9. kapitola

V babičkinej izbe je ako v záhrade, kam sa človek obráti, všade plno ruží, rezedy, vetvičky tŕpky i iného rozmanitého kvietia — a medzi tým celé náruče dubového listia. Barunka, Mančinka viažu kytice a Cilka vije veľký veniec. Na lavici pri peci sedí Adelka s chlapcami a polohlasne učia sa vinše.

Je predvečer svätojanský, druhý deň je otcovo meno, slávny to rodinný deň. Na ten deň pozval si pán Prošek svojich najmilších priateľov na hostinu; to bol už obyčaj. Preto bol taký rámus po celom staväní. Vorša drhla a splakovala, aby nebolo ani prášku nikde. Betka parila a šklbala drôbež, pani piekla koláče a babička dohliadala tu k cestu, tu k drôbeži, ona bola všade potrebná. Barunka prosila, aby babička zavolala Janka von, lebo že im nedá pokoja a keď bol tam von, žalovala na neho Betka a Vorša, že sa im všade popod nohy pletie. Vilko chcel, aby ho babička vypočula, Adelka ju chytala za sukne a žebronila o koláč, a na dvore krákorily sliepky, dávajúce na známosť, že už chcú ísť na pánty. „Pre pána kráľa, veď vám nemôžem všetkým odrazu poslúžiť!“ horekovala úbohá babička. Tu volá Vorša: „Pán ide domov!“ Kvetinárky sa zamknú, pani upratúva, čo má ostať ešte tajnosťou a babička prikazuje deťom: „Ale potom, aby ste tatinkovi všetko nevybľabotaly.“ — Otec prichodí na dvorec, deti mu idú v ústrety, ale keď im on dáva dobrý večer a po matke sa pýta, ostanú zarazené stáť, nevedia, čo majú povedať, aby nevyzradily tajomstvo. Adelka ale, tatinkov maznáčik, ide predsa k nemu a keď ju bere na ruky, šepká mu: „Maminka pečie koláče, aj babička, zajtra bude tvoj sviatok.“ — „No, počkaj,“ pretrhnú jej chlapci slovo: „ty dostaneš, čo si to povedala —“ a bežia žalovať maminke. Adelka očerveneje, zarazená sedí na otcovom rameni, až konečne pustí sa do plaču. „No, neplač,“ chlacholí ju otec, „veď ja to viem, že je môj sviatok a že mamička pečie koláče.“ Adelka si utre rukávom slzy, díva sa ale so strachom na matku, ktorú chlapci vedú. Ale ono sa to všetko vyrovná a chlapci sa dozvedia, že Adelka vlastne ničoho nevyzradila. Tá tajnosť ale všetkých tak tlačí, že otec počujúc nesmie počuť a vidiac nesmie vidieť. Barunka musí pri večeri ustavične na deti mihať a ich štochať — aby sa predsa ešte neprezradili a Betka sa im posmieva, že sú „slepačie papučky“.

Konečne je všetko urobené, prichystané, i vôňa koláčov sa rozišla; slúžky šly spať, len babička ešte klopká ztichučka po staväní. Zatvára mačky, zalieva iskry v peci a keď si spomnela, že sa dnes kúrilo i v peci na stráni a že by tam bola mohla ostať nejaká iskrička, neverí ani svojej vlastnej opatrnosti a ide sa radšej presvedčiť.

