4. kapitola

Mimo výročitých sviatkov bola to každá nedeľa, na ktorú sa deti tešievaly. V nedeľu ich babička nebudila, keď maly vstávať, to bývala už dávno v mestečku v kostole na rannej, na ktorú omšu ona, ako stará gazdinká, navyknutá bola. Matka a keď bol aj otec doma, chodili na „hrubú“ — a vtedy, ak bolo pekné počasie, išly i deti s nimi, babičke naproti. A keď ju z ďaleka videly, volaly na ňu, rozbehly sa oproti nej, akoby ju aspoň rok neboly videly. V nedeľu sa im zdala babička vždy trochu inakšia, tvár jasnejšia, láskavejšia; tiež bývala krajšie pristrojená. Na nohách mala nové čierne pantofličky, na hlave biely čepiec s holubičkou zo škrobených bielych šnúrok: tak jej sedela v tyle ako opravdová holubička. Deti povedaly medzi sebou, že je babička v nedeľu „hrozne pekná“! — Obyčajne, keď k babičke prišly, chcel každý dačo niesť. Jedon dostal teda ruženec, druhý ručníček, Barunka ale ako najstaršia, vždy niesla taštičku. Z toho ale povstaly vždy nechvalné kriky, lebo chlapci ako takí všetečníci, chceli nazrieť do taštičky, Barunka to ale dovoliť nechcela. Ale babička miesto hrešenia siahla do tašky, podelila deti, lebo jablkami, alebo niečim iným a bol hneď svätý pokoj. Pani Prošková povedala síce každú nedeľu: „prosím vás, babička, nenoste im ničoho viac,“ ale babička odpovedala jej každú nedeľu: „Ako by to bolo, aby som im z kostola nič nedoniesla. Veď sme ani my nebývali lepší!“ Ostalo teda pri starom.

S babičkou prichodila zároveň i pani mama, to jest pani mlynárka a kedy-tedy ešte daktorá kmotra zo Žernova, dedinky, ktorá leží najbližšie nad mlynom. Pani matka z mlyna nosila dlhé šaty s kabátikom a strieborný čepec. Bola to ženička nízka, oberučná s čiernymi, veselými očami, mala krátky, akoby rozplasknutý noštek, prívetivé ústa, malú briadku a pod ňou ešte druhú. Na hrdle nosievala v nedeľu drobné perličky, vo všedný deň granáty. Na ruke mala košík, v ktorom bolo trochu toho krámskeho korenia, čo pani matka doma potrebovala.

Za ženskými chodieval pan otec, obyčajne s daktorým kmotrom. — Keď bolo horúco, niesol si svoj popoľavý kabát na španielke cez plece. V nedeľu mal vyleštené boty do pol kolena a hore strapce na nich, čo sa chlapcom veľmi páčilo. Nohavice mal úzke do čižiem. Na hlave vysokú čiernu barančicu, na ktorej boly po jednej strane od hora až dolu prišité modré mašličky. Druhý kmotor bol tiež tak ustrojený ako pán otec, lenže mal jeho dlhý kabát na chrbte faldy a veľké olovené gombíky a bol zelenej farby, nie popoľavej, akú farbu pán otec, ako mlynár miloval.

Ľudia, ktorí šli na hrubú, vítali ich od slova božieho — a oni ku slovu božiemu. Dakedy sa zastavili, pospytovali sa jedni druhých ako sa majú tu, ako tam, čo sa prihodilo na Žernove — a čo vo mlyne. V zime bolo málo kedy stretnúť dakoho zo Žernova, aby šiel do mestečka do kostola, cesta bola po strmej stráni nebezpečná, v lete si ale z toho nič nerobili, zvlášte mládež. V nedeľu dopoludnia sa cesta na lúkach k mestu temer nepretrhla. Tu ide voľným krokom starena v kožuchu a plachtičke a vedľa nej podpierajúc sa o palicu starý muž; veru, musí byť starý, veď nosí na hlave hrebeň; tej módy držia sa už len starčekovia. Ženy v bielych čepcoch s holubičkami, chlapci v barančiciach a niektorí vo furiantských vydrovkách ich predbehúvajú a ženú sa na dlhú lávku ku stráni. Od hora prichodia tancujúcim krokom dievčatá ako srnky a za nimi ponáhľajú sa bujní chlapci ako jeleni. Tu prezerá stromovým nadýchaný biely rukávec, tu zachytí sa na krovinách červený vlajúci stuheľ, tu strakatí sa vyšívaná kamizolka chlapca, až konečne celý veselý sbor vyženie sa na zelenú pažiť.

