1. kapitola

Babička mala syna a dve dcéry. Najstaršia žila mnoho rokov pri priateľoch vo Viedni, od ktorých sa vydala. Druhá dcéra šla na jej miesto. Syn, remeselník bol tiež samostatným, a priženil sa do mestského domku. Babička bývala v podhorskej dedinke na sliezskych hraniciach; žila si spokojne vo svojej malej chalúpke so starou Betkou, ktorá bola jej vrstovnica a slúžila už u jej rodičov.

Nežila osamelá vo svojej chalúpke; všetci dedinskí obyvatelia boli jej bratmi a sestrami, ona im bola matkou a pomocnicou, bez nej neskončil sa ani krst, ani svadba, ani pohrab.

Tu odrazu prišiel babičke list z Viedne od najstaršej dcéry, v ktorom jej dáva na vedomie, že jej manžel prijal službu u jednej kňažny, ktorá má veliký majetok v Čechách a síce vzdialený len na niekoľko míľ od dedinky, v ktorej babička býva. Ta že sa teraz s rodinou odsťahuje, ale že manžel bude tam len cez leto, keď sa i pani kňahyňa tam zdržuje. Ku koncu listu bola vrúcna prosba, aby sa babička k nim navždy odobrala a život svoj ztrávila u dcéry a vnúčat, ktoré sa už vopred na ňu tešia. Babička sa rozplakala, nevedela čo má urobiť! Srdce ju tiahlo k dcére a ku vnúčatkám, ktoré ešte nepoznala, dávny zvyk ju pútal k malému domku a k dobrým priateľom! Ale krv je nie voda, túžba premohla dávny zvyk, babička sa rozhodla, že pôjde. Chalúpku so všetkým, čo bolo v nej, odovzdala starej Betke s doložením: „Neviem, ako sa mi tam páčiť bude — a či ešte predsa tu nezomriem medzi vami.“

Keď sa jednoho dňa vozík u chalúpky zastavil, naložil naň kočiš Václav babičkinu maľovanú truhlu, kolovrat, bez ktorého byť nemohla; košík, v ktorom boly štyri chocholaté kuriatka, vrecko s dvoma štvorbarevnými mačiatkami a na pokon babičku, ktorá pre plač ani nevidela pred seba. Požehnaním priateľov vyprevádzaná odišla k novému domovu.

Jaké to očakávania, jakej radosti na Starom Bielidle! Tak totiž nazval ľud osamelé stavanie v rozkošnej dolinke, ktoré bolo vykázané za byt pani Proškovej, babičkinej to dcére. Deti vybehúvaly každú chviľku na cestu vyzerať, či neide už Václav a každému, kto mimo šiel, vypravovaly: „Dnes príde naša babička!“ A samy medzi sebou si ustavične rozprávaly: „Aká, ozaj, tá babička bude?“

Ony znaly viac starých mamičiek, ich podoby sa im v hlave plietly, ale nevedely, ku ktorej majú tú svoju babičku pripodobniť. Tu konečne prichodí k staväniu vozík! „Už ide babička!“ rozľahlo sa po dome; pán Prošek, pani, Betka nesúc na ruke nemluvniatko, deti a dva veľkí psi, Sultán a Tyrl, všetko vybehlo pred dvere uvítať babičku.

S voza slieza žena v bielej plachtičke, v sedliackom kroji. Deti ostaly stáť, všetky tri vedľa seba, ani oči nespustily s babičky! Tatík jej podal ruku, maminka ju s plačom objímala, ona tiež s plačom bozkávala dcéru na obe líca, Betka podávala malého kojenca, buclatú Adelku — a babička sa na ňu usmiala, menovala ju drahým dieťatkom a urobila jej krížik. Potom sa obzrela po ostatných deťoch, volajúc na ne tónom najúprimnejším: „Moje zlaté deti, moje gangoľce, čo som sa už natešila na vás!“ Ale deti sklopily oči a ostaly stáť ako primrazené — a až na matkin rozkaz podaly svoje ružové líčka babičke k pobozkaniu. Ako by nie, veď to bola babička docela inakšia, ako všetky tie, čo dosiaľ videly; takú babičku ony, ako žijú, ešte nevidely! Div, že na nej oči nenechaly. Kamkoľvek sa postavila, obchádzaly ju dookola a prezeraly od hlavy do päty.

