Klasici

Botto Ján

Báj na Dunaji

Na Dunaji pláva húska biela,
húska biela s červenýma ústy.
Ohliada sa po zelenom poli,
ohliada sa po vysokom nebi:
i zatúžiac po slobode zlatej
vystiera v let svoje krídla mladé.
Aj! Tu víchor, starý vrah Dunaja,
besom zhučí: - húska padá dolu,
dolu padá v rozježené vlny.
Vlny tečú a veky sa vlečú -
a na vlnách kvíli húska biela,
húska biela s červenýma ústy.

Nad Dunajom stojí skala pevná.
Na skale sedáva junák mladý;
za zore s husičkou vítava sa,
večerom s Dunajom zhovára sa.

Cez Dunaj prechodí polnoc tichá.
Na vode hviezdičky ihrajú si -
medzi nimi pláva húska biela,
pláva, pláva smutno, neveselo;
horkými slzami umýva sa,
tej tichej polnoci sťažúva sa:
Svet jasný, svet krásny, len ten môj tmavý.
Ktože ma pravekej kliatby zbaví?!
Ktože má, ktože má orlie kriela,
hruď čistú Michala archanjela?!
Kto pôjde do boja s vetry zlými?!
Junák môj, orle môj, kdeže si mi?!

Počuje to polnoc, polnoc tichá -
úpenie zanesie na vrch skaly,
na vrch skaly v junákovo srdce.
Roztúži sa srdce junákovo,
i zavolá vieryplným hlasom:
Bože milý! Daj mi orlie kriela
i hruď čistú Michal-archanjela!
To vyrieka i do vĺn sa hodí,
do vĺn sivých, junák orol mladý;
ramenom zachytí húsku bielu,
húsku bielu s červenýma ústy.
Aj! Tu víchor zahukoce divý.
Vlny zdvihne zo dna do polneba;
vyhasnú hviezdičky svetlá Božie -
otvorí priepasti zívajúce.
I zakvíli polnoc: Beda, Beda! -

Nad Dunajom stojí skala pevná,
na skalu vystúpil junák mladý,
junák orol v ligotavej zore.
Na prsiach mu skvie sa húska biela,
húska biela s červenýma ústy.
Aj! Pozrite zázrak, ľudia Boží!
Nie to húska na prsiach junáka,
nie to húska, ale panna biela,
panna biela s červenýma ústy!

Ctibor

Na hon zatrúbil Beckova pán.
?Pane!? - predstúpi mních jeden -
?čuješ tie zvony zo všetkých strán?
Dnes je svätej nedele deň!

Dnes čo duša v chrám sa pohýna:
spomni i ty na Hospodina.?

?Na hon, na hon! kým duša mladá;
nedeľa, boh? čože ma doň!
Komu treba, nech si ho hľadá:
na hon, hurrá! na hon, na hon!?

A pán letí, družina za ním:
ľud stretáva ho so vzdychaním:

?Pane, zmiluj sa! - beda s nami.
Už sa prevrátil svet celý,
časy dobré s lastovičkami
dávno od nás odleteli.

Krivda krivdu a hriech hriech honí,
jakby to už bol deň pokonný!?

?Na hon, na hon! kým krv horúca!
Svet, ľud? haha! čože ma doň!
Čo stáť nevládze, nech sa rúca:
na hon, hurrá! - na hon, na hon!?

Tak loví on, loví bez ustania
celý deň boží do mrkania.

?Pane! postoj, už, hľa, mrká sa.
My ustatí i vraník tvoj.
Čuj,, jak celému svetu hlása
zvonček večerný - mier, pokoj.

Dosť krvi už za dňa natieklo,
v noci poľúva iba peklo!?

?Na hon, na hon! kým para stačí.
Noc - i peklo? - čože ma doň!
Po smrti všetko zem zatlačí:
na hon, hurrá! - na hon, na hon!?

A laň letí lesom neschodným;
on za ňou - až kôň padne pod ním.

A blesk čudný šibne mu v oči,
pred ním duch kýsi zhrmí: ?Stoj!
Kruh môj smrteľník neprekročí:
v zvieratníku zverstvu pokoj!

Páč! jak tu snie všaký tvor zeme;
tu len hriech jeden nezadrieme!? -

A lovec: bums, hallou! - no ozveny
naspäť doň udrú - bums, hallou!
I skočí sám sťa postrelený -
a za ním hiv, hav! svorka psov.

Hiv, hav! psi kolia svojho pána
cez hory, doly až do rána.

Ráno hľadá pána družina;
ale ani chýru o ňom.
Len keď mrkať sa vraj začína,
čuť horou hiv, hav, tresk i lom.

A tak každú noc až do rána
psi vlastní kolia svojho pána.

Margita a Besná

Ej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo -
jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.
Letí, letí ako húska, z Turca do Trenčína:
Pozor, chlapci! tu je už tá Strečnianska dolina.
Zmĺkli piesne. Faktor rečie: Páčte tie tri skaly,
jak nám priekom šírym Váhom do cesty zastali:
to Margita. A za ňou toť! Besná na nás čaká;
hľa! jak hltá celý Váh do svojho pažeráka.
Nebojte sa! Neraz som ja prešiel sťato zdravý
s bohpomocou; - ale teraz, chlapci, klobúk z hlavy!

I všetko sa krížom žehná i modlí skrúšene:
prejde Slovák i cez peklo, prejde v božom mene!

Pozor! tu už Margita!
Že nás vľúdne privíta.
Stúliť veslá a rúče
šmihom cez jej náručie!
Ona smelým neškodí,
dobrých Pán Boh sprevodí. -
Pozor! - tu Besná saňa!
Smelo v osudný skok!
Strelou do jej hrtana!

Razom: kormidlom vbok! -
A plť v huku i v pene
z pyskov sa jej vyžene.

Chvalabohu! - faktor vzdychne - šuhajci, už sme von!
A tí trnú, či za nimi Besná nejde v pohon.
Nabok strachy! - teraz k vatre! usušiť si šaty,
ja vám budem o tých hrôzach hrozné rozprávati.

Ponad Váhom biely dom.
Pekná vdova býva v ňom;
ale krajšia dievčina
Margita, pastorkyňa.
Vdovička pekná, mladá,
vydávať by sa rada.
Vysedúva pri okne
a dievča v poli mokne;
oblieka sa v zamaty
a dievčatko v záplaty;
umýva sa vôdkami
a sirota slzami.
Idú, idú vohl'ači;
na vdovu nik nepáči,
len sa každý hneď pýta:
A kdeže je Margita?

"Hejže, Bože, prebože, -
takto to byt' nemôže!
Mne cestička zaťatá,
kým ona nie vydatá.
Vydať ju? - vec daromná.
Kto potom príde po mňa?
Bohatstvo pôjde za ňou:
ja slúžkou, ona paňou."
Rozmýšľa, vzdychá, šepce:
"Pre ňu ma - ach, nik nechce,
pre ňu sa mi nešťästí:
preč! - ona musí z cesty!"

A zlým ohňom vzbĺkne zrak:
"Počkaj, počkaj! - zrobím tak!"

"Margito! - už po lete -
pôjdeš do Turca k tete:
Tam obžinky, jasoty:
čas oddýchnuť z roboty.
Vezmi sviatočné šaty
i živôtik z tafaty -
i partu, keď ti ďaka -
kto vie, čo ťa tam čaká."

Ide dievča dolinou
a macocha sihlinou;
dievča letí ako vták
a macocha ako drak.

Prišlo ono pod bralo,
kvietky vodou hádzalo:
"Hejže, Váhu, veštec náš!
Kam ja pôjdem na sobáš!"
Vtom vzteklica pripáli:
plesk! dievčinu zo skaly -
"Na! tu tebe sobáš tvoj!"
Voda, hora zhučí: hoj! -

Vdova kradne sa domov,
"Hoj, hoj!" - ktos' za ňou volá,
ktos' kuká spoza stromov,
ale tu nič dokola.
"Chachacha! kto o tom vie?
Ticho, ticho, svedomie!

Už cestička preťatá,
už Margita vydatá."

"Hej, šuhajko z Ľubochny,
nepískaj ty pod okny,
ale pod' dnu ku stolu:
zoberme sa my spolu!
Cestička už preťatá,
Margita už vydatá."
Nechodí šuhaj dnuká,
srdce jej žiaľom puká -
v duši kýsi hlas kričí
akoby hlas kuvičí:
"Aha, tu si, tu si, tu!
kam si dala Margitu?"
Hlavu na prsia zvesí:
"Nádej moja, kdeže si?
Ani šuhaj, ani sen -
svitaj, svitaj, biely deň!"

Svitlo. Vyjde do dvora -
tu Váh, nebo i hora
jak by hrozní sudcovia
okom prísnym ju lovia:
"Aha, tu si, tu si, tu!
kams' podela Margitu?"
"Ani noci, ani dňa -
čo si počnem, ja biedna?!"

Suseda, čo to značí
ten čudný rapot strák?

"Prídu, prídu vohľači."
Vohľači? - "Veru tak!
Prikrývajte len stoly:
hostia jak by tu boli."

Ach, suseda, suseda!
mne čosi pokoj nedá.
"Viem ja čo, dievka moja;
prídu oni - ukoja."
Kto príde? - On? - a či nie?
"Čo súdené, neminie!" -

Ticho. Už sa večerí.
Čuj len: klop, klop, do dverí,
klop klop, klop klop! - ha, kto je?
"To klope srdce tvoje."
V okne - páč! - tvár strašlivá,
pozri! - jak sa dnu díva -
oči jej stĺpkom stoja.
"Veď to tam tôňa tvoja."
Čo ten pes toľko breše?
Ćo to za kvik na streše?

Na moste dupot koní:
ach, to už idú oni!

Dvanásta práve bije -
"Dievka moja, čo ti je?
Bože môj, ty si chorá,
tebe sa dačo marí;
či poslať po doktora -
a či poslať do fary?"

Ach, nie! nie! márne reči,
mňa doktor nevylieči,

kňaz rozhrešenie nedá:
mne beda, večná beda!
Čuješ ten spev pred vráty?
To idú moji svati:

"Išlo dievča na sobáš -
hotuj, mamko, čo len máš.
Už nevesta zavitá
bielou ružou prekvitá.

Vezmi, mamko, pokladov:
pôjdeme my za mladou,
pôjdeme my ta, ta, ta,
kde Margita vydatá!"

Suseda, vody! vody!
Ach, zle mi, zle prichodí! - -

Buch, buch! - dvere s' rozpadnú -
utopenci vkročia dnu:
"Hej, domová, domová.
čis' už s venom hotová?!"

Zvýskne - vlasy sa zježia:
vyletí na pobrežia,
z pobrežia poď! hor' stráňou
a svati všetci za ňou.
Ona predkom ako blesk,
hoj, a za ňou tresk i plesk.

Horou hučí: haj, haj, haj!
a dolinou: jaj, jaj, jaj!

"Pukaj, kočiš, do koní:
pokuta hriech dohoní!"

Na vrch brala doletí,
svadba za ňou vzápätí:
"Hraj, muzika, hraj!
Hraj, muzika do skoku -
a s macochou do toku
haj, haja, haj!"

Tak sa stalo. - Od tých čias, vraj, o polnočnej chvíli
počuť, ako na tých skalách čosi clivo kvíli.
Na vrch Besnej chachot, chichot, svadobníci vreštia;
ale vtedy beda pltiam, čo blízko neštestia.
A tak to, vraj, bude bývať, kým sa v prach nezmelí
to veliké, hrozné bralo, ten hriech skamenelý.
Neraz doň hrom ešte udrie, neraz Váh doň búši,
kým popraje Boh pokoja totej biednej duši.
Nejedna plť na tom mieste ešte sa rozletí,
kým sa miera nedoplní nevinných obetí.
A len potom celým Váhom - tak to povedajú -
poletí piť spievajúci dolu ku Dunaju.

Orol

Dole, orle, z výšin, dole!
Sadá slnko za topole -
slnko sadá, deň sa tratí:
Kdeže budeš nocovati?!

Hej, viem ja, viem o čeľadi,
kde sa piesňou život mladí,
kde sa otcov sláva slávi,
kde sa pradie na zástavy,
kde sa kujú pravdy zbroje.
Ta ma znesú krídla moje!

Dole, orle, z výšin, dole!
Už pastieri tiahnu z hole,
ukonaná junač mladá
po pažiti nocľah hľadá.

Viem ja jedľu neobťatú,
pod ňou vatru neodspatú;
pri tej vatre mládež čaká
na slniečko - na junáka.
Jej snom sláva junákova,
chlebom - živé jeho slová.

Dole, orle, z výšin, dole!
Už rataji idú z poľa;
na večer znie zvonov hrana:
Už ich práca dokonaná.

Dokonaná - no semeno
v rodnú pôdu uloženo -
v rodnú pôdu, v ruky Božie:
Nezdusí ho tŕnie, hložie.
Prejde zima, svitne ráno:
Vzíde žitko zaoranô.

Dole, orle, z výšin, dole!
Už ostáva pusté pole,
už piesenky ohlas hynie:
?Veje vietor po doline.?

Blysnú vatry po okolí
a pri vatre zbor sokolí
zahudie tú pieseň ľudu:
?Boli časy, ešte budú!?
Bo čo v svete všetko minie,
pravda naša nezahynie!

Piesne vojenské

I.

Stojí koník pri javore,
pri javore v bielom dvore.
A v tam dvore smutno stojí,
na vojnu sa šuhaj strojí.

Janík, Janík, biely Janík!
Nač ti šabľa, vraný koník?
Šabľa britká, koník divý -
ver' mi, budeš nešťastlivý!

Hej, šablička vybrúsená,
to je moja mladá žena!
A koníček divý, vraný -
to je môj svet maľovaný!
Janík, Janík, biely Janík!
Do tábora úzky chodník -
úzky chodník, šíra voda:
Ver' ťa bude, šuhaj, škoda!

Šabľa moja rúbe vzteklo,
prerúbe ma i cez peklo
a koník môj kľatá stvora,
prepluje i šíre morá!

Janík, Janík, biely Janík!
Tenký ten tvoj dolománik;
v tom tábore smutne hrajú,
veru ťa tam dostrieľajú!

Hrajú guľky olovené -
zastrelia ma alebo nie!
Hraj, muzika, hraj len ešte
že sprobujem dobré šťastie!

Janík, Janík, biely Janík!
Nebudeš tam kapitánik,
nebudeš tam v striebre, zlate,
ale budeš v prachu, blate.

A čože mne striebro, zlato?
Ani ja ta nejdem zato,
ale idem v boj biť sa ja
za slobodu svojho kraja!

Janík, Janík, biely Janík!
Tam zvädne môj tulipánik;
ponad horou čiema zora:
Nechoď, milý, do tábora!

Nič sa neboj, moja drahá!
Veď ho skropím krvou vraha;
tou krvou i zlé znamenie -
čierna zora - orumenie!
Janík, Janík, biely Janík!
Márna šabľa, márny koník;
v tom tábore vyzváňajú -
tam mi teba pochovajú!

Nedbám, keď ma pochovajú,
nech si ma len spomínajú;
nedbám, nedbám, nebanujem,
len si voľnosť vybojujem.

II.

Keď odchodil milý z dvora,
vyťal krížik do javora
a pod krížik štyri slová:
Milá moja, ostaň zdravá!

V prvý deň ten kríž belavý:
Kdeže sa moj milý baví?
Baví sa on v dlhom rade,
sprobúva tam rúčky mladé.

Na druhý deň kríž krvavý:
Kdeže sa môj milý baví?
Baví sa on na bojisku
v daždi guliek, v šabieľ blysku.

Na tretí deň kríž ten tmavý:
Kdeže sa môj milý baví?
V šírom poli dorúbaný,
chránia ti ho straky, vrany!

Vrany, vrany, čierne vrany!
Kde môj milý pochovaný?
Či na holi, či na doli,
či na šírom, pustom poli?

I na holi i na doli -
i na šírom, pustom poli;
jeden palček za horami,
druhý palček za morami.

Jaj, Bože môj, Bože milý!
Čo ťa mi tak zachránili -
bez truhličky, bez jamičky
roznosili na kúštičky?!

?Nač mi truhla, milá moja!
Veď som padol vprostred boja;
nač mi jamka úzka, tmavá:
Môj hrob veľký jak má sláva!?

III.

Letí sokol v šírom kole,
letí, letí od Budína:
Hej, sokole, môj sokole!
čis' videI tam môjho syna?

?VideI, videI včera, vloni -
včera, vloni v šírom poli;
tam on zastal pri pokoni,
tam ho biela hlávka bolí.?

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,
kto ťa chová, kto ťa pojí -
kto ťa chová v šírom poli,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
veď sú pri mne moji známi:
Dobre mňa tu kŕmia, poja
bujné vetry s obláčkami!

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,
kto pri tebe deň, noc stojí,
kto pri tebe v šírom poli,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
mám tu sluhov po svej vôli,
vo dne, v noci pri mne stoja
hladní vlci i sokoli!

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,
kto ťa lieči, kto ťa hojí,
kto ťa hojí v šírom poli,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
Dobre ja tu obstaraný -
mňa tu liečia, mňa tu hoja
sestry moje: straky, vrany!

A keď zomrieš, syn môj milý,
ktože ťa tam v hrob pristrojí,
kto sprevodí do mohyly,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
Mám tu dmžstva na tisíce:
Hviezdy, mesiac mňa pristroja,
vyprevodia fujavice.

Syn môj, syn môj - moje dieťa!
Čo si počne tvoja mati?!
Povedz aspoň, kde mám kvieťa
na hrobček tvoj zasievati?

Netráp sa ty, mati milá!
Obzri sa len kolo sebä:
Ten svet celý - má mohyla,
mramor kameň - sivé nebe!

IV.

Vrany, vrany, čierne vrany!
Skiad' letíte, z ktorej strany?
Letíme my od Budína:
Bolaže tam za hostina!
Bolože tam jedla, pitia -
bolože tam za kus žitia!
Ten tvoj Janík, to chlapina!
Nacedil nám hnedky vína,
nasekal nám sčerstva mäsa:
Najedzte sa! Napite sa!
Už sme chceli nasýtené
ďakovať mu za uctenie,
a on nám len kladie, kladie
nových jedál rad po rade.
Až na konfekt, smačnú stravu -
predloží nám - svoju hlavu.

Smrť Jánošíková

ÚVOD

Oj, city moje, iskry hromové!
Čože robíte taký zhon?
Veď vás už idem v slzách i slove
z úzkych prsov vypustiť von!

Ej, hej! vypustiť - ach! Ale ako?
vy rozkoše, žiale moje!
Keď to od srdca k srdcu deľako -
a tým svetom tak chladno je!

Keď nemá slová - šatočky súce,
pre vás, deti, úbohá mať!
Či vás v zodraté prózy onuce,
vás, zlatovlásky, mám odiať?

Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté,
do kvapky krv vypite mi -
než by ste mati žobrať po svete,
neznané blúdiť po zemi!

?Netráp sa, mati, o naše šaty,
len košieľky nám daj biele;
však dobrí ľudia budú nás znati
po hviezdach zlatých na čele.

Hej! a vieme my jeden kraj kdesi,
kde nás iste prijmú radi:
pôjdeme, mamko, v slovenské lesy,
v ten svet pekný bujnej mladi!

Tam nás už čaká jedľa šedivá,
už z diaľky náruč vystiera:
?Vitajte, deti!? - k nám sa prizýva,
?Ja vám budem za matera!?

Na mäkké lono si nás usadí,
zavinie do tieň-pláštika,
povesťou bájnou o svojej mladi
v sen milučký učičíka.? -

Jaj! Deti, to tam zakliate lesy,
tam mne vy večne zaspíte!
?Neboj sa, mamko, však nás raz vzkriesi
lastovička na úsvite.

Abo donesie pán boh k nám včielku,
abo dcéru šumiacich hôr,
čo spevné ústka pritkne nám k čielku
a na ruky pojme nás hor'.

Abo nás zbudí dupot jeleňov,
čo na čistý idú potok;
abo, čo chodia horou zelenou,
bystrých chlapcov duniaci krok:

?Kto to?? - No - ľaľa! - či nás neznáte?
Veď sme my tiež tak ako vy
zhodili biedy jarmo prekliate,
poddanstva striasli okovy!

?Tak? tedy dobre, to sme si svoji? -
povedá - ?no poďte s nami?
A my pôjdeme s nimi po zboji
hore-dolu dolinami.

Neboj sa, mamko! dobrí to ľudia,
bárs sa ich ten svet aj bojí;
keď aj v zápale časom poblúdia,
krajšie to, než hniť v pokoji.

Nesúď ich! Čistá duša ich mladá -
bárs aj zbroj krvou sfŕkaná.
Mladosť každého objíme rada,
kremä hada a tyrana.

Nehaň ich! To nie rytieri draví
krajov, kde slnko zachodí;
to nie východu vzteklé ohavy,
to voľné deti prírody.

Hrdí jak ten Kriváň vysoký;
veselí jak jarné pole;
smelí jak tie ich hôrne potoky -
a jak vetor svojej vôle.?

Oj, vetor, víchor širokej vôle
v prsiach mladistvých zrodený!
On s sebou nesie deti sokolie,
nesie, nesie - ku šibeni!

?Ej, počkajže len, keď noc stoveká,
noc poroby raz sa stratí -
keď v svetle pozná človek človeka,
ľudia prerečú odkľatí;

keď sa im mladé krídla rozviažu,
ich let mrákavy prebrodí:
Oni, sokoli, svetu ukiažu
cestu ku slnku slobody!

Nebanuj, mati, s tou chasou mladou
musíme von v slobodnú diaľ!
Zbohom! - čujeme huk vodopádov,
pieseň chlapcov z vysokých :brál.?

Tak len necháte tú chalupu úzku -
idete ta hľadať drusov?! -
Choďte! Však vy tiež raz na motúzku
odvisnete kritikusov!
I.
Horí ohník, horí na Kráľovej holi.
Ktože ho nakládol? - Dvanásti sokoli.
Dvanásti sokoli, sokolovia bieli,
akých ľudské oči viacej nevideli!
Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier,
akoby ich bola mala jedna mater;
jedna mater mala, v mlieku kúpavala,
zlatým povojníčkom bola povíjala.
To sa chlapci, to sa, jak oltárne sviece,
keď idú po háji, celý sa trbliece.
Košiefky zelené, striebrom obrúbené,
klobúčky obité, orlom podperené;
valaška, karabín a pištoliek dvoje:
To sa chlapci, to sa, potešenie moje!
Keď vatru rozložia na hronskom pohorí,
v dvanástich stoliciach biely deň zazorí.
A keď si od zeme chlapci zadupkajú,
dvanástim stoliciam žilky zaihrajú.
Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne,
to až hen v Budíne srdce pánom stisne!

Hory, šíre hory - to ich rodné dvory,
hole, sivé hole - to ich voľné pole -
a na tom Kriváni zámok murovaný:
Ktože tým pod slnkom vofne žiť zabráni?!

A ten ich kapitán, to je len vefký pán!
Perečko beľavé, červený dolomán;
keď ide po hore, ako ranné zore,
keď ide po lese, celý svet sa trasie!

Od Tatier k Dunaju fudia si šopkajú:
Ber, pane, tie dane, však príde rátanie.
Ber; vlčko, však ty to zaplatíš raz kožou!
Nezvieš skiaď, iba keď zblysne dvanásť nožov:
?Stoj! tisíc hrmených!? - vyskočia desiati, -
?stoj! - daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!?
Nad hlavou paloše, na prsiach pištole:
?Sem, pane, tie zdrané slovenské mozole!?

Od Tatier k Dunaju siroty spievajú:
Dajže, Bože, šťastia hôrnemu šuhaju!
Šťastia, Bože, šťastia zrána i zvečera,
a to takou mierou, ako nám on merá.
Merá nám on, merá dukáty z klobúka,
červenú angliu od buka do buka!

Nad horou na skale perečko sa belie:
Kloňte sa chalupy, traste sa kaštiele!
Bo kohos' Jánošík na paloš načiara,
tomu nespomôžu ani tria cisára;
a komu odpíše lístoček trirohý,
toho nezachráňa múry do oblohy.
Raz junák zapískne - z dvanásť pušiek ,blyskne;
druhý raz zapískne - tisíc chlapcov zvýskne;
tretí raz zapískne - šabličky zazvonia
zhora od Považia, zhora od Pohronia -
a jedným sa hlasom ozvú štyri strany:
?My sme u nás doma - my sme tuná páni!?

Horí ohník, horí - nie jak voľakedy
a okolo ohňa desať chlapcov sedí.
Sedia oni, sedia, do ohníčka hľädia
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia.
Len keď bor zašumie, keď vetor zaveje,
skočia - zavzdychajú: ?Jaj, naše nádeje!
Janíčko, Janíčko, ty naše slniečko!
Čakáme na teba sťa na ten deň z neba.
Svitaj, Bože, svitaj, že by bolo ráno,
aby nás ohrialo slnko maľováno!
Už vatra dohára jak obetná žiara,
a chlapci sťa sochy okolo oltára,
sedia oni, sedia do ohníčka hľädia -
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia.
Už plamenček malý, - už len blysk slabušký,
na nich sťa na hroboch svätojánske mušky;
už i ten plamenček pomaly zhasína -
už temno, už ticho jak v stred cintorína.
A kdesi čo zvolá ako nadzemská moc:
,Jánošík lapený! - Šuhajci, dobrú noc!?

Zahučali hory, zahučali doly -
zanôtili chlapci: ?Boli časy, boli!
Boli časy, boli, ale sa minuli -
po maličkej chvíli minieme sa i my!
Keď sa my minieme, minie sa krajina,
akoby odlomil vŕštek z rozmarína;
keď sa my minieme, minie sa celý svet,
akoby odpadol z červenej ruže kvet.?
II.
Padá rosa, padá za bieleho rána,
plačúci paholček ovečky zaháňa:
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami!
Dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly,
veď vám už tí páni Janíčka zlapali!
Zlapali, zlapali sťa vtáčka na lepe,
keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe.
A jeho obstali i zhora i zdola,
sťa tie čierne vrany bieleho sokola.

Jánošík za stolom vínečko popíja -
a pohon za štýr strán biely dom dobýja.
Jánošík, junošík, obzriže sa hore:
Už je kolo teba drábov celé more, -
more šíre, more, a ty malý kameň:
?Poddaj sa, Jánošík, veď ti je už ameň!?
A čo by vás, Nemcov, bolo za tri svety,
to ste Janíčkovi iba pod pôl päty.
A čo by ste z neba ako dážď padali,
to ste Janíčkovi len pod palček malý!

U dverí sekery, v oblokoch pištole:
?Hej, veru neujdeš, pekný náš sokole!?
A čo by ste strely .búrkou doň sypali:
Ešte pre Janíčka guľku neuliali.
Čo ťať doň budete, ako v hore do pňä,
košelečka jeho krvou nezamokne.

Jánošík si ešte popíja pomaly -
a pohon sa naňho dvermi dnuká valí:
?Chyťte ho!? - No len, no! Sadkajte si málo,
ešte mi tu kvapka vínečka zostalo!
?Chyťte ho!? - Ktože to? Ty, Gajdošík zradný?!
Ty zradca? Teda ty samý prvý padni!
A tu jedným chmatom oddrapí roh stola:
Zafundží - a zradný Gajdošík mŕtvola.

Janík spoza stola ani hor' nevstáva
a tí dnu naň kypia ako divá riava:
?Nebojte sa, chlapci! Smelo sa doňho len!
Však nás je tu tisíc, a on je len jeden!?
Tak tedy? - Dobre, no! - Zahrajú v ňom žily:
Hrmien bôh! Koľko vás ide do pôl kily?!
Jednu rúčku vpravo, druhú vystre vlevo,
a už drábi ležia ako v báni drevo.

I bol by už Janík na slobode býval,
keby sa na neho zlý duch nebol díval.
No, baba, babečka zavreští z prípecka:
?Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!?
Nasypali hrachu pod jelenie nôžky,
hneď mu dali na ne centové ostrôžky.
Ale sa Jánošík sotva popohýna,
už mu putá spŕchnu sťa dáka škrupina:
Hoj, tisíc prabohov! Vy galgani spilí -
zjete si to hneďky, čo stes' navarili!
Iba raz spakrukou dokola zatočí,
už siedmim lapajom stĺpkom stoja oči;
len raz sa činčierom dokola zaženie,
už to všetko leží sťa zbité osenie.

Darmo doň rúbali, darmo doň strieľali,
darmo, predarmíčko jak do žuloskaly.
A bol by už Janík na slobode býval,
keby sa na neho zlý duch nebol díval.
No, baba, babečka zavreští z prípecka:
?Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!?
Tu naraz sto pušiek doňho zahrmelo,
tu naraz sto šabieľ hromom doň udrelo;
no všetky tie šable, no všetky tie strely
naspäť vám od neho do vrahov udreli.
Len jedna krivuľka, čo spakruky švihla,
čarovnú mu žilku v opasku prestrihla:
?Hej, ta ste mi dali, čo ste mi dať mali!?
Už junák Jánošík jak ten chlapček malý,
už mu rúčky, nôžky v putá okovali.
Bodaj teba, baba, čerti boli vzali!

Jánošík, kapitán, bol si jak tulipán,
ale ti už zvlečú ten pekný dolomán,
dolomán červený, zelenú košeľu;
jaj, beda, prebeda, veru ti podstelú.
Veru ti podstelú na britvy, požiare:
Len bite, len tnite, veď vás pán Boh skárä!

Janíček, zbojníček, samopašné dieťa!
Kebys' bol nezbíjal, nemučili by ťa,
?Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal,
čiemu krv tyranov trávniček popíjal;
zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete:
A vy že odkedy ten biedny ľud drete?!?
Jánošík, junošík, máš ty zlata mnoho,
povedz nám, kde ho máš? - ?Čo koho do toho?
Kde ho mám, tam ho mám, v tajných sieňach Tatry
však si ho ten nájde, komu ono patrí.
Nebolo to moje, nebude to vaše -
len toho, čo šabľu za pravdu opáše!?
Jánošík, junošík, máš veľké poklady:
Vymeňže si, vymeň ten svoj .život mladý!
?Vymeniť? - A načo? Vy psohlavci vzteklí!
Nie! - Teraz ma zjedzte, keď ste ma upiekli!?
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami;
dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly,
veď vám už pre Janka stužku usúkali.
III.
Noc je. Spí čierno mesto sťa ten tyran starý -
spí, spí, no strach jak mura sedí mu na tvári,
hriechy dňa všetky v tmavom ukryté závoji;
len jedna veža nad ním sťa žaloba stojí.
Stojí, strmie výš a výš, hor' v temnú oblohu,
zdá sa čiahať až hore k nohám pánu Bohu.
I to celô okolie v smrtnom spánku leží;
len jedna duša bdeje kdesi v čiernej veži.
Spi, snívaj, ľud nevoľný - môžeš si spať sticha:
Však jeden tu za všetkých v ťažkých putách vzdychá.
A kto tie vzdychy číta, kto tie bôle sluchá?
Všetko, všetko zaspalo - dokola noc hluchá.
Čo to? Či to lúč dáka, či to vtáča bielo
na okno čiernej veže tíško doletelo?
Či to anjel poslaný s palmami pokoja?
Či prišla, mŕtvy ľud môj, k nemu duša tvoja?

Janíčko, Janíčko, ty moje srdiečko -
ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko!
Nesiem ti perečko v svojej pravej rúčke:
Jaj, beda, prebeda, už sme na rozlúčke!
Jedna ceste hore, druhá cesta dole:
Kdeže sa zídeme, biely moj sokole?

I púšťa dnu okienkom kvietky ľaliové,
i načúva schýlená, čo jej milý povie.
A sotva sa tie kvety v čiernej tme stratili,
už hlas známy zastená z hĺbky tej mohyly:
?Zbohom!? - A deva ?Zbohom!? vzdychne jak ozvena
a ako kvet podťatý padá na kolená.
Tým slovom dolu padá, tým i hore vstáva,
v tom slove jej časný hrob - i jej večná sláva:
Zbohom! Nadnes, dobrú noc!
Tam z dvoch koncov zeme
naráno si, milý môj, dobrý deň povieme.
Zbohom! Nadnes, dobrú noc! ?Boh ti dá i tebe!? -
I zrazu sa vychytí jak duša do nebe.
Letí, letí, ulieta sťa dáka bohyňa
a za ňou sa ozýva pieseň labutina:

Dunaju, Dunaju, milý môj šuhaju,
počkaj len máličko, veď za mnou volajú.
Počkaj, milý, počkaj aspoň len trošíčku,
že sa ešte obzrem na svoju mamičku!
Moja mať, moja mať! Čože máš slzy liať:
na to si ma mala, abys' ma vydala.
Mala si ma, mala, ales' nesnívala,
komu si ma, komu, mamičko, chovala!
Ty si ma chovala bielemu sokolu,
a on ma zanechal na širokom poľu;
na širokom poľu vybral si ženičku,
vybral si on inú - čiernu šibeničku.
Žeň sa ty len, milý, keď ti taká vôľa,
však som si ja našla iného sokola, -
ženi sa len, ženi ešte tej jeseni,
veď zato nezvädne venček môj zelený.
Nezvädne, nezvädne, ani neopadne:
Zasadím si ho ja v tom Dunaji na dne.

Mati moja, mati! Čože máš plakati?
Veď mne tam nebude ťažko privykati.
Keď sa mi môj milý sladko prihovorí -
zabudnem ja ľahko na tie vaše dvory;
keď ma raz objímu jeho prajné rúčky
zabudnem ja ľahko na ten svet celučký;
a keď on poľúbi moje biele líčko -
zabudnem, zabudnem na teba, mamičko!
Dunaju, Dunaju, švárny môj šuhaju,
počkaj len máličko, veď za mnou volajú.
Sestričky, družičky, ostávajte zdravy,
už mi snímať idú zlatú partu z hlavy:
Tie dunajské vlnky pekne, krásne nôťa -
tie mi tam vypletú stužôčku z vrkoča;
tie dunajské rybky, keď sa o mne zvedia,
tie mňa, svoju paniu, od ľúbosti zjedia.

Dunaju, Dunaju, ľúby môj šuhaju,
počkajže len ešte, veď za mnou volajú.
Ostávajte zdravy, vy domové prahy -
nebudú viac na vás moje biele nohy;
ostávajte zdravy, vy domové kľučky -
nebudú viac na vás moje biele rúčky.
Ej, má môj milený inakšie kaštiele,
kde si budú chodiť moje nôžky biele;
budú sa prechodiť zo dvora do dvora:
Od Váhu, od Hrona do Čierneho mora.

Vtom za horu zapadla jak hviezda letiaca;
nikto ju viac nevidel krem toho mesiaca,
len on, chudák, čo o tom nepovie nikomu,
samotný ju sprevodil do nového domu.
Nikto o nej viac nečul - len tie bralá lesné,
tie sa ešte tam lúčia s ohlasom jej piesne:
Otvárajte bránu peknú, maľovanú,
že si ja nezlámem venček z majoránu.
Mladý zať, mladý zať, snímajže ma rúče,
že si ti nestratím od pokladu kľúče.
IV.
Kam to ten mesiac hľädí, že je taký bledý?
Oj, hlboko, hlboko, kde ]ánošík sedí!
Hej, Jánoško, Jánošík, kamarát slobody,
zle sa tebe akosi na tom svete vodí!
Tvoje silné dve rúčky prikuté o skaly,
čo sa kedys' pred nimi brány otvárali,
tie nožičky jelenie nakrátko lapené,
čo kedysi tri krajiny neboli dosť pre ne.
Štyri steny plesnivé - to tvoj svet slobody:
Hej, kamarát, kamarát - zle sa tebe vodí!

On spí - mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne;
tu skovaný v okovoch, ale voľný vo sne.
Oj, spi, duša mladušká, spi pekný dlhý sen -
keď v skutku nie, svoj život skonč trebárs vo sne len!
Spí opretý na kláte, odretý zo zlata,
ale na ňom nadzemská ligoce sa šata.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári.
Bo svetlom tým, čo zhora okienkom dnu vpadá,
s sebou, s Bohom zmierená duša jeho mladá -
sťa rebríkom Jakuba v iný svet vyšla si
hľadať pravú otčinu prasvetla i krásy.
A tam pred ňou tajomný závoj sa rozdvojí:
I v zorách dňa večného vítajú sa svoji.

Tak sníva junák väzeň mladosti krásny sen:
Oj, ži mi, ži, junák môj, ži aspoň vo sne len!
Snívaj, snívaj o slávy báječnom úslní -
snívaj aspoň, príde čas a sen tvoj sa splní!
A to svetlo, páč len, páč, čím diaľ, to viac svitá,
a pred ním v štyri kúty uniká tma zbitá.
Tie steny zarazene, tisícimi zraky
dívajú sa na neho sťa na zázrak dáky,
dívajú sa i blednú - iste sa ho boja:
On v ich moci pokojný - ony bez pokoja.

Z kútov kosti vykukli i umrlčie hlavy -
zdá sa, že jedna druhej o súdnom dni vraví.
I hady sa hor' vzpäli - no klesli odrazu:
bo nemožno na slávu hľadieť zemeplazu.
Tak sníva junák väzeň v čarosvetlom kráži,
Bo pokoj, pokoj Boží ponad ním tu stráži.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári.
Sem, sem sa poďte dívať, bračekovci moji!
To chvíľka, čo za celý jeden život stojí!

Tma dvíha sa odboku: Ha! Stoj ešte málo,
stoj, preboha, veď ešte len čo zasvitalo!
Už sa blíži nečulá - tvár jasnú už kryje,
už tie líčka ostali jak zvädlé ľalie;
ústa zo sna šepocú: Ach, milá, premilá!
Kam odchodíš? Beda mne! Kam si sa stratila?!
A putá sa ohlásia. Vzlietnu mihalnice,
jak v tom svete povestí strážne holubice,
čo dva tajné poklady krídly ukrývali -
i v rose sa strbliecu očiek dva kryštály.

Ich zrak sa tu napnute v tých hrôzach zamára
a v mysli omráčenej jej čarovná žiara
svieti ešte menisto, ako lúč z oblaka,
ako na mračnom nebi dúha sedmoraká.
Duša kdes' medzi nebom i peklom zostala,
jak laň, čo ju hadiska moc zraku skovala.
Tam stojí ohromená v zakliatom pokoji;
na zem, to priepasť hrozná, zísť sa dolu bojí,
a do neba vrátiť sa nemá viacej moci:
Vtom dvere zarachotia sťa hrom v tichej noci,
a duša tým zronená zaplače -na zemi.
Bo sa pred ňou všetky tie bájsvetov objemy
sťa meteory jasné razom rozstreli,
len iskry v pamäť padli, do svojej mohyly.
A bárs aj stroskotané, no nie vyhasené -
čakajú tu v tichosti na nové vzkriesenie.
A kto to v bledom svetle na prahu sa javí,
odliaty jak by v plameň v dlhý plášť krvavý?
?Zhotuj dušu k odchodu! Bije tvá hodina.?
Rečie - mizne, a brána hurtom sa zamkýna.
Tak diabol, keď pre dušu prichodí sľúbenú -
pred ním svetielka, za ním hrmavy sa ženú.
V.
?Zhotuj dušu k odchodu! - Kto mi to povedá??
Chce ruku hor' zodvihnúť, ale sa mu nedá.
A hlas jeden preletí zimným víchrom cezeň:
?Bols', Jánošík, voľný pán, ale si už väzeň!?
Voľnosti, voľnosti, mával som ťa dosti,
a teraz ťa nemám ani za dve hrsti!
Vôľa moja, vôľa, kam si sa podela -
či svetom za letom si mi uletela?
Hoj, lietaj len, lietaj, keď ti taká ďaka,
lenže si vylietaj lepšieho junáka.
Lietaj len, prelietaj nad tie moje hrady,
azda sa tá lipka ešte daraz zmladí -
a keď sa nezmladí, sadni na prút holý,
zaspievaj, zašteboc: Boli časy, boli -
zaspievaj a vyleť prosto hor' do neba:
Lebo Boh nestvoril svet tento pre teba!

Zvonia na deň - mne na noc. Oj, srdce, nežiali:
My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali!
Spať večne - kto to káže? Boh? - Ľudia, tyrani!
Z po1cesty, z sveta môjho, ja ľuďmi vyhnaný!
Oj, ľudia, ľúti ľudia, vy draví šakali!
Brať život! Skiaď to právo? - Či ste ho vy dali?!

Ľudia - hej! Ľuďmi radi menujú sa oni,
tí, čo ľudské i božské šliapajú zákony.
Zákon je len jeden u nich, jeden zákon vlčí;
právo v putách - a pravda na hraniciach blčí.
No príde i prísť musí ten bohatier Boží,
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží;
no príde i prísť musí ten veľký deň súdu -
a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu!
Zomrieť! Tak výrok, - dobre, ja chodil po zboji;
ale kto viacej zbíjal, ja, či katia moji?!
Ja chodil po zboji, po tom šírom poli,
aby som zabudol o ťažkej nevoli,
ja chodil po zboji poľanou bezdrahou,
aby som naučil pravde pyšných vrahov;
ja chodil po zboji, za slobodou zlatou,
aby som rozrážal putá svojich bratov.
Sloboda, sloboda, slobodienka moja,
pre teba mne páni šibenice stroja!
Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali,
i vyniesol omdletú medzi Tatier skaly,
vlastným dychom ťa choval, na srdci zahrieval
a ťažké tvoje rany slzami polieval:
Preto mrieť? - Oj, rád zomriem, bos' sa ty mne milá
za to jedným pozrením dávno odmenila.
Znám to prvšie prezrenie, dosiar v duši tleje,
keď vzchodiac blysli na mňa dve hviezdy nádeje.
Oj, viem, všetko smrť vezme, len nie tie dva blesky,
tie mi svietiť budú hor' v ten môj svet nebeský. -

Ha! Svitá - koniec! - Mrkne - počiatok - kde?
Aký? Oj, zbohom, ty svet márny - môj svet nad oblaky!
VI.
Vejú vetry, vetriská od západnej strany,
kam tie mraky tak letia jak hladní havrani?
Snáď na chraňbu slniečku? Čo vy chmáry chcete
slniečko pochovávať? A ono pri svete!
Či by ste ho zaživa chceli v hrob položit?
Nie! Z toho nič nebude - nezomrie, čo má žiť!
Bo, čo ho aj na chvíľku zložíte do jamy:
povstane, vyrúbe so zlatými šabľami;
a potom do tej jamy - ľahnete vy sami.
Leťte, len leťte, keď vám to pokoja nedá -
ale potom nesteňte: Jaj, beda, prebeda!
A čo to za mrak tiahne cez tie šíre polia?
Čo tie vrany tak liecu, kráču dookola?
To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna,
vyprevádza zo sveta nezdarného syna.
Spevu, plaču neslýchať, len čo vietor duje,
a čo drobná rosička z neba poprchuje.

Páč! Na čiernom vozíku, v hlbokom dumaní,
to tam junák Jánošík, šuhaj maľovaný.
On v prostriedku sťa víťaz, kolo tváre bledie:
Zdá sa, že on to na smeť celý zástup vedie.
?Modlime sa!? - kňaz vraví. Za koho? ?Za teba!?
Nie, otče, ja už idem, za mňa sa netreba -
a tam? Boh dobrý, verím, milostive súdi;
no modlime sa radšej za tých biednych ľudí,
za ľud, za ľud nešťastný, za to chorô dieťa,
že by abo ožilo, abo šlo zo sveta!
Pozri ho, jak omdlieva na nevoľnom loži,
pozri tú tvár vpadnutú - či to obraz Boží? !
Jarmo jeho kolískou, síňavy ozdobou:
Oj, čis' kedy zmiluje ten pán Boh nad tebou,
ty dieťa utrpenia, zakliato v nevoli?!
Nič viac nevie o svete, iba že ho bolí;
žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže:
Čo chceš s ním, zač tie muky, spravodlivý Bože?
Sirota, nezná otca, mater, ani seba:
Otvor knihu, moj otče, zaň sa modliť treba!
Modliť! Ešte nie pozde, ešte sú nádeje,
ešte jedna iskierka na dne duše tleje;
a hoc ona malinká, hoc hlboko skrytá:
odkľaj mi ju, môj kňazu, - a svet nový svitá!
I zraky rozpálené zodvihne do neba,
modli sa, vrúcne modli - za koho? Za seba?
Oj, ľud biedny, oj, ľud môj? Ktože ťa zastane?
Ja idem už, ale Ty, všemohúci Pane,
zostaneš s ním, Ty zbav ho! - vzdychajúci volá.
A ľud nemý jak tôňa vlečie sa dokola.
A ľud slepý - nevidí za bieleho rána:
Zabíja otca svojho, čo ho za sna zháňa!

Od šibeníc zavialo, baby sa žehnajú;
na štyroch čiernych stĺpoch havrany krákajú:
?Poď k nám, poď k nám, Janíčko!?
- až strach kosti láme -
?Poď k nám, poď k nám gazdíčko! Dávno ťa čakáme!?
A on ide- k šibeni pri srdca tichosti,
bo mu duša hovorí: To oltár voľnosti.
VII.
Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera,
hlucho, temno na vzchode, jak vprostred cmitera.
Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa zhýna
sťa mať biedna nad rakvou jediného syna.
Hory, doly v pokore od Tatier k Dunaju,
nad nimi v šírom kole tam víly ihrajú.
Vprostred kola je hora a na holi skalka -
tam si spieva samotná bielych panien kráľka:
Nôžky chmára povíja, vlásky zora zláti -
ako biela ľalia, ako Božia mati.

Poď, poď, Janík, sokol zlatý,
poď do môjho náručia:
Budeme sa milovati
tu, kde nás viac nerozlúčia.

Oj, poď len, poď hore ku mne
z búrok sveta do pokoja:
Ej, veď ťa tu pekne, šumne
popristrája milá tvoja!

Tu ťa čaká oblek nový:
Pláštik z rosy - moja práca -
tu klobúčik slniečkový
i košieľka z žiar mesiaca.

Tu ťa čaká domček nový,
domček krásny, maľovaný;
dášik na ňom diamantový,
okienečká v štyri strany.

A v tom domku budeme si
žiť jak v raji, sami dvaja;
kol nás večné družíc plesy,
družíc Tatier i Dunaja.

Oj, poď len, poď, sokol zlatý,
poď do môjho do náručia:
Budeme sa milovati
tu, kde nás viac nerozlúčia!

Tak spieva. Spevy hrajú ponad oblakami -
a on vstred černovojska pod šibenicami;
tam na tom hroznom vŕšku, na prahu dvoch svetov -
nebo nad ním vysoké - svet nízky pod pätou -
stojí neohrozený so zrakom upretým,
stojí junák Jánošík - jak dakedy predtým,
keď tú svoju družinu prezeral pred bojom,
tú, čo žila, mrela v ňom jak hrom v blesku svojom;
rúčky tak založené v zelenej košieľki,
i ten istý klobúčik i pierko tak celky,
i tá dumka na tvári i tá žiara v oku,
všetko tak - len palošík chýba mu pri boku.
Len keď hlas známy: ?Velej? - zaznie tam od lesa
?Velej! smrť abo voľnosť! Bratia, nedajme sa!?
On stojí jak by kameň, rúčky nepohnuté,
na pozdrav bratov vrelý posiela - vzdychnutie.
Vzdychnutie sťa by bralo mŕtvo sa ozvalo
no, všetko to, ach, všetko, čo mu zostalo
Bo účty jeho s týmto svetom uzavreté,
čuvstvo drieme a myseľ kdesi v druhom svete
Tam, tam, v tom svete peknom, kde nebo tak nízko
kde srdce, vrúcno srdce ku srdcu tak blízko
V svete zašlej mladosti. Tu ligotné chvíle
oblietli ho dokola sťa zlaté motýle.
A on, znovuzrodený v malého šuhaja,
tiahne s nimi slávnostne do rodného kraja.

Páč! Už ho z diaľky víta jasnočelá hoľa,
tu z vŕšku naň kostolík tajným hlasom volá
tam za ním rodná rieka túžobne narieka;
zo dvoch strán ho zelené kopce objímajú,
zo dvoch strán háje za ním ľúbosťou vzdychajú;
lúčina mu chodníček ku dedine kveti:
Vitaj, vitaj, Janíček! Bežia k nemu dati;
pred domom mať, rodina i celý svet známy
obhŕdli ho dokola: Vitaj medzi nami!
Blízko, diaľno - to všetko ku nemu sa ženie,
ľúbaniu a vítaniu konca-kraja nenie.
Akoby práve teraz vracal so zo školy,
nestihne ani vetiť: Bodaj zdravy bolí!

Len v šír tá duša mladá ramená rozloží
i pritisne na srdce celučký svet Boží.
No sotvy jak tá včielka primrie na list sladký,
sotvy usne jak dieťa na prsiach svej matky:
Už ruky hadovitej dotknutie studené
prebúdza ho; i z raja naveky vyženie.

Už je hore. - Ešte raz zrak na hory hodí -
hej, na hory, na hory, na ten svet slobody!
Kraju môj, bájny kraju i spevu i sily,
kde košelečky tkajú bohatierom víly,
spevcov zlaté rusalky z nadzemských vôd poja:
Oj, kde máš v svete páru, ty krásna vlasť moja!
Hory, tie čierne hory, ťažko zastenali,
on ticho hľadí na ne, nesmúti, nežiali;
bo ich pamäť jak lampa čarovná pozláti,
i oblieka v slnkové starodávne šaty.
A on v tých svetoch bájnych sám seba pozerá,
pozerá sa sťa slnko nad morom zvečera.
Na šabli vyštrbenej junák podopretý
díva sa tam z troch kopcov na tie rodné svety.

Z vojny ide syn ľudu po víťaznom boji
a tu ešte boj jeden v duši jeho stojí.
Dole - sedliačik orie, na nevlastnom poli,
a hore - ohník horí na Kráľovej holi.
Čože? kamže? Či plúžiť to nevlastné pole,
či po horách si chodiť s chlapci dobrej vôle?
No nehľadí on dlho po nevoľnom poli:
Ta letí orol mladý medzi tie sokoly!
Pri vatre gajdy hučia, v skoku sú chlapiská,
v ruke pohár a v druhej valaška sa blýska:
?Hore hu! Nič to preto, že sme my chudobní,
hoc sme i chudobní, ale chlapci hodní!
Hore hu! Nič to zato, že sa biedne máme:
Naša dobrá vóľa i tú biedu zláme!?

A s tou švárnou družinou chodí on po horách
pri slnci a mesiaci, pri hviezdach i zorách;
chodí si on sťa vietor bez dráhy, bez cesty,
strachy pred ním a za ním báječné povesti.
Nad biedou utisnutou poslom Božím vstáva,
kvetom skvitá krvavým na rumišti práva.
To na Holi boj bije, samučičký samý,
boj bije junák smelý s troma stolicami.
To na Kriváni stojí, dušu v túžbach kojí,
pozerá orla v letu pri slnka východe -
i spieva si piesenku o zlatej slobode.
To dumku šuhaj dumá v Prosiečnej doline,
dumá, či to zakliaťa predsa raz pominie.
A všetky tie obrazy taks' milo naň smejú,
že znovu v ňom vzbudili usnutú nádeju.

Hoj, a duša ešte raz do nich sa pristrojí,
jak bohatier napokon do čarovných zbrojí,
a po nej sa rozleje sila nevystihlá;
cíti, že by ramenom zem do neba zdvihla.
A vtom kňaz povie: ?Amen!? - Jaj, Bože nad nami! -
Hmla zašla - a Jánošík víta sa s vílami.
Tri ráz od hôr zablysne, tri zhučia výstrely:
Oj! Časy naše, časy, kam ste sa podeli?!

A tým poľom - či to hmla, či šatka belavá?
Či to vietor, či dakto ?Stojte!? voláva
?Stojte! Tu list s pečaťou od Jeho Jasnosti!?
Pozde, pozde, už sa on nevráti z večnosti.
Pozde, pozde dobehli cisárske patenty:
Nedá Janík za seba štyri regimenty!

Ľud okolo šibene - sťa .mŕtva skalina -
nevzdychne, nezaplače, pästí nezatína.
Ide domov - pomaly - ale dák z nechuti,
čo krok zrobí, to stane, to hlavou pokrúti;
čím diaľ ide, tým mu viac čosi srdce zviera,
dač sa v duši ozýva: Jánošík zomiera!
A to srdca zvieranie viacej neprestane
a hlas ten bude volať na zmŕtvych povstanie,
prebije sa cez prsia, cez hory, cez lesy -
bude volať do všech strán: Janíčko! Kdeže si?!
VIII.
Hmlisté, pošmúrne nebo nad Tatrou, Dunajom.
Tak je dáko otupno tým slovenským krajom,
jak zakliatou krajinou. Zem jak by dusená,
sťa žena pri pôrode; len stená a stená
a plod vydať nemôže. Už vŕšky skopneli,
utopili Morenu o Smrtnej nedeli,
roznosili už deti prvšie jarné púčky,
už dávno zakukali po hájoch kukučky -
a jara nechyrovať. Prešlo i Vzkriesenie
a ešte horou-dolou nič sa nezelenie.
Hora v puku, pole v kle utúleno drieme
a ľudia von oblokom na tie holé zeme
zrakmi beznádejnými nemo pozerajú -
s rukami zloženými, čo bude, čakajú.

Staré baby pri peci trímu tajné rady,
spomnú Janka i jeho zakliate poklady.
Vraj, vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví,
aj dostať ich, vraj, možno; len ten kvet jánový,
čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa,
čo kvitne o polnoci na svätého Jána -
ten dostať: To tajomstvo, čo ešte neznáme -
na čom si dosiaľ ten svet darmo hlavu láme.
Spomnú i pás, košieľku, čo mu dali víly,
i valašku, čo mala za sto chlapov sily.
Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala,
ale vtedy on skonal a ona - skapala.

Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá,
i tá švárna družina, čo si s ním chodila;
len tie pusté chodníčky, čo po nich zostali,
a tie mená vyťaté na tatranské skaly.
Napokon ešte prídu na tie mrcha časy,
a tu sa jedna stará kdes' z kúta ohlási -
to sa krížom všetkými svätými zaklína,
že týmto pľuštiam, lejám, len on, vraj, príčina;
bo že on ver' neumrel, že ho rodné víly
čarodejníckym prútom k životu vrátili.
A na svoje dve oči že ho raz videla
v búrke na dreku letieť sťa by jasná strela.
A bohzná, čo si všetko nenarozprávajú
o divoch, čo sa stali a čo sa stať majú.

Šuhaji zas nespustia oka z tamtej strany,
kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný.
Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje,
ale tam nič nevídať, len leje a leje.

Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi,
ten vidí bielych panien veliké zástupy;
ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie,
ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.
IX.
Zjavenie
RUSALKY

Kukala kukučka z zeleného bučka,
sedem ráz skukala - sedem ročkov dala.
Janíčko, Janko náš, biele už líčka máš,
jasné už očká máš, zlaté už vlásky máš;
sedem rôčkov míňa, pôjdeme na sobáš.

VÍLY

Bude svadba, bude, pamätajte, ľudie,
akej viac nebude, kým svet svetom bude!

RUSALKY

Prídu naši, prídu vaši -
bude sobáš nad sobáši.
Bieli orli svadobníci
a sokoli domeníci;
biele víly, to družice,
zlaté panny, tanečnice.
Príde mesiac jasnočelý,
bude družbom na veselí;
príde slnko v koči zlatom,
bude naším starým svatom;
prídu svatky i svatovie,
drobné hviezdy diamantovie.
Hrať nám budú hrmavice,
strieľať, trúbiť hrom s víchrami,
výskať, spievať fujavice.

CHÓR

Bude svadba nad svadbami.

VÍLY

Už zváč chodí, už zváč lieta
od kraj sveta do kraj sveta,
od hviezdičky do hviezdičky,
od bračeka do sestričky.

CHÓR

Páľte, trúbte, hrom s víchrami:
Nech - je svadba nad svadbami!

KRÁĽKA

Pozrite len, biele deti,
či to už deň Slávy svitá?
Jajže, Bože! Družba letí
a ja ešte nezavitá!
Sem tie kvety, biele deti,
sem tie ruže i ľalie -
pokým družba sem doletí,
nech mi parta čielko vije.
Pozrite len, už na hore
blýska svatov vozík zlatý;
sestry! Vstáva zem i more!
Oblečte ma v biele šaty!
Čujte, čujte, biele deti,
čo to za šum z každej strany:
To rodina naša letí,
otvárajte zlaté brány!

CHÓR

Párte, trúbte, hrom s víchrami:
Nech je svadba nad svadbami!

DRUŽICE

Pôjdeme my na ten sobáš
v žiare slnka, v hromov hluku,
ponad svetom, Janík, podáš
bielej kráľke pravú ruku.
Zaznie pieseň oslávenia,
rozlejú sa zemou zore;
svet zlý padne na kolená -
a národ náš vstane hore!

TANEČNICE

Hurá, sestry! Hromy hudú:
Boli časy, ešte budú!
Hurá, sestry! Sem sa v kolá:
Razom! Cez dva póly zeme -
že zem s nebom dookola
jasnou dúhou zavijeme!

SVADOBNÍCI

Už sa rojí zbor nebeský
svadobníkov, domeníkov
po dva víchry, po dva blesky
zapriahajú do vozíkov.
A na dvore, šírom dvore
stojí, hrabe tátoš biely:
Hore sa naň, junák, hore!
Do rúk paloš z jasnej strely!
Hor' sa, šuhaj nad šuhaja,
hor' na koňa! My za tebou
poletíme - hoja, hoja!
Šírym svetom, kde nik nebou!
Poletíme cez tri svety,
mliečnou cestou, hore, dolu;
sprevodíme - kvet nad kvety -
mladú našu k Slávy stolu.

DOMENÍCI

Vyjde pred dom dobrá mati
i požehná párik mladý,
otvorí im svet odkliaty -
šíre dvory, zlaté hrady. . .

SVAT

Napred, napred! Čas uchodí:
Nech sa začnú Slávy hody!

DRUŽBA

Už je panna ovenčená,
páľte, trúbte, hrom s víchrami,
už je brána otvorená:
Nech je svadba nad svadbami!

Už hromy zahrmeli - hrom striasa horami
a všetko ozýva sa sedem krajinami:
Nech je svadba nad svadbami!

Žltá ľalia

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali!
.
Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije -
a hrob všetko popije.
.
Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory -
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.
.
A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali!
.
Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať -
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?
.
To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.
.
Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete -
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.
Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
"Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!"
.
Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
"My budeme večne svoji,
nás ani smrt' nerozdvojí!"
.
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.
Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.
Pod prah si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji -
my budeme vždy svoji!
.
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.
.
Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac deň čo deň
a na tretí - raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. -
.
Prešiel rôček - aj žiaľ z očiek.
Ktosi klope na oblôček:
Kto to, kto to? "Ja som z mesta,
blúdim - neznám, kde tu cesta?"
Tam napravo, mladý pane -
za potokom na tej strane! -
.
Hora hučí, dáždik rosí;
a na dvere klope ktosi:
"Neznám, ako cez tú vodu,
niet lavičky ani brodu!"
Vyšla Evka, pokázala:
Tu, hľa! v kroví lávka malá!
A pán jej dá peniaz zlatý:
"Budeš na mňa pamätati." -
.
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
sotva prejdú tri či štyri,
už k chalúpke chodník šíry.
A v chalúpke pán už známy
v čiernom fračku - (s kopýtkami).
.
"Škoda ruži na kaluži,
keď môže byť, kde zatúži;
škoda živej osobe
s umrlcom žiť na hrobe.
Poď von, milá, z tej samoty,
zavediem ťa do paloty;
poďže, milá, poď von sťato,
zavediem ťa v striebro, zlato -
zavediem ťa do mesta:
budeš moja nevesta!" -
Evka dlho neniekala,
pravú rúčku pánu dala.
A on jej dal prsteň zlatý:
"Večer prídem aj so svaty!"
.
Vyšla Evka až na cestu.
Hľadí ona, hľadí k mestu,
jak vyzerá, tak vyzerá -
od poludnia do večera:
Ach, bože môj, bože drahý,
ešte nezrieť kolimahy!
Už slnko preč - začne sa tmieť,
a milého jak niet, tak niet.
tažko čakať v noci vonku,
ešte ťažšie v pustom domku.
Na ohníček triesky dáva
a za každou povzdycháva:
Poďže, milý, poďže ko mne,
bo sa srdce trasie vo mne! -
.
O polnoci prah zapuká:
Kto to? "Ženo, pusť ma dnuká!"
Kto? Bože! či to on?!
"On, tvoj Adam ide von,
ide, ide spod prahu:
čis' držala prísahu?!"
Jaj, kohútky, spievajte,
zamoriť ma nedajte!
Hybaj, hybaj, milý ko mne -
lebo hnedky bude po mne!
"Idem, idem, moja žena -
už som tu von po ramená;
idem, idem spod prahu:
čis' držala prísahu?!"
Vrznú dvere: "Tu ma máš!
Žena moja, či ma znáš?!"
Ach, čo to máš za podobu?
"Žena moja, ako z hrobu."
Ani uši, ani zraky -
"Hja, pod zemou svet je taký:
očí, uší - tam netreba,
tam sú svoji vedľa seba."
Len čis' to ty, Adam ľúby?
Tvár bez nosa, dlhé zuby.
A čože tak hŕkaš s nimi?
"Huj, od zimy - huj, od zimy."
Choď ku krbu! pri plameni
zohreješ si chladné kosti.
"Oheň,plameň je studený
pre skrahnutých mŕtvych hostí."
Ta príď zajtra na slniečko,
to i mŕtvu zem ohrieva.
"Nie! - na tvoje chcem srdiečko
priam, kým kohút nezaspieva!"
Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa!
"Moja ľúba, čo máš z báťa?
Boj sa, ženo, či neboj:
Tys' moja raz a ja tvoj!"
Vtom ju pojme do náručia -
on rumenie, ona bľadne:
kohút spieva - víchry zhučia -
i všetko sa vraz prepadne.
.
Stojí, stojí mohyla,
na mohyle zlá chvíľa;
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
Evka, žltá ľalija.
.
A spolnoci jej zať mladý
prichodí k nej na vohl'ady;
.
vyjde hore na mohylu,
tak on teší svoju milú:
ohnivý dážď na ňu leje
a s rihotom tŕnie seje.
.
A ľalija ťažko vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali.

Chalupka Samo

Boj pri Jelšave

Poniže Jelšavy
zelené moravy,
a na tých moravách
vejú dve zástavy.

Nad jednou zástavou
blyští sa kríž svätý,
pod krížom slovenské
šíkom stoja čaty.

A nad druhou mesiac
svieti si zvysoka,
pod mesiacom Turci,
tá zbojnič divoká.

A Turkov - tých vám je,
ako dreva v lese;
len dobre, že ich tá
zem božia unese:

a našich len zo žmeň:
oj, Bože náš, Bože!
Ak ty nepomôžeš,
ktože nám pomôže?

A surmity hrajú,
pália samopaly:
nad Muráň-dolinou
hory sa ozvali;

zadunelo pole
pod kopyty koňom:
čata sa za čatou
rúti Turek po ňom;

čata sa za čatou
rúti na Slováka
a hromom udiera
junák na junáka.

Cendžia ostré šable,
práskajú kopije,
a krv svojich synov
zem slovenská pije.

Hojže, ľudia, zle je!
Beda našej hlave:
už to naše vojsko
pätí ku Jelšave;

ku Jelšave pätí,
Turek za ním letí:
škoda, večná škoda
tých slovenských detí!

