2. kapitola

V lete vstávala babička o štvrtej, v zime o piatej hodine. Samé prvé jej bolo prežehnať sa a pobozkať krížik na klokočovom ruženci zavesený, ktorý vo dne vždy pri sebe nosila, v noci ale pod hlavou mala. Potom v mene Božom vstala a keď sa obliekla, pokropila sa svätenou vodou, vzala vretienko a priadla, prespevujúc si pri tom raňajšie piesne. Ona sama chudinka, stará, nemala už spania, ale vedela, aké je sladké, dopriala ho iným. Asi o hodinu za tým ako vstala, bolo počuť odmerané klopkanie pantofličkou, vrzly jedny, druhé dvere, babička sa objavila na podstienke. V tom samom okamihu zagágaly husy, v chlieviku svine zakrochkaly, krava zamúkala, husy zatrepotaly krýdlami, mačky pribehly odkiaľsi a otieraly sa jej okolo nôh. Psi vyskočili z búdok pretiahli sa a jedným skokom boli pri babičke; keby sa bola nechránila, zaiste by ju boli povalili a slamienku so zrnom pre drúbež z rúk vyrazili. Babičku maly všetky zvieratá tak veľmi rady — a ona ich tiež. Bože chráň, aby videla, aby dakto týral zbytočne, čo by len i červíček bol býval. Čo je človeku ku škode alebo k úžitku a zabiť sa musí, no s Pánom Bohom zabite to, len nie mučiť, hovorievala. Deti ale nesmely sa dívať, ani keď sa kura rezalo, len preto, že by ho ľutovaly a ono by zomrieť nemohlo.

Raz sa ale veľmi rozhnevala na oboch psov Sultána a Tyrla; ale bola aj príčina ku hnevu! Veď sa prehrabali do chlievika a za jednu noc roztrhali desať kačičiek, pekných žltých, ktoré sa radovaly životu a boly na svet súce, až milo. Babičke ruky klesly, keď otvorila ráno chlievik a hus s pozostalýma troma kačičkami vybehla von zdesene gágajúc, akoby nariekala za svojimi zavraždenými mláďatkami, ktoré vysedela na miesto ich nestálej a túlavej kačky — roditeľky. Babička mala v podozrení kunu záškodníčku, ale podľa stopy sa presvedčila, že to vykonali psi. Psi, tí verní strážcovia! Babička ani svojim očiam veriť nechcela. A ešte prišli a lichotili sa akoby nič a to babičku najviac rozhnevalo! „Preč odo mňa, vy zlostníci! Čo vám urobily tie kačičky? Či máte hlad? nemáte; to ste vykonali z púhej svevole! Preč odo mňa, nechcem vás ani vidieť, preč!“ Psi zchúlili chvosty, zaliezli do búd, babička ale zabudnúc, že je ešte privčas, šla do izby povedať dcére, čo sa prihodilo.

Pán Prošek nemyslel inšie, ako že sa zlodeji vlámali a vykradli komoru, alebo že je Barunka mrtvá, keď videli babičku uslzenú, bledú vchodiť do izby. Ale keď vypočul celý prípad, musel sa babičke usmiať! Čo že jemu bolo o pár kačičiatok! On ich nenasadzoval, on nevedel, ako sa z vajíčok vyďubaly, aké sú roztomilé, keď plávajú na vode, keď hlavičku strčia pod vodu a nôžkami nad vodou capkajú. Pánu Jánovi išlo len o niekoľko pečienok! Preto ale urobil zadosť právu a spravedlnosti, vzal korbáčik a vyšiel, aby dal psom dobré naučenie. Babička zapchávala si uši, keď počula vonku ten vreskot, ale myslela: „Čo je platno, to musí byť, nech si to zapamätajú.“ Keď ale celú hodinu, ba ani dve, psi zo svojho brloha nevyliezali, musela ísť pozreť, či sa im priveľmi neublížilo. „Čo je tam, to je tam, a je to predsa len nemá tvár,“ hovorila sama sebe, keď nazerala do búdok. Psi začali skučať, žalostne na ňu pozerali a plazili sa temer po bruchu ku jej nohám. „Hľa, však vám je teraz ľúto? Vidíte tak sa stáva nezdarníkom! Zachovajte si to.“ Psi si to zapamätali. Kedykoľvek sa húsatá, alebo kačičky na dvore batolily, obrátili radšej svoje zraky na stranu, alebo odišli a tak nadobudli si zase náklonnosť babičkinu.

