6. kapitola

Viktorka je sedliakova dcéra zo Žernova. Jej rodičia sú už dávno pochovaní, ale brat a sestra žijú podnes. Pred pätnástými rokami bola Viktorka dievča ako malina; ďaleko-široko nebolo jej páru. — Svižná ako srnka, pracovitá ako včielka, nikto by si nemohol žiadať lepšej ženy. Také dievča a ešte keď má výhľad na podiel z hospodárstva, nezostane pod pokrievkou, to sa rozumie. O Viktorke šla povesť po celom okolí a vohľači podávali si kľučky na dverách. Tatíkovi a matke by sa nejeden bol zapáčil, nejeden z nich bol hospodár zámožný a dcéra by bola prišla, ako sa hovorí do plného, ale ona tomu nechcela rozumeť; len ten mal u nej dobré oko, kto najlepšie tancoval, a len pri muzike.

Niekedy to predsa vŕtalo otcovi v hlave, že dcéra len tak hocjako vohľačov odbavuje, raz spustil na ňu zhurta, aby sa už pre jedného rozhodla, lebo ak nie, že jej on sám muža vyberie a prinúti, aby sa za neho vydala. Dievča ale pustilo sa do plaču, prosila, aby ju z domu nevyháňali, že nemá premeškané, že jej je len dvadsať rokov, že neužila sveta a že bohvie, komu sa dostane a ako sa jej bude vodiť. Otec mal dievča veľmi rád — a keď počul túto lamentáciu, bolo mu jej ľúto — a najmä keď pozrel na jej krásnu tváričku, pomyslel si: „Tebe je dosť času, ty muža ešte dostaneš!“ Ľudia si to ale všetko ináč vykladali; povedali že je Viktorka hrdá, že čaká až pre ňu prídu na koči, prorokovali, že pýcha predchodí pád, kto dlho vyberá, že si preberie a podobné pranostiky.

Toho času ležalo v dedine vojsko — jágri; — jeden z nich začal chodiť za Viktorkou. Ak išla do kostola, šiel za ňou, v kostole stál zaiste neďaleko nej, a miesto toho, čo mal hľadeť na oltár, pozeral na ňu. Ak išla na trávu, zaiste sa objavil v blízkosti, slovom kamkoľvek šla, všade ju nasledoval ako tieň. Ľudia začali hovoriť o ňom, že nemá dobrý rozum — a Viktorka, keď prišla medzi kamarátky a prišla reč na neho, povedala: „Čo ten vojak za mnou chodí? Ani nehovorí, ako ten priepasník. Ja sa ho bojím. Keď ho cítim na blízku, ako by po mne mráz liezol a od tých očí sa mi krúti hlava.“

Tie oči, tie oči, každý povedal že tie na nič dobrého nepoukazujú, v noci mu vraj i svietily — a tie čierne obrvy, ktoré nad nimi roztiahnuté boly, ako havranie krýdla v prostredku boly spojené, tie boly patrným znamením, že sú to oči uhrančivé. Niektorí ho ľutovali, hovoriac: „Môj ty Bože, kto že za takú chybu môže, keď sa s ňou narodil? A také oči majú moc len na niektorých ľudí, každý sa nemusí pred nimi báť.“ Pri tom všetkom súsedky, kedykoľvek im pozrel na deti, sa zľakly a úprkom bežaly pretrieť ich bielou šatou a kedykoľvek daktoré dieťa v dedine ochorelo, už povedali: „Že mu prišlo z očí od čierneho jágra.“ Konečne ľudia privykli na tú zasmušilú tvár a medzi dievčaty ozvaly sa hlasy, žeby nebola ošklivá, keby len prívetivejšia bola. Všeobecná ich mienka ale bola tá: „Čo s takým podivínom? Boh zná, kto a odkiaľ je; možno, že je to nie ani človek; skoro aby človek urobil pred ním kríž a povedal: „Pán Boh s nami a zlý preč! Veď netančí, nehovorí, nespieva, nechajme ho!“ A nechaly ho. Ale čo to bolo všetko platné! Im bolo ľahko povedať: nechajme ho, keď za nimi nechodil; ale Viktorka s ním mala peklo.

Už ju mrzelo vychádzať, kam práve nemusela, len aby sa na chvíľu sprostila tých očí, ktoré ju všade prenasledovaly. Už ju prestala tešiť aj muzika, pretože vždy z niektorého kúta izby díval sa na ňu ten zachmúrený obličaj. Už nechodila tak rada na priadky, lebo nevedela iste, že ak nesedí v izbe, že stojí u okna čierny jáger a dievčaťu viazol hlas v hrdle a nitka sa jej trhala. Trápilo ju to. Každý pozoroval zmenu na nej, ale nikto si nepomyslel, žeby tomu bol jáger príčina; považovali ho za blázna a myslelo sa, že ho Viktorka necháva za sebou chodiť preto, lebo si práve inej pomoci nevie.

Raz povedala Viktorka kamarátkam: „To mi verte, dievčatá, keby teraz práve prišiel pre mňa dáky vohľač, či chudobný, či bohatý, hneď by sa za neho vydala, len keby nebol odtiaľto.“

„Čo ti to vliezlo do hlavy? Máš sa vari doma zle, že si tak zbrklá a že by sa ti už ani u nás nepáčilo?“ ozvaly sa dievčatá.

„Nemyslite si to o mne. Ale ja tu nemôžem vydržať, dokiaľ tu bude ten čierny vojak. Vy si to nemôžete ani predstaviť, ako mňa ten dotieravý človek trápi a hnevá. Už sa ani pokojne vyspať, ba ani pomodliť nemôžem, všade ma tie oči prenasledujú!“ žalovala sa s plačom Viktorka dievčatám.

„Ale božíčku, prečo že mu nezakážeš, nech za tebou nechodí? Prečo mu nepovieš, že ho nemôžeš vystáť, že ti je soľou v očiach?“ radily jej kamarátky.

„Či som to neurobila? S ním som sa neshovárala; ako ho mám osloviť, keď ide za mnou, ako tieň? Ale odkázala som mu to po jeho kamarátovi!“

„No — a neposlúchol?“ opýtaly sa dievčatá.