Sultán a Tyrl sedia na lávke; keď vidia babičku, akosi prekvapení na ňu pozerajú; v tú dobu ona nebýva tu von; ale keď ich pohladí po hlave, začnú sa lichotive okolo nej otierať. „No, už ste zase číhali na myši, vy hastrmani? To vám je dovolené, len sa mi do chlievikov nedobývajte,“ hovorí im a ide na stráň. Psi v zápäť za ňou. Otvorí pec, opatrne šťúra kutáčom v popole, ak neuvidí ani iskry, zavrie pec a ide nazpäť. U lávky stojí vysoký dub; v jeho rozložených konároch sedáva v lete drôbež. Babička pozrela hore, počula v ratolestiach ako vzdych, tichučké šepotanie a ťopkanie. „Sníva sa im dačo,“ pomyslela si a šla ďalej. — Čo ju zase pri záhradke zastavilo? Či načúva ľúbeznému klokotaniu dvoch slávikov v záhradnom kroví, či nesúvislej piesni Viktorkinej, ktorá smutne zaznieva od splavu. Či sa babička zahľadela na stráň, kde toľko svätojanských mušiek, tých živých hviezdičiek sa kmitá? — Pod stráňou nad lúkou vznášajú sa ľahké obláčky v ustavičnom kolotaní. To sú nie hmly, rozpráva si ľud — a snáď babička tiež verí, že v tých priezračných striebrošedých závojoch zahalené sú lesné žienky a díva sa pri svitu mesiaca na ich divý tanec? — Nie, ani tak, ani tak; babička díva sa na lúku, ktorá vedie ku mlynu. Tam, od hostinca cez potok vbehla na lúku ženská postava, v bielej plachtičke zahalená. Stojí tíško, počúva ako srna, keď z lesného zákrytu vybehne na širokú pláň, aby sa popásla. Nič nepočuje, len tiahlé zvuky slávika, temné hrkotanie mlyna a ševelenie vĺn pod temnými jalšami. Otočí bielu šatu okolo pravej ruky a trhá s ňou kvety, kvieťa devätoro, každé iné. Keď má kyticu hotovú, shýbne sa ešte, umyje sa čerstvou rosou a neobzerajúc sa ani vľavo ani vpravo, ponáhľa sa nazpäť k hostíncu. „To je Kristla! vije si svätojanský venček; myslela som si to, že má toho Mílu rada,“ hovorila babička pre seba, nespúšťajúc oči s dievčaťa. Už ju ani nevidela a predsa ešte stála zamyslená. Jej duša kochala sa v rozpomienkach! Videla pred sebou lúku, videla pohorskú dedinku, nad sebou čistý mesiac a hviezdy, — bol to ten samý mesiac i hviezdy, večne krásné, nestarnúce, ale ona bola vtedy mladá, svieža dievčina, keď v svätojánskej noci na osudný venčok trhala devätoro kvietkov. Ako by to práve teraz bolo, tak cítila babička strach, ktorý mala, aby jej nikto v cestu neprišiel a kúzlo neprekazil. Vidí sa v komôrke, vidí na lôžku tie kvetované podúšky, pod ktoré kladie uvitý venčok. Spomína, ako vrúcne sa modlila, aby jej pán Boh dal sen, v ktorom by sa jej zjavil ten, ktorého si duša obľúbila. Dôvera, ktorú kládla na osudný venčok, ju nesklamala; videla vo sne muža vysokého vzrastu, jasného a úprimného pohľadu, toho, ktorému pre ňu v svete rovného nebolo. Usmieva sa babička tej detinskej túžbe, s akou pred východom slnka ponáhľala sa do záhrady, aby cez jabloň prehodila svoj venčok nazpäť, aby sa dozvedela, či svojho Jurka skoro, alebo dlho neuvidí. Pamätá sa, ako ju vychádzajúce slnko plačúcu zastihlo, preto, že jej venčok ďaleko cez jabloň preletel a tak nebolo úfnosti, že sa s Jurkom tak skoro uvidí. V zamyslení stojí babička dlhú chvíľu, mimovoľne sopne ruky, jej mierny, dôverný zrak obráti sa hore k žiariacim hviezdam a z úst vyplynie tichá otázka: „Kedy sa asi, Juričko, sídeme?“ — Tu preveje vetrík ľahúčko bledou tvárou starenky, ako by ju bozkával duch zvečnelého. Starenka sa zachveje, urobí kríž a dve slzy padnú na sopäté ruky. Po chvíli vojde tíško do stavänia.

Deti vyzeraly von oblokom, kedy prídu rodičia; boli v mestečku v kostole. Otec dal v ten deň na svätú omšu a babička dala na modlenie za všetkých Jánov svojho rodu, počínajúc od niekoľko pokolení. — Krásny veniec, vinše, dary, — všetko ležalo prichystané na stole. Barunka vypočúvala jedného i druhého vinšovníka, ale samým chvatom vynechalo sa tu slovo, tam slovo a preto muselo sa všetko znovu opakovať. Babička mala plné ruky práce, ale po chvíľkach otvorila dvere, nakukla do izby a s napomenutím: „Aby ste tu dačo nevyparatily!“ — zase odišla.

