3. kapitola

Keby človek, zvyknutý na hlučný život veľkých miest, putoval údolím, kde stojí osamelé stavänie, v ktorom Prošekovská rodina bývala, pomyslel by si: „Ako tu môžu žiť tí ľudia celý rok? Ja by som tu nechcel byť, najviac len vtedy, keď ruže kvitnú. Bože, akých tu jesto radostí? A predsa, tam bolo veľmi mnoho radostí v zime, v lete! Pod nízkou strechou prebývala spokojnosť a láska, ktorú len okolnosti niekedy zakalily, napríklad keď odišiel pán Prošek do hlavného mesta, alebo choroba niekoho v dome.

Bolo to stavänie nie veľké, ale peknučké. Okolo oblokov obrátených k východu, ťahala sa vinná réva, pred oblokami bola malá záhradka, plná ruží, fialiek, resedky, ako i šalátu, petržlenu a inej drobnej zeleniny. Na severovýchodnej strane bol ovocný sad — a za ním ťahala sa lúka až ku mlynu. Veľká, stará hruška stála pri samom staväní, rozkladajúc svoje ratolesti na šindlom pokrytej streche, pod ktorou hniezdilo mnoho lastovičiek. Na prostriedku neveľkého dvora stála lipa a pod ňou lavička. Na juhozápadnej strane bola menšia budova hospodárska a za tou sa tiahla chrastina a krovie až hore ku hati. Okolo domu viedly dve cesty. Jedna vozová, ktorou sa išlo nahor podľa rieky k Riesenburskému dvorcu a na Červenú Horu, alebo dolu ku mlynu a vždy vedľa rieky až do najbližšieho mestečka malú hodinku cesty vzdialeného. Rieka tá je divoká Úpa, ktorá beží s hôr Krkonošských, vrhajúc sa cez sráze a skaly, prepletá sa úzkymi dolinkami až po rovinu, kade sa už bez prekážky ponáhľa do Labe — ustavične medzi zelenými brehami, majúc s jednej strany vysoké stráne porastlé rozličným stromovím.

Na predku stavänia, tesne vedľa záhrady bol chodník vedľa jarku, ktorý si viedol mlynár od hati na mlyn. Od domu ponad jarok viedol mostík na stráň, kde bola pec a sušiareň. V jaseni, keď boly v peci lesice plné hrušiek, slivák a sušienok, to prebehúvali chlapci, Janko a Vilko veľmi často mostíkom; ale dávali pozor, aby ich babička nevidela. Ale čo to platilo, keď babička, ako len do sušiarni vošla, už videla, koľko slivák chybí a kto na nich bol! „Janko, Vilko, poďte sem!“ volala hneď, ako sišla dolu. „Mne sa vidí, že ste mi na lesicu slivák priložili?“ „O nie, babička,“ zapierali chlapci — a líčka sa im zapálily.

„Nevykrúcajte!“ hrozila babička, „neviete, že vás pán Boh počuje!“ Chlapci mlčali a babička už vedela koľko bilo. Deti sa tomu divily, ako to tá babička hneď zvie, keď dačo vykážu — a ako to môže byť, že im to na nose pozná? A preto sa neodvážili pred ňou niečo tajiť. V lete, keď boly horúčosti, svliekla babička deti do košieľky, a viedla ich do jarku kúpať; ale vtedy muselo byť vody tak málo, že im siahala len po kolienka, ináč sa bála, žeby sa detičky neutopily. Alebo si sadla s nimi na lávku, ktorá bola vo vode na plákanie prádla pripevnená a dovolila im nôžky kúpať a zahrávať si s rybkami, ktoré sa ako strely mihaly vo vode. Nad vodou klenuly sa temnolisté jelše; deti rady trhaly prútky, hádzaly ich do vody a dívaly sa, ako ich voda unáša ďalej a ďalej.

„Musíte hodiť prútik pekne do prúdu, pri brehu ako zastane, zachytí sa naň každá trávička, každý korienok a trvalo by to dlho, veľmi dlho, kým by sa dostal ku cieľu,“ poučovala babička pri tom.