„Veru nie; povedal tomu istému, že mu nemá nikto čo rozkázať, že si on môže chodiť kam chce a ku komu chce. Ostatne, že mne ešte nepovedal, že ma rád má, aby som mu teda neodkazovala, že ho nechcem!“

„Považme grobiana!“ durdily sa dievky, „čo si on o sebe myslí? Maly by sme sa mu pomstiť za to!“

„Len si s takým nič nezačínajte, mohol by vám porobiť,“ ozvaly sa rozvážlivejšie.

„Lárifári, čo nám môže spraviť? K tomu by musel mať niečo, čo sme na tele nosily, a to si žiadna z nás nedá a od neho tiež nič neprijmeme, aké teda strachy? Len sa ty, Viktorka, nič neboj, však my budeme s tebou chodiť a raz toho čerta predsa vyplatíme,“ kričaly smelšie z dievčat.

Ale Viktorka sa len bojazlive obzerala a ich domluvou nepotešená vzdychla: „Keby mi len pán Boh z toho kríža pomohol!“

To, čo Viktorka dievčencom sverila, neostalo tajnosťou, roznieslo sa to dosť skoro až pozachotár do druhej dediny.

O niekoľko dní octnul sa akýsi úslužný človek zo súsednej dediny vo dvore Viktorkinho otca. Hovorilo sa o tom a onom, sem a tam, až vyšiel von s farbou, žeby totiž súsed svojho syna rád oženil a ten syn žeby rád Viktorku, že ho poprosili za starosvata, aby im vyjednal, či by nemohli prísť na pýtanku.

„Počkajte chvíľku, ja sa opýtam Viktorky, nech vám ona povie. Čo sa mňa týka, ja znám Šíma a jeho syna Tondu a nemám nič proti tomu; majú poriadny majetok,“ povedal starý vohľačovi a šiel zavolať dcéru do komory, aby sa s ňou poradil.

Ako to Viktorka vypočula, bez všetkého rozmýšľania riekla: „Nech prídu!“

Otcovi sa to zdalo divným, že sa tak naraz rozhodla, opýtal sa jej, že či azda Tondu pozná, aby ich darmo neunúvala; ale Viktorka ostala na svojom slove a ešte i to povedala otcovi, že ona Toníka Šímovie zná a že je hodný mládenec.

„Ja mám radosť z toho,“ povedal otec; „ostatne, ako si urobila, tak máš. Tak s pánom Bohom, nech že prídu!“

Keď otec odišiel, aby vohľača uspokojil, prišla matka k Viktorke do komory, urobila jej križík na čelo a želala jej šťastie.

„Čo mňa pri tom najviac teší je to, že neprídeš ku testinej ani ku švagrinej, ale že budeš sama gazdinou,“ dodala.

„Oj, mamička moja, ja by som šla, čoby mal aj dve testinie,“ odpovedala Viktorka.

„Tak je tým lepšie, keď sa máte tak radi!“

„To nie, mamička, ja by som aj inému poriadnemu mládencovi bola slovo dala.“

„Prosím ťa, čo to hovoríš! Veď sa ich dosť hlásilo a žiadneho si nechcela.“

„Vtedy ešte nechodil za mnou ten vojak s tými zlými očami,“ šepkala Viktorka.

„Ty nemáš všetkých päť pohromade; čo to vravíš o vojakovi, čo je teba do neho, nech si chodí kde chce, nechaj ho, ten ťa predsa nevyženie z domu!“

„Ba, mamička, ten, len ten, ja sa trápim, sužujem, nemám nikde stania ani pokoja!“ zaplakala dcérka.

„A prečo si mi to už dávno nepovedala, bola by som s tebou išla ku kmotre kováčke, tá vie pomáhať od takýchto vecí. Len to nechaj, zajtra sa k nej vyberiem,“ potešila matka dcéru.

Na druhý deň išla matka s dcérou ku starej kováčke. Ona že zná mnoho vecí, čo iní ľudia neznajú. Keď sa niekomu niečo ztratí, keď kravy nedávajú mlieka, keď od dakoho z očí príde, od všetkého kováčka pomôže, ona všetko uhádne. Viktorka povedala kováčke dôverne všetko, ako a čo jej je.

„A ty si nikdy s ním nehovorila, ani jediného slovíčka?“ vyzvedala na nej kováčka.

„Ani slovíčka.“

„Nedal ti, alebo neposlal po vojakoch ničoho k jedeniu, jablko, alebo medovník?“

„Nič, kmotra, nič, tí ostatní vojaci ani s ním nedržia, on že je veľmi pyšný — a večne taký samotár. Rozprávali to u nás.“

„To je už ten pravý mosúr,“ s istotou tvrdila kováčka, „ale ty sa nič neboj, Viktorka, však ti ja pomôžem, dosiaľ je ešte nie zle. Zajtra ti prinesiem niečo a to budeš nosiť ustavične pri sebe. Ráno, keď vyndeš z komory, nikdy nezapomni pokropiť sa svätenou vodou a vzdychni si: Pán Boh so mnou a zlý preč! Ked ideš poľom, nedívaj sa ani za seba, ani okolo seba, — a akby ťa vojak aj oslovil, nič nedbaj, čoby hovoril ako anjel. On môže i hlasom počariť; radšej si hneď zapchaj uši. Zachovaj si to. Ak nebude o niekoľko dní lepšie, musíme sa pokúsiť o niečo inšie, len ty ku mne prijdi zase.“

Viktorka odišla s radostnejšou mysľou a dúfala, že jej bude zase dobre a ľahko, ako jej bývalo predtým. Druhý deň jej priniesla kováčka niečo v červenej handričke zašitého a zavesila to sama dievčaťu na hrdlo a prikázala jej, aby to od seba nedávala, ani to dakomu ukazovala. Pred večerom, keď žala trávu, zhliadla síce, že tam neďaleko za stromom ktosi stojí, cítila, že sa jej krv ženie do tvári, ale sa zmužila, neobzrela sa ani raz a ako bola hotová s prácou, chvátala domov, ako by za ňou horelo. Tretí deň bola nedeľa. Matka piekla koláče, tatík šiel pozvať pána kantora a niekoľkých starých súsedov na odpoludnia a po dedine ľudia sostrkovali hlavy, a sdeľovali si: „U Mikšov bude pýtanka!“

Odpoludnia prišli do dvora traja mužskí vo sviatočných kabátoch, dvaja mali rozmajrín na rukávoch. Hospodár ich privítal na prahu a čeliadka stála pod stenou a želala:

„Daj vám pán Boh mnoho šťastia!“

„Daj to pán Boh!“ odpovedal pytač za otca a za syna.