Keď babička obstarala hydinu, zobudila, jestli už nevstaly slúžky. Len po šiestej hodine pristúpila k Barunkinej postele, poklopkala jej zľahka na čelo, — to, vraj, sa duša najskorej zobudí — a šepkala: „Vstávaj, dievčička, vstávaj, je čas,“ pomohla jej pri obliekaní, potom šla pozreť, či je malý drobizg už hore; jestli sa jeden, alebo druhý na posteli povaľoval, poplackala ho po chrbtíku, hovoriac: „Hore, hore kohútik už deväť razy obišiel smetisko a ty ešte spíš, či sa nestydíš?“ Pri umývaní im ešte pomohla, ale s obliekaním jej to dajako nešlo; v tých gombíčkach, háčikoch a tkaničkách na kabankách a šatočkách sa nevyznala, obyčajne to obrátila napred, čo malo ísť nazad. Keď boly deti ustrojené, pokľakla s nimi pred obraz Krista Pána, žehnajúceho maličkých, pomodlila sa Otčenáš, a potom sa šlo k raňajkám.

Keď nebolo práve dôležitého zamestnávania v domácnosti, sedela babička v zime vo svojej izbičke pri kolovrátku, v lete ale so svojim vretienkom pod lipou na dvore, alebo v sade, alebo si vyšla s deťmi na prechádzku. Pri tom sbierala byliny, ktoré doma potom sušila a schovávala pre potrebu. Zvlášte chodievala do Jána Krstiteľa na zelinky za rosy, tie že sú najlepšie. Keď dakto ochorel, to babička mala hneď daktoré zelinky na porúdzi, horkú ďatelinu na trovenie, repík na bolesť hrdla a iné. Lekára ona jakživa nemala.

Mimo to prinášala liečivé zelinky do domu jakási stará žena z Krkonošských hôr — a tie mala babička vo zvláštnej opatere — a vždy hodne odkúpila. Tetka zelinárka prichodila každú jaseň v určitú dobu a to sa na Starom bielidle usalašila, kde ju častovali všetkým dobrým cez deň a cez noc. Každý rok dostaly deti od babky balík čemerky od kýchania, domáca pani rozličné voňavé zelinky ku kädeniu a moch; a mimo to rozprávala deťom celý večer o Ribrcôlovi, aký je to furták — a čo on vystrája na tých horách. Líčila deťom hrúzy, keď sa prenáša Ribrcôl ku svojej Kačenke princezne, tam kdesi na Kačenkinom vrchu, kde ona prebýva. Ale tá istá princezna ho vraj, dlho netrpí u seba, zase ho odháňa — vtedy on tak preukrutne plače, že sa všetky potoky v horách rozvodnia. A keď ho zase k sebe volá, tak sa preváža s takou radosťou, že všetko, čo mu do cesty príde, povaľuje, vyvracia a strechy snáša, slovom, na ceste, kade tiahne, tam býva všetko ako božím dopustením na vnivoč obrátené.

Zelinkárka prinášala každý rok také isté zelinky a tiež také isté rozprávky, ale deťom zdaly sa byť vždy novými a vždy sa na babku tešily. Ako sa ukázaly na lúke nahulce, to si už rozprávaly: „No, už skoro príde babka z vrchov“ — a ak sa jeden dva dni opozdila, riekla babička: „Čože sa tej žene stalo, snáď pán Boh nedopustil na ňu nemoc, alebo napokon aj zomrela?“ I rozprávali si o nej, až sa zase našla s košom na chrbte vo dvore.

Často chodila babička s deťmi na ďalšie prechádzky, čo aj do horárni, alebo do mlyna, alebo si zašly do hory, kde vtáčky milo spievaly, kde boly pod stromami nastlané mäkké podušky a kde riastlo toľko vonných konvaliniek, žlté kašky, pľúcovník, celé kríčky lýkovca — dievského dreva — a ten prekrásny zlatohlav (lilium martagon). Ten im prinášala bledá Viktorka, keď videla, že trhajú kvetiny a viažu ich do kytiek. Viktorka bývala vždy bledá, oči jej svietily ako dva uhlíky, čierne vlasy mala vždy strapaté, nikdy nemala pekných šiat a nikdy neprehovorila. Na úpätí hory bol veliký dub, tam stávala Viktorka celé hodiny a uprene dívala sa dolu ku hati. Za podvečera sišla až ku samej hati, sadla na zarostený parez, dívala sa do vody a spievala až dlho, dlho do noci. „Ale babička,“ spytovaly sa deti babičky, „prečo nemá Viktorka aspoň v nedeľu pekné šaty? A prečo nehovorí?“

„Keď je bláznivá.“

„A ako je to, keď je bláznivý?“ tázaly sa deti.