„Ale ako to bude potom, keď pripláva ku hati, nebude môcť ďalej?“ ozval sa Vilko.

„Môže…“ tvrdil Ján, „nevieš, ako som nedávno hodil prútik do vody pred samú hať, točil sa, točil — a naraz bol pod ňou, sišiel cez žľaby na kolesá a pokým som ja prebehol mlynicou, on už bol v potoku a tonúl do rieky.“

„A kam potom pláva?“ spýtala sa Adelka babičky.

„Od mlyna pláva ku Zličskému mostu, od mostu popod stráne ku požieradlu, od požieradla cez splav dolu okolo Barviarskeho kopca k pivovaru; pod skalou prevlečie sa ponad hrubé kamene pod školu, kam budete na takto rok chodiť. Od školy preplave cez hať k veľkému mostu medzi lúky a ku Zvoli, od Zvole k Jaromeri do Labe.“

„A kam potom ešte pláva, babička?“ spýtalo sa dievčatko.

„Ďaleko tonie po Labi, až príde do mora.“

„Ach, jé, do mora! A kde je, a aké je to more?“

„Ach, more je široké, ďaleké, storazy ďalej, je k nemu, ako do mesta,“ odpovedala babička.

„A čo sa tam stane s mojím prútikom?“ smutne spýtalo sa dievčatko.

„Bude sa kolísať na vlnách a ony ho vyhodia na breh; na brehu sa bude prechádzať mnoho ľudí a detičiek a dáky chlapček zodvihne prútik a pomyslí si: „Odkiaľ ty, prútik malý, asi prichodíš? Kto že ťa pustil po vode? Zaiste, tam, kdesi ďaleko, sedelo dievčatko pri vode a ťa odtrhlo a pustilo po vode.“ A chlapček donesie si prútik domov, zasadí do zemi, z prútika vyrastie pekný stromček, priletia vtáčky a budú na nom spievať a stromček sa bude radovať.“

Dievčatko vydýchlo si zhlboka, upustilo vo svojom zamyslení vykasané sukničky do vody — a babička musela ich žmýkať. Pán horár šiel práve tade a prezýval Adelku, že je malá „hastrmanka“. Adelka pokrútila zlatovlasou hlavičkou a povedala: „Však nie, veď hastrmanov niet!“

Keď pan horár šiel tade, tak babička vždy povedala: „Pristavte sa, pane kmotre; sú doma!“ a chlapci vzali ho za ruky a viedli ku staväniu. Dakedy sa pán horár spieral — a vyhováral sa, že musí dozerať na mladé bažanty, ktoré sa mu práve liahnu, alebo že musí do hory a kto vie čo ešte, ale tu zazrel ho pán Prošek, alebo pani a či chcel, alebo nechcel, musel sa zastaviť.

Pán Prošek rád mal pohárik dobrého vína pre milých hostí a k tým patril aj pán horár. Babička hneď doniesla na stôl chlieb a soľ a čo ešte tak práve bolo a pán polesný rád zabúdal na to, že sa mu liahnu bažanty. Keď sa mu to stalo, zahrešil si pre svoju zábudlivosť, rýchle prehodil pušku na plece a šiel. Na dvore nevidel psa. „Hektor!“ zakričal, ale psa nebolo. „Po ktorých pekliech zase lieta!“ hneval sa pán polesný a chlapci ochotne odbehli, že ho privedú, že akiste sa preháňa niekde so Sultánom a Tyrlom. Chlapci šli, pan horár sa posadil pod lipu na lavičku. Konečne, keď už bol na ceste, zastavil sa ešte a volal na babičku: „Dajte sa už raz vidieť tam hore, u nás, moja stará odkladá vajíčka od tyroliek k násade.“ Pán polesný znal slabé stránky gazdiniek! — Babička hneď prisvedčila: „Pozdravte doma, že prídeme.“ Takto rozchádzali sa priatelia za každým.