Ženích vošiel posledný cez prah a tam von ozývaly sa ženské hlasy: „Poriadny to mládenec, ten Toník, hlavu nesie ako jeleň a aký to má krásny prút rozmajrínu na rukáve, len kde ho kúpil?“ A zase mužské hlasy odpovedaly: „Čo len to, ten si môže hlavu vypínať, keď si odvedie z dediny najlepšie dievča, najlepšiu tanečnicu, dobrú gazdinú a k tomu i zámožnú. Tomu je hej!“ Tak si mysleli v dedine i mnohí rodičia a hnevali sa, prečo Viktorka volila práve z druhej dediny, prečo jej nebol ten a ten dosť dobrý, načo tá náhlosť a tie vrtochy a všeličo, ako to už pri takých príležitostiach býva.

Do večera bolo po námluvách. Pán kantor napísal svadobnú smluvu a rodičia podpísali ju troma krížikami miesto mien, ktoré pán kmotor pripísať musel a Viktorka dala Toníkovi ruku na to, že o tri týždne bude jeho ženou. Druhý deň prišly kamarátky, aby jej vinšovaly šťastie a keď vyšla Viktorka na rad, všade ju pozdravovali: „Daj ti pán Boh šťastie, mladá nevesta!“ Ale mládež, keď začala: „Škoda ťa, Viktorka, bude od nás, prečo odchodíš, Viktorka?“ tu jej vstúpily slzy do očí.

Niekoľko dní bola Viktorka veselšia a keď musela ísť von z dediny, šla bez bázne, ktorou bola dotedy obkľúčená, dokiaľ ešte škapuliar od kováčky nemala a nebola zasnúbená. Zdalo sa jej, že všetok strach z nej spadol, a ďakovala za to pánu Bohu a kováčke, ktorá jej tak dobre poradila. Tá jej radosť ale nemala dlhého trvania.

Jedného dňa sedela so svojím snúbencom podvečer v sade. Rozprávali si o svojom budúcom hospodárení spolu a o svadbe. Tu sa náhle Viktorka zamlčala, oči mala uprené do krovia pred sebou a ruka sa jej triasla. „Čo ti je?“ opytuje sa ženích zadivený.

„Pozri medzi tie ratolesti naproti, nevidíš tam ničoho?“ šepkala Viktorka.

Mladý zať sa podíval a riekol: „Ja nevidím ničoho a čo si ty tam videla?“

„Mne sa zdalo, že sa na nás díva ten čierny vojak,“ šepkala Viktorka ešte tichšie.

„No, počkaj, tomu urobíme koniec!“ — vykríkol Toník, vyskočil a prehľadal všetko, ale darmo, nevidel nikoho. „Ja mu to ale nedarujem, ak sa bude naveky na teba dívať, zasolím mu to!“

„Nezačínaj s ním žiadne hádky, Anton, za to ťa prosím, to vieš, vojak je vojak. Sám otec bol na Červenej Hore a bol by za to i niečo dal, keby ho tamojší dôstojník z našej dediny odoslal, ale on povedal, že to urobiť nemôže, ani keď by to chcel, a že je to vôbec nie priestupok, keď sa mužský zahľadí na dievča. Tam počul otec medzi vojakmi i to, že je vraj, ten vojak z rodu veľmi bohatého a že sa dal sám medzi vojakov — a že môže ísť preč, kedy chce. To by si pekne pochodil, keby si chcel s takým niečo započať!“ Tak hovorila Viktorka Toníkovi a on jej sľúbil, že nechá vojaka byť vojakom.

Na Viktorku ale prichodily od toho večera zase predošlé ťažké chvíle a akokoľvek s dôverou pritiskla ochranný škapuliar k srdcu, predsa kedykoľvek boly tie nešťastné oči na blízku, ono, to srdce neprestávalo jej nepokojne biť. Viktorka šla zase na radu ku kováčke. „Ja neviem, to je azda už trest od pána Boha na mňa uložený, že mi to, čo ste mi dali, nič neplatí. Veď som vás predsa vo všetkom poslúchla,“ nariekala Viktorka.

„Nechaj len, dievčička, nechaj, veď mu ja posvietim — a že by hneď bol sám ancikrist. Musím ale skorej mať od neho dve veci. Kým si ich opatrím, chráň sa ho, ako len môžeš. Modli sa ku anjelovi strážcovi a za tie duše v očistci, za ktoré sa nikto nemodlí. Keď niektorú vykúpiš, bude za teba orodovať.“

„Však to je najhoršie, kmotra, že sa nemôžem už pokojnou mysľou ani pomodliť!“ plakalo dievča.

„Vidíš, dievka moja, vidíš, prečo si to tak dlho nechala, až ťa tá zlá moc premohla. No, ale dá pán Boh, že toho diabla premôžeme.“

Viktorka sobrala všetku svoju silu, modlila sa vrúcne a keď chcely myšlienky inam zabiehať, hneď si myslela na umučenie Pána, na pannu Máriu, aby len tá zlá moc odstúpila. Chránila sa jeden, dva dni; tretí deň ale vyšla si na najzadnejší koniec otcovho poľa na ďatelinu; parobkovi prikázala, aby skoro prišiel za ňou, že sa s kosením poponáhľa. Šla tam, kráčala ako srnka ľahkým krokom, až sa ľudia zastavovali — a dívali sa, ako pekne jej to sluší. Tak šla tam a domov priviezol ju sluha na zelenej ďateline bledú, poranenú. Mala nohu zaviazanú tenkou, bielou šatočkou a museli ju zniesť dolu s voza a do stavänia. „Rodička Svätohorská!“ bedákala matka, „dievča, čo sa ti stalo?“

„Zabodla som si do nohy tŕň, hlboko, prišlo mi od toho zle. Doneste ma do komory, ja si ľahnem,“ prosila Viktorka.