Nebojme sa, bratia,
hoj, nebojme sa my,
čím je šabľa v pästi
a čím Boh nad nami.

Čím je Boh nad nami
a čím šabľa v pästi:
nebude si Turčín
pánom našej vlasti.

A od Mutna tmavá
valí sa mrákava,
a v tej mrákave sa
na kríž poblyskáva.

A valí sa, valí
dolu do doliny:
tam popolom ležia
slovenské dediny.

Z dedín krv pobitých
ku Bohu tam volá,
okol dedín pole
už len púšť je holá.

Nie je to mrákava:
kone to tam práša,
a na totých koňoch
bystrá Slovač naša.

Ani sa tam blesky
na kríž neblýskajú:
to naši Slováci
šabľami zvíjajú.

A tá naša Slovač,
ako ľúta búrka,
hodila sa nadol
a padla na Turka.

Hodila sa nadol,
ako búrka z neba:
vzala ona, vzala
Turka medzi seba.

Hoj, vzala ho ona
vo dva boky zrazu:
pohan, teraz teba
vydá Boh na skazu.

A to naše vojsko
samopalmi páli:
a Turek za Turkom
z badalíj sa valí.

Samopalmi páli,
kopijami kole:
tečie krv turecká
prez jelšavské pole.

Kopijami kole
a šabľami seká:
a Slovák víťazí
a Turčín uteká.

Poniže Jelšavy
zelené moravy,
a na tých moravách
viali dve zástavy.

Už len jedna veje:
nad tou je kríž svätý,
pod ním sa slovenské
modlia Bohu čaty.

A mesiac - ten si už
nesvieti z vysoka -
padli Turci, padla
tá zbojnič divoká.

A surmity hrajú
Slovákom ku sláve:
oj, bol vám to za boj,
ten boj pri Jelšave.

Likavský väzeň

Z Likavy, zo zámku,
junák väzeň hľadí:
či Tatra už kopnie?
Či sa háj už mladí?

Rozvíjaj sa, háju,
ty moja hospoda,
zažiadala sa mi
tá zlatá sloboda.

Tu moja hospoda
na skale vysokej,
tu ja junák väzeň
vo veži hlbokej.

Mocné moje ruky
o skalu prikuté,
bystré moje nohy
v železách obuté.

Rúčky moje, zvyklé
nad Turkom víťaziť,
hoj, ktože mi vás dal
k tej skale priväziť?

Nožky moje, zvyklé
zámky naskakovať;
hoj, ktože mi vás dal
tak ťažko okovať?

Dali mi vás, dali
zo troch stolíc páni,
keď nás postrieľali
v krásnohoľskej stráni.

V tej zakliatej stráni,
hoj, v tom krutom boji,
tam ste vy mne padli,
vy junáci moji!

Jedni popadali,
druhých zaväzili,
veruže sme, bratia
nešťastný boj bili.

Hoj, vyletel vietor
zo zelených hájov,
niesol zlú novinu
do slovenských krajov:

tie zelené háje
za nami uvädli,
tie slovenské kraje
v ťažký žiaľ upadli.

Kraje naše, kraje!
Veď sa vám zazdalo,
že už tak ide byť,
ako by byť malo.

Zdalo sa vám, zdalo,
ale nestalo sa;
tie naše nádeje
ako ranná rosa:

slnko ju prihreje,
vietor ju oveje;
ta ste vy nám zmizli,
vy naše nádeje!

A čo by tam zmizli?
Či sa už vyžila,
ako bútla jedľa,
tá slovenská sila?

Nezmizli! - Hoj, nesmúť,
ty rodinka moja:
a kto sa nás báli,
nech sa nás len boja.

Len sa mne ty rozvi,
háju môj zelený;
nebudem ja dlho
v zámku zaväzený.

Hoj, nezaväzia ma
tie hlboké veže,
hoj, nedostrežú ma
tie zámocké stráže.

Tie hlboké veže -
veď ich ja prelámem,
tie zámocké stráže -
veď ich ja oklamem.

Hoj, počím sa ony
za mnou v pohon dajú,
už ma ty ukryješ,
zelený môj háju.

Pomôž, Bože, pomôž,
na tú našu Tatru,
na Tatre vysoko
roznietim si vatru;

v tej kosodrevine
vatru si roznietim,
slovenskej rodine
slobodou zasvietim.

A čo dobrý junák,
keď tú vatru zočí,
z údolia i z holí
ku mne si priskočí.

Kolo mňa, junáci!
kolo naokolo,
hoj, bude nám, bude,
ako nám nebolo!

Nech mi len valaška
zablysne sa v pästi,
dá Boh, lepšie dni nám
svitnú v našej vlasti;

nech len streľba naša
po horách zahučí;
dá Boh, že sa lepšej
pravde svet naučí;

tej pravde slovenskej:
mne tak ako tebe;
nezáviď inému,
čo praješ sám sebe!

Zavej, vetre, zavej,
cez hory, cez háje,
pozdravže mi pozdrav
tie slovenské kraje;

pozdravže mi, pozdrav
tie slovenské rody,
hoj, udrie raz i nám
hodina slobody.

Mor ho!

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
a pred cárom družina neveliká stojí:
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu.
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju,
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:

?Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovänom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! -
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
kdeže sú? - My stojíme; ale oni padli. -
Lebo - veky to svedčia - vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. -
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme,
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. -
Tieto dary božie sú priazne našej znaky;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky."
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari.
A zo stolca zlatého takovým sa heslom
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:

?Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil
a osudy národov v ruku jeho vložil:
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete:
medzi národy jeho či jeden nájdete,
ktorý by putá minul abo nezahynul,
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul.
Skloníte šije i vy. - Tie krásne roviny,
túto zem vašich dedov dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.
A junač vašu k mojim junákom pripojím,
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím.
A kto sa proti mojim rozkazom postaví,
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu."

Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého,
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho.
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko,
a junák ti cárovi pozrel okom v oko;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela,
ruka sa napružila a na zbroj udrela;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali:
?Mor ho!" kríkla družina slovänská odrazu
a meč zasvietil v pästi každému víťazu:
?Mor ho!" kríkla a razom na cára sa metá:
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.

No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. -
Ale ten nie! - zbroje sa bojí podlá duša:
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. -
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža
a junák za junákom padá cárska stráža.

Zasurmili surmity, volajú do zbroje:
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje;
a voj za vojom divým útokom ta letí,
kde boj na cára bijú tie slovänské deti.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa,
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. -
A tá naša rodinka, tá slovänská čata,
už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá.
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti,
ale morí. - Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Zúri boj a našina stala si dokola:
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
to že mi padni, ako víťazom pristojí.

A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký.
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže,
čo strežú slovenského národa čierťaže.
Svätoháj, stovekými zelený lipami,
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy.
A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý,
a v čistom poli dedov posvätné mohyly:
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady,
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady.
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje,
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije.
A sláva zašlých vekov junáka oviala;
a duša jeho svätým ohňom splápolala,
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja.
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí,
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!

A boj pomaly tíchne: strašná búry sila
divým svojím zúrením sama sa zničila.
- A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny,
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: -
Kde naši? - Hojže, Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia:
tam ti tvoji synovia povraždení ležia.
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom:
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.
Lež každý na junáckej spočíva posteli,
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.

A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? - Azda tých padlých Slovänov sa bojí? -
Nie, lež bedušné svojich hromady tam vidí
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.
No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša,
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša.
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva,
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.
A ty mor ho! - hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Turčín Poničan

Jajže, Bože, strach veliký:
padli Turci na Poniky;
padli, padli o polnoci,
jaže, Bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte,
zajať Turkom sa nedajte:
a čo mladé - zutekalo,
a čo staré - nevládalo.

Skočil Turčín bystrým skokom
do jelšiny nad potokom;
našiel on tam starú ženu,
medzi krovím učupenú.

Také jej on robí muky:
do železa dal jej ruky;
povraz hodil jej na šiju
a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči,
po hrobline, po bodľačí:
starkej krv sa z nôžok leje
a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva,
kančukou ju pošibáva;
a keď ona na zem padá,
ostrohami v bok ju báda.

Hučia, hučia Turkov čaty,
poháňajú ľud zajatý:
tri razy mesiac omladol,
a oni vždy tiahnu nadol.

Ten turecký svet ďaleký,
prešli oni cez tri rieky,
zašli oni za tri hory,
zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží,
týči k nebu tisíc veží:
jaj, Bože, len smutno je to:
ne tých vežiach kríža nieto.

A keď blížili sa k mestu,
Turkyňa im zašla cestu:
a Turkyňa, ako ruža,
pekne víta svojho muža:

?Vítaj, mužu, vitaj že mi,
v tej uhorskej krásnej zemi!
Či sa dobre vám vodilo?
Či vám šťastie poslúžilo?"

?Dobre, dobre sme chodili:
Maďarov sme si podbili,
a Slováci sa nedali,
preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového?
Povedz, žienko, dač' dobrého."
?Dobrá, dobrá tu novinka:
požehnal ti pán Boh synka."

?A ja vediem otrokyňu,
nášmu synku varovkyňu.
Keď ho bude kolísavať,
pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona;
veľmi pekne spieva ona:
bo spevu na božom svete
nad slovenský nenájdete."

Turčín sedí, kávu pije,
a Turkyňa zlatom šije:
a starká si spieva tíše,
a Turčiatko im kolíše.

?Hajaj, búvaj, krásne dieťa!
Donesiem ti z hája kvieťa;
donesiem ti z rúže púčok,
veď si ty môj milý vnúčok."

Dopočul to Turčín mladý,
hneď so starkou stal do vady:
?Ako ty smieš to spievati?
Či si mu ty stará mati?"

?Raz Poniky rabovali,
syna môjho s sebou vzali;
syna môjho v treťom roku,
mal on hviezdu, znak na boku."

A Turčín a jeho žena
hodili sa na kolená:
?Odpusť, mati, svojmu synu
prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať,
s nami budeš tu panovať,
chodiť, ako my, vo zlate
a spočívať na zamate."

?Udeľ vám Boh, deti moje,
sväté požehnanie svoje,
ale túžba moja letí
len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona,
na tie krásne brehy Hrona:
tam kvitol kvet mojej mladi,
inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji
v tichých hroboch spia v pokoji;
tam - keď bude vôľa božia -
i mňa ku nim nech položia."

Konštantín filozof

Proglas

Evanjeliu svätému som Predslovom:
ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.
To v našom siedmom tisícročí stalo sa.
Bo slepým oni sľúbili, že uvidia,
a hluchí, ajhľa, Slovo Písma počujú,
lebo je Boha poznať totiž potrebné.
A preto čujte, čujte toto, Slovieni:
dar tento drahý vám Boh z lásky daroval,
dar Boží darom spravodlivej čiastky je,
dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí,
všetkým tým dušiam, čo ho vďačné prijmú
Matúš i Marek s Lukášom i s Jánom
národy všetky takto učia hovoriac:
Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi
uzrieť, a všetci po radosti túžiaci,
túžiaci temno hriechu navždy zapudiť
i sveta tohto hniloby sa pozbaviť
i rajský život pre seba zas objaviť
i horiacemu ohňu navždy uniknúť,
počujte, čo vám vlastný rozum hovorí,
počujte všetci, celý národ sloviensky,
počujte Slovo, od Boha vám zoslané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,
Slovo, čo um aj srdce vaše posilní,
Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví.
Tak ako radosť nezasvitne bez svetla,
by oko celý Boží svet v ňom uzrelo,
bo všetko nie je krásne ani zreteľné,
tak ani duša, žiadna duša bez písmen
vedomia nemá o tom Božom zákone,
zákone knižnom, o zákone duchovnom,
zákone, cezeň Boží raj sa zjavuje.
Bo ktorý sluch, čo hrozný rachot hromový
neočuje, stáť bude v bázni pred Pánom?
Bo taký čuch, čo vôňu kvetu nevníma,
akože môže zázrak Boží pochopiť?
Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia,
človeka činia, akoby bol z kameňa.
A ešte väčšmi od človeka z kameňa
je mŕtva duša, každá duša bez písmen.
No že my, bratia, sme to všetko zvážili,
znamenitú vám radu teraz povieme,
ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví
života zvieracieho, žitia smilného,
aby ste s mysľou, s nerozumným rozumom,
keď počujete Slovo v cudzom jazyku,
nečuli v ňom znieť iba zvon, zvon medený.
Bo svätý Pavol učiteľ nám hovorí,
keď najprv k Bohu svoju prosbu predniesol:
Chcem radšej iba pätoro slov povedať,
rozumom prostým chcem tých päť slov
vyrieknuť, aby aj bratia všetko porozumeli,
než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.
Pretože človek ten, čo nerozumie sám,
čo nedoloží podobenstva múdreho,
ako by mohol pravú reč nám povedať?
Pretože ako skaza visí nad telom
všehubiaca a nad hnis väčšmi hnijúca,
keď telo nemá patričného pokrmu:
práve tak isto každá duša upadá
v žití, keď žije bez Božieho života,
keď nepočuje nikde Slova Božieho.
Iné však ešte podobenstvo premúdre
povedzme, ľudia, ľúbiaci sa vospolok,
túžiaci Božím rastom rásť už odteraz:
bo kto by túto prostú pravdu nevedel:
tak ako semä, ktoré padlo na nivu,
tak isto každé ľudské srdce na zemi
dážď Božích písmen potrebuje pre seba,
aby plod Boží vzrástol v ňom čo najväčšmi.
Kto môže všetky podobenstvá povedať,
čo národ bez kníh obžalujú, usvedčia,
že nehovorí hlasom zrozumiteľným?
Veci čoby ten muž poznal všetky jazyky,
nevyslovil by bezmedznú ich bezmocnosť.
Predsa však svoje podobenstvo prikladám,
významu mnoho v málo slovách hovoriac:
Lebo sú nahé bez kníh všetky národy,
bo nemôžu sa boriť v boji bez zbroje
s protivníkom a duší našich záhubcom,
odsúdené sú večnej muke za korisť.
Ktorí však nepriateľa nemilujete,
národy, čo s ním veľmi chcete boriť sa,
otvorte dvere ducha svojho pozorne,
zbroj tvrdú teraz prijímajte, národy,
kovanú krásne v knihách Hospodinových,
ktoré tak tvrdo mliaždia hlavu diablovu.
Lebo kto totiž prijme tieto písmená,
tomu sám Kristus svoju múdrosť vyjaví
a vaše duše písmenami posilní
i skrze apoštolov, skrze prorokov.
Pretože tí, čo hovoria ich slovami,
i nepriateľa budú schopní zahubiť,
víťazstvo dobré svojmu Bohu prinesú,
hnilobnej skaze svojho tela uniknú,
tela, čo v hriechu ako vo sne živorí,
nepadnú oni, ale pevne zastanú,
pred Bohom ako udatní sa prejavia,
po pravici si stanú trónu Božiemu,
keď príde ohňom súdiť všetky národy,
s anjelmi budú radovať sa naveky,
naveky sláviac Boha milostivého,
piesňami z tých kníh oslavujúc naveky
svojho Boha, čo nad Pudmi sa zmilúva,
ktorému preto všetka sláva prislúcha,
i česť i chvála, Boží Synu, v jednote
so svojím Otcom, s Duchom Svätým v trojici
na veky vekov od každého stvorenia.

Amen.

Kráľ Janko

Duma Bratislavská

Ten prešporský zámok pekný murovaný ?
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj:
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Tí nádherní páni pilnú radu majú,
že oni povestný Dunaj zahatajú;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú;
?Zahatajte, páni, keď máte nádeju!?
.
Srekli sa tí páni na chlapcov junákov,
a čo by tí páni zedli tisíc zrakov!
?A čože vy, páni, čože máte s nami??
Skočili na nohy chlapci pod Tatrami.
?Hej, chlapci slovenskí, nič sa my nebojme,
len my v našich Tatrách ak? tie Tatry stojme.
Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno,
či nás i znivočia ? veď padneme vedno!?
Nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú;
ale srdce berú slovenskému kolu;
všetko tak nechali, ale srdce vzali,
prešporskí šuhaji na ľade ostali.
Pešporskí šuhaji plačú na rok nový,
vytínajú kríček, pekný kalinový,
vytínajú kríček s koreňmi zo zeme:
?Akože my potom, siroty, budeme!?
Vyzváňali zvony v štyri sveta strany,
keď bránami išli prešporskí kompani.
?Ej páni na zámku, to vy dobre vedzte,
keď ste jadro vzali, škrupinu si zedzte!
Bodaj ste, aby ste pokoja nemali,
keď ste nám jediné potešenie vzali!
Bodaj ste, aby ste tak v svete schodili,
ako ste sa za nás v kostole modlili!
Málo nás je, málo, ale nič je preto:
bez sto lastovičiek bude ešte leto!
Povedali mnohí, že pôjdu za nami,
a teraz po kútoch nôťa so svrčkami.
Keď nôťa, nech nôťa ? bodaj vynôtili,
by tí páni zedli, čo si navarili;
by tí páni znali, dobre pamätali,
keď chlapci slovenskí Prešporok nechali!?
.
Ten prešporský zámok pekný murovaný ?
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj,
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Hľadí aj pán Mátal,čo ten Dunaj hatal ?
a ten letí skokmi ak? pred tisíc rokmi.
A tie naše Tatry zďaleka sa smejú:
?Zahajte, páni, keď máte nádeju!?

Duma Slovenská

Na pamiatku zjazdu turčiansko-martinského 6. júna 1861)

Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely,
lietal bych ponad Váh jak obláčik biely,
ponad Váh by lietal a na Štíte býval ?
čiže bych sa pekne na Slovensko díval!
...

Vlasť moja! Ty schránka upomienok svätá,
na činy ohromné v prešlosti bohatá,
keď sa ako vody z jedného prameňa
dvíhali do sveta slovanské plemená.
Tu Slovák v pralesoch, kde len orol lieta,
vystavil si hniezdo od pamäti sveta,
by ho neopustil, kým trvá zeme tvár;
tu Svätoplukovej moci zablysla žiar,
ktorý spojil prvý pastierske rodiny
a viedol ku sláve slovenské družiny.
Nad tebou už trvá búrka od tisíc liet,
už od toho času zmenil sa celý svet.
O národoch mnohých niet už ani chýru,
len ty nepodliehaš živlu ani víru.
Keď z miest ťa vyhnali, zašla sláva tvoja:
rastieš si po poli ako tá povoja,
jak zelie domáce, čo nevykorení
žiaden, a vždy rastie bez všetkej premeny.
Lež aké právo máš? jak ten vták na kríku;
šliapajú ťa jako trávu na chodníku.
Deti tvé jak blato, tak citu nemajú,
lipnú na tie škôrne, čo po nich šliapajú,
a na teba hrnú hanbu od století;
predsa jedna veľká pamiatka ťa svätí,
pamiatka, nad ktorou slnko nezachodí:
tys? truhla úmluvy pre slovanské rody.
A budúcnosť tvoja? ? Ktože tú vymerá?
Jestli bude taká ako naša viera
a naša nádeja, taká bystrá, smelá,
I bude veru ona velikánska, skvelá!
...

Boli časy krásne, to časy zápalu,
čisté, bez ohľadov a sebectva kalu,
keď úbohé deti poznali vlastný byt,
keď v nich skrsol, a to prvý detinský cit,
keď v záujmoch zbožných zvolali zajatí:
?Slovanstvo! Slovenstvo! Naša drahá mati!
Naša túžba jedna! Náš poklad, celý svet!?
Pamätný zostane ten snáh mládenských let.
A ?sláva? vodcovi, čo zastal jak búra ?
kto nepoznal kedy Ľudovíta Štúra?
ktorý opovrhnúc prekážky, holotu,
prelomil po vrchoch tatranských driemotu
a podoprúc seba na Tatry jak zázrak,
zavolal: ?Tu vlasť je! Tu ži, tu mri, Slovák!
Nech toho zem zhltí, kto odstúpi zradne!?
Tá hviezda na veky vekov nezapadne.
Štúrovo meno vždy bude vychýreno,
také, jako on bol za svoje plemeno. "
Nebolo súdené z tých kvetov vence viť:
prišli časy divné, zanikol rána svit,
nastal krutý osud ako ten boží hnev,
umĺkol po Tatrách, dolinách slávsky spev,
každý cit ustrnul a bieda nad nami,
bože všemohúci! Čo to bude s nami?
Nepozná matku syn ? nesmie ju viacej znať,
nepozná syn otca, nepozná brata brat.
Hriech je aj tá pieseň, každý ruch, každý vzťah:
aj ten cit národný chce nám už vyrvať vrah.
Vrah s vrahom sa bijú, tuhé vedú spory;
ktorý je väčší bič a skôr nás umorí?
?Služobný chlieb žitný, ale je nie slaný,
veď si ho posolím horkými slzami.?
Už ani nesvitá, ako svitávalo,
ani tak nemrká, ako mrkávalo.
Ani tá horička nie je tak veselá,
aj tá dolinôčka celkom spustatelá.
Čo mi je po lúčke, po jej celom kvete!
keď už nenachádzam potešenia v svete.
Čo mi je po poli, zelenom úbočí!
keď nevyschýňajú od sĺz moje oči.
Čo bych mal celý svet, neznal rady zlatu,
keď nemám ten poklad, slobodu mi vzatú:
nemám nič na svete. som biedny, chudobný;
len ten je bohatý, ktorý je slobodný.
?Potešenia nemám, poteš ma, bože, sám,
poteš z takej strany, z ktorej ani neznám!?

Spišťal sokol sivý ponad hory, nivy,
ponad vrchy, doly, na slovenskom poli.
Zapišťal na pávy v kniežacej palote;
?Slobodenka moja, či ty trôniš v zlate?
Či rastieš v záhrade lebo v panskom sade?
Či tam, kde vetrov vztek, ako na grúni smrek??
Spišťal sokol sivý na grúni zelenom
na bratov po kraji širokom, vzdialenom:
?Vrchy sa nezídu, čakať márna strata,
či brat už nemôže vidieť svojho brata?
Osud nás rozohnal na vše sveta strany,
odobral nám svetlo, jak chmára nad nami,
zahlušil aj náš hlas, prestalo srdce biť; ?
to ale nemusí vždy tak na svete byť!
Bývali sme kedy jak rodina svoji,
spojme sa, že nás viac žiaden nerozdvojí.
jedno sme, jedna krv, deti jednej mati:
upevnime spolu zväzok starý, svatý.
Spravme si raz takú zmluvu medzi nami,
že stratí aj peklo všetku moc nad nami.
Jako chlapci sme sa rozišli dakedy,
teraz sme mužovia; skúsenosť a vedy
a tá naša krivda stará ? hradby naše.
Nebojme sa, žiaden nevezme, čo naše.
Kým Váh, Hron pohrmí cez našu vlasť svatú,
boh bude vždy chrániť slobodienku zlatú.?
Hlas ten sa ozýva po celej krajine,
schádzajú sa bratia vo Svätom Martine,
Svätý Martin v Turci maličké mestečko,
rozšír sa, aby sa tam vmestilo všetko.
Rozvite sa v horách, po poli kvetiny,
spievajte slovensky, slovenské dievčiny.
Z Kláštora, z Mošoviec, zo Sučian, z Martina
schádza sa nám drahá slovenská rodina.
Gemer, Zvolen, Nitra, Liptov ? všetky kraje;
už sú veru teraz možné všetky báje!
vrchy sa schádzajú, čo nevídal predok,
a Tatra sa teší, našej krivdy svedok.
Tatra, tá naša mať milá, zaplesala,
vidí deň, ako za Svätopluka kráľa.
Bol to deň pamätný; trápenie, mysle mrak
rozišli sa, jeden milý bratrský zrak,
jedno srdce bitie pri celej družine,
keď sa bratia zišli vo Svätom Martine.
Vládze len jeden duch, všetky spory hynú,
znôtili si pieseň pospolu jedinú,
za slobodu, rovnosť, bratstvo, pre rod vlastný ?
kto sa tých troch dotkne, to bude nešťastný,
Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno,
jak má jedno padnúť, tak nech padnú vedno.
Pohostinná lipa slávska strojí hody,
prijíma do lona susedné národy.
Ešte raz vystáva pomsta za trpenie.
Ale beda! Z koho príde pohoršenie.
Zabúda na krivdy staré, starú vadu,
ale boh, ten bude kárať každú zradu.

Hory sa ozvali, doly zahučali,
na slávu Martina v Turci zavolali.
A pokiaľ sa Tatra Tatrou zvať bude len,
zostane Slovensku to vždy pamätný deň,
keď Slovák od vekov trápený, šliapaný,
dokonal účty své s dávnymi vrahami,
a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu
obnovil zas zmluvu rodnú, starodávnu.

Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely,
lietal by ponad Váh jak obláčik biely ?
ponad Váh by lietal, na Studenci býval:
čiže by sa pekne na ten Martin díval!

Jarná pieseň

Zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu,
vyvolala zas celý svet ospalý k životu.
Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme:
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?
Tajná sila všetky hate a prekážky borí:
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory?

Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody.
Niet krajšieho v svete mena ak? sloboda svätá,
všemohúce toto meno nikto nezahatá!
Pohynuli naši bratia za to meno skazou ?
ale z mohýl ich vychodia zástupy víťazov.

Hej, sloboda, krásne meno ? svetu na závade!
Bračekovci naši drahí, vrahovia sú všade:
jeden prosto, druhý s boka, tretí v stranu inú
chcejú zničiť našu drahú slovenskú rodinu.

Zdvihol sa kúr od Dunaja, zdola oblak tmavý,
smutné chýry prichádzajú o víťazoch Slávy:
dolné púšte donášajú žalostnú ozvenu ?
bože milý, či si na nás celkom zapomenú?
Jeden klame, druhý vraždí ? samí pekelníci,
a tretí sa z nás vysmieva, že sme ničomníci.

Ej, zakukaj, kukulienka, jarnú, rezkú nôtu,
vyvolaj len všetky sily slovanské k životu!
A vy, bratia naši rodní, roztratení v svete,
zlorečené vaše meno, keď sa nehýbete!
Podajte si bratské ruky k veľkému životu ?
kukučka nám bude kukať novú, rezkú nôtu!

Kvet

Presadili kvietok z jari do jeseni,
Jaj, mamenko moja! Ľahký chodník z domu,
máš ma kedy za vdovca dať, nedaj ma nikomu.
Radšej budem priedom do smrti zmetávať,
Ak? za vdovcom z okienečka na čeľaď volávať.
Radšej po strniskách pôjdem za húskami,
ako by mala objímať bradáča s fúzami.
Pros, horekuj, žaluj, sypaj hrach do steny ?
ach, škoda, bože, mladosti! Môj venček zelený,
či som ho ukradla, či som ho dostala
na vode Váhu letiaci, keď som šaty prala?
Či na lúke našla, keď som húsky pásla?
Či ste ma za to chovali, aby len tak zhasla?
Skočil pes popod les, zbrechal po dedine ?
Kde si, gazda? Otvor vráta veselej družine!
Už družina skáče pred vrátmi ozrutná ?
matka dcéry sa spytuje : Čo si taká smutná?
Jaj, mamenka moja! nežiaľ mi mladosti,
ale žiaľ mi, veliký žiaľ tej vašej starosti.
Nežiaľ mi, že musím zakosíliť môj svet,
ale žiaľ mi, ako na mňa vy budete hľadieť.
Nebolo vám hľadieť na dom vybielený,
ale bolo vám pozerať na veniec zelený.

Presadili kvietok z jari do jeseni,
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený.
Presadili kvietok zo slnca do tieňu,
kvietok s bolesťou pozerá na horu zelenú.
Pozerá, pozerá, ak? schne, tak vyschýna:
Či sa všetko má veseliť, len ja nie jediná!
Neber si na srdce, moja drahá mati,
že ja musím v čiernej zemi za mladi ležati.
Neber si na srdce, nemohlo inak byť,
musela som v mladom veku v čiernej zemičke hniť.
Ty si nie príčina, ty si dobrá bola,
pomysli si, moje srdce: kto lósu odolá!

Orlol

Vyletel orol ponad zem vysoko ?
zem sa mu tratí, temer ju nevidieť.
Nehľadí na ňu ? načože by hľadel:
má on pred sebou celkom inakší svet!
Načo by hľadel? Dolu on nezíde,
čo hnedky búrka, čo hneď orkán príde!

Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú,
vešť sedliakovi, svojmu susedovi,
či on dožije ešte takto roku,
vešť v háji lásku svojmu šuhajkovi;
spievaj, sláviček, na zelenom kríčku
v tichej hustinke, keď všetko zaspáva,
s nocou povoľnou, ticho prichodiacou,
keď hora, pole v tíši usedáva;
spievaj, vyspevuj pokojnú pesničku,
osud môj inší, môj dom je vysoký,
nie to halúzka, nie to lísťa stromu,
nie to dolina, nie to háj hlboký,
nie je to hniezdo, nie to stromu temä ?
môj dom, kde bývam, konca-kraja nemá!

Striasla sa lipa, šumel háj zelený,
belie sa domček a pri ňom mohyla;
striasla sa lipa, šumel háj zelený,
synovi svojmu mať prehovorila:
?Môj synak drahý, moje potešenie,
ak to uznávaš, že som ti ja mati,
prijmi poradu ? ktože ti ju môže,
ak len nie tvoja vlastná mater dati ?
prijmi poradu: ďaleko sa nepusť,
na šírom poli prítulky nenájdeš;
milý je domček, milá je rodina,
všetko ťa víta, kdekoľvek si zájdeš ?
šíry svet chladný, chladnejšie prijíma,
a doma každý strom ťa vdačne víta!?
Mať moja drahá, môj všetok zlatý svet,
uznávam tvoju materinskú radu:
milý je domček, milá je rodina,
v cudzine žiadnej prítulky nedajú;
doma je pokoj, v svete búrky budú ?
ale darmo je: kto proti osudu?

Nie mne súdené v domácom pokoji
časy prežívať života tichého,
napájať dumkou starodávnych časov
dušu pri ohni času večerného,
nie mne súdené žiť v tichej doline:
osud môj rastie v šírej pustatine!

Zafúkol vietor ponad háj zelený,
kníše sa javor ponad brezy, bory,
kníše sa, kníše, chýli sa ľahučko,
háju tichému orol prehovorí:
?Milý tvoj pokoj, hájiček zelený!
Každá halúzka s mocami divnými,
keď šumie, šumie, prebúdza dumania,
ktoré zahasli s časami dávnymi;
šumie, nešumie ? tak je srdcu milo,
ak? by sa dačo ale ako snilo.
Oj, zelen, zelen, hájiček zelený!
Okolo mňa sa chmáry čierne vijú,
znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú.
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám,
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám.
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú ...

Povesť

Noc je ? v tichej hore u vodičky,
u skál škaredých a tmavých,
ohník sa blyští v jednej kolibke,
a pri ňom sedí starý mních.

Šedivý celkom, tajný, hlboký,
na čele svätosť vyrytá,
dačo čudného javí ten človek,
tvár je dumami zakrytá.

Na druhom boku sedí dievčička,
čo na malinách zblúdila;
mních je pokojný, prostosrdečný ?
sem sa pred nocou ukryla.

V bielej sukničke, ako cipuška
sa uzimená ohrieva:
polnoc nastáva, na dvore plač, krik ?
hrúza na prsia zavieva.

Voda odbíja vlny žalostné,
husičky po nej plávajú,
mníchova duša s šumom vôd chodí ?
dievčičke vlasy vstávajú.

Voda sa zdúva, husičky mece,
tie veľmi ťažko gágajú:
sto ráz vyletieť chcejú krielami,
sto ráz do vody padajú.

Už sa podvihnú, začnú lietati,
a už radostne gágajú ?
vtedy pritrieli víchor, zafúkne ?
pľask! pľask! do vody padajú.

Pochválený buď pán Ježiš Kristus,
aj svätá Panna Mária,
čo tam na nebi v sláve si lietaš,
čistá ako tá ľalia.

Stala sa povesť, moja dievčička,
smutná, pamätná a horká:
Pri tejto vode žila vdovička,
chudobná, stará, neborká.

Neborká ak? tá jeľa obťatá,
skrčená ak? ten zrelý klas;
nemala muža, sestričku, brata,
ani len jeden svojský hlas.

Muška jedinká biednu stvoričku,
keď sa brieždilo, zbúdzala,
a cez deň dlhý aspoň trošíčku
myška zas miesto prejala.

Tá jej brnčala okolo ucha,
táto po zemi bežkala,
túto potichu starká poslúcha,
a zas s myškou sa ihrala.

Ach, už sa rúca chalúpka pustá,
šindle sem aj tam lietajú,
nad dvore tráva vyrástla hustá,
zajačky po nej skákajú.

A tie zajačky ako čeliadka,
keď von vychádza staričká,
kolom nej; táto rúčkou ich hladká
ako parobok koníčka.

Vetríček ako nútený veje,
nocou šuští ak? mátoha.
Nemá mizerný v svete nádeje ?
kreme nádeje na boha.

Starkin celý je poklad pátričky,
krížik, knižočka v priečinku,
každý deň chodí k nohám Rodičky ?
?Dajže mi, Panna, spočinku!?

?Daj mi, prosím ťa, Panna milostná,
veď si ty tiež tak plakala,
keď si pod krížom ťažkým žalostná
ako tá osika stála.

Ty si plakala, ja plakať musím,
veď ma už všetci nechali,
teraz sa takto klmačím, dusím,
nože pomoc mi v tom žiali!?

Chodník vychádza z malej kapličky,
pri ňom studená vodička.
?Prosím vás, moje milé dievčičky,
dajte mi vody trošíčka!

Dajte mi vody, zle mi prichodí,
zle, kto sa zohnúť nemôže,
kto chudobnému kus chleba hodí,
tomu sám pán boh pomôže!?

Dievčatá šaty na vode prali ?
?Naozaj, ty krpka stará??
všetky sa na ňu rozrihotaly,
Evička, Zuza, i Mara.

To jedno slovo, v jednom slovíčku
ak? jedovatý had v kríčku, ?
fundží do ucha ak? osa, sršeň...
Buď, bože, hriešnym milosten!

To jedno slovo dušu prebíja,
srdce ak? kriedu sotiera. ?
Starká vykríkne: ?Jezus, Mária!?
boh ju vyslyší ? umiera.

Dušu vypúšťa ak? holubičku ?
tá k bohu večnému letí,
ale už ani jednu dievčičku
nebolo viacej videti.

Vodička tiekla, strhala šaty,
húsky vodičkou plávali,
daromne pošli dievky hľadati,
dievky na veky skapaly.

Húsky plávaly, aj dnes plávajú,
a dokiaľ budú plavati,
o tom na svete ľudia neznajú,
iba sám pán boh a svätí.

Lebo tak vravia staré babičky:
?Kara žiadneho neminie,
skorej mesiačik, slnce hviezdičky ?
na svete všetko pominie.?

Pán v tŕní

Na poli od mesta hore vŕškom cesta,
na poli na stráni chodník maľovaný.
Čo to za maliarov chodník maľovali,
že si miesto farby krvou pomáhali?
Či farby zelenej, belasej nemali?
Tí stoliční páni do rady zastali.
Čože to! Čože to! Či vlka zabili,
či dáku zverinu v poli podstrelili?
A znaky sú svieže, ak? by ich paholci,
čo si lecikedy zaskočia po noci,
keď sa na záletoch trošku opozdili,
už domov idúcky nôžkami vybili:
hej! parobci dobrí, či vy to neznáte?
veď vy ztiaď za rána často chodievate,
pred východom slnca za rána-ránička,
keď si ešte každý pokojne buvičká;
za rána, za rána, ešte radšej v noci,
ktože to povedať z vás nám bude v moci?
Zvery sú po horách, Žiar nerobil pohon,
chlapci ani na krok neboli z mesta von,
a psov práve teraz len lovec svoláva,
pán na poľovačku ešte len hor? vstáva;
z mesta vychádzajú ľudia na diváky:
ktože to urobil tie krvavé znaky?

Pán v poludní ide, psi za nim behajú,
lovci mlčia, ani slova nedávajú,
psi po znakoch začnú štekať, zavýjati,
pán na znaky začne čudne zazerati.
Lovci sa stratili, o psoch viac neslýchať,
pán ako stĺp stane ? začne ťažko dýchať,
hlava sa mu múti, vlasy dubkom vstaly,
oči ako dáke lopáre vyvalí.
Chce preč ísť ? nemôže ? ktože ho stavuje?
chce kričať ? nemôže ? ktože mu zbraňuje?
Čo robiť ? vystrelí, azda div preminie,
ale strašný ohlas, s ktorým všetko hynie,
ale strašný ohlas nazad ho omráči:
kárajte sa, všetci tohto sveta dráči!

Bo duša ak? šabľa v skalách zatupená,
bo duša ako tá hlaveň začadená,
tá duša, čo nezná, čo je boh, duch svätý,
čo Kristus na dreve je kríža rozpätý,
čo človek, čo sluha, čo sedliak, a čo chrt,
aspoň si spomenie, že ju prichlopí smrť.
Ale už si v hrsti, neshodíš viac jarmo,
zarež sa, zadus sa, všetko ti je darmo,
čo dušu vychráčeš, nazad sa ti vráti,
by ťa sťa ohnivo mohla katovati;
vystrelí ešte raz či v strachu, či v vzteku,
a na! mu tri kvapky streklo na mentieku!
A na! mu tri kvapky krvi sťa okále,
ktoré sa blýskajú na divokej skale,
na divokej skale. kde od roka kýsi
na hromoch, na bleskoch a na daždi visí,
tri kvapky, tri besy menia sa v ohavy,
každá dusí, páli a prse mu dávi,
každá sťa to rážďa prašti do hlbiny ?
kárajte sa, všetky na svete mršiny! ?
Zahodí ručnicu, z mentieky sa svlieka,
mentieku myk o zem, domov uteká,
ako vietor fujas, sťa pes bez svedomia,
žena, deti jačia a rukami lomia.
Nevraví už viac, ale len ako had sipí,
tak ako šamotina duša .z neho kypí;
hryzie zem, zubmi škrípe, nechty v oči púšťa,
nie dušu, nie dušu on, no besa vypúšťa.
Ešte na samom konci hádže sa a vzpína:
nech ťa vždy na toto večnosť rozpomína!
Nebudeš mať spočinku, bos? ho nezaslúžil,
tak ti bude po smrti, akos? na svete žil.

DIEVKA

Či to vlci takto vyjú,
či žobrák mizerný plače,
či dakoho kyjom bijú,
či dakto po ohni skáče?

MATKA

Tie polnočné vetry fučia
a v jedline starej skučia;
haluz o haluz sa bije,
odtiaľ ten hlas takto vyje ?
vietor s haluzami v boji:
moja dievka, buď v pokoji!

DIEVKA

Či dakoho z kože derú,
či dakoho čerti berú?
Len slúchajte v poli huk:
ratuj, svätý Nepomuk!

MATKA

Spadly dažde na doline,
divá rieka hurtom plynie,
hurtom plynie, hádže stromy,
či čuješ, Hanka, tie lomy?
Čuješ, ako vlny perú
o breh a vše sebou berú?
Breh je s riekou v tuhom boji:
moja dievka, buď v pokoji!

DIEVKA

Jaj, nevyje vietor v lese,
prúd besný rieka nenesie!
Hľa, chodníček, tam tŕniček,
tam je šípä, tam je kríček,
šípä veľkô, väčšie tŕne ?
čože sa tam v nich tak brnie,
v nich sa brnie, v nich sa moce,
plače a jačí divoce?
V prostred tŕni holý, nahý,
samá rana telo, líca,
po bodľačí, po pichliačoch
hádže sa jak vretenica,
na srdci má pijavice,
pazúristé tri orlice.
Nahý kričí: hí ja,. hí ja ?
ach, Jezus, Jezus, Mária!

Slovo

Zajasal blesk jasnej zory
ponad vrchy, ponad hory:
zahučte, slovenské polia,
sloboda nás k činom volá.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Kto si Slovák z duše, z rodu,
teraz sa hlás ku národu;
rovnosť práva, život nový,
odmyká ústa, okovy.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Povedala vrana vrane,
že nás šklbať neprestane;
sľubov, rečí krásnych dosti ?
veríme len skutočnosti.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Nehľaďme na škodu, na zisk;
tam sa spojme, kde je nátisk;
ako reťaz držme spolu ?
zradca, kto vystúpi z kolu.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Choďme mierne, pevne, vážne;
kde treba, vystúpme rázne,
nech vlasť našu váhu skúsi;
čo chceme, to stať sa musí!

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Chorvát, Maďar, naši bratri,
nech každý má, čo mu patrí;
nadvláda len právo haní ?
všetci sme rovnakí páni.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

S krivdami von! tie netajme,
práva si národné hájme;
nebojme sa žiadnej moci,
inakšie sme len otroci.
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
Jarmili nás dosiaľ všade,
verili sme podlej zrade,
v nevoli nám srdce skleslo:
sloboda je naše heslo!

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Výlomky z Jánošíka

Žobrák

Vitaj drahý synak, jará šuhajina,
dobre tu prichádzaš do horného klina,
dobre ty prichádzaš, zlatý, drahý kvete,
nebudem ja dlho už chodiť po svete.
Vidíš ma, aký som celkom znivočený,
už duch môj so smrťou skoro sa ožení.
Nebudem sa tackať vše tak s boka na bok,
už môj rok sa končí a tvoj nastáva rok,
už môj rok sa končí, nechce stáť pohončí,
chladná chyce náruč. musím robiť poruč.
Poklady tatranské sú široko známe,
lakomec si na nich roky rozum láme.
Ale nemá kľúče, nespomôže graca,
len nepokoj kope zlatoiská práca.
Tu sa chýrne kľúče, moja tvár hrobová,
moja skaličenosť, moje trpké slová.
Janošiak ich schodil, mrúc, dol so šibeni,
keď pozrel na Tatry, na ,hájik zelený:
Ťarchová, Klenovec ? svet sa trasie, ľaká ?
aj, nezabúdajte vášho Janošiaka!
Ej. nezabúdajte, keď pomedzi bučky
nám vykukávaly zlaté dni kukučky.
Ťažko je v ukrutnej prežívať krajine,
ej, nezabúdajte časy pri Varíne.
Ej, ktož? by ťa zabol! veď som na moste stál,
keď si naše vŕšky naveky prežehnal,
ešte ako chlapec vari tri ? paťletý.
ale si mi nevyšiel viac z mojej pamäti.
Povedám otcovi, povedám materi...
Tá ma ak kopova po pysku uderí:
Veru ťa zahluším ? dneska štyroch ťali,
čo pod šibenicou hore zaplakali.
Čo jeden pošepne, to druhí vykričia
a potom len biedni vytrpia rodičia.
Daj im, bože, slávu večnú ? ľuďom pokoj!
Neraz ma vyťali pre hračku na zboj ?
a keď hajdúch zjačal po hlave udretý,
bol som dakoľko dní vo chlieve zapretý.
Ale to ani mak všetko nepomohlo,
čím srdce viac dráždi, tým sa viacej pohlo.
Keď som videl tvrdú panštinu, lapačku
a do samučkej smrti na dereši pračku,
stisla moje srdce ukrutná nevoľa,
vyšiel som za humno, hľadel som do poľa:
Ej, Janošiak čŕstvy, jarý a červený,
ani negazduje, ani sa nežení,
ale len popíja, na peci vylíha
a hľadí z komory ako vták do hory.
Padla tuhá zima ? mrzli ľudia, statky
a už prichádzaly veľkonočné sviatky.
Ešte sa na Váhu nikde ľad nezlomí,
vtedy stará hruška vyschla na priedomí.
Starého otca otec bol ju tam zasadil.
V ten rok doma môj ňaňka všetko bol poriadil
a vyjde ta do poľa kosiť ďatelinu
a vyženie si ta panskú zo škody koninu.
Dal by jej tam i zhynúť ? ale čože tuší?
Kosí pokojne, zpoza žita pán vybúši.
Bije, mlátí a lomí, pravda, nie obrana,
a ešte ho po poli ak? bujak naháňa.
Ňaňku v plachte doniesli, posteľ mu vystlali
?
a po Jáne do zeme v štvrtok pochovali.
Matka, z umu vyjdená, beží do stolice
a tam príde, chudinka, ešte do temnice.
Tí gordani prekliati bez boha, svedomia,
ukrutne na dereši režú ju a lomia.
Mať naša, tá vyschla, ak? podťaťá svrčina
a my sme za rodičmi plakali našima.
Ja som na tie bez seba celkom žiale ostal
a bol by hneď do sveta šíreho zutekal.
Ale mať umierajúc požehnala: Syn môj,
zomieram, za Haničku, kým sa nevydá, stoj.
Ani by v chladnej zemi pokoja nemala,
kéby moja Hanička dáko zle sa mala.
Stoj pri nej ako parkan, kde kvet utešený.
Dobre sa maj, môj synček, drahý, potešený.
S nábožnosťou som slová vypočul matkine,
pobozkal zimné nohy a splakal v hlbine.
Listy povysychaly, 1en pníky ostaly,
rodičia preč odišli, siroty ostaly ?
rodičia preč odišli, ležia v chladnom hrobe,
dve siroty chodily plakávať v pokore.

Či sa večierok snížil, či na deň svitalo,
dvoje úbohých sirôt na hrobe plakalo.
Ja som lipky posadil, Hanka rutu siala,
ja som ich obrezával, ona polievala.
Lipky rástly vysokom a ruta hlbokom,
chránily nás od moru, hromu nad oblokom.
Ja lipku za klobúkom, Hanka v zádri nosí
rutu a za nebohých všia modlitba prosí.
V pondelok svätodušný Hanička von vyjde.
Po poludní ju čakám, kedyže už príde.
Veď uskočí v tretí deň, lapená, z kaštieľa ?
a na západe slnca v záhrade umrela.
Mňa žiaľ veľký na posteľ ako smrť položí.
I prichádza ku mne sám vo sne otec boží,
za jednu ruku otca, za druhú vedie mať:
Môj syn, ty si nešťastný, musí každý uznať.
Tvoje rany veliké nik už nezahojí,
iba sám. ? Hoj si tedy, môže, čo chce, stojí.
Tu sú rodičia bledí, tu sestra splašená ?
vydvihni oheň, vraždu na pomstu plemena.

Ja zdesený sa zbudím, porozumiem tomu,
vezmem hlaveň a letím sám prosto do domu.
Zapálim krov, z 1ipky si a z ruty odčesnem
a všetko tak zanechám a svetom utečiem.
Ani dieťa nevinné pomstu neutíši ?
čo len z mačky pochádza, bude chytať myši.
Stolice nastrašené spolu sa radily,
ako by nás do hrsti čím najskôr chytily.
Ale má zver viac umu, keď strelcu zastane,
ako kozy hneď sme tu, hneď na druhej strane,
hneď v doline, hneď v poli, hneď dakde horeká,
ako kozy na Tatrách, keď vidía človeka.
Nedaj nás dáko zlapať ? dulujú hajdúsi
a družina vše väčšie napriek vraždy trúsi.
Stolice nastrašené zase sa radily,
akým spôsobm by nás, najmä mňa, chytily.
? Už celý rok lapáme, dostať nemôžeme
a vždy strašnejšie chýry o nich počujeme.
Zámky podobýjali, pánov povešali,
sedliakov pobúrili, hajdúchov zlapali.
A čo ešte úzkostne pri živote stene,
prídu hostia, ? zakape, ak? mucha na stene. ?

Týždeň .po Veľkej noci písmo od stolice:
Že kto ma ale živkom dolapí a schyce,
čo by priam od môjho vykonalo sluhy,
dostane tisíc zlatých ak? ktokoľvek druhý.
Večer som v surovine ľahnul si v pokoji
a ráno ma poviažu tovarišia moji.
Večer si rozprávame. fajčiac, o Varíne
a ráno ma v reťaziach vedú. po dedine.
Večer sa ešte každé strachuje a ľaká
a ráno ma po meste vedú ako vtáka.
Tovarišov tľapkajú pánovia zaťatých:
Dostaneš tisíc čertov, nieto tisíc zlatých.
Kúštik žínky za hrdlo, to bude odplata;
hlavu ste si odtrhli, netreba viac kata.
Uhádne i čert neraz, čo komu pripadá.
Ja ešte tu blúdim, tých zaškrtila zrada.
Pánovia do stolice hneď písmo písali,
že veru ma živého do rúk už dostali:
Nech hneď tridsať hajdúchov na kone vyskočí,
ako heslo doletí, že zver neuskočí.
Naskutku šli hajdúsi ? kuticu obstali.
Noc. ? Dvaja sú na stráži, druhí políhali.
Pán sto ráz stráž opáčil, odpočinku nemal,
a ja som sa urobil, ako by len driemal.
Stráž dobre opatrená ? pozor ? veľké putá.
Viac nemôže uskočiť nijak tá pokuta.
Zaspí. ? Ja ak? vlkolak na hajdúchov skočím,
zaškrtím, dom zapálim a vo trne uskočím.
Už sa ráno svitalo na hornej výšine,
keď som do Demänovskej sa spúšťal jaskyne.

Už slniečko na hole, vrchy, skaly sedá,
keď mi jedna veštica tie slová povedá:
Chlapiatko! inakšie ti už robiť prichodí.
Ty si vraždil tisícich, ale čo to škodí.
Vedz, že gordani tak sa ako dračia hlava:
Jednu zrúbeš, miesto nej druhých tisíc vstáva.
Obleč žobrácke šaty, vyjď slepý z jaskyne
a choď z dom v dom spievajúc po celej krajine.
Spievaj pesničky tiché, nevinné, pobožné,
vstúpia do seba duše slabé a bezbožné.
Tí samí, čo sa smiali, keď si bol lapený,
ponesú na vidlách smrť pánom, rozvzteklení.

Tí samí, čo ti frčky dávali po nose,
ponesú tisícami smrť pánom na kose.
? Ja slová vypočúvam, shodím kroj v jaskyne
a chodím vyspevujúc po celej krajine.
Po Zvolene. po Nitre, po Šariši ktosi
pesničky vyspevuje, o almužnu prosí.
V tom prešpurskom, trnavskom, v tam rožňavskom meste
Ktos? pri husliach, pri speve vylíha na ceste.
Ľudia okolo neho sťab? nasypal hrachu ?
a ten spieva, vyhúda do žiaľu, do strachu.
Páni sa tiež stavajú a strnú zaťatí ?
a ten spieva, vyhúda aka by najatý.
V Poľskej vzbura vypukne ? ľud dudrať začína:
Ej, škoda ťa, Janošiak, ako buk chlapina.
Keby bol tu chlapina, Janošiak červený,
nechal by tak v dedine statky, deti, ženy.
Už horička sa v zeleň riasitú odela ?
či by bolo vyletieť vo svet ako strela!
O Janošiaka sem-tam už kliatba Liptova
ešte chlapa lepšieho ak? Janošiak chová.
Ešte chlapec maličký, už vyvracal buky.
Len vy majte hotové na zber vaše ruky.
Ani sa nenazdáte ľudia ubiedení,
keď vykvitne na horách ako kvet červený.
Už sa nebude snívať Uhorskej krajine,
keď zastanete pyšne zase pri Varíne.

Novina za novinou po krajine ide,
ľudia dobre ta šípia, o čom tu vec ide.
Naľakaní shrnú sa do Prešporka všetci,
že doklčú mačku, keď je ešte vo vreci.
Janošiaka doklčú, keď driemal v jaskyne,
spravia veľkú drahotu po celej krajine,
vyhlásia. že z Poľskej mor sa ku nám dostáva,
po dedinách. po mestách jedom ľudí trávia.
Hynú ľudia ak? muchy v Liptove, v Zemplíne,
zaplakal ľud sedliacky po meste, dedine.
hynú ľudia ak? muchy v Nitre, Turci, Spiši.
Dosť sa v chrámoch namodlia a mor nič netíši.
Ale ký je to parom ? mor dediny driape,
a v múranici ani jeden pán neskape.
Mor na všetkých je ľudí len rovnako smädný,
a tu nemrú iba len tí poddaní biedni.

Ale príde do pravdy vše, hoc pravda skúpa,
otcovia dávno zhnití z hrobov von vystúpia:
Potomci naši biedni, smrť vás radom pára,
ale to vás nebeský náš otec neskára!
Gordani to prekliati, trest za chrbtom chodí,
ľakajúc sa, jed hádžu do soli, do vody.
Načrite len, kde chcete, vody do pohára
a dajte psovi, či mu črevá nepopára.
A kto tak nezakape, páni a doktori,
Hoc? je zdravý a čŕstvy, zvalia, že je chorý.
Živých hákami vlečú v hrob na vriace muky,
nejeden v hrobe zdravý hryzie svoje ruky,
nejedni sa pred bohom doluká prestreli,
že prosia ponížene, či vskutku umreli.
Svetu žiadnym spôsobom to veriť nemôžu,
že prosia ponížene o to slávu božiu.
Ej, kdeže si, Janošiak? ká skaza hromová?
že sa nevyredikáš už z toho Liptova!
My kričíme zďaleka, a nik nás neslúcha.
Či si ako ten oplan stúpil za hajdúcha?
? Nestal som sa oplanom, nestal sa hajdúchom,
ale keď som stál v hore, tresli ma obuchom.
Nebolo dosť obucha, pásy do mňa drali,
i tie hory skalnaté horce zaplakaly.
Ja som vtedy obchodil v Sariši, Zemplíne,
vyskočím a zahvízdam, ak? valach v doline.
Po hroboch, po dedinách syčí kry spenená ?
zahvízdam na smrť, vraždu na pomstu semena.
Židákov, Nemcov rúbu, do vody metajú,
zámky povypaľujú, do zniku rúcajú,
od Spiša do Zemplína pánov tnú na kusy
a sberba krvožerná vopred skáčuc brúsi.
Hromada krvožerná všetko tne, vyžína.
Ej, škoda ťa, Janošiak, červená chlapina!
Ja, ty, dvaja sperieme trebárs i celý svet.
Ej, škoda ťa, preškoda, že ťa v Liptove niet!

Počul to král uhorský o svojej krajine:
Či sa nemusím hnevať na svinskej mršine!
Tí gordani polovic vykazili ľudu,
ktože ma bude platiť, zkiaď vojaci budú?
Kto bude cesty robiť, kto trpieť odvážky?
Už ma i.hlava bolí ? to je do porážky.
Dal naskutku bubnovať, rozkázať vojakom,
aby išli pomáhať úbohým sedliakom.
Poslal ich ešte toľko do kraja horného,
aby tam nenechali ani len jedného.
Páni kráľa previedli ? vojak tne, vyžína.
Ej, škoda ťa, Janošiak, červená chlapina!
Ja, ty, my dva sperieme trebárs i celý svet.
Ej, škoda ťa, preškoda. že ťa v Liptove niet!
Mohol by sám kráľ prísť, ak apríl vrtkavý ?
a teraz nás vedú do Košíc, Rožňavy,
a teraz nás vedú na levočskú bránu...
Keby mal valašku tvoju neslýchanú!
Plačú bijacovské a smižanské ženy,
že sa im synovia, mužia obesení.
Plače Šariš, Gemer až hen do Zemplína,
plače a s tej zemi gordanov vyklína.

Mňa celkom rozstrieľali v pekelnej hodine,
stratil som obe nohy v nešťastnej bučine.
Hľadali ma štyri dni, odišli na piaty.
Čo ja mám teraz biedny človek započati?
Nohy sú rozstrieľané, bežať nedolejú
a do biednej dediny dolieznuť nesmejú.
Zaspím ako v oleji... Janošiak je tmavý
a za jeden celý rok ani muk nevraví.
Divím sa a vidím, po lakte bradatý,
ani slova nerečie ? už je rok desiaty.
V jedenásty rok brada ak? jabloň sa stane,
v dvanásty hlavu zdvihne a horeká vstane:
Syn môj, v boji božom si celkom zlomený,
viem, že ťa to dosť mrzí, žes? obkaličený.
Nohy sú polámané, na jednom mieste seď.
Nešťastie, že nemôžeš vyliať zo seba jed.
Ale to nič nerobí. Ako žobrák nemý
schádzaj celé krajiny, plaziac sa po zemi.
Schádzaj vrchy, močiare, ani mak neposeď,
vyberaj len samý, čo nemôžeš vyliať jed.
Obdrieš pásy a nohy, všetko telo svoje,
ja šuhaja ti vyšlem, poručíš mu tvoje.
Sbieraj jed, on ho schlípe ako dáko šteňa
a vyskočí ako had na vrahy semena.
Tvoja veľká potecha, človek do porazu,
bude dáviť a škrtiť, nosiac večnú skazu.
Nezastane ako ja iba pri Varíne,
ale ukáže sa celej Uhorskej krajine.
Vypočul som nábožne tie veliké slová.
Hľaď, ako z úst sa parí besnota drakova!
Nohy celkom zdrúzgané, hoc? veliká skára,
vhryznul som sa ak? pavúk. kde len aká škára.
Pi ten jed a nasycuj mäkké ústa svoje.
Ja ti toto porúčam, to dedičstvo tvoje.
Nech gamba ti očernie a oči nabehnú,
že každý hnedky skape. koho ony šľahnú.
Tu je boh, tu je otec, mať, sestra splašená ?
vyzdvihni vraždu večnú na pomstu plemena.

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

Často blúdim, táram sa cez celý boží deň,
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku.
Ale čo je nemožnô, to ani nehl'adaj,
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!
Odzadu plameň čierny ako rieka tečie,
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie.
A ja na zemi ležím, ani palcom kývať
nevládzem, a musím sa na to všetko dívať.
Vtedy ? v tak biednom stave moja duša letí
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti,
a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu,
a zaspí ak? v oleji aspoň za hodinu.

Či neznáte tie kraje, kde v tichej dolinke
po lúčinkách pastierik blúdi s ovčičkami,
tými, z ktorých sám pije, pojí ich vodami
a medzi nimi žije ak? otec v rodinke,
každičkú zná menovať, každičkú zastáva,
medzi nimi vyrástol, medzi nimi spáva?
Či neznáte tie kraje, tie radostné kraje,
kde dobrí, bystrí chlapci bučky preskakujú,
v hájičku pod svrčinou kladú si ohníček,
kúria si pomaličky, nôti im Janíček,
za pesničkou každičkou jednu zagajdujú:
či neznáte tie kraje, tie radostné kraje?
Piesne nemej tam nieto ? veselí sú chlapi,
hneď od zeme zaskočia, hneď lámu kolesá,
hneď valašky pochytia ? zdupnú ako capy,
a hybaj, idú sa ti najesť dade mäsa!
Všetci letia na košiar ako dáke vrany:
?Rež, bača, sto hrmených, tie mastné barany!?
Trebárs ich je päťdesiat, ako jeden žijú,
má jeden groš lebo dva, to všetci prepijú.
Všetci sú za jedného, hocaj v akom kríži;
aknáhle len jednému dáky čert ublíži,
každý skočí ? na seba cedilo zahodí,
dva nože cifrované do opaska vhodí,
mrie za brata, vezmúc si valašôčku svoju:
za takých dobrých chlapcov dal by dušu moju!
Či znáte ten tichý kraj, kde večer mamičku
deti prosia o jednu národnú pesničku,
lebo o dáku hádku a o dáku povesť;
že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť,
že nebudú záškodné, nebudú šantúvať,
že budú mamičku napotom počúvať,
aby len povedala ? deti, chlapci všetci,
na múrik vyskákajú tam okolo peci,
mamička medzi nimi pradúc im rozpráva;
a aby boli dobré, naučenia dáva:
že jestli im dač? káže, hneď urobiť majú,
vraj: bobo a vlkolak zlé deti lapajú! ?
V tom kraji tak detinskom, v tak milom tom kraji,
že už hádam nebude lepšie ani v raji,
v tom kraji tam pri Váhu kde milá rovinka,
býva v jednom domčeku úprimná rodinka.
Dobrý mužík s ženičkou vo večnom pokoji
žijú ak? dve halúzky v háji obidvoji,
vietor keď ich pokníše, ale ich nezláme ?
takéto my manželstvá, mešťania, neznáme.
Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú,
dobreže doňho duše svoje nevlievajú;
to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali,
dobreže ho na rukách nenosia od mali.
Nedbali by, čo by bol vždy len chlapček malý,
by takého znachora vždy k srdcu tískali.
Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý,
hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí,
v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí;
ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť,
jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť.
Otec ho ako koňa mláti od malička,
s plačom ho napomína biednučká mamička;
ale čo sám archanjel prvší s neba stúpi,
ver? Janík ani tomu na krok neustúpi.
Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva,
samotný na nábreží on Váhu sedáva:
často keď s koňmi idú za rána bieleho,
ešte ho tam vídajú, chudáka, smutného.

Vstúpenie je ? zvonov hlas na veriacich volá,
hrnú sa ako včely z dedín do kostola;
starí, mladí pred božou Matičkou kľakajú,
a pátričky, vzdychajúc k Bohu, preberajú.
Kto by bol taký planý v tú svätú hodinu,
že by nešiel slúžiť svätým, hospodinu!
Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený,
ani v nedel'ných hábach nie je oblečený,
v čiernom dlhom kepeni ako havran dáky
po chodníčkoch, priekopách stúpa haky-baky.
Tmí sa. Pomedzi tŕne nad Váhom na skalu
vyjde, obzrie sa ? dobre nezájde od žiaľu,
zaplače ? ale ticho v bôlnej duši jeho ?
a padne na čiernu zem od žiaľu veľkého.
Zmrklo sa. Prišiel domov, sadol si k večeri,
nepovedal slovíčka tej svojej materi,
nedal sestričkám slova, ani strýčikovi,
ba ani šedivému svojmu tatuškovi.
Od stola chudobného všetci povstávali,
Bohu všemohúcemu všetci ďakovali,
on ale strhol klobúk, nevravel nikomu,
dverami zahrmotil a odišiel z domu.
Boh zná, kde ísť zamýšľa! Popod vŕby ide,
až tam v poli samotný ku priekope príde;
priekopu tú preskočí, vôkol sa obzerá,
a zas ďalej širokým sa poľom sa poberá.
Po horách, po dolinách rozišli sa mraky,
zastreli tiché háje temnými hábami,
zmizli lúčky zelené medzi dolinami,
len vrchy tak sa zdajú ak? dáke zázraky,
ako dáki kriedlastí, čiernoperí vtáci,
ako dáki obrovia na stráži stojaci.
Mesiačka niet na nebi ? beda je s hviezdami ?
Kto zná, dokiaľ tam budú za tými chmárami! ?
Pole ak? jedna čierna šatka pamuková,
ktorú nosí za mužom osirelá vdova,
do ktorej si tvár kryje od žiaľu veľkého
a nocou plakať chodí ku hrobu milého:
mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje,
a nemá viac na svete krem jednej nádeje.
Janík potichu kráča bez cesty, chodníka,
po jamách, po dolinkách, pomedzi suhlinu,
sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu,
padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká,
sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu:
Buď ako buď, len pôjdem, poručeno bohu.
Čo tie psy tak okolo košiara štekajú?
Prečo tie ovce tak sa v košiari zdúrajú?
Či planého človeka, či vlka zvetrili,
že sa tak z ležoviska ak? vietor zdurili?
Čo tie psy za košiarom tak behajúc vyjú
a chvosty medzi nohy gundžovité kryjú?
Čo tie ovce tak čudne ak? deti zbľačali,
striasli sa a do hŕby utekať začali?
Čo tie psy vyť prestali, a ako k otcovým,
trasúc sa strachom, k nohám tisnú sa bačovým?

Na doline v šírom poli,
na tichej vodičke,
povedajú starí ľudia
o zakliatej paničke.