Pán horár chodieval, keď nie každý deň, ale aspoň každý druhý okolo Starého bielidla, celý rok a od roka zase.

Druhá osoba, ktorú mohol každý vídať deň čo deň na chodníku u Starého bielidla — tak okolo desiatej pred poludním, bol pán mlynár. To bola jeho hodina, keď chodil dozerať ku stavidlu nad staväním u splavu. Babička hovorila o pánu mlynárovi, čiže lepšie rečeno o pánu otcovi, ako ho každý nazýval, že je rozšafný človek, ale že je furták.

A to preto, lebo pán otec každého škádlil, rád si zažartoval; ale on sa málo kedy usmial, len sa tak „uškrnul“. Oči ale zpod visutého obočia dívaly sa veselo do sveta. Bol strednej postavy, zavalitý — a celý rok nosil popolavé nohavice, čomu sa raz chlapci čudovali, až im pán otec povedal, že je to mlynárska farba.

V zime nosil dlhý kožuch, ťažké čižmy, v lete modravú kamizolu, biele kapce a pantofle. Na hlave nosil všedný deň nízku čapicu s barančinou; nohavice mal vždy vyhrnuté, či bolo sucho, či bolo blato a bez piksľy nevidel ho ešte nikto nikdy. Ako ho deti zazrely, bežaly mu naproti, privolaly mu dobré ráno a šly s ním ku hati. Na ceste dráždil obyčajne pán otec Janka a Vilímka, opytujúc sa jedného: „či vie, kam penkava nosom sadá?“ druhého: „či vie, kde je z vola hospoda?“[1] Alebo sa spýtal Janíka: že či už vie počítať, začo bude krajciarova žemľa, keď bude korec pšenice desať rýnskych platiť. Keď mu chlapec so smiechom dobre odpovedal, riekol pán otec: „No, už vidím, že si šibal. Mohli by ťa už na Kramolne[2] postaviť za rychtára. Vždy dával chlapcom šňupať a keď začali hodne kýchať, tak sa škľabil. Adelka akonáhle videla pána otca, vždy sa skryla za babičkine sukne; ona ešte nevedela dobre rozprávať a pán otec ju za každým zlobil, aby odriekala za ním: „Naša lomenica je medzi všetkými lomenicami tá najlomenicovatejšia!“ a to hodne rýchlo, tri razy jedno za druhým. Veru, bolo to malej chudinke často do plaču, že ju ten pán otec takto hneval. Za to dostala od neho začasto košíček jahôd, alebo mandlové oriešky, alebo inú paškrtu a keď jej pán otec chcel hodne polichotiť, povedal jej „ty malá čečetka“!

Tiež tak chodil denne za súmraku okolo Starého bielidla dlhý Mojžiš, panský dohliadač. Bol veľmi vysoký ako štiap, zamračený a nosil cez rameno vrece. Slúžka Betka rozprávala deťom, že do toho vreca sbiera neposlušné deti — od tej doby, ostaly deti, akonáhle zazrely Mojžiša, ako by ich krvou polial. Babička síce také tláchaniny Betke zakázala, ale keď povedala druhá slúžka Vorša, že je Mojžiš „Poberto“, že mu ostane všetko pod prstom, nepovedala babička na to ani slova. Musel to byť predsa nekalý človek ten Mojžiš, a deťom ostal hrozným, čo aj neverily, že má vo vreci deti.

V lete, keď boli páni na zámku, vídavaly deti často krásnu kňažnú jazdiť na koni a v jej sprievode aj iné panstvo. Pán mlynár keď ju raz videl, povedal babičke: „Mne to tak prichodí, ako keď vynde metla božia (hviezda, kometa) a vlečie za sebou chvost.“

„To je rozdiel, pane otče, lebo metla božia svetu zlé zvestuje, to panstvo ale, keď sa tu ukáže, býva ľuďom k radosti,“ odpovedala babička.

Pán otec točil piksľou medzi prstami ako mlynským kolieskom, čo bolo jeho zvykom, škľabil sa, ale nepovedal už ani tak, ani tak.