Doniesli ju na lôžko a otec bežal hneď pre kováčku. Kováčka pribehla ako na koni a s ňou húf nezvaných kmotričiek, ako to už býva. Jedna radila materie líčko, druhá rutu, tretia zariekať, štvrtá kädiť, kováčka ale sa nedala mýliť a prikladala na opuchnutú nohu zemiakový škrob. Potom poslala všetky preč, uvoľujúc sa, že bude sama Viktorku liečiť a že bude zase onedlho všetko v poriadku.

„Povedz mi, dievča, ako to bolo, ty’s dáka zľakaná? A kto ti, hľa, zaviazal nohu tým bieluškým tenunkým ručníčkom? Ja som ho radšej schovala, aby ho tie treperendy nevidely,“ povedala opatrná kováčka, ukladajúc jej nohu do postele.

„Kam ste ho dali, kmotra?“ rýchlo spýtala sa Viktorka.

„Máš ho pod poduškou.“

Viktorka siahla pre šatočku, prezerala krvavé škvrny na nej, dívala sa na vyšité meno, ktoré neznala a tvár sa jej menila z bleda do červena.

„Dievča, dievča, ty sa mi nepáčiš, čo si mám o tebe myslieť?“

„Myslite si, že ma pán Boh opustil, že som ztratená na veky vekov, že mne niet pomoci.“

„Iste má horúčosť a balušé,“ myslela si kováčka a siahla Viktorke na tvár. Ale jej líčka boly studené a ruky boly tiež studené a len oči dievčaťa horely, obrátené na ručníček, ktorý pred sebou oboma rukama držala.

„Počujte, kmotra,“ začala ticho, „ale nikomu to nehovorte, poviem vám všetko. Po tie dva dni som ho nevidela, veď viete, koho myslím — ale dnes, dnes mi od rána v ušiach znelo: „Iď na ďatelinu, iď na ďatelinu,“ ako by mi to niekto pošepkával. Ja som vedela, že je to nejaké pokušenie, lebo on tam najviac býva, blízko poľa, sedáva pod stromom na stráni, ale predsa mi to nedalo pokoja, až som vzala plachtičku a kosu. Na ceste mi prišlo na um, že som sama svojim škodníkom, ale v ušiach mi to šepkalo: „Choď len, choď na ďatelinu, kto vie, či tam bude; prečo by si sa bála, veď príde za tebou Tomeš.“ Tak mňa to popoháňalo až na pole. Pozrem ku stromu, nikto tam. „No, keď je tam nie, tak je vyhrané,“ myslela som, vzala kosu a chcela som kosiť. Tu mi napadlo, aby som zkusila svoje šťastie. Chcela som najsť štvorku — ďatelinku a pri tom som myslela: „Ak ju najdeš, tak budeš s Antonom šťastná.“ Hľadám, hľadám, div, že som na ďateline oči nenechala, ale nič som nenašla. Tu mi prišlo podívať sa na stráň a koho tam pod stromom vidím — vojaka! Rýchle sa obrátim preč, ale v tom okamihu stúpila som do tŕnia, čo u cesty ležalo a nohu som si poranila. Nekričala som, ale od boľasti mi v očiach mrkalo a ja som klesla na zem. Ako vo sne som videla, že ma bral niekto na ruky a odnášal, až mňa potom silná bolesť prebudila. U potoka kľačal vojak, smáčal v ňom svoj biely ručníček a ovinul mi ho okolo nohy. Pane Bože, čo bude s tebou ďalej, teraz nemôžeš tým očiam ujsť. Najlepšie, keď sa nebudeš do nich dívať! Dosť ma bolesť trápila, hlava sa mi až motala, ale ani som nešpetla, oči neotvorila. Kládol mi svoju ruku na čelo, bral ma za ruku; mňa prechádzal mráz, ale som mlčala. Potom ma pustil a začal ma kropiť vodou do tvári, dvíhal mi hlavu; čo som mala robiť, musela som predsa otvoriť oči. — Ach, moja milá kmotra, tie jeho oči na mňa zasvitly ako to božie slnko; ja som musela svoje zakryť! A čo to všetko pomohlo, keď začal ku mne hovoriť! — Och, vy ste mala pravdu, milá kmotra, že očaruje i hlasom; mne zaznieva ustavične v ušiach jeho hlas, jeho slová mi znejú, keď mi riekol, že ma miluje, že som jeho blaho, jeho nebo!“

„Aké sú to hriešne slová, to je vidieť diabolské osídla, ktorému človeku by také reči napadly! — Nešťastná dievka, čo si to myslela, že’s mu uverila!“ bedákala kováčka.

„Bože, akože mu neuveriť, keď vám povie, že vás miluje!“

„Leda povedali, čo je ale do toho, samé balamutenie. Chce ťa pripraviť o rozum!“

„Ja som mu to tiež povedala, ale on sa mi Bohom a dušou veril, že mňa miloval hneď od prvého videnia a že sa len preto vyhýbal hovoriť so mnou a povedať mi to, preto že ma nechcel pripútať ku svojmu nešťastnému osudu, ktorý ho všade prenasleduje, ktorý mu nedovolí šťastie jeho požívať. Oh, ja neviem, čo mi všetko rozprával, bolo to až do plaču. Ja som mu všetko verila, povedala som mu, že som sa ho bála, že zo samého strachu som sa s druhým zasnúbila, sverila som sa mu, že nosím na srdci škapuliar a keď ho žiadal, dala som mu ho,“ dokončila Viktorka.

„Ó, ty môj Spasiteľu!“ bedákala kováčka, ona mu dá svätený škapuliar, ona mu dá vec na svojom tele sohriatu! Už si v jeho moci, už ti ani pán Boh z jeho drápov nepomôže, už ti počaril dočista!“

„On povedal, že to kúzlo je láska a inšie aby som neverila,“ ozvala sa zase Viktorka.