A vraj práve na Vstúpenie,
keď odíde preč stríg shon,
a keď tanec držia čerti,
tá panna vychádza von.

Ktorý šuhaj sa v to vezme
šaty naopak si vziať
a doprostred Váhu skočiť,
že ju môže hneď odkliať.

A ten potom čokoľvek chce,
či to striebra, či zlata,
to mu všetko hneď vyplatí
tá panna už odkliata.

Vídajú ju o polnoci
koniari a voliari
a tí, ktorí nocou blúďa,
hajčovia a poštári.

O tom si prisahať budú,
ak? v šatách dlhých bielych,
na skale černistej plačúc,
kývala palcom na nich.

Hneď ako päsť, hneď ak? veža,
ak? k sebe ich volala,
a tí hybaj! jarky, poľom
vraj že ich naháňala.

A čo viacej: už aj taká
sa vrava roztrúsila,
že aj do dediny chodí,
že vartáša dusila.

Preto taký po okolných
dedinách je veľký strach,
že by žiaden von neišiel,
čo by hneďky horel dach.

Všetci na pec posadajú,
čušiac ako myš v diere,
len si dačo šuchne v izbe,
kuk ? či ich dač neberie.

Paholok, čo kone zdochnú,
čo ho gazda zabije ?
ani na krok ? a radšej sa
predkom v krčme opije.

A poštár, čo ho hneď zajtra
pán ako psa von pohne,
a nemá sa kde utúliť,
ani sa len nepohne.

Lebo hocaj i najlepšie
sa u bohatých žije,
hej, ale na hriešnu dušu,
ver? aj strach nedobrý je! ?

Jedenásť bilo ? tri štvrte sú preč,
dvanásť sa blíži pomaly:
voda sa búcha ako o múry
do brehov pustých, na skaly.

Na vodách temných kláty tak hádže
ako na ceste vietor prach,
voda ak? mlieko, ak? sneh keď sype
kúrňava po šírych poliach.

Voda sa búri, vetrisko skučí ?
a na poli zem dudneje,
mesiac preletí mračná ak? hory,
na vody búrne sa smeje.

Peny sa iskria v svetle mesiaca,
z pien lecikedy dač kukne,
zahviždiac strašný na vŕbach vietor
peny ako prach rozfúkne.

Na vode šírej dač tak ak? klepec
krútiac sa, mechriac sa pláva:
ľaľa, veď je to ak? koníčatko ?
veď je to človečia hlava!

Tvár voda myje, vlnka oblieva,
a vlasy dlhé skrývajú,
ktoré tak ako husacô peria,
keď je víchrica, lietajú.

Bože! Prebože! Kto to zahynul?
Či ten, ktorého svet už viac
netešil a chcel strašne dokončiť,
do vody šírej sa hodiac?

Či dáky pltník, ustatý celkom,
zašiel s búrnymi vlnami?
Ale nie ? kukni, veď sa to hýbe,
veď sa rozháňa rukami!

Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi
oči dve sivé strihajú ?
čo je to za chvost tam na tom konci?
vari ho ryby drmajú!

Ľal'a, veď je to len po pás človek,
odpoly ryba chlpatá ?
na hriešnu dušu, ak sa nemýlim:
je to tá panna zakliata.

Dvanásta bije v diaľke hodina,
mesiac na vodu zasvietil,
naprostred Váhu na čiernej skale,
pannu zakliatu osvietil.

Taká ak? stena v zváľanom zámku,
oči ak? okná sa zdajú,
z ktorých ak? hviezdy slzy blyštiace
do vody temnej fŕkajú.

Tam zapadajú tie svetlá božie ?
junák za nimi omdlieva,
ale nádeja omdlenú dušu
rosou života polieva.

Junák na holé kľakne kolená,
zaspieva bohu pesničku ?
krížom sa žehná, na nebo pozrie
a bozká čiernu zemičku.

Ešte sa krížom tri ráz? prežehná,
pobozká krížik, pátričky ?
vtom ?Ameň? povie a z brehov hodí
sa do vzbúrenej vodičky.

Čľup ? voda berie, pred sebou hrnie,
mladého Janka zakryje
a do samého bieleho rána
vlnami hučí a vyje.

Za slnka pastierik ide dolinôčkou,
ide dolinôčkou s trúchlou novinôčkou.
Naprostred dediny žalostne zatrúbil
a ľudí k žalosti z pekných snov pobudil.
...Čo ti je tej trúbe, jaj, pre Hospodina??
Nastala, nastala nešťastná hodina.
Na poli širokom u Váhu bystrého
videl som sokola na zemi zbitého.
Opustil hlavičku a vystrel nožičky ?
a to taký ešte malý, maličičký!
Videl som sokola, videl som zbitého:
videl som Janíčka na Váhu mŕtveho.
Išiel Janík, išiel paničku odklínať ?
ale nemal šťastia, musel tam zakapať.
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil ?
Janík mladuštičký svoj život utratil.
Tam ho voda zniesla k háju zelenému,
by šumotu svrčín načúval tichému.
Hora, voda hučí, vetríček podúva ?
Janík pod svrčinou na brehu načúva.

Zverbovaný

Dvanásti na krčme muzikanti hrajú:
to je svet ako kvet, paholci výskajú.
V krčme plno ľudu ? na prostriedku v tanci
si pokreskávajú siedmi verbovanci,
si pokreskávajú, rúčkami tl'apkajú
a na pekných chlapcov zboka zazerajú.
Janíček, Janíček, s peknou bielou tvárou,
neoddávajže sa medzi tých husárov,
dajú ti dolomán za tú kabaničku ?
veru ťa zverbujú, na hriešnu dušičku!
?Dobre je za pecou tam dakomu sedieť,
neznáte, čo jeden šuhaj musí trpieť.
Keď žilky ihrajú jak mušky na slnci
a mysle behajú jak bublinky v hrnci,
keď šuhaj junácku pesničku si spieva
a do hory pustej svoje túžby vlieva,
z duše a zo srdca tisne sa tajný hlas
a ešte nedala žiadna skala ohlas;
ešte nerozišiel spev sa po sihline,
a už začne hrmieť, durkať po doline.
Neznáte už, ľudia, ani znať nechcete,
čo je mladý šuhaj na tom šírom svete.
Otec ho bičuje, sestra ohovára,
a milá ho jeho s druhými potvára .
Ach, mamička moja, keď mas? rada mala,
k čomus? ma takému do rúk lósu dala!
Veďs? ma vyložila na tento cudzí svet,
ako keď zo črepa vyhodia mladý kvet;
kvet ten, ktorý ľudia dosiaľ nevoňali,
keď ho chcú vytrhať, načože ho siali!
Ťažko to, preťažko lúčke bez dáždička,
sto ráz ale ťažšie, keď moria Janíčka.
Keď dáždik neprchá, aspoň rosa vlaží ?
parobček nič nemá, len za lepším baží.
Nemá ? krem na svete nádeju jedinkú,
že dakedy bude mať milšiu hodinku.
Janíček za stolom sedí užialený,
sedí užialený vo veľkom trápení,
očičká mu plačú ? líčka sa mu menia.
?Och, kdeže na svete nájdem potešenia !
Vari mám ísť nadol tú pšeničku kosiť?
Čiže mám vojenskú šabličku si nosiť?
Kosa sa na skale môže mi polámať,
šablička mi bedrá môže poomínať.?
Husári nôžkami ľahko prepletajú.
?To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky majú!
To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky nosia ?
nie takí trhani, čo sa dievkam prosia!
Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme ?
pán kráľ je bohatý, to všetko zaplatí!?
Ostrôžky brnkajú, skleničky cengajú
a komus? na zdravie všetci pripíjajú;
všetci pripíjajú ? a rúčku dvíhajú ?
"Už si náš, Janíček !" ? radostne volajú ?
"Dostaneš šabličku ? zelený dolomán,
svrhneš kabaničku a budeš veľký pán ,
budeš sa na koni jak vicišpán nosiť,
a nemusíš sa viac starým babám prosit'!?
Veselo je chlapcom ? bystrá hrá muzika,
a matka vo dverách užialená fiká:
"Ťažko som ťa, horko, chlapče, dochovala,
a hľa, čoho som sa, biedna, dočakala!
Nazdávala som sa, budem mať tri svety,
a už aj ten jeden z rúk mojich uletí !
Môžem predať kone, môžem predať voly,
môže hrom hneď udrieť do pustej stodoly,
lebo viem, že tŕním už zarastie priedom,
nesadne si iba ten vrabček na náš dom ?
aj to, keď ho najprv druhí došklbajú,
ta pôjde, kde ani tvory nebývajú.
Bude strechu ďubkať, krídelká vystierať,
keď za tebou budem, Janíček, umierať.?
Janík podnapitý ticho pokreskáva,
milá pod oblôčkom svojho oplakáva:
?Škoda, že som ja to pred časom neznala,
bola by sa s tebou ani nemotkala,
ani by nebola veru zazerala,
kadiaľ tvoja nôžka jelenia behala.
Ale by na vráta krížik napísala,
pod krížik tri slová aspoň načiarala:
Máš, šuhaj, tri cesty a štyri chodníčky,
choď, kde sa ti páči, len nie do Haničky;
ale choď chodníčkom ku bystrej vodičke,
aby si zabudnul o svojej Haničke :
do vodičky kukni, ? je plno rybičiek,
na svete širokom je viacej dievčičiek.?
Ženy veľmi plačú a chlapci výskajú:
?Dajže, bože, ľuďom biednym, čo nemajú,
komu treba kone, komu treba voly,
a komu dievčatko ku boku po vôli;
frajerečka biela treba frajerovi.
šablička železná treba junákovi.
Šablička ligotná ako tá zomička,
na ňu sa podoprie mocná päsť Janíčka.
Na ňu sa podoprie a obzrie okolo:
?Či to má vždy tak byt', ako dosial' bolo?? ?

Šahy

Kto skúsil, ten uzná, čo krv ľudskú búri ?
šuhaj zamyslený na lavici kúri.
Čo začať? Čo robiť, keď vše nič nestojí?
Kto sa na nádeji samej upokojí,
ktorej sa nekorí bezdušná holota
a skutočnosť kazí priechod do života?
Na statočnosť dač? klásť, mienka obecnosti?
Svet celý je nástroj len čistej nutnosti,
bez svedomia, lásky ? myšlienky pravý hrob,
vše pod nebom, slncom držiaci za spôsob:
výhody, sebectvo ? všetky jeho skutky,
opierajúci sa na samé predsudky,
na slabosť, otroctvo, zdrevenelosť umu,
majúc všetko okrem pravdy a rozumu.
Bez ducha, bez citu a statočnej vôle
panghart, narodený z klamu a nevole.
Hádanie daromné a budúcnosť tmavá.
Biedna je to duša, čo sa vždy nazdáva ?
pre zdania možný klam zabudne v svete žiť
a necíti, iba keď ho začne páliť,
keď potreba suchá, neodbytná, bledá
pred dvere zasadne a odbyť sa nedá,
v kostlivca podobe aj smelého plaší,
lump, horší jako ten, čo po noci straší;
potom ži, človeče, v takom obležení!
Hádž sa od zúfania ? stav sa nepremení.
A započni dačo! ? Len sa pokáž svetu!
Na ulici s prachom ťa vetry zametú,
naskutku ťa vrany rozďugajú s vztekom
a chlapci tú povesť dokončia s posmechom.
Čo potom zámery, najkrásnejšie túžby,
keď sa raz dostaneš do tak tvrdej služby?
Čo hlbokosť tvoja a nesmierna veda,
za ktorú celú Žid ani babku nedá?
Ale čo kopa dúm a myšlienok dvesto?
Vyprázdnil fajku a položil na miesto.
...
.
Slnce jasné svieti na šíre krajiny ?
máj zafarbil lúky, rozosial kvetiny,
dal hlas dolám, sadu, háju zelenému,
hora sa ozýva brehu lipovému,
poľana poľane, dolina doline ?
život na vystátej vychádza rovine
a v bezčetných tvárach rozľahlosť preniká,
vietor príjemného robí prostredníka,
čo z blízkeho lesa veje, pofukuje
a rovne s vrchami, hoľami spojuje.
Prírody rozkošnej tajomná moc volá
vyliezť z klietok mestských do šíreho pol'a,
kde oko, kde srdce hájik nasycuje
a po rovni šírej jarný vietor duje.
Jar táto pamätná bude pre národy,
zore splameneli občianskej slobody.
Ako to privíta šuhaj, čo v ňom tlelo?
Či bude chcieť svojej myšlienke dať telo?
Už akokoľvek je a ako sa stane,
jar tá pre šuhaja tak vážnou ostane,
že skorej zabudnú na ňu šíre svety,
ako by mu ona vypadla z pamäti.
Po celej sa varí zbúrenie krajine,
rozbroje vypukli práve na doline.
.
Ľud z okolných dedín dovedna sa zháňa,
náš šuhaj vykvitol na čele povstania.
Kto sa pred ostrými nezľakne kosami?
Počkajte, buriči, čo sa stane s vami!!
.
Jedného obesia, druhý sedieť musí
a zradcov bezbožných rozštvrtia na kusy.
Obeť spravodlivá zákonu prísnemu
na príklad vždy živý svetu budúcemu.
Už sú dané k tomu potrebné rozkazy.
Zajtra lebo dneska čo vojsko prirazí
v zbrojnej hotovosti. Čakajú statkári.
S kolmi skoro budú hotoví tesári.
Sudca, kňaz ochotne stoja k povinnosti,
oči prídu zakryť krkavci z radosti,
čo v susedných horách, lesoch poletujú.
Panie na divadlo sa pilne hotujú,
vyletieť ak? pávy na to miesto skáry ?
čas sľúbil, že bude pekný, v kalendári.
Vedľa oznámenia na ceste má byť kat,
vietor od poludnia už započal fúkať,
každý je ochotný za pospolitú vec ?
a celej povesti boh dá šťastný koniec...
...
.
Ak ste o hontianskom počuli väzení ?
nejeden už šuhaj tam bol zatvorený.
Tí hontianski páni, tvrdší ako skala,
nejedna dievčina Šahy oplakala,
čo cicajú krásu, zdravie šuhajovi,
aj toho prekliala, čo zmyslel okovy.
Nie každý vydrží tie moriace muky,
keď sa raz dostane do stoličnej ruky.
.
Väčšina obledne, na posmech vycivie
a keď vyjde vonká,na vetre zahynie.
Kto biede, trápeniu chudáka neverí,
nech počúva v noci stískanie fujery,
ktorú väzeň potme ukradomky lapá,
keď temničiar zaspal, ,jeho kríž a trápa.
Jeho osud v lepšie žiaden nepremení,
darmo plače, hluché opakujú steny,
darmo milá, otec, mať ho má v pamäti,
on sotva potechy už bude videti.
Každý predmet drahý jeho cit zatína,
musí zaň sa hanbiť priateľ a rodina.
Jemu zväzky drahé nedajú potechy,
samá myseľ na ne je kára na hriechy.
Poctivosť, dôvera viac sa nenavráti,
domnienka zlá o ňom, kým je živý, platí.
On, rukou zákona navždy porazený,
iba žije preto, aby bol mučený.
Povedomie trpké cit jeho zožiera:
Držia ho v okovách ak? škodného zvera.
Cieľ jeho ? slobodu ? svet neuznáva viac!
Už preňho nesvieti slnce, ani mesiac,
ani čas, nepodá mu žiadnu potechu,
čo bije na veži bez všeho prospechu
a z jednej do druhej prechádza hodiny.
Čo poviete na to, jestli je nevinný?
jestli nevedomosť a chyba sudcova,
svedkov nesvedomie ? nenávisť vrahova,
pomsta, závisť, zrada soka hanebného,
ziskužiadostivosť sudcu falošného,
spiknutie kujonov proti anjelovi
uvalilo naňho hrôzu a okovy?
.
Jestli ten narobil mu tieto trápenia,
čo nikde nepatrí, iba do väzenia,
čo by ho nemalo ani nebo trpieť,
ani zem tá nosiť, miesta dať tento svet,
a vrah po slobode chodí v povážnosti ?
a on padol, obeť vlastnej statočnosti,
v tmavej, bohopustej kynožený sieti,
ak? by nebol hoden svetla, čo von svieti!?
Čo poviete na to, keď pre túžby, cnosti,
sväté presvedčenie, cit spravodlivosti,
pre zásluhy, brané od vraha za hriechy,
musí sa odrieknuť už všetkej potechy,
umrieť svojim cieľom skrz hanobné súdy
a deliť jedného zločinca osudy,
vydrapený silou zo svojho úkonu,
na posmech poriadkom, súdu a zákonu,
za dôvod očitý o ráze zákonov,
že obec nejedna je hŕba kujonov,
držiacich sa preto ak? reťaz pospolu,
aby ich hanebnosť mala moc zákonu!?
.
Presvedčenie horké padne na temnice,
na bezbožnú ruku hontianskej stolice,
na ten dom pošmúrny, hajducha vo zbroji,
čo v noci, čo vo dne, v daždi vartu stojí,
nehľadiac na búrku, zimu, fujak, leju,
aby zničil väzňom uprchnúť nádeju ?
a na tých bedárov za tými mrežami,
čo sú tam za živa dnuká pochovaní,
od ktorých nežiada inšie viac svet celý,
len aby v tých mukách bezpečne sedeli,
ak nočné mátohy do mraku zazdené,
z bieleho dňa na noc tmavú vysúdené.
Nastúpil deň slávny božieho Vstúpenia,
dávno už dejepis hontského väzenia
nemal tak pamätný a nezábudný deň.
Prichádza ten ťažký, zlopovestný väzeň.
Tu ľahkomyseľné na rozličné cesty
hnedky sa rozišli jazyčné povesti;
aby na čudáky ľudí neklamali,
husári pred domom stoličným zastali.
Divákov, zemianstva, národa sila, strach;
väzeň poviazaný kráča v ťažkých putách
bránou do temného žalára vedený,
vartám najprísnejší rozkaz poručený:
Bľachy poopátrať, rabom nože pobrať
a na dvere hrubé čiernu udrieť pečať.
...
.
Rok prešiel od našej povesti začiatku,
mnoho sa zmenilo za tú chvíľu krátku,
viac dejín storočia prešlé nepodali.
Nejedni pamätný ten čas oplakali,
na hýbania, ohne, povstania, prevraty
nejedna narieka opustená mati
s dcérkami na poli, kde kríž na znak stojí,
že tu jej potecha padla v krutom boji.
Priateľ spomínava priateľa padlého,
tu deva do poľa hľadí ďalekého
a drahá pamiatka srdce hne v hlbine,
jej milý zahynul v ďalekej krajine.
Stí zašli obeťou občianskej pokuty
a sú v zemi zhnití a zapomenutí.
Mnohá medzi svetom a národom povesť,
uprchlá z konečnej záhuby krajín, miest,
výklad na zaniklé jedinký dejiny,
tiahne ak? pútnica z krajiny do krajiny ?
a šuhaj, před všetkým tým prvý stratený,
divnými cestami je vyslobodený;
vietor čŕstvy zdúva divné mu sny z čela ?
a po dlhej noci tešia sa priatelia.

Kukučín Martin

Neprebudený

1. kapitola

Na zemi leží Ondráš Machuľa, husár lenovský. Nie že by bol zabitý alebo ranený - vyvaľuje sa po pašienku, lebo nemá roboty. Telo jeho mŕtva hmota, stopu života neprezradzujú len nohy, postavené v krosná - svojím občasným húpaním sa. Nedbá ani na muchy, ktoré naň bezočivo dotierajú a po tvári sa pasú. Tak dobre padne mu odpočinok v dusnom úpeku: nevstal by ani za pol Lenovca, aby pretrhol svoje pohodlie. Užíva ho nie nepovedome, ale s lakotou, dychtivosťou. Pred zažmúrenými očima utvorí sa najprv malý, čierny bod, ktorý rastie, nabýva farieb, rozširuje sa na všetky strany. No jeden pohyb oka stačí, aby rozohnal prelud, ktorý hneď začne znovu a stratí sa - Ondráš sníva. Kto by mu nezávidel? Nestará sa o ženu, o deti, o statok, o dom, o gazdovstvo - o nič. Tak mu je ako v raji.

Je husárom; no nevidno koňa, že by sa pri ňom pásol, ani uniformy, že by zatušovala nedostatky, ktoré od matky-prírody pochodia. Miesto toho vidno po celom boku rozlezené jeho husi, vo väčších-menších kŕdľoch. Husacia respublika nechce husára uznať za svojho zvrchovaného pána - len keď musí. No a on veru ani nepomyslí na to, aby im chcel bez poriadku vôľu lomiť: stálo by ho to mnoho práce, a výsledok by nebol žiaden. Zavrátené husi o krátky otčenáš rozliezli by sa zas po celom boku a husár by mohol zas zavracať.

Nuž dobre sa má, keď sa vyvaľuje, to je aj tak len jediná prednosť jeho stavu. Dosť sa natlčie po domoch sem a ta - keď je v poli, aspoň vtedy nech si pohovie. V dedine ho aj tak strcajú z kúta do kúta - všetkým zavadzia. Tu v poli nezavadzia nikomu, iba ak tej tráve, na ktorej leží, že by jej odnímal svetlo. No do jesene - Bože môj - ešte tá strata vynahradí sa jej.

Ondráš Machuľa veru biedny tvor boží. Kto sa len pozrie naň, musí ho poľutovať. Akoby Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá nevyvinutá, zhrbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú ako cepy - celý človek málo sa ponáša na človeka. Ľudia s útrpnosťou hľadia naň a s istou šetrnosťou chovajú sa k nemu, ako k malému, slabému dieťaťu. Len on sám nedrží sa za mrzáka, spokojný je sám so sebou, nikdy nezareptal proti svojmu osudu a biede. Ba zdá sa, že sám seba drží za pekného, lebo často zastane na brehu močidla a márnivo prizerá sa do nečistej hladiny jeho. Vkus má, zná rozoznať pekné od mrzkého - no o svojej osobe predpojato súdi. Nuž, je človekom.

Rodičia jeho boli veľmi hodní lenovskí hospodári. Každý ich rád videl, ako hodných, znášanlivých ľudí. Nikto ani zlého slova o nich nevedel. I veľmi ich ľutoval každý, keď narodil sa im tento syn, Ondráš. V dedine začalo sa pošuškávať, že im ho striga vymenila za pekné, podarené dieťa. Iní zas vytýkali šestonedieľke, že načo sa na tom jarmoku na tú opicu zadívala...

Machuľa zúfal, jeho žena mala životom zaplatiť pohľad na vlastné dieťa. No, chudinka, oddala sa pokorne do vôle božej a tým väčšou láskou privinula k srdcu dieťa svoje. Väčšmi ho milovala takto, než keby bolo bývalo takým, akým si ho predstavovala.

Tým väčšmi odpadlo otcovi od srdca. Ten nemohol naň ani pozrieť. Zakaždým zamrelo v ňom srdce, trápil ho žeravý bôľ. Často sedel zadumeno za stolom, oprúc hlavu o dlaň, tvár zakalená zlými myšlienkami, zúfalstvom. Žena nepovážila sa ho pýtať, čo mu je: dobre vedela, čo ho trápi. Raz osmelila sa mu povedať: ?Jano, neželej si nič. To bola vôľa božia.?

Ten pozrel na ňu tupo a do jeho hlasu zamiešal sa i tón hnevu, ktorý žena ešte nikdy nepocítila od neho. S tajeným bôľom vykríkol: ?Ako by si neželel, keď mám nie dieťa, ale... Ach, čo,? mávol rukou, ?to nie dieťa. Všetci ľudia smejú sa na mne - na očiach im vidno, ako sa radujú z môjho nešťastia. Dobre sa mi srdce nepukne. Radujú sa mi za chrbtom - myslia, že ja nevidím ďalej od nosa.?

?Nik sa ti nesmeje - nie! Veď var nie pohania, aby sa z tvojho nešťastia smiali.?

Jano vypukol v zúfalý smiech. ?Ha-ha-ha! Vraj sa nesmeje! Tebe dobre povedať, nesmeje, keď sa ani neukážeš medzi svetom - nesmeje! Šla by si len do poľa ako ja, alebo ku kováčovi: veru videla by si, ako sa nesmeje! A čo by sa nesmial rodič, čo má pekné dieťa, na rodičovi, čo má nepodarené! Bože, keby ja mal dieťa, ako som si žiadal! Ach...? Bolestný ston jeho otriasol celou dušou ženy. No vzmužila sa, podišla k nemu: znala ho ako dobrú, mäkkú dušu, prístupnú múdremu, láskavému slovu.

?Vidíš, ja ho i takto rada vidím: veď predsa len je tvor boží. I ty privykneš k nemu, najtiaž ho vziať do ruky. Jano, probuj, veď si mu otec.?

?Nie, Zuza, nie! Choď - nemôžem. Vidí Boh i svet - nemôžem. Len pomyslím naň, a už dobre mi srdce nepukne. Ako by ho vzal na ruky? Bolo by var lepšie, keby ho ani nebolo.?

Zuza strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným hlasom napomínala ho: ?Nerúhaj sa Bohu, Jano. Dosiaľ sme len dobré veci prijímali od neho - a pre jednu zlú mali by sme sa mu už rúhať? Nie - čo na nás dopustil, budeme trpezlivo niesť.?

?Ale všetky ti dobré veci sto ráz by opustil, keby sa toto nebolo stalo - sto ráz! Čo mi je zo všetkého, že mám všetkého dosť: keď to nemám komu nechať??

?No, nám ľuďom nikdy sa nevyhovie. Keby sa ti teraz naplnila žiadosť a za to keby ti Boh odňal dom, pole, lúky, statok, živnosť, zdravie: povedz, či by si sa mu nerúhal: že ti je z pekného syna nič, keď mu nemáš čo nechať? Ja viem, že by si si zas žiadal, aby ti všetko prinavrátil, i syn aby bol taký ako dnes. Ľudia pozerajú vždy len za tým, čoho nemajú. To, čo majú, nevážia si ani mak.?

Jano bol premožený, nevedel odpovedať ani slova. Cítil, že žena má svätú pravdu a uhádla navlas, čo sa deje v ňom. No práve to dopálilo ho. Nemohol zniesť v tomto bode poučenia od ženy; k bôľu pridružila sa i urazená ňou pýcha jeho. Oko blúdilo nepokojne po izbe, prijalo výraz tvrdosti. Búšil dverami a rozčúlený, rozhnevaný, odišiel.

V krčme hľadal úľavu - po prvý raz.

Už bola tvrdá noc, keď dotackal sa domov. Žena vlastným očiam neverila, že by to bolo možné - veď to nie on, jej Jano. S utajeným dychom sledovala každý jeho krok. No on netrápil sa ani o ženu, ani o nikoho. Ustatý hodil sa za stôl na lavicu a šomral čosi nezrozumiteľného pomedzi zuby. Ševelil sa na svojom mieste, ale žiadaný spánok nechodil. Dieťa v plachte pohlo sa a začalo plakať. Matka hneď skočila k nemu a hľadela ho učičíkať.

?No - čože nespíš? Ľahni a spi! Nech ziape, ak chce i do rána...?

?Ľahni si i ty, Jano. Už je noc.?

?Ja? Oj, nie... nemám sna - tu mi je dobre... daj mi pokoj... oj, pokoj...?

Ostatné slová preniesol už z polosna. Jednou nohou stál ešte v skutočnosti, druhá kráčala tajinami ríše, vybájenej živou fantáziou. Akoby vysmievať by sa mu chcela, pobúrená rodinným nešťastím a užitým nápojom, vykúzľovala mu sladké preludy, v ktorých povedomie vždy viac a viac tratilo sa. Z krásnych snov vytrhol ho výkrik dieťaťa, ktoré práve dnes nespokojne spalo. Jano skočil na nohy a poberal sa k žene. Čosi hrozného jej zašeptal. Ona s úžasom vykríkla:

?Preboha - Jano! Choď - choď! Nevzťahuj ruky na pacholiatko!...?

Jano podvihol dieťa z plachty a držal ho v náručí. No nedíval sa naň s láskou. Jeho tvár vyrážala skôr surovosť, jed - bôľ. Matka, tušiac nebezpečie, skočila k nemu a vychytila mu ho z rúk. On sa potočil až k stolu, zadivený hľadiac za ňou: ona, ako bola, prostovlasá, bosá utiekla s dieťaťom k staršej sestre.

Jano vyvalil sa na lavicu a spal až do bieleho rána. Keď sa zobudil, hlava bola mu ako prázdna - nepamätal sa na nič čisto, ale neprítomnosť ženina a prázdna plachta, zavesená nad povalou, upravili jeho myšlienky do pravej koľaje. Ženy i dieťaťa mu bolo ľúto; zaplakal nad svojím skutkom; ľutoval ho, no nešiel po ňu, zavolať ju nazad do domu. Sám nevedel čo - ale čosi mu bránilo. Zostal sám. Nemá mu kto ani navariť ani poriadiť - ako smutno mu doma! Prichlopil dvere a šiel sa zas potešiť, kde bol včera. Tak to trvalo rok - dva. Jano privykol tomuto životu; viac býval v krčme než doma. Prišiel o to málo-neveľa, čo mu otec nechal; i nemusel sa trudiť, komu to zas po svojej smrti oddá. V dedine nemal kde hlavy skloniť - pred zimou utiahol sa do pálenice. Tam dostane toho občerstvenia, koľko sa len uráči duši jeho. V jari stratil sa i z pálenice - nezostalo po ňom slychu, ani vidu. Bude akiste v Pešti, a tam dakde potuluje sa, ak mu pálenka ešte nepostlala.

Zuza bývala u sestry. Keď odučila dieťa, chodila na zárobky. Ale celý život jej už bol zhoršený; jej, potupenej žene i matke. Vyhýbala sa ľuďom, ako len mohla; urážku i tam videla, kde jej nebolo. Konečne smrť sprostila ju všetkých útrap života. Chlapec zostal pod opaterou totky.

A nemal biedy. Matersky ho riadila, i do školy vyprávala. A chlapec sa dobre učil; bolo znať na ňom, že predsa i v tom nekrásnom tele sídli duša ako i u ostatných. A toto bolo bohatou potechou starostlivej totke - i odplatou.

2. kapitola

Ondráš má už dvadsať rokov, ba vyše; totkina nádeja, ktorú hneď od útleho veku jeho prechovávala, že ďalší vývin napraví prírodnú chybu, nesplnila sa. Vady nielen že neumenšovali sa, ale z roka na rok väčšmi sa tisli na povrch. Jeho telo bolo veľmi slabé, inej práce, okrem pasenia husí, neschopné. Rozsudok ďaleko pokuľhával za vekom - len pamäť a zvlášte fantázia rozvíjajú sa, a to na úkor prirodzeného rozsudku a rozumu. Ak rieši niečo, to je vždy detinské. Čo robí, to má i teraz náter chlapeckosti na sebe. Totka i ľudia nakladajú s ním dosiaľ ako s nedospelcom. Žije osamotene, bez človeka, bez srdca, ktoré rozumelo by mu. Vrstovníci od malička stránia sa ho - medzi deťmi má ešte najviac známych priateľov. Stými skoro najlepšie vyjde, lebo tie mu cele rozumejú. Často prekvapia ho v kŕdli na poli a on zabáva sa s nimi pri jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené zo zoschnutej kôry, pod ne dá vŕbový prútik, cez ktorý krížom pretiahnuté sú neširoké doštičky ? a ? mlynček už melie. Ak sa dielo zdarí, tlieska rukami a výska spolu s nimi. Vie i rozprávočky pekné - deti počúvajú ho so zatajeným dychom. A to púta ho k nim; rád je, že on má ríšu, v ktorej vládne, s tým väčšou záľubou im rozpráva a deti tým väčšmi ľnú k nemu. No dnes dáva mlynčeku pokoj. Je sám, a samotného zábavka neteší. Dobre mu i ležať, a to na zelenej pažiti. Myseľ jeho lieta bohviekade. Vidí seba v rytierskych šatách kráčať k zámku na stračej nôžke. Prestojí boj s drakom, a mačka jediná obyvateľka zámku, premení sa na kňažnú. Hľa, padá mu vôkol hrdla a prisahá večnú - večnú lásku. Ako by sa neusmieval? Či len on má vyvrhnúť túžby po blahu zo svojej hrudi? Usmieva sa, no to nie úsmev, ale úškľabok, zošklivujúci ešte väčšmi jeho tvár.

Na čelo mu sadla mucha; hoci cíti, ako mu po ňom orie, neodháňa jej. Myslí, že dostačí zvraštenie a vystretie čela. Mucha podletí, no o chvíľu sa vráti a opakuje svoje dielo. Ondráš necíti nič - sníva ďalej.

Mucha sadla na líce - i cítiť, ako prevŕha sa po riedkom strnisku jeho brady. To ho dopálilo. Vystrie ruku a celou dlaňou prikryje líce. Muchy nedolapil - spasila sa zavčasu. A Ondráš sníva a sníva ďalej a ďalej.

Či dlho ležal a sníval, nezná. Iba vytrhli ho ľahké krôčiky - ani tráva neohla sa pod nimi, Ondráš obzrel by sa, kto to; no ťažko mu zdvihnúť hlavu. Akiste dáky chlapec ide - o mlynček. Dnes mohol veru len doma ostať. Ondráš nebude robiť mlynčeka, čo by to bol hneď chlapec richtárov. Veď tá kňažná tak pekne usmieva sa mu! Čo je desať mlynov - nie mlynčekov, ale mlynov oproti tomu úsmevu!

Kroky zaznievali smerom k nemu. Ondráš zažmúril oči; tváril sa, že spí. Cez viečka navlas pootvorené v neurčitých kontúrach videl postavu, no nie detskú. To je väčšie čosi. Hľa zhýba sa nad neho, i počuť mäkký, tichý hlas:

?Ondráš - Ondráš!?

Otvoril oči - ba vytreštil ich. Ten hlas - oj, ten hlas! Ani princeznin!

?A si to ty, Zuzka??

Strojná hlavička prikývla mu - hlava Zuzky Bežanovie. Ondráš prižmúril oči - žiara toľkej krásy oslňovala ho. A nie div. Jej tvár jasná, červená ako ruža, keď slnce jej lístky ohreje. Dvoje modrých očú - akoby ta kus oblohy vložil - zádumčivo hľadeli na Ondráša. Červený ret odokrýval dva rady bielych perál. Ondrášovi zas zišla na um princezná. Ani tá nebola krajšia, iba že tie šaty mala s hviezdičkami. Ale ani Zuzkine nie sú špatnejšie. Tá červená šatka na hrdle s tými strapci dodáva jej pôvabnosti spolu s bielymi nadurenými rukávy jej oplecka. A to okrúhle rameno, akoby vyrástlo bolo z bielych záhybov rukáva. Ondráš s vytreštenými očima hľadel na milý zjav: myslel, že je pred stračím zámkom.

Zuzka nedbajúc, čo sa s ním deje, rezko ponúkla ho: ?No, vstaň chytro a jedz!?

?Aha - aha!? Len teraz dovtípil sa, že to nie kňažná, ale Zuzka. Ona neprišla, ako by ho vôkol hrdla objala a do stračieho zámku voviedla, ale doniesla mu jesť. Mal vyjednané od mladých husí po groši a od staríg po dva - pritom, kým paša trvá, chovu z dom do domu. Dnes chová sa u Bežanov: Zuzka mu priniesla obed.

Keď jesť, nuž - jesť. Tvár prestala mu žiariť, zatiahla sa, ako keď popred mesiac ľahký oblak prejde. Chytil dvojačky, hodiac na ich obsah skúmavý pohľad. Nepotešilo ho. Prečo neprišla Zuzka s prázdnou rukou a takým srdcom k nemu ako oná princezná? Prečo?

?A čo ti je tak náhlo?? spýtal sa chladným hlasom, bez nadšenia pozrúc na ňu.

?Vidíš čo je teraz!? A pozdvihla v ruke pokovaný kosák, ukážuc ním protiležiaci bok, posiaty žencami.

?Aha... i ty ideš... mhm, mhm!? A chytro ukladal lyžku za lyžkou, že sa z dvojačiek úvalom ubývalo. Celý sa oddal dielu - na Zuzku ani nepozrel. Bolo znať na ňom, že neje len mechanicky, z obyčaje, ale celou dušou mešká pri diele. Vyprázdnené dvojačky zaviazal do šatky a podal ich Zuzke.

?Na! Už sú prázdne - a choď!?

A utrel si rukávom ústa.

Zuzka zbadala na ňom premenu, no nevedela si ju vysvetliť. Teraz tak chladno hľadí, kdežto pred chvíľkou mala sa roztopiť pod žiarou jeho oka. Záhadu nechcela nerozriešenou nechať. Začala okľukou: ?Var sa hneváš? Akiste obed nebol dobrý. Vieš, teraz pri robotách - musíš dačo i prepáčiť.?

?No, veru - obed! Najedol som sa potiaľto!? A preložil palec krížom cez hrdlo. Vidno, že nekládol váhu na to, aké jedlo, ale či ho je dosť.

?A predsa sa čosi hneváš.?

?Ja? Ach, ja veru - nehnevám.?

Bolo poznať, že váhal tak určite upierať.

Zuzku čosi hnalo vopred, nebola spokojná s výsledkom; nevedela, prečo zmenil svoje držanie. Mrzelo ju trochu i to, že tento bedár nekorí sa jej; ale vymyká sa z kruhu, v ktorom ona pôsobila prv naň.

?Nuž dobre, keď sa nehneváš - už ťa rada. Nafúkaných ľudí nerada vidím; lebo hneď chodia ako sud, keď im dačo na nos sadne.?

Ondráša nahnevalo, že mu takto vraví. Ani je nie kňažnou, ani nič - i odsekol jej: ?A veru nehľaď... neopustím preto ani jednej slzy. Ako chceš!?

?Veď ja viem - veď ja viem...? a Zuzka falošne povzdychla. ?Pyšný si veľmi - ani neozrieš sa o mňa. Neviem prečo - ale ani do dvora sa nám neobzrieš, keď ženieš husi. Neviem...? a, sklopiac zvodné oči, malou nôžkou hrebla prsť.

Ondráša to pohlo. ?Princezná je - princezná! Just princezná.? Zajasal v duchu a podišiel k nej.

?Nuž mrzí ťa to, mrzí? Var väčšmi by ťa mrzelo, keby Jano Dúbravovie neozrel sa o teba.?

Z jej očú šľahol plameň nenávisti na husára. Jej hlas zostril a pohnutím triasol sa. ?Ten? Pre mňa môže - budem mať preto hladkú hlavu.?

?Var ste sa pohnevali?? Husár pootvoril ústa, čakajúc odpoveď. Zuzka namáhala sa tvrdým hlasom odpovedať, nadarmo. Ticho, skoro žiaľno prisvedčila.

?Rozišli sme sa - nadobre.? Utajený vzdych vydral sa jej z úst. Ondráš to pobadal. Bol rozochvený slasťou, že srdce dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom. Dôverne, úprimne pohliadol jaj v tvár.

?Neželej si, že ťa nevezme. Nebol by ťa ani hoden. Takej veru nikdy nedostane, a čo nohy po kolená zoderie.?

Zuzke dobre padlo počuť o sebe chválu, čo hneď z úst husárových. Nech tečie voda akými chce rúrami, len nech je čistá. Nech chváli kto chce, len nech chváli. Polichotilo jej to - chcela ešte viac počuť.

?Predo mnou hovoríš - ale potom! On tiež tak hovorieval...? a mimovoľne vzdychla. Upadla v predošlý bolestný tón. Ondráš videl, že jej srdce puká - zamrzelo ho to.

?A ty si želieš za ním. Neželej ty nič!?

Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala.

?Ako by neželela: mňa opustil - má druhú.?

Husárove líca zahoreli. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol: ?Neboj sa - ja ťa neopustím! Vieš, koľko ráz pošepol som ti v škole, keď si nevedela? Len tebe som pošepol; ty si bola zo všetkých najlepšia a rád som ťa videl. Raz ma ubili preto.?

Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej - bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa mu a on už unesený tým úsmevom. Vo vyšnej gambe pocítil trhanie.

?Šak pamätáš? A ty si tiež potom bočila - ani čo by sme sa nikdy neboli videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie - to ma tak mrzelo! No ale je už aspoň dobre.?

Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený. Ale ona chcela sa pokochať vo svojom víťazstve. Čosi hnalo ju ďalej - len ďalej.

?Nuž a čo teraz??

Ondráša otázka zarazila. Nepochopoval, ako sa nemôže dovtípiť.

?Teraz? Dopasiem a - zoberieme sa. Pôjdeme pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa neboj - ja zodpoviem i za teba. A bude nám celý svet závidieť.?

Zuzka bola zas veselá - dobrá vôľa vrátila sa jej. Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčili jeho reči. No ona chcela sa ešte zahrať s ním.

?A jesť - čo budeme jesť??

?Jesť? Dačo len vypasiem - to nám bude dosť.?

?Ale moc si prepásol. Koľko ti chybí husí??

?Ani jedna. Uver, ani jedna.? A položil si na prsia dlaň.

?A Fialovie hus - kde sa dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.?

Husár počúval bez slova - potom sa dobrácky usmial.

?Fialovu hus! Keď zašla do hory Bolo jej ta nechodiť - mohla mať už rozum! A Rúbalovie prišla domov - to viem zjavne. Videl som ju, ako cestou zametala. Ale musela im z dvora ujsť - nebolo jej nikdy dosť. Zašla dakde do sadu - otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.?

?Nuž jesť by už len bolo čo, ale kde bývať??

?No veru! U totky, tam je hodná komora. Bude nám dobre.?

?Ja - ale ja nechcem sa po cudzích domoch potulovať, Ja sa chcem len svojho držať.?

?Dobre - vystavím... malý domček.?

?A v čom pôjdeš na sobáš??

?V čom? Mám v čom.?

A husár obzeral svoje šaty, ktoré ani zanova nezodpovedali lenovskému kroju: boli celé také, ako čo chlapcom v desiatom roku šijú - lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká trhlina.

?Musíš mať háby ako iní mládenci.?

?Dá mi ušiť totka - keď dopasiem. Povedala, že mi kúpi aj kožuštek.?

?Ale peniaze musíš mať na živnosť. Ha - ha - ha!? Zuzka zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i pobrala sa preč.

?Ty - neutekaj! Pozajtre je sobota: prídem si po pero.?

?Nie - pozajtra nie. Veď ti ja poviem, keď budeš mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš??

Ondráš sa uspokojil.

?Dobre - dobre!?

Zuzka strmým krokom odišla. Ondráš dlho pozeral za ňou - páčila sa mu. ?Hm... bude z nej žena! Dobrá robotnica. Chôdzu má ani granatier - nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie - ale čo, ten jej je nie hoden! A ona sa mi prizná... hm, hm...?

A husár do večera nerozmýšľal o inom, len o princeznej, ktorú už našiel - ale v skutočnosti. Zámok na stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť naň.

3. kapitola

Husárova totka bývala v poriadnom domčeku vprostred dediny. Ona je už vdova, - a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona i robí tak, ako i hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala utrhnúť. Ale zato prezrie svojím skúmavým okom každého žobráka a ak vidí, že je ešte schopný práce, nedá mu nič, len obleje ho ešte takou vriacou polievkou jazykovou, že žobrák ani nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je takáto akurátna, vysoko stojí nad všetkými ženami v Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou.

Len v svojom vlastnom dome nemôže nič vykonať. Inde na čo sa podoberie, to i vykoná - no doma nemožno. Predmetom jej ostrého jazyka býva Ondráš. Čo sa mu naduplikuje - a to všetko darmo, ani čo by hrach na stenu sypal. On nezohne šije svojej pred ňou, jeho netečnosti nedotkne sa ani pekné, ani špatné slovo - nič. Iný na jej mieste bol by prestal perly do blata hádzať a vodu do koša liať - no jej energičná povaha nemôže strpieť žiadneho odporu, robí nové a nové pokusy.

No márna práca mechúr do vody tisnúť a ešte márnejšia Ondráša chcieť preinačiť. Machuľa bude Machuľom - kým len jedna vrana kvákať bude.

Totka práve prišla zo žatvy a ustatá odpočívala na podstene. Tu, kde sa vezme, tu sa vezme - milý Ondráš vojde do dvora. Jeho tvár nakrivená úsmevom. Vidno, že príroda určila jeho biedu, strádanie - tento úsmev mu tak nesvedčí! Totka zvedavo pozerá naň, cítiac, že nesie akúsi dobrú novinu.

?Totka - keby ste vedeli!?

?Keby som vedela - nemusel by si mi povedať.?

?Nuž poviem vám čosi!?

?No!? posmeľovala ho ona. Ondráš oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil sa k nej. Jej srdce pohlo sa nad ním - oteplelo, zahorelo k nemu láskou, materskou láskou. Keď takto túlieva sa k nej, zišla jej vše na um nebohá sestra, ako na smrteľnej posteli odporúčala jej svoje jediné nešťastné dieťa... Oči jej zvlhli - pohladila parobka po jeho drsných vlasoch. I posmelila ho ešte raz: ?No veď už len povedz, ak je dačo dobrého.?

?Čidali že dobré! Idem sa ženiť.?

?Čo ti zas máta v hlave? Že-e-niť??

?Hej, ženiť,? prisvedčil s dôrazom Ondráš.

?A koho si berieš - či metlu??

?Zuzku Bežanovie.?

?Nože ma, prosím ťa nejeduj. Zuzku Bežanovie! To len tak - Zuzku Bežanovie. Za teba, synku, ani cigánka nepôjde - nieto Zuzka Bežanovie. Čo si to len zas nabral na tej paši do hlavy! Povedala som ti, aby si tam nemilobohu nevylihoval, ale aby si si radšej z Nového zákona dačo prečítal. Zuzku Bežanovie!? A totka bola už tam. Z jej hlasu všetka mäkkosť zmizla. Ondráš len ešte prisviedčal.

?Hej Zuzka... pôjde za mňa - povedala.?

?Iba ak jej rozum za sáru padol!?

?Ona povedala. Len čo dopasiem, bude sobáš.?

?Veď ťa on starý zosobáši! Ale papekom! Že mi to v dedine nikomu nepovieš, lebo stihne dačo dopočuť - tylom ti jazyk vytiahne.?

?Ale keď Zuzka chce...?

?Povedám, že sa mu rozum čistí. Len si rozváž: ako by chcela teba Zuzka? Gazdovské dievča žobráka, najkrajšie dievča - strašidlo! Pozri len, aký si! Ani žobrák takto nechodí.?

?Ale už nebudem - odo dneška!?

?A ty - vieš ty, kto si tú vezme? Už je v sľuboch s Janom Dúbravovie. V jar pomáhal u Bežanov orať - i teraz tam kosí. Nuž tá by var Dúbravovie nechala a teba chcela!?

?Už sa rozišli. Že ho nechce.?

?Kto ti to len natrúbil? Povedz ty mne, ale spravodlivú pravdu.?

?Ona mi povedala, keď mi doniesla jesť na pašu.?

?No? Ale radšej ti mohla povedať, aby si si tuto koleno poplátal - mládenče! Fuj, keď sa len nehanbíš taký chodiť. Ako lipa! Pozri na seba, aký si. Keby si sa aspoň len nosil ako ľudia.?

Hej - kúpim si nohavice i halenu. Na Všechsvätých kúpite mi klobúk aj jančiarky, a potom...?

?Choď do hory a naodlupuj z kôry drevených grošov. Ak ti za ne ušijú nohavice i halenu - dobre.?

?Za to mi neušijú, ale čo vypasiem.?

?Ty? Nikdy nič, ani grajciara. Všetko si prepásol. A je, hriešna stvora, staraj sa, ako ho zaodieť a zaobuť na zimu.?

?Ja budem mať háby - ušijú mi. Ja som neodpásol ani jednej husi - zvaľujú to na mňa.?

?No dobre. Ale kde budete bývať? Nazdávaš sa, že ťa na prístupky vezmú a budú ťa tam obchodiť??

?Starý nám dá sádok - v ňom vystavím dom.?

?Iba ak ho ulepíš z blata, alebo hliny...?

?Z dreva bude - z dreva.?

?Ale to sa na veľmi moc podoberáš. I pásť, i háby si dať ušiť, i oženiť sa, i dom vystaviť. Vedel bys? i rukami tak robiť ako jazykom... to by bolo!?

?Len kúpte vlny na háby. Upradieme ešte do jesene, kým dačo bude...?

?Synku - kým dačo bude, do tých čias i desiata vlna narastie na ovciach. O to sa ty neboj! Len nepopečkuj s takými vecami, ako je ženba. Ak to starý počuje, ten ťa na mieste zabije. No a mladý Dúbravovie - ten ti väzy vykrúti.?

?Ja nepopečkujem - ani nebudem. Mne povedala - a budem sa ženiť.?

?Mlč mi ho - bezbožné dieťa! Nerob sám zo seba posmech - dosť že ho druhí robia. Modli sa Bohu, aby ti dal dar Ducha Svätého a rozumu dobrého.?

Ondráš utiahol sa pred rozhnevanou totkou, ktorá hupkom odišla do Bežanov, že vyzvie, čo je vo veci.

Bežanovie gazdiná len vytrštila oči, čo hľadá u nich stará totka.

?Joj - veď ste už dávno u nás neboli. Mali by sme vám dať vajce. Len čo vás sem donieslo??

?Ale pomysli si len; ten chlapec, čo si vzal zas do hlavy - chce sa ženiť.?

Bežanka od divu pľasla si dlaňou o zásteru: ?Ach, už len nepovedajte.?

?A, svorička,? pokračovala totka, ?že si tvoju dievku vezme.?

Bežanka, majúc ruky v lone preložené, zdvihla pravú a posotila ňou totku znakom zarazenia.

?Ach, choďteže - choďte!?

?Veru tak! Mne sa tiež dač nestalo od jedu. Ženby ešte nikdy nespomenul - len dnes sa ňou pochválil.?

?Iba ak by sa mu zas dačo robilo. Ono tá jeho hlava je nie celkom na mieste. Je ako dieťa.?

?Pravdaže - bez rozvahy. Ale jeho ktosi musel navdať. On povedá, že tvoja dievka.?

?Nuž??

?Nuž, že sa mu sľúbila, keď mu doniesla jesť. Do jesene má byť i veselie.?

Bežanka rozosmiala sa chutno.

?A veru možno! Zas jej dáky parom posvietil - možno!?

?Nože jej povedz, nech mu dá pokoj. Potom by iba ja mala s ním trápenie.?

?Pravda... pravda. Viete, to je to mladé stvorenie. Tára vám a pletie bez všetkého poriadku. Moja dievka veru rada si zažartuje. Od malička bolo také milé a všetečné - čo nedaj Pane Bože - div vám na oheň nepuklo. Ale jej poviem, nech mu nemätie hlavu - neborákovi.?

?Hej, prosím ťa - povedz jej. Nech sa radšej ani neschodí s ním. Veď mu ono to vyjde z hlavy.?

?Nuž a akože? Pravdaže vyjde!?

A rozišli sa v najlepšej zhode. Každá z nich pochvaľovala druhú, aká je hodná, múdra osoba. A obe boli veru hodné, múdre osoby.

4. kapitola

Ondráš Machuľa robil vážne kroky k svadbe. Hneď v ten večer poplátal si na kolene nohavice, aby zajtra nemala mu totka čo vyhodiť na oči. Chcel včas zajímať i včas zašiel za chovou. Choval sa u susedov niže Bežanov. I podivili sa gazdovia, Keď tak včas vpálil im do domu. Indy prichádzal o pol poludní, keď jedlo už zastydlo - dnes bolo ešte na panve.

?No synku - dnes si akosi včas vstal. Musel si sa akosi nenavečerať, ako svedčí. Akiste si sa hanbil moc jesť - Zuzky.?

Ondráš významne usmial sa na gazdinú, ktorá tak prezrela jeho srdce i žalúdok. Ešte väčšmi ho potešilo, keď mu podotkla: ?Ondráš - ozaj - treba by sa bolo o dačo obzrieť... roky prechodia... kým si mladý, zaopatri sa. Na starosť už neskoro.?

?Veď, - veď,? horlivo jej prisviedčal. ?Už som sa postaral.?

?Ba kú jazornú strelu! Aha - aký ti to! Potmehúdol! Ale na veselie ma zavoláš! Chcela by dačo užiť!?

Ondráš jej nesľuboval nič. Mal by ich mať na veselí, keby zavolal každú, ktorá sa mu len poúkne! Nazrel do kuchyne, zamračil sa. Na panve zazrel zemiaky, ktoré ešte ani nevreli, len začínali sa peniť.

?Nemáte dačo zjesť? Šiel by som už.?

?A čo ti je tak náhlo? I o dve hodiny máš dosť času. Už vidno peny - dočkaj, kým zovrie.?

?A od večera vám dačo nezostalo? I studené zjem.?

?Veru to! Abys? ma ohováral, že ťa studeným chovám! Ja len neviem, čo sa ti dnes stalo, že sa toľme náhliš.?

?Zajímať chcem - zajímať.?

?A načo? Ešte ani teliec nehnali... Či chceš pred teliarom?? Ondráš sadol, čakal ako na klincoch. O chvíľu - jemu zdalo sa, že o rok - predložili mu švábky s mliekom. Jedlo, ktorému bol nadšeným ctiteľom. teraz netešil sa mu tak veľmi. Hodil do úst raz-dva, nabral plné hrste švábky a odišiel zajímať - cestou dojedajúc.

Husi zajímať - to nie žart! Na to treba aspoň toľko, ak nie viac zbehlosti - ako na vedenie vojska. Ukrýva sa to pred pastierom - hľadí sa mu z očú stratiť. No Onráš zná všetky spády svojho povolania - prenikne všetky fortiele husacieho umu. Na dlhé paradlo vztýči svoj klobúk a tie bojazlivo zaberajú prd ním. Len veľké šťastie, že to takouto pletkou dá nastrašiť - ináč by mu nik nedal rady. Lebo pri všetkom strachu pred Ondrášovým klobúkom hútorí jedna s druhou bez prestania. Tu stariga gagoce zavolávajúc mladé, strativšie sa od nej v tej trme-vrme; tu zas mladá kvíli, cítiac sa medzi neznámymi osirotenou. tu zas jedna stariga ďubne druhú, že sa jej kŕdliku príliš zblížila. A to ide celou dedinou tak. Husací gagot rozlieha sa od jedného konca k druhému. Tu ide zbožný voz, i musí zastať - husi nevystúpia, ženú sa ako slepé i pod kolesá. Tu i Ondráš pričiní sa, aby nebolo ticho. Mácha za nimi klobúkom na palici i kričí: ?Hinda... jáj...! Ú-ú-ú-ú! Haf... haf... haf? I napodobňuje hlasom všetky zvieratá. Zas zahvizdne za nimi, zas zaráfa palicou na haluzovom plote - a husi uháňajú.

Ale takýto strach pôsobí na malú dištanciu - ktoré sú pred husárom, utekajú, ktoré sú len trochu vbok, už zastanú. Tu pobehne k nim - no predošlé mu zastanú, necítiac ho za sebou a pokračujú vo vade. Tak nastáva hneď na pravom, hneď na ľavom boku zvláštne prúdenie, bez konca a kraja.

Tá miešanina husích a ľudských pokrikov rozčuľuje nervy. Človek, keď popri ňom taký kŕdeľ prejde, ako osprostený zastane, a dlho, dlho cíti, že mu v ušiach piští.

Len Ondráša netkne sa toto. Všetky práce on koná a pritom i ohliada sa do sadov a medzierok. Lebo husi, pocítiac, že ten rákoš sa už blíži: utiahnu sa do závetria, aby ušli očiam svojej gazdinej. Ani nečuchnú, zaprú svoju prírodu štebotavú za ten krátky čas; no akonáhle kŕdeľ prešiel a zavládla tichosť, vykradnú sa opatrne z úkrytu a zajdú niekam do zakázaného. Vidno, že nesladí sa im pod feruľou Ondrášovou.

Kŕdeľ došiel pred dom Bežanovie. Ondráš ohliadal sa, kto vyženie husi. Nevidno nikoho - ani husí. Skočí do dvora a skúseným okom prezrie naraz celý dvor. Husí nikde - len gazdiná chodí, prezerajúc všetky úkryty.

?Prekliaty hyd! Ani čo by sa boli prepadli!?

?Kdesi budú schované!? A Ondráš pomáha jej hľadať. Odchýlil maštaľ - nič. Vošiel do nej a obrátil sa do kúta k malému cáročku - a hľa, v ňom sú utúlené.

?Hinda - hinda! Jáj - jáj!?

A husi vyhrnuli sa z cárka a s veľkým šumotom bežali maštaľou. Za pokutu každá, skočiac z vysokého maštaľného prahu, udrela sa o hrvoľ, nestačiac zaveslovať v povetrí labou.

Ondráš mal na ceste roboty, kým zohnal sem a tam rozlezenú čriedu.

Na paši nepolihoval, nekradol Pánu Bohu deň. Keď husi napásli sa na pažiti, zašiel do neďalekej hory. Obzeral ju, či jesú v nej dáke sucháre. bola tam húština i mnoho uschlých, zakrpatených jedlíc. Vytiahol z kabáta nožík, čo mal na galúne o gombíkovú dierku uviazaný, a pretiahol niekoľko ráz palcom po jeho ostrí. Tvár uškľabila sa; vidno, že mu jeho ostroba lahodí. Horko-ťažko vyškrabal sa na suchár a odrezal vrchovec z neho. O chvíľu ich mal celú hromadu pred sebou. Kôra z nich opršala a haluznatý vrchovec podchvíľou bol pretvorený v úhľadnú habarku.

Tak míňal sa mu čas. Na čele sperlil sa mu pot, v hrubých, bohatých kvapkách, i odtekal dolu lícami do strniska jeho riedkej brady. No on nedbal. Pracoval usilovne, aby previedol, čo si v noci na posteli umienil. Ani sa nenazdal, len keď za ním stála gazdiná s obedom.

?Ani ma nevidíš - od veľkej roboty. Čože to stružlikuješ??

?Len...? Nevyjavil svojho tajomstva.

?Ľaľa - koľko habariek! Kde si ich len nabral toľkú silu? Akurát i mne treba - mohol bys? mi jednu veru dať.?

?No - túto!?

?A veru bude. Pozrite ho len - ako ju poriadne spravil. No!? A gazdiná chytila ju medzi dlane a vtrela ňou, akoby zátrepku robila.

?Čo ti len dám za ňu? Múky ti netreba, keď sa po domoch chováš...?

?Dáte mi chlp vlny - ale hodný. Je skoro najväčšia.?

?A načo ti bude tá vlna??

?Hm - načože by bola? Na nohavice.?

?Hm. Mhm - chceš sa vystrojiť. Dobre máš. Navečer si príď - dostaneš.?

Večer, kým do pol dediny došiel, habarky mal už rozchytené. Pod pazuchou niesol miesto nich hodný uzol bielej vlny. Gazdiné mi i naprihadzovali: tešilo ich, že už sa má k niečomu. Len jednej habarky nechcel už nikomu prepustiť. Pýtali ju už mnohé, no on nie a nie. Sľúbil, že zajtra ich zas donesie hodnú viazanicu. Ženy sa uspokojili.

To bola zo všetkých najväčšia i najkrajšia. Ondráš, čo len vedel, najkrajšie cirády navyrezával na ňu. Keď prišiel pred Bežanov, zaniesol ju dnu.

?Čože si nám doniesol, čo?? usmiala sa mu gazdiná - budúca svokra.

?Habarku. Videl som, že nemáte - nuž...?

?Tisíc tisícov! Veru sa mi zíde. No! A čože pýtaš za ňu??

?Nič.?

?Ej, ba! Akože by to bolo? Darmo sa ani Pánu Bohu nemodlíme.?

Vybehla na pôjd a odvalila hodný rezeň slaniny. Kým zišla z pôjda - Ondráša už v izbe nebolo. Habarka ležala na stole.

Gazdiná zastokla ju do rámika, ktorý slúžil i za lyžičník. Usmievala sa.

Po chvíli vrátili sa všetci Bežanovci domov. Popredku gazda, za ním čeľaď. Gazdiná zavolala dcéru do kuchyne.

?Ty, dievča - ja neviem, čo je to... ale ten husár sa nám akosi veľmi obšmieta.?

Dievka pobledla a zažmurkala. Poznať, že sa zľakla. Ale zvedavosť ju tiež trápila; opýtala sa:

?Nuž??

?Nuž ráno mi on sám husi vyhnal - to ešte nikomu neurobil; teraz nám zas habarku doniesol... nič nechcel za ňu. A včera bola tu jeho totka sa žalovať, že je celý zbláznený... len ženiť a ženiť. Že voľáko na teba myslí.?

?Blázon sprostý!? a dievka vyšla z kuchyne.

Mať podkladala pod panvu i povrávala si:

?Hodné dievča - všetko sa mu podkladá. Mladých zaťov na každý prst desať! Len sa tak pretekajú o ňu. Nuž chvála Pánu Bohu!...?

5. kapitola

Čas míňa sa ako z husi voda. Tečie chytro - ani sa nenazdáš, len keď stojíš tam, kde žiada sa ti, alebo pred čím sa trasieš. Machuľa zas nemôže to povedať. Nie že by mu tiekol, ale vlečie sa mu ako slimák. Ledva prečká vše ten boží deň. I robotou skracuje si ho, i všetko - a predsa každá hodina vidí sa mu rokom. A akoby nie? Očakáva ho toľko šťastia: a to všetko v jeden deň mu má padnúť do lona. Najprv rozsadz, potom nové šaty a konečne - sobáš.

Rozsadz čaká túžobne ako chorý to božie svetlo po dlhej noci. Ale aj môže ho čakať. Veď nechybia mu len tie dve husi. Čo sa sňal so Zuzkou, neutratil ani jednej - a to je moc.

Šaty budú dnes-zajtra ušité. Aspoň priadza je už v klbkách; čochvíľa pôjde na krosná - a ostatok sa chytro spraví. Keď si pomyslí, jak ľahko ide prísť k novým hábom: musí sa zaradovať. Spravil pár habariek, a do týždňa mal už dosť vlny i čiernej i bielej. Od ušitia tiež bude mať. Má už tri opálky, z borôvkových koreňov upletené. Za také pohodia mu vďačne i dáky groš - lebo taká opálka pretrvá i dvoch gazdov.

Najtiaž mať nové šaty, potom ku svadbe je len vrabčí skok.

?Hm...prišiel som k žene - ku všetkému. U Bežanov ma radi vidia - ale akoby aj nie! Husi som im vynašiel - i habarku doniesol. A teraz,? Ondráš sa uškľabol, radosť odňala mu hlas, stiahnuc mu hrdlo - ?teraz im dám netakší podarúnok. Do večera ho azda len upletiem. Eh, tomu Dúbravovie som ja utrel hubu! Bude ten pamätať!? Ale napadlo mu i čosi vážneho, akási obava. ?Hm... čo ako, ale my by sme sa len mali dakedy zísť. Nebol som od tých čias s ňou na slove. To pero... ona, pravda, síce sľúbila... hm, ale pero - to bude. Najtiaž mať háby. Za tento klobúk mi ho len nepripraví! Musím totku kroz nového poslať. No - a opálka je hneď, mám sa aspoň na čo zriecť, keď chcem ta ísť. Keby len ju našiel doma - ale málo býva doma. Musím jej stužku kúpiť, alebo šatku... No!?

Pred večerom s hotovou opálkou zašiel do Bežanov. Obzrel sa po dome - krem starej nevidel tam nikoho.

?Var nám zas dačo nesieš??