Práve šla babička narezať čerstvého petržlenu do záhradky, keď beží Kristinka po stráni a nesie dačo v šatke zaviazaného. „Pán Boh vám daj dobré ráno, babička!“ pozdravuje s tvárou veselou, žiariacou, že sa babička na ňu až zahľadela.

„Ty vyzeráš, dievča, ako by si sa bola na ružiach vyspala,“ hovorí babička k nej a usmieva sa.

„Uhádli ste, babička, moje hlavníčky sú samý kvet,“ odpovedala Kristinka.

„Ty figliarka, nechceš rozumeť, ale nech je tak, alebo tak, len keď bude dobre; či áno, dievčinka?“

„To, to, babička,“ prisvedčila Kristla, ale hneď aj dovtípila sa smyslu babičkiných slov a zapálila sa.

„Čože to nesieš?“

„Nesiem podarúnok Janíkovi; vždy sa mu páčili naše strapaté holubi, priniesla som mu párik mladých, nech si ich chová.“

„Ale, čo si si robila škodu, veď ono to nemuselo byť,“ povedala babička.

„Rado sa stalo, babička; ja rada mám deti a deti majú radosť z takýchto vecí, nuž, nechajme im to. Ale mne sa zdá, že som vám nepovedala, čo sa u nás na včerajšok v noci prihodilo?“

„Včera bolo u nás ako na pražskom moste; neprišly sme ani k slovu, ale viem, že si mi chcela dačo rozprávať o tom Talianovi. Tak rozprávaj, ale musíš vziať z každého verša po jednom slove, čakám našich z kostola a hostia budú onedlho tu,“ povzbudila babička Kristlu.

„Tak si pomyslite: on, ten tulák, ten Talian, prichodil k nám každý deň na pivo, — to by nevadilo, lebo je hostínec pre každého človeka, ale nie, aby ako poriadny človek sedel za stolom, on pozametal ako pometlo celý dvorec, i do maštale vliezol, zkrátka, kam som sa zvrtla, tam mi bol za pätami. Tatík sa snažil, ale znáte ho, je dobrý človek, nerád ublíži ani kurčaťu, a nerád si odpúdi hostí, najmä zo zámku. Spoľahnul sa teda na mňa; ja som Taliana niekoľko razy z hruba odpravila, ale on, ako by som mu najkrajšie veci vravela, a viem, že rozumie česky, trebárs aj hovoriť nevie. On len svoje opakoval: „esky olka, mám rád“, ruky predo mnou spínal, ba i kľakol.“

„To je lotor!“ povedala babička.

„A už to máte tak, babička, tí páni, tí vám toho nahamonia toľko, až vás uši zbolia; kam by človek zašiel, keby im to veril, také reči sa mne v hlave ani neobrátia. Ale ten Talian ma omrzel. Predvčerom sme boly na lúke hrabať, tu sa tam nadhodil Míla — (babička sa tomu nadhodeniu usmiala) — prišlo všeličo do reči, i spomla som, že aký kríž máme s tým Talianom. „No, len to nechaj, veď sa ja postarám, aby k vám nechodil.“ — „Ale aby ste tatíka nerozhnevali, lebo ja znám žernovských mládencov, to sú prešívané podšívky.“ — Večer príde milý Talian zase; ale za malú chvíľku prihrnuli sa mládenci, boli štyria, medzi nimi Míla a jeho kamarát Tomáš, — znáte Tomáša, nie? Dobrý chlapec, bude si brať Anču Tichánkovie, moju kamarátku. Tešila som sa, že prišli, ako by mi bol dakto daroval na nové šaty. Bežím s radosťou nalievať a každému som pripila. Talian sa zamračil; jemu ja nikdy nepripijem, aby mu šľak veril, žeby človeku dačoho nedal. Chlapci si posadali za stôl a začali hrať v karty, ale len tak, na oko, pri tom sa ustavične Talianovi poškľabovali. Vitkovie mládenec vraví, „pozrite na neho, díva sa ako sova z nudlí“. Tomeš zase na to: „Ja sa tiež ustavične naň dívam, či si skoro neodhryzne od zlosti nos. Mnoho práce by mu to nedalo, siaha mu beztak až na bradu.“ — Tak vám to šlo. Talian menil všetky farby od zlosti, ale ani necekol. Konečne predsa hodil peniaze na stôl a bez pozdravenia odišiel. Ja som urobila za nim krížik, ale chlapci povedali: „Keby nás bol mohol pohľadom prebodnúť, bolo by po nás.“ Keď odišiel, šla som po svojej práci, to viete, ako mamička prechorieva, na mne sa všetko zaviera a otvára. — Chlapci tiež odišli. — Možno, že bolo už po desiatej, keď som šla do komory spať. Začnem sa vyzliekať, tu na oblôčok: ťuk, ťuk, ťuk. Myslím si, to je iste Míla, azda si niečo zabudol; on vždy dačo zabudne, ja mu hovorím, že si raz u nás hlavu nechá!“

„Už sa stalo,“ prikývla babička na dosvedčenie.