„Áno, áno, hovoria — láska; ja by som mu povedala čo je láska; ale už je všetko darmo, čo si to len urobila; veď je to priepasník, a on ti bude teraz krv z tela ssať až ti ju všetku vyssaje, zadlávi ťa a duša tvoja nebude mať ani po smrti pokoja. A aká si mohla byť šťastná!“

Viktorka sa kmotriných slov zdesila, o chvíľu ale povedala: „Už je darmo; ja pôjdem za ním a keby ma aj do pekla zaviedol. Už je darmo; prikryte ma, zima mi je!“ žiadala po krátkom pomlčaní.

Kmotra nahádzala na ňu perín, kde aká bola a Viktorke bola len zima a už ani slova nepovedala.

Kováčka mala Viktorku skutočne rada — a čo sa aj bola na ňu rozhnevala, že dala škapuliar z rúk, predsa ju osud dievčaťa, ktoré držala za ztratené, zarmucoval. O všetkom tom, čo jej Viktorka sdelila, nesverila sa nikomu.

Viktorka ležala od toho dňa ako zabitá. Nehovorila, len ako vo sne slová nesrozumiteľné, nežiadala si ničoho, nevšímala si nikoho. Kováčka sa od nej ani nepohla a vynaložila všetko svoje umenie na to, aby dievčaťu pomohla. Ale nič nepomohlo a rodičia boli každým dňom smutnejší a snúbenec odchádzal každým dňom tesklivejší. Kováčka krútila hlavou a myslela si: „Toto je nie samo sebou; ako by to bolo, žeby žiadon z tých prostriedkov nepomohol, čo už koľkým pomohlo. Ale ten vojak jej to porobil a to je to!“ Také boly jej myšlienky vo dne, v noci — keď raz v noci náhodou vykukla z okienka na komore a videla v sade pod stromom stáť zahaleného mužského, ktorého oči obrátené k nej svietily ako dva žeravé uhlíky — ona sa aspoň dušila, že tak bolo, — bola istá, že jej mienka je pravdivá.

Mala teda veľkú radosť, keď jedného dňa Mikeš priniesol domov tú zprávu, že jágri dostali rozkaz k odchodu. „Pre mňa mohli si tu ostať všetci, ale že ten jeden odíde, mi bolo milšie, ako čo by mi dakto stovku vysádzal. Toho nám tu bol čert dlžen. Mne sa všetko zdá, čo je u nás, že Viktorka nie je ako bývala — a že jej predsa porobil!“ hovoril otec a matka, i kováčka prisvedčila. Kováčka sa úfala, že po odstránení tej diaboľskej moci sa všetko k dobrému obráti.

Vojaci odišli. Tú samú noc bolo Viktorke tak zle, že kováčka chcela poslať pre kňaza; ale k ránu jej bolo lepšie a vždy lepšie a lepšie, až o niekoľko dní sama vstala z lôžka. Kováčka si ovšem sama sebe pričítala to zlepšenie, že sa zbavila diaboľskej moci, ale predsa rada počúvala, keď ľudia povedali: „Tá kováčka, to je rozum; keby tej nebolo, už by Viktorka viac nechodila.“ A keď to už tak všade počula, uverila konečne i sama, že svojím umením dievča zachovala.

Ale nebolo ešte vyhrané. Viktorka síce chodila, šla už i na dvor, ale každému zdala sa byť cudzou. Posiaľ nehovorila a nikoho si nevšimla — a jej pohľad bol zkalený. Kováčka ale všetkých tešila tým, že sa to podá a neuznávala za potrebné, aby sa u nej bdelo. Marienka spala s ňou v komore zase ako predtým.

Prvú noc, keď boly dievčatá samé, sadla si Marienka ku Viktorke na posteľ a milým hlasom — je to veľmi dobrá duša, — spýtala sa jej, prečo je taká divná a či jej dačo chybí? Viktorka sa na ňu zahľadela a nepovedala nič.

„Vidíš, Viktorka, ja by som ti rada voľačo povedala, ale bojím sa, aby si sa nenahnevala.“

Viktorka pokrútila hlavou a riekla: „Len povedz, Marienka!“

„Večer, prv, ako vojaci odišli,“ začala Marienka; sotva ale dopovedala, chytila ju Viktorka za ruku, a strmo sa spýtala: „Vojaci odišli? a kam?“

„Preč, to neviem.“

„Chvála Bohu!“ vzdychla si Viktorka a položila sa nazpäť do podúšok.

„Tak počúvaj, Viktorka, ale sa mi nenahnevaj; ja viem, že si ty toho čierneho vojaka nemohla vystáť! a že mi to budeš zazlievať, že som sa s ním shovárala.“

„Ty si sa s ním shovárala?“ spurne na ňu dorážala.

„Nože, ako som mu mohla odopreť, keď ma tak prosil; ale ja som sa naň neohliadla, bála som sa ho. On často obchádzal okolo stavänia, ale ja som ušla, až ma v sade dostihol. Dával mi akési zelinky a prosil, žeby som ti ich uvarila, že ti bude lepšie; ja som mu ale povedala, že od neho nič neprijmem; bála som sa, aby ti neposlal laskavca. Keď som zelinky vziať nechcela — a nechcela, povedal: „Tak mi aspoň to sprav k vôli a povedz Viktorke, že odchodím, ale že nikdy na svoj sľub nezabudnem; tak aj ona nech nezabudne, že sa sídeme!“ To som mu sľúbila a teraz ti to sdeľujem. Ale nič sa neboj, však on viac nepríde a budeš mať pokoj od neho,“ mienila Marienka.

„Dobre, Marienka, dobre, si dobrá; zdravas’ vykonala. Choď teraz spať, choď!“ povedala jej Viktorka a pohladila okrúhle ramienko. Marienka urovnala jej pod hlavou podúšku, dala dobrú noc a ľahla si.

Ráno, keď sa Marienka prebudila, bola Viktorkina posteľ už prázdna. I myslela si, že šla do izby po svojej obyčajnej práci, ale ona nebola ani v izbe a vo dvore jej tiež nebolo. Rodičom to bolo divné, poslali hneď ku kováčke, či snáď s tou nešla, ale ani tam jej nebolo. „Tak, kde sa podela?“ spytoval sa jeden druhého — a prehľadávali každý kút. Poslali sluhu i ku ženíchovi. Keď nikde nebola a keď aj ženích prišiel zo súsednej dediny — a tiež o nej nevedel, len vtedy vyrukovala kováčka von s farbou a povedala: „Ja myslím, že ušla za vojakom!“

„To je nie pravda!“ kričal Toník.