Ledva prišla domov, preobliekla sa babička zo sviatočných šiat, vzala na seba kanafasku a kutila po dome. Po obede bolo jej to najmilšie si sadnúť, položiť hlavu Barunke na kolená a nechať si hľadať živé vlasy, ktoré ju vraj, veľmi svrbia. Obyčajne pri tom iskaní usnula, ale nie na dlho. Keď sa prebudila, vždy sa divila tomu, že zaspala, vyhovárajúc sa: „Inu, ani neviem, ako sa mi oči tak zatvorily.“

Odpoludnia chodievala s deťmi do mlyna; to bolo už ako vyjednané, deti sa na to veľmi tešily. Mlynárovci mali tiež dcérku, Barunkinu vrstovnicu, volali ju Mančinkou a to bolo dievča dobré a ihravé.

U mlyna pred vrátmi stála socha Svätého Jána Nepomuckého medzi dvoma lipami, tam sedávala v nedeľu po obede pani matka, dakedy aj Žernovská kmotra, čo bývala na stráni a Mančinka. Pán otec stál pred nimi, pohrával si so svojou piksľou a rozprával čosi ženám. Akonáhle zazreli babičku s deťmi, ako obchádzajú spust, bežala im Mančinka v ústrety a pán otec, ktorý si natiahol zase pantofle, a vyhrnul nohavice a vzal na seba sivú kamizolu, priplietol sa pomaly za ňou i so Žernovskou kmotrou. Pani mama ale obrátila sa do mlyna, aby tým „detičkám“ dačo prichystala, žeby to dalo pokoj. A ako tie detičky prišly, už bol prichystaný stolík buď pod oblokom, v záhrade, lebo na ostrovčeku, alebo v zime v izbe; na stolíku boly dobré buchty, med, chlieb s maslom, smotana a ešte na ostatok priniesol pán otec v košíku čerstvo naoberané ovocie, alebo pani matka priniesla slamienku sušienok a slivák. Káva a podobné panské nápoje — to nebolo vtedy ešte medzi ľudom v móde.

„To ste hodná, babička, že ste prišli,“ privítajúc pani matka, podávajúc hosťovi stoličku; „ja neviem, keby ste k nám neprišli v jednu nedeľu, mne by sa nezdala ani nedeľou. Teraz ale prijmite vďačne čoho pán Boh udelil.“

Babička málo jedla, taktiež prosievala, aby pani matka deťom nedávala také veľké porcie, ale tomu sa okrúhla pani matka len smiala. „Vy ste stará, nedivím sa, že mnoho nejete, ale deti, oj, tie majú žalúdočky ako kačice! Pozrite si len našu Manču, kedy chcete, ona sa vám vždy prizná, že je lačná.“ Deti sa škľabily a dávaly pani mlynárke za pravdu.

Keď im pani matka naložila po buchtách, odprataly sa za stodolu; tam o ne babička starosti mať nemusela, tam si hádzaly s lobtou, hraly sa na kone, na slepú babu — a podobné hry prevádzaly. Tam už čakaly na ne vždy jedni a tí istí spoločníci, šestoro ich bolo, jedno menšie ako druhé, ako píšťale na organe. Boly to deti zo sušiarne, kde sa ľan sušil nad krčmou; ich otec chodil po okolí s verklíkom, matka na ne prala a plátala a nádeničila za kúsok živnosti. Nemali nijakého majetku, len tých šesť „pandúrov“, ako ich pán otec žartovne pomenoval a trochu tej muziky. Navzdor tomu nebolo vidieť ani na deťoch, ani na verklikárovi a jeho žene dáky nedostatok; deti maly líčka ako šlabikáre a nejeden deň vychádzala z „pazdierni“ vôňa, že sa okoloidúcim sliny v ústach sbiehaly a keď deti s mastnými ústami von vybehly, mysleli si susedia: „Čo to len tí Kudrnovci zase pečú?“

Raz prišla Mančinka od Kudrnov domov a rozprávala pani matke, že jej dala Kudrnová kus zajačka, ale že to bola taká dobrota, že to nevie ani vypovedať, celkom ako mandle.