„Prehodím si šatku,“ pokračovala Kristinka s úsmevom — „a idem skoro otvoriť okienko; a hádajte, kto tam bol? — Talian! Buchnem oknom a od ľaku som si odpľula. On ma vám začne prosiť a hovoriť, — a vie, že mu nerozumiem, potom mi podával zlaté prstene s prstov. Ja som sa dopálila, vezmem krčah s vodou, idem k obloku a vravím: „Iď odtiaľto, ty pozitúra a hľadaj si frajerku tam u vás, nie tu, lebo tú vodu vychrstnem na teba!“

Trocha odstúpil od okna, ale v tom vyskočili z húšťavy chlapci, popadli ho do hrsti a zapchali mu ústa, aby nemohol kričať. „Počkaj, ty Talian taliansky, teraz ti dám na príučku,“ ozval sa Míla. Ja som ale prosila Mílu, aby ho nebili a zatvorila som okno, — vlastne len privrela, nedalo mi, aby som sa nepodívala, čo budú s ním robiť. — „No, Míla, čo s ním, ako by mal klepavku.“ — „Vyšľahajme ho prhľavou,“ navrhoval jeden. — „Namažme ho kolomažou,“ druhý. — „Nič to,“ rozhodol Míla, „Tomšu, ty ho drž, a vy, chlapci, poďte so mnou!“ — Odbehli.

O malú chvíľu sa vrátili, priniesli tyčku a kolomažnicu. „Chlapci, zobujte mu boty a vykasajte nohavice!“ rozkazoval Míla. Chlapci poslúchli; keď ich začal kopať, chlácholili ho ako zlého koníka: „Hahó, malý, hahó!“ — „Nedostaneš podkovky, neboj sa!“ povedal mu Míla; „len ti nožičky namažeme, aby sa ti lepšie domov kráčalo!“ — „Aspoň napáchneš zdravou vôňou,“ smial sa Tomeš, „beztak smrdíš tou voninou, ako by facky rozdával.“ — Keď mu namazali nohy, ako by mal topánky, položili mu tyčku na plece, ruky mu roztiahli a priviazali ho na ňu ako na kríž. Talian chcel kričať, ale Tomáš mu položil ruku na ústa a držal ho ako v škripci. „Takým leňochom, ako si ty, neškodí troška hnáty ponaťahovať, beztoho sa ti žily skrátia!“ „Chlapci,“ rozkazoval zase Míla, sviažte mu topánky, hoďte mu ich na ruku a vyvedieme ho na hradskú, nech tajde, odkiaľ prišiel.“ — „Počkajte, dáme mu kytku za gombík, aby predsa videli, že ide od dievčaťa,“ riekol Vítkovie, odtrhol prhľavu a bodliak a zastrčil mu to za frak. — „Tak, teraz to máš, si celý pekný, môžeš ísť s darmi!“ smial sa Míla; vzali ho s Tomášom medzi seba a ťahali ho tíško, i vyviedli zo sadu.

O chvíľku prišiel Míla ešte k oblôčku, rozprával, akú mal ten chlapík zlosť a ako s bidlom utekal. „Ale ako ste ho vyčíhali?“ opytujem sa Mílu. — „Nuž,“ povedal, „ja som ti chcel dať dobrú noc, povedal som chlapcom, aby na mňa počkali vo mlyne, sám som stál v sade. Tu vidím, ako sa stranou niekto plazí ako zlodej — a ako sa kradne k tvojmu okienku. Akonáhle som ho poznal, tichučko vyndem zo sadu a pre chlapcov. Tak sa nám to dobre podarilo. Mne sa zdá, že sem viac nepríde.“