„To sa mýlite,“ mienili rodičia, veď ho nemohla vystáť, ako by to mohlo byť?“

„No, už je to tak — a nie inak,“ tvrdila kováčka a rozprávala zväčša, s čím sa jej bola Viktorka sverila.

I Marienka začala rozprávať, čo bola sestre včera večer sdelila a konečne, keď sa pridalo jedno ku druhému, vysvitlo všetkým, že Viktorka šla za vojakom, lebo nemohla odolať tajnej diabolskej moci, ktorá nad ňou vládla. „Jej vinu nedávajme, ona za to nemôže, len to, že sa mi mala skorej zdôveriť, dokiaľ som jej mohla ešte pomôcť. Ale už je pozde, on jej porobil — a dokiaľ on bude chcieť, musí za ním chodiť. A keby ste teraz pekne za ňou šli a domov ju priviedli, musí zase za ním,“ tak rozhodla kováčka.

„Ja predsa len pôjdem za ňou, ako je tak je. Azda si dá povedať, ona bola vždy dobré dievča,“ umienil si otec.

„Ja pôjdem s vami, otec!“ zvolal Toník, ktorý všetko počúval, ako bez seba.

„Ty ostaneš doma!“ určite rozhodol sedliak. „Keď je človek v hneve, neradí sa s rozumom, snadno by si sa mohol dostať do chládku, alebo do bieleho kabáta. K čomu by to viedlo; ty si dosť zkúsil ten posledný čas i s nami, nespor si väčšie bolesti. Tvojou ženou už byť nemôže, to vypusť z hlavy. Ak chceš počkať rok na Marienku, dám ti ju, je to dobrôtka. Rád by som ťa mal za syna, ale nútiť ťa nebudem, urob si, ako ti rozum káže.“ — Všetko to plakalo, otec ale ich tešil. „Neplačte, už je darmo, ak ju neprivediem nazpäť, musíme ju poručiť pánu Bohu.“

Tatík vzal na cestu niekoľko rýnskych na trovy, poručil domácim čo sa má robiť a vydal sa na cestu. Po ceste dopytoval sa všade, či ľudia videli takú a takú osobu, opísal dcéru od hlavy po päty, ale nikto podobnej nevidel. V Jozefove mu povedali, že streľci odišli do Hradca, v Hradci mu sdelili, že ten čierny vojak sa dostal ku druhému oddeleniu, ba že chcel aj vystúpiť. Kam šiel, to povedať nemohol ten vojak, bol to práve ten, ktorý býval v Mikšovom dome. To ale istil, že Viktorku nikto nevidel. Mnohí mu radili, že bude najlepšie, keď pôjde na úrad, ale gazda nechcel mať s úradmi do činenia. „S úradmi nechcem začínať,“ hovoril, „nechcem, aby mi ju priviedli šupom ako pobehlicu a aby prstom na ňu ukazovali. Tú hanbu jej neurobím. Nech je, kde je, všade je v rukách božích, bez jeho vôle nespadne jej ani vlas s hlavy. Ak sa má vrátiť, vráti sa, poručeno pánu Bohu. Roztrubovať po svete ju nedám.“

Na tom sa rozhodol. Vojaka poprosil, aby Viktorke, keby ju videl, alebo o nej dačoho vypátral, dal vedieť, že on, otec, ju hľadal a keby chcela prísť domov, aby jej za dobré slovo a za peniaze zaopatril človeka, ktorý by ju domov doviedol. Jáger mu všetko prisľúbil, veď užil u neho dobrých časov a sedliak sa vrátil domov, upokojený vo svojom svedomí, že všetko vykonal, čo mohol.

Plakali všetci pre Viktorku, dávali na omše, i na modlenie, ale keď prešlo polroka, trištvrte roka a ešte nebolo o nej ani chýru, ani slychu, hovorilo sa o nej, ako o nebohej. Uplynul i rok!

Jedného dňa priniesli pastieri do dediny novinu, že videli v panskej hore ženu, ktorá je práve tak veľká a také čierne vlasy má, ako Viktorka. Hneď bežala čeliadka od Mikšov do hory, prebehali ju krížom-krážom, ale o podobnej osobe ani pamiatky.

Bol som vtedy prvý rok mládencom tu u môjho predchodcu, nebožtíka testa. Počuli sme tiež o tom a starý mi povedal, keď som šiel druhý deň do hory, aby som sa poobzeral, či by som nevidel takú osobu. A v skutku, ešte ten istý deň videl som na stráni, práve nad Mikšovým poľom, pod dvoma jedľami, ktoré sa dovedna spletajú, sedeť prostovlasú ženskú. Viktorku som skorej znal, ale v tej spustošenej, zvlčenej postave som ju ťažko poznať mohol. Ale bola to ona! Jej šaty maly panský kroj a musely bývať pekné, ale teraz boly už sodrané. Z jej postavy som usúdil že je matkou! Tíško som odišiel so svojho miesta a ponáhľal sa domov ku svojmu starému. Ten to zase šiel zvestovať na Žernov. Rodičia náramne plakali a radšej by ju boli poručili pánu Bohu. Ale čo robiť! Ostali sme na tom, že budeme pátrať, kam chodí, kde spí, aby sme ju ukrotili. Jedného dňa prišla pred večerom na Žernov až ku otcovmu majetku do sadu. Sadla si pod strom, kolená objala rukami, bradou sa o ne oprela a tak sedela, dívajúc sa uprene na jedno miesto. Matka chcela k nej pristúpiť, ale ona sa rýchlo vzchopila, preskočila plot a hajde, do hory! Môj starý radil, aby sa jej položilo jedlo a nejaké šaty do hory k jedliam, že to zbadá, a Mikšovci priniesli hneď čo uznali za potrebné. Ja sám som to tam položil. Druhý deň idem pozrieť — chybelo tam z jediva len chlieb a zo šatstva sukňa, lajblík a košeľa. Ostatné tam bolo ešte i na tretí deň. Vzal som to preč, aby to iný nepovolaný neodniesol.