Obdivujú tmavý kožuštek s dlhými záhybami na chrbte; riasnatú zelenú sukňu, mezulánkou zvanú, obšitú širokou stuhou; páči sa im červeno kvetovaná šatka uviazaná na babku pod bielou plachtičkou; posadajú si na zem, aby si dobre obzrieť mohly červený cvikel (klinček) na bielych punčochách a čierne pantofličky. Vilko pošklbkuje barevné fliačky na rohožovej kapsičke, ktorú babička držala na ruke a Janko, starší z oboch chlapcov, naddvihoval bielu, červeno pásavú zásteru, lebo nahmatal pod ňou niečo tvrdého. Bol tam hodný vaček (kapsář). Janko by bol rád vedel, čo je v ňom, ale najstaršia z detí, Barunka, odstrčila ho, šeptajúc mu: „Počkaj poviem, že chceš siahať do babičkinho vačku!“ To šepnutie bolo ale trochu hlasité — bolo ho počuť až za deviatou stenou. Babička to zbadala, nechala reči s dcérou, siahla do vačku a riekla: „No podívajte sa, čo ja to tu všetko mám!“ A do zástery vykladala ruženec, nožík, niekoľko chlebových kôrok, kúsok tkanice, dva marcipánové koničky a dve bábiky. Tieto posledné veci boly pre deti; keď im to babička podala, doložila: „Ešte dačo vám babička priviezla!“ a hneď vyňala z tašky jablká a kraslice, z vrecka oslobodila mačiatka a z košíka kuriatka. To bolo radostí, to bolo skákania! Babička bola najlepšia babička! „To sú májové mačiatka, štvorbarevné, tie výborne chytajú myší; dobré sú v dome. Kuriatka sú krotké a keď si ich Barunka naučí, budú za ňou behať ako psíčky“ — rozprávala babička a deti sa hneď spytovaly na jedno, lebo druhé, nič sa už neokúňaly (upejpaly), hneď boly s babičkou dobrí kamaráti. Matka ich okríkla, aby daly babičke pokoj a dožičily jej oddychu, ale babička zase riekla: „Dopraj nám tej radosti, Terezka, veď sme rady, že sa máme“ a deti poslúchly babičku. Jedon sedí jej na kolenách, druhý stojí za ňou na lavici a Barunka stojí pred ňou a díva sa jej do tvári. Jednému je divno, že babička má vlasy biele ako sneh, druhému, že má scvrknuté ruky, tretí hovorí: „Ale babička, vy máte len štyri zuby!“ Babička sa usmieva, hladí tmavokaštanové vlasy Barunkine so slovami: „keď som už stará; keď vy budete starí, budete tiež inakší“, a deti to nemôžu pochopiť, žeby tie ich bielušké, hladké rúčky mohly byť dakedy také svráskavené, ako ruky starej mamičkine.

Babička si hneď v prvú hodinu získala srdcia svojich vnúčat docela, ale aj ona sa im celá oddala. Pán Prošek, babičkin zať, ktorého tiež skorej osobne nepoznala, naklonil si jej srdce hneď na prvé videnie svojou milou srdečnosťou a peknou tvárou, v ktorej sa zračila dobrota a úprimnosť. Len jedna vec jej pri ňom vadila, a síce to, že nevedel česky. A že ona to, čo dakedy nemecky vedela, už dávno zabudla. A predsa by si bola tak rada s Jánom pohovorila! — On ju ale potešil tým, že českej reči rozumie; babička počula hneď, že sa v domácnosti vedie rozhovor dvojitý. Deti a slúžky hovorily k pánovi česky, a on im odpovedal nemecky, čomu ony tiež rozumely. Babička sa úfala, že sa časom i ona dorozumie a dotiaľ si pomáhala ako mohla.

