujúc jedľový krížik, ktorý bol značne porušený.

„Čo je to všetko platné, ja by som veru nechcela byť takou nešťastnou nevestou,“ prehodila Anča.

„Ó, ja tiež nie,“ dosvedčila Kristinka, prichodiac zo zástromia s hotovými venčekami.

„Čo sa toho týka, ani ja by som nechcel byť v svadobný deň zabitý,“ povedal Míla, „ale predsa bol Herman šťastnejší, ako ten jeho nepriateľ. Veľké to musely byť muky, keď videl, že tú, ktorú miloval, iný si domov vezie. Za toho sa nám patrí modliť tým vrúcnejšie, lebo umrel so zlom a v nešťastí. Herman v šťastí a v milosti Božej.“

Dievčatá povesily vence na kríže, ostatné kvety rozhádzaly po hrobe machom zarastenom a keď sa pomodlily, vrátily sa k pútnikom. O chvíľu vzal vodca svoju bakuľu, chlapec zdvihol kríž a so spevom poberali sa pútnici k domovu. Na rozcestí neďaleko Žernova čakali na nich domáci ľudia; ako začuli spev a z ďaleka videli viať červenú stuhu, bežaly deti úprkom matkám v ústrety, lebo sa ich už dočkať nemohly. Prv, ako došla procesia do dediny, trúbili si už chlapci na nových trúbkach, dievčatá si niesly bábiky, košíčky, obrázky a srdiečka z marcipánu. Po modlení v kaplnke, poďakovali sa pútnici svojmu vodcovi, parobček postavil sverený mu kríž do kaplnky, veniec i so stužkou zavesili na oltár a potom sa rozišli všetci, každý do svojho príbytku.

Keď Kristinka pri odchode podávala Anči ruku, podívala sa Anča na strieborný krúžok, ktorý sa na Kristinkinom prste ligotal a s úsmevom poznamenala: „To je nie ten, čo si kúpila?“

Kristla sa trochu zapálila, ale skorej, ako by bola odpovedala, pošepol Míla Anči: „Ona mi dala srdce a jej ruku.“

„Slušná to výmena, daj Pán Boh zdaru!“ prisvedčila Anča.

U sochy pod lipami pri mlyne sedela Proškovie rodina a pán otec, čo chvíľa dívali sa na žernovský kopec. Čakali pútnikov. A tu, keď slnko posledný papršlek poslalo za horu a oblialo zlatistým svojim svetlom koruny širokých dubov a mohutných jaseňov, zabelely sa medzi nižšie rastúcimi krovinami biele plachtičky a mihaly sa rýchle biele klobúčiky medzi sviežou zeleňou. „Už idú!“ zvolaly deti, ktoré najpilnejšie na stráň pozeraly, a všetky tri sa ponáhľaly k lavičke, ktorá viedla ponad rieku k stráni. Proškovci a pán otec, ktorý si točil piksľou a očima žmurkal, šli za nimi naproti babičke a pani matke. Deti babičku objímaly a okolo nej obskakovaly, ako by ju už rok neboly videly. Barunka ale chválila sa rodičom, že ju ani trochu nohy nebolely. Babička sa opýtala detí, že či ju spomínaly a pani matka sa opýtala pána otca: „Čo je nového?“

„Že ostrihali holého, bola to rana, milá pani mama,“ odpovedal pán otec a urobil veľmi opravdovskú tvár.

„Od vás sa človek nikdy pravdy nedozvie,“ zasmiala sa pani matka a capla pána otca po ruke.

„Keď ste doma, to vás škádli a keď ste preč, chodí zachmúrený a nemá nikde posedenia,“ povedala pani Prošková.

„To je tak, pani kmotra, naši mužovia nás len vtedy vedia oceniť, keď sme nie s nimi.“

Tak sa hovorilo sem tam a rozprávaniu nebolo konca. Svatoňovský odpust bol obyvateľom malej dolinky čo aj nie vzácnou udalosťou, lebo sa s roka na rok opakoval, ale vždy tak znamenitý, že bolo čo spomínať a pretriasať za celé dva týždne. Jestli sa niekto zo súsedstva vypravil do Vamberíc, hovorilo sa o tom štvrť roka predtým a štvť roka za tým a o odpuste Mária-Celskom rozprávali si ľudia od leta do leta.

___

[5] Hra je v slove trh (trhanie, roztrhovanie).