?Mhm...? prisvedčil jej Ondráš.

?Ty, opálka sa nám veľmi zíde pri kopačke. Bude na veľkú švábku. Ešte keby si jednu uplietol na drobnú. Všetky sa nám potrhali na posmech!?

Začala v kútiku postele šukať. Po chvíli vytiahla z nej uzlík. Ondráš cítil, čo bude v ňom. Vzal klobúk a poberal sa preč ako vtedy, keď habarku bol doniesol. No stará zastúpila mu cestu.

?Nie - nie! To by sa hanbila prijať. Koľko si sa natrápil, kým si naťahal toľko koreňov - ako by ja to vzala darmo?? I podávala mu čosi bieleho - šestáky. On vložil ruky do vrecka, aby sa dáko nepomýlil prijať, a vzdorovito zavrtel celým telom, že nechce.

?No, len na, keď ti dávam. Nejedujže ma! A tisla mu šetáky. No Ondráš sa bránil, aby mu nemohla nijak pristúpiť.

?Ale čo sa mu to robí? Ono sem donesie každý deň dačo a vziať nechce nič. Na, vezmi si a - choď.?

Ondráš pozrel do tváre gazdinej - jasno, úprimne. Ten pohľad vyzradil jej všetko a potvrdil totkine reči. Ondráš veril - veril! Gazdiná hľadela spod jeho vplyvu sa vymôcť, i pokračovala: ?A prečo nechceš??

On hľadel jej do tváre a horúcim hlasom zvolal: ?To by ma nectilo!?

?A mňa by var ctilo! Mňa by ctilo! Keď nechceš peňazí - ako chceš; ale ani ja nechcem tvojej opálky. Ktože by vzal od žobráka palicu??

Ondráš predošlým teplým hlasom odpovedal: ?Ja som nie žobrák. Ešte ich mám päť - tie predám. Od vás neprijmem ani grajciara.?

?Nuž a prečo??

?Preto!? A významne pozrel na gazdinú. Tej sa v napätí dych krátil; bála sa pokračovať, aby neodstránila všetky prekážky jeho dôvere, ktorá dnes sedela mu na tvári. Len z obyčaje opýtala sa ho: ?No, už bys? len mohol povedať!?

?Nuž mal som vám pri robotách pomáhať... ale nemohol som - nemal som kedy... nuž...?

?Pomáhať? Hm - hm...?

?Hej, mladí zati pomáhavajú... mne by sa tiež patrilo, ale, ako povedám...?

Gazdiná usmiala sa naň posmešne.

?Milý môj zať! Len kto ťa vypriadol!?

On nepochopil úsmešku, dôverne jej hľadel do očú. Celá tvár jeho bola ako vymenená. Spotvorené črty obliate boli rumencom. Nával citu, lásky, radosti poškubával jeho vyšnou masívnou gambou. Starej uľútilo sa ho. veď on nie vina, že takýto prišiel na svet. Dosť, čo ho osud bije - i ona má proti nemu povstať? Pohliadla naň mäkko, i položila dlaň na jeho tvrdé vlasy.

?A kto ti to povedal, môj syn, že budeš naším zaťom??

?Kto?!? Ústa mrzavcove uťahovali sa. Blaho, radosť zatláčali mu hlas. Konečne s veľkou námahou vyslovil: ?Zuzka?

Stará prikývla hlavou, akoby to odobrovala. Chcela mu povedať čo-to, ale nemohla.

?Nie, tejto radosti mu nepokazím - nebožiatko, zblaznie. Ale tej musím povedať. Čudo - takejto zámäty narobiť!?

No hneď i rozsudok vrátil sa jej. Na čomsi istom ustálila sa. Pokojným hlasom povedala mu: ?Choď syn môj domov. A aby si sa nepochválil nikomu, že ti povedala...?

?Nie, ani živej duši. Totka už, pravda vie; ale tá nikomu nepovie.?

A rozradovaný husár odišiel domov.

Bežanku táto vec náramne trápi. je stiesnená, akoby jej bolo niečo na prsia zaľahlo. Ten mrzák, jeho tvár vzrušená horúcim citom prenasleduje ju všade. Keď začal statok dochádzať, sama sa raduje: aspoň v tej práci pozabudne na neresť.

Večer, keď už čeliadka políhala, stará chytila Zuzku na otázku:

?No, už si ty vykázala; ja len neviem, čo budeš robiť!?

Zuzka pobledla, akoby ju boli na niečom dochytili. Sotva stačila vypovedať: ?A čo??

?Nuž s tým husárom??

?Ejha! No veru!? A Zuzka zvrtla sa na päte a pohla plecom. Mať nadskočila na ňu:

?Myslíš si, že to žart? Ej ba, ja veru neviem, ako sa ho strasieš. Celý je zbláznený. Len povedz, čo to bolo medzi vami - už muselo čosi byť.?

Dievča pohliadlo do ohňa, pozabudlo v ňom oči - zamyslelo sa. Po chvíli sa strhlo a rovno matke povedalo: ?Nič - nebolo nič.?

?A to ja neverím. Ej, to už nie! Ten by sa voslep nezblaznel. Veď je celý premenený. Ba veru tak mi ho je ľúto, čo nikdy.?

Stará neklamala. Vidno bolo na nej, že hovorí pravdu. Slza jej tiekla dolu lícom. Zuzku to zarazilo, až teraz poňala dosah svojho skutku.

?Ale verte mi, mamo, nebolo to nič. Ja som mu doniesla jesť a stratila som s ním dve-tri slová. Blázon - mohol veru vedieť, že to nebolo naozaj.?

?Nešťastné dieťa, čos? to urobila! Prídeš do rečí, nič po nič. Budú hľadieť na teba ako na dáku bludárku. Ale nám to bolo treba??

A stará začala zalamovať rukami. Na Zuzku to veľmi pôsobilo. jej samouverenie bolo otrasné - predtucha akéhosi neistého nešťastia doľahla na ňu. Už oddávna želela ten ľahkomyselný krok - vidiac matku zúfať, tým väčšmi sa zľakla. Začala zalamovať rukami i ona - narážali sa z matkou, ale len pošepky. Báli sa starého - ten vie veľmi chytro riešiť takéto poryvy.

?Veď som mu ja len povedala, že..., že...?

?No, čo za že? Var že ho rada??

Zuzka pokrútila hlavou, popierajúc.

?Že pôjdeš zaň??

?Ani to - len som sa mu požalovala.?

?Požalovala? A čo si sa mu ty mala žalovať? To ti je otec, či brat? A na koho si sa mu žalovala??

?Na Jana - že ma nechal.?

?A to bolo pravda? Naozaj ťa nechal??

?Večer sme sa boli pohnevali - ale potom pomerili sme sa.?

?Óvi, óvi! Len načo sa mu žalovať! Načo - načo.?

?Veď načo! I ja želiem. Radšej by bola onemela! Ale on, keď som mu doniesla jesť, tak čudno hľadel na mňa. Neprihovoril sa mi, aboby sme ani neboli z jednej dediny. To ma mrzelo - chcela som mu dačo len povedať...nuž požalovala som sa mu na Jana. Nuž tak!?

?No už sa stalo. Čo sa stalo, zle sa stalo. Len aby si dáko do reči neprišla - ja sa len toho bojím. Pováž si len, ak by otec...?

Stará nedopovedala. Ani nebolo treba: dcéra už pri nadhodení otca zmrzla. Predstavila si ho prísneho, ako ju skúma a zbadajúc tieň hriechu - ako tresce. Hej, keď on povie len slovo, trasie sa pred ním celý dom - od gazdinej až po varešku.

?Veď on to nepočuje. Kto by mu povedal??

?Ej, veru, dievka moja, čert nespí. Nadhodí sa ľahko holomok a - ja by sa potom radšej neviem kde dela. A Jano - ten by zamlčal? S otcom sú ako jeden palec: ten by tiež nezamlčal.?

Dcéra v nemom úžase zalomila rukami. Myslieť nebola schopná - rady nevidno nikde. Husár jej už bol nielen bedárom, ale strašidlom zo všetkých kútov škľabiacim sa jej. Jej utrápený pohľad uprel sa na matku, vyrážajúc otázku: ?Čo robiť??

Matka mu porozumela.

?Veď čo - veď čo! Ktože ti tu dá rady? Najlepšie by var bolo, keby sa sobáš odbavil čím skôr.?

Dcéra chytila sa tej myšlienky:

?Keby - naozaj: keby!?

?Ale tu zas nemáš ešte kúpené ani na periny, ani na šaty. Jakubský jarmok sme si pekne-rúče prepásli - môžeme si teraz dočkať do Gála. A kým sa to ešte pošije - poriadi: Bože môj...?

?Ako chce - sobášnych šiat nemusím mať, nech sa odbaví všetko len v sviatočných. Veď sú i to pekné a mám ich toľko, že sa nik nenazdá, aby to boli len sviatočné. A obliečky na periny - no, to sa i po sobáši došije. Len nech budú jedny - tie druhé sa došijú. To na jedno vyjde: či im v truhle ležať a či u farbiara.?

?Veď už hej - ale ani čepcov nemáš, koľko by patrilo. Starohorky čakám zo dňa na deň, a akosi nechodia. Ale najhoršie bude ešte z otcom.?

?Nuž??

?Hm...tak sme zostali na slovo, že sobáš bude týždeň pred Všechsvätými. A teraz keď ho my budeme duriť - myslíš si, neopýta sa nás, čo toho príčina? Ten si nedá veru tak ľahko povedať.?

?Dá - prečo nie??

?Čo ten raz povie - to je už ani pod pečaťou.?

?Veď mu my nepovieme, ale - Jano.?

?Ba pravda je, dievča! Ten mu rozpovie všetko; požaluje sa mu, že nemôžu sa už cez kopačku zaobísť bez nevesty. Že cez žatvu tiež ledva vybiedili bez nej. A tomu uverí najskôr. Len ty povedz Janovi, nech podurí otca - azda ešte všetko bude dobre.?

6. kapitola

V nedeľu po službách božích nehovorilo sa v Lenovci o inom, len o ohláškach Jana Dúbravovie so Zuzkou Bežanovie. Sotva ktorá ohláška prekvapila poctivú obec tak ako táto. Veď ako by aj nie! Už i vrabce čvirikali na streche, že veselie bude len o Všechsvätých, po robotách - a tu zrazu ohláška o pollete, akoby z neba spadla! By sa paroma nehovorilo - keď Dúbravovci sami nechceli sa tak náhliť, odkladali so svadbou, ako mohli; starý Bežan tiež už povedal, že všetko bude len o Všechsvätých, a tu ohláška! Ozaj, kto to všetko tak prevrátil? Mladý zať - nik iný. Hovorí, že kopáčka im treba. Len nech mu verí, kto chce: v žatve zaobišli sa bez nej - a v kopačku by sa už nemohli! No - kto mu uverí?

A ženy ako toto mrzelo! To náhlenie síce nie, ale táto záhada - tá záhada. Ony chcú mať pred sebou jasno nuž známa je ich pilnosť v hľadaní svetla v záhadách. Nedarmo majú najviac s priadzou práce - ony všetky záhady chcú rozmotať ako tú priadzu. Keď sa im nadhodí uzol - usilujú sa ho rozmotať. Ak sa nedá, prestrihnú ho a idú ďalej. Pravda, často protivným koncom začnú rozmotávať a prídu na nový uzol. No im to nerobí nič. Len nech majú dačo medzi rukami.

Tak i tu prišli k výsledku - no mlčali. Nepochválili sa tým nikomu - verejne. Len po kútoch medzi štyrmi, i šiestimi očima, pošuškávalo sa čosi. Bežanovci čosi - čosi cítili. Nemohli zvlášte Zuzke ujsť skúmavé pohľady, ktoré ju vše prenasledovali. Zapýrila sa sama pred sebou. Stará tiež porozumela všetkému. Za každým krokom stretla ženičku, ktorá dobrodušne pozrela na ňu, akoby sa chcela pýtať:

?Vo venci pôjde na sobáš a či ako??

Starému veľmi mnoho nešlo do hlavy: zvlášte tie smutné, zarazené tváre žien. I tá ohláška ho mrzela. Keď Dúbravovci vedeli od fašiangov čakať - mohli sa veru i tých pár týždňov už zaobísť. No on má v hlave len zaopatriť, čo treba dievke do vena - ostatné nech si obstarajú ženy samy. Ak si narobia zle, nech sa vykýchajú z toho. On - na jeho dušu - bude mať preto hladkú hlavu.

Ondráš husár nevedel o ohláške ničoho. Nemal kto s ním o tom hovoriť. Keď mu doniesli jesť, žiadna ho neprekvapila tou novinkou. Veď by to bol zázrak, ak by mu to už suseda včera nebola vyrozprávala: načo toľko jazyk drať? A ani nepúšťali sa s ním do reči, najviac objednali uňho opálku, alebo čo iné. Do Bežanov nešiel, nemal po čo. Ísť nič po nič nemohol, a zavďačiť nemal sa už čím. So Zuzkou sa nestretol, lebo tá najviac doma sedela, nerada chodila po dedine - totka ani nečuchla. Rada bola, že chlapec pomaly zabýva.

No Machuľa nemal pokoja. Čosi ustavične trápilo ho. Žiadalo sa mu zas pozhovárať sa s ňou, čo len chvíľku. Ale má ísť do Bežanov, a to len na prázdno? Čo odpovie, keď opýtajú sa ho: ?Čos? nám doniesol??

?Habarku už majú, i opálku. Mám ešte jednu opálku doniesť - ale tej nemám. Ako len pôjdem; ešte sa nazdajú, že som prišiel za tú habarku pýtať. A mal by veru ísť, Zuzke povedať, že súkno už tohto týždňa vyjde z klady a pôjde ku krajčírovi; aby sa i ona mala k dačomu. Ale ako ísť... ako?? Ako sa blížil večer, tak rástla i nespokojnosť jeho. Nikdy ešte neťahalo ho do Bežanov tak ako dnes. Pol kŕdľa by dal za to, keby mu dakto poradil, na čo sa zriecť. No rady nikde. Nespokojný chodil sem i ta. Myslel heď na Zuzku, hneď na šaty, hneď na rozsadz. V hlave jeho preháňali sa myšlienky ako oblaky v čas letnej búrky.

Pred západom slnka dospel konečne k riešeniu. Zasmial sa veselo a máchal v povetrí rukami. Kto by ho videl, myslel by, že zblaznel. Husi, počujúc jeho divné pohyby, zľakli a zhŕkli sa do hŕby, akoby bol orol zakrúžil nad nimi. Ondráša to ešte väčšmi tešilo. Jeho oči bystro sliedili, akoby niečo hľadali. Hľa, vprostrd čriedy malý kŕdlik. Zamieril k nemu rovno - črieda nechala mu veľmi ulicu. Majúc pod pazuchou schúlený kabát, vystrel a hodil ho na malý kŕdlik. Črieda sa rozbehla, len tri starigy vrátili sa ku kabátu a, vystrúc krídla jedovato sipeli naň. No hneď utiekli aj ony: kabát začal sa hádzať zboka na bok. Spod neho, dierou na chrbte, vykukla hlávka - oči pochopili, čo sa robí, vidiac pastierovu ruku siahnuť na kabát. No pohnúť sa nebolo možno. Kabát je už pod husárovou pazuchou.

?Ale som ťa chytil! No neboj sa - nezabijem ťa.? Pohladil ju po chrbte - no stariga uštipla ho v ruku svojím ostrím zobákom. ?No, no - len sa neboj... neublížim ti.?

Sadol na zem, hus položil si na lono a obňal ju ľavou rukou. V kabáte mal motúz - rozsúkal ho: jeden koniec uviazal husi na nohu.

?No tak - neboj sa. Veď ťa tu nič nezje. O malú chvíľu aj tak prídem po teba.?

Hus zaniesol do vrbiny a priviazal ju o jeden koreň. Kabát prehodil cez plece a - hybaj za kŕdľom. Prestrašené husi, cítiac, že večer už tu, samy od seba tiahli domov. Viedla stariga, čo napadúvala na nohu.

Kŕdeľ dostal sa šťastlivo do dediny. Zastavil sa v potoku, vyplákol hrdlo, rozdelil sa na malé skupiny, z ktorých každá obrátila sa k inému dvoru.

Do Bežanov hodil sa tiež malý kŕdlik, šesť ich bolo v ňom. No nešiel tak veselo ako ostatné, len nesmelo zakrádal sa do dvora. Nemal mu kto cestou hútoriť: ?Tata-ta...? Bez matere s utrápeným gaudžaním vošli mladé do dvora. Tu, cítiac, sa už po domácky, pustili sa do hlasitého gagotu, akoby chybujúcu starú privolať chceli. No tá nezjavila sa im nikde. Miesto nej vyšla gazdiná so žrádlom, hodiac im naprostred dvora. Húsky, hodiac sa naň, zabudli hneď na svoj žiaľ. No gazdiná na prvý pohľad videla, že starigy niet. Vybehne na cestu a volá: ?Šura, šura! Šur-šur - šura, na!? Ale odnikiaľ neprichodil dobre povedomý gagot starigy. Bežanka pobrala sa hore dedinou.

?Šura-šura! Šurička moja - šura-šura!?

Nehlásila sa jej.

?Ach, Bože, - nemalo sa to už kedy indy stať. Človek nevie, kde mu hlava stojí, a musí sa ešte za husami zaháňať. Len či ju dakde neodpásol! Rok po roku vyviedla po dvanástoro... nikdy takej husy nebude! Joj, Bože - i tie syrníky mi prihoria - radostník tiež treba medom potrieť... a toto musíš takto nemilobohu sa motať. Ale predsa ohlásim sa u toho naničhodníka naničhodného.?

?Kdeže je moja hus?? Zavolala oblokom do izby.

Jej krotká tvár horela hnevom.

Ondráš sa jej zľakol. Už chcel povedať všetko - všetko. Tak bridilo sa mu klamať túto ženu, ktorú ctil, miloval. Pohliadol na ňu svojím krotkým, ohlupeným okom. ?Ale vám neprišla??

Už chcel jej vyznať, no bál sa jej hnevu. ?Nezatárala sa dakde v dedine - za hrtanom??

Tu Bežanka zostala v hneve bez seba. Bezohľadne kričala naňho: ?A čo by sa mala moja hus za hrtanom tárať? Var ju nenakŕmim každé ráno, každý večer!?

?Čože si to zas vyviedol - ozembuch!? ohlásila sa i totka, vyjdúc z kuchyne. ?Už si si veru hodne ušil halenu i nohavice! Hneď by mu krk odkrútila. Kokoš! Čo len zháňa na tej paši! Teraz už bude rozsadz: tri husi odpásť - nemilobohu. Už vidím nedostane ani grajciara.?

?Ale moja hus - moja. Nedala by jej, a čo by mi ju zlatom odvážil. Veď tá každý rok vyvedie po dvanástoro: i toho roku - ale sa zomleli dolu žľabmi.?

?Musela na paši zostať,? nadhodil husár, ale nesmelo.

?Ach, joj - iďže ho v čerty!? zasmiala sa jedovato Bežanka. ?Tá by šla na paši zostať...tá má viac rozumu že desať takých, ako si ty. Tá by zostala! Joj - musím už ísť... radostník mi prihorí. Dobre sa majte!? A už bolo počuť dvercia privrieť. Bežanka odišla. Husár sa ešte štuchal po izbe, bez všetkého poriadku.

?Ale sa ho poberáš?? kričala naň totka. Abys? ju doviedol. Ani mi nepríď bez nej.?

Husár odišiel z domu, za husou. ?Nedovediem... just nedovediem... naprotiveň - ale donesiem... aby vedeli, donesiem! A ako sa hnevá...tá Bežanovie - pre jednu hus! No veď sa nebudeš dlho hnevať.? A usmial sa falošne - hlas triasol sa mu vnútorným rozochvením a radosťou; ústa uťahovali sa mu kŕčovite z boka na bok.

Totka chodila ako v trapiech po dome. Z kuchyne do izby - z izby do kuchyne, zabudnúc zakaždým cieľ svojej cesty. V ruke nosila varechu od vody, i zanorila ju do horúcej kaše, namiesto do vody. Mlieko zas precedila do pareníka, kde prirábala na kabáče. Pod cieňu vyšla po triesky a doniesla - paradlo. Tak šlo až do mraku, až do tvrdej noci.

?Pane Bože... čo sa mi to dnes robí? Ach, všetko preň - všetko! Hriešna stvora - čo sa natrápiš - joj! Čo som sa zaň namodlila, a ono darmo - darmo. Otrhaný chodí ako lipa, a prepása všetko - všetko.?

Indy o takomto čase ľahla, dnes sedela ešte pri obloku a hľadela do tmavej noci. konečne buchli dvercia i ozvali sa kroky pod oblokom. Z hustej tmy vynorila sa v svetle vetchá postava Ondrášova. Totku zarazil výraz jeho vyjasnenej tváre. Každá žilka vibrovala rozčúlením, radosťou, blahom. Rozopäl otrhaný kabát a vytiahol spod neho pol syrníka a trasúcou sa rukou položil ho pred toku.

?Nate - to Bežanovie poslali - výsluhu.?

?A hus??

?Ejha, hus je tu! Doniesol som ju z paše.?

Totka zasmiala sa srdečne. ?Ale naozaj? Doniesols? ju? A akos? ju našiel??

?Na vrbine zachytila sa jej o korienok laba. Nemohla si pomôcť.?

?Chvála Pánu Bohu! Keď je len tu!?

Nevdojak pohliadla na syna. Ondráš ponúkol ju ešte raz: ?Nate...doniesol som vám...?

?Nie, nie. Nebudem. Tebe sa zíde... len zjedz sám.?

?Ja? Ja som už zjedol... to je vám.?

Pohliadla na chovanca. Jej oko zažiarilo zas oným materskej lásky výrazom, ktorý sa tajne vkráda v srdce Ondrášovo a otvára ho dokorán. Toto pomyslela: ?Má srdce... oj, srdce má. Dal by i košeľu zo seba. Nebožiatko, ono je ako dieťa. Neublíži ani muche; nezavadí do nikoho...ani čo by ho na svete nebolo. A nemá nikoho - len mňa; nik ho nenapraví na dobrú cestu, len ja. Hej, neopustím ho - neopustím.? I utrela slzu z navlhlého oka.

?Sadni si sem - ku mne, na lavicu. Tak!? A totka pohladila ho po nepoddajných, drsných vlasoch. Pocítil, že totka je zas mäkká, prístupná, že jej srdce opäť silnejšie bije zaňho. Nadhodil nesmelo:

?Totka - ušije tie nohavice aj tú halenu??

?A akože!? totka veľmi horlivo dokladala. ?Pravdaže musí! Po rozsadzi v tú nedeľu už budú na tebe. Pôjdeš v nich do kostola; pôjdeme spolu, ako si s nebohou matkou chodieval - Pán Boh ju osláv!?

?A nemohol by ich prv ušiť? Povedzte mu do nedele.?

Totkou zas trhlo - nepokoj zavládol v jej duši. No kľudným hlasom hľadela sa ho spýtať: ?A načo by ti boli - na nedeľu? Do kostola nechodíš - ani nič.?

?Nedbal by ísť...?

?A husi??

?Zapasiete vy. Rád by počuť ohlášky - už bude druhá.?

Totka zbledla. V ušiach jej zahučalo, akoby popri nej ryčal vodopád. Celá vzrušená vyskočila: ?A kto ti to povedal? Kto ti rozprával o ohláškach??

?Kto iný?... Ona. Pekne - pekne...? a s výčitkou pozrel na ňu. Vy mi nežičíte tejto radosti - zamlčíte predo mnou všetko, čo je dobré. Len keď ma treba harušiť - nezamlčíte nič. Keby nie ona, nebol by som ani vedel, že už máme ohlášku. A na prvej som ani nebol. Ani stužky som jej nekúpil.?

?Komu??

?Jej - jej! Mladý zať sa len má preukázať - a ja...?

?Nie, moje dieťa - nekupuj ty jej nič. Daj jej pokoj... ani nepozri v tú stranu!?

?Ale pred oddávaním - pred sobášom? Čo by bol svet riekol na to? Pomyslite!?

Starej div srdce nepuklo nad ním. ?Nebožiatko! Čo má s ním...ešte teraz - pred samým veselím! Robila by to, keby mala Boha pri sebe? Boh jej to odplať!?

?Choď moje dieťa - ľahni a odpočiň si. Zajtra musíš včas vstať.?

Ondráš odišiel, ľahol si - no nezažmúril oka: snil i s otvorenými očima. Stará krútila sa ešte hodnú chvíľku po izbe, sama nevediac načo. Syrník, čo jej poslali, pomrvila do pomýj.

7. kapitola

Od toho večera hrubý krajčír dedinský nevedel sa obhrnúť pred svetom. Mal roboty plné ruky, a čo by ich mal štvoro, ani tak by si nedal rady. A akoby aj nie? Svadbu tak nešetrne preložili, že čo malo byť hotové za desať týždňov, to musí byť teraz za dva! Mladému zaťovi nový oblek, a to cifrovaný - koľko sa len cifier zmestí! Družbom tiež treba čo-to: tu nohavice, tu haleny. A práve teraz nadhosí sa i husár. Dvaadvadsať rokov vedel sa zaobísť bez súkenných nohavíc a haleny - a teraz, aby ho jedoval, každý od boha deň ráno i večer príde upomínať. Chudák krajčír nikdy v takomto nebol. Radšej by neslýchal o ničom, oželel by i ten zárobček - aj tak je to len ako psovi mucha - len aby sa mu zľavilo tej roboty.No našťastie totka husárovazas každý deň na poludnie prichádza a zakazuje mu tie háby dohotoviť. Nuž nikdy nedodržal rozkaz zákazčíka toľme ako práve teraz. Nebol by sa od neho uhol ani o vlas.

No tu posvietil ten z rožkami - ženu, krajčírovu ženu. Tá vo veľkej súre priložila ruky k práci a zošívala jedno za druhým chytro, pekne. Krajčír rástol od radosti - takú ženu mať! Ale tá v omyle vzala do roboty husárovu halenu. Krajčír zbadal chybu až vtedy, keď mal prišívať šnúry na ňu. Poškrabal sa mrzuto, no konečne riešil: ?Nuž keď je tak ? nechže bude tak! Zbodni mu aj tie nohavice, nech si ich tam má. Mne sú jeho peniaze také ako i Dúbravovie. A takýto ešte skôr zaplatí než tí magnáši, čo remeselníka len za nič nemajú.?

A krajčír, dľa žiadosti Ondrášovej, dohotovil háby. Totka krajčíra vyhrešila, no konečne vyplatila od nich, zviazala do batôžka, uzavrela ich do truhly.

Husár jasal nad svojimi šatami.

?No už nebudem otrhaný chodiť - nemusíte sa hanbiť za mňa. Teraz už môžem ísť i do kostola - len klobúka ešte nemám. Zajtra pôjdem si ho kúpiť, aj stužky naň.?

?Ale čo sa máš náhliť. Do rozsadu, Bože môj.?

?Ja - mne klobúk treba...keď je všetko nové. Hm - akoby šiel do kostola... Ozaj - vy hotujete dačo??

?A čo mám hotoviť? Nemám čo hotoviť.?

?No, veď sa to u Bežanov všetko odbaví... už pečú! Dnes už i jalovicu zabili.?

?Už? To už na veselie!?

?Bol som tam, keď ju zabíjali... na holohumnici. Zuzka utiekla z domu: nemohla sa na to dívať - a ja som neutiekol.?

?Povedala som ti, aby si sa ta nevláčil - čo neslúchneš??

?Musím pomáhať - čo by povedali??

?Bez teba zaobišli by sa tam dobre.?

No nemohla sa už hnevať naň: veď on ničomu nie vina, ale tie. už dávno vrelo v nej - dnes prekypovalo. Bola by šla do Bežanov rovno a vyzrubila im pravdu, ale nechcelo sa jej. Do svadobného domu stranní ľudia neradi chodia. Ale stará Bežanka má prísť dnes s radostníkom, i ostrila si jazyk na ňu. Mienila jej dôkladne rozložiť, jak hriešne si zahráva s ľahkoverným, nedospelým husárom.

Čakaný okamžik prišiel. pred večerou dohrnula sa Bežanka s ohromným košom na chrbte. V ňom poskladané koláče, ktoré tým viac miznú, čím viac domov opáli gazdiná.

Totka bez všetkých okolkov začala: ?Veru by sa nebola nazdala, že nám takúto zhubu robiť budete - ty i tvoja dievka. Chlapec nebožiatko bol pri pokoji, nikdy mu nič nezišlo na um - kým mi ho nezbaláchala. Ja, že to len zo všetečnosti sa jej pridalo - a ono zas druhý raz. A ešte jej i ty pomáhaš! Ja neviem, čo sme ti kedy urobili! Každému dám pokoj, a predsa každý ťa škubne, kde len môže. Len prečo - prečo??

?A čo si máte želieť: my sme neurobili nič ani vám, ani vášmu chlapcovi.?

?Neurobili! Veď ja viem, že vám je to nič, keď pripravíte nás o poctivosť. Vám je to nič, keď i s chlapcom vyjdem na posmech. Ale keď je to nič vám, pôjdem k tvojmu, alebo do Dúbravov a rozpoviem, ako zavádzate môjho chlapca. Veď tí nepovedia, že je to nič. Uvidím ja, či ešte jest pravda na svete.?

Totka bola ako v plameni. Tvár jej blčala, hlas sa jej triasol. Bežanka stála pred ňou zahanbená, neopovážiac sa ani oka pozdvihnúť. Len keď jej začala hroziť, že ju pred mužom obdá, zachvela sa strachom.

?Prosím vás, nehnevajte sa, totka. Z čistého srdca vám povedám, že nechcela som vám obidu robiť. Ale čo som mala robiť? On ide do poľa, vyhľadá mi hus, donesie mi ju na rukách domov - a ja mala by ho zarmútiť! A taký bol vytešený, keď ju doniesol - dobre sa mu od radosti dačo nestalo. už som mala na jazyku, že mu poviem, aby Zuzke neveril, že z neho urobila blázna; ale keď som mu pozrela do tej vytešenej tváre, srdce mi nedalo. Nemohla som ho zarmútiť - srdce by mu bolo puklo. Povedzte len, či sme príčina toho?... Prečo nám ho je tak ľúto - kto to vie? Pol gazdovstva by dala, keby sa to mohlo dáko preinačiť, napraviť.?

?Zle je naprávať, keď je už pozde. Čo vyhodíš, to nelapíš. Môj chlapec nevie klamať - nuž nazdáva sa, že aj druhí len pravdu vravia, a ešte keď mu sľúbi dačo také dievča! Povedzte, či by aj druhý vďačne neuveril? A tak on sa úfa, že pôjde on na sobáš. Na nešťastie i háby mu ušili. Ja len neviem, ako si s ním poradím, keď príde na sobáš. Ale poručenobohu! Keď ste si to vedeli nasnovať, teraz si odsnúvajte! Len vám bude hanba, keď si k nej kľakne pre oltár. Jemu veru nie!?

?Vy mu povedzte sami, čo je vo veci. Vás najskôr slúchne.?

?A myslíš, že srdce moje je z kameňa? Tebe ho bolo ľúto, a mne ho nemá byť ľúto! Mohli ste mu povedať: vám by uveril - tvojej dievke by bol na jedno slovo uveril. Mne veru nie. Na moje reči nedá nič - moje slovo je mu ako toto,? a totka pľuvla naprostred izby.

?Ale majteže trpezlivosti akomak. Veď moja dievka sa tiež nenazdala, že to takto vypadne. Chcela si s ním trochu zažartovať: neskúsené dievča - niet sa mu čo diviť.?

?Nuž dobre: môj chlapec je ešte mladší a má horší rozum. Nedivte sa mu, ak vám na veselí dačo vykoná... To bude potom vaše.?

?I celkom sa len hneváte? Veď by bol iné, keby sa bolo naschvál urobilo, ale nevedomý hriech, a toľkýto hnev!?

?Keď vy tak, i ja budem tak! Dosiaľ som trpela, ale od týchto čias je koniec.?

?A viete, že by sa všetko rozišlo? Keby zvedel môj starý, alebo mladý zať - nech Pán Boh chráni! prišlo by nám potom z tejto dediny utiecť. Prišla by mi dievka ešte do väčších rečí. Počuli ste, čo zmysleli na ňu preto, že ponáhľame sa so svadbou?? A Bežanka čosi starej pošepla. Totkina tvár predĺžila sa úžasom - jej pery zašeptali: ?Planý svet - planý svet.?

?A viete, prečo sa náhlime? Nič pre inšie, len pre vášho chlapca, aby sa dlho na ňu nedržal. Čím skôr sa odbaví svadba, tým skôr si ju vyhodí z hlavy; lebo ktovie, čo by sa mu mohlo ešte stať, keby dlhšie chodil k nám. Takto ho trochu pomrzí, potrápi, ale pomaly azda len zabudne na ňu. A on ju veľmi rád vidí. Bože môj - samej mi ho je tak ľúto! Keby nemusela, veru by mu ani za svet nerobila toto.?

Totka trochu, o poznanie zmäkla, no i teraz durným hlasom pýtala sa jej: ?Nuž, čo urobíme, aby vám na svadbu neprišiel? Ja neviem, čo robiť.?

?Dakde ho poslať,? radila Bežanka.

?A ti pôjde? Čožes? mu vyložila na dlaň, kedy má byť sobáš? Veď nebol by on vedel o ničom nič. Ja som sa mu s tým tajila a modlila sa - hej, veru modlila, aby mu to nik nepovedal. A ty si mu to musela rozložiť: koho by to nenahnevalo??

?Keby sme sa my boli o tom nazdali! Ale my sme mysleli, že o svadbe už vie.?

?No už sa stalo. Darmo je!?

?Veď stalo - veď stalo!? A Bežanka s ťažkým srdcom odišla.

Totka tiež zostala smutná, nevidiac pomoci. Rozmýšľala, ako prekaziť, aby jej chlpec neurobil posmech i sebe i druhým. No rady, pomoci - nikde. Čím väčšmi blížila sa svadba, tým väčšmi bledla nádej na dobrý koniec.

8. kapitola

Už je po sobáši. Jano Dúbravovie a Zuzka Bežanovie sú svoji. Nikdy nebolo krajšieho sobáša v Lenovci! Do kostola nahrnulo sa toľko divákov, že ani lavice nestačili. Akoby aj nie! Pred každým obyvateľom lenovským ležala záhada, ktorú nevedel rozlúštiť. Všetci trudili sa nad tým, prečo odbavili tak chytro sobáš. Nevestina výprava ešte neúplná, neskončená - iste po sobáši má sa doplniť. Čo primälo Bežana, dôkladného, poriadneho gazdu, aby pri svadbe svojej dcéry postupoval proti svojej obyčaji, podľa ktorej vždy a všade jednal. Jedni hľadali príčinu toho v tom, iní v onom. No väčšina myslela, že je na tej pravej ceste. Mladucha v posledné dni tak zriedka vychádzala z domu, a aj to bol úzkostlivý výraz jej tváre. Vidno, chcela sa ukryť pred očima zvedavých. Prečo? Nik neopovážil sa domnienku svoju druhým ani pošepnúť - nieto otvorene zdeliť. Ten starý Bežan je tak prudký - nehodno zavadiť doň. Všetko mlčalo, no oči tým jasnejšie hovorili. Sobáš mal dokázať, či domnienka tá je pravá: preto toľko divákov. Všetky oči upreli sa na hlavu nevestinu - neviem, čo mali obzerať na nej. Iba ak ten veniec! Je tak krásny, zelený - posiaty ružami. Akiste ten obdivujú...

Mladucha je nie úzkostlivá. Pred oltárom až prihlasno hovorí. A keď sa obráti na odchod, jej oči so záľubou a výrazom kľudu sliedia po zástupe. Pozerá dlho-dlho. No nevidí tam toho, koho hľadá; jej krok je tým istejší a tvár tým väčšmi žiari blahom.

Akoby nie! Po jej boku pyšno si vykračuje Janko. Akoby predvídal, že toto už posledný raz, čo má okúzliť ľudí pružným, ľahkým krokom. po svadbe už musí zložiť mládenecké obyčaje - i krok jeho musí byť vážnejší, ťažší. Strojne kladie nohu k nohe v priliehavých jančiarkach. Jeho oblek pekný, ba nádherný. Dedinský krajčír nevedel by už krajšieho ušiť. Všetky výplody svojej fantázie rozosial po nohaviciach a halene jeho. Kde len mohol, hodil nejakú cifru; nevynechal ani takého miesta, kde by ihlou bodnúť. Mládenci hľadia na mladého zaťa; nežičia mu ani takých šiat, ani nevesty - teší ich aspoň to, že nebezpečný súper je už v putách; nemôže im už zhubu robiť medzi dievčatami.

Po sobáši ešte väčšmi boli zahanbení zlomyseľný Lenovčania. Hostina i muzika plynuli tak, ako sotva na ktorom veselí. tu už nebadať ani prenáhlenia, ani chvatu. Takúto svadbu môže vystrojiť len te, kto sa pripravoval na ňu dlho a vážne. A to je zásluhou Bežanovou.

Jeho žena radila, aby nebolo pri svadbe muziky. ?Nech sa odbaví len tak ticho. Teraz už každý hofier má veselie s muzikou. nemusíme dlhé parády strojiť; čo pri svadbe zvýšime, dajme mladým do gazdovstva - z toho aspoň poznajú dačo.?

?A čo by nezajednal muziky? Var mi nedochodí! Nedám si var dievku len tak potme odviesť, aby to nik nevidel! Ja som sa ženil s muzikou, nech sa ona tiež vydáva s muzikou. Aspoň mi nebude mať čo vyhadzovať na oči.?

?Veď i ona chce - bez muziky.?

Starý vyvalil na ženu oči. ?Nuž a prečo? Var rozum potratila??

?Len tak - nechce, aby sa nám v dome zhon robil.

Starý pohrozil palicou žene: Stará, stará, ty i s tvojou dievkou ste si čosi navarili - v kuchyni. Nemysli si, že ja som váš blázon. Ja už oddávna šípim čosi - čosi, čo mi do hlavy nejde. To tiež muselo len od vás vyjsť, že sa takto náhlime.?

?Dúbravovcom treba pomoc...? Nadhodila stará. No on tým väčšmi sa popudil.

?Choď mi s takou výhovorkou - stará kvočka! U Dúbravov var nemajú desiatky, aby si kopáčku najali! Len pováž: nie je to sprostá výhovorka? A mne to chcieť obesiť na nos - vy, ženy s dlhými vlasmi a krátkym rozumom! Mne! Nuž ale mne? Ale som ja papľuh? Hneď mi doveď sem tú tvoju maznu. Ja jej prečistím rozum! Ja jej ukážem zhony!?

Starý bol už na koni. Nebolo jej radno vzpierať sa jeho vôli. Pokorne voviedla dcéru pred prísnu, sudcovskú tvár jeho.

?Povedz mi ty - ty... A ľaľa, ani ti nepozrie do očú! Var mi deväťdesiatdeväť dedín vypálila! Čože sa ma toľme bojíš? Jasná strela - tys? čosi vyparatila. Povedz: prečo nechceš muziky - prečo??

Dievka váhavým, neistým hlasom odvetila: ?Len - keď je to iba zhon... a to ešte za tri dni...?

?Nuž tak? Jej je to zhon! Ona sa nechce ukázať svetu v nádhernom rúchu. Nuž ale moje veselie bolo tiež zhon? Tisíc okovaných: just zato bude muzika! Ešte dlhšie než inde! Ja uvidím, kto bude mňa učiť! Aby mi o jedno desať rokov vyhodila na oči: Ty čerte diable, ani len svadbu si mi nevystrojil, ako svedčí. Ja uvidím!?

Zuzka hnevom otcovým celá zúfalá, vykríkla: ?Ňaňo - nehnevajte sa... ja som len chcela...?

?Aha, ako sa ti ona zastane! Ona chcela! Počkaj si ty - teraz ja chcem: a muzika bude, bude a bude. Mne nebude nik rozkazovať v mojom dome - aby ste vy vedeli... A teraz poď sem, pozri mi do očú.?

A starý vzal do dlaní tvár dievkinu a prísne, skúmavo pozrel do nej. Dcéra zamdlievala úzkosťou - jeho zraku ovárajú sa všetky záhyby jej rozrušeného srdca. Starý zbadal jej strach. Tvrdým hlasom riekol: ?Choď - choď. A ty stará čertina tu zostaň.

Dievka vošla do komôrky a zaplakala. jej srdce doráňal hnev otcov nemilosrdne. Teraz, pred samou svadbou, takto hovoriť - takto sa vadiť! Toto má byť otcovské požehnanie! Čo jej je z bohatstva i lásky ženíchovej, keď vlasný otec ju odstrčil, vytvoril zo svojho srdca? Jeho hlas i teraz ešte počuť, ako hromuje v izbe na ženu, ktorá len kde-tu opováži sa prehodiť slovo. Zuzka utíchla v plači a mimovoľne naslúcha.

?Krk ti vykrútim... ty si ich zvádzala...takúto hanbu - ak je nehodna toho venca nosiť...? Zuzka viac nepočula. Buchot srdca prehlušil aj hlas otcov. Po celom dome vrelo - tresk plesk ozýval sa na všetky strany.

O chvíľu vošla i mať do komôrky a pomáhala dcére plakať...

Hoci pred svadbou zadymilo sa takto z Bežanovie domu, predsa sobáš nebol hatený ničím. Starý sa udobril a dcéru i so starou na milosť prijal. Mladucha, sprevádzaná láskou a požehnaním rodičov, s uspokojením mohla predstúpiť pred oltár.

A predsa - predsa! Kto sa to stavia medzi ňu a budúceho? Akoby pred oltárom schvátiť chcela okrúhlu, ohorenú ruku nevestinu. Mladucha pevným hlasom, ktorým odriekala ťažké slová sľubu, akoby odpudiť chcela votrelca. No ten tam - vždy ešte tam! Zdá sa jej, že on prisahá a nie Jano.

Koniec prísahe, sobášu. Čuvy utíchli, ukolísali sa v riadny stav - prelud zmizol. Mladucha vydýchla - akoby jej kameň z hrude spadol! Ach sobáš, tá prísaha, tí diváci, to všetko rozčuľuje fantáziu nevesty: nie div, že ukazujú sa jej strašidlá. No keď vážny okamih minie, nastane rovnováha, i chladný rozum príde k svojmu právu.

9. kapitola

U Bežanov družina je v najlepšej vôli. Všetko, všetko sedí za stolom. Bože môj - ale je to stôl! Odo dverí k štítu jeden, a druhý od štítu až po širokú pec, na nich pokladené misy a lyžice, z riadu poznať, že hostina pokročila už. No i na družine to badať. Niet človeka, čo by poriadne sedel a jedol, keď má čo. Všetko len čertov zháňa. Tu družba hodí guľku chleba do družice, čo proti nemu sedí. Guľka odrazí sa od lesklého, vymasteného čela a padne starejšiemu skoro do úst. Všetko sa smeje, len starejší pokývne vážne hlavou a prerečie: ?Boží dar! Hej zjedol bys? ho ešte kedysi!? No nik nedbá teraz jeho vážne reči Všetko hľadí na druhého družbu, čo si vzal na mušku veselého zváča, zavolaného na svadbu len na obveselenie svadobníkov. Nalial mu, miesto vína, do pohárika octu a podal.

?No - na zdravie mladým.? Zváč vzal pohár medzi dva prsty a zazdravkal: ?Pán Boh živ... všetkých vospolok!? A ocot už bol tam - nezostalo v kocúriku ani kvapky. No zvraštená tvár svedčí, že zbadal, čo sa stalo - ale neskoro. Oba stoly i s vážnym starejším dali sa do smiechu.

Bežan obchodil okolo hosťov, kde videl prázdne sklenice a krčiažky, zamieňal ich plnými. I bolo všetkým ako - na hostine.

Prišla aj horúca kaša - doniesla ju v obviazanej ruke kuchárka. Nikto jej neveril: aj tá jej usmievavá, okrúhla tvár svedčiala proti nej, ale grajciariky predsa len lietali do varechy.

Modlidba starejšieho zakončila obed. Čo bolo mladé, všetko chytilo sa tanca, starí spokojne usmievali sa od stola z kúta na tú motaninu. všetko skáče, výska, krúti sa - ako blázni; hm, mladosť-pochabosť.

No nik nerozmýšľa teraz o pochabosti; tie tóny, vykúzlené bičíkom muzikantov, lahodia každému. Dievčatá hádžu vďačné pohľady muzikantom, stojacim na doske, vysoko, pod samou povalou. Mohli by si aj sadnúť, ale po takom obede dobre i postáť si. Primista vôbec nikdy nesedí, keď hrá. On vie len stojačky. Snáď preto, aby tým účinnejšie mohol pôsobiť. lebo on nepracuje len rukami - veď on nie nájomník! On telom, dušou dlie pri práci. Jeho duševnú náladu verne zobrazuje tvár. Tu jeden, tu druhý kútik utiahne sa; tu obočie sa zmraští, alebo zdvihne. Tu pery roztiahnu sa v dlhú čiaru, alebo zbehnú sa v malú šošovicu. Keď husle vysokým tónom zvreštia - polovica jeho tváre podvihne sa. A keď umelecký záchvat dostúpi vrcholu - tu zastene rozkošou. Len noha, pravá noha, tá je v súmernej práci. je akoby stvorená na to, aby dávala takt. Táto dľa tempa dvíha sa a padá. Ostatne toto i jeho podriadení robia: takže doska, na ktorej stoja, pod súmerným dupotom dvíha sa a klesá a s ňou aj oni.

Z pitvora do izby otvára sa pekný výhľad. Uprostred izby kolo jedno, obstúpené odpočívajúcimi dievkami. Pri dverách kolo druhé, menšie, v ktorom menší tanečníci si hovejú; muzika už od mladi im pošteklila žily. A nad touto mäteninou piati hudú - dľa taktu dvíhajú pružnou doskou.

Čím väčšmi blíži sa večer, tým väčší stisk v izbe. Zišli sa už i stranní ľudia, aby pozreli, ako budú nevestu vykrúcať. Kolo pred hudcami sa úži - to pri dverách čo je, sa šíri. V tom prvom molestujú sa tanečníci, toto druhé je celkom prázdne. Na jeho obvode stoja šiesti mladí ženáči - zabávajú sa. Tancovať netancujú, veď sa im ani nesvedčí - sú už starci, no vynašli si predsa zábavu. Do ich prázdneho kola neodváži sa nikto; radšej zostane v pitvore a, stade naťahujúc hrdlo, díva sa ponad hlavy do izby. Lebo kto dnu vstúpi, ani nevie, kam sa podel; ocíti len to že lieta - bez krídel. Koho raz títo ženáči dostanú medzi seba, strcajú ho do tých čias, kým sa im len ráči. A ľudia, tí nehľadia viac na tancujúcich, ale na lietajúcu osobu. Nevesty z pitvora hašteria sa so ženáčmi.

?Ach, iďte - nemáte rozumu ani za náprstok!?

?Var ste sa pošialili všetci.?

Daktorý i zastane toho strcaného.

?Dajteže mu už pokoj; už je ani hnilačka, čo ste ho tak usocali.?

I stará Bežanka vyjde z kuchyne pozrieť, čo to za zhon v pitvore. Nahnevá sa na rušiteľov zábavy, len im prstom pohrozí a zasmeje sa: ?Veď ste za obludy! Veď im len taký čert zíde na um!? A vráti sa do svojej ríše, do komory, že im pošle dáku výsluhu.

Mladucha je vo svojom živle, veselá, rozjarená ako obyčajne na tancoch bývala. Ide z ruky do ruky; kým tancuje, i traja strežú na ňu. Nestačí vyjsť z kola, už ich kŕdeľ zápolí o ňu. A nielen mládenci, ale aj - Bože odpusť hriechy - starejší! Jeho žena pod pecou zatína päste.

?Veď ja ti dám, starý pes! Zajtra bude stenať, že sú mu nohy ako centy. Veď aj akoby nie od toľkého tanca! A ako ju vykrúca - na moj hriešnu...hm, ani mládenec. No, počkaj!?

Starejší porozumel vyhrážajúcemu oku svojej ženy i pustiac mladuchu, pobral sa k nej. Žilky ihrali v ňom ani za oných čias. Darmo sa mu bránila, odhrýzala - už bola tam v kole. Jej oko zažiarilo blahom. Keď jej doňho pozrel, zvestovalo odpustenie, milosť.

Slnce zapadalo, keď do Bežanovho dvora vošiel Ondráš, husár. Nevidel tam nikoho, len k humnu bral sa zváč, ktorý už úplne dobral. Bojoval udatne, ale darmo je - dobojoval. Boja neschopný ide si akiste vydýchnuť, dakam do sena - na slamu. V ústach jeho ohorok cigary, hm, musí žiť po pansky, keď je na veselí.

Husár s chvatom kráča do pitvora, rozháňajúc rukami a nachýliac hlavu ešte nižšie než obyčajne. Neobzerá sa ani vpravo, ani vľavo, len pitvorom kliesni si cestu do izby - rovno do izby. No nenie to tak snadná vec. Zavadil do žien, ktoré ho ihneď zastavili.

?Aha - aký pyšný! Ani sa ti len neprihovorí.?

?Hja, nevidíš, že má novú halenu. Hí - aj klobúk nový. Ondráš - var sa ideš do paroma - ženiť??

?Ba pozrite len, ženy moje, aké má nohavice; len tak kvitnú na ňom!?

Konečne dobyl sa do dverí - k prázdnemu kolu. Veselo skočil doň - no už lietal. Klobúk mu odletel niekam za pec, medzi divákov; jeho vlasy hýbali sa vetrom.

?Nechajte ho! Dajte neborákovi pokoj...? primlúva sa zaň jedna nevesta z pitvora.

?Ale, hej,? dosvedčila druhá, ?ledva chodí, a oni ho začnú ešte k tomu socať. Nechajte ho, ešte mu dáko ublížite.?

I nechali ho. Ondráš vstal konečne na vlastné údy, prihládzajúc si vlasy dlaňami a hlúpo sa usmievajúc. No hneď začal sa drať dopredu, kde sa tancovalo. S biedou dostal sa až ta, skade ponad hlavy mohol vidieť tancujúcich. Hľa, ona! Práve tancuje s Janom Dúbravovie - a ako hľadia jeden na druhého! Hm, divno, čo ten hľadá tu? Aha, ako sa mu usmieva - tomu Janovi! Veru nepozerala tak, keď doniesla obed k husiam. Hľa, položila mu ruku na plece - Janovi - i oprela sa oň. Sťa tá princezná zo stračieho zámku. Ale toto predsa nie princezná! Ach...

Husára zabolelo - zvraštil tvár.

No ani Zuzka nehľadí už tak na mladého zaťa. Oči sa nejagajú ako brilianty - zatiahli sa, ako zrkadlo dotknuté horúcim dychom. Akási starosť, úzkosť zakalila ich. Často šibne okom medzi divákov a zakaždým akoby ju niečo bodlo. Úzko jej je tu, v tejto izbe, nezdravo; vzduch akýsi ťažký, i muzika nanič. Tancujúci pripadajú jej ako figúrky na drôtikoch: ach, všetko je tak hlúpe - sprosté!

Jej zrak spočinul na husárovej tvári, na tom malom očku, ktoré i teraz tak hlúpo a predsa nežno usmieva sa jej. Na jeho tvári výraz taký, akým hľadí sa na osobu potajme vo väčšej spoločnosti, chcejúc jej oznámiť, že rozumie všetko.

No v tom husár stratil sa medzi divákmi; ktosi ho chytil za ruku a ťahal von. Neobzeral sa, kto to; vedel všetko.

?Nuž ty potvora jedna...takýto posmech - nuž tĺk!...? šeptala mu rozsrdená totka do ucha. Okolostojaci nepoňali, čo mu hovorí. Len vidiac Ondráša, ako sa jej zdráha - porozumeli. Ženy v pitvore zastali ho:

?Ale, nechajte ho len! Veď nezavadzia nikomu - nech sa len pozrie a zaveselí.?

?Netreba tomu žiadnej veselosti - dosť, čo má na sebe.?

?Nieže, nie! I ten dobrák zahudie si dakedy - nieto človek. I v pekle býva raz do roka svadba.?

Vtom vyšla z kuchyne Bežanka. Z jej tvári hneď zmizla všetka veselosť. Tázavým okom pozrela na totku, potom vľúdne volala ju: ?Poďte, totka, aspoň do kuchyne. Ešte ste tu aj tak neboli. Ale nech ide aj on; aspoň dačo užije z nášho veselia.?

Totka neochotne, ale predsa vošla za Bežankou, držiac chlapca za ruku. Aspoň sa stratí svetu z očú. Vošli do komory - husár hneď zvolal: ?Pusťte ma - do izby! Čo ma zas držíte??

?Čušíš ho! Ani nešuchni!? A totka priložila mu päsť k čelu. On obrátil sa k Bežanke, akoby o záštitu:

?Vidíte, takto robia so mnou od rána. Ani na sobáš ma nepustili, len čo som im utiekol.?

?Veď je už po...? riekla Bežanka.

?A ako?? Uprel tázavý pohľad na ňu.

?Ja veru už - môj syn radostný.?

?A bezo mňa? Len bezo mňa? Ako - kto??

?A už veru tak - bez teba.?

Totka uškľabila sa mu jedovato: ?Čakali ťa - vidíš! Radila som ti, aby si to z hlavy vyhodil. Teraz máš! Čo si im veril!?

No husára to nezaujímalo. On už dosť takých rečí počul. Chcel zvedieť o sobáši všetko dopodrobna.

?A kto ju - kto si ju vzal?

?Nuž Jano - Dúbravovie.?

?Ten? No, vidíte, totka; načo ste ma zapreli do komory a držali tam až posiaľ? Keď som im neprišiel - čo mali robiť? Poslali po druhého, a teraz už darmo - darmo.?

A sadol nalavičku, obťaženú miskami so studenom. No on sa neobzeral oň veľmi. Krútil klobúk v ruke. Bežanka opýtala sa totky: ?A ako ste to s ním urobili??

?Akože som to urobila; zaprela som ho!?

?Hej, zaprela... zaprela?, skočil jej do reči, ?a ani neviem, prečo. Mal som halenu novú, i nohavice, i klobúk - ahá, aké stužky sú na ňom! Len pero chýbalo...mohol som ísť. I háčiky som si ako svedčí zapäl, i všetko...a nepustili ma. A teraz...už je koniec! Veď by ja bol utiekol - ale som nemohol prv, len teraz. Keby ste len boli pozhoveli - no už je darmo.? A podhodil nový klobúk a, dolapiac ho, zvŕtal ho medzi rukami.

?Nebožiatko,? pohladila ho Bežanka, podajúc mu mu hodný kus bielej baby. On zvrtol sa na mieste, že nechce, a bavil sa s klobúkom ďalej.

?Veru nebožiatko!? povzdychla totka. ?A kebys` ho ráno bola videla! Netrúfala som sa mu zblížiť. Hneď na svitaní začal vystíhať šaty odo mňa. Ja som mu ich nechcela dať. A ten, pováž si len - zdvihol na mňa sekeru. Bol by ma var zabil, ale ja som utiekla... hej veru - na staré dni. On so sekerou vošiel do komory - sňal z truhly vrcheň. Háby si povyberal a obliekol sa. Ja som na šťastie vošla do pitvora a dvere prichlopila pred ním. ja, že z rozumu podstúpi - tak plakal, keď nemohol dverí otvoriť! Uver mi tak mi ho bolo ľúto!? Totka zas zaplakala. Utrela si zásterou oči.

?Nebožiatko!?

?Nebožiatko... Teraz už nebožiatko...? odvrával si husár a odišiel. Stará, súc rečou rozohnená, nezbadala nič; Bežanka nebránila mu. Bol tichý ako jahniatko.

?Ale potom ste ho len pustili!?

?Veru to!? On vytiahol sekerou haspru; futro celkom odtrhol odo dverí. Ach - od rána až dosiaľ mala som s ním toľko trápenia, čo nikdy. A strachu čo som podstúpila.?

?Len už nehnevajte sa na nás: verte mi, nemám preňho ani noci ani dňa.?

?Nuž nech sa stane vôľa božia. ja všetko porúčam Bohu. On najlepšie vie, čo treba.?

10. kapitola

Husár vyšiel z komory do pitvora a vošiel do izby, Kolo tanečníkov zväčšovalo sa; muzika hrala a podskakovala na pružnej lavici. Primista stenal a vykrivoval ústa, barbora prehlasovala husle i dupot tancujúcich svojím dúdú - dúdú - dúdú - dúdú.

Ondráš si toho nevšímal. Uprel oči na nevestu a sledoval každý jej krok. Pod povalou svietila malá lampa, jej šimravé svetlo rozlievalo sa len úzkym pruhom. Ondráš stál už v polotme. No videl všetko; ako jeho Zuzka tancuje s mládencami a najmä s ním - i ako usmieva sa mu! Na jej líci nebadať ani najmenšieho tieňa pokánia alebo ľútosti. Všetku úzkosť zotrela veselá nálada a muzika. Zas je veselá - šťastná. Hľa, mladý zať pošepol jej čosi a ona mu prisviedča - aký to pohľad hodila naň. Dôverný, plný lásky, nehy a túžby...nemožno, ona musí ho milovať. Ondrášovi to primoc. Jeho ústa uťahovali sa rozčúlením, bôľom.

?Ako ho rada vidí. Rada vidí... rada vidí.? A v očiach mu stemnelo. Nie - jagá sa mu v nich. Vidí tisíc hudcov i tisíc mladúch - všetko usmievaví, blažení. A zas nevidí nič, ani duše; oči zaliali sa mu slzami. Obrátil sa a lakťami robil si cestu. Von - von. Tu nevoľno - nemožno vydýchnuť.

Vyšiel do dvora i pod cieňu. Sadol na kolesá a dumal, oprúc ruku o koleso a vložiac do nej ťažkú hlavu. Slza ronila slzu... Zabudnutý, osamote oddal sa bôľu - jak dobre mu tu plakať. Zvuky hudby a výskotu i dupotu tancujúcich v divnej miešanine prichodia k nemu. Dúdú - dúdú - počuť cele jasno. No zas tichšie, tichšie... Nečuť nič. Nemota a tichosť v duši i vôkol neho ako v hrobe.

Snáď svadba odchodí od Bežanov a či husára unáša niečo? Áno, unáša, ďalej - ďalej, ta, preč - preč...

No v izbe dupot, výskot; pre husára nezabolela nikoho hlava. Ba iba teraz začína sa to pravé veselie. Pitvor aj izba plná divákov, a pod každým oblokom kopa. Každý s tak živým interesom díva sa, akoby ešte nikdy nebol videl ani svadby, ani tanca. Hej, videl, videl - a koľko ráz! Ale vždy sa to zíde. Tí starí rozpomínajú sa na mladé časy, na svoju svadbu - tí mladí dumajú, kedy pripútajú oni takto všeobecnú pozornosť na seba.

V tom všeobecnom vytržení ozve sa z dvora hrozné slovo:

?Horí - horí!?

Najprv od oblokov ustúpili skupiny. Nik nepovedal ani slova, akoby neponímal, čo je vo veci.

?Horí - horí!?

Ohlúpené tváre razom obživli. I z desať strán zaznela otázka: ?Kde??

?Aha - pozrite!?

Bežanovie šop stál v plameni. vidno, ako slamené snopky odväzujú sa z lát a spadúvajú do horiaceho sena. Hudba v izbe neutíchla; ešte nedošiel ta hrozný chýr. Akási žena vstrčila do obloka hlavu a zavolala:

?Horíte, ľudia - horíte!?

Hudba zamĺkla - páry sa ešte nepúšťali. Tancom zaujatí krútili sa chvíľu - a, nepočujúc hudby, zastali v nedorozumení naprostred izby. Obruč divákov začala sa uvoľňovať - všetko tislo sa k úzkym dverám. Nik neriekol nič, no tým väčšmi usiloval sa dostať sa von.

Tanečníci ešte nepochopili, čo sa deje. Jeden rozohriaty vyvolal: ?Hudci, hrajte!?

No z obloka zahrmel zase hlas: ?Horí - horí!?

Bolo po zábave. Tanečníci nechali naprostred izby svoje tanečnice a začali sa tisnúť von, k dverám. Mysleli, že vôkol nich už všade oheň; z bezstarostnosti upadli v druhý extrém, každý hľadel spasiť svoj život. Pri dverách stisk ohromný. Stony, krik, kliatba stisnutých desno vynímali sa z tlačenice. Čo boli ostatní, vzdali sa nádeje, že by kedy vôbec sa mohli dostať von: pošli k obloku. Iní zas kuchyňou. Najviac zostalo v izbe.

Ktorí už boli von, rozmnožovali krik a zmätok: chceli nahradiť, čo zmeškali pre ten stisk, kým vyšli z izby.

?Podložil ktosi - zo šopu vyšlo! Podložil ktosi, nevyšlo z kuchyne!?

?Kto? Lapiť ho! Lapte ho - chytro!?

Chumáč podnapitých svatov podišiel k maštaliam, nad ktorými horelo. Hľa, tam pod cieňou sedí ktosi - na kolesách. Tvár má zakrytú dlaňou.

?Ideš ho sem! Zhoríš tam - poď von!?

No nehýbalo sa nič. Chlapi vytiahli husára, ktorý hlúpo díval sa na nich; nerozumel im.

?Čože tu hľadáš? Pakuješ ho!?

On im prisvedčil: ?Hej - idem. - Kde je mladucha? Už je čas - na sobáš. Poďme!?

?Aha, veď ten - Bože, odpusť hriechy - blaznie.?

?Alebo je opitý...?

?A má sviatočné šaty! Čo tu robíš - há??

?Po mladuchu! Na sobáš - na sobáš! Čo budeme darmo stáť!?

Hlavou starejšieho blesla myšlienka.

?Ľudia, držte ho! Ak by on bol... naozaj!?

?Veru dosť chytro... rozum mu je nie na mieste...?

Už ho držali. No husár celou silou hľadel sa im vymôcť. Svati nemohli si s ním dať rady.

?Čo, chcete? Pusťte ma... idem po ňu!?

Akýsi ženský hlas ozval sa z úzadia: ?Držte ho! Poviazať ho, aby neušiel! Ak nám obehne podpaľač dedinu, všetci ľahneme popolom!?

?Poviazať ho - poviazať.?

?Povraz - povraz!?

?Dajte sem povraz!?

Husár o chvíľu bol o plot priviazaný. Ruky mu utiahli povrazom, že mu žily na nich nabehli. Nemohol sa hnúť.

Ohňu bola teda šťastne prietrž urobená; palič nestačil obehnúť dedinu a ukázať mu cestu. Boli všetci istí, že na Bežanovom dome sa obmedzí nešťastie. Keď už bol zviazaný, nik sa neobzrel oň - nechali ho pri plote.

Konečne vyprázdnila sa izba. Na ostatku vyšiel z nej sám gazda. Prestrašený síce, no rozsudok už stačil sa dobyť na povrch.

?Statok - statok! Poďte mi pomôcť: vyvedieme statok! Chytro - podusí sa!?

Chlapi vbehli za ním do maštale. Pri každom volovi bolo ich päť. No tým ťažšie im šla robota. Čo jeden odopäl - tí druhí zakosílili. Boli bez rozumu.

Statok vyviedli do dvora.

?Do poľa ho vyhnať, do poľa!?

Bežanka ako zbláznená behala po dvore, kričiac: ?Ratujte nás - ratujte!?