Dcéru svoju by bola babička skoro ani nepoznala; videla ju vždycky pred sebou ako veselé, sedliacke dievča a tu ju poznala ako paniu málomluvnú, viac vážnej povahy, v panských šatách, panského držania! To nebola jej Terezka! I to videla babička hneď, že tá domácnosť dcérina je docela inakšia, ako tá, na ktorú bola dosiaľ navyknutá. Prvé dni bola radosťou a prekvapením ako omámená, ale onedlho začalo jej byť akosi nevoľno, nepohodlno v novom domove a keby nebolo tých malých vnúčeniec, ona by sa skoro zase vrátila do svojej chalúpky.

Pani Terezka mala síce niektoré svoje panské zvyky, ale pre tie sa nemusel nikto na ňu horšiť, lebo bola pani veľmi dobrá a rozšafná. Matku svoju milovala pani Prošková nadovšetko a nerada by ju bola pustila od seba, už i preto, že musela zastávať službu kastelánky v zámku a tu doma nemala nikoho, komu by bola mohla sveriť hospodárstvo a deti, tak, ako matke.

Nebolo jej teda milé, keď zbadala, že sa babičke cnie u nich a ona hneď aj spozorovala a uhádla, čo vlastne babičke chybí! Jedného dňa povedala pani Terezka: „Ja viem mamička, že ste zvyklá práci, že by sa vám cnelo, keby ste mala celý deň len s deťmi chodiť. Ak chcete priasť, mám na pôjde ľanu; budeme ho mať hodne, ak sa nám na poli vydarí. Ale najmilšie by mi bolo, keď by ste si nesťažovala prizrieť trocha ku hospodárstvu. S tým dohliadaním v zámku, so šitím a varením strávim všetok čas, to ostatné musím prenechať cudzím ľudom. Buďte mi prosím vás na pomoci a rozkazujte vo všetkom, tak ako sa vám ľúbi.“

„To ti ja s radosťou urobím, keď ti len vyhoviem; vieš, že som ja podobnej práci zvyklá,“ odpovedala babička celá vytešená. Ešte ten samý deň vyliezla na pôjd, aby videla, ako je to s tým ľanom a druhý deň videly deti prvý raz vo svojom živobytí ako sa pradie na vretienko.

Prvé, čo si babička v domácnosti na starosť vzala, bolo pečenie chleba. Nemohla zniesť, že slúžka s darom božím zachodí bez všetkej úcty, ani z dieže, ani do dieže, do pece ani z pece že ho neprežehnáva, akoby len tehly v ruke mala. Babička, prv, než kvas zapravila, lopatkou diež prežehnala a to žehnanie opakovalo sa, koľkoraz sa cesto do ruky vzalo, až bol chlieb na stole. Ale jej ani žiadon rozdrapenec nesmel prísť na blízko, aby jej „boží dar neporiekol“; i Vilko, keď vošiel do kuchyni, nezabudol, že má povedať: „Pán Boh požehnaj.“

Keď babička piekla chlieb, maly vnúčatká hostinu. — Zakaždým dostaly podplameník a po malom bochníčku, plnenom jablkami alebo slivkami, čo sa im predtým nikdy neprihodilo. Musely ale zvykať dávať pozor na drobty. „Drobty patria ohníčku,“ vravievala babička, keď smetala so stola odrobinky a hádzala ich do ohňa. Keď ale niektoré z detí udrobilo chleba na zem a babička to uvidela, hneď mu kázala omrvinky sobrať a povedala: „Po omrvinkách sa šliapať nesmie, to, vraj, duše v očistci plačú.“ Taktiež sa mrzela, keď zbadala, že sa chlieb pri krájaní nezarovná: „Kto sa nezrovnáva s chlebom, nezrovnáva sa s ľudmi,“ povedala. Raz prosil Janík aby mu babička zakrojila po strane do kôrky, že on to rád jie; babička to ale neurobila, hovoriac: „Nepočul si, že keď sa zakrojuje do chleba, že sa ukrajujú Pánubohu päty? Nech je ako je, ale ty sa neuč vymýšlať v jedle.“

Kde aký kúsok chleba ostal ležať, i kôrky, čo deti nedojedly, strčila babička do kapsičky; ak sa trafilo ísť okolo vody, hodila rybám, rozdrobila mravcom, keď išla s detmi, alebo vtáčkom v hore, zkrátka ona nezmarila jediného kúska a vždy napomínala: „Vážte si božieho daru, bez neho je zle, a kto si ho neváži, toho Boh ťažko potresce.“ Keď dieťa chlieb pustilo z ruky, muselo ho pobozkať ako na odprosenie; tak tiež, keby bolo kde ležalo zrnko hrachu, zodvihla ho babička a vyznamenaný na ňom kališok s úctou pobozkala. Všetkému tomu priúčala babička i deti.