Včera som sa tej pozitúre celý deň smiala, ale večer, bol u nás hlásnik Kohútik, on je u nás každý deň, lebo si rád chlipne — a potom všetko, čo vie vykikiríka. Ten nám začal rozprávať, ako prišiel Talian v noci domov. „To boly nejaké šelmy, čo ho tak doriadily,“ hovoril a začal ho popisovať, až hrôza; môžete si mysleť, že spravil z komára ťavu. Psi sa vraj na neho oborili, taký bol hrozný — a žena mala vraj do rána čo drhnuť, aby mu kolomaž smyla. Dal im strieborný toliar, aby nič nepovedali v zámku a zastrájal sa strašne, že sa tým chlapcom pomstí. Teraz sa bojím o Mílu; hovorí sa, že sú tí Taliani zlí ľudia. A ešte to povedal Kohútik tatovi, že ten Talian chodí k Marianke od správcov a že si starí myslia, keď ho pani kňažná rada vidí, že mu dá dobrú službu na panstve a potom že by si mohol vziať ich dcéru. No a vidíte, babička, Míla sa chcel dať do dvora za paholka na rok, aby nemusel byť vojakom; to viete ako to ide, — ale keď by na neho Talian štval, správca ho nevezme a tak je v kaši. To som si všetko rozmyslela — a už ma to nič neteší, čo tí chlapci vyviedli; dnešný sen ma zase potešil, ale čo je to platné; čo vy na to, babička?“

„Múdre to nebolo od tých chlapcov, ale dajme chase rozum, a ešte keď sa do toho zapletie láska. Môj Jurko tiež vyviedol taký kúsok a trpel za to.“

„Čo, babička?“

„Nuž, snáď by si nechcela, aby som sa pustila do rozprávky; až pri príležitosti ti to poviem. Beztoho sme sa zabudly, zdá sa mi, že počujem dupot koní; to sú iste naši. Poďme! Ja si to musím všetko rozmysleť, čo si mi sdelila, snáď budem potom vedieť nejakej rady,“ doložila babička a vošla do domu.

Deti počuly Kristinkin hlas, vybehly do pitvora a keď Janko dostal krásné holúbky, schytil dievča okolo krku a radosťou ju tak silne stískal, že jej ostal na bielom hrdle červený pruh. Bol by si ich najradšej hneď odniesol do holubníka, keby Barunka nebola zvolala: „Už je tatík tu!“ Skoro naraz s kočiarom došli k Starému bielidlu i pán otec a pán horár. Pán Prošek, octnúc sa v kruhu milých priateľov a rodiny, ktorú on tak vrúcne miloval a ktorej sa do roka tak málo mohol venovať, bol veľmi dojatý — a keď začala Barunka blahoželať, začal i on slziť. Deti, ako videly otca plakať, i matku a babičku, zajakaly sa v reči a pustily sa tiež do plaču. Betka a Vorša naslúchaly u dvier odriekanie vinšov, prikryly si oči modrými zásterami a plakaly jedna nad druhú. Pán otec otočil piksľou ako mlynským kolesom, pán horár trel o dušu svoj krásny lovecký nôž rukávom sviatočného kabáta (lebo bol v celej paráde), aby zakryli svoje pohnutie, Kristinka ale stála u okna a ani najmenej sa nehanbila za svoje slzy, až pán otec k nej pristúpil, piksľou jej poklepal na rameno a pošepkal: „Rozmýšlaš azda o tom, ako to bude, keď mne budú takto vinšovať?“ —

„Vy, pán otec, vždy musíte človeka prekárať!“ povedalo dievča a utrelo slzy z očú.

Slzy v oku, ale radosť a spokojnosť v srdci, pristúpil pán Prošek ku stolu, nalial do pohára vína. „Na zdravie všetkých!“ povedal a vyprázdnil prvý pohár. Na to pili všetci na zdravie domáceho pána a skoro žiarily im tváre veselosťou. Janík bol najblaženejší: on dostal od horára dva domáce zajačky, od pani matky zo mlyna veľký koláč mazaný všetkým korením, taký, ako on rád jedol, od babičky jeden z tých dvadsiatnikov, ktoré mala ukryté v plátenom vrecúšku v truhle, od rodičov dary, a po obede sa tu znenazdania dostavila i pani kňažná s komtessou a keď pán Prošek i jeho pani s babičkou a s deťmi von vybehli, aby ich privítali, dostal Janko krásnu knihu od komtessy, v ktorej boly rozličné zvieratá namaľované.

