7. kapitola

Druhý deň pred poludním vyhrnula sa babička s deťmi zo dverí. „Žeby ste sa mi slušne chovaly,“ prikazovala matka vyprevádzajúc deti cez prah. „žeby ste mi v zámku na nič nesiahaly a pani kňažne pekne bozkajte ruku!“

„Veď mi to dáko spravíme,“ uisťovala babička.

Deti boly ako kvietky a babička tiež mala sviatočný oblek; mezulánku hrebíčkovej farby, bielu zásteru ako ľad, damaškový kabátik nebovej farby, čepec s holubičkou, na hrdle granáty s toliarom. Pod pazuchou si niesla plachietku so sebou.

„Načo máte plachietku so sebou, pršať nebude, je vyjasnené,“ mienila pani Prošková.

„Človek je jako bez ruky, keď nieto čo držať, je to už zvyk, aby som si niečo niesla,“ riekla babička. — Zatočili okolo záhradky úzkym chodníkom.

„Teraz kráčajte pekne, jeden za druhým, aby ste sa v tráve nezarosili. Ty Barunka, choď napred, Adelku povediem ja, ona nevie dávať pozor na cestu!“ rozkazovala babička, berúc Adelku za ruku, ktorá sa s veľkým zaľúbením po sebe obzerala. V sade skákala Čierna, Adelkina to sliepočka, jedna z tých štyroch, čo babička priviezla deťom z pohorskej dediny. Babička ju tak ochočila, že zobala deťom z ruky — a vždy, keď sniesla vajíčko, pribehla si k Adelke pre kúsok žemle, ktorý jej dievča od svojich raňajok nechávalo.

„Choď si k maminke, Čierna, ja som ti tam nechala žemľu, ja idem k pani kňažne!“ volala Adelka na kuričku, tá ale, akoby nerozumela, hnala sa úprkom k nej a chcela ju zobákom ťahať za šaty.

„Či nevidíš, hlúpa, že mám biele šaty? Heš ššš!“ odháňalo ju dievčatko, ale sliepka nechcela odíst až babička plachtičkou plácla po krýdlach.

Šli zase kúsok ďalej. Tu, nástojte, nová nehoda hrozila bielym šatám. So stráni ženú sa oba psi, prebrodia jarok, na brehu sa trocha otrepú a jedným skokom sú u babičky.

„I, vy zatrolenci, kto po vás poslal? Hneď sa mi practe!“ hnevala sa babička a pohrozila sa im. Psi, ako počuli hnevivý hlas babičkin a vystretú ruku s plachtičkou, zarazili sa, mysliac: čože to má byť? — Deti tiež tak na nich šomraly a Janko zodvihol si skalku a chcel medzi nich hodiť, ale skalka zalietla do vody. Psi uvyknutí prinášať hodené im veci aj z vody, domnievali sa, že sa deti chcú s nimi zahrávať, hnali sa radostne do vody, v okamihu ale boli zase vonku, veselo začaly okolo detí obehúvať. Deti kričaly a skrývaly sa za babičku a babička nevedela si rady. „Ja pôjdem domov a zavolám Betku!“ navrhla Barunka.

„Nevracaj sa, neprináša to, vraj, šťastie na cestu,“ riekla babička.

Tu na šťastie prichodil pán otec a ten psov zahnal. „Kam že sa ženiete, na svadbu, či na hody?“ spýtal sa pán otec a točil piksľu v prstoch.

„Neni komu, pán otec, zatým len do zámku,“ odpovedala babička.

„Do zámku, to je už dačo. Čo tam?“ divil sa pán otec.

„Pani kňažná nás pozvala,“ vykríkly deti a babička vyprávala hneď, ako sa sišla s pani kňažnou v altánku.

„Tak je to teda,“ riekol pán otec a šňupol, „no, teda choďte a potom mi Adelka povie, čo tam videla. A čo ty, Janík, ak sa ťa pani kňažná opýta kam penkava nosom sadá, ty to nebudeš vedieť, čo?“

„Však sa ona to nebude spytovať,“ odvetil Janko a zaberal napred, aby ho pán otec už nezlobil. Pán otec sa uškľabil, pozdravil babičku a šiel ku hati.

Pri hostínci sa ihraly Kudrnovie deti, robily si mlynky a Cilka varovala malé dieťa.

„Čo tu robíte?“ pýtala sa ich Barunka.

„Nič,“ odpovedaly a obzeraly si vystrojené deti.

„My ideme do zámku,“ chválil sa Ján.

„Hm, čo je na tom,“ hodil hubou Vavrínek.

„A budeme tam vidieť papagája,“ riekol zase Vilko.

„Až ja budem veľký, budem ho tiež vidieť; tatík mi povedal, že pôjdem do sveta,“ zase na to odsekol rozpustilý Vavrínek, ale druhý chlapec a Cilka povedali: „Keby sme sa mohli i my tam podívať!“

„No, mlčte, ja vám niečo prinesiem,“ povedal im Janko, „a poviem vám, ako to tam bolo.“

Konečne sa predsa dostala babička s deťmi až k parku, kde na ne pán Prošek už čakal.