V zmätku zviazala periny do batoha a vzala ich na chrbát. Takto obťažená behala a kričala po dvore. Vybehla i na cestu a kričala: ?Horí - horí!?

Ozvalo sa z veže bitie zvona na poplach. Tieto zvuky smutne niesli sa dedinou, osvetlenou nešťastným domom.

Pred domom a vo dvore Bežanovie hemžilo sa ľuďmi. Čo zďalša, tí ostali pri ohni, susedia bežali domov vynášať. Čo je podpaľač aj chytený, čo aj nepôjde ďalej oheň - ale pre bezpečnosť. To už taká obyčaj.

Niektorí doniesli sebou kravy a vane, naplnené vodou. To priviedlo ľudí k rozumu.

?Hasiť, hasiť! Strechu dolu! Vodu nosiť - vodu!?

Tlupa rozbehla sa po vodu. Každý vzal nádobu, kde mohol. U Bežanov boli už všetky rozchytané. Hrnce v ktorých bola pre chvíľou polievka a mäso, kaša a drobce - boli už naplnené vodou. Ich obsah - Pán Boh vie kde!

?Voda je tu!?

?Striekačku - striekačku!? zakričal jeden chlap.

Až teraz im zošla na um striekačka. Rozbehli sa k richtárovi po kľúč od búdy dedinskej, kde bola striekačka.

No pán richtár prehadzoval všetky kúty. Veľkonočným prachom zaplnila sa celá izba.

?Kľúč - kľúč!?

?Veď...veď!?

?Kdeže je?? kričali netrpezliví občania.

?Žena ho mala... kdesi ho položila - neviem.?

?Richtárku hľadať! Kde je richtárka??

?Na tom nešťastnom veselí kdesi.?

Rozbehli sa do Bežanov a mali dosť práce, kým našli richtárku.

?Kľúč...kľúč!? kričali jej desiati. Pani richtárka nepochopila.

?Čo za kľúč? Od sypárne - či od armarky??

?Od búdy... striekačku... kľúč!?

Richtárka siahla za pás a vytiahla viazanicu kľúčov. Prebrala ich po jednom, ako ruženec, na peknej mosadznej retiazke, ktorou sa jej bol hodinár zavďačil.

?Ja ho nemám... bude dakde pod povalou.?

Chlapi bežali k richtárovi a jeden nad druhého kričali: ?Pod povalou... pod povalou!?

Ale pána richtárova povala nebola malá. Pod ňou šesť trámov a na každom dvanásť špár, utvorených doskami na ne poskladenými. Hľadá pán richtár, hľadajú chlapi, naviťahujú kopu kadejakých kartičiek, škatuliek - úradných prípisov. Tam bol aj obecný archív. Jeden našiel i britvu s mydlom a všeličo ešte - no kľúča nič. Pán richtár šuchal rukou po polici a vykríkol:

?Tu je - chytro po striekačku!?

Chlapi uháňali po striekačku. Otvorili búdu, odpratali richtárovo konope a snopky tam naukladané a konečne dodrgáňali sa s ňou k ohňu.

Oheň za ten čas nezaháľal. Maštale, humno i záčin stáli v plameni. Strecha na maštaľami už spadla, začína prehárať povala. Oheň začína oblizovať už dach na izbe. Ľudia znášajú z pôjda, čo možno, i vyprázdňujú izbu a komory. Bežanka vzpiera sa tomu: ?Nechajte mi moje veci! Idú ma obkrasť - všetko mi berú!?

A každého, čo dačo niesol, zastavila a vynesenú vec zaniesla za vodu, do sadu. No ľudia nemali jej za zlé, že ich za zlodejov drží. Ach, človek osprostie, keď príde do takého nešťastia.

Na striekačku vysadol jeden gazda - ostatní nosili vodu. No, divná je to sprava. Čím viac lejú do kasne, tým viac vyteká z nej. Voda preliala sa dnom, akoby riečicou.

?Zamazať ju... hlinou!? kričali čo múdrejší.

?Zamazať... zamazať? kričali za nimi čo sprostejší. No nikto sa nemal k ničomu - nebolo hliny.

Konečne skočí ktorýsi k Bežanke.

?Dajte mi múky... máte??

?Nemám ja už ničoho! Obkradli ma... ozbíjali... podpálili... poodnášali všetko!?

?Kde sú múčnice??

?A ja viem? Tam kdesi...? ukázala do sadu.

Chlap bežal do sadu, nasypal do kanvy múky, nalial do nej vody - vyhrnul rukávy. Kým prišiel do dvora, už v kanve bolo cesto.

?Preč... preč! Zamazať... zamazať!?

Špáry zamazali a o chvíľu striekačka bola plná. Dvanásť chlapov ťahalo sochor; hrubý prúd vody lial sa na šindľový krov. O zadné stavy neobzrel sa už nik. Tým nebolo pomoci.

11. kapitola

Poviazaný husár oprel sa o plot. Po tuhom zápase s chlapmi a rozčúlením zoslabol. Spánok mu prichádzal na oči. Ach, tak by si pospal, ale nemožno ľahnúť: čo sa raz pohne, pocíti bolesť poza päste. Oheň ho nezaújíma, ani trma-vrma vôkol behajúcich ľudí. Ani nepochopuje, čo sa to vôkol neho robí. Snáď to pokračovanie veselia. Z ľudí nik neobzerá sa oň. Načo? Ujsť im neujde, je poviazaný, a vypytovať sa ho, čo to urobil, teraz, v najväčšej súre, nikomu nenapadne. Aj tak nenie pri zdravom rozume a zajtra ho aj tak iní chytia na otázku.

Ako prišla striekačka, všetko sa skupilo vôkol nej. Jedni nosili vodu, druhí ťahali sochor, niektorí oddychovali, celembajúc rukami. Omarený husár postojačky driemal, tu i tu strhol sa zo sna a poviazané ruky zaboleli ho. Vtom príde k nemu ktosi a zavolá naň: ?Ondráš - Ondráš!?

Strhol sa, otvoril naširoko oči a úsmev, mdlý úsmev poletoval mu vôkol širokých úst.

?Čo tu robíš?? pýtali sa ho ešte raz.

?Idem - idem. No, poďme - na sobáš. Pozri; ráno ma zapreli do komory a nepustili ma po teba - teraz priviazali ma zas o plot.?

?A prečo ťa priviazali??

?Že som ťa prišiel volať. Pozri, mám nové háby; i nohavice, i halenu. Klobúk mi ktosi vzal. Ale preto nič - poďme!?

?Ale si priviazaný.?

?Pusť ma, Zuzka. Ruky ma už bolia... tak mi stŕpli!?

Zuzka s vencom na hlave a v sobášnych šatách, ale uvláčená, ucundrovaná. Nosila i ona vodu a poliala sa ňou. Jej podkasané opliecko, ktoré pred oltárom jagalo sa belotou, vyzeralo už ako zamastená košeľa valachova. Zhýbla sa nad Ondrášom a odväzovala mu povraz.

?Nedá sa - mocne ťa zviazali.?

?Hej, mocne, i do komory ma tak mocne zapreli. Ale ja som ju otvoril. Odtrhol som haspru i závesy. Rozopni mi halenu, na kabátiku visí zibák.?

Zuzka rozopäla jeho halienku; pod ňou na kabátiku uviazaná biela tkanica. Potiahla ňou, i vynoril sa z vrecka zibák. Husár cítil jej dych na tvári - zabúšilo mu srdce. Čo prišla, ovievala ho ustavične hrebíčková vôňa. Ondráš bol omámený. O chvíľu vstal oslobodený, zamával rukami vo vzduchu.

?No, a teraz poďme. I večer nás zosobášia.?

?Ale ja som už - s Janom Dúbravovie.?

?Ozaj - ozaj! Už mi povedali - zabudol som. Oneskoril som sa... šak ste ma dlho čakali? Mohla si ma ty prísť vyslobodiť ako teraz. Ach, totka... totka! Nuž nepôjdeš so mnou, nepôjdeš?? Zuzke uľútilo sa ho. Výčitky svedomia sklátili ju.

?Nečakala som ťa - nečakala. Ja som nechcela ísť za teba - to som ťa len klamala. Vieš? Klamala som ťa, chcela som ísť za Jana Dúbravovie, a teba som zaviedla. Preto nás Pán Boh takto potrestal!?

No husár nepochopoval, čo mu to vraví. ?Oneskoril som sa, hej... ale ja som nie vina. Keby nie totka... ale do komory ma zaprela.?

Zuzka mu chcela všetko vysvetliť, aby videl skutočnosť tak, ako je. Chcela, aby ju preklial - snáď by jej srdcu trochu odľahlo.

?Vieš, Ondráš - ja som ťa klamala. Mňa nestrojili za teba, ale za Jana Dúbravovie... Vieš??

?Hej, za Jana Dúbravovie - hej. Keď som nechodil ja, šla si za Jana Dúbravovie. No, už je neskoro - neskoro!?

Zuzka zalomila rukami. ?O rozum prišiel - o rozum! Bože, ja som všetkému vina - nik iný!?

Oheň už neprešiel na izebný krov; striekačka mu zahatila cestu. Zadné stavy prašťali: zbožie, čo bolo v záčine zavesené, doháralo. Od striekačky pribehla k horiacim stavom Bežanka. Z prvého ľaku prebrala sa už ako-tak: začala rozmýšľať, čo by bolo ešte ratovať. Tu tam obďleč vidí husára a pri ňom dcéru. Zišli jej na um husi. ?Kde sú husi? Moje husi radostné??

Bežala k striekačke, či nikto nevypustil jej husi. No nepochválil sa jej tým nikto. Každý krčil ramenami. I zoberie sa pred maštaľ a zavolá:

?Šura-šura! Šurička moja, šura-šura!? Z maštale ohlásila sa jej stará známym gagotom.

?Ľudia - ratujte! Ľudia!?

Od striekačky pribehlo pár chlapov.

?Čože zas, čo??

?Husi... moje husi v maštali! Zhoria mi, nebožiatka - ratujte!?

?A ja že čo!? ozval sa hrubý hlas z tlupy. ?Čo len husi - preto ešte môžete gazdovať.?

?Ale to nie je hus ako hus! Tá vyvedie po dvanástoro z roka na rok. J a sa tu pominiem, ak prídem o ňu!?

?A už veru prídete! Pozrite, povala už hneď prehorí. Ktože bude vážiť životom - pre hus!?

?Joj - moja hus! Nikdy - nikdy ťa už neuvidím!?

Husárovi až teraz otvorili sa oči: akoby mu bol závoj spred nich sňal. Hľa - čo vidí? Všade oheň, plno ľudí, čo bránia. Iba on stojí ako ten kolík v plote. A tu Zuzka i testiná, ako želejú za husou, za tou, ktorá mu k mladuche dopomohla. Zahodil halenu a smelo vbehol do maštale. Cestu vedel dobre; už raz vypúšťal husi z malého cárku, čo je tam v kúte. Dymu plná maštaľ - no on vie spôsob. Zohol sa, nad zemou bola ešte nízka vrstva čerstvého vzduchu. Odhačkoval.

?Hybaj von! Hybaj... chytro!? kričali naň zvonku chlapi. ?Pusť ich von, veď ony pôjdu! Šura-šura!?

No husi nehýbali sa. Husár skrčený vošiel do klietky a vyhnal ich. Osprostené, rozospaté nevedeli kam. Ondráš kričal za nimi: ?Hinda - hinda!? A Bežanka spred maštale: ?Šura-šura!? i stariga podišla k dverám, ku gazdinej, hútoriac svojim mladým, čo za ňou sa zakrádali: ?Ta-ta-ta, ta-ta-ta...?

Stariga skočila z vysokého prahu, berúc sa ku gazdinej - tu zahrmelo a iskry, vyletevšie dohora, osvietili naďaleko horizont.

Nad maštaľou už niet povaly - prepadla sa i s hrubou vrstvou na nej rozžiareného sena. Oheň sa opäť vzňal - nedohorené seno dávalo mu množstvo potravy. Z úst gazdinej a chlapov vydral sa divý výkrik a všetci v nemom úžase hľadeli na dielo.

Hus, zastrašená hrmotom, oslepená žiarou, dala sa do letku a padla do maštale s obškvŕknutými krídlami - k svojim mladým a husárovi. Plameň ju, vystretú, ako nejakú lahôdku oblizoval.

?Vodu sem... vodu! Háky - striekačku!? kričali chlapi, zotaviac sa z úžasu.

?Háky, vodu - chytro! - Na husára povala padla!?

?Trest boží, že podpálil...? poznamenal múdry starejší.

A už boli všetci pri maštali a oblievali steny; niektorí odvážili sa dnu a oblievali horiace trámy a hlavne z dosák povalových. vyťahovali hlavne hákmi, rozžiarený popol klesal vždy nižšie a nižšie - k zemi. Za jedným hákom vyvlieklo sa čosi čierneho...

?Môj syn - môj syn radostný! Prišiel si mi, prišiel na hodný sobáš! Už nebudeš nikomu zavadzať!?

To bola stará totka. Všetci sa jej ustúpili a sústrasťou zdieľajú bôľ. Múdry starejší poznamenal: ?Hja, trest boží - trest boží! Podpaľači mu neujdú!?

Totka nepočula, čo vraví:

Maštaľ dohasili, zrub skoro celý zostal. Ani izba sa nechytila; nebolo na šťastie vetra a ani podpaľač neobehol dedinu.

Na druhý deň, keď Bežan čistil pohrebisko, medzi hlavňami našiel čosi obhoreného. Uhádnuť čo by to bolo, nemohol nikto...

Hneď v ten deň odbýval sa pohreb. v jednej truhle husár aj tá obhorená mäkká masa, nájdená medzi hlavňami.

Zváča nemohli nikde nájsť. Múdry starejší nepoznamenal teraz: ?Hja, trest boží - trest boží!...?

Mácha Karel Hynek

Máj

1

Byl pozdní večer ? první máj ?
večerní máj ? byl lásky čas.
Hrdliččin zval ku lásce hlas,
kde borový zaváněl háj.
O lásce šeptal tichý mech;
květoucí strom lhal lásky žel,
svou lásku slavík růži pěl,
růžinu jevil vonný vzdech.
Jezero hladké v křovích stinných
zvučelo temně tajný bol,
břeh je objímal kol a kol;
a slunce jasná světů jiných
bloudila blankytnými pásky,
planoucí tam co slzy lásky.

I světy jich v oblohu skvoucí
co ve chrám věčné lásky vzešly;
až se ? milostí k sobě vroucí
změnivše se v jiskry hasnoucí ?
bloudící co milenci sešly.
Ouplné lůny krásná tvář ?
tak bledě jasná, jasně bledá,
jak milence milenka hledá ?
ve růžovou vzplanula zář;
na vodách obrazy své zřela
a sama k sobě láskou mřela.
Dál blyštil bledý dvorů stín,
jenž k sobě šly vzdy blíž a blíž,
jak v objetí by níž a níž
se vinuly v soumraku klín,
až posléze šerem v jedno splynou.
S nimi se stromy k stromům vinou. ?
Nejzáze stíní šero hor,
tam bříza k boru, k bříze bor
se kloní. Vlna za vlnou
potokem spěchá. Vře plnou ?
v čas lásky ? láskou každý tvor.

Za růžového večera
pod dubem sličná děva sedí,
se skály v břehu jezera
daleko přes jezero hledí.
To se jí modro k nohoum vine,
dále zeleně zakvítá,
vždy zeleněji prosvítá,
až v dálce v bledé jasno splyne.
Po šírošíré hladině
umdlelý dívka zrak upírá;
po šírošíré hladině
nic mimo promyk hvězd nezírá;
Dívčina krásná, anjel padlý,
co amarant na jaro svadlý,
v ubledlých lících krásy spějí.
Hodina jenž jí všecko vzala,
ta v usta, zraky, čelo její
půvabný žal i smutek psala. ?

Tak zašel dnes dvacátý den,
v krajinu tichou kráčí sen.
Poslední požár kvapně hasne,
i nebe, jenž se růžojasné
nad modrými horami míhá.
?On nejde ? již se nevrátí! ?
Svedenou žel tu zachvátí!?
Hluboký vzdech jí ňadra zdvíhá,
bolestný srdcem bije cit,
a u tajemné vod stonání
mísí se dívky pláč a lkání.
V slzích se zhlíží hvězdný svit,
jenž po lících co jiskry plynou.
Vřelé ty jiskry tváře chladné
co padající hvězdy hynou;
kam zapadnou, tam květ uvadne.

Viz, mihla se u skály kraje;
daleko přes ní nahnuté
větýrek bílým šatem vlaje.
Oko má v dálku napnuté. ?
Teď slzy rychle utírá,
rukou si zraky zastírá
upírajíc je v dálné kraje,
kde jezero se v hory kloní,
po vlnách jiskra jiskru honí,
po vodě hvězda s hvězdou hraje.

Jak holoubátko sněhobílé
pod černým mračnem přelétá,
lílie vodní zakvétá
nad temné modro; tak se číle ?
kde jezero se v hory níží ?
po temných vlnách cosi blíží,
rychle se blíží. Malá chvíle,
a již co čápa vážný let,
ne již holoubě či lílie květ,
bílá se plachta větrem houpá.
Štíhlé se veslo v modru koupá,
a dlouhé pruhy kolem tvoří.
Těm zlaté růže, jenž při doubí
tam na horách po nebi hoří,
růžovým zlatem čela broubí.
?Rychlý to člůnek! blíž a blíže!
To on, to on! Ty péra, kvítí,
klobouk, oko, jenž pod ním svítí,
ten plášť!? Již člůn pod skalou víže.
Vzhůru po skále lehký krok
uzounkou stezkou plavce vede.
Dívce se zardí tváře bledé
za dub je skryta. ? Vstříc mu běží,
zaplesá ? běží ? dlouhý skok ?
již plavci, již na prsou leží ?
?Ha! Běda mi!? Vtom lůny zář
jí známou osvítila tvář;
hrůzou se krev jí v žilách staví.
?Kde Vilém můj??
?Viz,? plavec k ní
tichými slovy šepce praví:
?Tam při jezeru vížka ční
nad stromů noc; její bílý stín
hlubokoť stopen v jezera klín;
však hlouběji ještě u vodu vryt
je z mala okénka lampy svit;
tam Vilém myšlenkou se baví,
že příští den jej žití zbaví.
On hanu svou, on tvoji vinu
se dozvěděl; on svůdce tvého
vraždě zavraždil otce svého.
Msta v patách kráčí jeho činu. ?
Hanebně zemře. ? Poklid mu dán,
až tváře, jenž co růže květou,
zbledlé nad kolem obdrží stán,
až štíhlé oudy v kolo vpletou.
Tak skoná strašný lesů pán! ?
Za hanbu jeho, za vinu svou
měj hanu světa, měj kletbu mou!?

Obrátí se. ? Utichl hlas ?
Po skále slezl za krátký čas,
při skále člůn svůj najde.
Ten rychle letí, co čápa let,
menší a menší, až co lílie květ
mezi horami po vodě zajde.

Tiché jsou vlny, temný vod klín,
vše lazurným se pláštěm krylo;
nad vodou se bílých skví šatů stín,
a krajina kolem šepce: ?Jarmilo!?
V hlubinách vody: ?Jarmilo! Jarmilo!!?

Je pozdní večer první máj ?
večerní máj ? je lásky čas.
Zve k lásky hrám hrdliččin hlas:
?Jarmilo! Jarmilo!! Jarmilo!!!?
2

Klesla hvězda s nebes výše,
mrtvá hvězda siný svit;
padá v neskončené říše
padá věčně v věčný byt.
Její pláč zní z hrobu všeho,
strašný jekot, hrůzný kvíl.
?Kdy dopadne konce svého??
Nikdy ? nikde ? žádný cíl.
Kol bílé věže větry hrají,
při níž si vlnky šepotají.
Na bílé zdě stříbrnou zář
rozlila bledá lůny tvář;
však hluboko u věži je temno pouhé;
neb jasna měsíce světlá moc
uzounkým oknem u sklepení dlouhé
proletši se změní v pološerou noc.
Sloup sloupu kolem rameno si podává
temnotou noční. Z venku větru vání
přelétá zvražděných vězňů co lkání,
vlasami vězně pohrává.
Ten na kamenný složen stůl
hlavu o ruce opírá;
polou sedě a kleče půl
v hloub myšlenek se zabírá.
Po měsíce tváři jak mračna jdou,
zahalil vězeň v ně duši svou;
myšlenka myšlenkou umírá.

?Hluboká noc! ty rouškou svou
teď přikrýváš dědinu mou,
a ona truchlí pro mě! ?
Že truchlí? ? pro mě? pouhý sen!
Ta dávno neví o mně.
Sotvaže zítra jasný den
nad její lesy vstane,
já hanebně jsem odpraven,
a ona ? jak v můj první den ?
vesele, jasně vzplane.?

Umlknul; po sklepení jen,
jenž nad sloupy se zdvíhá,
dál, dál se hlas rozlíhá;
až ? jakby hrůzou přimrazen ?
na konci síně dlouhé
usne v temnotě pouhé.

Hluboké ticho té temnosti
zpět vábí časy pominulé,
a vězeň ve svých snách dny mladosti
zas žije dávno uplynulé.
To vzpomnění mladistvých let
mladistvé sny vábilo zpět;
a vězně oko slzy lilo,
srdce se v citech potopilo; ?
marná to touha v zašlý svět.

Kde za jezerem hora horu
v západní stíhá kraje,
tam ? zdá se mu ? si v temném boru
posledně dnes co dítko hraje.
Od svého otce v svět vyhnán,
v loupežnickém tam roste sboru.
Později vůdcem spolku zván,
dovede činy neslýchané,
všude jest jméno jeho znané,
každémuť: ?Strašný lesů pán!?
Až poslez láska k růži svadlé
nejvejš roznítí pomstu jeho,
a poznav svůdce dívky padlé
zavraždí otce neznaného.
Protož jest u vězení dán;
a kolem má být odpraven
již zítra strašný lesů pán,
jak první z hor vyvstane den.

Teď na kamenný složen stůl
hlavu o ruce opírá,
polou sedě a kleče půl
v hloub myšlenek se zabírá;
po měsíce tváři jak mračna jdou,
zahalil vězeň v ně duši svou,
myšlenka myšlenkou umírá.

?Sok ? otec můj! Vrah ? jeho syn,
on svůdce dívky mojí! ?
Neznámý mně. ? Strašný můj čin
pronesl pomstu dvojí.
Proč rukou jeho vyvržen
stal jsem se hrůzou lesů?
Čí vinu příští pomstí den?
Čí vinou kletbu nesu?
Ne vinou svou! ? V života sen
byl jsem já snad jen vyváben,
bych ztrestal jeho vinu?
A jestliže jsem vůli svou
nejednal tak, proč smrtí zlou
časně i věčně hynu? ?
Časně i věčně? ? věčně ? čas ??
Hrůzou umírá vězně hlas
obražený od temných stěn;
hluboké noci němý stín
daleké kobky zajme klín,
a paměť vězně nový sen.

?Ach ? ona, ona! Anjel můj!
Proč klesla dřív, než jsem ji znal?
Proč otec můj? ? Proč svůdce tvůj?
Má kletba ?? Léč hluboký žal
umoří slova. Kvapně vstal;
nocí řinčí řetězů hřmot
a z mala okna vězně zrak
zalétá ven za hluky vod. ?
Ouplný měsíc přikryl mrak,
než nade temný horní stín
vychází hvězdy v noci klín;
i po jezeru hvězdný svit,
co ztracené světlo se míhá.
Zrak vězně tyto jiskry stíhá,
a v srdce bolný vodí cit.
?Jak krásnáť noc! Jak krásný svět!
Jak světlo ? stín se střídá!
Ach ? zítra již můj mrtvý hled
nic více neuhlídá!
A jako venku šedý mrak
dál ? dál se rozestírá:
tak ? ? Sklesl vězeň, sklesl zrak,
řetězů řinčí hřmot, a pak
u tichu vše umírá.

Již od hor k horám mraku stín ?
ohromna ptáka peruť dlouhá ?
daleké noci přikryl klín,
a šírou dálkou tma je pouhá.
Slyš! za horami sladký hlas
pronikl nocí temnou,
lesní to trouba v noční čas
uvádí hudbu jemnou.
Vše uspal tento sladký zvuk,
i noční dálka dřímá.
Vězeň zapomněl vlastních muk,
tak hudba ucho jímá.
?Jak milý život sladký hlas
v krajinu noční vdechne;
než zítřejší ? ach ? mine čas,
tu ucho mé ach nikdy zas
těch zvuků nedoslechne!?
Zpět sklesne vězeň ? řetěz hluk
kobkou se rozestírá; ? ?
hluboké ticho. ? V hloubi muk
se opět srdce svírá,
a dálné trouby sladký zvuk
co jemný pláč umírá. ? ? ?
?Budoucí čas?! ? Zítřejší den?! ?
Co přes něj dál, pouhý to sen,
či spaní je bez snění?
Snad spaní je i život ten,
jenž žiji teď; a příští den
jen v jiný sen je změní?
Či po čem tady toužil jsem,
a co neměla šírá zem,
zítřejší den mi zjeví?
Kdo ví? ? Ach žádný neví.? ?

A opět mlčí. Tichá noc
kol kolem vše přikrývá.
Zhasla měsíce světlá moc,
i hvězdný svit, a kol a kol
je pouhé temno, šírý dol
co hrob daleký zívá.
Umlkl vítr, vody hluk,
usnul i líbý trouby zvuk,
a u vězení síni dlouhé
je mrtvé ticho, temno pouhé.
?Hluboká noc ? temná je noc! ?
Temnější mně nastává ? ? ?
Pryč, myšlenko!!? ? A citu moc
myšlenku překonává.

Hluboké ticho. ? Z mokrých stěn
kapka za kapkou splyne,
a jejich pádu dutý hlas
dalekou kobkou rozložen,
jako by noční měřil čas,
zní ? hyne ? zní a hyne ?
zní ? hyne ? zní a hyne zas.

?Jak dlouhá noc ? jak dlouhá noc ?
však delší mně nastává. ? ? ?
Pryč, myšlenko!? ? A hrůzy moc
myšlenku překonává. ?
Hluboké ticho. ? Kapky hlas
svým pádem opět měří čas.

?Temnější noc! ? ? ? Zde v noční klín
ba lůny zář, ba hvězdný kmit
se vloudí ? ? tam ? jen pustý stín,
tam žádný ? žádný ? žádný svit,
pouhá jen tma přebývá.
Tam všecko jedno, žádný díl ?
vše bez konce ? tam není chvíl,
nemine noc, nevstane den,
tam času neubývá. ?
Tam žádný ? žádný ? žádný cíl ?
bez konce dál ? bez konce jen
se na mne věčnost dívá.
Tam prázdno pouhé ? nade mnou,
a kolem mne i pode mnou
pouhé tam prázdno zívá. ?
Bez konce ticho ? žádný hlas ?
bez konce místo ? noc ? i čas ? ? ?
to smrtelný je mysle sen,
toť, co se ?nic? nazývá.
A než se příští skončí den,
v to pusté nic jsem uveden. ? ? ??
Vězeň i hlas omdlívá.

A lehounce si vlnky hrají
jezerní dálkou pode věží,
s nimi si vlnky šepotají,
vězně uspávati se zdají,
jenž v hlubokých mrákotách leží.

Strážného vzbudil strašný hřmot,
jejž řetězů činí padání;
se světlem vstoupil. ? Lehký chod
nevzbudil vězně z strašných zdání.
Od sloupu k sloupu lampy svit
dlouhou zalétá síní,
vzdy bledší ? bledší její kmit,
až vzadu zmizí její moc,
a pustopustá temná noc
ostatní díl zastíní.
Leč nepohnutý vězně zrak ?
jak by jej ještě halil mrak ?
zdá se, že nic nezírá;
ač strážce lampy rudá zář
ubledlou mu polila tvář,
a tma již prchla čírá.
On za kamenný složen stůl
hlavu o ruce opírá,
polou sedě a kleče půl
znovu v mdlobách umírá;
a jeví hlasu šepot mdlý,
že trapnýť jeho sen i zlý.

?Duch můj ? duch můj ? a duše má!?
Tak slova mu jednotlivá
ze sevřených ust plynou.
Než však dostihne ucho hlas,
tu slova strašná ničím zas ?
jakž byla vyšla ? hynou.

Přistoupí strážce, a lampy zář
před samou vězně vstoupí tvář.
Obličej vězně ? strašný zjev ?
oko spočívá nehnuté
jak v neskončenost napnuté, ?
po tváři slzy ? pot a krev;
v ustech spí šepot ? tichý zpěv.

Tu k ustům vězně ucho své
přiklonil strážce bázlivé;
a jak by lehký větřík vál,
vězeň svou pověst šepce dál.
A strážný vzdy se níž a níž
ku vězni kloní ? blíž a blíž,
až ucho s usty vězně spojí.
ten šepce tíše ? tíš a tíš,
až zmlkne ? jak by pevně spal.

Leč strážný nepohnutě stojí,
po tváři se mu slzy rojí,
ve srdci jeho strašný žal. ?
Dlouho tak stojí přimrazen,
až sebrav sílu kvapně vstal,
a rychlým krokem spěchá ven.
On sice ? dokud ještě žil ?
co slyšel, nikdy nezjevil,
než navzdy bledé jeho líce
neusmály se nikdy více.

Za strážným opět temný stín
zahalil dlouhé síně klín;
hlubokou nocí kapky hlas
svým pádem opět měřil čas.

A vězeň na kamenný stůl
složený ? klečí ? sedí půl.
Obličej jeho ? strašný zjev ?
oko spočívá nehnuté,
jak v neskončenost napnuté,
po tváři slzy ? pot ? a krev.

A ustavičně kapky hlas
svým pádem dále měří čas.
A kapky ? vod i větrů zpěv
vězňovi blízký hlásá skon,
jenž myšlenkami omdlívá. ?
Z dálky se sova ozývá,
a nad ním půlnoc bije zvon.
Intermezzo I Půlnoc

(krajina)

V rozlehlých rovinách spí bledé lůny svit,
kolem hor temno je, v jezeru hvězdný kmit,
nad jezerem pahorek stojí.
Na něm se sloup, s tím kolo zdvíhá,
nad tím se bílá lebka míhá,
kol kola duchů dav se rojí;
hrůzných to postav sbor se stíhá.

Sbor duchů

?V půlnočních ticho je dobách;
světýlka bloudí po hrobách,
a jejich modrá mrtvá zář
svítí v dnes pohřbeného tvář,
jenž na stráži ? co druzí spí ?
o vlastní křížek opřený
poslední z pohřbených zde dlí.
V zenitu stojí šedý mrak
a na něm měsíc složený
v ztrhaný mrtvý strážce zrak,
i v pootevřené huby
přeskřípené svítí zuby.?

Jeden hlas

?Teď pravý čas! ? připravte stán ?
neb zítra strašný lesů pán
mezi nás bude uveden.?

Sbor duchů
(sundávaje lebku)

?Z mrtvého kraje vystup ven,
nabudiž život ? přijmi hlas,
buď mezi námi ? vítej nám.
Dlouho jsi tady bydlil sám,
jiný tvé místo zajme zas.?

Lebka
(mezi nimi kolem se točíc)

?Jaké to oudů toužení,
chtí opět býti jedno jen.
Jaké to strašné hemžení,
můj nový sen. ? Můj nový sen! ??

Jeden hlas

?Připraven jestiť jeho stán.
Až zítra půlnoc nastane,
vichr nás opět přivane.
Pak mu buď slavný pohřeb dán.?

Sbor duchů

?Připraven jestiť jeho stán.
Až zítra půlnoc nastane,
vichr nás opět přivane.
Pak mu buď slavný pohřeb dán.?

Jeden hlas

?Rozlehlým polem leť můj hlas;
pohřeb v půlnoční bude čas!
Co k pohřbu dá, každý mi zjev!?

Čekan s kolem

?Mrtvému rakví budu já.?

Žáby z bažiny

?My odbudem pohřební zpěv.?

Vichr po jezeru

?Pohřební hudbu vichr má.?

Měsíc v zenitu

?Já bílý příkrov tomu dám.?

Mlha po horách

?Já truchloroušky obstarám.?

Noc

?Já černá roucha doručím.?

Hory v kolo krajiny

?Roucha i roušky dejte nám.?

Padající rosa

?A já vám slzy zapůjčím.?

Suchopar

?Pak já rozduji vonný dým.?

Zapadající mračno

?Já rakev deštěm pokropím.?

Padající květ

?Já k tomu věnce uviji.?

Lehké větry

?My na rakev je donesem.?

Svatojánské mušky

?My drobné svíce ponesem.?

Bouře z hluboka

?Já zvonů dutý vzbudím hlas.?

Krtek pod zemí

?Já zatím hrob mu vyryji.?

Čas

?Náhrobkem já ho přikryji.?

Přes měsíc letící hejno nočního ptactva

?My na pohřební přijdem kvas.?

Jeden hlas

?Slavný mu pohřeb připraven.
Ubledlý měsíc umírá,
Jitřena brány otvírá,
již je den, již je den!?

Sbor duchů

?Již je den, již je den!?

(zmizí)
3

Nad temné hory růžný den
vyvstav májový budí dol,
nad lesy ještě kol a kol ?
lehká co mlha ? bloudí sen.
Modravé páry z lesů temných
v růžové nebe vstoupají,
i nad jezerem barev jemných
modré se mlhy houpají;
a v břehu jeho ? v stínu hory ?
i šírým dolem ? dál a dál ?
za lesy ? všude bílé dvory
se skvějí; až ? co mocný král,
ohromný jako noci stín
v růžový strmě nebes klín ?
nejzáz vrchů nejvyšší stál.

Ledvaže však modré temeno hor
brunatné slunce rudě zasvitnulo,
tu náhle ze sna všecko procitnulo,
a vesel plesá vešken živý tvor.
V jezeru zeleném bílý je ptáků sbor,
a lehkých člůnků běh i rychlé veslování
modravé stíny vln v rudé pruhy rozhání.
Na břehu jezera borový šumí háj,
z něj drozdů slavný žalm i jiných ptáků zpěv
mísí se u hlasy dolem bloudících děv;
veškeren živý tvor mladistvý slaví máj.
A větru ranního ? co zpěvu ? líbé vání
tam v dolu zeleném roznáší bílý květ,
tam řídí nad lesy divokých husí let,
tam zase po horách mladistvé stromky sklání. ?
Leč výjev jediný tu krásu jitra zkalí.
Kde v šíré jezero uzounký ostrov sahá,
z nějž města malého i bílé věže stín
hlubokoť stopený v zelený vody klín,
náramný křik a hřmot mladým se jitrem vzmahá,
a valný zástup se z bran mala města valí.
Zdaleka spěchá lid ? vzdy větší zástup ten ?
vzdy větší ? větší jest ? vzdy roste tento pluk;
nesmírné množství již. ? Vzdy větší jeho hluk.
Nešťastný zločinec má býti vyveden.

Teď z mala města bran vojenský pluk vychází,
povolným krokem on zločince doprovází,
jenž v středu jeho jde jak jindy ozdoben.
Utichl množství hluk ? leč znovu počne zas,
a mnohý v hluku tom vynikne silný hlas:
?To on, to on! Ty péra, kvítí,
klobouk, oko, jenž pod ním svítí!
Ten jeho plášť, to on, to on! To strašnýť lesů pán!?
Tak lidem ode všech voláno bylo strán;
a větší vzdy byl hluk ? zbouřených jako vod ?
čím blíže zločince zdlouhavý vedl chod.
Kolem něj zástup jde ? co nebem černý mrak,
z něho ? co blesku svit ? v slunci se leskne zbraň.
Volně jde nešťastný ? upřený v zemi zrak.
Z městečka zvonku hlas. Množství se modlí zaň.

Na břehu jezera malý pahorek stojí,
na něm se dlouhý kůl, na kůlu kolo zdvíhá.
Blíž strmí kolmý vrch, na vrchu vrchol dvojí,
na vyšším vrcholi bílá se kaple míhá.
U volném průvodu ku kapli přišel sbor;
všickni teď ustoupí ? zločinec stojí sám.
Posledněť vyveden v přírody slavný chrám,
by ještě popatřil do lůna temných hor,
kde druhdy veselý dětinství trávil věk;
by ještě jedenkrát v růžový nebe klín
na horu vyveden, před bílé kaple stín,
nebe i světů všech pánovi svůj vzdal vděk.
Umlknul vešken hluk, nehnutý stojí lid,
a srdce každého zajímá vážný cit.
V soucitu s nešťastným v hlubokém smutku plál
slzící lidu zrak obrácen v hory výš,
kde nyní zločinec, v přírody patře říš,
před Bohem pokořen v modlitbě tiché stál.

Vyšlého slunce rudá zář
zločince bledou barví tvář,
a slzy s oka stírá,
jenž smutně v dálku zírá.
Hluboko pod ním krásný dol,
temné jej hory broubí kol,
lesů věnec objímá.
Jasné jezero dřímá
u středu květoucího dolu.
Nejblíž se modro k břehu vine,
dále zeleně zakvítá,
vzdy zeleněji prosvítá
až posléz v bledé jasno splyne.
Bílé dvory u velkém kolu
sem tam jezera broubí břeh.
V jezeru bílých ptáků sbor,
a malých člůnků rychlý běh,
až kde jezero v temno hor
v modré se dálce níží.
Loďky i bílé v břehu dvory ?
věž ? město ? bílých ptáků rod ?
pahorky v kolo ? temné hory ?
vše stopeno v lůno vod,
jak v zrcadle se zhlíží.
Tam v modré dálce skály lom
květoucí břeh jezera tíží,
na skále rozlehlý je strom ?
starý to dub ? tam ? onen čas,
kde k lásce zval hrdliččin hlas,
nikdy se nepřiblíží. ?
Nejblíže pahorek se zdvíhá,
na něm se kůl a kolo míhá.
Po hoře ? na níž stojí ? háj
mladistvý hučí ? smutný stesk ?
nad šírým dolem slunce lesk,
a ranní rosa ? jitřní máj.

To vše zločinec ještě jednou zřel,
to vše, jež nyní opustiti měl,
a hluboký srdce mu žel uchvátí;
hluboce vzdechne ? slza slzu stíhá ?
ještě jednou ? posledně ? vše probíhá,
pak slzavý v nebe svůj zrak obrátí.
Po modrém blankytu bělavé páry hynou,
lehounký větřík s nimi hraje;
a vysoko ? v daleké kraje
bílé obláčky dálným nebem plynou,
a smutný vězeň takto mluví k nim:
?Vy, jenž dalekosáhlým během svým,
co ramenem tajemným zemi objímáte,
vy hvězdy rozplynulé, stíny modra nebe,
vy truchlenci, jenž rozsmutnivše sebe,
v tiché se slzy celí rozplýváte,
vás já jsem posly volil mezi všemi.
Kudy plynete u dlouhém dálném běhu,
i tam, kde svého naleznete břehu,
tam na své pouti pozdravujte zemi.
Ach zemi krásnou, zemi milovanou,
kolébku mou i hrob můj, matku mou,
vlasť jedinou i v dědictví mi danou,
šírou tu zemi, zemi jedinou! ?
A až běh váš onu skálu uhlídá,
kde v břehu jezera ? tam dívku uplakanou ??
Umlkl již, slza s slzou se střídá.
Teď s výše hory s vězněm kráčí pluk
širokou stezkou v středu mlada borku,
doleji ? dole ? již jsou na pahorku ?
a znovu ztichl šíra množství hluk.

Přichystán již popravce s mečem stojí,
jedenkrát ještě vězeň zdvihl zrak,
pohlédl vůkolím ? povzdechl ? pak
spustiv je zas ? k blízké se smrti strojí.
Obnažil vězeň krk, obnažil ňádra bílé,
poklekl k zemi, kat odstoupí, strašné chvíle ?
pak blyskne meč, kat rychlý stoupne krok,
v kolo tne meč, zločinci blyskne v týle,
upadla hlava ? skok i ? ještě jeden skok ?
i tělo ostatní ku zemi teď se skloní.
Ach v zemi krásnou, zemi milovanou,
v kolébku svou i hrob svůj, matku svou,
v vlasť jedinou i v dědictví mu danou,
v šírou tu zemi, zemi jedinou,
v matku svou, v matku svou, krev syna teče po ní.

Po oudu lámán oud, až celé vězně tělo
u kolo vpleteno nad kůlem v kole pnělo,
i hlava nad kolem svůj obdržela stán;
tak skončil života dny strašný lesů pán;
na mrtvé tváři mu poslední dřímá sen.
Na něj se dívajíc ? po celý dlouhý den
nesmírné množství v kol mala pahorku stálo;
teprv až k západu schýlivši slunce běh
veselo v mrtvý zrak sťaté hlavy se smálo,
utichl jezera šírý ? večerní břeh.

Nad dálkou temných hor poslední požár plál;
v hluboké ticho to měsíce vzešla zář,
stříbřící hlavy té ubledlou mrtvou tvář
i tichý pahorek, jenž v břehu vody stál.
Města jsou vzdálená co bílý v modru mrak,
přes ně v kraj daleký nesl se mrtvý zrak,
v kraj, kde co dítě on ? Ó krásný ? krásný věk!
Daleko zanesl věk onen časů vztek,
dalekoť jeho sen, umrlý jeho stín,
obraz co bílých měst u vody stopen klín,
takť jako zemřelých myšlenka poslední,
tak jako jméno jich, pradávných bojů hluk,
dávná severní zář, vyhaslé světlo s ní,
zbortěné harfy tón, ztrhané strůny zvuk,
zašlého věku děj, umřelé hvězdy svit,
zašlé bludice pouť, mrtvé milenky cit,
zapomenutý hrob, věčnosti skleslý byt
vyhasla ohně kouř, slitého zvonu hlas,
to jestiť zemřelých krásný dětinský čas.

Je pozdní večer ? druhý máj ?
večerní máj ? je lásky čas,
hrdliččin zve ku lásce hlas:
?Viléme! Viléme!! Viléme!!!?
Intermezzo II

Stojí hory proti sobě,
z jedné k druhé mrak přepnutý
je, co temný strop klenutý,
jednu k druhé pevně víže.
Ouvalem tím v pozdní době
ticho, temno jako v hrobě.
Za horami, kde pod mrakem
ve vzdálí se rozestupují ?
v temné dálce, něco blíže
než hory se sestupují,
takže siným pod oblakem
skály ouzkou bránu tvoří.
Za tou v dálce pode mrakem
temnorudý požár hoří,
dlouhý pruh v plamenné záři
západní rozvinut stranou,
po jehožto rudé tváři
noční ptactvo kola vedší,
jako by plamennou branou
nyní v dálku zalétalo.
Hasnul požár ? bledší ? bledší,
až se šírošíré nebe
noční rosou rozplakalo,
rozesmutnivši zem i sebe.

V hlubokém ouvalu klínu,
ve stověkých dubů stínu,
sbor u velkém kole sedí.
Zahalení v pláště bílé
jsou to druzi noční chvíle.
Každý před se v zemi hledí
beze slova, bez pohnutí,
jak by kvapnou hrůzou jmutí
v sochy byli proměnění.
Večerních co krajin pění.
tichý šepot ? tiché lkání ?
nepohnutým kolem plynul,
tichý šepot bez přestání:
?Vůdce zhynul! ? vůdce zhynul!? ?

V kotouči jak vítr skučí,
nepohnutým kolem zvučí:
?Vůdce zhynul! ? vůdce zhynul!? ?

Jako listů šepotání
pode skálou při ozvěně,
znělo kolem bez přestání,
jednozvučně, neproměnně:
?Vůdce zhynul! ? vůdce zhynul!? ?

Zachvěly se lesy dalné,
ozvaly se nářky valné:
?Pán náš zhynul! ? zhynul!! ? zhynul!!!?
4

Krásný máj uplynul, pohynul jarní květ,
a léto vzplanulo; ? pak letní přešel čas,
podzim i zima též ? i jaro vzešlo zas;
až mnohá léta již přenesl časů let.

Byl asi sedmý rok, poslední v roce den;
hluboká na něj noc. ? S půlnocí nový rok
právě se počínal. V vůkolí pevný sen,
jen blíže jezera slyšeti koně krok.
Mého to koně krok. ? K městu jsem nocí jel;
a přišed k pahorku, na němž byl tichý stán
dávno již obdržel přestrašný lesů pán,
po prvé Viléma bledou jsem lebku zřel.
Půlnoční krajinou, kam oko jen dosáhlo,
po dole, po horách, lesy, jezerem, polem,
co příkrov daleký sněhu se bělmo táhlo,
co příkrov rozstřený ? nad lebkou i nad kolem.
V hlubokých mrákotách bledý se měsíc ploužil,
časem zněl sovy pláč, ba větru smutné chvění,
a větrem na kole kostlivce rachocení,
že strach i ňadra má i mého koně oužil.
A tam, kde města stín, v cvál poletěl jsem s koněm,
i po kostlivci jsem hned druhý den se tázal:
starý mi hospodský ku pahorku ukázal,
a ? již jsem dříve psal ? smutnou dal zprávu o něm.

Pak opět žití běh v šírý mě vedl svět,
mnohý mě bouřný vír v hluboký smutek zchvátil;
leč smutná zpráva ta vzdy vábila mě zpět,
až s mladým jarem jsem ku pahorku se vrátil.
S západem slunce jsem tam na pahorku seděl,
nade mnou kolo ? kůl ? kostlivec ? lebka bledá;
smutným jsem okem v dál krajiny jarní hleděl,
až tam, kde po horách mlha plynula šedá.

Byl opět večer ? první máj ?
večerní máj ? byl lásky čas;
hrdliččin zval ku lásce hlas,
kde borový zaváněl háj.
O lásce šeptal tichý mech,
květoucí strom lhal lásky žel,
svou lásku slavík růži pěl,
růžinu jevil vonný vzdech.
Jezero hladké v křovích stinných
zvučelo temně tajný bol,
břeh je objímal kol a kol,
co sestru brat ve hrách dětinných.
A kolem lebky pozdní zář
se vložila, co věnec z růží;
kostlivou, bílou barví tvář
i s pod bradu svislou jí kůží.
Vítr si dutou lebkou hrál,
jak by se mrtvý z hloubi smál.
Sem tam polétal dlouhý vlas,
jejž bílé lebce nechal čas,
a rosné kapky zpod se rděly
jako by lebky zraky duté,
večerní krásou máje hnuté,
se v žaluplných slzách skvěly.

Tak seděl jsem, až vzešlá lůny zář
i mou i lebky té bledší činila tvář,
a ? jako příkrovu ? bělost její rozsáhlá
po dole ? po lesích ? po horách v dál se táhla.
Časem se z daleka žežhulčino volání
ještě v dol rozléhá, časem již sova stůně;
z vůkolních dvorů zní psů výtí i štěkání.
V kol suchoparem je koření líbá vůně,
pahorkem panny jsou slzičky zkvétající.
Tajemné světlo je v jezera dálném lůně;
a mušky svítivé ? co hvězdy létající ?
kol kola blysknavé u hře si kola vedou.
Časem si některá zasedši v lebku bledou,
vbrzku zas odletí co slza padající.

I v smutném zraku mém dvě vřelé slzy stály,
co jiskry v jezeru, po mé si tváři hrály;
neb můj též krásný věk, dětinství mého věk
daleko odnesl divoký času vztek.
Dalekoť jeho sen, umrlý jako stín,
obraz co bílých měst u vody stopen klín,
takť jako zemřelých myšlenka poslední,
tak jako jméno jich, pradávných bojů hluk,
dávná severní zář, vyhaslé světlo s ní,
zbortěné harfy tón, ztrhané strůny zvuk,
zašlého věku děj, umřelé hvězdy svit,
zašlé bludice pouť, mrtvé milenky cit,
zapomenutý hrob, věčnosti skleslý byt,
vyhasla ohně kouř, slitého zvonu hlas,
mrtvé labutě zpěv, ztracený lidstva ráj,
to dětinský můj věk
Nynější ale čas
jinošství mého ? je, co tato báseň, máj.
Večerní jako máj ve lůně pustých skal;
na tváři lehký smích, hluboký v srdci žal.

Vidíš-li poutníka, an dlouhou lučinou
spěchá ku cíli, než červánky pohynou?
Tohoto poutníka již zrak neuzří tvůj,
jak zajde za onou v obzoru skalinou,
nikdy ? ach nikdy! To budoucí život můj.
Kdo srdci takému utěchy jaké dá?
Bez konce láska je! ? Zklamánať láska má!

Je pozdní večer ? první máj ?
večerní máj ? je lásky čas;
hrdliččin zve ku lásce hlas:
?Hynku! Viléme!! Jarmilo!!!?

Němcová Božena

Babička

Predmluva

Jesto knihy, ktorých, ačkoľvek sú populárne, je vždy ešte málo. Taká je i táto, ktorú teraz predkladáme slovenským čitateľom a čitateľkám. Božena Němcová zanechala nám po sebe nesmrteľnú pamiatku, jej najslávnejšie dielo, dieťa jej velikej, ušľachtilej slavianskej duše, svoju „Babičku“. Babička je tak prostá, tak jednoduchá a pri tom tak milá a srdci nášmu taká blízka, že by sme ju chceli mať vždy pri sebe a že by sme ju chceli uviesť i tam, kde ešte nevnikla temer ani slovenská, nie to ešte česká kniha. Nie je ešte tak známa, tak ocenená, ako by mala byť. Sú ešte široké kraje, zapadlé kúty našej milej republiky, najmä ta ďalej na východ, kde je dobrá slovenská kniha zriedkavosťou. Tam, ale aj na iné strany Slovenska by sa mala zaniesť dobrá táto kniha, ktorá by budila, dojímala, potešovala a zabavila. Spolu i roznietila lásku ku ušľachtilej četbe — a túžbe po novom čítaní. — Babička je v Čechách tou najpopulárnejšou a najviac čítanou knihou. Je priamo nesmrteľná, je stará a predsa vždy svieža a živá. Jej reč je taká jednoduchá a predsa obsažná, lebo podáva v ľahúčkom rúchu nejednu životnú múdrosť. Pri čítaní tejto knihy máme dojem, že je písaná nie len neutuchajúcou láskou k predmetu a zvlášť k postave drahej starenky, ale že nám tu podáva časť samej seba; čiastku svojej vrelocítiacej, za všetko krásné nadšenej duše, svojho veľkého umu a nevšedného, samostatne súdiaceho ducha.

Preto je hodná, aby bola uvedená i do našich odľahlých dediniek — a aby bola ešte čítanejšia, prichodí síce v slovenskom rúchu, ale tak, akou bývala, pôvodná, rýdze slavianska. Ide s prívetom slovenským, ale nie strojeným, cudzím. Jej pôvabu a samobytnosti tento preklad nič neodobral. Kde len bolo možno, šetrila som pôvodinu, aby prišla k nám taká milá a vzácna, ako ju pred 70 rokami jej slávna autorka vypravila. — Usilovala som sa, nie len aby som zachovala takrečený odkaz duše najväčšej spisovateľky, ale keby bolo možné, vložila by som i môj neohraničený obdiv a lásku k jej dielu do toho, lebo je Božena Němcová mojím ideálom. Je to jedinečné dielo slávnej spisovateľky.

Písala ho s vrúcnosťou a vďačnou láskou, ktorú cítila k drahej starej mamičke ako sama tá milá, snivá Barunka, ktorú tu opisuje; písala ho v ťažkých, strádania plných dňoch svojho života, vtedy, keď jej vrelé, milujúce srdce krvácalo ešte nad ztratou svojho milého synáčka Hynka, keď i hmotne trpela nedostatkom, ba zápasila s biedou a duševne zronená bola chladnou ľahostajnosťou, neporozumením a nízkou nevďačnosťou.

Prijmite preto vďačne, drahí rodáci, túto knihu a venujte jej svoju pozornosť a priazeň, uveďte ju s láskou a porozumením do kruhov vašich známych, aby vykonala u nás svoje veľké a krásne poslanie.

Banská Bystrica, v novembri 1927

Terézia Vansová

Babička

Dávno, dávno je tomu čo som sa posledný raz dívala do tej milej, jemnej tvári, čo som vybozkávala to bledé líce, plné vráskov, pohliadla do toho modrého oka, v ktorom sa javilo toľko dobroty a lásky; dávno je tomu, čo jej staré ruky ma žehnaly naposledy! — Niet viac dobrej stareny! Dávno už odpočíva v chladnom hrobe!

Mne ale neumrela! — Jej obraz je odtisknutý v mojej duši s celou svojou barvitosťou — a dokiaľ ostane zdravou, dotiaľ bude v nej žiť! — Keby som znala vládnuť majstrovsky štetcom, oslávila by som ťa, milá babičko, inakšie; ale nástin tento kreslený perom — neviem, neviem ako sa komu zaľúbi!

Ty si ale vždy hovorievala: „Není na světe člověk ten, aby se zachoval lidem všem!“ Dosť bude, keď sa najde niekoľko čitateľov, ktorí budú čítať o tebe s takou láskou, s akou ja o tebe píšem.

1. kapitola

Babička mala syna a dve dcéry. Najstaršia žila mnoho rokov pri priateľoch vo Viedni, od ktorých sa vydala. Druhá dcéra šla na jej miesto. Syn, remeselník bol tiež samostatným, a priženil sa do mestského domku. Babička bývala v podhorskej dedinke na sliezskych hraniciach; žila si spokojne vo svojej malej chalúpke so starou Betkou, ktorá bola jej vrstovnica a slúžila už u jej rodičov.

Nežila osamelá vo svojej chalúpke; všetci dedinskí obyvatelia boli jej bratmi a sestrami, ona im bola matkou a pomocnicou, bez nej neskončil sa ani krst, ani svadba, ani pohrab.

Tu odrazu prišiel babičke list z Viedne od najstaršej dcéry, v ktorom jej dáva na vedomie, že jej manžel prijal službu u jednej kňažny, ktorá má veliký majetok v Čechách a síce vzdialený len na niekoľko míľ od dedinky, v ktorej babička býva. Ta že sa teraz s rodinou odsťahuje, ale že manžel bude tam len cez leto, keď sa i pani kňahyňa tam zdržuje. Ku koncu listu bola vrúcna prosba, aby sa babička k nim navždy odobrala a život svoj ztrávila u dcéry a vnúčat, ktoré sa už vopred na ňu tešia. Babička sa rozplakala, nevedela čo má urobiť! Srdce ju tiahlo k dcére a ku vnúčatkám, ktoré ešte nepoznala, dávny zvyk ju pútal k malému domku a k dobrým priateľom! Ale krv je nie voda, túžba premohla dávny zvyk, babička sa rozhodla, že pôjde. Chalúpku so všetkým, čo bolo v nej, odovzdala starej Betke s doložením: „Neviem, ako sa mi tam páčiť bude — a či ešte predsa tu nezomriem medzi vami.“

Keď sa jednoho dňa vozík u chalúpky zastavil, naložil naň kočiš Václav babičkinu maľovanú truhlu, kolovrat, bez ktorého byť nemohla; košík, v ktorom boly štyri chocholaté kuriatka, vrecko s dvoma štvorbarevnými mačiatkami a na pokon babičku, ktorá pre plač ani nevidela pred seba. Požehnaním priateľov vyprevádzaná odišla k novému domovu.

Jaké to očakávania, jakej radosti na Starom Bielidle! Tak totiž nazval ľud osamelé stavanie v rozkošnej dolinke, ktoré bolo vykázané za byt pani Proškovej, babičkinej to dcére. Deti vybehúvaly každú chviľku na cestu vyzerať, či neide už Václav a každému, kto mimo šiel, vypravovaly: „Dnes príde naša babička!“ A samy medzi sebou si ustavične rozprávaly: „Aká, ozaj, tá babička bude?“

Ony znaly viac starých mamičiek, ich podoby sa im v hlave plietly, ale nevedely, ku ktorej majú tú svoju babičku pripodobniť. Tu konečne prichodí k staväniu vozík! „Už ide babička!“ rozľahlo sa po dome; pán Prošek, pani, Betka nesúc na ruke nemluvniatko, deti a dva veľkí psi, Sultán a Tyrl, všetko vybehlo pred dvere uvítať babičku.

S voza slieza žena v bielej plachtičke, v sedliackom kroji. Deti ostaly stáť, všetky tri vedľa seba, ani oči nespustily s babičky! Tatík jej podal ruku, maminka ju s plačom objímala, ona tiež s plačom bozkávala dcéru na obe líca, Betka podávala malého kojenca, buclatú Adelku — a babička sa na ňu usmiala, menovala ju drahým dieťatkom a urobila jej krížik. Potom sa obzrela po ostatných deťoch, volajúc na ne tónom najúprimnejším: „Moje zlaté deti, moje gangoľce, čo som sa už natešila na vás!“ Ale deti sklopily oči a ostaly stáť ako primrazené — a až na matkin rozkaz podaly svoje ružové líčka babičke k pobozkaniu. Ako by nie, veď to bola babička docela inakšia, ako všetky tie, čo dosiaľ videly; takú babičku ony, ako žijú, ešte nevidely! Div, že na nej oči nenechaly. Kamkoľvek sa postavila, obchádzaly ju dookola a prezeraly od hlavy do päty.

Obdivujú tmavý kožuštek s dlhými záhybami na chrbte; riasnatú zelenú sukňu, mezulánkou zvanú, obšitú širokou stuhou; páči sa im červeno kvetovaná šatka uviazaná na babku pod bielou plachtičkou; posadajú si na zem, aby si dobre obzrieť mohly červený cvikel (klinček) na bielych punčochách a čierne pantofličky. Vilko pošklbkuje barevné fliačky na rohožovej kapsičke, ktorú babička držala na ruke a Janko, starší z oboch chlapcov, naddvihoval bielu, červeno pásavú zásteru, lebo nahmatal pod ňou niečo tvrdého. Bol tam hodný vaček (kapsář). Janko by bol rád vedel, čo je v ňom, ale najstaršia z detí, Barunka, odstrčila ho, šeptajúc mu: „Počkaj poviem, že chceš siahať do babičkinho vačku!“ To šepnutie bolo ale trochu hlasité — bolo ho počuť až za deviatou stenou. Babička to zbadala, nechala reči s dcérou, siahla do vačku a riekla: „No podívajte sa, čo ja to tu všetko mám!“ A do zástery vykladala ruženec, nožík, niekoľko chlebových kôrok, kúsok tkanice, dva marcipánové koničky a dve bábiky. Tieto posledné veci boly pre deti; keď im to babička podala, doložila: „Ešte dačo vám babička priviezla!“ a hneď vyňala z tašky jablká a kraslice, z vrecka oslobodila mačiatka a z košíka kuriatka. To bolo radostí, to bolo skákania! Babička bola najlepšia babička! „To sú májové mačiatka, štvorbarevné, tie výborne chytajú myší; dobré sú v dome. Kuriatka sú krotké a keď si ich Barunka naučí, budú za ňou behať ako psíčky“ — rozprávala babička a deti sa hneď spytovaly na jedno, lebo druhé, nič sa už neokúňaly (upejpaly), hneď boly s babičkou dobrí kamaráti. Matka ich okríkla, aby daly babičke pokoj a dožičily jej oddychu, ale babička zase riekla: „Dopraj nám tej radosti, Terezka, veď sme rady, že sa máme“ a deti poslúchly babičku. Jedon sedí jej na kolenách, druhý stojí za ňou na lavici a Barunka stojí pred ňou a díva sa jej do tvári. Jednému je divno, že babička má vlasy biele ako sneh, druhému, že má scvrknuté ruky, tretí hovorí: „Ale babička, vy máte len štyri zuby!“ Babička sa usmieva, hladí tmavokaštanové vlasy Barunkine so slovami: „keď som už stará; keď vy budete starí, budete tiež inakší“, a deti to nemôžu pochopiť, žeby tie ich bielušké, hladké rúčky mohly byť dakedy také svráskavené, ako ruky starej mamičkine.

Babička si hneď v prvú hodinu získala srdcia svojich vnúčat docela, ale aj ona sa im celá oddala. Pán Prošek, babičkin zať, ktorého tiež skorej osobne nepoznala, naklonil si jej srdce hneď na prvé videnie svojou milou srdečnosťou a peknou tvárou, v ktorej sa zračila dobrota a úprimnosť. Len jedna vec jej pri ňom vadila, a síce to, že nevedel česky. A že ona to, čo dakedy nemecky vedela, už dávno zabudla. A predsa by si bola tak rada s Jánom pohovorila! — On ju ale potešil tým, že českej reči rozumie; babička počula hneď, že sa v domácnosti vedie rozhovor dvojitý. Deti a slúžky hovorily k pánovi česky, a on im odpovedal nemecky, čomu ony tiež rozumely. Babička sa úfala, že sa časom i ona dorozumie a dotiaľ si pomáhala ako mohla.

Dcéru svoju by bola babička skoro ani nepoznala; videla ju vždycky pred sebou ako veselé, sedliacke dievča a tu ju poznala ako paniu málomluvnú, viac vážnej povahy, v panských šatách, panského držania! To nebola jej Terezka! I to videla babička hneď, že tá domácnosť dcérina je docela inakšia, ako tá, na ktorú bola dosiaľ navyknutá. Prvé dni bola radosťou a prekvapením ako omámená, ale onedlho začalo jej byť akosi nevoľno, nepohodlno v novom domove a keby nebolo tých malých vnúčeniec, ona by sa skoro zase vrátila do svojej chalúpky.

Pani Terezka mala síce niektoré svoje panské zvyky, ale pre tie sa nemusel nikto na ňu horšiť, lebo bola pani veľmi dobrá a rozšafná. Matku svoju milovala pani Prošková nadovšetko a nerada by ju bola pustila od seba, už i preto, že musela zastávať službu kastelánky v zámku a tu doma nemala nikoho, komu by bola mohla sveriť hospodárstvo a deti, tak, ako matke.

Nebolo jej teda milé, keď zbadala, že sa babičke cnie u nich a ona hneď aj spozorovala a uhádla, čo vlastne babičke chybí! Jedného dňa povedala pani Terezka: „Ja viem mamička, že ste zvyklá práci, že by sa vám cnelo, keby ste mala celý deň len s deťmi chodiť. Ak chcete priasť, mám na pôjde ľanu; budeme ho mať hodne, ak sa nám na poli vydarí. Ale najmilšie by mi bolo, keď by ste si nesťažovala prizrieť trocha ku hospodárstvu. S tým dohliadaním v zámku, so šitím a varením strávim všetok čas, to ostatné musím prenechať cudzím ľudom. Buďte mi prosím vás na pomoci a rozkazujte vo všetkom, tak ako sa vám ľúbi.“

„To ti ja s radosťou urobím, keď ti len vyhoviem; vieš, že som ja podobnej práci zvyklá,“ odpovedala babička celá vytešená. Ešte ten samý deň vyliezla na pôjd, aby videla, ako je to s tým ľanom a druhý deň videly deti prvý raz vo svojom živobytí ako sa pradie na vretienko.