„Prišla som sa podívať, ako sa dnes veselíš, Jano,“ prívetive oslovila kňažná svojho štolbu.

„Pri mojej rodine a s niekoľkými dobrými priateľmi, vždy dobre, vaša osvietenosť,“ odpovedal pán Prošek.

„Kto je u teba?“

„Moji súsedia, mlynár so svojou rodinou a riesenburský horár.“

„Nedaj sa zdržovať, vráť sa medzi nich, ja tiež hneď odídem.“

Pán Prošek sa poklonil; netrúfal svoju veliteľku zdržovať, ale prostoreká babička hneď začala: „I, to by bolo pekné, aby sme milostivej pani kňažnej a milosťslečne ani koláč nepodali. Choď, Terezka, choď, prines; čo príde znenazdania, príde k chuti. Barunka, ty odbehni pre košíček, naoberám trochu čerešieň. Alebo by milostivá pani užila trochu smotany, alebo vína?“

Ján i Terezka boli v rozpakoch, báli sa, že to prosté nabídnutie pani kňažnu urazí, ale naopak, s prívetivým úsmevom skočila s koňa, podala uzdu Jánovi a sadnúc na lavičku pod hrušku, povedala: „Vaše pohostínstvo bude mi milé, ale nechcem, abyste vašich hostí zanedbali, nech prídu teda i oni medzi nás!“

Pani Prošková odbehla, pán Prošek uviazal koňa ku stromu, doniesol von stolík a o chvíľu prišiel pán horár s veľkou poklonou a za ním pán mlynár s veľkým shŕdaním; ale keď sa pani kňažná opýtala, ako sa mele, či mu mlyn dobrý úžitok donáša, dostal sa do svojho živlu a tak ďaleko sa osmelil, že podal kňažne šnupec tabaku. Keď bola s každým vľúdne prehovorila, prijala od pani Proškovej koláč a od babičky za pohár smotany.

Deti zatiaľ obklopily Janka, ktorý im ukazoval svoje zvieratá a komtessa stála pri nich, tešila sa z radostí a obdivu detí a ochotne odpovedala na každú ich otázku.

„Maminka, podívajte sa, to je naša srňka!“ volal horárovie Bertík na matku, keď mu Janík ukazoval srnu a matky i deti naklonily hlavy do knihy.

„Sultán, to je Sultán!“ zvolal Vilko a keď na ten výkrik skutočný Sultán sa medzi deti postavil, ukazoval mu Janko knihu a povedal: „Vidíš, to si ty.“ Bol tam aj velikánsky slon, ktorého sa Adelka chcela naľakať, tam bol i kôň, i kravy, zajačok, veveričky, sliepky, jašterky a hadi, ryby, žaby, motýle, lienky i ten mravec; to všetko deti znaly — a babička si povedala: „Čo tí ľudia všetko neurobia, ešte i tú háveď vymaľujú.“ Pod tou háveďou rozumela babička jašterice a hadov.

Keď ale pani mlynárka chcela vidieť zlého šarkana, ktorému z pysku oheň srší, povedala komtessa, že takého zvieraťa niet, že je to len vymyslená potvora. Pán mlynár to dopočul, zatočil piksľu v prstoch, uškľabil sa a zamiešal sa do reči:

„Ej, milosťslečna, nie je to vymyslenosť, takých jedovatých potvôr s ohnivými jazykami je dosť na svete, ale patria k človečímu pokoleniu, preto sú nie medzi týmito nevinnými zvieratkami,“ povedal.

Komtessa sa usmiala, ale pani matka, klepla pána otca po ruke a poznamenala: „Mnoho rečí, pán tato.“

Medzitým kňažná shovárala sa s Jánom a s horárom o bežných veciach, až prišla na tú otázku, že či jesto v okolí mnoho zlodejov, alebo pytlákov.

„Ešte mám dvoch takých šibalov; boli traja, ale toho najhlúpejšieho som dakoľko razy pokutoval, teraz sedí doma, ale tí dvaja sú po šľaku opatrní, neni možno ich dostihnúť, len ak by som im niekoľko brokov vohnal do tela. Pán nadlesný mi to ovšem zakaždým radí, ale je to na rozváženie, k vôli zajacovi zmrzačiť človeka.“

„Nechcem, aby ste to dakedy urobil,“ povedala knažná.