„Zajaca,“ myslela si pani matka, „kde že ho vzali, azda len nechodí Kudrna do hory strieľať zverinu; ten by si posvietil!“

Prišla Cilka, najstaršie dievča od Kudrnov na posiedku; to dievča malo čo varovať, lebo u Kudrnov mali temer každý rok maličké a pani matka sa hneď opýtala: „Čo dobrého ste mali k obedu?“

„I nič; len „bandory“ (zemiaky).

„Čože nič, čo bandory; veď Mančinka rozprávala, že jej dala vaša mama kus zajačka, a že bol taky dobrý?“

„I, pani matka, to nebol zajačok, to bol kúsok mačky. Tata ju dostal na Červenej Hore, bola tučná ako bravec, maminka vypražila z nej sadlo a tata sa bude ním mazať. Kováčka mu to radila, že je to dobre od kašľa, aby nedostal suchoty.“

„Spaste dušu! ono to pojedá mačky!“ zvolala pani majstrová a odpľula si od ošklivosti.

„Och, keby ste vedeli, pani mama, to je dobrota! A veveričky sú ešte lepšie. Dakedy prinesie tata aj vrany, ale na tých si nepochutnáme. Nedávno sme mali hostinu; dievka vo dvore zahrdúsila hus — a potom nám ju dali. O mäso nám je nie zle; dakedy dostaneme ovcu, dakedy i prasa, keď dostane závrať a musí to šafár dať zabiť, len to je škoda, že sa k tomu tata vždy nedostane, oni to…“ Ale pani matka pretrhla dievčaťu prúd reči a povedala: „Iď mi, iď mi, fi, až ma triaška chytila! — Mančo, ty bezbožné dievča, jestli mi ešte budeš jesť zajačinu u Kudrnov! Hneď sa mi choď umyť, žeby si mi nič do ruky nevzala!“ Tak sa rozhorlila pani majstrová a vystrčila Cilku zo dvier.

Mančinka plakala a tvrdila, že zajačok bol veľmi dobrý, ale pani matka len ďalej odpľúvala. Pán otec prišiel a ako počul čo sa stalo, zatočil piksľou v prstoch a povedal: „Čo sa durdíte, pani matka, kto zná od čoho dievča bude tučné. Proti gustu žiadon dišputát. Kto vie, či sa i ja sam daraz nepozvem na dobrú veveričku!“ uškrnul sa pán majster, pán mlynár.

„S takými vecmi mi ostaňte za dvermi, pántáta, prestaňte mi s tou tláchaninou!“ hnevala sa ináč krotká pani mlynárka a pán mlynár žmurkal očima a usmieval sa potutelne.

Nie len pani majstrová, ale i druhí ľudia sa štítili prijať dačo od Kudrnov, ba, ešte aj podať im ruku a to jedine preto, že jedli mačky a všeličo takého, čo by žiadon človek nejedol. Deťom Proškovie ale to bolo všetko jedno, či Kudrnovie deti jedli na obed paštéty z bažantov, alebo z vrán, len či sa prišly za humno s nimi poihrať. Verne podelily s nimi buchty a čo ešte maly, len aby deti maly radosť. Cilka, dievča už desať ročné, strčila malému decku, ktoré mala varovať, do rúčky kus buchty, posadila decko do trávy a ihrala sa s druhými, alebo plietla zo stebiel kolocieru chlapcom čapice, dievčencom košíčky. A keď sa do sýta nabavily a nanaháňaly, tiahol celý kŕdel do dvora a Mančinka zvestovala pani matke, že majú všetky velikánsky hlad! — Pani matka sa tomu pranič nedivila a nakŕmila všetky, i tie, ktorých úst sa štítila. Pán otec ju ale vždy škádlil a keď sa deti prihnaly, začal: „Ja neviem, ale mám akúsi ťažobu na prsiach; čo, Cilka, nemáte doma zajačka, mohla by si…“

Ale pani matka si vždy odpľula a šla preč, a babička pohrozila pánu mlynárovi prstom a rieka: „Ale, ale, aký ste vy šelma, pán otec, keby ja bola vašou pani mamou, upiekla by som vám, na môj veru hodnú vranu na hrachu.“ Pán otec otočil v prstoch piksľu, žmurknul a šklabil sa potmehúdovsky.