Jestli ležalo na ceste husacie pierečko, babička hneď naň ukázala hovoriac: „Sohni sa, Barunka!“ Barunka bola často lenivá a riekla: „Ale, babička, čo je po jednom pierku?“ Z toho ju ale babička hneď pokarhala: „Musíš si mysleť, dievčička, že sa síde jedno k druhému a bude ich viac: a zapamätaj si to príslovie: Dobrá gazdinká má pre pierko cez plot preskočiť.“

Pani Prošková mala v izbách moderné náradie: babičke sa ale nie veľmi pozdávalo. Zdalo sa jej, že sa na tých vypchávaných stoličkách s tými vyrezávanými opierkami nedobre sedí, že musí mať človek strach, aby sa nevyvrátil; a keď sa podoprie, aby sa to nerozlámalo. Na pohovku si sadla len jedinký raz. Keď si prvý raz sadla a perá pod ňou povolily, tak sa chudinka starká naľakala, že div nevykríkla. Deti sa jej smialy, sadly si na pohovku a húpajúc sa, volaly babičku, aby len šla, že sa to nepreborí, ale babička nešla: „Iďte mi,“ povedala: „Kto by si na také kolísačky sadal, to je len pre vás.“

Na lesklé stolíky a kasne bála sa dačo postaviť, aby sa lesk nepokazil — a tá skryňa s tými sklenenými stenami, za ktorými bolo všelijakých pleták naukladané, stála v izbe len pre hriech, ako babička hovorievala. Deti veľmi rady okolo nej skákaly a obyčajne dačo vyparatily, za čo ich matka hodne vyhrešila. Rada si ale sadla, keď varovala malú Adelinku, ku klavíru, lebo dieťa, čo aké rozplakané bolo, zatíchlo, keď mu babička začala zľahúčka na klávesy brnkať. A Barunka učila niekedy babičku jedným prstom hrať: „To sú kone, to sú kone,“ a babička kývala hlavou a nótila si a vždy pri tom poznamenala: „Čo si tí ľudia všetko nevymyslia. Človek by myslel, nie inak, ako že je v tom vtáča zatvorené; jako hlásky to zneje.“

Keď babička nemusela, to do panskej izby ani nešla. Keď nemala ani vonku, ani v domácnosti čo kutiť, sedela najradšej vo svojej izbičke, ktorá bola hneď pri kuchyni a pri čeľadníku.

Izbička tá bola zariadená po babičkinom vkuse. Pri veľkej peci bola lavica, vedľa steny babičkina posteľ; hneď pri peci za posteľou maľovaná truhla a pri druhej stene posteľ Barunkina, ktorá spávala s babičkou. Na prostriedku stál lipový stôl s trnožami a nad ním visela od povaly holubička na podobenstvo svätého Ducha. Pri obloku v kútiku stál kolovrátok, praslica s nadiatou kúdeľou, v kúdeli zastrčené vretienko; na klinci motovidlo. Na stene viselo niekoľko obrázkov svätých, nad babičkinou posteľou krucifix, okrášlený kvietím. Medzi oknom zelenal sa v kvietniku muškát a bazalka, v plátených vrecúškach visely tam rozličné zelinky, lipový a bazový kvet, horké zelinky a podobné, to bola babičkina apatéka. Za dvermi visela cínová kropenička. V zásuvke v stole bolo babičkino šitie, sväzok nábožných piesní, krížová cesta, sväzok šnúr do zásoby na kolovrat, trikráľová krieda a hromničná sviečka, ktorú babička mala vždy po ruke a včas búrky ju rozsvietila. Na peci bolo práchno, kremeň a ocielka k zakresaniu. V izbe síce užívali k zapaľovaniu sviec skleničky fosforom naplnené, ale babička nechcela s tým šľakovitým nástrojom narábať. Len raz to sprobovala a kto zná, ako sa to stalo, prepálila si zásteru, ktorú mala už dvadsaťpäť rokov; a ešte pritom sa mala zadusiť. Od tej doby nevzala osudné skleničky do rúk. Hneď si zaopatrila to práchno; deti priniesly handry na knôty, robily sirky, zmáčaly končeky do síry a babička, keď mala svoje obvyklé kresacie náčinie na peci, s uspokojenou mysľou si líhala na odpočinok. I deťom to bolo milšie a každý deň sa spytovaly babičky, či nepotrebuje sirky, že jej ich narobia.