Kniežací park bol každému prístupný, ani nebol tak veľmi vzdialený od Starého bielidla, ale babička s deťmi zriedka kedy tade šla, zvlášte, keď bolo panstvo doma. Obdivovala sa síce vkusnej úprave všetkého, prekrásnym kvetinám, vzácnemu stromoviu, vodometom, i zlatým rybičkám v rybníku, predsa radšej šla s deťmi na lúku, alebo do hory. Tam sa mohli smele prevalovať na mäkkom zelenom koberci, tam mohly privoňať ku každému kvietku, trebárs i natrhať si ich na kytice a vence. V poli síce neriastly pomaranče, ani citrony, ale kde-tu stála košatá čerešňa vtáčnica, alebo planá hruška, ovocia bolo na nej ako blata a mohol si každý nabrať, koľko chcel. V hore zase bolo jahôd, húb a lieskovcov dosť a dosť. Vodometov síce nebolo, ale rada zastavila sa babička s deťmi pri splave. Dívaly sa, ako vlny po splave prudko dolu stekajú, na hor sa dvíhajú — a v miliony kvapák roztrieštené — zase nazpäť padajú; ešte raz prevalia sa v penivom kotle a tak zase spojené v jednom prúde tíško plynú na dol. Nad splavom neboly žiadne zlaté ryby, naučené na žemľové omrvinky, ale ako šla babička okolo, siahla do vrecka, vyprázdnila Adelke do zásterky chlebové omrvinky a ako ich deti hodily do vody, vyhrnulo sa z hlbokej žompy množstvo rýb. Najvyššie k povrchu vyplávaly striebrolesklé belice (klen) a naháňaly sa po otruskách, medzi nimi prebiehali bleskurýchle boleni (okúni) s natiahnutým chrbtom, opodiaľ sa prešmykla sem a tam štíhla parma s dlhými fúzami; taktiež bruchatých kaprov a pleskohlavé mníky bolo vidieť.

Na lúke stretávala sa babička s ľuďmi, ktorí sa zdravili: „Pochválen buď Ježiš Kristus!“ alebo: „Daj pán Boh dobrý deň!“ Ktorí sa zastavili, spytovali sa: „Kdeže, babička? Ako sa máte? Čo robia vaší?“ A hneď sa od nich tiež niečo dozvedela.

Ale v zámku? Tam nebolo žiadneho dorozumenia. Tu bežal premovaný sluha, tu komorná v hodvábe, tu pán a zase pán, a každý niesol hlavu vyššie ako mu nariastla a vyšľapovali si ako tie pávy, ktoré jedine maly právo prechádzať sa po trávniku. Jestli daktorý babičku pozdravil, povedal len tak zbežne: „Guten Morgen!“, alebo „Bon jour!“ a babička sa začervenala a nevedela, či má povedať: „Až na veky“, alebo „Daj to pane Bože!“ Vždy hovorila doma: „Tam v tom zámku je pravý Babylon!“

Pred zámkom sedeli dvaja premovaní sluhovia, s každej strany dverí jeden, ten vľavo mal složené ruky na kolenách a „chytal lelky“, ten vpravo mal složené ruky cez prsia a zevloval pánu Bohu do okien. Keď pán Prošek k ním došiel, pozdravili ho po nemecky, každý iným prízvukom. Predsieň bola vyložená bielymi mramorovými dlaždicami. Okolo stien stály na zelenomramorových podstavcoch biele sádrové sochy, predstavajúce mytologické osoby. Štvoro dvier viedlo do panských izieb. U jedných sedel vo foteli komorník v čiernom fraku; spal.

Do tej sieni viedol pán Prošek babičku s deťmi. Komorník počul šuchot, trhol sebou; vidiac ale pána Proška, pozdravil a spýtal sa, aká záležitosť priviedla pána do zámku.

„Pani kňažná priala si, aby ju moja testiná s deťmi dnes navštívila. Prosím, pane Leopold, ohláste ich,“ povedal pán Prošek.

Pán Leopold vytiahol obočie, pokrčil ramenami a riekol: „Neviem, či ich bude chcieť prijať, je vo svojom kabinete, pracuje. Ale môžem ich ohlásiť.“

Vstal a voľným krokom vošiel do dvier, u ktorých sedel. Za chvíľku sa vrátil, nechal dvere otvorené, pokynul milostive tvárou, aby vošli.

Pán Prošek šiel nazpäť a babička s deťmi vstúpila do skvostného salónu. V deťoch sa tajil dych, nôžky sa im kĺzaly na podlahe hladkej ako ľad. Babička bola ako očarovaná, rozmýšľala, či má stúpiť na tie pretkávané koberce. „Je toho večná škoda!“ povedala si pre seba. Ale čo robiť, ležaly všade a pán komorník tiež po nich chodil.

Viedol ich cez koncertný salón a knižnicu až ku kňažninemu kabinetu, potom sa vrátil do svojej lenošky a šomral si pod nos: „Tie panstvá majú čudné ľúbostky, aby človek bol k službe sprostej babe a deťom.“

V kňažninom kabinete boly tapéty (čalúny) svetlozelené, zlatom pretkávané, tiež také boly i záclony na dverách a na jedinom obloku, ktorý bol skoro taký veľký ako dvere. Na stenách viselo mnoho väčších a menších obrazov, predstavujúcich len samé podobizne.

Proti obloku bol krb zo šedého, bielo a čierno žilkovaného mramoru, na ňom stály dve a dve vázy z japonského porcelánu a v nich boly prekrásne kvetiny, ktorých vôňa naplnila celý kabinet. Po oboch stranách boly priehradky z drahého dreva, vkusne pracované a na nich vyložené boly rozmanité veci, vzácne jednak umelou prácou, jednak drahocennosťou, i prírodniny, ako krásne lastury, korale, kamene a pod. Boly to samé pamiatky z ciest a darky drahých osôb. V jednom rohu u okna stála socha Apollova z kararského mramoru, v druhom rohu jednoduchý, ale veľmi vkusne pracovaný stôl k písaniu. Pri stole v lenoške zeleným aksamietom obtiahnutej sedela kňažná v bielom rannom obleku. Práve odložila pero z ruky, keď babička s deťmi do dverí vstúpila.

„Pochválen buď Ježiš Kristus!“ pozdravila, úctive sa pokloniac.

„Na veky! Vítam ťa, starenka, i s deťmi!“ odpovedala kňažná.

Deti boly celé omámené, ale babička na ne mihla a hneď išly pobozkať ruku pani kňažnej. Ona ich pobozkala na čelo a pokynula na krásnu stoličku, aksamietom obtiahnutú, zlatými strapcami zdobenú, zvala babičku, aby sa posadila. „Ďakujem milostivá pani, nie som unavená,“ zdráhala sa babička a to len preto, že sa bála na stoličku sadnúť, aby s ňou neušla, alebo sa nepreborila. Pani kňažná ale určite ponúkla: „Sadni len, starenka!“ a babička, prestrúc si plachtičku cez stolček, opatrne sadla, hovoriac: „Aby sme milostivej panej spania neodniesly.“

Deti stály ako peny, ich oči ale skákaly s jednej veci na druhú, kňažná sa na ne podívala a s úsmevom sa ich opýtala: „Páči sa vám tu?“

„Áno,“ prisvedčily všetky naraz.