„I ja si tak myslím, že pre túto maličkosť milostivá vrchnosť nezchudobnie a na vysokú zver sa pytlák neodváži v revíre.“

„Ale počula som, že mi ľud v horách mnoho kradne,“ vyšetruje kňažná.

„Nuž,“ riekol horár, „ja slúžim milostivému panstvu už pekných pár rokov, ale škoda, ktorú mi ľud za ten čas v horách urobil, nestojí za mnoho. Ono sa toho mnoho hovorí; na príklad, ja by som mohol do roka dať soťať mnoho stromov a predať a keďby som to nemohol s fortieľom vyúčtovať, mohol by som povedať: ukradlo sa. Ale k čomu si obťažovať svedomie luhaním a podvodom? Na podzim, keď prídu hrabáčky na opadlé lístie, chudobný ľud po drevo, som vždy v blízkosti, hromujem až sa hora trasie, aby mali strach a nerobili mi škodu, ale či mám takú starú babku na polo zabiť, keď si dakedy dáke hrubšie polienko priberie, ako to niektorí robia? Preto milostivá kňažná bude žiť, myslím si a ten úbohý ľud sa tiež poživí a vzdychne tisíc razy, zaplať pán Boh. To všetko ja nepočítam za škodu.“

„To dobre robíte,“ prisvedčila kňažná. „Ale predsa tu na blízku musia byť zlí ľudia. Predvčerom v noci šiel Piccolo z mestečka a v bažantnici ho chceli obrať; keď ale sa bránil a kričal, zbili ho, až ostal ležať; dosiaľ je chorý. Tak mi to povedali.“

„To sa mi vidí viere nepodobné, osvietená pani,“ krútil hlavou pán Prošek.

„Čo žijeme sme nepočuli, aby tu, v bažantnici bolo zbojníkov, ale ani na blízku,“ ozval sa mlynár a horár.

„Čože sa to malo stať?“ opýtala sa babička a pristúpila bližšie.

Horár jej to povedal.

„I, to je prehnaná koža,“ horlí babička a podoprela si v spravodlivom hneve ruku o bok. „Že sa nebojí pána Boha. Sdelím to milostivej panej inak.“ A tu začala rozprávať, čo jej bola Kristinka ráno sverila. „Nie za to, žeby som chválila, čo tí chlapci vykonali, ale čo je platné, každý háji svoje. Keby bol dakto videl toho vetroplacha stáť pod oblokom dievčaťa v noci, roznieslo by sa ako po trúbach a dievča by malo zkazené i šťastie i dobré meno; už by sa hovorilo o nej: „I, čože tá, k tej chodili páni, tá nehodí sa medzi nás.“ A dievča sa bojí, že sa mu bude ten človek chcieť pomstiť.“

„Nech sa nebojí, ja to vyrovnám,“ rozhodla kňažná; na to kývla na komtessu, že odídu, obe vysadly na kone a vľúdne pozdraviac spoločnosť, rýchlym cvalom ušly k zámku.

„To je pravda, že by sa málo kto odvážil s pani kňažnou tak hovoriť, ako naša babička,“ poznamenala pani Prošková.

„I, ono je dakedy lepšie hovoriť s cisárom ako s pisárom. A dobré slovo najde dobrého miesta. Keby som sa nebola o tom zmienila, kto vie, čoby bolo z toho pošlo,“ povedala babička.

„Ja to vždy vravím, že je tá pani nebárs na tom, že ju obolhávajú, kde kto môže,“ podotknul horár, idúc s pánom Proškom a mlynárom nazpäť do izby.

Pred samým večerom prišiel Kudrna a ako deti počuly verklík, pustily sa s Kristinkou, Betkou a Voršou do tanca. I šampanské sa pilo, pani kňažná ho poslala domácemu pánovi, aby pili na jej zdravie. Ani na Viktorku sa nezabudlo, babička jej odniesla, keď sa zmrklo, ku splavu na parez dobrú výslužku.

Druhý deň ráno žalovala pani matka babičke, že pán tata mal mnoho rečí a že po ceste domov „cestu sošíval“, ale babička jej s úsmevom povedala. „Ale, pani matka, veď je to len raz do roka a nieto takej kapličky, aby sa v nej raz do roka nekázalo,“ (aby nebolo v nej aspoň raz do roka kázaníčko).