Pred večerom prichádzala babičku a deti navštíviť Krista, dcéra z hostínca u mlyna, dievča ako kalina, čerstvá, čiperná ako veverička, veselá ako škovránok; babička ju vždy rada videla a nazvala ju smieškou, preto že sa Kristinka veľmi rada smiala.

Kristla pribehla vždy na skok, na slovíčko sa zastavil pán horár, pán mlynár prichodil len na okamih, pani mlynárka, keď za dlhší čas jeden raz sa vybrala na Staré bielidlo, prišla s vretienkom na priadky; pani horárka chodila si pobesedovať, lebo mávala so sebou malé decko; ale keď pani správcová zo zámku poctila svojou prítomnosťou Proškovie domácnosť, tu povedala pani Prošková: „Dnes dostanem visitu.“

Vtedy babička s deťmi odišla, ona nemala srdce, aby dakoho nenávidela, ale pani správcová nebola jej miláčkom — a síce preto, že sa niesla vyššie, ako nariastla. Prvý čas, keď babička prišla k dcéri bývať a v domácnosti, ani s okolnými ľuďmi oboznámená nebola, prišla jedného dňa pani správcová aj so dvoma druhými paniami na visitu. Pani Prošková bola práve kdesi na stráni. — Babička dľa svojho obyčaja ponúkla hostí, aby sa posadily a priniesla chlieb a soľ, podala s celou úprimnosťou, aby si vzácne panie ukrojily. Vzácne panie sa ale s pohrdlivým vyhrnutím svojich noštekov poďakovaly, že nebudú jesť, potom sa posmešne na sebe podívaly, ako by chcely povedať: „Ty sprostáčka, čo si myslíš, že sme dajaké ledačo!“ Pani Prošková, ako prišla domov, videla hneď, že babička chybila proti panským obyčajom a keď panie odišly povedala babičke, aby takým paniam chlieb nepredkladala, lebo tie sú na iné veci privyknuté.

„Vieš ty čo, Terinka,“ povedala jej babička popudená, „kto u mňa neprijme chlieb a soľ, ten nie je hoden, aby som mu stoličku podala. Ale rob si ako ty chceš, ja vašim novotám nerozumiem.“

Z výročných hostí, ktorí prichodili na Staré bielidlo, bol samý prvý kupec Vlach; prišiel s vozíkom o jednom koni, na vozíku mal plno sladkého tovaru, mandle, hrozienky, figy, voňavky, pomaranče, citrony, drahé mydlo a podobné. Pani Prošková z jara a v jaseni mnoho kupovala, začo on deťom vždy škarniclu s cukríkami podstrčil. Babička sa tomu potešila a riekla: „To je zdvorilý človiečik, ten Vlach; len to sa mi nepáči pri ňom, žeby vymámil aj od jalovej kravy teľa.“

Babička radšej kupčila s olejkárom, ktorý tiež dva razy do roka prišiel; babička kúpila vždy od neho fľaštičku jerusalemského balsámu na rany a pridala k platu ešte kus chleba.

Taktiež privítala drotára a žida vždy s laskavou úprimnosťou; boli to vždy tí samí a tak teda známí a akoby spriatelení s Proškovou rodinou. Len keď sa raz do roka prihodilo, že sa túľaví cigáni v sade ukázali, tu sa babička naľakala. Rýchlo im vyniesla ta von jesť a povedala: „s úžitkom býva, keď ich človek až na cestu vyprevadí.“

Najmilší zo všetkých tých výročných hostí bol deťom a celej rodine pán Beyer; lesný z krkonošských vrchov, ktorý prichodil každú jar dolu, lebo bol dozorcom pri plavení dreva, ktoré sa po Úpe dolu spúšťalo.

Pán Beyer bol človek vysoký, suchý, samý sval a kosť. Mal ohorelú dlhú tvár, veliké jasné oči, ohnutý, podlhovatý nos, gaštanové vlasy a velikánske fúzy, ktoré si hladil dolu.