„Čo len to, im by sa to tu pekne cválalo a nedaly by sa prosiť, aby tu ostaly,“ riekla babička.

„A tebe by sa tu nechcelo páčiť?“ spýtala sa kňažná babičky.

„Je tu ako v nebi, ale bývať by som tu predsa nechcela,“ zakrútila babička hlavou.

„A prečo nie?“ pýtala sa kňažná s podivením.

„A čo by som tu robila? Hospodárstva nemáte, s pierim, alebo s kolovratom by som sa tu rozložiť nemohla, čo by som si tu počala?“

„A nechcela by si bezstarostne žiť a na starosť pohoveť?“

„Však to bude skorej, ako nie, že bude slnce nad mojou hlavou vychodiť a zapadať a ja budem bezstarostne spať. Ale dokiaľ žijem a pán Boh mi zdravia dopraje, náleží, aby som pracovala. Lenoch je darmo drahý. A zcela bez starosti nie je žiadon človek; jedného tlačí to, druhého ono, každý nesie svoj krížik, lenže každý pod nim neklesá,“ vravela babička.

V tom rozhrnula biela rúčka ťažkú záclonu u dvier a medzi ňou objavila sa rozkošná tvár mladého dievčaťa, ovinutá svetlogaštanovými pletencami. „Smiem?“ spýtala sa príjemným hlasom.

„Len ďalej, Hortensia, najdeš milú spoločnosť,“ odpovedala kňažná.

Do kabinetu vstúpila komtessa Hortensia, chovanica to kňažniná, ako sa hovorilo; postava jej bola štíhla, ešte nevyvinutá. Oblečená bola v bielych jednoduchých šatoch, okrúhly slamený klobúk niesla si na ruke, kyticu ruží držala v hrsti. „Ach, aké to roztomilé detičky!“ zvolala; „zaiste sú to Proškovie, od ktorých si mi priniesla tie dobré jahody?“

Kňažná prisvedčila. Komtessa sa shýbla, podala každému dieťaťu po ruži, jednu podala babičke, jednu kňažne a poslednú zastrčila si za pás.

„To je taký čerstvý púček, jako vy, milosťslečno,“ riekla babička a privoňala k ružičke. „Pán Boh vám ju, milostivá pani, zachovaj!“ dodala, obrátiac sa ku kňažne.

„To je aj moja najvrúcnejšia žiadosť,“ riekla kňažná a pobozkala jasné čelo milenej chovanici.

„Smiem tie detičky trochu odviesť?“ spýtala sa komtessa kňažny a babičky. Kňažná prisvedčila, ale babička myslela, že budú milosťslečnu obťažovať, tí chlapci že sú ako kopovy a Ján, že je to ten pravý. Ale Hortensia sa usmiala, podala obe ruky deťom a opýtala sa ich: „Chcete so mnou?“ „Chceme, chceme,“ zaradovaly sa deti a hneď chopily sa jej rúk.

Poklonila sa kňažne a babičke, zmizla s deťmi vo dverách. Kňažná ale vzala strieborný zvonček a zazvonila; v okamihu sa ukázal vo dverách komorník Leopold. Kňažná mu rozkázala, aby kázal prichystať v salóne raňajky a odovzdala mu balík listov k ďalšiemu obstaraniu. Leopold sa uklonil a odišiel.

V ten čas, čo hovorila kňažná s komorníkom, obzerala sa babička po podobizňach v čele kabinetu visiacich. „Ty môj pane Bože!“ riekla, keď komorník odišiel, „akých tu prepodivných krojov a obličajov. — Tu hľa tá pani je zrovna tak oblečená, ako nebožka Halašková, daj jej pán Boh nebo. Tá sa tiež nosila na vysokých špaličkách, sukne vyduté, v poly ako by ju bičom preťal a na hlave kokrheľ. Jej pán bol v Dobruške radným pánom a keď sme tam prichodily niekdy na púť, vidávali sme ju v kostole. Chlapci naši povedali na ňu, že je „maková panenka“, preto že tak vyzerala v tých sukniach a s tou napudrovanou hlavou, ako keď makovičke prehrnie sukienky. Vravia, že je to francúzsky kroj.“

„Tá pani je moja babička,“ poznamenala kňažná.

„Prečo nie, to je veľmi pekná pani,“ odpovedala babička.

„Vpravo to je ded, vľavo, to je otec,“ ďalej ukazovala kňažná.

„Čistí ľudia; milostivá pani otca nezaprie. A kde je pani mama?“

„Tamto je moja matka a sestra,“ riekla kňažná, ukazujúc na dve podobizne nad stolom.

„Pekné to panie, radosť je na ne sa dívať,“ usúdila babička; „ale sestrička nie je podobná ani otcu ani matke, to už niekedy býva, že sa deti zvrhnú po niekom zo starších pokolení. Ale ten mladý pán tuto, prichodí mi známym, nemôže mi ale zísť na um odkiaľ.“

„To je ruský cár Alexander,“ rýchle odpovedala kňažná, „toho si ty nepoznala.“

„Áno, ako by som ho neznala? Stála som od neho asi dvadsať krokov. To bol krásny človek, len že tuto je mladší, ale predsa som ho poznala. Ten a cisár Jozef, to bolo pár čistých ľudí.“

Kňažná ukázala na stenu naproti, kde visel obraz, poprsie to životnej veľkosti.