Dlho sme nemohli vyskúmať, kde nocuje, až som vyčíhal, že pod troma jedľami v malej jaskyni, snáď tam niekdy kamen lámali. Vchod je zarastený chrastím, že by to neznámy nenašiel a ešte ho zatarasila chvojinou. Raz som tam vliezol. Jeden, alebo dvaja ľudia sa tam zmestia — a Viktorka nemá tam ničoho, než suchého steliva a machu. To je jej posteľ. Známi i neznámi, ba i otec a Marienka, ktorá bola už Toníkovou verenicou, číhali na ňu kade-kde, radi by sa jej boli prihovorili a ju priviedli do domu, ale ona vyhýbala sa príliš ľuďom a vo dne jej málo kedy bolo vidieť.

Keď zase raz pred večerom prišla ku domu si sadnúť, pristúpila Marienka tichúčko ku nej a svojim lichotivým hláskom prosila: „Poď, Viktorka, poď so mnou do komory spať, už si dávno so mnou nespala; cnelo sa mi po tebe a všetkým!“ Viktorka sa na ňu podívala, dala sa vziať za ruku, nechala sa viesť až do pitvora, zrazu ale sa vytrhla a preč. Zatým ju niekoľko dní nevideli na blízku.

Raz v noci stál som na postriežke na stráni nad Starým bielidlom; mesiac svietil ako vo dne. Tu vidím vychádzať z hory Viktorku: Ide a nesie ruky pod prsami založené, hlavu schýlenú a beží tak ľahko, až sa človeku zdá, že sa zeme nedotýka. Tak isto utekala z hory a zrovna k splavu. Ja som ju vtedy často vídával u vody sedeť, alebo na stráni pod tým veľkým dubom a tak som si toho hneď nepovšimnul. Ale keď som sa dobre prezrel, vidím, že čosi do vody zahadzuje a počujem, ako sa divoko zasmiala, až sa mi vlasy ježily. Môj pes začal hrozne zavýjať. Ja som sa vtedy hrúzou triasol. Viktorka si sadla na parez a spievala; nerozumel som ani slova, ale nóta bola k ukoliembavke, čo spievajú matky deťom:

Spi, dieťatko, spi, zažmúr očičky, Pán Boh bude s tebou spati, anjelíčky kolembati — spi, dieťatko, spi!

Tá nóta tak žalostne zaznievala v noci, že som zdesený sotva na mieste vydržal. Dve hodiny sedela a spievala. A od tej doby je každý večer až do noci pri splave a spieva vždy tú ukolembávku. Ráno som to môjmu starému sdelil, ale tomu hneď napadlo, čo asi hodila do vody — a vskutku tak bolo. Keď sme ju zase videli, bola postava zmenená. Matka sa desila, i ostatní, ale čo platno! Nevedomosť hriech nečiní! — Pomaly sa navykla chodiť i k naším dverám, obyčajne keď ju hlad dohnal; ale, ako teraz robí, tak i vtedy: prišla, postavila sa statne — a nič. Ale moja žena — vtedy ešte bola dievčina — hneď jej dala niečo zajesť; vzala to mlčky a utekala do hory. Keď idem horou a stretnem sa s ňou, podám jej chleba, ona ho vezme, ale keby som sa chcel s ňou shovárať, utečie a nevezme ničoho. Kvetiny má zvlášte rada, jestli nenesie kytku v ruke, má ju za lajblíkom, ale keď vidí dieťa, alebo niekam príde, rozdá ich. Či vie čo robí? — Kto to môže vedieť? Sám by som rád vedel, čo sa v tej poblúdilej hlave deje, ale kto by to mohol vysvetliť — a ona ťažko kedy!

Keď mala Marienka s Toníkom svadbu a na sobáš šli na Červenú Horu, pribehla Viktorka — Boh zná, či náhodou, alebo o tom počula — do domu. Mala v zástere kvetiny; ako prišla k prahu, rozhodila kvetiny po dvore. Matka sa pustila do plaču, priniesla jej von koláče a čo dobrého mali, ale ona sa obrátila a ušla.

Otec sa nad tým veľmi trápil; mal ju rád. Tretí rok umrel. Ja som bol práve v dedine, Toníkova žena i on s plačom sa ma opytovali, či som nevidel Viktorku. Radi by ju boli dostať do domu, ale nevedeli ako. Otec, vraj, nemôže skonať a všetci súdili, že ona mu dušu drží. Vrátil som sa do hory, že ak by som ju kde videl a myslel som, že jej to poviem, či mi rozumie, či nie. Sedela pod jedľami; ja okolo nej, akoby nič — a len tak mimochodom, aby som ju nesplašil, hovorím: „Viktorka, tatík umiera, mohla by si ísť domov.“

Ona nič, ako by nepočula; darmo je, myslím si a idem to povedať do dediny. Ešte sa shováram s Marienkou na prahu, volá sluha: „Viktorka ide naozaj do sadu!“

„Toník vyvolaj kmotry a schovajte sa, nech ju nesplašíme,“ povedala Marienka a šla do sadu.

O chvíľku viedla Viktorku mlčky do izby. Tá si hrala s vesienkou (kaška) — a tie krásne ale zmútené čierne oči z kvietka ani nepozdvihla. Marienka ju viedla ako slepú babu. V izbe bolo ticho. S jednej strany postele kľačala matka, pri nohách jediný syn; starý mal ruky složené cez prsá, oči boly obrátené už do neba, zápasil so smrťou. Marienka priviedla Viktorku až ku samej posteli; umierajúci obrátil oči po nich a blahý úsmev prelietol mu tvárou. Chcel ruku zodvihnúť, ale nemohol. Viktorka azda myslela, že dačo chce, položila mu do ruky vesienku. Ešte raz pozrel chorý na ňu, vzdychol a bolo po ňom. Priniesla mu šťastnú hodinku. Matka sa pustila do náreku; a ako Viktorka počula toľko hlasov, dive sa do okola obzrela a hybaj von dvermi.