Keď tak sedávali starí v záhradke, prisadnul k nim najstarší tovaryš v mlyne — čili stárek a to sa pretriasalo o rannom výklade a kázni, potom aké boly vyhlášky, za koho sa v kostole modlili, s kým sa pred kostolom sišli; z toho došlo na úrodu zvlášť a vôbec, na povodeň, búrky a krupobitie, na tkanie a na bielenie plátna, ako sa ľan ukazuje a konečne prišlo na kramolenských zlodejov a na kriminál. Stárek bol veľmi zhovorčivý, ale k večeru, keď sa schodili mletiari a mletiarky, pamätajúc na porekadlo: „Kto skorej príde, ten skorej mele,“ musel stárek do mlyna, pán otec sa šiel tiež podívať, ale aj do hostínca, čo je tam nového, až ostaly pani kmotry samé a sdelily si ešte jedno-druhé, čo ich zanímalo.

V zime bývaly deti skoro celé odpoludnie na peci za kochom; pec bola veliká; tam bolo slúžkino lôžko — a Mančinka mala tam všetky svoje hračky a bábiky. Keď sa tam deti usalašily, bola ich plná pec a na prípecku si sadol ešte i domáci pes. Na tej peci slávila sa každú nedeľu svadba niektorej bábiky. Mladý zať bol kominár a Mikuláš bol ako pán páter. A potom sa jedlo, pilo a tancovalo, pričom obyčajne niektorý zo svadobníkov stúpil psovi na nohu až zaskučal a spoločnosť v izbe bola v rozpravách vyrušená. Pani matka skríkla na deti: „Hej, vy čeliadka tam, hore, prosím vás nesrúcajte mi tú pec, lebo chcem zajtra chleba piecť.“ Ale na peci bolo zase ticho; deti hraly sa na tatinka a maminku a tej mladej maminke doniesol bocián dieťatko a Adelka, ktorá ešte nič nevedela, musela byť ako pani baba a Vilko a Janko boli kmotrovia — a dali mu meno Honziček. A bola zase hostina, jedál bolo hodne a prepodivných a pes bol tiež hosťom, aby sa udobril. Honziček aj hneď vyriastol a tatínek ho odviedol do školy — a Janko bol pánom rechtorom a učil ho šlabikovať. Ale čo jeden žiak, to nešlo, musely sa všetky učiť i bolo rozhodnuté: „budeme sa hrať na školu.“ Chodily teda k Jánovi do školy, ale žiadon nepriniesol úlohu, pán učiteľ sa rozhneval a každý musel dostať dve ťapky na ruky; keď už inak nebolo, tak musely pristať, ale psíkovi, ktorý bol tiež žiakom, ale ničoho nevedel, len na peci chrápať, usúdil pán učiteľ k tým dvom packám ešte zavesiť čiernu tabulku na krk a to sa na ňom aj vykonalo. Zavesily mu na krk dosku a rozhnevaný chlpáč skočil s hrozným krikom s pece dolu a trhal hanlivé znamenie zúrive so seba. Stárek skočil naľakaný s lavice, babička si odpľula a pán otec pohrozil piksľou smerom ku peci a volal: „Sak na ryby, vrece na raky, ak pôjdem na vás!“ A zatočil zase piksľou v prstoch, usmial sa, ale tak, aby to deti nevidely.

„To vykonal najskorej náš Lucifer!“ hádala babička; „najlepšie bude, keď sa poberieme domov, tie deti by ešte celý mlyn obrátily hore nohami!“

Ale mlynárovci bránili; ešte nebolo ukončené vypravovanie o tej francúzskej vojne a o tých troch potentátoch. Babička ich znala všetkých troch, ona mala mnoho zkúseností, znala vojenský stav a jej každý veril.

„A ktorí to boli, tí traja ľadoví páni, ktorých poslal Rus na Bonaparta?“ spytoval sa mladý tovaryš, pekný veselý chasník.

„Čo ti to nemôže napadnúť, že to boly tri mesiace: december, január, február,“ vysvetlil mu stárek. „To je v Rusku taká zima, že ľudia musia nosiť futrále na tvárach, aby im nosy neomrzly. Francúzi nie sú zvyknutí na zimu, ako tam prišli, hneď to všetko pomrzlo. A Rus, ten to dobre vedel, že to tak bude, preto ich zdržoval. Ach to bol figeľ!“

„A cisára Jozefa ste osobne znali?“ opýtal sa jeden z mletiarov babičky.