„Jozef cisár!“ spráskla ruky babička, „jako by mu z oka vypadol! Viďme, ako ich tu máte pekne pohromade. To som si nemyslela, že uvidím dnes Jozefa cisára. Pán Boh mu daj večnú slávu, bol to dobrý pán, zvlášte na chudobný ľud. Tu tento toliar dal mi svojou vlastnou rukou, hovorila babička a vytiahla toliar. Pani kňažnej zapáčila sa babičkina prostosrdečnosť a trefné nápady i požiadala ju, aby rozprávala, ako a kde ju cisár tým toliarom obdaroval. Babička sa nedala prosiť a rozprávala pani kňažne, čo sme my v mlyne už počuli. Pani kňažná sa tomu srdečne zasmiala. — Keď sa tak babička rozhliadla po izbe, vidí podobizňu kráľa Bedricha. „Aj’, veď je to pruský kráľ!“ zvolala; toho potentáta som ja dobre znala. Môj nebožtík Juraj slúžil v pruskom vojsku a ja som strávila v Sliezsku pätnásť rokov. Dal si Juríka nejedon raz z rady vyvolať a obdaroval ho. Mal rád veľkých mužských a môj Jurko bol najvyšší v celom pluku, a urastený ako panna. Nenazdala som sa, že sa jemu do hrobu dívať budem; taký človek ako skala — a už je dávno na večnosti — a ja som ešte tu,“ vzdychla starenka a slza splynula po vráskovitej tvári.

„Padol tvoj muž v boji?“ opýtala sa kňažná.

„Nie práve, ale zomrel od streľnej rany. Keď vypukla tá rebélia v Poľsku a pruský kráľ s Rusom tam vtrhli, bol náš pluk pri tom. Ja som šla tiež i s deťmi. Mala som dve a to tretie narodilo sa mi v poli. Je to Johanka, čo je teraz vo Viedni — a snáď preto je taká kurážna, že od narodenia všetkému privykať musela ako vojak. Bola to nešťastná patália. Z prvej bitky priniesli mi Juríka do tábora na nosítkach. Delová guľa odtrhla mu nohu. — Odrezali mu ju. Ja som ho ošetrovala, čo som vládala. — Keď sa z toho trochu vykresal poslali ho nazpäť do Nisy. — Ja som sa tešila, dúfala som, že sa uzdraví, že ho ako mrzáka nebudú chcieť a že sa budeme môcť vrátiť do Čiech. Ale nádej ma sklamala. Odrazu začal chradnúť a nebolo ani rady, ani pomoci, musel zomreť. Kde aký groš bol, dala som za lieky a predsa to nič nepomohlo. Vtedy som myslela, že prídem o rozum, že mi srdce pukne od žiaľu. Ale človek mnoho vydrží, milostivá pani!

Ostaly mi tri siroty, na peniazoch ani haliera, len trocha tých hábov. V tom samom pluku, kde slúžil Juraj, bol šikovateľom istý Lehotský — a to bol Jurkov najmilší priateľ, ten sa ma ujal, zaopatril mi krosná, keď som sa zmienila, že by som tkala koberce a všetko ostatné, čoho som potrebovala k tomu. Pán Boh mu to zaplať! Hodilo sa mi dobre, čomu som sa v mladosti od nebohej svokry naučila. Práca mi šla dobre na odbyt a onedlho som zaplatila Lehotskému dlh a ešte som sa s deťmi poriadne živila.

Musím podotknúť, že v tom meste boli dobrí ľudia, ale mne sa predsa prenáramne cnelo; od tej doby, čo Juraja nebolo, cítila som sa tak opustená a osamelá ako hruška v poli. Pozdávalo sa mi, žeby mi predsa lepšie bolo doma ako v cudzine a požalovala som sa Lehotskému. On ma ale zrážal z toho a uisťoval, že dostanem iste nejakú penziu a že sa kráľ postará o deti. Bola som tomu povďačná, ale umienila som si, že sa predsa len vrátim domov. — I nemecká reč mi prekážala. Pokiaľ sme boli v Kladsku, bolo mi lepšie, to som bola jako doma, tam sa hovorilo viac česky ako nemecky, ale v Nise prevládala nemčina a ja som sa nijak nemecky naučiť nemohla.

Sotva som si trochu pomohla, prišla na nás povodeň. Je to zlý živeľ tá voda, keď sa rozbúri a človek mu ani na koni neujde. Prišlo to tak náhle, že ľudia sotva životom ušli. Ja som sobrala v spechu, čo najlepšie bolo, vzala batoh na chrbát, najmladšie dieťa na ruky, staršie dve za ruky a tak som s nimi utekala, brodiac vyše členky vodou. Lehotský nám prišiel na pomoc a vyviedol nás do horného mesta, kde nás dobrí ľudia pod strechu prijali.

Roznieslo sa to hneď po meste, že som skoro o všetko prišla a tu mi dobrí ľudia hneď prispeli ku pomoci; i ten pán generál si ma dal zavolať a povedal mi, že budem dostávať ročne niekoľko toliarov a stálu prácu z milosti kráľovskej; chlapec že príde do vojenského ústavu a dievčatá že môžem dať do ústavu kráľovského pre ženské. To mňa nepotešilo, i prosila som, aby mi radšej dali pár zlatých hotových, ak mi chcú dáku milosť preukázať a že pôjdem domov, do Čiech. Deti ale že si nedám, že si ich vychovám dľa svojej viery a vo svojej reči. To mi ale nechceli dovoliť a povedali, že keď tam neostanem, že nedostanem nič. „Keď nič, tak nič, veď mi pán Boh nedá hladom zomreť,“ myslela som a poďakovala sa pánu kráľovi za všetko.“

„Myslím ale, žeby tvoje deti tam boly dobre zaopatrené bývaly?“ nadhodila kňažná.