„Nuž, keď človek nemá dobrý rozum.“

„A čo to robí, keď nemá dobrý rozum?“

„Na príklad, Viktorka sa s nikým neshovára, chodí strhaná, býva v hore v jaskyni v lete i v zime.“

„Aj v noci?“ spýtal sa Vilko.

„Pravdaže aj v noci; veď ju počujete, že spieva do noci pri hati — a tak ide do jaskyni spať.“

„A nebojí sa svetlonosov a vodníka?“ spýtaly sa deti s veľkým udivením.

„Ale veď vodníkov vôbec niet!“ odpovedala Barunka, „tatík to povedal.“

V lete prichodila Viktorka málokedy prosiť ku Proškovskému staväniu, ale v zime prišla ako tá vrana, zaťukala na dvere, alebo na okno — a len ruku natiahla — a akonáhle dostala kus chleba, alebo niečo inšieho, mlčky odchodila. Deti, keď videly krvavú stopu jej nohy na snehu, bežaly za ňou a volaly: „Viktorka poď k nám, mamička ti dá kapce, môžeš u nás bývať,“ ale Viktorka sa ani neobzrela, len utekala do hory.

Za letných krásnych večerov, keď bolo nebo jasné a krásne, hviezdy sa trblietaly (požáre házely), rada si sadla babička s deťmi pod lipu. Pokým bola Adelka maličká, posadila si ju na kolená, Barunka a chlapci stáli pri nej. To ani inakšie byť nemohlo; akonáhle babička dačo rozprávať začala, musely sa jej dívať všetky priamo do tvári, aby im ani slovíčko neušlo.

Babička im rozprávala o svetlých anjeloch, ktorí tam hore bývajú a zapaľujú ľuďom svetielka; o anjeloch strážcoch, ktorí ochraňujú dietky na všetkých cestách života, radujú sa, keď sú deti dobré — a plačú, keď neposlúchajú. Deti obracaly svoje zraky k jasným nebesiam, kde sa trblietaly tisíce tisícov svetiel, malých, mihotavých a veľkých lesknúcich sa v najkrajších barvách. „Ktorá z tých hviezdičiek je moja?“ spýtal sa jednoho večera Janko.

„To len pán Boh vie! Ale pomysli si len, či by bolo možno ju nájsť medzi tými miliony hviezdičiek?“ odpovedala babička.

„Čie sú asi tie krásne hviezdy, ktoré sa tak ligotajú?“ povedala Barunka ako pre seba.

„To sú tých ľudí, ktorých si Boh zvlášte zamiloval, vyvolených to božích, ktorí mnoho dobrých skutkov vykonali, pána Boha nikdy nerozhnevali,“ odpovedala babička.

„Ale babička,“ spýtala sa Barunka zase, keď zavznely od hati žalostné zvuky nesúvislej piesne. „Či Viktorka má tiež svoju hviezdu?“

„Má, ale je zakalená; a už poďte, že vás uložím, je čas na spanie,“ dokladala, keď sa už hodne sotmilo. Pomodlila sa s nimi: „Andeličku můj strážničku, opatruj mou dušičku!“ pokropila ich svätenou vodou a uložila na hniezdatko. Tie malé pospaly hneď, ale Barunka mnoho razy ešte privolala babičku ku posteli a prosila: „Sadnite si ku mne, babička, ja nemôžem usnúť.“ A babička vzala vnučkinu ruku do svojej ruky a začala sa s dievčatkom modliť a modlila sa, až dievčatko zaspalo.

Babička chodila spať až o desiatej, to bola jej hodina, tú ona cítila na očiach. Do tej doby mala úkol, ktorý si ráno dala, vykonaný. Prv, než šla spať, popozerala, či je všetko pozatvárané, svolala mačky a zavrela na pôjd, aby sa nedostaly do izby k deťom a ich neudusily; zaliala v peci ostatnú iskierku, uchystala si na stole kresivo a fakličku. Ak bola obava pred búrkou uchystala si hromničnú sviečku, do bielej šatočky zaobalila bochničku cheba a položiac ju na stôl, riekla služobným: „… To si zachovajte, v čas ohňa má byť chlieb to prvé, čo človek má vziať k sebe, potom sa nezmatie.“

„Ale babička, veď neudre!“ povedaly služobné, ale to jej neprišlo vhod.

„Len pán Boh je všemohúci, čo vy môžete vedieť? Opatrnosti nikdy nezbýva, to si pamätajte!“

Keď bolo všetko v poriadku, kľakla si pred krucifix, pomodlila sa, pokropila seba i Barunku ešte raz svätenou vodou, klokočový ruženec položila si pod hlavu a v mene božom usnula.