„Akoby som ho neznala, veď som sa s ním shovárala, veď mi tento toliar svojou vlastnou rukou daroval,“ odpovedala babička, berúc na granátoch zavesený toliar do ruky.

„I prosím vás, ako sa to stalo, kde vám to dal?“ spytovali sa mnohí. Deti na peci trocha ztíchly a ako počuly tú otázku, sbehly s pece a prosily babičku, aby to rozprávala, že to ony tiež ešte nepočuly.

„Ale pani matka a pán otec to už počuli,“ odhŕňala sa babička.

„Pekný výklad môže človek dva razy, trebars i koľko ráz počúvať a neomrzí ho, len rozprávajte,“ ponúkala pani mlynárka.

„No, tak vám to poviem, len vy, deti sadnite a seďte mi ticho.“ Deti sa hneď usadily a boly ticho ako mušky. „Keď sa budoval Nový Ples (Jozefov), bola som ešte malá. Ja som z Olešnice, viete kde je Olešnica?“

„Vieme, vieme, to je za Dobruškou v horách na sliezskych hraniciach, nie?“ ozval sa stárek.

„Tam odtiaľ. Tam vedľa nášho majetku, v malom domčeku bývala vdova Novotná. Živila sa tkaním vlnených pokrovcov; keď mala trochu tej práce pohromade, niesla to do Jaromere, alebo do Plesu na predaj. Bývala u nebožkej našej matky varená, pečená a my, deti sme boly u nej viac razy cez deň. Náš otec bol jej synovi krstným otcom. Keď som už i ja vládala pracovať a keď som k nej prišla, povedala mi Novotná: „Poď, sadni si za krosná a uč sa, bude ti to dakedy k osohu. Čomu sa človek za mladi naučí, v starobe ako by našiel.“ Ja som bola od jakživa do práci ako oheň, nedala som sa do žiadnej nútiť; poslúchla som a skoro som sa tomu remeslu tak naučila, že som ho dobre zastať mohla. V ten čas býval cisár Jozef veľmi často na Novom Plese; rozprávalo sa všade o ňom, a kto ho videl, vážil si toho, ako neviem čoho.

Raz, keď šla Novotná s tovarom, prosila som našich, aby mi dovolili ísť s ňou, že by som sa rada podívala do Plesu. Maminka vedela, že má kmotra ťažké bremeno a povedala: „Choď si, môžeš pomôcť kmotre dačo niesť.“ Druhý deň za chladu sme šly a pred poludním prišly sme pred Ples na lúky. Ležalo tam mnoho stavebného dreva poukladaného; sadly sme si na jedno brvno a obúvaly sme sa. Kmotra práve to povedala: „Kde že ja, zarmútená žena, tie koberce zaniesť mám?“ Tu prichodí od Plesu jakýsi pán a rovno k nám. V ruke mal čosi podobného flaute; chvíľku po chvíľke kládol si to ku tvári a začal sa pomaly do okola točiť. „I, podívajte sa, pani kmotra,“ povedala som ja, „to je dáky muzikant, on píska na flautu a sám sa k tomu točí.“

„Sprosté dievča, to je nie flauta, ani muzikant, to bude dáky veľký pán, čo dohliada ku staväniu, veď ich tu vídavam chodiť. To má takú rúrku, v nej je skielko a cez to sa díva, a to že je ďaleko vidieť. To vidí všade kde a kto čo robí.“

„Ale, kmotra, jestli nás videl, keď sme sa obúvaly?“ spytujem sa.

„No — a čo potom? Veď je to nič zlého,“ smiala sa mi kmotra Novotná. Medzi tou rečou prišiel pán až k nám. Mal na sebe sivý kabát, malý klobúk na tri rohy, vzadu visel mu cop s mašlou. Bol ešte mladý a krásny pán, ako by ho bol namaľoval.

„Kam idete — a čo to nesiete?“ opýtal sa a ostal u nás stáť. Novotná povedala, že nesie do Plesu na predaj hotovú prácu. „Jaká je to práca?“ opýtal sa ďalej.

„Vlnené pokrovce, drahý pánko, na prikrývanie, snáď by sa vám daktorý zapáčil?“ pokračovala Novotná, rozviazala rýchle uzel a rozložila jeden po drevách. Novotná bola poriadna žena, ale keď sa dala na predávanie, tak nebolo reči konca kraja.