„Dosť možná, milostivá pani, ale boly by sa mi odcudzily. Kto by ich tam bol učil milovať svoju otčinu a svoju materinskú reč? — Nikto. Boly by sa naučily cudzej reči, cudzím mravom a konečne by boly docela zabudly na svoju krv. Ako by som sa mohla pred Pánom Bohom zodpovedať? Nie, nie, kto z českej krve pochodí, nech ostane pri českom jazyku. — Žiadala som o prepustenie, sobrala tých pár hábkov, čo mi ostaly, vzala deti a rozlúčila sa s mestom, kde som zakúsila toľko trpkých i šťastných dní. Gazdiné naložily deťom plné zásterky pečiva a mne daly niekoľko toliarov na cestu. Pán Boh zaplať tým ľuďom na deťoch, čo mi dobrého urobili. Lehotský, chudák, odprevadil ma na mílu cesty a Johanku mi niesol. Nebol rád, že som odišla. Plakali sme obidvaja, keď sme sa lúčili. Dokiaľ bol v Nise, chodieval sa modliť na Juríčkov hrob Otčenáš, oni sa mali radi ako rodní bratia. Vo francúzskej vojne zahynul. Pán Boh mu daj ľahké spočinutie!“

„A ako si sa dostala s tými deťmi do Čiech?“ pýtala sa kňažná ďalej.

„Mnoho som zakúsila, milostivá pani, po ceste. Cestu som dobre neznala, a tak sme blúdením mnoho času zmarily. Nohy sme maly plné krvavých otlakov, deti a ja, a často plakaly hladom, umdlením a boľasťou, keď sme dlho na miesto dôjsť nemohly. Šťastne som sa dostala s nimi do Kladských hôr a to som bola ako doma. Ja pochodím z Olešnice zo Sliezskych hraníc, ale milostivá pani nebude beztoho znať, kde je Olešnica. Keď som sa ale blížila k domovu, tu mi padol iný kameň na srdce. Myslela som, či ešte rodičov živých zastihnem a ako ma asi prijmú. Dali mi so sebou peknú výbavu a ja sa vraciam skoro s holýma rukama a vediem tri sirôtky. Čo mi povedia? To mi celou cestou znelo v ušiach. I toho som sa bála, že sa stala smutná zmena za tie dva roky, čo som o nich nepočula.“

„A či ste im nikdy nepísali, aspoň tvoj muž, keď ty nie?“ divila sa kňažná.

„Toho spôsobu medzi nami niet, aby sme si posielali listy. Spomíname sa, modlíme sa jeden za druhého a pri príležitosti, keď sa trafí známy človek, pošleme odkaz ako sa komu vedie. Taký lístok, človek nevie, komu sa do rúk dostane a kde sa zastaví. Môj tatík písaval niekedy listy vojakom, čo ležali kdesi až ďaleko za hraniciami, keď sa chceli rodičia dozvedieť, či ešte žijú, alebo nie, alebo im pár zlatých na peniazoch poslať. Ale keď sa potom vrátili, vraveli, že ničoho nedostali. A tak to je milostivá pani, keď príde list od sprostého človeka, to hockde uviazne.“

„To si nemysli, starká,“ vskočila jej do reči kňažná, „každý taký list buďsi od kohokoľvek, musí prísť do rúk toho, na koho je nadpísaný. Nikto iný nesmie ho podržať, ani ho otvoriť, je na to veľký trest.“

„To je slušná vec — a ja milostivej panej verím, ale čo je z toho všetkého, keď sa my radšej sveríme dobrému človeku. Na taký kúsok papieru nedá sa všetko dôkladne napísať, človek by sa ešte rád vypytoval na to, alebo na ono — nemá koho; ale keď príde taký handlovný človek, alebo tí pútničkovia, tí už povedia všetko spravodlive od slova do slova. I ja by som sa bola o našich viac dozvedela, ale že boly tie nepokoje, prechádzalo málo ľudí sem a tam.