Prvé, čo si babička v domácnosti na starosť vzala, bolo pečenie chleba. Nemohla zniesť, že slúžka s darom božím zachodí bez všetkej úcty, ani z dieže, ani do dieže, do pece ani z pece že ho neprežehnáva, akoby len tehly v ruke mala. Babička, prv, než kvas zapravila, lopatkou diež prežehnala a to žehnanie opakovalo sa, koľkoraz sa cesto do ruky vzalo, až bol chlieb na stole. Ale jej ani žiadon rozdrapenec nesmel prísť na blízko, aby jej „boží dar neporiekol“; i Vilko, keď vošiel do kuchyni, nezabudol, že má povedať: „Pán Boh požehnaj.“

Keď babička piekla chlieb, maly vnúčatká hostinu. — Zakaždým dostaly podplameník a po malom bochníčku, plnenom jablkami alebo slivkami, čo sa im predtým nikdy neprihodilo. Musely ale zvykať dávať pozor na drobty. „Drobty patria ohníčku,“ vravievala babička, keď smetala so stola odrobinky a hádzala ich do ohňa. Keď ale niektoré z detí udrobilo chleba na zem a babička to uvidela, hneď mu kázala omrvinky sobrať a povedala: „Po omrvinkách sa šliapať nesmie, to, vraj, duše v očistci plačú.“ Taktiež sa mrzela, keď zbadala, že sa chlieb pri krájaní nezarovná: „Kto sa nezrovnáva s chlebom, nezrovnáva sa s ľudmi,“ povedala. Raz prosil Janík aby mu babička zakrojila po strane do kôrky, že on to rád jie; babička to ale neurobila, hovoriac: „Nepočul si, že keď sa zakrojuje do chleba, že sa ukrajujú Pánubohu päty? Nech je ako je, ale ty sa neuč vymýšlať v jedle.“

Kde aký kúsok chleba ostal ležať, i kôrky, čo deti nedojedly, strčila babička do kapsičky; ak sa trafilo ísť okolo vody, hodila rybám, rozdrobila mravcom, keď išla s detmi, alebo vtáčkom v hore, zkrátka ona nezmarila jediného kúska a vždy napomínala: „Vážte si božieho daru, bez neho je zle, a kto si ho neváži, toho Boh ťažko potresce.“ Keď dieťa chlieb pustilo z ruky, muselo ho pobozkať ako na odprosenie; tak tiež, keby bolo kde ležalo zrnko hrachu, zodvihla ho babička a vyznamenaný na ňom kališok s úctou pobozkala. Všetkému tomu priúčala babička i deti.

Jestli ležalo na ceste husacie pierečko, babička hneď naň ukázala hovoriac: „Sohni sa, Barunka!“ Barunka bola často lenivá a riekla: „Ale, babička, čo je po jednom pierku?“ Z toho ju ale babička hneď pokarhala: „Musíš si mysleť, dievčička, že sa síde jedno k druhému a bude ich viac: a zapamätaj si to príslovie: Dobrá gazdinká má pre pierko cez plot preskočiť.“

Pani Prošková mala v izbách moderné náradie: babičke sa ale nie veľmi pozdávalo. Zdalo sa jej, že sa na tých vypchávaných stoličkách s tými vyrezávanými opierkami nedobre sedí, že musí mať človek strach, aby sa nevyvrátil; a keď sa podoprie, aby sa to nerozlámalo. Na pohovku si sadla len jedinký raz. Keď si prvý raz sadla a perá pod ňou povolily, tak sa chudinka starká naľakala, že div nevykríkla. Deti sa jej smialy, sadly si na pohovku a húpajúc sa, volaly babičku, aby len šla, že sa to nepreborí, ale babička nešla: „Iďte mi,“ povedala: „Kto by si na také kolísačky sadal, to je len pre vás.“

Na lesklé stolíky a kasne bála sa dačo postaviť, aby sa lesk nepokazil — a tá skryňa s tými sklenenými stenami, za ktorými bolo všelijakých pleták naukladané, stála v izbe len pre hriech, ako babička hovorievala. Deti veľmi rady okolo nej skákaly a obyčajne dačo vyparatily, za čo ich matka hodne vyhrešila. Rada si ale sadla, keď varovala malú Adelinku, ku klavíru, lebo dieťa, čo aké rozplakané bolo, zatíchlo, keď mu babička začala zľahúčka na klávesy brnkať. A Barunka učila niekedy babičku jedným prstom hrať: „To sú kone, to sú kone,“ a babička kývala hlavou a nótila si a vždy pri tom poznamenala: „Čo si tí ľudia všetko nevymyslia. Človek by myslel, nie inak, ako že je v tom vtáča zatvorené; jako hlásky to zneje.“

Keď babička nemusela, to do panskej izby ani nešla. Keď nemala ani vonku, ani v domácnosti čo kutiť, sedela najradšej vo svojej izbičke, ktorá bola hneď pri kuchyni a pri čeľadníku.

Izbička tá bola zariadená po babičkinom vkuse. Pri veľkej peci bola lavica, vedľa steny babičkina posteľ; hneď pri peci za posteľou maľovaná truhla a pri druhej stene posteľ Barunkina, ktorá spávala s babičkou. Na prostriedku stál lipový stôl s trnožami a nad ním visela od povaly holubička na podobenstvo svätého Ducha. Pri obloku v kútiku stál kolovrátok, praslica s nadiatou kúdeľou, v kúdeli zastrčené vretienko; na klinci motovidlo. Na stene viselo niekoľko obrázkov svätých, nad babičkinou posteľou krucifix, okrášlený kvietím. Medzi oknom zelenal sa v kvietniku muškát a bazalka, v plátených vrecúškach visely tam rozličné zelinky, lipový a bazový kvet, horké zelinky a podobné, to bola babičkina apatéka. Za dvermi visela cínová kropenička. V zásuvke v stole bolo babičkino šitie, sväzok nábožných piesní, krížová cesta, sväzok šnúr do zásoby na kolovrat, trikráľová krieda a hromničná sviečka, ktorú babička mala vždy po ruke a včas búrky ju rozsvietila. Na peci bolo práchno, kremeň a ocielka k zakresaniu. V izbe síce užívali k zapaľovaniu sviec skleničky fosforom naplnené, ale babička nechcela s tým šľakovitým nástrojom narábať. Len raz to sprobovala a kto zná, ako sa to stalo, prepálila si zásteru, ktorú mala už dvadsaťpäť rokov; a ešte pritom sa mala zadusiť. Od tej doby nevzala osudné skleničky do rúk. Hneď si zaopatrila to práchno; deti priniesly handry na knôty, robily sirky, zmáčaly končeky do síry a babička, keď mala svoje obvyklé kresacie náčinie na peci, s uspokojenou mysľou si líhala na odpočinok. I deťom to bolo milšie a každý deň sa spytovaly babičky, či nepotrebuje sirky, že jej ich narobia.

Čo sa deťom v babičkinej izbičke najlepšie páčilo, to bola jej maľovaná truhla. Rady si prezeraly na červenej pôde namaľované modré a zelené ruže s brunátnymi listami, belasé ľalije a červenožlté vtáčky pomedzi, ale väčšia bola ešte ich radosť, keď babička truhlu otvorila. Bolo tam na čo sa dívať. Spodnia strana vrchnáka bola celá celučká polepená obrázkami a modlitbičkami, samé to dárky z púti. A bol tam i priečinok a akých to vecí! Rodinné spisy, listy od dcér z Viedne, malý meštek z plátna plný strieborných peňazí, poslaných to babičke na prilepšenie od detí, ktorých ona ale nepoužila a len pre radosť si nechávala. Drevená škatuľka, v nej päť šnúrok granátov, na nich zavesený strieborný peniaz s podobizňou cisára Jozefa a Marie Terezie. Keď tú škatuľku otvorila — a to vždy urobila, keď ju deti požiadaly, hovorievala: „Vidíte, milé deti, tie granáty mi dal nebožtík váš starý otec k svadbe — a ten toliar som dostala od cisára Jozefa vlastnoručne. To bol hodný pán, Pán Boh mu daj slávu večnú! No, až zomriem, bude to vaše,“ doložila vždy, keď škatuľku zatvárala.

„Ale babička, ako to bolo, keď vám cisár pán dal len toliar, rozprávajte nám to!“ prosila raz Barunka.

„Raz mi to pripomeňte, potom vám to poviem!“ odpovedala babička.

Okrem týchto vecí mala babička v tom priečinku dva ružence dotýkané, stužky k čepcom a medzi tým vždy dáka maškrta pre deti.

Dolu v truhle ležala babičkina bielizeň a šatstvo. A všetky tie sukne (mezulánky), fiertušky, kabátky, letnie životky a šnúrovačky ležaly v najlepšom poriadku a na vrchu boly dva škrobené biele čepce, vzadu s holubičkou. V tom sa deti nesmely prehŕňať, ale keď mala dobrú chvíľu, zdvihla kúsok po kúsku a riekla: „Vidíte, deti, túto kanafasku, tú mám už päťdesiat rokov, tento tu kabátik nosievala vaša prababička, táto fiertuška je tak stará, ako vaša matka — a všetko ako nové! A vy máte šaty hneď pokrkvané. Ale to je to, že neznáte, jak drahé sú peniaze! Vidíte, tento hodvábny kabátik stál sto rýnskych, ale vtedy platily bankocedule;“ a tak pokračovala babička ďalej a deti počúvaly tíško, akoby tomu rozumely.

Pani Prošková chcela síce, aby sa babička preobliekla do iných šiat, ako sa v dobrom úmyslu domnievala, aj pohodlnejších, ale babička nezmenila na sebe ani ten najmenší švíček a vždy hovorila: „Pán Boh by mňa, starú ženu, potrestať musel, keby som sa chcela sveta chytať. Také novoty sú už nie pre mňa, môj starý rozum by sa už do toho nehodil.“ Ostalo teda pri starom. Skoro na to sa robilo v dome všetko podľa babičkinho slova, každý ju menoval babičkou a čo babička vykonala alebo povedala, to bolo dobre.

2. kapitola

V lete vstávala babička o štvrtej, v zime o piatej hodine. Samé prvé jej bolo prežehnať sa a pobozkať krížik na klokočovom ruženci zavesený, ktorý vo dne vždy pri sebe nosila, v noci ale pod hlavou mala. Potom v mene Božom vstala a keď sa obliekla, pokropila sa svätenou vodou, vzala vretienko a priadla, prespevujúc si pri tom raňajšie piesne. Ona sama chudinka, stará, nemala už spania, ale vedela, aké je sladké, dopriala ho iným. Asi o hodinu za tým ako vstala, bolo počuť odmerané klopkanie pantofličkou, vrzly jedny, druhé dvere, babička sa objavila na podstienke. V tom samom okamihu zagágaly husy, v chlieviku svine zakrochkaly, krava zamúkala, husy zatrepotaly krýdlami, mačky pribehly odkiaľsi a otieraly sa jej okolo nôh. Psi vyskočili z búdok pretiahli sa a jedným skokom boli pri babičke; keby sa bola nechránila, zaiste by ju boli povalili a slamienku so zrnom pre drúbež z rúk vyrazili. Babičku maly všetky zvieratá tak veľmi rady — a ona ich tiež. Bože chráň, aby videla, aby dakto týral zbytočne, čo by len i červíček bol býval. Čo je človeku ku škode alebo k úžitku a zabiť sa musí, no s Pánom Bohom zabite to, len nie mučiť, hovorievala. Deti ale nesmely sa dívať, ani keď sa kura rezalo, len preto, že by ho ľutovaly a ono by zomrieť nemohlo.

Raz sa ale veľmi rozhnevala na oboch psov Sultána a Tyrla; ale bola aj príčina ku hnevu! Veď sa prehrabali do chlievika a za jednu noc roztrhali desať kačičiek, pekných žltých, ktoré sa radovaly životu a boly na svet súce, až milo. Babičke ruky klesly, keď otvorila ráno chlievik a hus s pozostalýma troma kačičkami vybehla von zdesene gágajúc, akoby nariekala za svojimi zavraždenými mláďatkami, ktoré vysedela na miesto ich nestálej a túlavej kačky — roditeľky. Babička mala v podozrení kunu záškodníčku, ale podľa stopy sa presvedčila, že to vykonali psi. Psi, tí verní strážcovia! Babička ani svojim očiam veriť nechcela. A ešte prišli a lichotili sa akoby nič a to babičku najviac rozhnevalo! „Preč odo mňa, vy zlostníci! Čo vám urobily tie kačičky? Či máte hlad? nemáte; to ste vykonali z púhej svevole! Preč odo mňa, nechcem vás ani vidieť, preč!“ Psi zchúlili chvosty, zaliezli do búd, babička ale zabudnúc, že je ešte privčas, šla do izby povedať dcére, čo sa prihodilo.

Pán Prošek nemyslel inšie, ako že sa zlodeji vlámali a vykradli komoru, alebo že je Barunka mrtvá, keď videli babičku uslzenú, bledú vchodiť do izby. Ale keď vypočul celý prípad, musel sa babičke usmiať! Čo že jemu bolo o pár kačičiatok! On ich nenasadzoval, on nevedel, ako sa z vajíčok vyďubaly, aké sú roztomilé, keď plávajú na vode, keď hlavičku strčia pod vodu a nôžkami nad vodou capkajú. Pánu Jánovi išlo len o niekoľko pečienok! Preto ale urobil zadosť právu a spravedlnosti, vzal korbáčik a vyšiel, aby dal psom dobré naučenie. Babička zapchávala si uši, keď počula vonku ten vreskot, ale myslela: „Čo je platno, to musí byť, nech si to zapamätajú.“ Keď ale celú hodinu, ba ani dve, psi zo svojho brloha nevyliezali, musela ísť pozreť, či sa im priveľmi neublížilo. „Čo je tam, to je tam, a je to predsa len nemá tvár,“ hovorila sama sebe, keď nazerala do búdok. Psi začali skučať, žalostne na ňu pozerali a plazili sa temer po bruchu ku jej nohám. „Hľa, však vám je teraz ľúto? Vidíte tak sa stáva nezdarníkom! Zachovajte si to.“ Psi si to zapamätali. Kedykoľvek sa húsatá, alebo kačičky na dvore batolily, obrátili radšej svoje zraky na stranu, alebo odišli a tak nadobudli si zase náklonnosť babičkinu.

Keď babička obstarala hydinu, zobudila, jestli už nevstaly slúžky. Len po šiestej hodine pristúpila k Barunkinej postele, poklopkala jej zľahka na čelo, — to, vraj, sa duša najskorej zobudí — a šepkala: „Vstávaj, dievčička, vstávaj, je čas,“ pomohla jej pri obliekaní, potom šla pozreť, či je malý drobizg už hore; jestli sa jeden, alebo druhý na posteli povaľoval, poplackala ho po chrbtíku, hovoriac: „Hore, hore kohútik už deväť razy obišiel smetisko a ty ešte spíš, či sa nestydíš?“ Pri umývaní im ešte pomohla, ale s obliekaním jej to dajako nešlo; v tých gombíčkach, háčikoch a tkaničkách na kabankách a šatočkách sa nevyznala, obyčajne to obrátila napred, čo malo ísť nazad. Keď boly deti ustrojené, pokľakla s nimi pred obraz Krista Pána, žehnajúceho maličkých, pomodlila sa Otčenáš, a potom sa šlo k raňajkám.

Keď nebolo práve dôležitého zamestnávania v domácnosti, sedela babička v zime vo svojej izbičke pri kolovrátku, v lete ale so svojim vretienkom pod lipou na dvore, alebo v sade, alebo si vyšla s deťmi na prechádzku. Pri tom sbierala byliny, ktoré doma potom sušila a schovávala pre potrebu. Zvlášte chodievala do Jána Krstiteľa na zelinky za rosy, tie že sú najlepšie. Keď dakto ochorel, to babička mala hneď daktoré zelinky na porúdzi, horkú ďatelinu na trovenie, repík na bolesť hrdla a iné. Lekára ona jakživa nemala.

Mimo to prinášala liečivé zelinky do domu jakási stará žena z Krkonošských hôr — a tie mala babička vo zvláštnej opatere — a vždy hodne odkúpila. Tetka zelinárka prichodila každú jaseň v určitú dobu a to sa na Starom bielidle usalašila, kde ju častovali všetkým dobrým cez deň a cez noc. Každý rok dostaly deti od babky balík čemerky od kýchania, domáca pani rozličné voňavé zelinky ku kädeniu a moch; a mimo to rozprávala deťom celý večer o Ribrcôlovi, aký je to furták — a čo on vystrája na tých horách. Líčila deťom hrúzy, keď sa prenáša Ribrcôl ku svojej Kačenke princezne, tam kdesi na Kačenkinom vrchu, kde ona prebýva. Ale tá istá princezna ho vraj, dlho netrpí u seba, zase ho odháňa — vtedy on tak preukrutne plače, že sa všetky potoky v horách rozvodnia. A keď ho zase k sebe volá, tak sa preváža s takou radosťou, že všetko, čo mu do cesty príde, povaľuje, vyvracia a strechy snáša, slovom, na ceste, kade tiahne, tam býva všetko ako božím dopustením na vnivoč obrátené.

Zelinkárka prinášala každý rok také isté zelinky a tiež také isté rozprávky, ale deťom zdaly sa byť vždy novými a vždy sa na babku tešily. Ako sa ukázaly na lúke nahulce, to si už rozprávaly: „No, už skoro príde babka z vrchov“ — a ak sa jeden dva dni opozdila, riekla babička: „Čože sa tej žene stalo, snáď pán Boh nedopustil na ňu nemoc, alebo napokon aj zomrela?“ I rozprávali si o nej, až sa zase našla s košom na chrbte vo dvore.

Často chodila babička s deťmi na ďalšie prechádzky, čo aj do horárni, alebo do mlyna, alebo si zašly do hory, kde vtáčky milo spievaly, kde boly pod stromami nastlané mäkké podušky a kde riastlo toľko vonných konvaliniek, žlté kašky, pľúcovník, celé kríčky lýkovca — dievského dreva — a ten prekrásny zlatohlav (lilium martagon). Ten im prinášala bledá Viktorka, keď videla, že trhajú kvetiny a viažu ich do kytiek. Viktorka bývala vždy bledá, oči jej svietily ako dva uhlíky, čierne vlasy mala vždy strapaté, nikdy nemala pekných šiat a nikdy neprehovorila. Na úpätí hory bol veliký dub, tam stávala Viktorka celé hodiny a uprene dívala sa dolu ku hati. Za podvečera sišla až ku samej hati, sadla na zarostený parez, dívala sa do vody a spievala až dlho, dlho do noci. „Ale babička,“ spytovaly sa deti babičky, „prečo nemá Viktorka aspoň v nedeľu pekné šaty? A prečo nehovorí?“

„Keď je bláznivá.“

„A ako je to, keď je bláznivý?“ tázaly sa deti.

„Nuž, keď človek nemá dobrý rozum.“

„A čo to robí, keď nemá dobrý rozum?“

„Na príklad, Viktorka sa s nikým neshovára, chodí strhaná, býva v hore v jaskyni v lete i v zime.“

„Aj v noci?“ spýtal sa Vilko.

„Pravdaže aj v noci; veď ju počujete, že spieva do noci pri hati — a tak ide do jaskyni spať.“

„A nebojí sa svetlonosov a vodníka?“ spýtaly sa deti s veľkým udivením.

„Ale veď vodníkov vôbec niet!“ odpovedala Barunka, „tatík to povedal.“

V lete prichodila Viktorka málokedy prosiť ku Proškovskému staväniu, ale v zime prišla ako tá vrana, zaťukala na dvere, alebo na okno — a len ruku natiahla — a akonáhle dostala kus chleba, alebo niečo inšieho, mlčky odchodila. Deti, keď videly krvavú stopu jej nohy na snehu, bežaly za ňou a volaly: „Viktorka poď k nám, mamička ti dá kapce, môžeš u nás bývať,“ ale Viktorka sa ani neobzrela, len utekala do hory.

Za letných krásnych večerov, keď bolo nebo jasné a krásne, hviezdy sa trblietaly (požáre házely), rada si sadla babička s deťmi pod lipu. Pokým bola Adelka maličká, posadila si ju na kolená, Barunka a chlapci stáli pri nej. To ani inakšie byť nemohlo; akonáhle babička dačo rozprávať začala, musely sa jej dívať všetky priamo do tvári, aby im ani slovíčko neušlo.

Babička im rozprávala o svetlých anjeloch, ktorí tam hore bývajú a zapaľujú ľuďom svetielka; o anjeloch strážcoch, ktorí ochraňujú dietky na všetkých cestách života, radujú sa, keď sú deti dobré — a plačú, keď neposlúchajú. Deti obracaly svoje zraky k jasným nebesiam, kde sa trblietaly tisíce tisícov svetiel, malých, mihotavých a veľkých lesknúcich sa v najkrajších barvách. „Ktorá z tých hviezdičiek je moja?“ spýtal sa jednoho večera Janko.

„To len pán Boh vie! Ale pomysli si len, či by bolo možno ju nájsť medzi tými miliony hviezdičiek?“ odpovedala babička.

„Čie sú asi tie krásne hviezdy, ktoré sa tak ligotajú?“ povedala Barunka ako pre seba.

„To sú tých ľudí, ktorých si Boh zvlášte zamiloval, vyvolených to božích, ktorí mnoho dobrých skutkov vykonali, pána Boha nikdy nerozhnevali,“ odpovedala babička.

„Ale babička,“ spýtala sa Barunka zase, keď zavznely od hati žalostné zvuky nesúvislej piesne. „Či Viktorka má tiež svoju hviezdu?“

„Má, ale je zakalená; a už poďte, že vás uložím, je čas na spanie,“ dokladala, keď sa už hodne sotmilo. Pomodlila sa s nimi: „Andeličku můj strážničku, opatruj mou dušičku!“ pokropila ich svätenou vodou a uložila na hniezdatko. Tie malé pospaly hneď, ale Barunka mnoho razy ešte privolala babičku ku posteli a prosila: „Sadnite si ku mne, babička, ja nemôžem usnúť.“ A babička vzala vnučkinu ruku do svojej ruky a začala sa s dievčatkom modliť a modlila sa, až dievčatko zaspalo.

Babička chodila spať až o desiatej, to bola jej hodina, tú ona cítila na očiach. Do tej doby mala úkol, ktorý si ráno dala, vykonaný. Prv, než šla spať, popozerala, či je všetko pozatvárané, svolala mačky a zavrela na pôjd, aby sa nedostaly do izby k deťom a ich neudusily; zaliala v peci ostatnú iskierku, uchystala si na stole kresivo a fakličku. Ak bola obava pred búrkou uchystala si hromničnú sviečku, do bielej šatočky zaobalila bochničku cheba a položiac ju na stôl, riekla služobným: „… To si zachovajte, v čas ohňa má byť chlieb to prvé, čo človek má vziať k sebe, potom sa nezmatie.“

„Ale babička, veď neudre!“ povedaly služobné, ale to jej neprišlo vhod.

„Len pán Boh je všemohúci, čo vy môžete vedieť? Opatrnosti nikdy nezbýva, to si pamätajte!“

Keď bolo všetko v poriadku, kľakla si pred krucifix, pomodlila sa, pokropila seba i Barunku ešte raz svätenou vodou, klokočový ruženec položila si pod hlavu a v mene božom usnula.

3. kapitola

Keby človek, zvyknutý na hlučný život veľkých miest, putoval údolím, kde stojí osamelé stavänie, v ktorom Prošekovská rodina bývala, pomyslel by si: „Ako tu môžu žiť tí ľudia celý rok? Ja by som tu nechcel byť, najviac len vtedy, keď ruže kvitnú. Bože, akých tu jesto radostí? A predsa, tam bolo veľmi mnoho radostí v zime, v lete! Pod nízkou strechou prebývala spokojnosť a láska, ktorú len okolnosti niekedy zakalily, napríklad keď odišiel pán Prošek do hlavného mesta, alebo choroba niekoho v dome.

Bolo to stavänie nie veľké, ale peknučké. Okolo oblokov obrátených k východu, ťahala sa vinná réva, pred oblokami bola malá záhradka, plná ruží, fialiek, resedky, ako i šalátu, petržlenu a inej drobnej zeleniny. Na severovýchodnej strane bol ovocný sad — a za ním ťahala sa lúka až ku mlynu. Veľká, stará hruška stála pri samom staväní, rozkladajúc svoje ratolesti na šindlom pokrytej streche, pod ktorou hniezdilo mnoho lastovičiek. Na prostriedku neveľkého dvora stála lipa a pod ňou lavička. Na juhozápadnej strane bola menšia budova hospodárska a za tou sa tiahla chrastina a krovie až hore ku hati. Okolo domu viedly dve cesty. Jedna vozová, ktorou sa išlo nahor podľa rieky k Riesenburskému dvorcu a na Červenú Horu, alebo dolu ku mlynu a vždy vedľa rieky až do najbližšieho mestečka malú hodinku cesty vzdialeného. Rieka tá je divoká Úpa, ktorá beží s hôr Krkonošských, vrhajúc sa cez sráze a skaly, prepletá sa úzkymi dolinkami až po rovinu, kade sa už bez prekážky ponáhľa do Labe — ustavične medzi zelenými brehami, majúc s jednej strany vysoké stráne porastlé rozličným stromovím.

Na predku stavänia, tesne vedľa záhrady bol chodník vedľa jarku, ktorý si viedol mlynár od hati na mlyn. Od domu ponad jarok viedol mostík na stráň, kde bola pec a sušiareň. V jaseni, keď boly v peci lesice plné hrušiek, slivák a sušienok, to prebehúvali chlapci, Janko a Vilko veľmi často mostíkom; ale dávali pozor, aby ich babička nevidela. Ale čo to platilo, keď babička, ako len do sušiarni vošla, už videla, koľko slivák chybí a kto na nich bol! „Janko, Vilko, poďte sem!“ volala hneď, ako sišla dolu. „Mne sa vidí, že ste mi na lesicu slivák priložili?“ „O nie, babička,“ zapierali chlapci — a líčka sa im zapálily.

„Nevykrúcajte!“ hrozila babička, „neviete, že vás pán Boh počuje!“ Chlapci mlčali a babička už vedela koľko bilo. Deti sa tomu divily, ako to tá babička hneď zvie, keď dačo vykážu — a ako to môže byť, že im to na nose pozná? A preto sa neodvážili pred ňou niečo tajiť. V lete, keď boly horúčosti, svliekla babička deti do košieľky, a viedla ich do jarku kúpať; ale vtedy muselo byť vody tak málo, že im siahala len po kolienka, ináč sa bála, žeby sa detičky neutopily. Alebo si sadla s nimi na lávku, ktorá bola vo vode na plákanie prádla pripevnená a dovolila im nôžky kúpať a zahrávať si s rybkami, ktoré sa ako strely mihaly vo vode. Nad vodou klenuly sa temnolisté jelše; deti rady trhaly prútky, hádzaly ich do vody a dívaly sa, ako ich voda unáša ďalej a ďalej.

„Musíte hodiť prútik pekne do prúdu, pri brehu ako zastane, zachytí sa naň každá trávička, každý korienok a trvalo by to dlho, veľmi dlho, kým by sa dostal ku cieľu,“ poučovala babička pri tom.

„Ale ako to bude potom, keď pripláva ku hati, nebude môcť ďalej?“ ozval sa Vilko.

„Môže…“ tvrdil Ján, „nevieš, ako som nedávno hodil prútik do vody pred samú hať, točil sa, točil — a naraz bol pod ňou, sišiel cez žľaby na kolesá a pokým som ja prebehol mlynicou, on už bol v potoku a tonúl do rieky.“

„A kam potom pláva?“ spýtala sa Adelka babičky.

„Od mlyna pláva ku Zličskému mostu, od mostu popod stráne ku požieradlu, od požieradla cez splav dolu okolo Barviarskeho kopca k pivovaru; pod skalou prevlečie sa ponad hrubé kamene pod školu, kam budete na takto rok chodiť. Od školy preplave cez hať k veľkému mostu medzi lúky a ku Zvoli, od Zvole k Jaromeri do Labe.“

„A kam potom ešte pláva, babička?“ spýtalo sa dievčatko.

„Ďaleko tonie po Labi, až príde do mora.“

„Ach, jé, do mora! A kde je, a aké je to more?“

„Ach, more je široké, ďaleké, storazy ďalej, je k nemu, ako do mesta,“ odpovedala babička.

„A čo sa tam stane s mojím prútikom?“ smutne spýtalo sa dievčatko.

„Bude sa kolísať na vlnách a ony ho vyhodia na breh; na brehu sa bude prechádzať mnoho ľudí a detičiek a dáky chlapček zodvihne prútik a pomyslí si: „Odkiaľ ty, prútik malý, asi prichodíš? Kto že ťa pustil po vode? Zaiste, tam, kdesi ďaleko, sedelo dievčatko pri vode a ťa odtrhlo a pustilo po vode.“ A chlapček donesie si prútik domov, zasadí do zemi, z prútika vyrastie pekný stromček, priletia vtáčky a budú na nom spievať a stromček sa bude radovať.“

Dievčatko vydýchlo si zhlboka, upustilo vo svojom zamyslení vykasané sukničky do vody — a babička musela ich žmýkať. Pán horár šiel práve tade a prezýval Adelku, že je malá „hastrmanka“. Adelka pokrútila zlatovlasou hlavičkou a povedala: „Však nie, veď hastrmanov niet!“

Keď pan horár šiel tade, tak babička vždy povedala: „Pristavte sa, pane kmotre; sú doma!“ a chlapci vzali ho za ruky a viedli ku staväniu. Dakedy sa pán horár spieral — a vyhováral sa, že musí dozerať na mladé bažanty, ktoré sa mu práve liahnu, alebo že musí do hory a kto vie čo ešte, ale tu zazrel ho pán Prošek, alebo pani a či chcel, alebo nechcel, musel sa zastaviť.

Pán Prošek rád mal pohárik dobrého vína pre milých hostí a k tým patril aj pán horár. Babička hneď doniesla na stôl chlieb a soľ a čo ešte tak práve bolo a pán polesný rád zabúdal na to, že sa mu liahnu bažanty. Keď sa mu to stalo, zahrešil si pre svoju zábudlivosť, rýchle prehodil pušku na plece a šiel. Na dvore nevidel psa. „Hektor!“ zakričal, ale psa nebolo. „Po ktorých pekliech zase lieta!“ hneval sa pán polesný a chlapci ochotne odbehli, že ho privedú, že akiste sa preháňa niekde so Sultánom a Tyrlom. Chlapci šli, pan horár sa posadil pod lipu na lavičku. Konečne, keď už bol na ceste, zastavil sa ešte a volal na babičku: „Dajte sa už raz vidieť tam hore, u nás, moja stará odkladá vajíčka od tyroliek k násade.“ Pán polesný znal slabé stránky gazdiniek! — Babička hneď prisvedčila: „Pozdravte doma, že prídeme.“ Takto rozchádzali sa priatelia za každým.

Pán horár chodieval, keď nie každý deň, ale aspoň každý druhý okolo Starého bielidla, celý rok a od roka zase.

Druhá osoba, ktorú mohol každý vídať deň čo deň na chodníku u Starého bielidla — tak okolo desiatej pred poludním, bol pán mlynár. To bola jeho hodina, keď chodil dozerať ku stavidlu nad staväním u splavu. Babička hovorila o pánu mlynárovi, čiže lepšie rečeno o pánu otcovi, ako ho každý nazýval, že je rozšafný človek, ale že je furták.

A to preto, lebo pán otec každého škádlil, rád si zažartoval; ale on sa málo kedy usmial, len sa tak „uškrnul“. Oči ale zpod visutého obočia dívaly sa veselo do sveta. Bol strednej postavy, zavalitý — a celý rok nosil popolavé nohavice, čomu sa raz chlapci čudovali, až im pán otec povedal, že je to mlynárska farba.

V zime nosil dlhý kožuch, ťažké čižmy, v lete modravú kamizolu, biele kapce a pantofle. Na hlave nosil všedný deň nízku čapicu s barančinou; nohavice mal vždy vyhrnuté, či bolo sucho, či bolo blato a bez piksľy nevidel ho ešte nikto nikdy. Ako ho deti zazrely, bežaly mu naproti, privolaly mu dobré ráno a šly s ním ku hati. Na ceste dráždil obyčajne pán otec Janka a Vilímka, opytujúc sa jedného: „či vie, kam penkava nosom sadá?“ druhého: „či vie, kde je z vola hospoda?“[1] Alebo sa spýtal Janíka: že či už vie počítať, začo bude krajciarova žemľa, keď bude korec pšenice desať rýnskych platiť. Keď mu chlapec so smiechom dobre odpovedal, riekol pán otec: „No, už vidím, že si šibal. Mohli by ťa už na Kramolne[2] postaviť za rychtára. Vždy dával chlapcom šňupať a keď začali hodne kýchať, tak sa škľabil. Adelka akonáhle videla pána otca, vždy sa skryla za babičkine sukne; ona ešte nevedela dobre rozprávať a pán otec ju za každým zlobil, aby odriekala za ním: „Naša lomenica je medzi všetkými lomenicami tá najlomenicovatejšia!“ a to hodne rýchlo, tri razy jedno za druhým. Veru, bolo to malej chudinke často do plaču, že ju ten pán otec takto hneval. Za to dostala od neho začasto košíček jahôd, alebo mandlové oriešky, alebo inú paškrtu a keď jej pán otec chcel hodne polichotiť, povedal jej „ty malá čečetka“!

Tiež tak chodil denne za súmraku okolo Starého bielidla dlhý Mojžiš, panský dohliadač. Bol veľmi vysoký ako štiap, zamračený a nosil cez rameno vrece. Slúžka Betka rozprávala deťom, že do toho vreca sbiera neposlušné deti — od tej doby, ostaly deti, akonáhle zazrely Mojžiša, ako by ich krvou polial. Babička síce také tláchaniny Betke zakázala, ale keď povedala druhá slúžka Vorša, že je Mojžiš „Poberto“, že mu ostane všetko pod prstom, nepovedala babička na to ani slova. Musel to byť predsa nekalý človek ten Mojžiš, a deťom ostal hrozným, čo aj neverily, že má vo vreci deti.

V lete, keď boli páni na zámku, vídavaly deti často krásnu kňažnú jazdiť na koni a v jej sprievode aj iné panstvo. Pán mlynár keď ju raz videl, povedal babičke: „Mne to tak prichodí, ako keď vynde metla božia (hviezda, kometa) a vlečie za sebou chvost.“

„To je rozdiel, pane otče, lebo metla božia svetu zlé zvestuje, to panstvo ale, keď sa tu ukáže, býva ľuďom k radosti,“ odpovedala babička.

Pán otec točil piksľou medzi prstami ako mlynským kolieskom, čo bolo jeho zvykom, škľabil sa, ale nepovedal už ani tak, ani tak.

Pred večerom prichádzala babičku a deti navštíviť Krista, dcéra z hostínca u mlyna, dievča ako kalina, čerstvá, čiperná ako veverička, veselá ako škovránok; babička ju vždy rada videla a nazvala ju smieškou, preto že sa Kristinka veľmi rada smiala.

Kristla pribehla vždy na skok, na slovíčko sa zastavil pán horár, pán mlynár prichodil len na okamih, pani mlynárka, keď za dlhší čas jeden raz sa vybrala na Staré bielidlo, prišla s vretienkom na priadky; pani horárka chodila si pobesedovať, lebo mávala so sebou malé decko; ale keď pani správcová zo zámku poctila svojou prítomnosťou Proškovie domácnosť, tu povedala pani Prošková: „Dnes dostanem visitu.“

Vtedy babička s deťmi odišla, ona nemala srdce, aby dakoho nenávidela, ale pani správcová nebola jej miláčkom — a síce preto, že sa niesla vyššie, ako nariastla. Prvý čas, keď babička prišla k dcéri bývať a v domácnosti, ani s okolnými ľuďmi oboznámená nebola, prišla jedného dňa pani správcová aj so dvoma druhými paniami na visitu. Pani Prošková bola práve kdesi na stráni. — Babička dľa svojho obyčaja ponúkla hostí, aby sa posadily a priniesla chlieb a soľ, podala s celou úprimnosťou, aby si vzácne panie ukrojily. Vzácne panie sa ale s pohrdlivým vyhrnutím svojich noštekov poďakovaly, že nebudú jesť, potom sa posmešne na sebe podívaly, ako by chcely povedať: „Ty sprostáčka, čo si myslíš, že sme dajaké ledačo!“ Pani Prošková, ako prišla domov, videla hneď, že babička chybila proti panským obyčajom a keď panie odišly povedala babičke, aby takým paniam chlieb nepredkladala, lebo tie sú na iné veci privyknuté.

„Vieš ty čo, Terinka,“ povedala jej babička popudená, „kto u mňa neprijme chlieb a soľ, ten nie je hoden, aby som mu stoličku podala. Ale rob si ako ty chceš, ja vašim novotám nerozumiem.“

Z výročných hostí, ktorí prichodili na Staré bielidlo, bol samý prvý kupec Vlach; prišiel s vozíkom o jednom koni, na vozíku mal plno sladkého tovaru, mandle, hrozienky, figy, voňavky, pomaranče, citrony, drahé mydlo a podobné. Pani Prošková z jara a v jaseni mnoho kupovala, začo on deťom vždy škarniclu s cukríkami podstrčil. Babička sa tomu potešila a riekla: „To je zdvorilý človiečik, ten Vlach; len to sa mi nepáči pri ňom, žeby vymámil aj od jalovej kravy teľa.“

Babička radšej kupčila s olejkárom, ktorý tiež dva razy do roka prišiel; babička kúpila vždy od neho fľaštičku jerusalemského balsámu na rany a pridala k platu ešte kus chleba.

Taktiež privítala drotára a žida vždy s laskavou úprimnosťou; boli to vždy tí samí a tak teda známí a akoby spriatelení s Proškovou rodinou. Len keď sa raz do roka prihodilo, že sa túľaví cigáni v sade ukázali, tu sa babička naľakala. Rýchlo im vyniesla ta von jesť a povedala: „s úžitkom býva, keď ich človek až na cestu vyprevadí.“

Najmilší zo všetkých tých výročných hostí bol deťom a celej rodine pán Beyer; lesný z krkonošských vrchov, ktorý prichodil každú jar dolu, lebo bol dozorcom pri plavení dreva, ktoré sa po Úpe dolu spúšťalo.

Pán Beyer bol človek vysoký, suchý, samý sval a kosť. Mal ohorelú dlhú tvár, veliké jasné oči, ohnutý, podlhovatý nos, gaštanové vlasy a velikánske fúzy, ktoré si hladil dolu.

Riesenburský polesný bol zavalitý, červený v tvári, mal malé fúziky, a bol vždy pekne učesaný; pán Beyer mal vlasy rozdelené nad čelom a vzadu mu visely ponad límec. Deti to hneď vybadaly.

Riesenburský chodil vždy krokom pohodlným, pán Beyer akoby ponad priepasti kráčal. Tiež nenosil Riesenburský také vysoké ťažké čižmy až nad kolená; mal krajšiu flintu i remeň a kapsu, nosil čiapku a na nej perá zo sojky; pán Beyer mal vyšedivené šaty, na flinte silný remeň a na zelenom plstenom klobúku perá s jastraba, haji a orla.

Tak vyzeral p. Bayer. Deti ale ako ho po prvý raz videly, maly ho rady a babička poznamenala, že deti a psi hneď poznajú, kto im je dobrý. Tento raz to babička potrafila. Pán Bayer mal deti veľmi rád; jeho miláčkom bol Janko, rozpustilý Ján, o ktorom všetci vraveli, že je lucifer; pán Bayer ale tvrdil, že bude z neho hodný chlapec a keď by sa mu zapáčilo horárske remeslo, že by si ho sám vzal na starosť. Riesenburský pán jáger, ktorý tiež tam bol, kým sa pán Beyer na Starom bielidie zdržoval, hovoril: „No, keby na to prišlo a zachcelo by sa mu byť jágrom, vezmem si ho ja k sebe; môj Frantík beztoho tiež musí byť jágrom.“

„Nič, pán brat, u vás by mal domov pod nosom a za druhé vždy je lepšie, keď sa mladý človek naučí znať aj ťažkosti svojho stavu — a vám, vy jágri tu dolu, je hej, vy neviete nič, čo je zlé.“ A tu začal lesník vylíčovať ťažkosti svojho stavu zvlášte času zimného; rozprával o víchriciach a fujaviciach, o príkrych cestách, o priepastiach, závejoch a hmlách. Vypravoval, koľko rázy bol v nebezpečenstve života, keď sa mu skĺzla noha na strmej ceste; koľko rázy zablúdil a o hlade dva, tri dni sa túlal v horách, nevediac kadiaľ sa dostane z toho labyrintu von. „Zato ale,“ dokladal, „vy dolinci neznáte, ako krásne je byť v horách v lete. Ako sa sneh topí, zazeleňajú sa dolinky, kvietky úprkom rozkvitajú, lesy sú plné vône a spevu, všetko to je naraz ako očarované — a vtedy je radosť chodiť horou, chodiť na postriežku. Vtedy si dva razy do týždňa zajdem na Snežku; keď vidím slnce vychodiť a ten boží svet mi leží rozprestrený pod nohami, tu si myslím, že by som predsa nešiel dolu, tu zabúdam na všetky príkrosti môjho stavu.“

Pán Beyer prinášal deťom pekné kryštály, rozprával im o horách a jaskyniach, kde sa nachodia; priniesol im mach voňavý ako fialky — a rád im vyprával o Ribrcôlovej záhradke, ktorá je prekrásna, do ktorej pán Beyer, keď zablúdil za hroznej povíchrici a fujavici, nevdojak prišiel.

Celý deň, čo býval lesný u nich, chlapci nepohli sa od neho. Chodili s ním ku splavu, dívali sa, ako sa drevo plaví, a viezli sa na pltiach. Keď sa potom druhého dňa pán Beyer rozlúčil, plakali a šli ho i s babičkou na kuse vyprevadiť. Pani Prošková dala mu na cestu jedla toľko, čo len uniesť mohol. „No, na takto rok, ak pán Boh dá, uvidíme sa zase; buďte zdraví!“ Tak sa lúčieval a odchádzal dlhými krokami preč. Deti ale rozprávaly si o hrúzach v Krkonošiach, o pánu Beyerovi a tešily sa na budúcu jar.

___

[1] Zvol je dedina a je tam hospoda.

[2] Kramolna je malá pustatina, pozostávajúca z niekoľko domkov a tak tam rychtára niet.

4. kapitola

Mimo výročitých sviatkov bola to každá nedeľa, na ktorú sa deti tešievaly. V nedeľu ich babička nebudila, keď maly vstávať, to bývala už dávno v mestečku v kostole na rannej, na ktorú omšu ona, ako stará gazdinká, navyknutá bola. Matka a keď bol aj otec doma, chodili na „hrubú“ — a vtedy, ak bolo pekné počasie, išly i deti s nimi, babičke naproti. A keď ju z ďaleka videly, volaly na ňu, rozbehly sa oproti nej, akoby ju aspoň rok neboly videly. V nedeľu sa im zdala babička vždy trochu inakšia, tvár jasnejšia, láskavejšia; tiež bývala krajšie pristrojená. Na nohách mala nové čierne pantofličky, na hlave biely čepiec s holubičkou zo škrobených bielych šnúrok: tak jej sedela v tyle ako opravdová holubička. Deti povedaly medzi sebou, že je babička v nedeľu „hrozne pekná“! — Obyčajne, keď k babičke prišly, chcel každý dačo niesť. Jedon dostal teda ruženec, druhý ručníček, Barunka ale ako najstaršia, vždy niesla taštičku. Z toho ale povstaly vždy nechvalné kriky, lebo chlapci ako takí všetečníci, chceli nazrieť do taštičky, Barunka to ale dovoliť nechcela. Ale babička miesto hrešenia siahla do tašky, podelila deti, lebo jablkami, alebo niečim iným a bol hneď svätý pokoj. Pani Prošková povedala síce každú nedeľu: „prosím vás, babička, nenoste im ničoho viac,“ ale babička odpovedala jej každú nedeľu: „Ako by to bolo, aby som im z kostola nič nedoniesla. Veď sme ani my nebývali lepší!“ Ostalo teda pri starom.

S babičkou prichodila zároveň i pani mama, to jest pani mlynárka a kedy-tedy ešte daktorá kmotra zo Žernova, dedinky, ktorá leží najbližšie nad mlynom. Pani matka z mlyna nosila dlhé šaty s kabátikom a strieborný čepec. Bola to ženička nízka, oberučná s čiernymi, veselými očami, mala krátky, akoby rozplasknutý noštek, prívetivé ústa, malú briadku a pod ňou ešte druhú. Na hrdle nosievala v nedeľu drobné perličky, vo všedný deň granáty. Na ruke mala košík, v ktorom bolo trochu toho krámskeho korenia, čo pani matka doma potrebovala.

Za ženskými chodieval pan otec, obyčajne s daktorým kmotrom. — Keď bolo horúco, niesol si svoj popoľavý kabát na španielke cez plece. V nedeľu mal vyleštené boty do pol kolena a hore strapce na nich, čo sa chlapcom veľmi páčilo. Nohavice mal úzke do čižiem. Na hlave vysokú čiernu barančicu, na ktorej boly po jednej strane od hora až dolu prišité modré mašličky. Druhý kmotor bol tiež tak ustrojený ako pán otec, lenže mal jeho dlhý kabát na chrbte faldy a veľké olovené gombíky a bol zelenej farby, nie popoľavej, akú farbu pán otec, ako mlynár miloval.

Ľudia, ktorí šli na hrubú, vítali ich od slova božieho — a oni ku slovu božiemu. Dakedy sa zastavili, pospytovali sa jedni druhých ako sa majú tu, ako tam, čo sa prihodilo na Žernove — a čo vo mlyne. V zime bolo málo kedy stretnúť dakoho zo Žernova, aby šiel do mestečka do kostola, cesta bola po strmej stráni nebezpečná, v lete si ale z toho nič nerobili, zvlášte mládež. V nedeľu dopoludnia sa cesta na lúkach k mestu temer nepretrhla. Tu ide voľným krokom starena v kožuchu a plachtičke a vedľa nej podpierajúc sa o palicu starý muž; veru, musí byť starý, veď nosí na hlave hrebeň; tej módy držia sa už len starčekovia. Ženy v bielych čepcoch s holubičkami, chlapci v barančiciach a niektorí vo furiantských vydrovkách ich predbehúvajú a ženú sa na dlhú lávku ku stráni. Od hora prichodia tancujúcim krokom dievčatá ako srnky a za nimi ponáhľajú sa bujní chlapci ako jeleni. Tu prezerá stromovým nadýchaný biely rukávec, tu zachytí sa na krovinách červený vlajúci stuheľ, tu strakatí sa vyšívaná kamizolka chlapca, až konečne celý veselý sbor vyženie sa na zelenú pažiť.

Ledva prišla domov, preobliekla sa babička zo sviatočných šiat, vzala na seba kanafasku a kutila po dome. Po obede bolo jej to najmilšie si sadnúť, položiť hlavu Barunke na kolená a nechať si hľadať živé vlasy, ktoré ju vraj, veľmi svrbia. Obyčajne pri tom iskaní usnula, ale nie na dlho. Keď sa prebudila, vždy sa divila tomu, že zaspala, vyhovárajúc sa: „Inu, ani neviem, ako sa mi oči tak zatvorily.“

Odpoludnia chodievala s deťmi do mlyna; to bolo už ako vyjednané, deti sa na to veľmi tešily. Mlynárovci mali tiež dcérku, Barunkinu vrstovnicu, volali ju Mančinkou a to bolo dievča dobré a ihravé.

U mlyna pred vrátmi stála socha Svätého Jána Nepomuckého medzi dvoma lipami, tam sedávala v nedeľu po obede pani matka, dakedy aj Žernovská kmotra, čo bývala na stráni a Mančinka. Pán otec stál pred nimi, pohrával si so svojou piksľou a rozprával čosi ženám. Akonáhle zazreli babičku s deťmi, ako obchádzajú spust, bežala im Mančinka v ústrety a pán otec, ktorý si natiahol zase pantofle, a vyhrnul nohavice a vzal na seba sivú kamizolu, priplietol sa pomaly za ňou i so Žernovskou kmotrou. Pani mama ale obrátila sa do mlyna, aby tým „detičkám“ dačo prichystala, žeby to dalo pokoj. A ako tie detičky prišly, už bol prichystaný stolík buď pod oblokom, v záhrade, lebo na ostrovčeku, alebo v zime v izbe; na stolíku boly dobré buchty, med, chlieb s maslom, smotana a ešte na ostatok priniesol pán otec v košíku čerstvo naoberané ovocie, alebo pani matka priniesla slamienku sušienok a slivák. Káva a podobné panské nápoje — to nebolo vtedy ešte medzi ľudom v móde.

„To ste hodná, babička, že ste prišli,“ privítajúc pani matka, podávajúc hosťovi stoličku; „ja neviem, keby ste k nám neprišli v jednu nedeľu, mne by sa nezdala ani nedeľou. Teraz ale prijmite vďačne čoho pán Boh udelil.“

Babička málo jedla, taktiež prosievala, aby pani matka deťom nedávala také veľké porcie, ale tomu sa okrúhla pani matka len smiala. „Vy ste stará, nedivím sa, že mnoho nejete, ale deti, oj, tie majú žalúdočky ako kačice! Pozrite si len našu Manču, kedy chcete, ona sa vám vždy prizná, že je lačná.“ Deti sa škľabily a dávaly pani mlynárke za pravdu.

Keď im pani matka naložila po buchtách, odprataly sa za stodolu; tam o ne babička starosti mať nemusela, tam si hádzaly s lobtou, hraly sa na kone, na slepú babu — a podobné hry prevádzaly. Tam už čakaly na ne vždy jedni a tí istí spoločníci, šestoro ich bolo, jedno menšie ako druhé, ako píšťale na organe. Boly to deti zo sušiarne, kde sa ľan sušil nad krčmou; ich otec chodil po okolí s verklíkom, matka na ne prala a plátala a nádeničila za kúsok živnosti. Nemali nijakého majetku, len tých šesť „pandúrov“, ako ich pán otec žartovne pomenoval a trochu tej muziky. Navzdor tomu nebolo vidieť ani na deťoch, ani na verklikárovi a jeho žene dáky nedostatok; deti maly líčka ako šlabikáre a nejeden deň vychádzala z „pazdierni“ vôňa, že sa okoloidúcim sliny v ústach sbiehaly a keď deti s mastnými ústami von vybehly, mysleli si susedia: „Čo to len tí Kudrnovci zase pečú?“

Raz prišla Mančinka od Kudrnov domov a rozprávala pani matke, že jej dala Kudrnová kus zajačka, ale že to bola taká dobrota, že to nevie ani vypovedať, celkom ako mandle.

„Zajaca,“ myslela si pani matka, „kde že ho vzali, azda len nechodí Kudrna do hory strieľať zverinu; ten by si posvietil!“

Prišla Cilka, najstaršie dievča od Kudrnov na posiedku; to dievča malo čo varovať, lebo u Kudrnov mali temer každý rok maličké a pani matka sa hneď opýtala: „Čo dobrého ste mali k obedu?“

„I nič; len „bandory“ (zemiaky).

„Čože nič, čo bandory; veď Mančinka rozprávala, že jej dala vaša mama kus zajačka, a že bol taky dobrý?“

„I, pani matka, to nebol zajačok, to bol kúsok mačky. Tata ju dostal na Červenej Hore, bola tučná ako bravec, maminka vypražila z nej sadlo a tata sa bude ním mazať. Kováčka mu to radila, že je to dobre od kašľa, aby nedostal suchoty.“

„Spaste dušu! ono to pojedá mačky!“ zvolala pani majstrová a odpľula si od ošklivosti.

„Och, keby ste vedeli, pani mama, to je dobrota! A veveričky sú ešte lepšie. Dakedy prinesie tata aj vrany, ale na tých si nepochutnáme. Nedávno sme mali hostinu; dievka vo dvore zahrdúsila hus — a potom nám ju dali. O mäso nám je nie zle; dakedy dostaneme ovcu, dakedy i prasa, keď dostane závrať a musí to šafár dať zabiť, len to je škoda, že sa k tomu tata vždy nedostane, oni to…“ Ale pani matka pretrhla dievčaťu prúd reči a povedala: „Iď mi, iď mi, fi, až ma triaška chytila! — Mančo, ty bezbožné dievča, jestli mi ešte budeš jesť zajačinu u Kudrnov! Hneď sa mi choď umyť, žeby si mi nič do ruky nevzala!“ Tak sa rozhorlila pani majstrová a vystrčila Cilku zo dvier.

Mančinka plakala a tvrdila, že zajačok bol veľmi dobrý, ale pani matka len ďalej odpľúvala. Pán otec prišiel a ako počul čo sa stalo, zatočil piksľou v prstoch a povedal: „Čo sa durdíte, pani matka, kto zná od čoho dievča bude tučné. Proti gustu žiadon dišputát. Kto vie, či sa i ja sam daraz nepozvem na dobrú veveričku!“ uškrnul sa pán majster, pán mlynár.

„S takými vecmi mi ostaňte za dvermi, pántáta, prestaňte mi s tou tláchaninou!“ hnevala sa ináč krotká pani mlynárka a pán mlynár žmurkal očima a usmieval sa potutelne.

Nie len pani majstrová, ale i druhí ľudia sa štítili prijať dačo od Kudrnov, ba, ešte aj podať im ruku a to jedine preto, že jedli mačky a všeličo takého, čo by žiadon človek nejedol. Deťom Proškovie ale to bolo všetko jedno, či Kudrnovie deti jedli na obed paštéty z bažantov, alebo z vrán, len či sa prišly za humno s nimi poihrať. Verne podelily s nimi buchty a čo ešte maly, len aby deti maly radosť. Cilka, dievča už desať ročné, strčila malému decku, ktoré mala varovať, do rúčky kus buchty, posadila decko do trávy a ihrala sa s druhými, alebo plietla zo stebiel kolocieru chlapcom čapice, dievčencom košíčky. A keď sa do sýta nabavily a nanaháňaly, tiahol celý kŕdel do dvora a Mančinka zvestovala pani matke, že majú všetky velikánsky hlad! — Pani matka sa tomu pranič nedivila a nakŕmila všetky, i tie, ktorých úst sa štítila. Pán otec ju ale vždy škádlil a keď sa deti prihnaly, začal: „Ja neviem, ale mám akúsi ťažobu na prsiach; čo, Cilka, nemáte doma zajačka, mohla by si…“

Ale pani matka si vždy odpľula a šla preč, a babička pohrozila pánu mlynárovi prstom a rieka: „Ale, ale, aký ste vy šelma, pán otec, keby ja bola vašou pani mamou, upiekla by som vám, na môj veru hodnú vranu na hrachu.“ Pán otec otočil v prstoch piksľu, žmurknul a šklabil sa potmehúdovsky.

Keď tak sedávali starí v záhradke, prisadnul k nim najstarší tovaryš v mlyne — čili stárek a to sa pretriasalo o rannom výklade a kázni, potom aké boly vyhlášky, za koho sa v kostole modlili, s kým sa pred kostolom sišli; z toho došlo na úrodu zvlášť a vôbec, na povodeň, búrky a krupobitie, na tkanie a na bielenie plátna, ako sa ľan ukazuje a konečne prišlo na kramolenských zlodejov a na kriminál. Stárek bol veľmi zhovorčivý, ale k večeru, keď sa schodili mletiari a mletiarky, pamätajúc na porekadlo: „Kto skorej príde, ten skorej mele,“ musel stárek do mlyna, pán otec sa šiel tiež podívať, ale aj do hostínca, čo je tam nového, až ostaly pani kmotry samé a sdelily si ešte jedno-druhé, čo ich zanímalo.

V zime bývaly deti skoro celé odpoludnie na peci za kochom; pec bola veliká; tam bolo slúžkino lôžko — a Mančinka mala tam všetky svoje hračky a bábiky. Keď sa tam deti usalašily, bola ich plná pec a na prípecku si sadol ešte i domáci pes. Na tej peci slávila sa každú nedeľu svadba niektorej bábiky. Mladý zať bol kominár a Mikuláš bol ako pán páter. A potom sa jedlo, pilo a tancovalo, pričom obyčajne niektorý zo svadobníkov stúpil psovi na nohu až zaskučal a spoločnosť v izbe bola v rozpravách vyrušená. Pani matka skríkla na deti: „Hej, vy čeliadka tam, hore, prosím vás nesrúcajte mi tú pec, lebo chcem zajtra chleba piecť.“ Ale na peci bolo zase ticho; deti hraly sa na tatinka a maminku a tej mladej maminke doniesol bocián dieťatko a Adelka, ktorá ešte nič nevedela, musela byť ako pani baba a Vilko a Janko boli kmotrovia — a dali mu meno Honziček. A bola zase hostina, jedál bolo hodne a prepodivných a pes bol tiež hosťom, aby sa udobril. Honziček aj hneď vyriastol a tatínek ho odviedol do školy — a Janko bol pánom rechtorom a učil ho šlabikovať. Ale čo jeden žiak, to nešlo, musely sa všetky učiť i bolo rozhodnuté: „budeme sa hrať na školu.“ Chodily teda k Jánovi do školy, ale žiadon nepriniesol úlohu, pán učiteľ sa rozhneval a každý musel dostať dve ťapky na ruky; keď už inak nebolo, tak musely pristať, ale psíkovi, ktorý bol tiež žiakom, ale ničoho nevedel, len na peci chrápať, usúdil pán učiteľ k tým dvom packám ešte zavesiť čiernu tabulku na krk a to sa na ňom aj vykonalo. Zavesily mu na krk dosku a rozhnevaný chlpáč skočil s hrozným krikom s pece dolu a trhal hanlivé znamenie zúrive so seba. Stárek skočil naľakaný s lavice, babička si odpľula a pán otec pohrozil piksľou smerom ku peci a volal: „Sak na ryby, vrece na raky, ak pôjdem na vás!“ A zatočil zase piksľou v prstoch, usmial sa, ale tak, aby to deti nevidely.

„To vykonal najskorej náš Lucifer!“ hádala babička; „najlepšie bude, keď sa poberieme domov, tie deti by ešte celý mlyn obrátily hore nohami!“

Ale mlynárovci bránili; ešte nebolo ukončené vypravovanie o tej francúzskej vojne a o tých troch potentátoch. Babička ich znala všetkých troch, ona mala mnoho zkúseností, znala vojenský stav a jej každý veril.

„A ktorí to boli, tí traja ľadoví páni, ktorých poslal Rus na Bonaparta?“ spytoval sa mladý tovaryš, pekný veselý chasník.

„Čo ti to nemôže napadnúť, že to boly tri mesiace: december, január, február,“ vysvetlil mu stárek. „To je v Rusku taká zima, že ľudia musia nosiť futrále na tvárach, aby im nosy neomrzly. Francúzi nie sú zvyknutí na zimu, ako tam prišli, hneď to všetko pomrzlo. A Rus, ten to dobre vedel, že to tak bude, preto ich zdržoval. Ach to bol figeľ!“

„A cisára Jozefa ste osobne znali?“ opýtal sa jeden z mletiarov babičky.

„Akoby som ho neznala, veď som sa s ním shovárala, veď mi tento toliar svojou vlastnou rukou daroval,“ odpovedala babička, berúc na granátoch zavesený toliar do ruky.

„I prosím vás, ako sa to stalo, kde vám to dal?“ spytovali sa mnohí. Deti na peci trocha ztíchly a ako počuly tú otázku, sbehly s pece a prosily babičku, aby to rozprávala, že to ony tiež ešte nepočuly.

„Ale pani matka a pán otec to už počuli,“ odhŕňala sa babička.

„Pekný výklad môže človek dva razy, trebars i koľko ráz počúvať a neomrzí ho, len rozprávajte,“ ponúkala pani mlynárka.

„No, tak vám to poviem, len vy, deti sadnite a seďte mi ticho.“ Deti sa hneď usadily a boly ticho ako mušky. „Keď sa budoval Nový Ples (Jozefov), bola som ešte malá. Ja som z Olešnice, viete kde je Olešnica?“

„Vieme, vieme, to je za Dobruškou v horách na sliezskych hraniciach, nie?“ ozval sa stárek.

„Tam odtiaľ. Tam vedľa nášho majetku, v malom domčeku bývala vdova Novotná. Živila sa tkaním vlnených pokrovcov; keď mala trochu tej práce pohromade, niesla to do Jaromere, alebo do Plesu na predaj. Bývala u nebožkej našej matky varená, pečená a my, deti sme boly u nej viac razy cez deň. Náš otec bol jej synovi krstným otcom. Keď som už i ja vládala pracovať a keď som k nej prišla, povedala mi Novotná: „Poď, sadni si za krosná a uč sa, bude ti to dakedy k osohu. Čomu sa človek za mladi naučí, v starobe ako by našiel.“ Ja som bola od jakživa do práci ako oheň, nedala som sa do žiadnej nútiť; poslúchla som a skoro som sa tomu remeslu tak naučila, že som ho dobre zastať mohla. V ten čas býval cisár Jozef veľmi často na Novom Plese; rozprávalo sa všade o ňom, a kto ho videl, vážil si toho, ako neviem čoho.

Raz, keď šla Novotná s tovarom, prosila som našich, aby mi dovolili ísť s ňou, že by som sa rada podívala do Plesu. Maminka vedela, že má kmotra ťažké bremeno a povedala: „Choď si, môžeš pomôcť kmotre dačo niesť.“ Druhý deň za chladu sme šly a pred poludním prišly sme pred Ples na lúky. Ležalo tam mnoho stavebného dreva poukladaného; sadly sme si na jedno brvno a obúvaly sme sa. Kmotra práve to povedala: „Kde že ja, zarmútená žena, tie koberce zaniesť mám?“ Tu prichodí od Plesu jakýsi pán a rovno k nám. V ruke mal čosi podobného flaute; chvíľku po chvíľke kládol si to ku tvári a začal sa pomaly do okola točiť. „I, podívajte sa, pani kmotra,“ povedala som ja, „to je dáky muzikant, on píska na flautu a sám sa k tomu točí.“

„Sprosté dievča, to je nie flauta, ani muzikant, to bude dáky veľký pán, čo dohliada ku staväniu, veď ich tu vídavam chodiť. To má takú rúrku, v nej je skielko a cez to sa díva, a to že je ďaleko vidieť. To vidí všade kde a kto čo robí.“

„Ale, kmotra, jestli nás videl, keď sme sa obúvaly?“ spytujem sa.

„No — a čo potom? Veď je to nič zlého,“ smiala sa mi kmotra Novotná. Medzi tou rečou prišiel pán až k nám. Mal na sebe sivý kabát, malý klobúk na tri rohy, vzadu visel mu cop s mašlou. Bol ešte mladý a krásny pán, ako by ho bol namaľoval.

„Kam idete — a čo to nesiete?“ opýtal sa a ostal u nás stáť. Novotná povedala, že nesie do Plesu na predaj hotovú prácu. „Jaká je to práca?“ opýtal sa ďalej.

„Vlnené pokrovce, drahý pánko, na prikrývanie, snáď by sa vám daktorý zapáčil?“ pokračovala Novotná, rozviazala rýchle uzel a rozložila jeden po drevách. Novotná bola poriadna žena, ale keď sa dala na predávanie, tak nebolo reči konca kraja.

„To robí tvoj muž?“ opytuje sa zase pán.

„Robil, robieval, zlatý pánko, ale o žatve je už dva roky, čo dokonal. Dostal suchoty. Ja som sa mu dakedy pri krosnách prizrela, naučila som sa tkať — a teraz mi je to k dobrému. Ja tiež hovorím tuto Madlene: „Len sa uč, Madla, čo sa naučíš, o to ťa ani dráb neolúpi.“

„Je to tvoja dcéra?“ opýtal sa zase pán.

„Nie je moja, to je kmotrina. Ale pomáha mi dakedy. Nepozerajte na ňu, že je malá, za to je sporá a do práce ako hrom, tento pokrovec utkala sama, samotinká.“ Pán mi poklepal na ramená a pekne sa na mňa podíval; nikdy som nevidela takých pekných modrých očí, nie inak, ako samá nevädza.“

„A ty nemáš žiadnych detí?“ obrátil sa pán na kmotru.