Riesenburský polesný bol zavalitý, červený v tvári, mal malé fúziky, a bol vždy pekne učesaný; pán Beyer mal vlasy rozdelené nad čelom a vzadu mu visely ponad límec. Deti to hneď vybadaly.

Riesenburský chodil vždy krokom pohodlným, pán Beyer akoby ponad priepasti kráčal. Tiež nenosil Riesenburský také vysoké ťažké čižmy až nad kolená; mal krajšiu flintu i remeň a kapsu, nosil čiapku a na nej perá zo sojky; pán Beyer mal vyšedivené šaty, na flinte silný remeň a na zelenom plstenom klobúku perá s jastraba, haji a orla.

Tak vyzeral p. Bayer. Deti ale ako ho po prvý raz videly, maly ho rady a babička poznamenala, že deti a psi hneď poznajú, kto im je dobrý. Tento raz to babička potrafila. Pán Bayer mal deti veľmi rád; jeho miláčkom bol Janko, rozpustilý Ján, o ktorom všetci vraveli, že je lucifer; pán Bayer ale tvrdil, že bude z neho hodný chlapec a keď by sa mu zapáčilo horárske remeslo, že by si ho sám vzal na starosť. Riesenburský pán jáger, ktorý tiež tam bol, kým sa pán Beyer na Starom bielidie zdržoval, hovoril: „No, keby na to prišlo a zachcelo by sa mu byť jágrom, vezmem si ho ja k sebe; môj Frantík beztoho tiež musí byť jágrom.“

„Nič, pán brat, u vás by mal domov pod nosom a za druhé vždy je lepšie, keď sa mladý človek naučí znať aj ťažkosti svojho stavu — a vám, vy jágri tu dolu, je hej, vy neviete nič, čo je zlé.“ A tu začal lesník vylíčovať ťažkosti svojho stavu zvlášte času zimného; rozprával o víchriciach a fujaviciach, o príkrych cestách, o priepastiach, závejoch a hmlách. Vypravoval, koľko rázy bol v nebezpečenstve života, keď sa mu skĺzla noha na strmej ceste; koľko rázy zablúdil a o hlade dva, tri dni sa túlal v horách, nevediac kadiaľ sa dostane z toho labyrintu von. „Zato ale,“ dokladal, „vy dolinci neznáte, ako krásne je byť v horách v lete. Ako sa sneh topí, zazeleňajú sa dolinky, kvietky úprkom rozkvitajú, lesy sú plné vône a spevu, všetko to je naraz ako očarované — a vtedy je radosť chodiť horou, chodiť na postriežku. Vtedy si dva razy do týždňa zajdem na Snežku; keď vidím slnce vychodiť a ten boží svet mi leží rozprestrený pod nohami, tu si myslím, že by som predsa nešiel dolu, tu zabúdam na všetky príkrosti môjho stavu.“

Pán Beyer prinášal deťom pekné kryštály, rozprával im o horách a jaskyniach, kde sa nachodia; priniesol im mach voňavý ako fialky — a rád im vyprával o Ribrcôlovej záhradke, ktorá je prekrásna, do ktorej pán Beyer, keď zablúdil za hroznej povíchrici a fujavici, nevdojak prišiel.

Celý deň, čo býval lesný u nich, chlapci nepohli sa od neho. Chodili s ním ku splavu, dívali sa, ako sa drevo plaví, a viezli sa na pltiach. Keď sa potom druhého dňa pán Beyer rozlúčil, plakali a šli ho i s babičkou na kuse vyprevadiť. Pani Prošková dala mu na cestu jedla toľko, čo len uniesť mohol. „No, na takto rok, ak pán Boh dá, uvidíme sa zase; buďte zdraví!“ Tak sa lúčieval a odchádzal dlhými krokami preč. Deti ale rozprávaly si o hrúzach v Krkonošiach, o pánu Beyerovi a tešily sa na budúcu jar.

___

[1] Zvol je dedina a je tam hospoda.

[2] Kramolna je malá pustatina, pozostávajúca z niekoľko domkov a tak tam rychtára niet.