Zvečerilo sa, keď som došla s deťmi do dediny; bolo to v lete a v tú dobu vedela som, že jedia. Šla som poza humná sadmi, aby ma ľudia nestretávali. Z nášho stavänia vybehli psi a brechali na nás. Volala som ich, ale oni ešte viac brechali. Slzy ma zalialy, tak mi bolo ľúto. — Ja, blázonko, som si nespomnela, že je tomu pätnásť rokov, čo som z domu odišla, a to že už nie sú tí psi, ktorých som krmila. — V sade bolo mnoho mladých štepov vysadených, plot bol opravený, stodola bola novo pokrytá, ale hrušku, pod ktorou som s Jurkom sedávala, zasiahol posol Boží (blesk), mala srazenú korunu. Na vedľajšej chalupe sa nič nezmenilo; tú prevzal tatík od nebožkej Novotnej za vymienok. Novotná bola tá, čo tkala tie koberce a môj nebožtík bol jej syn. Pri chalúpke bola maličká záhradka, nebožká mávala vždy hriadku petržeľu, cibuli, nejaký kríček kaderavej balzámky, šalviu a ako toho bolo treba v domácnosti, a ona bola milovnica zelinôk ako ja. Jurko uplietol jej plot z prútiny okolo tej záhradky. Ešte to bol ten istý plot, ale záhradka bola trávou zarastená, len trochu tej cibule tam bolo. Z búdy vyliezol starý, na polo slepý pes. „Chlupáčko, znáš ma?“ volám na neho a on sa mi počal obtierať okolo nôh. Myslela som, že sa mi srdce pukne ľútosťou, keď ma tá nemá tvár poznala a vítala. Deti, chudiatka sa na mňa dívaly, prečo plačem, ja som im totiž nepovedala, že ideme k ich starej matke, myslela som, jestli by sa predsa na mňa hnevali, aby to deti nevedely. Gašpar, najstarší, povedal: „Prečo plačeš, maminka, či nedostaneme tu nocľah? Sadni si a odpočiň, my počkáme a ja ponesiem ti uzlík. Nie sme lační.“ Johanka a Terezka prisvedčily, že nemajú hlad a maly, lebo sme šly viac hodín horou a nenatrafily sme na žiadne stavänie. „Nie, deti,“ hovorím, „tu v tom domčeku narodil sa váš otec a tu vedľa narodila sa vaša matka a tu býva vaša babička a váš dedeček. Pomodlime sa pánu Bohu, že nás šťastne až sem doprevadil a poprosme ho, aby nám tu dopriali otcovského uvítania.“ Pomodlily sme sa Otčenáš, potom som šla k chalupe ku dverám. Tatík a matka boli na vymienku, gazdovstvo mal brat, to som vedela. Na dverách bol prilepený obrázok, ktorý bol Jurko matke doniesol z Vamberíc: panna Mária a štrnásť pomocníkov. Ako by mi zo srdca odpadlo, keď som ich videla. „Vy ste ma vyprevadili, vy ma zase vítate,“ myslím si a s celou dôverou vošla som do izby. Tatík, matka a stará Betka sedeli pri stole, jedli polievku z jednej misy, — bola to hladká „ančka“,[3] viem to, ako by to dnes bolo. „Pochválen buď Ježiš Kristus!“ pozdravím. — „Až na veky,“ odpovedali. — „Prosila by som vás, gazdičko o nocľah s tými deťmi. Ideme z ďaleka, sme lační a unavení,“ hovorím, ale hlas sa mi triasol. Nepoznali ma. V izbe bolo pritma. — „Odložte si bremeno a posaďte sa za stôl!“ povedal otec a odložil lyžicu. „Betka,“ kázala matka, „choď a uvar ešte trocha polievky. Zatým si sadnite, matko a ukrojte si chleba a dajte deťom. Potom vás uložíme na podvrch. Odkiaľ že idete?“ „Až zo Sliezska, z Nisy,“ hovorím. — „Tam je naša Madlena,“ zvolal tatík. — „Prosím vás, osoba, nepočula ste o nej?“ opýtala sa maminka a pristúpila bližšie ku mne. „Madlena Novotná, jej muž je vojak. Je to naša dcéra a už dva roky, čo sme o nej nič nepočuli. Mám stále ošklivé sny, nedávno sa mi snívalo, že mi zub vypadol a bolelo ma to, tak mám len tú dievku a tie deti na mysli a jestli sa Jurkovi dačo nestalo, keď sú naveky tie patálie, že si tí ľudia nedajú pokoja!“ Ja som plakala, ale deti, keď počuli starú matku tak hovoriť, potiahly ma za sukňu a opýtaly sa: „Mamička, či je to naša babička a náš dedeček?“ Ako to povedaly, tu mňa hneď mama poznala, vzala okolo krku a tatík vzal deti do náručia a tu sme si len povedali čo a ako. Betka bežala hneď pre brata a pre sestru, švagrinu a švagra a netrvalo to dlho, bola celá dedina pohromade a nielen moji príbuzní a vrstovníci, ale každý ma vítal, ako by mu bola rodná sestra. „Dobre si urobila, že si prišla s tými deťmi domov,“ povedal tatík; „je pravda, všade je zem Pána, ale svoja vlasť je každému najmilšia a nám naša, tak to má byť. Dokiaľ nám pán Boh chleba dáva, nebudeš ani ty, ani tvoje deti núdzu trpeť — aj keby si pracovať nemohla. To ostatné, čo ťa zastihlo, je ťažká rana, ale i to odlož na vrchnú poličku. Mysli si: „Koho pán Boh miluje, krížikom ho navštevuje!“ — Tak som bola zase medzi nich prijatá ako ich vlastná. Brat mi chcel postúpiť izbičku, ale radšej ostala som s rodičmi v chalúpke, kde dakedy Juraj prebýval. Deti boly hneď ako doma a rodičia mali s nimi radostí dosť. Posielala som ich pilne do školy. Za mojej mladosti sa dievčatá v písme nevyznaly, dosť bolo na tom, keď vedely trocha čítať a to tiež len mestské dievčatá. Ale je to predsa len škoda a hriech, keď má človek dar Ducha Svätého a necháva ho bez úrokov. Ale keď nieto k tomu príležitosti, čo si človek môže pomôcť. Môj nebožtík, to bol človek sveta zkúsený, vyznal sa i v písme, slovom ten sa hodil i do voza i do koča. A to je dobre; mohol by každý taký byť!

Ja som tkala koberce ako predtým a pekný groš som zarobila. Boly vtedy zlé časy, vojny a nemoce i hladu dosť. Korec žita stál sto zlatých na bankoceduliach. To je dosť povedané. Ale pán Boh nás miloval, že sme všetko ako tak prestáli. Tak bolo zle, že ľudia chodili s peniazmi v ruke a nemohli nič kúpiť. Náš tatík, to bol človek, akého treba hľadať, ten pomohol každému, kde a ako len mohol; k nemu preto každý prišiel, keď nevedel kde sa podieť. Keď prichodili chudobnejší súsedia a prosili: „Prepusťte nám korec žita, nemáme ani zrna na chlieb,“ povedal: „Dokiaľ mám, rád dám; keď ja nebudem mať, dá iný,“ a hneď musela matka namerať do vreca obilia. Peniaze ale nevzal za to. — „Veď sme súsedia,“ hovoril, „ak si my nevypomôžeme, kto nám má pomôcť? Ak vám pán Boh požehná, splatíte mi zrnom a budeme vyrovnaní.“ A tak to bolo. Za to mal tatík tisícero „Zaplať pán Boh“; matka, jestli neprišiel jeden deň žobráčik, bola by ho išla hľadať na rozcestie, to bola jej radosť. Prečo by neboli pomáhali ľuďom; najedli sme sa do sýta, bolo aj v čom chodiť, prečo by sa z toho prebytku nebolo iným udelilo? To je ešte nie tak veľká zásluha, len kresťanská povinnosť; ale keď si od úst odtrhne a dá, to je pekná cnosť. Však to prišlo i s nami tak ďaleko, že sme jedávali raz cez deň, aby iní ľudia mali čo jesť. No, i to sme prestáli a zase slnce zasvietilo. V krajine bol pokoj, bolo vždy lepšie a lepšie.