Neviem, či ešte bola kedy v rodičovskom dome. Za tých pätnásť rokov, čo tu v hore býva, počul som ju len raz hovoriť. Nezabudnem to do smrti. Raz som šiel dolu ku mostu, po hradskej šli panskí paholci s drevom, po lúke vidím ísť Zlatohlávka. To bol pisár zo zámku, dievčatá prezývaly ho tak, preto, že jeho nemecké meno pamätať nechcely a že mal veľmi krásne polodlhé vlasy, zlatistej farby. Bol Nemec. Šiel po lúke a že bolo teplo, sňal čiapku a šiel prostovlasý.

Tu naraz, ako by s neba spadla, vyrúti sa naň odnekiaľ Viktorka, siahla mu do vlasov, začne ho trhať a lomcovať ním, zrovna akoby to bol panák z marcipánu. Nemec kričal, čo mu hrdlo stačilo, ja letím s kopca dolu, ale Viktorka len soptila, hrýzla ho do rúk a hlasom plným besnoty kričala: „Teraz ťa mám v moci, ty hade, ty diable! Ja ťa roztrhám! Kam’s dal môjho milého, ty diable? Diable, daj mi ho! a tak sa rozbesnila, že len sípala, že ju ani rozumeť nebolo. Nemec jej nerozumel, bol ako zmámený. Ale neboli by sme ju ani dvaja zdolali, keby nebolo paholkov. Videli tú ruvačku, pribehli na lúku a len vtedy sme jej chudáka pisára vyrvali z rúk. Keď sme ju ale chceli chytiť, vytrhla sa nám veľkou silou, utekala k lesu a odtiaľ hádzala skalami po nás a zlorečila, až sa oblaky otriasaly. Potom som ju viac dní nevidel.

Nemec od toho ochorel a tak sa Viktorky bál, že radšej odtiaľto odišiel. Dievčatá sa mu vysmialy, ale čože, kto ujde, ten vyhrá — a i bez neho sa bude rodiť na poli. Nezacnelo sa nám ešte po ňom.

No tak, babička, tu máte celú históriu o Viktorke, ako som to počul z čiastky od nebohej kováčky, z čiastky od Marienky. Čo sa okrem toho dialo kto to vie, ale podľa všetkého sa muselo zle diať a kto tú dušu na svedomí má, ten si to odpyká.“

Babička si utrela uslzenú tvár a povedala s prívetivým úsmevom: „Tak vám pekne ďakujem; zdraví rozprávali. To sa musí dať, že pán kmotor vie rozprávať ako dáky pismár, človek by ho počúval a počúval a zabudol by, že je slnce za horami.“

Pri tom ukázala babička na tiene, ktoré sa izbou stlaly a skladala vretienko.

„Zdržte sa malú chvíľku, kým nasypem drôbeži, aby som vás mohla s kopca vyprevadiť,“ prosila horárka a babička vďačne počkala.

„A ja pôjdem s vami až ku mostu, musím ešte do hory,“ riekol horár, vstávajúc od stola.

Pani horárka bežala pre zrno a po malej chvíľke ozvalo sa na dvore hlasité volanie: „Na, puť, puť, puť, puť, puť“ a hydina slietala so všetkých strán. Najprvší bol kŕdel vrabcov, ako by to volanie im platilo. A pani horárka tiež podotkla: „No vy ste najprednejší,“ ale oni si z toho nič nerobili.

Babička stála na prahu a držala deti pri sebe, aby drôbež nesplašily, na ktorú sa ona s patrnou záľubou dívala. Čo tu bolo toho drobizgu! Biele i sivé husi s húsatkami, kačice s kačičkami, čierne kačice turkine, krásne sliepky doma vychované i tyrolky na vysokých nohách, chocholaté s rozšuchoreným náhrdelníkom. Pávi, perličky, morky s moriakom, ktorý hudrkoval a sa nadúval, ako by na ňom kto vie čo záležalo, holubi obyčajné a kostrbaté. Všetko sa to strkalo na jednu hromadu, hnalo sa to po zrnu, šlapali si na päty, jeden skákal cez druhého, podliezal a preliezal, kde sa dalo a vrabci, tí uličníci, keď mali plné žalúdky, skákali hlúpym husám a kačiciam po chrbtoch. Neďaleko sedely zajačky, krotká veverička dívala sa s gaštanového stromu, majúc chvostík nad sebou prehrnutý ako prilbicu. Na plote zase sedela mačička a dívala sa chtivým okom na vrabcov. Srna sa nechala od Barunky škrabať po hlave, psi ale sedeli tíško okolo detí, lebo pani horárka držala v ruke prútik. Predsa ale, keď sa čierny kohút rozohnal po húsati, ktoré mu vzalo zrno zpred samého zobáka — a húsa utekajúc okolo samého čumáku Hektorovi prebehlo, nemohol sa zdržať, aby nechňapol po ňom.

„Viďme ho,“ skríkla gazdiná, „starého osla, ako si bude zahrávať. Tu máš na pamiatku!“ a šibla ho prútikom.

Zastydel sa Hektor pred svojimi mladšími druhmi za to zahanbenie a so sklopenou hlavou utiahol sa do pitvora. Ani je nie lepší ako je táta. Hektor bol totiž táta Sultánov, ktorý zadrhol babičke toľké krásne káčatká.

Bolo po kŕmení. Drôbež odobrala sa na pánty. Deti dostaly od Frantíka a Bertíka krásne pávie perá, pani horárka dala babičke násadky od tyroliek, vzala Anušku na ruky, pán horár si prehodil pušku cez plece, zavolal na Hektora a vybrali sa z prívetivého stavänia. Srna šla s nimi ako psík.

Pod kopcom dala pani horárka všetkým dobrú noc, šla s deťmi nazpäť, pri moste podal horár babičke svoju opálenú pravicu a šiel do lesa. Ján díval sa za ním chvíľku, potom riekol Barunke: „Keď budem troška väčší, budem chodiť s pánom Beyerom a tiež budem chodiť na postriežku.“

„Ale to aby s tebou ešte niekoho poslali, veď sa ty bojíš lesných žien a ohnivých mužov!“ vysmiala ho Barunka.

„Ach, čože ty vieš,“ durdil sa Janko na ňu, „keď budem väčší, nebudem sa báť!“

Babička ale, ako šla okolo splavu, obzrela sa na obrastlý parez, pomyslela si na Viktorku a vzdychla: „Úbohé dievča!“