„To robí tvoj muž?“ opytuje sa zase pán.

„Robil, robieval, zlatý pánko, ale o žatve je už dva roky, čo dokonal. Dostal suchoty. Ja som sa mu dakedy pri krosnách prizrela, naučila som sa tkať — a teraz mi je to k dobrému. Ja tiež hovorím tuto Madlene: „Len sa uč, Madla, čo sa naučíš, o to ťa ani dráb neolúpi.“

„Je to tvoja dcéra?“ opýtal sa zase pán.

„Nie je moja, to je kmotrina. Ale pomáha mi dakedy. Nepozerajte na ňu, že je malá, za to je sporá a do práce ako hrom, tento pokrovec utkala sama, samotinká.“ Pán mi poklepal na ramená a pekne sa na mňa podíval; nikdy som nevidela takých pekných modrých očí, nie inak, ako samá nevädza.“

„A ty nemáš žiadnych detí?“ obrátil sa pán na kmotru.

„Mám jedného chlapca,“ odpovedala kmotra; „dala som ho do Rychnova do školy. Pán Boh mu dáva dar Ducha Svätého, učenie mu ide akoby hral, spieva za organom ako slávik, rada by som teda ešte dáky groš obetovala, aby z neho bol pán páter.“

„A čo, keď nebude chcieť byť páterom?“ opýtal sa pán.

„Oj, bude, drahý pánko, Jurik je dobrý chlapec!“ chválila sa kmotra.

Zatiaľ som sa ustavične dívala na tú trúbku a myslela, že ako to ozaj cez ňu pozerá, ten pán. Ale on mi to musel zrovna na nose vidieť, zrazu sa obrátil ku mne a rečie: „Ty by si asi rada vedela, ako sa cez ten ďalekohľad hľadí, čo?“ Ja som sa začervenala a nemohla som ani očí zdvihnúť k nemu, ale kmotra vyhrkla: „Ona myslela, Madla, že je to flauta a že ste vy muzikant! Ja som jej ale povedala, kto ste.“

„A ty to vieš?“ smial sa pán.

„Inu, ja neviem, aké je vaše meno, ale vy ste istotne jeden z tých, čo chodia dozerať na tých ľudí — a cez tú trubeľku sa na nich dívate, či áno?“

Pán sa smial, až sa za boky chytal. „No,“ povedá, „to poslednie si, matko, trafila. Ak sa chceš cez tú trúbičku podívať, tak sa podívaj!“ obrátil sa ku mne, keď sa bol poriadne vysmial a pekne mi priložil trúbičku k oku. To som vám, ľudkovia moji, divy uvidela; v Jaromeri som ľuďom zrovna do oblokov hľadela, a každého pekne pozorovala, čo robí, akoby som bola stála u neho, a ďaleko, až na poliach, čo ľudia pracovali, videla som ich ako pred sebou. Chcela som to dať i kmotre, aby sa podívala aj ona, ale ona sa tomu bránila: „Čože si ty myslíš, to by sa pekne svedčilo pre mňa, starú ženu, aby som sa zabávala.“

„Ale, to je nie zábava, to je k potrebe, matko!“ riekol pán.

„Nedbám, nech si je, ale pre mňa sa to nehodí,“ odpovedala kmotra a na žiadon pád sa podívať nechcela. Mne tak napadlo, že keby som videla tým skielkom pána Jozefa cisára — a dívala som sa na všetky strany a že bol ten pán taký veľmi prívetivý, povedala som mu, koho by som rada videla.

„Čo ti toľko na cisárovi záleží, máš ho rada?“ spýtal sa ma pán.

„Akoby som ho nemala!“ hovorím „keď ho každý človek pre jeho dobrotu a statočnosť chváli. Veď sa za neho každý deň modlíme, aby mu dal Pán Boh dlhé panovanie a tej jeho pani mame tiež!“

Pán sa usmial a hovorí: „Chcela by si sa s ním i shovárať?“

„Jaj, Bože chráň, kde by som oči dala?“ odpovedala som ja.