Čo sa deťom v babičkinej izbičke najlepšie páčilo, to bola jej maľovaná truhla. Rady si prezeraly na červenej pôde namaľované modré a zelené ruže s brunátnymi listami, belasé ľalije a červenožlté vtáčky pomedzi, ale väčšia bola ešte ich radosť, keď babička truhlu otvorila. Bolo tam na čo sa dívať. Spodnia strana vrchnáka bola celá celučká polepená obrázkami a modlitbičkami, samé to dárky z púti. A bol tam i priečinok a akých to vecí! Rodinné spisy, listy od dcér z Viedne, malý meštek z plátna plný strieborných peňazí, poslaných to babičke na prilepšenie od detí, ktorých ona ale nepoužila a len pre radosť si nechávala. Drevená škatuľka, v nej päť šnúrok granátov, na nich zavesený strieborný peniaz s podobizňou cisára Jozefa a Marie Terezie. Keď tú škatuľku otvorila — a to vždy urobila, keď ju deti požiadaly, hovorievala: „Vidíte, milé deti, tie granáty mi dal nebožtík váš starý otec k svadbe — a ten toliar som dostala od cisára Jozefa vlastnoručne. To bol hodný pán, Pán Boh mu daj slávu večnú! No, až zomriem, bude to vaše,“ doložila vždy, keď škatuľku zatvárala.

„Ale babička, ako to bolo, keď vám cisár pán dal len toliar, rozprávajte nám to!“ prosila raz Barunka.

„Raz mi to pripomeňte, potom vám to poviem!“ odpovedala babička.

Okrem týchto vecí mala babička v tom priečinku dva ružence dotýkané, stužky k čepcom a medzi tým vždy dáka maškrta pre deti.

Dolu v truhle ležala babičkina bielizeň a šatstvo. A všetky tie sukne (mezulánky), fiertušky, kabátky, letnie životky a šnúrovačky ležaly v najlepšom poriadku a na vrchu boly dva škrobené biele čepce, vzadu s holubičkou. V tom sa deti nesmely prehŕňať, ale keď mala dobrú chvíľu, zdvihla kúsok po kúsku a riekla: „Vidíte, deti, túto kanafasku, tú mám už päťdesiat rokov, tento tu kabátik nosievala vaša prababička, táto fiertuška je tak stará, ako vaša matka — a všetko ako nové! A vy máte šaty hneď pokrkvané. Ale to je to, že neznáte, jak drahé sú peniaze! Vidíte, tento hodvábny kabátik stál sto rýnskych, ale vtedy platily bankocedule;“ a tak pokračovala babička ďalej a deti počúvaly tíško, akoby tomu rozumely.

Pani Prošková chcela síce, aby sa babička preobliekla do iných šiat, ako sa v dobrom úmyslu domnievala, aj pohodlnejších, ale babička nezmenila na sebe ani ten najmenší švíček a vždy hovorila: „Pán Boh by mňa, starú ženu, potrestať musel, keby som sa chcela sveta chytať. Také novoty sú už nie pre mňa, môj starý rozum by sa už do toho nehodil.“ Ostalo teda pri starom. Skoro na to sa robilo v dome všetko podľa babičkinho slova, každý ju menoval babičkou a čo babička vykonala alebo povedala, to bolo dobre.