Keď Gašpar školu odbavil, chcel sa učiť tkáčstvu a ja som mu nebránila. Remeslo je pán. Vyučil sa a musel do sveta. Jurko vždy hovoril, že remeselník na peci váľaný nestojí ani babku. O niekoľko rokov sa vrátil, usadil sa v Dobruške a dobre sa mu vodí. Dievčatá pridržala som ku každej domácej práci, aby sa mohly dať do poriadnej služby; tu ale prišla moja sesternica z Viedne do našej dediny, Terezka sa jej zapáčila a hneď že si ju vezme a o ňu sa bude starať. Bolo mi dosť ťažko, ale myslela som, že by som nedobre urobila, keby som jej bránila v šťastí, keď má chuť do sveta. A Dorotka je dobrá žena, mali poriadny obchod vo Viedni a žiadnych detí! Starala sa o Terezku ako matka a pekne ju vybavila, keď sa vydala. Mrzelo ma trochu, že si to dievča vyvolilo Nemca, ale teraz si z toho nič nerobím; Ján je človek na mieste, dobrý a rozšafný, teraz si už dobre rozumieme. No — a vnúčatá, tie sú moje. — Na miesto Terezky šla do Viedne Johanka. Páči sa jej tam a že sa dobre má. — Ten mladý svet má už iný rozum, mne sa nikdy z domu nechcelo, najmä medzi cudzí ľud.

O niekoľko rokov zomreli mi rodičia, v šiestych týždňoch jeden za druhým. Tíško išli so sveta, ako by sviečku vyhasil. Pán Boh sa im trápiť nedal a nemuseli sa jeden druhého oplakávať; boli spolu šesťdesiat rokov. Mäkko si ustlali, mäkko budú spať. Pán Boh im daj večnú slávu!“

„A nebolo ti clivo za deťmi, keď ti všetky tri odišly?“ opýtala sa kňažná.

„Nuž, milostivá pani, krv je nie voda. Dosť som sa aj naplakala, ale nezmienila som sa deťom, aby som im šťastie nekalila. Sama som nikdy nebola, deti sa rodiť neprestávajú — a tak má človek vždy čím sa zaoberať. Keď som to videla u súsedov vyrastať od kolísky a kaše, zdalo sa mi, že sú to moje vlastné. Človek musí mať k ľuďom srdce, tak ho majú tiež radi. — Naprosili sa ma dosť, aby som išla do Viedne; nuž, ja viem, že by som i tam bola našla dobrých ľudí, ako inde a že by som i tam bola bývala dobre opatrená, ale je to kus zeme a so starým človekom je zle cestovať, ten je ako para nad hrncom. Mohol by pán Boh na mňa spomenúť a ja by som predsa rada kosti svoje v rodnej zemi složila. — Ale, milostivá pani, ja som sa pustila do vyprávania, ako by som bola na priadkach, odpusťte mojej sprostnosti,“ doložila babička, keď dokončila svoje rozprávanie a vstala so stoličky.

„Tvoje rozprávanie, starenka, bolo mi veľmi milé, nevieš ani, aká som ti za to povďačná,“ povedala kňažná, položiac ruku na babičkino rameno. „Teraz ale poď so mnou k raňajkám, myslím, že už i deti dostaly chuť na jedenie.“ To povedajúc, vyviedla babičku z kabinetu do salónu, kde bola prichystaná káva, čokoláda a rozličné lahôdky. — Komorník čakal na pokynutie; na kňažnín rozkaz hneď bežal pre komtessu a pre deti. O chvíľu sa to prihnalo, komtessa ako dieťa sa s nimi rozihrala. — „Pozrite, babička, čo nám slečna Hortensia dala!“ volaly všetky naraz a ukazovaly rozličné drahé podarúnky. „I, považme, čo som na svoje nohy vstala, som to nevidela; či ste sa aj pekne poďakovaly?“ Deti prisvedčily.

„Čo ale povie na to Mančinka, keď to uvidí a Cilka a Václav?“

„Kto sú to tá Mančinka a Cilka a Václav?“ opýtala sa kňažná, ktorá chcela vedieť všetkému koniec a začiatok.

„To ti ja poviem, milá kňažná; viem to od detí,“ rýchlo povedala komtessa. „Mančinka je mlynárovie dcérka a tá Cilka a Václav sú deti istého verklikára a má ešte štyri. Barunka mi rozprávala, že jedia mačky, veveričky a vrany, že nemajú čo jesť a žiadneho odevu a že sa ich ľudia štítia.“

„Či preto snáď, že sú chudobní?“ opýtala sa kňažná, „či že jedia mačky a veverky?“

„Preto,“ dosvedčila babička.

„No, veverička je nie špatné jedlo, sama som to okúsila,“ mienila kňažná.

„Ono je to, milostivá pani, iné, jesť niečo z púhej rozkoše a jesť z hladu. Kudrna je od pána Boha obdarený zdravým žalúdkom, deti samo sebou sa rozumie, že mnoho spotrebujú a to má všetko tou muzikou zarobiť. Kam by sa podeli, niet na seba, ani do seba mnoho a v staväní ako na dlani!“

Medzi rečou sadla kňažná ku stolu, Hortensia posadila deti okolo seba a babička si musela tiež sadnúť.

Komtessa jej chcela naliať kávy, alebo čokolády, ale babička ďakovala, hovoriac, že nepije ani jedno, ani druhé.

„A čo raňajkuješ?“ opýtala sa kňažná.

„Od malička som naučená na polievku, najviac „kyselo“,[4] na to my v horách držíme. Kyslú polievku a zemiaky na ráno a k večeri tiež; v nedeľu kúsok ovosného chleba. To je strava chudobného ľudu v krkonošských horách celý rok a ďakujú pánu Bohu, keď o to núdzu nemajú. Ale býva často, že sa ani otrúb nenajedia. Trocha ďalej na dol, to má už každý po troške hrachu, bielej múky, kapusty, všeličo inšie, ba i kúsok mäsa do roka. Tým je už hej. Ale na panské jedlá sa sprostý človek navykať nesmie, to by skoro vyšiel na psí tridsiatok. I tak by mu tie lahôdky nedodaly sily.“

„To sa mýliš, starká, takéto jedlá sú veľmi silné a keby tí ľudia mohli mať každý deň kus mäsa a dobrého nápoja, myslím, že by im to viac sily dodalo, než všetko, čo za jeden deň požijú,“ riekla kňažná.