„Mám jedného chlapca,“ odpovedala kmotra; „dala som ho do Rychnova do školy. Pán Boh mu dáva dar Ducha Svätého, učenie mu ide akoby hral, spieva za organom ako slávik, rada by som teda ešte dáky groš obetovala, aby z neho bol pán páter.“

„A čo, keď nebude chcieť byť páterom?“ opýtal sa pán.

„Oj, bude, drahý pánko, Jurik je dobrý chlapec!“ chválila sa kmotra.

Zatiaľ som sa ustavične dívala na tú trúbku a myslela, že ako to ozaj cez ňu pozerá, ten pán. Ale on mi to musel zrovna na nose vidieť, zrazu sa obrátil ku mne a rečie: „Ty by si asi rada vedela, ako sa cez ten ďalekohľad hľadí, čo?“ Ja som sa začervenala a nemohla som ani očí zdvihnúť k nemu, ale kmotra vyhrkla: „Ona myslela, Madla, že je to flauta a že ste vy muzikant! Ja som jej ale povedala, kto ste.“

„A ty to vieš?“ smial sa pán.

„Inu, ja neviem, aké je vaše meno, ale vy ste istotne jeden z tých, čo chodia dozerať na tých ľudí — a cez tú trubeľku sa na nich dívate, či áno?“

Pán sa smial, až sa za boky chytal. „No,“ povedá, „to poslednie si, matko, trafila. Ak sa chceš cez tú trúbičku podívať, tak sa podívaj!“ obrátil sa ku mne, keď sa bol poriadne vysmial a pekne mi priložil trúbičku k oku. To som vám, ľudkovia moji, divy uvidela; v Jaromeri som ľuďom zrovna do oblokov hľadela, a každého pekne pozorovala, čo robí, akoby som bola stála u neho, a ďaleko, až na poliach, čo ľudia pracovali, videla som ich ako pred sebou. Chcela som to dať i kmotre, aby sa podívala aj ona, ale ona sa tomu bránila: „Čože si ty myslíš, to by sa pekne svedčilo pre mňa, starú ženu, aby som sa zabávala.“

„Ale, to je nie zábava, to je k potrebe, matko!“ riekol pán.

„Nedbám, nech si je, ale pre mňa sa to nehodí,“ odpovedala kmotra a na žiadon pád sa podívať nechcela. Mne tak napadlo, že keby som videla tým skielkom pána Jozefa cisára — a dívala som sa na všetky strany a že bol ten pán taký veľmi prívetivý, povedala som mu, koho by som rada videla.

„Čo ti toľko na cisárovi záleží, máš ho rada?“ spýtal sa ma pán.

„Akoby som ho nemala!“ hovorím „keď ho každý človek pre jeho dobrotu a statočnosť chváli. Veď sa za neho každý deň modlíme, aby mu dal Pán Boh dlhé panovanie a tej jeho pani mame tiež!“

Pán sa usmial a hovorí: „Chcela by si sa s ním i shovárať?“

„Jaj, Bože chráň, kde by som oči dala?“ odpovedala som ja.

„A mňa sa tiež nehanbíš — a cisár je predsa taký človek ako som ja.“

„Ale ono je to predsa nie to isté, drahý pánko,“ ozvala sa Novotná, „pán cisár je pán cisár a to je dosť povedané. Ja som počula, že keď sa človek podíva cisárovi do očí, že ho zima prechodí a horúčosť rozpaľuje. Náš konšel už dvarazy s ním hovoril a preto o tom rozpráva.“

„Váš konšel akiste nemá dobré svedomie a preto nemôže sa nikomu smele podívať do očí,“ povedal pán a písal pri tom dačo na malý lístok. Ten lístok dal potom kmotre a naložil jej, aby šla do Plesu do zásobárni a na tú kartičku že jej koberce zaplatia. Mne dal ten strieborný toliar a povedal: „Nechaj si ten peniaz na pamiatku, aby si nezabudla na Jozefa cisára a jeho pani matku. Modli sa za neho, modlitba vrúcneho srdca je Bohu milá. Keď prídete domov, môžete povedať, že ste sa shováraly s cisárom Jozefom!“ Dopovedal a odišiel.

My sme si pokľakly a ani jedna sme nevedely, čo robíme ľaknutím a radosťou. Kmotra ma začala hrešiť, že som sa toľko opovážila — a sama sa opovážila tiež dosť. Ale ktože by si to bol pomyslel, že je to pán cisár! Tešily sme sa z toho, že snáď predsa nemusel sa mrzeť, keď nás obdaroval. V zásobárni vyplatili Novotnej tri razy toľko, čo si žiadala. Domov sme zrovna letely a keď sme domov prišly, nebolo rozprávania konca kraja a všetci nám to závideli. Moja mama mi dala toliar prevrtať a od tej doby ho nosím na hrdle. Už mi bolo koľkorazy zle, a predsa som sa ho nevzdala. Škoda, večná škoda, že toho pána zem kryje!“ dokončila babička svoje rozprávanie a vzdychla si zhlboka.

„Veru, škoda,“ dotvrdili ostatní. Deti, ako poznaly historiu toliara, chcely ho vidieť a so všetkých strán ho obracaly a len teraz sa im stal vzácnym. A babička dostala sa do svetla ešte vyššieho od tej doby, čo zvedely, že sa shovárala s cisárom Jozefom.

Nedeľným večerom započínal sa v mlyne už nový týždeň. Mletiari sa schodili, mlyny začaly pomaly svojím obyčajným taktom hrkotať, stárek chodil po mlynici, prezeral znaleckým okom, čo kde chybí, či je všetko, ako má byť, mladý tovaryš si spieval a behal hore dolu od koša ku košu a pán otec stál pred mlynicou, veselou tvárou vítal svojich ľudí, ktorí mu prinášali zárobok a vďačil sa im šňupcom tabaku.

Pani matka s Mančinkou vyprevadily letného času babičku až ku hostíncu. Ak bola tam práve muzika, zastavily sa troška pri plote, kde sa sišly s niekoľkými kmotrami, ktoré sa prizeraly, ako mládež tancuje. Ta dnu dostať sa nebolo možno, bolo tam ako nabito; sama Kristinka, keď niesla pivo von do sadu, kde páni sedeli, musela niesť hoľby nad hlavou, aby jej ich z rúk nevyrazili.

„Vidíte ich, pánov,“ hovorievala pani matka, ukazujúc hlavou ku sadu, kde sedeli zámockí páni a kedykoľvek sa Kristla ukázala, chceli ju zadržať. „Vidíte ich! To by bolo za dievča, také hneď nenajdete. — Ale nemyslite si, že ho nechal pán Boh schválne pre vás nariasť a vy aby ste mu svet zkazili!“

„Niet sa čoho báť, panimama, že sa dá Kristla obalamutiť,“ mienila babička. „Tá im ukáže, kde je cesta zo dvier.“

Zdalo sa tak. Jeden z tých pánikov, ktorí na desať honov zaváňali pižmom, šopkal dievčaťu čosi do ucha, ale ona mu so smiechom odsekla: „Len složte, pánko, složte, nekúpime.“ Skočila do sieni a s veselou tvárou položila rúčku do mozolovitej pravice vysokého šuhaja, nechala sa objať a viesť ku tancu, — nedbala na to, že za ňou volajú: „Kristinka, poďte nalievať!“

„Ten jej je milší ako celý zámok so všetkými pánmi a pokladmi,“ usmiala sa babička, dala pani matke dobrú noc a poberala sa s detičkami domov.

5. kapitola

Raz za dva, alebo tri týždne, keď bol práve krásny deň, riekla babička: „Dnes pôjdeme do horárni na priadky.“ Deti sa tešily od rána až do tej chvíli, keď babička vzala vretienko a vydala sa na cestu. Za splavom viedla cesta pod príkrou stráňou k mostu, za mostom potom šlo sa topoľovým stromoradím ustavične až do Riesenburku. Babička ale volila cestu pod stráňami popri rieke až k pile. Nad pilou bol holý vrch, na ktorom riastla vysoká devana (volov chvost), za ktorou sa Barunka rada driapala. Za pilou sa dolinka viac a viac úžila — a rieka vtesnaná v úzkom koryte bystrejšie utekala po velikých kameňoch, ktoré jej v ceste ležaly. Vrchy porastlé boly jedlinami a smrekami, ktoré svojím tieňom skoro celú šírku dolinky zatemňovaly. Tým údolím šly deti i s babičkou, až došly pod zboreniny hradu Riesenburského, ktoré mochom zarastené čnely z temného stromovia.

Obďaleč hradu, nad starým sklepením, ktorým sa vraj mohlo chodiť tri míle cesty popod zem, kam ale pre vlhkosť a zkazený vzduch nikto pristúpiť nemohol, vystavený bol altán s troma špicatými oknami. Panstvo, keď tu polúvalo, držalo tam svoje druhé raňajky. Deti zamerily k tomu altánku a liezly po príkrom svahu ako kamzíci. Babička chudina, starká, horko ťažko sa vyškriabala; chytala sa vpravo a vľavo stromovia tam rastúceho. „No, vy ste mi daly, sotva, že dýcham.“ Povedala, keď sa konečne dostala hore.

Deti ale vzaly babičku za ruky, viedly ju do altánku, kde bolo príjemne chladno a pekný výhľad a tam ju posadily na stoličku. Na pravej strane altána videly deti srúcaniny hradu; pod hradom točila sa do polokruhu dolinka, ktorú pri dolnom a hornom konci uzavieraly vršky zarastené jedľami. Na jednom z týchto vrškov stál malý kostolík, šum vody a spev vtáctva bolo to jediné, čo oživovalo do okola panujúcu tichosť.

Janko si spomenul na silného Ctibora, valacha pána Riesenburského; tam dolu na lúke to bolo, kde ho pán pristihol, ako niesol na rukách celú, i s koreňami vytrhnutú jedlu, ktorú bol v panskej hore ukradol. Keď sa ho pán spýtal, kde ju vzal, valach priznal sa úprimne zo svojej viny. Pán mu to odpustil, ba ešte ho i na hrad pozval — a doložil, aby si vzal so sebou vrece, že mu dá toľko poživnosti, koľko odnesie. Ctibor, ako taký neogabaný, vzal žene deväťrifový osovok a šiel do zámku, kde mu hrachu a údeného mäsa (kýt) do neho nasypali. Pre jeho silu a usilovnosť si ho rytier zamiloval — a keď v Prahe vypísaný bol veliký turnaj, vzal Ctibora so sebou. Ctibor svojou silou premohol jedného nemeckého rytiera a zvíťazil nad tým, nad ktorým dosiaľ nikto zvíťaziť nemohol, a kráľ ho spravil tiež rytierom.

Deťom sa táto rozprávka veľmi páčila — a od tej doby, čo im ju starý pastier rozprával, bol pre ne zámok a lúky omnoho zanímavejšie.

„A ako sa to tam volá, kde je ten kostolík, babička?“ spytoval sa Vilko.

„To je na Boušíne. Ak nám dá pán Boh zdravia, i tam sa raz podívame, keď tam bude odpust,“ odpovedala babička.

„A čo sa tam stalo, babička?“ spytovala sa Adelka, ktorá by bola babičku poslúchala od rána do večera.

„Zázrak sa tam stal. Neviete, ako vám to raz Vorša rozprávala?“

„Nevieme už nič. Rozprávajte nám to vy, pekne vás prosíme,“ žebronily deti a babička sa nedala dlho prosiť.

„Tak si sadnite pekne na lavicu a nevyhýbajte sa von z okna, aby ste nevypadly a nezlomily väzy. Za týmto vrchom a za tými horami sú dediny: Turyň, Litobor, Slatina, Mečov, Boušín; tie všetky patrily pred dávnymi časy jednému rytierovi, ktorý sa menoval Turynský a býval na Turyni na svojom hrade. Pán ten mal paniu a jedinú dcérku, krásne dievčatko, ale bohužiaľ, ona bola hluchonemá, čo pôsobilo rodičom nesmierny žiaľ.

Raz sa malá dievočka prechádzala po hrade a tu si zamyslela, že pôjde pozreť, čo robia tie malé barančeky v Boušínskom dvorci a ako asi nariastly od tých čias, čo ich nevidela. — Musím vám povedať, že v ten čas ten kostolík ešte tu nebol, ani dedina, len dvorec, alebo majer, v ktorom bývala čeľaď p. Turinského a kde sa chovaly jeho stáda. Do okola všade boly len samé hory a v hore mnoho divej zvere.

Dcéruška Turynských bola už viac razy vo dvorci, ale to šla vždy s otcom; ona, nezkúsená, myslela, že keď sa tam rozbehne, že aj hneď tam bude. Šla teda, šla, kam ju oči viedly; myslela si, že cesta ako cesta, bola ešte mladá, nerozumná, ako ste vy. Keď ale už dlho šla a ešte nevidela biely dvorec, začínalo jej byť clivo; len teraz jej napadlo, čo povie otec a matka, že ušla zo zámku, dostala strach a chcela sa vrátiť nazpäť. Ale keď je človek v strachu, tak sa skoro splaší, nie to ešte také dieťa. Dievčatko si splietlo cestu a neprichodilo ani domov, ani do dvorca, ale dostalo sa do hustej hory, kde nebolo ani stopy, ani svetla. Len teraz poznalo, že zablúdilo!

Môžete si pomysleť, ako jej bolo! — Vám by ale predsa tak zle nebolo, lebo máte sluch a reč, ale toho dievčatko nemalo. Behala v zmätku krížom krážom a tým viac sa plietla. Na ostatok ju trápil i smäd, i hlad sa dostavil, nohy ju tiež bolely, ale to všetko nebolo tak hrozné, ako strach, ktorý malo dievča pred nocou a divou zverou a ešte najviac ju desila obava, že sa rodičia hnevať budú. Ustrašená, uplakaná ocitla sa zrazu pri jednej studničke; dychtive kľakla si ku nej a napila sa; keď sa potom okolo seba obzrela, videla dva ušlapané chodníčky. Ale nevedela, ktorým má ísť, lebo blúdenie ju prestrašilo a naučilo, že nie každá cesta vedie domov. Tu si spomnela, že jej matka, keď je v strachu a úzkosti, vždy uchýli sa do svojej komôrky a že sa modlí; kľakla si teda na zem a modlila sa, aby ju pán Boh vyviedol z tej hory.

V tom počuje divný zvuk, hučalo a znelo jej to v ušiach viac a viac, jasnejšie a jasnejšie, dievčatko nevedelo, čo sa to s ním robí, aké sú to zvuky; a tu hľa, beží k nej z hory po chodníčku biela ovečka a za ňou druhá, tretia, štvrtá, piata a šiesta a viac ešte viac ich bolo, až bol pri studničke celý kŕdeľ. Každá ovca mala na krku zvonec, tie zvonce zvonia — a dievčatko ich počuje! To sú otcove ovce a tu beží pastierov biely pes a tu prichodí tiež pastier Barta a dievčatko vykríkne: „Barto!“ — a beží k nemu. Zaradoval sa Barta, keď počul, že slečna hovorí a počuje, vzal ju na ruky a ponáhľal sa ku dvorcu, od ktorého neboli ďaleko vzdialení. Bola tam pani Turynská, celá skleslá; nevedeli rodičia, kam sa im dcérka náhle z hradu podela a čo sa s ňou stalo. Rozoslali po horách kde koho, otec tiež hľadal a pani čakala v bielom dvore. Môžete si myslieť, akú radosť mala tá maminka, keď jej Barta priniesol dcérku — a nadovšetko ešte aj uzdravenú! Keď sa aj otec vrátil a dcéra im všetko vyrozprávala, usniesli sa vďační rodičia, že na poďakovanie pánu Bohu vystavia pri studničke kostolík. Ten kostolík, ktorý tamto vidíte, to je ten istý a tá studnička u neho tá istá, kde sa dievčatko napilo a modlilo a tu v tých horách blúdilo. Ale to dievčatko už dávno, dávničko zomrelo, pán Turynský tiež zomrel aj pani Turynská a Barta podobne zomrel a zámok na Turyni je zborený.“

„A kam prišly ovce a pes?“ spýtal sa Vilem.

„Nuž, i psík sa pominul, staré ovce zkapaly, mladé vyriastly a maly zase ovečky. A tak to ide na tom svete, milé deti, že jeden odíde, druhý príde.“

Deti obrátily zraky do údolia; v mysli videly rytiera jazdiť, dievčatko blúdiť — a tu, hľa, vychodí z hory pani na krásnom koni, nesie sa údolím dolu a za ňou štolba. — Pani má tmavý kabátik, dlhá tmavá sukňa visí jej cez stremene dolu, na hlave čierny klobúčik, z ktorého vlaje závoj okolo gaštanových vlasov.

„Babička, babička, rytierka, podívajte sa,“ vykríkly deti.

„I čo vám to napadá, či sú dáke rytierky? To je pani kňažná,“ riekla babička, dívajúc sa z okna dolu.

Deti sa skoro mrzely, že to nebola rytierka, ako si to ony namyslely.

„Pani kňažná ide hore k nám,“ volaly všetky.

„Kto vie, čo vy vidíte; akože by sem kôň vyliezol?“ poznamenala babička.

„Na môj’ pravdu, Orland beží hore ako mačka,“ tvrdil Janko.

„Daj mi pokoj, nechcem to ani vidieť. Tie panstvá majú čudné záľuby,“ riekla si babička a zdržovala deti, aby sa nevyhýňaly z obloka.

Netrvalo to dlho, kňažná bola tam hore. Ľahko sa spustila s koňa, prehodila dlhú sukňu cez rameno a vošla do altánku.

Babička vstala a úctive ju vítala. „To je rodina Proškovská?“ opýtala sa kňažná, hľadiac na tváre detí.

„Áno, milostivá pani, to sú Proškovi,“ odpovedala babička.

„Ty si iste ich stará mama?“

„Áno, milostivá pani, som matka ich matky.“

„Môžeš mať radosť, máš to zdravé vnúčatá. Či ale, vy deti, poslúchate vašu babičku?“ opytovala sa kňažná detí, ktoré z nej oka nespustily. Na jej otázku ale sklopily oči a šeptaly: „Poslúchame.“

„No, ujde to ešte; niekedy však, — ale čo mám robiť, veď sme ani my neboly lepšie,“ povedala babička.

Kňažná sa usmiala; videla na lavici položený košíčok plný jahôd, pytala sa, či to snáď deti nasbieraly. — Babička hneď napomenula Barunku, hovoriac: „Choď dievčička, podaj milostivej kňažne. Sú čerstvé, deti ich po ceste nasbieraly, azda si milostivá pani pochutná na nich. Keď som bola mladá, tiež som rada jedla jahody, ale ako mi decko zomrelo, nevzala som žiadnu viac do úst.“

„A prečo?“ opýtala sa kňažná a prijala od Barunky košíčok s jahodami.

„To je tak medzi nami, milostivá pani, ako umrie matke dieťa, nejie do Svätého Jána Krstiteľa ani čerešne, ani jahody. Lebo vraj chodí Panna Mária po nebi a rozdáva to ovocie tým malým dietkam. Ktorého dieťaťa matka nezdržala sa a toho ovocia jedla, tomu povie Panna Mária: „Vidíš, dieťatko, tebe sa málo dostalo, lebo to ti matka zjedla.“ Preto sa matky zdržujú od požitia toho ovocia. No, a keď sa zdržia do Jána, zdržia sa aj po Jáne,“ doložila babička.

Kňažná držala v prstoch jahodu, sladkú, červenú, ako jej krásné ústa, ale pri babičkinej reči položila ju mimovoľne nazpäť do košíka, hovoriac: „Teraz nemôžem jesť — a vy detičky, nemaly by ste ničoho na cestu.“

„I to nič nerobí, pani kňažná, len jedzte, lebo si ich vezmite domov i s košíčkom, my si nasbierame druhých,“ rýchle nadhodila Barunka, odstrkujúc podávaný košík.

„Prijímam teda váš darček,“ riekla kňažná, usmievajúc sa prostosrdečnému dievčatku, „zajtra ale príďte si pre košíčok do zámku a priveďte aj babičku so sebou, rozumiete?“

„Prídeme, prídeme,“ prisvedčily deti, práve tak, ako keď ich pani mama zvala, aby prišly do mlyna. Babička chcela čosi podotknúť, ale už nebolo nič platno, kňažná sa zľahka babičke uklonila, usmiala sa na deti a vystúpila z altánu. Košík podala štolbovi, vyšvihla sa na Orlanda a čoskoro zmizla medzi stromovím ako krásna vidina.

„Babička, ja sa teším na ten zámok! Tata hovorí, že má pani kňažná tam krásne obrazy!“ povedala Barunka.

„A je tam, vraj, papagáj — a ten vie vraveť. Počkajte, babička, to sa budete dívať!“ zvolal Janko a tľapkal si rukami.

Malá Adelka sa poobzerala po sebe a povedala babičke: „Ale ja si nenechám tieto šaty, však nie, babička?“

„I pre pána kráľa, veď som si ja toho dievčaťa ani nevšimla. Ty si mi pekná, čože si robila?“ krížovala sa babička, keď videla, aké je to dievča zamazané.

„Ja nemôžem za to, Janko ma strčil a ja som upadla do jahôd,“ vyhovárala sa maličká.

„Vy dvaja sa vždy kočkujete. Čo si pani kňažná asi pomyslela o vás, iste to, že ste malí čertíci. Teraz ale poďte, aby sme prišli do horárne. To vám ale napred vravím, vy, chlapci, ak budete samopašní, ako sa to stáva, nevezmem vás druhý raz so sebou,“ vyhrážala babička.

„My budeme dobrí, babička,“ uisťovali chlapci.

„Uvidíme!“ dotušila si babička a kráčala za deťmi hôrnym chodníkom ku horárni.

Nešly ďaleko — a octly sa medzi listnatým stromovím, cez ktoré videly už belieť sa dvorec a horáreň pred sebou. Pred staväním bolo priestranstvo zelené, ohradené, na ňom lipy a gaštany, pod ktorými bolo niekoľko lavičiek a stolíkov v zemi upevnených. Po tráve prechádzaly sa pávi, o ktorých babička povedala, že majú anjelské perie, diaboľský škrek a zlodejský krok; kŕdlik jarabích, kapravých perličiek — a biele zajačky sedely v tráve, strihaly ušima a akonáhle zočuly dáky hluk, naraz rozprchly sa na všetky strany. Pekná srna s červeným obojkom ležala pod stenou a niekoľko psov tmolilo sa po dvore. Sotva deti na nich zavolaly, psi radostne zabrechali a priskákali k deťom a začali do okola behať, div ich so samej radosti na zem nepovalili. I srna pribehla na Adelkino zavolanie a svojím múdrym okom pozrela na dievčatko tak milo, ako by jej chcela povedať: „Ach to si ty, čo mi také dobré kúsky nosíš, vítam ťa!“ Adelka jej to musela vidieť na očiach, pretože si hneď siahla do kapsíčky a podala srnke kúsok žemle — ktorú srnka hneď vzala a potom bežala za dievčatkami.

„Kde sa tu beriete, vy banda!“ volal odkiaľsi hlas a o chvíľu vyšiel z komory pán horár v ľahkom zelenom kabáte, domácu čiapočku na hlave. „I to sú milí hostia!“ zvolal ako videl babičku „vítame, — len ďalej, Hektor, Diana, Amina iďte preč! Veď človek ani svoje vlastné slovo nepočuje!“ oboril sa na psov.

Babička vošla do stavänia, nad ktorého vchodom boly veliké jelenie parohy. V pitvore viselo niekoľko pušiek, ale tak vysoko, aby ich dieťa dočiahnuť nemohlo. Babička sa veľmi bála pušky, i vtedy, keď nebola nabitá — a keď sa jej pán horár vysmieval, povedala: „Kto že ho môže vedieť, čo sa stane? Čert nespí!“ „Pravda,“ odtušil horár „keď pán Boh dopustí, aj motyka vystrelí.“

Babička odpustila pánu horárovi, keď ju začasto poškádlil, len keď v jej prítomnosti nebral meno božie nadarmo — a keď nehrešil; to babička počúvať nemohla, hneď si uši zapchávala — a riekla: „No, načo je to potrebné, také neomalené ústa, aby človek po vás vykropil.“ Pán horár mal babičku rád a preto sa mal pred ňou na pozore, aby nezavadil o čerta, ktorý, ako on hovoril, nevdojak sa mu do reči pletie.

„A kde máte pani kmotru,“ pýtala sa babička, keď vošli do izby a nikoho tam nebolo.

„Len si sadnite, hneď ju zavolám; to viete, že ona len ako kvočka trmolí sa pomedzi kurčatá,“ povedal horár a šiel zavolať ženu.

Chlapci sa postavili pred skryňu, v ktorej sa leskly flinty a lovecké nože — a dievčatá sa ihraly so srňou, ktorá vbehla s nimi aj do izby; babička ale prehliadnuc jedným pohľadom celý ten prívetivý, čiste upravený priestor si pomyslela: „To je pravda, nech človek sem príde vo sviatok, alebo v piatok, vždy je všetko ako sklo,“ — a keď jej padla do oka priadza, ktorá sviazaná a znakom opatrená pri peci na lavici ležala, prikročila bližšie a prezerala pradivo.

V tom sa otvorily dvere a do nich vkročila pani, ešte dosť mladá v čistom domácom obleku, na hlave biely čepček; na ruke niesla malé, plavovlasé dievčatko. Srdečne vítala babičku a deti — a na jej jasnej, prívetivej tvári bolo vidno, že sa skutočne teší. „Bola som polievať plátno. Mám radosť, toho roku bude bielučké ako labuť,“ hovorila domáca pani, ako by sa vyhovárala zo svojej neprítomnosti.

„To je poznať pilnosť,“ povedala babička, „kus na bielidle — a tu sa už zase chystá pre tkáča. Toto tu bude plátenko ako pergament. Len aby vám ho dobre otkal a žeby vás neoklamal. Ste spokojná so svojim tkáčom?“

„I, to môžete vedieť, že každý oklame,“ odpovedala horárka.

„Ach, vy ženské, to by ja rád vedel, ako by vás mohol tkáč oklamať, veď vy to máte všetky na vlas vypočítané,“ smial sa horár. „A predsa si sadnite a nestojte!“ ponúkal babičku, berúc za ruku malú Aničku, ktorú bola pani horárka postavila k lavici, aby nespadla, lebo začínala len teraz bežkať.

Ako domáca pani odstúpila od dvier, objavili sa za jej chrbtom dvaja ohorení chlapci, jeden plavovlasý po matke, druhý počerný po otcovi. Boli by sa síce s matkou s celou chuťou prihnali do dvier, ale keď sa matka pustila s babičkou do reči, nevedeli napochytre, ako a čo majú povedať, začali sa hanbiť a schovávali sa za mamine sukne.

„Čo že vy, kompani,“ začal otec, „či je to móres, vliezť materi za chrbát, keď máte vítať hostí? Hneď podajte babičke ruku.“

Chlapci ochotne postúpili k babičke, podávajúc jej ruky, do ktorých babička naložila jabĺk. „Tu máte a ihrajte sa a druhý raz sa neokúňajte; to sa na chlapcov nesvedčí, aby sa držali maminej sukne,“ napomínala babička a chlapci sklopili oči a dívali sa na jabĺčka.

„A teraz, alou, von,“ rozkázal tata; „ukážte deťom výra a hoďte mu sojku, čo som dnes zastrelil, ukážte im mladé šteniatka a mladé bažanty. Ale žeby ste mi medzi tou drúbežou nelietaly ako jastrabi, síce vás.“ — Tento dodatok chlapci už nečakali, lebo sotva, že otec vyslovil: „alou von!“ už sa to hrnulo valom zo dverí.

„To je shon!“ smial sa horár, ale bolo vidieť, že mu ten shon nebol proti mysli.

„Deti sú deti, mladá krv!“ povedala babička.

„Len keby tí chlapci neboli takí diví. Ale verte mi, babička, že mi sedí strach celý deň na chrbte. To vám len po kadejakých kotrčkách lezie, po stromoch robí kotrmelce, nohavice trhá, až hrôza len vraveť o tom. Ďakujem Hospodinu za to dobré dievča, to je dar boží,“ hovorila pani horárová.

„Čo chcete, pani kmotra, dcéra po matke, syn po otcovi sa poznáva,“ nadhodila babička.

Domáca pani s úsmevom podala dcérušku manželovi, aby ju trocha povaroval: „Len čo prinesiem niečo pod zuby, hneď budem tu.“

„Dobrá žena,“ povedal horár, keď vyšla zo dvier: „hriech by bol jej ublížiť, len keby nemala ustavičný strach, že sa tí šarvanci zabijú; čo je z chlapca, keď niet v ňom ohňa?“

„Všetkého moc škodí, pane kmotre, keby sa im všetko dalo na vôľu, oni by po hlavách chodili,“ povedala babička, ačkoľvek sa aj ona nie vždy dľa tých slov zachovala.

Netrvalo dlho a do dvier vošla domáca pani s plnýma rukama. Na dubovom stole octnul sa biely obrúsok, majolikové taniere, nože s črenkami zo srňacích parohov; octly sa tam jahody, praženica, smotana, chlieb, med, maslo a pivo.

Gazdinka vzala babičke vretienko z ruky a riekla: „Teraz nechajte pradenie, babička, a berte si. Ukrojte si chlebíčka, namažte. Maslo je dnes mútené, pivo je nekrstené. Praženica je nie práve podarená, upražila som ju na obed na zdarboh, ale keď príde dačo človeku z nenazdania, tak to aj chutná. Jahody vy nejedzte, ale deti budú rady, keď im ich polejem smotanou.“ Tak ponúkala horárová a pri tom krájala krajec za krajícom, natierala maslom, nakapkala medom.

Babička náhle, ako by si bola na niečo spomenula, tľapla si do čela, hovoriac: „To je stará hlava, nepamätlivá! Vidíte, ani mi ešte nenapadlo, sdeliť vám, že sme sa v altánku shováraly s pani kňažnou.“

„Niet divu, veď tie deti svojim krikom človeka zbalamutia,“ podotkla pani horárka. On ale sa hneď spytoval, čo hovorila pani kňažná.

„Nerozprávajte, babička, kým sa nevrátim,“ prosila horárka, „musím ešte skorej tie deti uspokojiť, aby trošku posedely.“

Deti pobehaly medzi tým kde-kade a chlapci z horárne, Frantík a Bertík, všade napred a všetko im vykladali. Práve stáli pred domom na tráve a malá Amina ukazovala pred nimi svoje kumšty, skákala ponad palicu a prinášala hodené jej veci v pysku, keď sa na prahu zjavila matka a volala deti ku svačine. Nedaly sa dvarazy volať. „Sadnite si pekne popod stromy, jedzte a neumažte sa priveľmi,“ napomínala, rozkladajúc im pochútky na stolíky. Deti si posadaly a okolo nich postavili sa psi a pozerali im do tváričiek.

Keď prišla pani horárová zase do izby, prosila babičku, aby rozprávala o pani kňažne a babička povedala od slova do slova, ako a čo to bolo v altánku.

„Vždy to hovorím, že má dobré srdce,“ ozvala sa horárka. „Kedykoľvek sem príde, za každým sa opytuje, čo robia deti a malú Anušku pobozká na čelo. Kto má deti rád, je dobrý človek. Ale to služobníctvo ju roznáša, ako by kto zná, aká bola.“

„Urob čertu dobre, odmení sa ti peklom,“ ozvala sa babička.

„Tak, tak, babička,“ povedal horár „pravdivé je to príslovie. To je moja mienka, nemuseli by sme si priať lepšiu paniu, keby ona nemala tých drábov okolo seba, tí ju štvú a klamú ju. A tá čeliadka je k ničomu na svete, ako pánu Bohu deň kradnúť. Keď to tak všetko na svete pozorujem, myslím často: keby do vás tisíc — karlátok uhodilo! — Nie je to k zlosti, keď si pomyslím, že taký darebák, ktorý nič nevie, na nič je nie súci, len aby za vozom stál ako drevený panák a v izbe drepenel, že ten toľko dostane, ako ja, že ten viac platí, ako ja, ktorý musím v dáždi, v blate, v snehu brodiť po horách, vo dne v noci so záškodníkmi, pytlákmi sa hrdlovať a za všetko tu stáť a všetko obstarávať. — Nemám sa načo ponosovať, som spokojný, ale keď mi príde sem taký nafúkanec a hľadí na mňa z vysoka, tu by som mu na môj veru — ale darmo sa zlostiť“ a pán horár vzal pohár a napil sa na tú zlosť.

„Ale či tá pani vie o všetkom, čo sa robí — a prečo si nevezme dakto to srdce a nepovie jej, keď sa mu krivda stala?“ dopytuje sa babička.

„Kýho šľaka, kto že sa bude páliť? Ja sa s ňou často shováram a mohol by som povedať jedno druhé, ale vždy si myslím: „Fraňo, mlč, aby sa to na teba nesviezlo!“ A konečne ona by mi to nemusela veriť, opýta sa tých vyšších — a tu to máte, je po všetkom. Tí držia spolu, ako ruka ruku. Hovoril som s ňou pred niekoľko dňami, chodila po hore s tým cudzím kniežaťom, čo je tu s ňou. Postretli Viktorku a spytovali sa ma o nej; kňažná sa jej zľakla.“

„A čo ste jej povedali?“ opýtala sa babička.

„Inu, čo som mal povedať; povedal som, že je bláznivá, ale že nikomu neublíži.“

„A čo povedala na to?“

„Sadla do trávy, knieža si sadol k jej nohám a mne kázala, aby som tiež sadol a rozprával o bláznivej Viktorke a ako sa to stalo, že sa zbláznila.“

„A ty si rád rozprával, že áno?“ usmiala sa pani horárová.

„To vieš, žena; kto že by nebol rád k službám krásnej panej. Naša kňažná je už síce nie tak mladá, ale je šľakovite krásna pani. Ostatne, čo som mal robiť, musel som rozprávať.“

„Vy ste furták, pane kmotre, dva roky tomu, čo som tu a to mi sľubujete podrobne vyprávať, ako sa to s tou Viktorkou prihodilo a posiaľ to neviem len tak dve na tri. Krásna pani som nie, rozkázať vám nemôžem, tak sa toho asi nikdy nedozviem, viďte?“

„Oh, babička, vy ste mne milšia, ako tá najkrajšia pani na svete — a ak vám ľúbo počúvať, poviem tú históriu trebárs aj hneď.“

„Keď pán kmotor chce, vie podložiť hodvábny polštárik, to je pravda,“ usmiala sa babička. „Ak je to i pani kmotre vhod, berem vás za slovo. Starý človek podobá sa dieťaťu, a deti, ako viete sami, rady majú povesti.“

„A ja tiež nie som ešte stará a tiež rada počúvam. Len rozprávaj tatíčko, pekne nám ujde chvíľka,“ odpovedala pani horárka.

„Mamička, prosím ťa, daj nám ešte chleba, my nemáme už ani kúska,“ ozval sa vo dverách Bertíkov hlas.

„To je nie možné, kde by to tie deti boly podely?“ divila sa babička.

„Polovic zjedly, polovicu daly psom, srne a vevericiam; to máte vždycky tak. Och, ja mám s nimi celé peklo!“ vzdychla horárová a krájala znovu chlieb. Kým druhý raz deti vonku podelila a malú dcérušku pestúnke sverila, pchal si pán horár fajočku.

„Môj nebožtík, daj mu pán Boh nebe, mal tiež taký zvyk; kým začal dačo vyprávať, musela byť fajka prichystaná,“ podotkla babička a odblesk blaženej rozpomienky zasvietil jej v očiach.

„To ja neviem, tí muži ako by sa zriekli, všetci majú ten ošklivý zvyk,“ vravela pani horárová, počujúc odo dverí, čo povedala babička.

„Len sa takou nerob, ako by si to nemala rada; sama mi z mesta tabák prinášaš,“ odpovedal jej muž a zapálil si.

„Nuž, aká pomoc. Ak človek chce mať od vás pekné oko, musí vám dačo k vôli urobiť; začni teda rozprávať!“ pobídla domáca pani a sadla si so svojim vretienkom vedľa babičky.

„Som hotový, teda počúvajte!“ To povedal, vypustil horár prvý obláčok dymu ku povale, položil nohy na kríž, oprel sa pohodlne o opierku stolca a začal rozprávať o Viktorke.

6. kapitola

Viktorka je sedliakova dcéra zo Žernova. Jej rodičia sú už dávno pochovaní, ale brat a sestra žijú podnes. Pred pätnástými rokami bola Viktorka dievča ako malina; ďaleko-široko nebolo jej páru. — Svižná ako srnka, pracovitá ako včielka, nikto by si nemohol žiadať lepšej ženy. Také dievča a ešte keď má výhľad na podiel z hospodárstva, nezostane pod pokrievkou, to sa rozumie. O Viktorke šla povesť po celom okolí a vohľači podávali si kľučky na dverách. Tatíkovi a matke by sa nejeden bol zapáčil, nejeden z nich bol hospodár zámožný a dcéra by bola prišla, ako sa hovorí do plného, ale ona tomu nechcela rozumeť; len ten mal u nej dobré oko, kto najlepšie tancoval, a len pri muzike.

Niekedy to predsa vŕtalo otcovi v hlave, že dcéra len tak hocjako vohľačov odbavuje, raz spustil na ňu zhurta, aby sa už pre jedného rozhodla, lebo ak nie, že jej on sám muža vyberie a prinúti, aby sa za neho vydala. Dievča ale pustilo sa do plaču, prosila, aby ju z domu nevyháňali, že nemá premeškané, že jej je len dvadsať rokov, že neužila sveta a že bohvie, komu sa dostane a ako sa jej bude vodiť. Otec mal dievča veľmi rád — a keď počul túto lamentáciu, bolo mu jej ľúto — a najmä keď pozrel na jej krásnu tváričku, pomyslel si: „Tebe je dosť času, ty muža ešte dostaneš!“ Ľudia si to ale všetko ináč vykladali; povedali že je Viktorka hrdá, že čaká až pre ňu prídu na koči, prorokovali, že pýcha predchodí pád, kto dlho vyberá, že si preberie a podobné pranostiky.

Toho času ležalo v dedine vojsko — jágri; — jeden z nich začal chodiť za Viktorkou. Ak išla do kostola, šiel za ňou, v kostole stál zaiste neďaleko nej, a miesto toho, čo mal hľadeť na oltár, pozeral na ňu. Ak išla na trávu, zaiste sa objavil v blízkosti, slovom kamkoľvek šla, všade ju nasledoval ako tieň. Ľudia začali hovoriť o ňom, že nemá dobrý rozum — a Viktorka, keď prišla medzi kamarátky a prišla reč na neho, povedala: „Čo ten vojak za mnou chodí? Ani nehovorí, ako ten priepasník. Ja sa ho bojím. Keď ho cítim na blízku, ako by po mne mráz liezol a od tých očí sa mi krúti hlava.“

Tie oči, tie oči, každý povedal že tie na nič dobrého nepoukazujú, v noci mu vraj i svietily — a tie čierne obrvy, ktoré nad nimi roztiahnuté boly, ako havranie krýdla v prostredku boly spojené, tie boly patrným znamením, že sú to oči uhrančivé. Niektorí ho ľutovali, hovoriac: „Môj ty Bože, kto že za takú chybu môže, keď sa s ňou narodil? A také oči majú moc len na niektorých ľudí, každý sa nemusí pred nimi báť.“ Pri tom všetkom súsedky, kedykoľvek im pozrel na deti, sa zľakly a úprkom bežaly pretrieť ich bielou šatou a kedykoľvek daktoré dieťa v dedine ochorelo, už povedali: „Že mu prišlo z očí od čierneho jágra.“ Konečne ľudia privykli na tú zasmušilú tvár a medzi dievčaty ozvaly sa hlasy, žeby nebola ošklivá, keby len prívetivejšia bola. Všeobecná ich mienka ale bola tá: „Čo s takým podivínom? Boh zná, kto a odkiaľ je; možno, že je to nie ani človek; skoro aby človek urobil pred ním kríž a povedal: „Pán Boh s nami a zlý preč! Veď netančí, nehovorí, nespieva, nechajme ho!“ A nechaly ho. Ale čo to bolo všetko platné! Im bolo ľahko povedať: nechajme ho, keď za nimi nechodil; ale Viktorka s ním mala peklo.

Už ju mrzelo vychádzať, kam práve nemusela, len aby sa na chvíľu sprostila tých očí, ktoré ju všade prenasledovaly. Už ju prestala tešiť aj muzika, pretože vždy z niektorého kúta izby díval sa na ňu ten zachmúrený obličaj. Už nechodila tak rada na priadky, lebo nevedela iste, že ak nesedí v izbe, že stojí u okna čierny jáger a dievčaťu viazol hlas v hrdle a nitka sa jej trhala. Trápilo ju to. Každý pozoroval zmenu na nej, ale nikto si nepomyslel, žeby tomu bol jáger príčina; považovali ho za blázna a myslelo sa, že ho Viktorka necháva za sebou chodiť preto, lebo si práve inej pomoci nevie.

Raz povedala Viktorka kamarátkam: „To mi verte, dievčatá, keby teraz práve prišiel pre mňa dáky vohľač, či chudobný, či bohatý, hneď by sa za neho vydala, len keby nebol odtiaľto.“

„Čo ti to vliezlo do hlavy? Máš sa vari doma zle, že si tak zbrklá a že by sa ti už ani u nás nepáčilo?“ ozvaly sa dievčatá.

„Nemyslite si to o mne. Ale ja tu nemôžem vydržať, dokiaľ tu bude ten čierny vojak. Vy si to nemôžete ani predstaviť, ako mňa ten dotieravý človek trápi a hnevá. Už sa ani pokojne vyspať, ba ani pomodliť nemôžem, všade ma tie oči prenasledujú!“ žalovala sa s plačom Viktorka dievčatám.

„Ale božíčku, prečo že mu nezakážeš, nech za tebou nechodí? Prečo mu nepovieš, že ho nemôžeš vystáť, že ti je soľou v očiach?“ radily jej kamarátky.

„Či som to neurobila? S ním som sa neshovárala; ako ho mám osloviť, keď ide za mnou, ako tieň? Ale odkázala som mu to po jeho kamarátovi!“

„No — a neposlúchol?“ opýtaly sa dievčatá.

„Veru nie; povedal tomu istému, že mu nemá nikto čo rozkázať, že si on môže chodiť kam chce a ku komu chce. Ostatne, že mne ešte nepovedal, že ma rád má, aby som mu teda neodkazovala, že ho nechcem!“

„Považme grobiana!“ durdily sa dievky, „čo si on o sebe myslí? Maly by sme sa mu pomstiť za to!“

„Len si s takým nič nezačínajte, mohol by vám porobiť,“ ozvaly sa rozvážlivejšie.

„Lárifári, čo nám môže spraviť? K tomu by musel mať niečo, čo sme na tele nosily, a to si žiadna z nás nedá a od neho tiež nič neprijmeme, aké teda strachy? Len sa ty, Viktorka, nič neboj, však my budeme s tebou chodiť a raz toho čerta predsa vyplatíme,“ kričaly smelšie z dievčat.

Ale Viktorka sa len bojazlive obzerala a ich domluvou nepotešená vzdychla: „Keby mi len pán Boh z toho kríža pomohol!“

To, čo Viktorka dievčencom sverila, neostalo tajnosťou, roznieslo sa to dosť skoro až pozachotár do druhej dediny.

O niekoľko dní octnul sa akýsi úslužný človek zo súsednej dediny vo dvore Viktorkinho otca. Hovorilo sa o tom a onom, sem a tam, až vyšiel von s farbou, žeby totiž súsed svojho syna rád oženil a ten syn žeby rád Viktorku, že ho poprosili za starosvata, aby im vyjednal, či by nemohli prísť na pýtanku.

„Počkajte chvíľku, ja sa opýtam Viktorky, nech vám ona povie. Čo sa mňa týka, ja znám Šíma a jeho syna Tondu a nemám nič proti tomu; majú poriadny majetok,“ povedal starý vohľačovi a šiel zavolať dcéru do komory, aby sa s ňou poradil.

Ako to Viktorka vypočula, bez všetkého rozmýšľania riekla: „Nech prídu!“

Otcovi sa to zdalo divným, že sa tak naraz rozhodla, opýtal sa jej, že či azda Tondu pozná, aby ich darmo neunúvala; ale Viktorka ostala na svojom slove a ešte i to povedala otcovi, že ona Toníka Šímovie zná a že je hodný mládenec.

„Ja mám radosť z toho,“ povedal otec; „ostatne, ako si urobila, tak máš. Tak s pánom Bohom, nech že prídu!“

Keď otec odišiel, aby vohľača uspokojil, prišla matka k Viktorke do komory, urobila jej križík na čelo a želala jej šťastie.

„Čo mňa pri tom najviac teší je to, že neprídeš ku testinej ani ku švagrinej, ale že budeš sama gazdinou,“ dodala.

„Oj, mamička moja, ja by som šla, čoby mal aj dve testinie,“ odpovedala Viktorka.

„Tak je tým lepšie, keď sa máte tak radi!“

„To nie, mamička, ja by som aj inému poriadnemu mládencovi bola slovo dala.“

„Prosím ťa, čo to hovoríš! Veď sa ich dosť hlásilo a žiadneho si nechcela.“

„Vtedy ešte nechodil za mnou ten vojak s tými zlými očami,“ šepkala Viktorka.

„Ty nemáš všetkých päť pohromade; čo to vravíš o vojakovi, čo je teba do neho, nech si chodí kde chce, nechaj ho, ten ťa predsa nevyženie z domu!“

„Ba, mamička, ten, len ten, ja sa trápim, sužujem, nemám nikde stania ani pokoja!“ zaplakala dcérka.

„A prečo si mi to už dávno nepovedala, bola by som s tebou išla ku kmotre kováčke, tá vie pomáhať od takýchto vecí. Len to nechaj, zajtra sa k nej vyberiem,“ potešila matka dcéru.

Na druhý deň išla matka s dcérou ku starej kováčke. Ona že zná mnoho vecí, čo iní ľudia neznajú. Keď sa niekomu niečo ztratí, keď kravy nedávajú mlieka, keď od dakoho z očí príde, od všetkého kováčka pomôže, ona všetko uhádne. Viktorka povedala kováčke dôverne všetko, ako a čo jej je.

„A ty si nikdy s ním nehovorila, ani jediného slovíčka?“ vyzvedala na nej kováčka.

„Ani slovíčka.“

„Nedal ti, alebo neposlal po vojakoch ničoho k jedeniu, jablko, alebo medovník?“

„Nič, kmotra, nič, tí ostatní vojaci ani s ním nedržia, on že je veľmi pyšný — a večne taký samotár. Rozprávali to u nás.“

„To je už ten pravý mosúr,“ s istotou tvrdila kováčka, „ale ty sa nič neboj, Viktorka, však ti ja pomôžem, dosiaľ je ešte nie zle. Zajtra ti prinesiem niečo a to budeš nosiť ustavične pri sebe. Ráno, keď vyndeš z komory, nikdy nezapomni pokropiť sa svätenou vodou a vzdychni si: Pán Boh so mnou a zlý preč! Ked ideš poľom, nedívaj sa ani za seba, ani okolo seba, — a akby ťa vojak aj oslovil, nič nedbaj, čoby hovoril ako anjel. On môže i hlasom počariť; radšej si hneď zapchaj uši. Zachovaj si to. Ak nebude o niekoľko dní lepšie, musíme sa pokúsiť o niečo inšie, len ty ku mne prijdi zase.“

Viktorka odišla s radostnejšou mysľou a dúfala, že jej bude zase dobre a ľahko, ako jej bývalo predtým. Druhý deň jej priniesla kováčka niečo v červenej handričke zašitého a zavesila to sama dievčaťu na hrdlo a prikázala jej, aby to od seba nedávala, ani to dakomu ukazovala. Pred večerom, keď žala trávu, zhliadla síce, že tam neďaleko za stromom ktosi stojí, cítila, že sa jej krv ženie do tvári, ale sa zmužila, neobzrela sa ani raz a ako bola hotová s prácou, chvátala domov, ako by za ňou horelo. Tretí deň bola nedeľa. Matka piekla koláče, tatík šiel pozvať pána kantora a niekoľkých starých súsedov na odpoludnia a po dedine ľudia sostrkovali hlavy, a sdeľovali si: „U Mikšov bude pýtanka!“

Odpoludnia prišli do dvora traja mužskí vo sviatočných kabátoch, dvaja mali rozmajrín na rukávoch. Hospodár ich privítal na prahu a čeliadka stála pod stenou a želala:

„Daj vám pán Boh mnoho šťastia!“

„Daj to pán Boh!“ odpovedal pytač za otca a za syna.

Ženích vošiel posledný cez prah a tam von ozývaly sa ženské hlasy: „Poriadny to mládenec, ten Toník, hlavu nesie ako jeleň a aký to má krásny prút rozmajrínu na rukáve, len kde ho kúpil?“ A zase mužské hlasy odpovedaly: „Čo len to, ten si môže hlavu vypínať, keď si odvedie z dediny najlepšie dievča, najlepšiu tanečnicu, dobrú gazdinú a k tomu i zámožnú. Tomu je hej!“ Tak si mysleli v dedine i mnohí rodičia a hnevali sa, prečo Viktorka volila práve z druhej dediny, prečo jej nebol ten a ten dosť dobrý, načo tá náhlosť a tie vrtochy a všeličo, ako to už pri takých príležitostiach býva.

Do večera bolo po námluvách. Pán kantor napísal svadobnú smluvu a rodičia podpísali ju troma krížikami miesto mien, ktoré pán kmotor pripísať musel a Viktorka dala Toníkovi ruku na to, že o tri týždne bude jeho ženou. Druhý deň prišly kamarátky, aby jej vinšovaly šťastie a keď vyšla Viktorka na rad, všade ju pozdravovali: „Daj ti pán Boh šťastie, mladá nevesta!“ Ale mládež, keď začala: „Škoda ťa, Viktorka, bude od nás, prečo odchodíš, Viktorka?“ tu jej vstúpily slzy do očí.

Niekoľko dní bola Viktorka veselšia a keď musela ísť von z dediny, šla bez bázne, ktorou bola dotedy obkľúčená, dokiaľ ešte škapuliar od kováčky nemala a nebola zasnúbená. Zdalo sa jej, že všetok strach z nej spadol, a ďakovala za to pánu Bohu a kováčke, ktorá jej tak dobre poradila. Tá jej radosť ale nemala dlhého trvania.

Jedného dňa sedela so svojím snúbencom podvečer v sade. Rozprávali si o svojom budúcom hospodárení spolu a o svadbe. Tu sa náhle Viktorka zamlčala, oči mala uprené do krovia pred sebou a ruka sa jej triasla. „Čo ti je?“ opytuje sa ženích zadivený.

„Pozri medzi tie ratolesti naproti, nevidíš tam ničoho?“ šepkala Viktorka.

Mladý zať sa podíval a riekol: „Ja nevidím ničoho a čo si ty tam videla?“

„Mne sa zdalo, že sa na nás díva ten čierny vojak,“ šepkala Viktorka ešte tichšie.

„No, počkaj, tomu urobíme koniec!“ — vykríkol Toník, vyskočil a prehľadal všetko, ale darmo, nevidel nikoho. „Ja mu to ale nedarujem, ak sa bude naveky na teba dívať, zasolím mu to!“

„Nezačínaj s ním žiadne hádky, Anton, za to ťa prosím, to vieš, vojak je vojak. Sám otec bol na Červenej Hore a bol by za to i niečo dal, keby ho tamojší dôstojník z našej dediny odoslal, ale on povedal, že to urobiť nemôže, ani keď by to chcel, a že je to vôbec nie priestupok, keď sa mužský zahľadí na dievča. Tam počul otec medzi vojakmi i to, že je vraj, ten vojak z rodu veľmi bohatého a že sa dal sám medzi vojakov — a že môže ísť preč, kedy chce. To by si pekne pochodil, keby si chcel s takým niečo započať!“ Tak hovorila Viktorka Toníkovi a on jej sľúbil, že nechá vojaka byť vojakom.

Na Viktorku ale prichodily od toho večera zase predošlé ťažké chvíle a akokoľvek s dôverou pritiskla ochranný škapuliar k srdcu, predsa kedykoľvek boly tie nešťastné oči na blízku, ono, to srdce neprestávalo jej nepokojne biť. Viktorka šla zase na radu ku kováčke. „Ja neviem, to je azda už trest od pána Boha na mňa uložený, že mi to, čo ste mi dali, nič neplatí. Veď som vás predsa vo všetkom poslúchla,“ nariekala Viktorka.

„Nechaj len, dievčička, nechaj, veď mu ja posvietim — a že by hneď bol sám ancikrist. Musím ale skorej mať od neho dve veci. Kým si ich opatrím, chráň sa ho, ako len môžeš. Modli sa ku anjelovi strážcovi a za tie duše v očistci, za ktoré sa nikto nemodlí. Keď niektorú vykúpiš, bude za teba orodovať.“

„Však to je najhoršie, kmotra, že sa nemôžem už pokojnou mysľou ani pomodliť!“ plakalo dievča.

„Vidíš, dievka moja, vidíš, prečo si to tak dlho nechala, až ťa tá zlá moc premohla. No, ale dá pán Boh, že toho diabla premôžeme.“

Viktorka sobrala všetku svoju silu, modlila sa vrúcne a keď chcely myšlienky inam zabiehať, hneď si myslela na umučenie Pána, na pannu Máriu, aby len tá zlá moc odstúpila. Chránila sa jeden, dva dni; tretí deň ale vyšla si na najzadnejší koniec otcovho poľa na ďatelinu; parobkovi prikázala, aby skoro prišiel za ňou, že sa s kosením poponáhľa. Šla tam, kráčala ako srnka ľahkým krokom, až sa ľudia zastavovali — a dívali sa, ako pekne jej to sluší. Tak šla tam a domov priviezol ju sluha na zelenej ďateline bledú, poranenú. Mala nohu zaviazanú tenkou, bielou šatočkou a museli ju zniesť dolu s voza a do stavänia. „Rodička Svätohorská!“ bedákala matka, „dievča, čo sa ti stalo?“

„Zabodla som si do nohy tŕň, hlboko, prišlo mi od toho zle. Doneste ma do komory, ja si ľahnem,“ prosila Viktorka.

Doniesli ju na lôžko a otec bežal hneď pre kováčku. Kováčka pribehla ako na koni a s ňou húf nezvaných kmotričiek, ako to už býva. Jedna radila materie líčko, druhá rutu, tretia zariekať, štvrtá kädiť, kováčka ale sa nedala mýliť a prikladala na opuchnutú nohu zemiakový škrob. Potom poslala všetky preč, uvoľujúc sa, že bude sama Viktorku liečiť a že bude zase onedlho všetko v poriadku.

„Povedz mi, dievča, ako to bolo, ty’s dáka zľakaná? A kto ti, hľa, zaviazal nohu tým bieluškým tenunkým ručníčkom? Ja som ho radšej schovala, aby ho tie treperendy nevidely,“ povedala opatrná kováčka, ukladajúc jej nohu do postele.

„Kam ste ho dali, kmotra?“ rýchlo spýtala sa Viktorka.

„Máš ho pod poduškou.“

Viktorka siahla pre šatočku, prezerala krvavé škvrny na nej, dívala sa na vyšité meno, ktoré neznala a tvár sa jej menila z bleda do červena.

„Dievča, dievča, ty sa mi nepáčiš, čo si mám o tebe myslieť?“

„Myslite si, že ma pán Boh opustil, že som ztratená na veky vekov, že mne niet pomoci.“

„Iste má horúčosť a balušé,“ myslela si kováčka a siahla Viktorke na tvár. Ale jej líčka boly studené a ruky boly tiež studené a len oči dievčaťa horely, obrátené na ručníček, ktorý pred sebou oboma rukama držala.

„Počujte, kmotra,“ začala ticho, „ale nikomu to nehovorte, poviem vám všetko. Po tie dva dni som ho nevidela, veď viete, koho myslím — ale dnes, dnes mi od rána v ušiach znelo: „Iď na ďatelinu, iď na ďatelinu,“ ako by mi to niekto pošepkával. Ja som vedela, že je to nejaké pokušenie, lebo on tam najviac býva, blízko poľa, sedáva pod stromom na stráni, ale predsa mi to nedalo pokoja, až som vzala plachtičku a kosu. Na ceste mi prišlo na um, že som sama svojim škodníkom, ale v ušiach mi to šepkalo: „Choď len, choď na ďatelinu, kto vie, či tam bude; prečo by si sa bála, veď príde za tebou Tomeš.“ Tak mňa to popoháňalo až na pole. Pozrem ku stromu, nikto tam. „No, keď je tam nie, tak je vyhrané,“ myslela som, vzala kosu a chcela som kosiť. Tu mi napadlo, aby som zkusila svoje šťastie. Chcela som najsť štvorku — ďatelinku a pri tom som myslela: „Ak ju najdeš, tak budeš s Antonom šťastná.“ Hľadám, hľadám, div, že som na ďateline oči nenechala, ale nič som nenašla. Tu mi prišlo podívať sa na stráň a koho tam pod stromom vidím — vojaka! Rýchle sa obrátim preč, ale v tom okamihu stúpila som do tŕnia, čo u cesty ležalo a nohu som si poranila. Nekričala som, ale od boľasti mi v očiach mrkalo a ja som klesla na zem. Ako vo sne som videla, že ma bral niekto na ruky a odnášal, až mňa potom silná bolesť prebudila. U potoka kľačal vojak, smáčal v ňom svoj biely ručníček a ovinul mi ho okolo nohy. Pane Bože, čo bude s tebou ďalej, teraz nemôžeš tým očiam ujsť. Najlepšie, keď sa nebudeš do nich dívať! Dosť ma bolesť trápila, hlava sa mi až motala, ale ani som nešpetla, oči neotvorila. Kládol mi svoju ruku na čelo, bral ma za ruku; mňa prechádzal mráz, ale som mlčala. Potom ma pustil a začal ma kropiť vodou do tvári, dvíhal mi hlavu; čo som mala robiť, musela som predsa otvoriť oči. — Ach, moja milá kmotra, tie jeho oči na mňa zasvitly ako to božie slnko; ja som musela svoje zakryť! A čo to všetko pomohlo, keď začal ku mne hovoriť! — Och, vy ste mala pravdu, milá kmotra, že očaruje i hlasom; mne zaznieva ustavične v ušiach jeho hlas, jeho slová mi znejú, keď mi riekol, že ma miluje, že som jeho blaho, jeho nebo!“

„Aké sú to hriešne slová, to je vidieť diabolské osídla, ktorému človeku by také reči napadly! — Nešťastná dievka, čo si to myslela, že’s mu uverila!“ bedákala kováčka.

„Bože, akože mu neuveriť, keď vám povie, že vás miluje!“

„Leda povedali, čo je ale do toho, samé balamutenie. Chce ťa pripraviť o rozum!“

„Ja som mu to tiež povedala, ale on sa mi Bohom a dušou veril, že mňa miloval hneď od prvého videnia a že sa len preto vyhýbal hovoriť so mnou a povedať mi to, preto že ma nechcel pripútať ku svojmu nešťastnému osudu, ktorý ho všade prenasleduje, ktorý mu nedovolí šťastie jeho požívať. Oh, ja neviem, čo mi všetko rozprával, bolo to až do plaču. Ja som mu všetko verila, povedala som mu, že som sa ho bála, že zo samého strachu som sa s druhým zasnúbila, sverila som sa mu, že nosím na srdci škapuliar a keď ho žiadal, dala som mu ho,“ dokončila Viktorka.

„Ó, ty môj Spasiteľu!“ bedákala kováčka, ona mu dá svätený škapuliar, ona mu dá vec na svojom tele sohriatu! Už si v jeho moci, už ti ani pán Boh z jeho drápov nepomôže, už ti počaril dočista!“

„On povedal, že to kúzlo je láska a inšie aby som neverila,“ ozvala sa zase Viktorka.

„Áno, áno, hovoria — láska; ja by som mu povedala čo je láska; ale už je všetko darmo, čo si to len urobila; veď je to priepasník, a on ti bude teraz krv z tela ssať až ti ju všetku vyssaje, zadlávi ťa a duša tvoja nebude mať ani po smrti pokoja. A aká si mohla byť šťastná!“

Viktorka sa kmotriných slov zdesila, o chvíľu ale povedala: „Už je darmo; ja pôjdem za ním a keby ma aj do pekla zaviedol. Už je darmo; prikryte ma, zima mi je!“ žiadala po krátkom pomlčaní.

Kmotra nahádzala na ňu perín, kde aká bola a Viktorke bola len zima a už ani slova nepovedala.

Kováčka mala Viktorku skutočne rada — a čo sa aj bola na ňu rozhnevala, že dala škapuliar z rúk, predsa ju osud dievčaťa, ktoré držala za ztratené, zarmucoval. O všetkom tom, čo jej Viktorka sdelila, nesverila sa nikomu.

Viktorka ležala od toho dňa ako zabitá. Nehovorila, len ako vo sne slová nesrozumiteľné, nežiadala si ničoho, nevšímala si nikoho. Kováčka sa od nej ani nepohla a vynaložila všetko svoje umenie na to, aby dievčaťu pomohla. Ale nič nepomohlo a rodičia boli každým dňom smutnejší a snúbenec odchádzal každým dňom tesklivejší. Kováčka krútila hlavou a myslela si: „Toto je nie samo sebou; ako by to bolo, žeby žiadon z tých prostriedkov nepomohol, čo už koľkým pomohlo. Ale ten vojak jej to porobil a to je to!“ Také boly jej myšlienky vo dne, v noci — keď raz v noci náhodou vykukla z okienka na komore a videla v sade pod stromom stáť zahaleného mužského, ktorého oči obrátené k nej svietily ako dva žeravé uhlíky — ona sa aspoň dušila, že tak bolo, — bola istá, že jej mienka je pravdivá.

Mala teda veľkú radosť, keď jedného dňa Mikeš priniesol domov tú zprávu, že jágri dostali rozkaz k odchodu. „Pre mňa mohli si tu ostať všetci, ale že ten jeden odíde, mi bolo milšie, ako čo by mi dakto stovku vysádzal. Toho nám tu bol čert dlžen. Mne sa všetko zdá, čo je u nás, že Viktorka nie je ako bývala — a že jej predsa porobil!“ hovoril otec a matka, i kováčka prisvedčila. Kováčka sa úfala, že po odstránení tej diaboľskej moci sa všetko k dobrému obráti.

Vojaci odišli. Tú samú noc bolo Viktorke tak zle, že kováčka chcela poslať pre kňaza; ale k ránu jej bolo lepšie a vždy lepšie a lepšie, až o niekoľko dní sama vstala z lôžka. Kováčka si ovšem sama sebe pričítala to zlepšenie, že sa zbavila diaboľskej moci, ale predsa rada počúvala, keď ľudia povedali: „Tá kováčka, to je rozum; keby tej nebolo, už by Viktorka viac nechodila.“ A keď to už tak všade počula, uverila konečne i sama, že svojím umením dievča zachovala.

Ale nebolo ešte vyhrané. Viktorka síce chodila, šla už i na dvor, ale každému zdala sa byť cudzou. Posiaľ nehovorila a nikoho si nevšimla — a jej pohľad bol zkalený. Kováčka ale všetkých tešila tým, že sa to podá a neuznávala za potrebné, aby sa u nej bdelo. Marienka spala s ňou v komore zase ako predtým.