„A mňa sa tiež nehanbíš — a cisár je predsa taký človek ako som ja.“

„Ale ono je to predsa nie to isté, drahý pánko,“ ozvala sa Novotná, „pán cisár je pán cisár a to je dosť povedané. Ja som počula, že keď sa človek podíva cisárovi do očí, že ho zima prechodí a horúčosť rozpaľuje. Náš konšel už dvarazy s ním hovoril a preto o tom rozpráva.“

„Váš konšel akiste nemá dobré svedomie a preto nemôže sa nikomu smele podívať do očí,“ povedal pán a písal pri tom dačo na malý lístok. Ten lístok dal potom kmotre a naložil jej, aby šla do Plesu do zásobárni a na tú kartičku že jej koberce zaplatia. Mne dal ten strieborný toliar a povedal: „Nechaj si ten peniaz na pamiatku, aby si nezabudla na Jozefa cisára a jeho pani matku. Modli sa za neho, modlitba vrúcneho srdca je Bohu milá. Keď prídete domov, môžete povedať, že ste sa shováraly s cisárom Jozefom!“ Dopovedal a odišiel.

My sme si pokľakly a ani jedna sme nevedely, čo robíme ľaknutím a radosťou. Kmotra ma začala hrešiť, že som sa toľko opovážila — a sama sa opovážila tiež dosť. Ale ktože by si to bol pomyslel, že je to pán cisár! Tešily sme sa z toho, že snáď predsa nemusel sa mrzeť, keď nás obdaroval. V zásobárni vyplatili Novotnej tri razy toľko, čo si žiadala. Domov sme zrovna letely a keď sme domov prišly, nebolo rozprávania konca kraja a všetci nám to závideli. Moja mama mi dala toliar prevrtať a od tej doby ho nosím na hrdle. Už mi bolo koľkorazy zle, a predsa som sa ho nevzdala. Škoda, večná škoda, že toho pána zem kryje!“ dokončila babička svoje rozprávanie a vzdychla si zhlboka.

„Veru, škoda,“ dotvrdili ostatní. Deti, ako poznaly historiu toliara, chcely ho vidieť a so všetkých strán ho obracaly a len teraz sa im stal vzácnym. A babička dostala sa do svetla ešte vyššieho od tej doby, čo zvedely, že sa shovárala s cisárom Jozefom.

Nedeľným večerom započínal sa v mlyne už nový týždeň. Mletiari sa schodili, mlyny začaly pomaly svojím obyčajným taktom hrkotať, stárek chodil po mlynici, prezeral znaleckým okom, čo kde chybí, či je všetko, ako má byť, mladý tovaryš si spieval a behal hore dolu od koša ku košu a pán otec stál pred mlynicou, veselou tvárou vítal svojich ľudí, ktorí mu prinášali zárobok a vďačil sa im šňupcom tabaku.

Pani matka s Mančinkou vyprevadily letného času babičku až ku hostíncu. Ak bola tam práve muzika, zastavily sa troška pri plote, kde sa sišly s niekoľkými kmotrami, ktoré sa prizeraly, ako mládež tancuje. Ta dnu dostať sa nebolo možno, bolo tam ako nabito; sama Kristinka, keď niesla pivo von do sadu, kde páni sedeli, musela niesť hoľby nad hlavou, aby jej ich z rúk nevyrazili.

„Vidíte ich, pánov,“ hovorievala pani matka, ukazujúc hlavou ku sadu, kde sedeli zámockí páni a kedykoľvek sa Kristla ukázala, chceli ju zadržať. „Vidíte ich! To by bolo za dievča, také hneď nenajdete. — Ale nemyslite si, že ho nechal pán Boh schválne pre vás nariasť a vy aby ste mu svet zkazili!“

„Niet sa čoho báť, panimama, že sa dá Kristla obalamutiť,“ mienila babička. „Tá im ukáže, kde je cesta zo dvier.“

Zdalo sa tak. Jeden z tých pánikov, ktorí na desať honov zaváňali pižmom, šopkal dievčaťu čosi do ucha, ale ona mu so smiechom odsekla: „Len složte, pánko, složte, nekúpime.“ Skočila do sieni a s veselou tvárou položila rúčku do mozolovitej pravice vysokého šuhaja, nechala sa objať a viesť ku tancu, — nedbala na to, že za ňou volajú: „Kristinka, poďte nalievať!“

„Ten jej je milší ako celý zámok so všetkými pánmi a pokladmi,“ usmiala sa babička, dala pani matke dobrú noc a poberala sa s detičkami domov.