„No, vidíme, človek sa vždy dačomu priučí; ja som si myslela, že sú tí veľkí páni len preto takí bledí a často i chudí, že jedia také lahôdky, ktoré nepridávajú žiadnej sily.“

Kňažná sa usmiala, nepovedala nič, ale podala babičke malý kalíštek naplnený sladkým vínom, a riekla: „Pi, starenka, to bude tvojmu žalúdku na osoh.“

Babička, pozdvihla kalíštek, povedala: „Na zdravie milostivej panej,“ a trochu sa napila; i kúsok pečiva prijala, aby neurazila pohostinnosť.

„Čo je to v tých škrupinkách, čo pani kňažná jie?“ opýtal sa po šepky Janko Hortensie.

„To sú morské zvieratká tak zvané ústrice,“ odpovedala komtessa nahlas.

„To by Cilka nejedla,“ mienil Janko.

„Rozličných je na svete pokrmov, rozličných chutí, milý Janík,“ odpovedala slečna.

Čo sa tak hovorilo, Barunka sediaca vedľa babičky, strkala jej dačo do vrecka a šepkala: „Odložte to, babička, to sú peniaze; slečna mi ich dala pre Kudrnovie deti a ja by som ich mohla ztratiť.“ Pani kňažná ale začula, čo Barunka šepkala, jej oči s nevýslovnou radosťou spočinuly na spanilej tvári komtessy. Babička nemohla svoju radosť utajiť, pohnutým hlasom povedala: „Pán Boh vám to, milostivá slečna, zaplať!“ Slečna sa zapálila a pohrozila Barunke prstom, ktorá sa zase nad tým začervenala.

„To bude radosti!“ riekla babička; „teraz sa to bude môcť ošatiť!“

„A pridáme ešte niečo k tomu, aby si aj ináče pomohli,“ určila kňažná.

„Urobili by ste dobrý skutok, milostivá pani, keby ste tým ľuďom pomohli, ale nie almužnou,“ odpovedala babička.

„Ako teda?“

„Tak, aby mal Kudrna, pokiaľ sa bude pekne správať, istú prácu, a to myslím, aby bolo u neho stále, lebo je človek statočný a pričinlivý. Zaplať pán Boh za všetko, ale almužna milostivá pani takým ľuďom pomôže len na čas. Kúpi sa to a to, často i nepotrebná vec, keď sú peniaze v rukách, a keď sa to zje a roztrhá, sedia zase na holičkách, po druhý raz prísť sa už neopováži. Ale keď má denne svoj istý zárobok, tu mu je zpomožené, a milostivej panej tiež, keď získa pracovitého robotníka alebo verného sluhu a ešte k tomu urobí milostivá pani dobrý skutok.“

„Pravdu máš, staričká; ale akú službu mu dám, muzikantovi?“

„I milostivá pani, to sa ľahko najde. Ja viem, že by rád bol dohliadačom alebo poklasným. Keď by tak po tých poliach chodil, mohol by si vziať sebou i svoju muziku, bez toho, keď ide cestou, zahrá si dakedy. Je to veselý chlapík,“ doložila babička s úsmevom.

„Tak sa o neho postaráme.“

„Ty moja, drahá, milá kňažná!“ zvolala komtessa a vstala, aby pobozkala kňažninu prekrásnu ruku.

„Len pri dobrých ľuďoch zvykli anjeli stáť!“ povedala babička a pozrela na kňažnú a na jej chovanku.

Kňažná sa na chvíľku odmlčala, potom tíško povedala: „Že mi ju pán Boh dal, za to mu neprestanem ďakovať“ — a hlasnejšie doložila: „Takého priateľa, ktorý by mi vždy pravdu priamo a úprimne povedal, ako ty starká, by som si žiadala mať.“

„I milostivá pani, keď budete chceť, najdete ho. Priateľa ľahšie najde, ako udrží.“

„Ty si myslíš, že by som si ho nevedela vážiť?“

„Prečo by som si to o milostivej panej myslela, to sa tak vôbec stáva; niekdy býva úprimný rozhovor milý, ale dakedy príde nevhod a je po priateľstve.“

„Máš zase pravdu. Ty ale máš od dnešného dňa právo prísť ku mne kedykoľvek a povedať mi čokoľvek, vždy ťa rada vypočujem — a ak prídeš s prosbou a bude v mojej moci, buď istá, že ti ju vyplním.“

Tak hovorila kňažná a vstala od stola. Babička jej chcela ruku pobozkať, ona ale sa sohla a bozkala starenku na líce — ruku ale pobozkať si nedala. — Deti sobraly svoje krásne darčeky, ale im sa od komtessy odísť nechcelo.

„Príďte i vy k nám, milostivá slečna,“ zvolala babička a vzala Adelku za ruku.

„Príď, príď, slečna Hortensia,“ prosily deti; „my ti nasbierame zase jahody.“

„Prídem na isto,“ usmiala sa slečna.

„Ďakujeme za všetko, milostivá pani a buďte tu s Pánom Bohom!“ lúčila sa babička.

„Choď s Bohom!“ pokynula kňažná a slečna šla s nimi až cez prah.

Komorník, keď prišiel spratať so stola, ohrnul nos a myslel si: „Divný to rozmar od takej dámy, že sa baví so sprostou babou.“

Kňažná ale stála u okna a dívala sa za odcházajúcimi, dokiaľ len bolo vidno biele šaty dievčat a bielu holubičku babičkinu zeleňou prekmitať. Ako odchádzala do kabinetu, šepkala si: „Šťastná to žena!“

___

[3] ančka — polievka z mlieka, zatrepaná múkou a vajíčkom

[4] kyselo — polievka z kvasu i parovec