Prvú noc, keď boly dievčatá samé, sadla si Marienka ku Viktorke na posteľ a milým hlasom — je to veľmi dobrá duša, — spýtala sa jej, prečo je taká divná a či jej dačo chybí? Viktorka sa na ňu zahľadela a nepovedala nič.

„Vidíš, Viktorka, ja by som ti rada voľačo povedala, ale bojím sa, aby si sa nenahnevala.“

Viktorka pokrútila hlavou a riekla: „Len povedz, Marienka!“

„Večer, prv, ako vojaci odišli,“ začala Marienka; sotva ale dopovedala, chytila ju Viktorka za ruku, a strmo sa spýtala: „Vojaci odišli? a kam?“

„Preč, to neviem.“

„Chvála Bohu!“ vzdychla si Viktorka a položila sa nazpäť do podúšok.

„Tak počúvaj, Viktorka, ale sa mi nenahnevaj; ja viem, že si ty toho čierneho vojaka nemohla vystáť! a že mi to budeš zazlievať, že som sa s ním shovárala.“

„Ty si sa s ním shovárala?“ spurne na ňu dorážala.

„Nože, ako som mu mohla odopreť, keď ma tak prosil; ale ja som sa naň neohliadla, bála som sa ho. On často obchádzal okolo stavänia, ale ja som ušla, až ma v sade dostihol. Dával mi akési zelinky a prosil, žeby som ti ich uvarila, že ti bude lepšie; ja som mu ale povedala, že od neho nič neprijmem; bála som sa, aby ti neposlal laskavca. Keď som zelinky vziať nechcela — a nechcela, povedal: „Tak mi aspoň to sprav k vôli a povedz Viktorke, že odchodím, ale že nikdy na svoj sľub nezabudnem; tak aj ona nech nezabudne, že sa sídeme!“ To som mu sľúbila a teraz ti to sdeľujem. Ale nič sa neboj, však on viac nepríde a budeš mať pokoj od neho,“ mienila Marienka.

„Dobre, Marienka, dobre, si dobrá; zdravas’ vykonala. Choď teraz spať, choď!“ povedala jej Viktorka a pohladila okrúhle ramienko. Marienka urovnala jej pod hlavou podúšku, dala dobrú noc a ľahla si.

Ráno, keď sa Marienka prebudila, bola Viktorkina posteľ už prázdna. I myslela si, že šla do izby po svojej obyčajnej práci, ale ona nebola ani v izbe a vo dvore jej tiež nebolo. Rodičom to bolo divné, poslali hneď ku kováčke, či snáď s tou nešla, ale ani tam jej nebolo. „Tak, kde sa podela?“ spytoval sa jeden druhého — a prehľadávali každý kút. Poslali sluhu i ku ženíchovi. Keď nikde nebola a keď aj ženích prišiel zo súsednej dediny — a tiež o nej nevedel, len vtedy vyrukovala kováčka von s farbou a povedala: „Ja myslím, že ušla za vojakom!“

„To je nie pravda!“ kričal Toník.

„To sa mýlite,“ mienili rodičia, veď ho nemohla vystáť, ako by to mohlo byť?“

„No, už je to tak — a nie inak,“ tvrdila kováčka a rozprávala zväčša, s čím sa jej bola Viktorka sverila.

I Marienka začala rozprávať, čo bola sestre včera večer sdelila a konečne, keď sa pridalo jedno ku druhému, vysvitlo všetkým, že Viktorka šla za vojakom, lebo nemohla odolať tajnej diabolskej moci, ktorá nad ňou vládla. „Jej vinu nedávajme, ona za to nemôže, len to, že sa mi mala skorej zdôveriť, dokiaľ som jej mohla ešte pomôcť. Ale už je pozde, on jej porobil — a dokiaľ on bude chcieť, musí za ním chodiť. A keby ste teraz pekne za ňou šli a domov ju priviedli, musí zase za ním,“ tak rozhodla kováčka.

„Ja predsa len pôjdem za ňou, ako je tak je. Azda si dá povedať, ona bola vždy dobré dievča,“ umienil si otec.

„Ja pôjdem s vami, otec!“ zvolal Toník, ktorý všetko počúval, ako bez seba.

„Ty ostaneš doma!“ určite rozhodol sedliak. „Keď je človek v hneve, neradí sa s rozumom, snadno by si sa mohol dostať do chládku, alebo do bieleho kabáta. K čomu by to viedlo; ty si dosť zkúsil ten posledný čas i s nami, nespor si väčšie bolesti. Tvojou ženou už byť nemôže, to vypusť z hlavy. Ak chceš počkať rok na Marienku, dám ti ju, je to dobrôtka. Rád by som ťa mal za syna, ale nútiť ťa nebudem, urob si, ako ti rozum káže.“ — Všetko to plakalo, otec ale ich tešil. „Neplačte, už je darmo, ak ju neprivediem nazpäť, musíme ju poručiť pánu Bohu.“

Tatík vzal na cestu niekoľko rýnskych na trovy, poručil domácim čo sa má robiť a vydal sa na cestu. Po ceste dopytoval sa všade, či ľudia videli takú a takú osobu, opísal dcéru od hlavy po päty, ale nikto podobnej nevidel. V Jozefove mu povedali, že streľci odišli do Hradca, v Hradci mu sdelili, že ten čierny vojak sa dostal ku druhému oddeleniu, ba že chcel aj vystúpiť. Kam šiel, to povedať nemohol ten vojak, bol to práve ten, ktorý býval v Mikšovom dome. To ale istil, že Viktorku nikto nevidel. Mnohí mu radili, že bude najlepšie, keď pôjde na úrad, ale gazda nechcel mať s úradmi do činenia. „S úradmi nechcem začínať,“ hovoril, „nechcem, aby mi ju priviedli šupom ako pobehlicu a aby prstom na ňu ukazovali. Tú hanbu jej neurobím. Nech je, kde je, všade je v rukách božích, bez jeho vôle nespadne jej ani vlas s hlavy. Ak sa má vrátiť, vráti sa, poručeno pánu Bohu. Roztrubovať po svete ju nedám.“

Na tom sa rozhodol. Vojaka poprosil, aby Viktorke, keby ju videl, alebo o nej dačoho vypátral, dal vedieť, že on, otec, ju hľadal a keby chcela prísť domov, aby jej za dobré slovo a za peniaze zaopatril človeka, ktorý by ju domov doviedol. Jáger mu všetko prisľúbil, veď užil u neho dobrých časov a sedliak sa vrátil domov, upokojený vo svojom svedomí, že všetko vykonal, čo mohol.

Plakali všetci pre Viktorku, dávali na omše, i na modlenie, ale keď prešlo polroka, trištvrte roka a ešte nebolo o nej ani chýru, ani slychu, hovorilo sa o nej, ako o nebohej. Uplynul i rok!

Jedného dňa priniesli pastieri do dediny novinu, že videli v panskej hore ženu, ktorá je práve tak veľká a také čierne vlasy má, ako Viktorka. Hneď bežala čeliadka od Mikšov do hory, prebehali ju krížom-krážom, ale o podobnej osobe ani pamiatky.

Bol som vtedy prvý rok mládencom tu u môjho predchodcu, nebožtíka testa. Počuli sme tiež o tom a starý mi povedal, keď som šiel druhý deň do hory, aby som sa poobzeral, či by som nevidel takú osobu. A v skutku, ešte ten istý deň videl som na stráni, práve nad Mikšovým poľom, pod dvoma jedľami, ktoré sa dovedna spletajú, sedeť prostovlasú ženskú. Viktorku som skorej znal, ale v tej spustošenej, zvlčenej postave som ju ťažko poznať mohol. Ale bola to ona! Jej šaty maly panský kroj a musely bývať pekné, ale teraz boly už sodrané. Z jej postavy som usúdil že je matkou! Tíško som odišiel so svojho miesta a ponáhľal sa domov ku svojmu starému. Ten to zase šiel zvestovať na Žernov. Rodičia náramne plakali a radšej by ju boli poručili pánu Bohu. Ale čo robiť! Ostali sme na tom, že budeme pátrať, kam chodí, kde spí, aby sme ju ukrotili. Jedného dňa prišla pred večerom na Žernov až ku otcovmu majetku do sadu. Sadla si pod strom, kolená objala rukami, bradou sa o ne oprela a tak sedela, dívajúc sa uprene na jedno miesto. Matka chcela k nej pristúpiť, ale ona sa rýchlo vzchopila, preskočila plot a hajde, do hory! Môj starý radil, aby sa jej položilo jedlo a nejaké šaty do hory k jedliam, že to zbadá, a Mikšovci priniesli hneď čo uznali za potrebné. Ja sám som to tam položil. Druhý deň idem pozrieť — chybelo tam z jediva len chlieb a zo šatstva sukňa, lajblík a košeľa. Ostatné tam bolo ešte i na tretí deň. Vzal som to preč, aby to iný nepovolaný neodniesol.

Dlho sme nemohli vyskúmať, kde nocuje, až som vyčíhal, že pod troma jedľami v malej jaskyni, snáď tam niekdy kamen lámali. Vchod je zarastený chrastím, že by to neznámy nenašiel a ešte ho zatarasila chvojinou. Raz som tam vliezol. Jeden, alebo dvaja ľudia sa tam zmestia — a Viktorka nemá tam ničoho, než suchého steliva a machu. To je jej posteľ. Známi i neznámi, ba i otec a Marienka, ktorá bola už Toníkovou verenicou, číhali na ňu kade-kde, radi by sa jej boli prihovorili a ju priviedli do domu, ale ona vyhýbala sa príliš ľuďom a vo dne jej málo kedy bolo vidieť.

Keď zase raz pred večerom prišla ku domu si sadnúť, pristúpila Marienka tichúčko ku nej a svojim lichotivým hláskom prosila: „Poď, Viktorka, poď so mnou do komory spať, už si dávno so mnou nespala; cnelo sa mi po tebe a všetkým!“ Viktorka sa na ňu podívala, dala sa vziať za ruku, nechala sa viesť až do pitvora, zrazu ale sa vytrhla a preč. Zatým ju niekoľko dní nevideli na blízku.

Raz v noci stál som na postriežke na stráni nad Starým bielidlom; mesiac svietil ako vo dne. Tu vidím vychádzať z hory Viktorku: Ide a nesie ruky pod prsami založené, hlavu schýlenú a beží tak ľahko, až sa človeku zdá, že sa zeme nedotýka. Tak isto utekala z hory a zrovna k splavu. Ja som ju vtedy často vídával u vody sedeť, alebo na stráni pod tým veľkým dubom a tak som si toho hneď nepovšimnul. Ale keď som sa dobre prezrel, vidím, že čosi do vody zahadzuje a počujem, ako sa divoko zasmiala, až sa mi vlasy ježily. Môj pes začal hrozne zavýjať. Ja som sa vtedy hrúzou triasol. Viktorka si sadla na parez a spievala; nerozumel som ani slova, ale nóta bola k ukoliembavke, čo spievajú matky deťom:

Spi, dieťatko, spi, zažmúr očičky, Pán Boh bude s tebou spati, anjelíčky kolembati — spi, dieťatko, spi!

Tá nóta tak žalostne zaznievala v noci, že som zdesený sotva na mieste vydržal. Dve hodiny sedela a spievala. A od tej doby je každý večer až do noci pri splave a spieva vždy tú ukolembávku. Ráno som to môjmu starému sdelil, ale tomu hneď napadlo, čo asi hodila do vody — a vskutku tak bolo. Keď sme ju zase videli, bola postava zmenená. Matka sa desila, i ostatní, ale čo platno! Nevedomosť hriech nečiní! — Pomaly sa navykla chodiť i k naším dverám, obyčajne keď ju hlad dohnal; ale, ako teraz robí, tak i vtedy: prišla, postavila sa statne — a nič. Ale moja žena — vtedy ešte bola dievčina — hneď jej dala niečo zajesť; vzala to mlčky a utekala do hory. Keď idem horou a stretnem sa s ňou, podám jej chleba, ona ho vezme, ale keby som sa chcel s ňou shovárať, utečie a nevezme ničoho. Kvetiny má zvlášte rada, jestli nenesie kytku v ruke, má ju za lajblíkom, ale keď vidí dieťa, alebo niekam príde, rozdá ich. Či vie čo robí? — Kto to môže vedieť? Sám by som rád vedel, čo sa v tej poblúdilej hlave deje, ale kto by to mohol vysvetliť — a ona ťažko kedy!

Keď mala Marienka s Toníkom svadbu a na sobáš šli na Červenú Horu, pribehla Viktorka — Boh zná, či náhodou, alebo o tom počula — do domu. Mala v zástere kvetiny; ako prišla k prahu, rozhodila kvetiny po dvore. Matka sa pustila do plaču, priniesla jej von koláče a čo dobrého mali, ale ona sa obrátila a ušla.

Otec sa nad tým veľmi trápil; mal ju rád. Tretí rok umrel. Ja som bol práve v dedine, Toníkova žena i on s plačom sa ma opytovali, či som nevidel Viktorku. Radi by ju boli dostať do domu, ale nevedeli ako. Otec, vraj, nemôže skonať a všetci súdili, že ona mu dušu drží. Vrátil som sa do hory, že ak by som ju kde videl a myslel som, že jej to poviem, či mi rozumie, či nie. Sedela pod jedľami; ja okolo nej, akoby nič — a len tak mimochodom, aby som ju nesplašil, hovorím: „Viktorka, tatík umiera, mohla by si ísť domov.“

Ona nič, ako by nepočula; darmo je, myslím si a idem to povedať do dediny. Ešte sa shováram s Marienkou na prahu, volá sluha: „Viktorka ide naozaj do sadu!“

„Toník vyvolaj kmotry a schovajte sa, nech ju nesplašíme,“ povedala Marienka a šla do sadu.

O chvíľku viedla Viktorku mlčky do izby. Tá si hrala s vesienkou (kaška) — a tie krásne ale zmútené čierne oči z kvietka ani nepozdvihla. Marienka ju viedla ako slepú babu. V izbe bolo ticho. S jednej strany postele kľačala matka, pri nohách jediný syn; starý mal ruky složené cez prsá, oči boly obrátené už do neba, zápasil so smrťou. Marienka priviedla Viktorku až ku samej posteli; umierajúci obrátil oči po nich a blahý úsmev prelietol mu tvárou. Chcel ruku zodvihnúť, ale nemohol. Viktorka azda myslela, že dačo chce, položila mu do ruky vesienku. Ešte raz pozrel chorý na ňu, vzdychol a bolo po ňom. Priniesla mu šťastnú hodinku. Matka sa pustila do náreku; a ako Viktorka počula toľko hlasov, dive sa do okola obzrela a hybaj von dvermi.

Neviem, či ešte bola kedy v rodičovskom dome. Za tých pätnásť rokov, čo tu v hore býva, počul som ju len raz hovoriť. Nezabudnem to do smrti. Raz som šiel dolu ku mostu, po hradskej šli panskí paholci s drevom, po lúke vidím ísť Zlatohlávka. To bol pisár zo zámku, dievčatá prezývaly ho tak, preto, že jeho nemecké meno pamätať nechcely a že mal veľmi krásne polodlhé vlasy, zlatistej farby. Bol Nemec. Šiel po lúke a že bolo teplo, sňal čiapku a šiel prostovlasý.

Tu naraz, ako by s neba spadla, vyrúti sa naň odnekiaľ Viktorka, siahla mu do vlasov, začne ho trhať a lomcovať ním, zrovna akoby to bol panák z marcipánu. Nemec kričal, čo mu hrdlo stačilo, ja letím s kopca dolu, ale Viktorka len soptila, hrýzla ho do rúk a hlasom plným besnoty kričala: „Teraz ťa mám v moci, ty hade, ty diable! Ja ťa roztrhám! Kam’s dal môjho milého, ty diable? Diable, daj mi ho! a tak sa rozbesnila, že len sípala, že ju ani rozumeť nebolo. Nemec jej nerozumel, bol ako zmámený. Ale neboli by sme ju ani dvaja zdolali, keby nebolo paholkov. Videli tú ruvačku, pribehli na lúku a len vtedy sme jej chudáka pisára vyrvali z rúk. Keď sme ju ale chceli chytiť, vytrhla sa nám veľkou silou, utekala k lesu a odtiaľ hádzala skalami po nás a zlorečila, až sa oblaky otriasaly. Potom som ju viac dní nevidel.

Nemec od toho ochorel a tak sa Viktorky bál, že radšej odtiaľto odišiel. Dievčatá sa mu vysmialy, ale čože, kto ujde, ten vyhrá — a i bez neho sa bude rodiť na poli. Nezacnelo sa nám ešte po ňom.

No tak, babička, tu máte celú históriu o Viktorke, ako som to počul z čiastky od nebohej kováčky, z čiastky od Marienky. Čo sa okrem toho dialo kto to vie, ale podľa všetkého sa muselo zle diať a kto tú dušu na svedomí má, ten si to odpyká.“

Babička si utrela uslzenú tvár a povedala s prívetivým úsmevom: „Tak vám pekne ďakujem; zdraví rozprávali. To sa musí dať, že pán kmotor vie rozprávať ako dáky pismár, človek by ho počúval a počúval a zabudol by, že je slnce za horami.“

Pri tom ukázala babička na tiene, ktoré sa izbou stlaly a skladala vretienko.

„Zdržte sa malú chvíľku, kým nasypem drôbeži, aby som vás mohla s kopca vyprevadiť,“ prosila horárka a babička vďačne počkala.

„A ja pôjdem s vami až ku mostu, musím ešte do hory,“ riekol horár, vstávajúc od stola.

Pani horárka bežala pre zrno a po malej chvíľke ozvalo sa na dvore hlasité volanie: „Na, puť, puť, puť, puť, puť“ a hydina slietala so všetkých strán. Najprvší bol kŕdel vrabcov, ako by to volanie im platilo. A pani horárka tiež podotkla: „No vy ste najprednejší,“ ale oni si z toho nič nerobili.

Babička stála na prahu a držala deti pri sebe, aby drôbež nesplašily, na ktorú sa ona s patrnou záľubou dívala. Čo tu bolo toho drobizgu! Biele i sivé husi s húsatkami, kačice s kačičkami, čierne kačice turkine, krásne sliepky doma vychované i tyrolky na vysokých nohách, chocholaté s rozšuchoreným náhrdelníkom. Pávi, perličky, morky s moriakom, ktorý hudrkoval a sa nadúval, ako by na ňom kto vie čo záležalo, holubi obyčajné a kostrbaté. Všetko sa to strkalo na jednu hromadu, hnalo sa to po zrnu, šlapali si na päty, jeden skákal cez druhého, podliezal a preliezal, kde sa dalo a vrabci, tí uličníci, keď mali plné žalúdky, skákali hlúpym husám a kačiciam po chrbtoch. Neďaleko sedely zajačky, krotká veverička dívala sa s gaštanového stromu, majúc chvostík nad sebou prehrnutý ako prilbicu. Na plote zase sedela mačička a dívala sa chtivým okom na vrabcov. Srna sa nechala od Barunky škrabať po hlave, psi ale sedeli tíško okolo detí, lebo pani horárka držala v ruke prútik. Predsa ale, keď sa čierny kohút rozohnal po húsati, ktoré mu vzalo zrno zpred samého zobáka — a húsa utekajúc okolo samého čumáku Hektorovi prebehlo, nemohol sa zdržať, aby nechňapol po ňom.

„Viďme ho,“ skríkla gazdiná, „starého osla, ako si bude zahrávať. Tu máš na pamiatku!“ a šibla ho prútikom.

Zastydel sa Hektor pred svojimi mladšími druhmi za to zahanbenie a so sklopenou hlavou utiahol sa do pitvora. Ani je nie lepší ako je táta. Hektor bol totiž táta Sultánov, ktorý zadrhol babičke toľké krásne káčatká.

Bolo po kŕmení. Drôbež odobrala sa na pánty. Deti dostaly od Frantíka a Bertíka krásne pávie perá, pani horárka dala babičke násadky od tyroliek, vzala Anušku na ruky, pán horár si prehodil pušku cez plece, zavolal na Hektora a vybrali sa z prívetivého stavänia. Srna šla s nimi ako psík.

Pod kopcom dala pani horárka všetkým dobrú noc, šla s deťmi nazpäť, pri moste podal horár babičke svoju opálenú pravicu a šiel do lesa. Ján díval sa za ním chvíľku, potom riekol Barunke: „Keď budem troška väčší, budem chodiť s pánom Beyerom a tiež budem chodiť na postriežku.“

„Ale to aby s tebou ešte niekoho poslali, veď sa ty bojíš lesných žien a ohnivých mužov!“ vysmiala ho Barunka.

„Ach, čože ty vieš,“ durdil sa Janko na ňu, „keď budem väčší, nebudem sa báť!“

Babička ale, ako šla okolo splavu, obzrela sa na obrastlý parez, pomyslela si na Viktorku a vzdychla: „Úbohé dievča!“

7. kapitola

Druhý deň pred poludním vyhrnula sa babička s deťmi zo dverí. „Žeby ste sa mi slušne chovaly,“ prikazovala matka vyprevádzajúc deti cez prah. „žeby ste mi v zámku na nič nesiahaly a pani kňažne pekne bozkajte ruku!“

„Veď mi to dáko spravíme,“ uisťovala babička.

Deti boly ako kvietky a babička tiež mala sviatočný oblek; mezulánku hrebíčkovej farby, bielu zásteru ako ľad, damaškový kabátik nebovej farby, čepec s holubičkou, na hrdle granáty s toliarom. Pod pazuchou si niesla plachietku so sebou.

„Načo máte plachietku so sebou, pršať nebude, je vyjasnené,“ mienila pani Prošková.

„Človek je jako bez ruky, keď nieto čo držať, je to už zvyk, aby som si niečo niesla,“ riekla babička. — Zatočili okolo záhradky úzkym chodníkom.

„Teraz kráčajte pekne, jeden za druhým, aby ste sa v tráve nezarosili. Ty Barunka, choď napred, Adelku povediem ja, ona nevie dávať pozor na cestu!“ rozkazovala babička, berúc Adelku za ruku, ktorá sa s veľkým zaľúbením po sebe obzerala. V sade skákala Čierna, Adelkina to sliepočka, jedna z tých štyroch, čo babička priviezla deťom z pohorskej dediny. Babička ju tak ochočila, že zobala deťom z ruky — a vždy, keď sniesla vajíčko, pribehla si k Adelke pre kúsok žemle, ktorý jej dievča od svojich raňajok nechávalo.

„Choď si k maminke, Čierna, ja som ti tam nechala žemľu, ja idem k pani kňažne!“ volala Adelka na kuričku, tá ale, akoby nerozumela, hnala sa úprkom k nej a chcela ju zobákom ťahať za šaty.

„Či nevidíš, hlúpa, že mám biele šaty? Heš ššš!“ odháňalo ju dievčatko, ale sliepka nechcela odíst až babička plachtičkou plácla po krýdlach.

Šli zase kúsok ďalej. Tu, nástojte, nová nehoda hrozila bielym šatám. So stráni ženú sa oba psi, prebrodia jarok, na brehu sa trocha otrepú a jedným skokom sú u babičky.

„I, vy zatrolenci, kto po vás poslal? Hneď sa mi practe!“ hnevala sa babička a pohrozila sa im. Psi, ako počuli hnevivý hlas babičkin a vystretú ruku s plachtičkou, zarazili sa, mysliac: čože to má byť? — Deti tiež tak na nich šomraly a Janko zodvihol si skalku a chcel medzi nich hodiť, ale skalka zalietla do vody. Psi uvyknutí prinášať hodené im veci aj z vody, domnievali sa, že sa deti chcú s nimi zahrávať, hnali sa radostne do vody, v okamihu ale boli zase vonku, veselo začaly okolo detí obehúvať. Deti kričaly a skrývaly sa za babičku a babička nevedela si rady. „Ja pôjdem domov a zavolám Betku!“ navrhla Barunka.

„Nevracaj sa, neprináša to, vraj, šťastie na cestu,“ riekla babička.

Tu na šťastie prichodil pán otec a ten psov zahnal. „Kam že sa ženiete, na svadbu, či na hody?“ spýtal sa pán otec a točil piksľu v prstoch.

„Neni komu, pán otec, zatým len do zámku,“ odpovedala babička.

„Do zámku, to je už dačo. Čo tam?“ divil sa pán otec.

„Pani kňažná nás pozvala,“ vykríkly deti a babička vyprávala hneď, ako sa sišla s pani kňažnou v altánku.

„Tak je to teda,“ riekol pán otec a šňupol, „no, teda choďte a potom mi Adelka povie, čo tam videla. A čo ty, Janík, ak sa ťa pani kňažná opýta kam penkava nosom sadá, ty to nebudeš vedieť, čo?“

„Však sa ona to nebude spytovať,“ odvetil Janko a zaberal napred, aby ho pán otec už nezlobil. Pán otec sa uškľabil, pozdravil babičku a šiel ku hati.

Pri hostínci sa ihraly Kudrnovie deti, robily si mlynky a Cilka varovala malé dieťa.

„Čo tu robíte?“ pýtala sa ich Barunka.

„Nič,“ odpovedaly a obzeraly si vystrojené deti.

„My ideme do zámku,“ chválil sa Ján.

„Hm, čo je na tom,“ hodil hubou Vavrínek.

„A budeme tam vidieť papagája,“ riekol zase Vilko.

„Až ja budem veľký, budem ho tiež vidieť; tatík mi povedal, že pôjdem do sveta,“ zase na to odsekol rozpustilý Vavrínek, ale druhý chlapec a Cilka povedali: „Keby sme sa mohli i my tam podívať!“

„No, mlčte, ja vám niečo prinesiem,“ povedal im Janko, „a poviem vám, ako to tam bolo.“

Konečne sa predsa dostala babička s deťmi až k parku, kde na ne pán Prošek už čakal.

Kniežací park bol každému prístupný, ani nebol tak veľmi vzdialený od Starého bielidla, ale babička s deťmi zriedka kedy tade šla, zvlášte, keď bolo panstvo doma. Obdivovala sa síce vkusnej úprave všetkého, prekrásnym kvetinám, vzácnemu stromoviu, vodometom, i zlatým rybičkám v rybníku, predsa radšej šla s deťmi na lúku, alebo do hory. Tam sa mohli smele prevalovať na mäkkom zelenom koberci, tam mohly privoňať ku každému kvietku, trebárs i natrhať si ich na kytice a vence. V poli síce neriastly pomaranče, ani citrony, ale kde-tu stála košatá čerešňa vtáčnica, alebo planá hruška, ovocia bolo na nej ako blata a mohol si každý nabrať, koľko chcel. V hore zase bolo jahôd, húb a lieskovcov dosť a dosť. Vodometov síce nebolo, ale rada zastavila sa babička s deťmi pri splave. Dívaly sa, ako vlny po splave prudko dolu stekajú, na hor sa dvíhajú — a v miliony kvapák roztrieštené — zase nazpäť padajú; ešte raz prevalia sa v penivom kotle a tak zase spojené v jednom prúde tíško plynú na dol. Nad splavom neboly žiadne zlaté ryby, naučené na žemľové omrvinky, ale ako šla babička okolo, siahla do vrecka, vyprázdnila Adelke do zásterky chlebové omrvinky a ako ich deti hodily do vody, vyhrnulo sa z hlbokej žompy množstvo rýb. Najvyššie k povrchu vyplávaly striebrolesklé belice (klen) a naháňaly sa po otruskách, medzi nimi prebiehali bleskurýchle boleni (okúni) s natiahnutým chrbtom, opodiaľ sa prešmykla sem a tam štíhla parma s dlhými fúzami; taktiež bruchatých kaprov a pleskohlavé mníky bolo vidieť.

Na lúke stretávala sa babička s ľuďmi, ktorí sa zdravili: „Pochválen buď Ježiš Kristus!“ alebo: „Daj pán Boh dobrý deň!“ Ktorí sa zastavili, spytovali sa: „Kdeže, babička? Ako sa máte? Čo robia vaší?“ A hneď sa od nich tiež niečo dozvedela.

Ale v zámku? Tam nebolo žiadneho dorozumenia. Tu bežal premovaný sluha, tu komorná v hodvábe, tu pán a zase pán, a každý niesol hlavu vyššie ako mu nariastla a vyšľapovali si ako tie pávy, ktoré jedine maly právo prechádzať sa po trávniku. Jestli daktorý babičku pozdravil, povedal len tak zbežne: „Guten Morgen!“, alebo „Bon jour!“ a babička sa začervenala a nevedela, či má povedať: „Až na veky“, alebo „Daj to pane Bože!“ Vždy hovorila doma: „Tam v tom zámku je pravý Babylon!“

Pred zámkom sedeli dvaja premovaní sluhovia, s každej strany dverí jeden, ten vľavo mal složené ruky na kolenách a „chytal lelky“, ten vpravo mal složené ruky cez prsia a zevloval pánu Bohu do okien. Keď pán Prošek k ním došiel, pozdravili ho po nemecky, každý iným prízvukom. Predsieň bola vyložená bielymi mramorovými dlaždicami. Okolo stien stály na zelenomramorových podstavcoch biele sádrové sochy, predstavajúce mytologické osoby. Štvoro dvier viedlo do panských izieb. U jedných sedel vo foteli komorník v čiernom fraku; spal.

Do tej sieni viedol pán Prošek babičku s deťmi. Komorník počul šuchot, trhol sebou; vidiac ale pána Proška, pozdravil a spýtal sa, aká záležitosť priviedla pána do zámku.

„Pani kňažná priala si, aby ju moja testiná s deťmi dnes navštívila. Prosím, pane Leopold, ohláste ich,“ povedal pán Prošek.

Pán Leopold vytiahol obočie, pokrčil ramenami a riekol: „Neviem, či ich bude chcieť prijať, je vo svojom kabinete, pracuje. Ale môžem ich ohlásiť.“

Vstal a voľným krokom vošiel do dvier, u ktorých sedel. Za chvíľku sa vrátil, nechal dvere otvorené, pokynul milostive tvárou, aby vošli.

Pán Prošek šiel nazpäť a babička s deťmi vstúpila do skvostného salónu. V deťoch sa tajil dych, nôžky sa im kĺzaly na podlahe hladkej ako ľad. Babička bola ako očarovaná, rozmýšľala, či má stúpiť na tie pretkávané koberce. „Je toho večná škoda!“ povedala si pre seba. Ale čo robiť, ležaly všade a pán komorník tiež po nich chodil.

Viedol ich cez koncertný salón a knižnicu až ku kňažninemu kabinetu, potom sa vrátil do svojej lenošky a šomral si pod nos: „Tie panstvá majú čudné ľúbostky, aby človek bol k službe sprostej babe a deťom.“

V kňažninom kabinete boly tapéty (čalúny) svetlozelené, zlatom pretkávané, tiež také boly i záclony na dverách a na jedinom obloku, ktorý bol skoro taký veľký ako dvere. Na stenách viselo mnoho väčších a menších obrazov, predstavujúcich len samé podobizne.

Proti obloku bol krb zo šedého, bielo a čierno žilkovaného mramoru, na ňom stály dve a dve vázy z japonského porcelánu a v nich boly prekrásne kvetiny, ktorých vôňa naplnila celý kabinet. Po oboch stranách boly priehradky z drahého dreva, vkusne pracované a na nich vyložené boly rozmanité veci, vzácne jednak umelou prácou, jednak drahocennosťou, i prírodniny, ako krásne lastury, korale, kamene a pod. Boly to samé pamiatky z ciest a darky drahých osôb. V jednom rohu u okna stála socha Apollova z kararského mramoru, v druhom rohu jednoduchý, ale veľmi vkusne pracovaný stôl k písaniu. Pri stole v lenoške zeleným aksamietom obtiahnutej sedela kňažná v bielom rannom obleku. Práve odložila pero z ruky, keď babička s deťmi do dverí vstúpila.

„Pochválen buď Ježiš Kristus!“ pozdravila, úctive sa pokloniac.

„Na veky! Vítam ťa, starenka, i s deťmi!“ odpovedala kňažná.

Deti boly celé omámené, ale babička na ne mihla a hneď išly pobozkať ruku pani kňažnej. Ona ich pobozkala na čelo a pokynula na krásnu stoličku, aksamietom obtiahnutú, zlatými strapcami zdobenú, zvala babičku, aby sa posadila. „Ďakujem milostivá pani, nie som unavená,“ zdráhala sa babička a to len preto, že sa bála na stoličku sadnúť, aby s ňou neušla, alebo sa nepreborila. Pani kňažná ale určite ponúkla: „Sadni len, starenka!“ a babička, prestrúc si plachtičku cez stolček, opatrne sadla, hovoriac: „Aby sme milostivej panej spania neodniesly.“

Deti stály ako peny, ich oči ale skákaly s jednej veci na druhú, kňažná sa na ne podívala a s úsmevom sa ich opýtala: „Páči sa vám tu?“

„Áno,“ prisvedčily všetky naraz.

„Čo len to, im by sa to tu pekne cválalo a nedaly by sa prosiť, aby tu ostaly,“ riekla babička.

„A tebe by sa tu nechcelo páčiť?“ spýtala sa kňažná babičky.

„Je tu ako v nebi, ale bývať by som tu predsa nechcela,“ zakrútila babička hlavou.

„A prečo nie?“ pýtala sa kňažná s podivením.

„A čo by som tu robila? Hospodárstva nemáte, s pierim, alebo s kolovratom by som sa tu rozložiť nemohla, čo by som si tu počala?“

„A nechcela by si bezstarostne žiť a na starosť pohoveť?“

„Však to bude skorej, ako nie, že bude slnce nad mojou hlavou vychodiť a zapadať a ja budem bezstarostne spať. Ale dokiaľ žijem a pán Boh mi zdravia dopraje, náleží, aby som pracovala. Lenoch je darmo drahý. A zcela bez starosti nie je žiadon človek; jedného tlačí to, druhého ono, každý nesie svoj krížik, lenže každý pod nim neklesá,“ vravela babička.

V tom rozhrnula biela rúčka ťažkú záclonu u dvier a medzi ňou objavila sa rozkošná tvár mladého dievčaťa, ovinutá svetlogaštanovými pletencami. „Smiem?“ spýtala sa príjemným hlasom.

„Len ďalej, Hortensia, najdeš milú spoločnosť,“ odpovedala kňažná.

Do kabinetu vstúpila komtessa Hortensia, chovanica to kňažniná, ako sa hovorilo; postava jej bola štíhla, ešte nevyvinutá. Oblečená bola v bielych jednoduchých šatoch, okrúhly slamený klobúk niesla si na ruke, kyticu ruží držala v hrsti. „Ach, aké to roztomilé detičky!“ zvolala; „zaiste sú to Proškovie, od ktorých si mi priniesla tie dobré jahody?“

Kňažná prisvedčila. Komtessa sa shýbla, podala každému dieťaťu po ruži, jednu podala babičke, jednu kňažne a poslednú zastrčila si za pás.

„To je taký čerstvý púček, jako vy, milosťslečno,“ riekla babička a privoňala k ružičke. „Pán Boh vám ju, milostivá pani, zachovaj!“ dodala, obrátiac sa ku kňažne.

„To je aj moja najvrúcnejšia žiadosť,“ riekla kňažná a pobozkala jasné čelo milenej chovanici.

„Smiem tie detičky trochu odviesť?“ spýtala sa komtessa kňažny a babičky. Kňažná prisvedčila, ale babička myslela, že budú milosťslečnu obťažovať, tí chlapci že sú ako kopovy a Ján, že je to ten pravý. Ale Hortensia sa usmiala, podala obe ruky deťom a opýtala sa ich: „Chcete so mnou?“ „Chceme, chceme,“ zaradovaly sa deti a hneď chopily sa jej rúk.

Poklonila sa kňažne a babičke, zmizla s deťmi vo dverách. Kňažná ale vzala strieborný zvonček a zazvonila; v okamihu sa ukázal vo dverách komorník Leopold. Kňažná mu rozkázala, aby kázal prichystať v salóne raňajky a odovzdala mu balík listov k ďalšiemu obstaraniu. Leopold sa uklonil a odišiel.

V ten čas, čo hovorila kňažná s komorníkom, obzerala sa babička po podobizňach v čele kabinetu visiacich. „Ty môj pane Bože!“ riekla, keď komorník odišiel, „akých tu prepodivných krojov a obličajov. — Tu hľa tá pani je zrovna tak oblečená, ako nebožka Halašková, daj jej pán Boh nebo. Tá sa tiež nosila na vysokých špaličkách, sukne vyduté, v poly ako by ju bičom preťal a na hlave kokrheľ. Jej pán bol v Dobruške radným pánom a keď sme tam prichodily niekdy na púť, vidávali sme ju v kostole. Chlapci naši povedali na ňu, že je „maková panenka“, preto že tak vyzerala v tých sukniach a s tou napudrovanou hlavou, ako keď makovičke prehrnie sukienky. Vravia, že je to francúzsky kroj.“

„Tá pani je moja babička,“ poznamenala kňažná.

„Prečo nie, to je veľmi pekná pani,“ odpovedala babička.

„Vpravo to je ded, vľavo, to je otec,“ ďalej ukazovala kňažná.

„Čistí ľudia; milostivá pani otca nezaprie. A kde je pani mama?“

„Tamto je moja matka a sestra,“ riekla kňažná, ukazujúc na dve podobizne nad stolom.

„Pekné to panie, radosť je na ne sa dívať,“ usúdila babička; „ale sestrička nie je podobná ani otcu ani matke, to už niekedy býva, že sa deti zvrhnú po niekom zo starších pokolení. Ale ten mladý pán tuto, prichodí mi známym, nemôže mi ale zísť na um odkiaľ.“

„To je ruský cár Alexander,“ rýchle odpovedala kňažná, „toho si ty nepoznala.“

„Áno, ako by som ho neznala? Stála som od neho asi dvadsať krokov. To bol krásny človek, len že tuto je mladší, ale predsa som ho poznala. Ten a cisár Jozef, to bolo pár čistých ľudí.“

Kňažná ukázala na stenu naproti, kde visel obraz, poprsie to životnej veľkosti.

„Jozef cisár!“ spráskla ruky babička, „jako by mu z oka vypadol! Viďme, ako ich tu máte pekne pohromade. To som si nemyslela, že uvidím dnes Jozefa cisára. Pán Boh mu daj večnú slávu, bol to dobrý pán, zvlášte na chudobný ľud. Tu tento toliar dal mi svojou vlastnou rukou, hovorila babička a vytiahla toliar. Pani kňažnej zapáčila sa babičkina prostosrdečnosť a trefné nápady i požiadala ju, aby rozprávala, ako a kde ju cisár tým toliarom obdaroval. Babička sa nedala prosiť a rozprávala pani kňažne, čo sme my v mlyne už počuli. Pani kňažná sa tomu srdečne zasmiala. — Keď sa tak babička rozhliadla po izbe, vidí podobizňu kráľa Bedricha. „Aj’, veď je to pruský kráľ!“ zvolala; toho potentáta som ja dobre znala. Môj nebožtík Juraj slúžil v pruskom vojsku a ja som strávila v Sliezsku pätnásť rokov. Dal si Juríka nejedon raz z rady vyvolať a obdaroval ho. Mal rád veľkých mužských a môj Jurko bol najvyšší v celom pluku, a urastený ako panna. Nenazdala som sa, že sa jemu do hrobu dívať budem; taký človek ako skala — a už je dávno na večnosti — a ja som ešte tu,“ vzdychla starenka a slza splynula po vráskovitej tvári.

„Padol tvoj muž v boji?“ opýtala sa kňažná.

„Nie práve, ale zomrel od streľnej rany. Keď vypukla tá rebélia v Poľsku a pruský kráľ s Rusom tam vtrhli, bol náš pluk pri tom. Ja som šla tiež i s deťmi. Mala som dve a to tretie narodilo sa mi v poli. Je to Johanka, čo je teraz vo Viedni — a snáď preto je taká kurážna, že od narodenia všetkému privykať musela ako vojak. Bola to nešťastná patália. Z prvej bitky priniesli mi Juríka do tábora na nosítkach. Delová guľa odtrhla mu nohu. — Odrezali mu ju. Ja som ho ošetrovala, čo som vládala. — Keď sa z toho trochu vykresal poslali ho nazpäť do Nisy. — Ja som sa tešila, dúfala som, že sa uzdraví, že ho ako mrzáka nebudú chcieť a že sa budeme môcť vrátiť do Čiech. Ale nádej ma sklamala. Odrazu začal chradnúť a nebolo ani rady, ani pomoci, musel zomreť. Kde aký groš bol, dala som za lieky a predsa to nič nepomohlo. Vtedy som myslela, že prídem o rozum, že mi srdce pukne od žiaľu. Ale človek mnoho vydrží, milostivá pani!

Ostaly mi tri siroty, na peniazoch ani haliera, len trocha tých hábov. V tom samom pluku, kde slúžil Juraj, bol šikovateľom istý Lehotský — a to bol Jurkov najmilší priateľ, ten sa ma ujal, zaopatril mi krosná, keď som sa zmienila, že by som tkala koberce a všetko ostatné, čoho som potrebovala k tomu. Pán Boh mu to zaplať! Hodilo sa mi dobre, čomu som sa v mladosti od nebohej svokry naučila. Práca mi šla dobre na odbyt a onedlho som zaplatila Lehotskému dlh a ešte som sa s deťmi poriadne živila.

Musím podotknúť, že v tom meste boli dobrí ľudia, ale mne sa predsa prenáramne cnelo; od tej doby, čo Juraja nebolo, cítila som sa tak opustená a osamelá ako hruška v poli. Pozdávalo sa mi, žeby mi predsa lepšie bolo doma ako v cudzine a požalovala som sa Lehotskému. On ma ale zrážal z toho a uisťoval, že dostanem iste nejakú penziu a že sa kráľ postará o deti. Bola som tomu povďačná, ale umienila som si, že sa predsa len vrátim domov. — I nemecká reč mi prekážala. Pokiaľ sme boli v Kladsku, bolo mi lepšie, to som bola jako doma, tam sa hovorilo viac česky ako nemecky, ale v Nise prevládala nemčina a ja som sa nijak nemecky naučiť nemohla.

Sotva som si trochu pomohla, prišla na nás povodeň. Je to zlý živeľ tá voda, keď sa rozbúri a človek mu ani na koni neujde. Prišlo to tak náhle, že ľudia sotva životom ušli. Ja som sobrala v spechu, čo najlepšie bolo, vzala batoh na chrbát, najmladšie dieťa na ruky, staršie dve za ruky a tak som s nimi utekala, brodiac vyše členky vodou. Lehotský nám prišiel na pomoc a vyviedol nás do horného mesta, kde nás dobrí ľudia pod strechu prijali.

Roznieslo sa to hneď po meste, že som skoro o všetko prišla a tu mi dobrí ľudia hneď prispeli ku pomoci; i ten pán generál si ma dal zavolať a povedal mi, že budem dostávať ročne niekoľko toliarov a stálu prácu z milosti kráľovskej; chlapec že príde do vojenského ústavu a dievčatá že môžem dať do ústavu kráľovského pre ženské. To mňa nepotešilo, i prosila som, aby mi radšej dali pár zlatých hotových, ak mi chcú dáku milosť preukázať a že pôjdem domov, do Čiech. Deti ale že si nedám, že si ich vychovám dľa svojej viery a vo svojej reči. To mi ale nechceli dovoliť a povedali, že keď tam neostanem, že nedostanem nič. „Keď nič, tak nič, veď mi pán Boh nedá hladom zomreť,“ myslela som a poďakovala sa pánu kráľovi za všetko.“

„Myslím ale, žeby tvoje deti tam boly dobre zaopatrené bývaly?“ nadhodila kňažná.

„Dosť možná, milostivá pani, ale boly by sa mi odcudzily. Kto by ich tam bol učil milovať svoju otčinu a svoju materinskú reč? — Nikto. Boly by sa naučily cudzej reči, cudzím mravom a konečne by boly docela zabudly na svoju krv. Ako by som sa mohla pred Pánom Bohom zodpovedať? Nie, nie, kto z českej krve pochodí, nech ostane pri českom jazyku. — Žiadala som o prepustenie, sobrala tých pár hábkov, čo mi ostaly, vzala deti a rozlúčila sa s mestom, kde som zakúsila toľko trpkých i šťastných dní. Gazdiné naložily deťom plné zásterky pečiva a mne daly niekoľko toliarov na cestu. Pán Boh zaplať tým ľuďom na deťoch, čo mi dobrého urobili. Lehotský, chudák, odprevadil ma na mílu cesty a Johanku mi niesol. Nebol rád, že som odišla. Plakali sme obidvaja, keď sme sa lúčili. Dokiaľ bol v Nise, chodieval sa modliť na Juríčkov hrob Otčenáš, oni sa mali radi ako rodní bratia. Vo francúzskej vojne zahynul. Pán Boh mu daj ľahké spočinutie!“

„A ako si sa dostala s tými deťmi do Čiech?“ pýtala sa kňažná ďalej.

„Mnoho som zakúsila, milostivá pani, po ceste. Cestu som dobre neznala, a tak sme blúdením mnoho času zmarily. Nohy sme maly plné krvavých otlakov, deti a ja, a často plakaly hladom, umdlením a boľasťou, keď sme dlho na miesto dôjsť nemohly. Šťastne som sa dostala s nimi do Kladských hôr a to som bola ako doma. Ja pochodím z Olešnice zo Sliezskych hraníc, ale milostivá pani nebude beztoho znať, kde je Olešnica. Keď som sa ale blížila k domovu, tu mi padol iný kameň na srdce. Myslela som, či ešte rodičov živých zastihnem a ako ma asi prijmú. Dali mi so sebou peknú výbavu a ja sa vraciam skoro s holýma rukama a vediem tri sirôtky. Čo mi povedia? To mi celou cestou znelo v ušiach. I toho som sa bála, že sa stala smutná zmena za tie dva roky, čo som o nich nepočula.“

„A či ste im nikdy nepísali, aspoň tvoj muž, keď ty nie?“ divila sa kňažná.

„Toho spôsobu medzi nami niet, aby sme si posielali listy. Spomíname sa, modlíme sa jeden za druhého a pri príležitosti, keď sa trafí známy človek, pošleme odkaz ako sa komu vedie. Taký lístok, človek nevie, komu sa do rúk dostane a kde sa zastaví. Môj tatík písaval niekedy listy vojakom, čo ležali kdesi až ďaleko za hraniciami, keď sa chceli rodičia dozvedieť, či ešte žijú, alebo nie, alebo im pár zlatých na peniazoch poslať. Ale keď sa potom vrátili, vraveli, že ničoho nedostali. A tak to je milostivá pani, keď príde list od sprostého človeka, to hockde uviazne.“

„To si nemysli, starká,“ vskočila jej do reči kňažná, „každý taký list buďsi od kohokoľvek, musí prísť do rúk toho, na koho je nadpísaný. Nikto iný nesmie ho podržať, ani ho otvoriť, je na to veľký trest.“

„To je slušná vec — a ja milostivej panej verím, ale čo je z toho všetkého, keď sa my radšej sveríme dobrému človeku. Na taký kúsok papieru nedá sa všetko dôkladne napísať, človek by sa ešte rád vypytoval na to, alebo na ono — nemá koho; ale keď príde taký handlovný človek, alebo tí pútničkovia, tí už povedia všetko spravodlive od slova do slova. I ja by som sa bola o našich viac dozvedela, ale že boly tie nepokoje, prechádzalo málo ľudí sem a tam.

Zvečerilo sa, keď som došla s deťmi do dediny; bolo to v lete a v tú dobu vedela som, že jedia. Šla som poza humná sadmi, aby ma ľudia nestretávali. Z nášho stavänia vybehli psi a brechali na nás. Volala som ich, ale oni ešte viac brechali. Slzy ma zalialy, tak mi bolo ľúto. — Ja, blázonko, som si nespomnela, že je tomu pätnásť rokov, čo som z domu odišla, a to že už nie sú tí psi, ktorých som krmila. — V sade bolo mnoho mladých štepov vysadených, plot bol opravený, stodola bola novo pokrytá, ale hrušku, pod ktorou som s Jurkom sedávala, zasiahol posol Boží (blesk), mala srazenú korunu. Na vedľajšej chalupe sa nič nezmenilo; tú prevzal tatík od nebožkej Novotnej za vymienok. Novotná bola tá, čo tkala tie koberce a môj nebožtík bol jej syn. Pri chalúpke bola maličká záhradka, nebožká mávala vždy hriadku petržeľu, cibuli, nejaký kríček kaderavej balzámky, šalviu a ako toho bolo treba v domácnosti, a ona bola milovnica zelinôk ako ja. Jurko uplietol jej plot z prútiny okolo tej záhradky. Ešte to bol ten istý plot, ale záhradka bola trávou zarastená, len trochu tej cibule tam bolo. Z búdy vyliezol starý, na polo slepý pes. „Chlupáčko, znáš ma?“ volám na neho a on sa mi počal obtierať okolo nôh. Myslela som, že sa mi srdce pukne ľútosťou, keď ma tá nemá tvár poznala a vítala. Deti, chudiatka sa na mňa dívaly, prečo plačem, ja som im totiž nepovedala, že ideme k ich starej matke, myslela som, jestli by sa predsa na mňa hnevali, aby to deti nevedely. Gašpar, najstarší, povedal: „Prečo plačeš, maminka, či nedostaneme tu nocľah? Sadni si a odpočiň, my počkáme a ja ponesiem ti uzlík. Nie sme lační.“ Johanka a Terezka prisvedčily, že nemajú hlad a maly, lebo sme šly viac hodín horou a nenatrafily sme na žiadne stavänie. „Nie, deti,“ hovorím, „tu v tom domčeku narodil sa váš otec a tu vedľa narodila sa vaša matka a tu býva vaša babička a váš dedeček. Pomodlime sa pánu Bohu, že nás šťastne až sem doprevadil a poprosme ho, aby nám tu dopriali otcovského uvítania.“ Pomodlily sme sa Otčenáš, potom som šla k chalupe ku dverám. Tatík a matka boli na vymienku, gazdovstvo mal brat, to som vedela. Na dverách bol prilepený obrázok, ktorý bol Jurko matke doniesol z Vamberíc: panna Mária a štrnásť pomocníkov. Ako by mi zo srdca odpadlo, keď som ich videla. „Vy ste ma vyprevadili, vy ma zase vítate,“ myslím si a s celou dôverou vošla som do izby. Tatík, matka a stará Betka sedeli pri stole, jedli polievku z jednej misy, — bola to hladká „ančka“,[3] viem to, ako by to dnes bolo. „Pochválen buď Ježiš Kristus!“ pozdravím. — „Až na veky,“ odpovedali. — „Prosila by som vás, gazdičko o nocľah s tými deťmi. Ideme z ďaleka, sme lační a unavení,“ hovorím, ale hlas sa mi triasol. Nepoznali ma. V izbe bolo pritma. — „Odložte si bremeno a posaďte sa za stôl!“ povedal otec a odložil lyžicu. „Betka,“ kázala matka, „choď a uvar ešte trocha polievky. Zatým si sadnite, matko a ukrojte si chleba a dajte deťom. Potom vás uložíme na podvrch. Odkiaľ že idete?“ „Až zo Sliezska, z Nisy,“ hovorím. — „Tam je naša Madlena,“ zvolal tatík. — „Prosím vás, osoba, nepočula ste o nej?“ opýtala sa maminka a pristúpila bližšie ku mne. „Madlena Novotná, jej muž je vojak. Je to naša dcéra a už dva roky, čo sme o nej nič nepočuli. Mám stále ošklivé sny, nedávno sa mi snívalo, že mi zub vypadol a bolelo ma to, tak mám len tú dievku a tie deti na mysli a jestli sa Jurkovi dačo nestalo, keď sú naveky tie patálie, že si tí ľudia nedajú pokoja!“ Ja som plakala, ale deti, keď počuli starú matku tak hovoriť, potiahly ma za sukňu a opýtaly sa: „Mamička, či je to naša babička a náš dedeček?“ Ako to povedaly, tu mňa hneď mama poznala, vzala okolo krku a tatík vzal deti do náručia a tu sme si len povedali čo a ako. Betka bežala hneď pre brata a pre sestru, švagrinu a švagra a netrvalo to dlho, bola celá dedina pohromade a nielen moji príbuzní a vrstovníci, ale každý ma vítal, ako by mu bola rodná sestra. „Dobre si urobila, že si prišla s tými deťmi domov,“ povedal tatík; „je pravda, všade je zem Pána, ale svoja vlasť je každému najmilšia a nám naša, tak to má byť. Dokiaľ nám pán Boh chleba dáva, nebudeš ani ty, ani tvoje deti núdzu trpeť — aj keby si pracovať nemohla. To ostatné, čo ťa zastihlo, je ťažká rana, ale i to odlož na vrchnú poličku. Mysli si: „Koho pán Boh miluje, krížikom ho navštevuje!“ — Tak som bola zase medzi nich prijatá ako ich vlastná. Brat mi chcel postúpiť izbičku, ale radšej ostala som s rodičmi v chalúpke, kde dakedy Juraj prebýval. Deti boly hneď ako doma a rodičia mali s nimi radostí dosť. Posielala som ich pilne do školy. Za mojej mladosti sa dievčatá v písme nevyznaly, dosť bolo na tom, keď vedely trocha čítať a to tiež len mestské dievčatá. Ale je to predsa len škoda a hriech, keď má človek dar Ducha Svätého a necháva ho bez úrokov. Ale keď nieto k tomu príležitosti, čo si človek môže pomôcť. Môj nebožtík, to bol človek sveta zkúsený, vyznal sa i v písme, slovom ten sa hodil i do voza i do koča. A to je dobre; mohol by každý taký byť!

Ja som tkala koberce ako predtým a pekný groš som zarobila. Boly vtedy zlé časy, vojny a nemoce i hladu dosť. Korec žita stál sto zlatých na bankoceduliach. To je dosť povedané. Ale pán Boh nás miloval, že sme všetko ako tak prestáli. Tak bolo zle, že ľudia chodili s peniazmi v ruke a nemohli nič kúpiť. Náš tatík, to bol človek, akého treba hľadať, ten pomohol každému, kde a ako len mohol; k nemu preto každý prišiel, keď nevedel kde sa podieť. Keď prichodili chudobnejší súsedia a prosili: „Prepusťte nám korec žita, nemáme ani zrna na chlieb,“ povedal: „Dokiaľ mám, rád dám; keď ja nebudem mať, dá iný,“ a hneď musela matka namerať do vreca obilia. Peniaze ale nevzal za to. — „Veď sme súsedia,“ hovoril, „ak si my nevypomôžeme, kto nám má pomôcť? Ak vám pán Boh požehná, splatíte mi zrnom a budeme vyrovnaní.“ A tak to bolo. Za to mal tatík tisícero „Zaplať pán Boh“; matka, jestli neprišiel jeden deň žobráčik, bola by ho išla hľadať na rozcestie, to bola jej radosť. Prečo by neboli pomáhali ľuďom; najedli sme sa do sýta, bolo aj v čom chodiť, prečo by sa z toho prebytku nebolo iným udelilo? To je ešte nie tak veľká zásluha, len kresťanská povinnosť; ale keď si od úst odtrhne a dá, to je pekná cnosť. Však to prišlo i s nami tak ďaleko, že sme jedávali raz cez deň, aby iní ľudia mali čo jesť. No, i to sme prestáli a zase slnce zasvietilo. V krajine bol pokoj, bolo vždy lepšie a lepšie.

Keď Gašpar školu odbavil, chcel sa učiť tkáčstvu a ja som mu nebránila. Remeslo je pán. Vyučil sa a musel do sveta. Jurko vždy hovoril, že remeselník na peci váľaný nestojí ani babku. O niekoľko rokov sa vrátil, usadil sa v Dobruške a dobre sa mu vodí. Dievčatá pridržala som ku každej domácej práci, aby sa mohly dať do poriadnej služby; tu ale prišla moja sesternica z Viedne do našej dediny, Terezka sa jej zapáčila a hneď že si ju vezme a o ňu sa bude starať. Bolo mi dosť ťažko, ale myslela som, že by som nedobre urobila, keby som jej bránila v šťastí, keď má chuť do sveta. A Dorotka je dobrá žena, mali poriadny obchod vo Viedni a žiadnych detí! Starala sa o Terezku ako matka a pekne ju vybavila, keď sa vydala. Mrzelo ma trochu, že si to dievča vyvolilo Nemca, ale teraz si z toho nič nerobím; Ján je človek na mieste, dobrý a rozšafný, teraz si už dobre rozumieme. No — a vnúčatá, tie sú moje. — Na miesto Terezky šla do Viedne Johanka. Páči sa jej tam a že sa dobre má. — Ten mladý svet má už iný rozum, mne sa nikdy z domu nechcelo, najmä medzi cudzí ľud.

O niekoľko rokov zomreli mi rodičia, v šiestych týždňoch jeden za druhým. Tíško išli so sveta, ako by sviečku vyhasil. Pán Boh sa im trápiť nedal a nemuseli sa jeden druhého oplakávať; boli spolu šesťdesiat rokov. Mäkko si ustlali, mäkko budú spať. Pán Boh im daj večnú slávu!“

„A nebolo ti clivo za deťmi, keď ti všetky tri odišly?“ opýtala sa kňažná.

„Nuž, milostivá pani, krv je nie voda. Dosť som sa aj naplakala, ale nezmienila som sa deťom, aby som im šťastie nekalila. Sama som nikdy nebola, deti sa rodiť neprestávajú — a tak má človek vždy čím sa zaoberať. Keď som to videla u súsedov vyrastať od kolísky a kaše, zdalo sa mi, že sú to moje vlastné. Človek musí mať k ľuďom srdce, tak ho majú tiež radi. — Naprosili sa ma dosť, aby som išla do Viedne; nuž, ja viem, že by som i tam bola našla dobrých ľudí, ako inde a že by som i tam bola bývala dobre opatrená, ale je to kus zeme a so starým človekom je zle cestovať, ten je ako para nad hrncom. Mohol by pán Boh na mňa spomenúť a ja by som predsa rada kosti svoje v rodnej zemi složila. — Ale, milostivá pani, ja som sa pustila do vyprávania, ako by som bola na priadkach, odpusťte mojej sprostnosti,“ doložila babička, keď dokončila svoje rozprávanie a vstala so stoličky.

„Tvoje rozprávanie, starenka, bolo mi veľmi milé, nevieš ani, aká som ti za to povďačná,“ povedala kňažná, položiac ruku na babičkino rameno. „Teraz ale poď so mnou k raňajkám, myslím, že už i deti dostaly chuť na jedenie.“ To povedajúc, vyviedla babičku z kabinetu do salónu, kde bola prichystaná káva, čokoláda a rozličné lahôdky. — Komorník čakal na pokynutie; na kňažnín rozkaz hneď bežal pre komtessu a pre deti. O chvíľu sa to prihnalo, komtessa ako dieťa sa s nimi rozihrala. — „Pozrite, babička, čo nám slečna Hortensia dala!“ volaly všetky naraz a ukazovaly rozličné drahé podarúnky. „I, považme, čo som na svoje nohy vstala, som to nevidela; či ste sa aj pekne poďakovaly?“ Deti prisvedčily.

„Čo ale povie na to Mančinka, keď to uvidí a Cilka a Václav?“

„Kto sú to tá Mančinka a Cilka a Václav?“ opýtala sa kňažná, ktorá chcela vedieť všetkému koniec a začiatok.

„To ti ja poviem, milá kňažná; viem to od detí,“ rýchlo povedala komtessa. „Mančinka je mlynárovie dcérka a tá Cilka a Václav sú deti istého verklikára a má ešte štyri. Barunka mi rozprávala, že jedia mačky, veveričky a vrany, že nemajú čo jesť a žiadneho odevu a že sa ich ľudia štítia.“

„Či preto snáď, že sú chudobní?“ opýtala sa kňažná, „či že jedia mačky a veverky?“

„Preto,“ dosvedčila babička.

„No, veverička je nie špatné jedlo, sama som to okúsila,“ mienila kňažná.

„Ono je to, milostivá pani, iné, jesť niečo z púhej rozkoše a jesť z hladu. Kudrna je od pána Boha obdarený zdravým žalúdkom, deti samo sebou sa rozumie, že mnoho spotrebujú a to má všetko tou muzikou zarobiť. Kam by sa podeli, niet na seba, ani do seba mnoho a v staväní ako na dlani!“

Medzi rečou sadla kňažná ku stolu, Hortensia posadila deti okolo seba a babička si musela tiež sadnúť.

Komtessa jej chcela naliať kávy, alebo čokolády, ale babička ďakovala, hovoriac, že nepije ani jedno, ani druhé.

„A čo raňajkuješ?“ opýtala sa kňažná.

„Od malička som naučená na polievku, najviac „kyselo“,[4] na to my v horách držíme. Kyslú polievku a zemiaky na ráno a k večeri tiež; v nedeľu kúsok ovosného chleba. To je strava chudobného ľudu v krkonošských horách celý rok a ďakujú pánu Bohu, keď o to núdzu nemajú. Ale býva často, že sa ani otrúb nenajedia. Trocha ďalej na dol, to má už každý po troške hrachu, bielej múky, kapusty, všeličo inšie, ba i kúsok mäsa do roka. Tým je už hej. Ale na panské jedlá sa sprostý človek navykať nesmie, to by skoro vyšiel na psí tridsiatok. I tak by mu tie lahôdky nedodaly sily.“

„To sa mýliš, starká, takéto jedlá sú veľmi silné a keby tí ľudia mohli mať každý deň kus mäsa a dobrého nápoja, myslím, že by im to viac sily dodalo, než všetko, čo za jeden deň požijú,“ riekla kňažná.

„No, vidíme, človek sa vždy dačomu priučí; ja som si myslela, že sú tí veľkí páni len preto takí bledí a často i chudí, že jedia také lahôdky, ktoré nepridávajú žiadnej sily.“

Kňažná sa usmiala, nepovedala nič, ale podala babičke malý kalíštek naplnený sladkým vínom, a riekla: „Pi, starenka, to bude tvojmu žalúdku na osoh.“

Babička, pozdvihla kalíštek, povedala: „Na zdravie milostivej panej,“ a trochu sa napila; i kúsok pečiva prijala, aby neurazila pohostinnosť.

„Čo je to v tých škrupinkách, čo pani kňažná jie?“ opýtal sa po šepky Janko Hortensie.

„To sú morské zvieratká tak zvané ústrice,“ odpovedala komtessa nahlas.

„To by Cilka nejedla,“ mienil Janko.

„Rozličných je na svete pokrmov, rozličných chutí, milý Janík,“ odpovedala slečna.

Čo sa tak hovorilo, Barunka sediaca vedľa babičky, strkala jej dačo do vrecka a šepkala: „Odložte to, babička, to sú peniaze; slečna mi ich dala pre Kudrnovie deti a ja by som ich mohla ztratiť.“ Pani kňažná ale začula, čo Barunka šepkala, jej oči s nevýslovnou radosťou spočinuly na spanilej tvári komtessy. Babička nemohla svoju radosť utajiť, pohnutým hlasom povedala: „Pán Boh vám to, milostivá slečna, zaplať!“ Slečna sa zapálila a pohrozila Barunke prstom, ktorá sa zase nad tým začervenala.

„To bude radosti!“ riekla babička; „teraz sa to bude môcť ošatiť!“

„A pridáme ešte niečo k tomu, aby si aj ináče pomohli,“ určila kňažná.

„Urobili by ste dobrý skutok, milostivá pani, keby ste tým ľuďom pomohli, ale nie almužnou,“ odpovedala babička.

„Ako teda?“

„Tak, aby mal Kudrna, pokiaľ sa bude pekne správať, istú prácu, a to myslím, aby bolo u neho stále, lebo je človek statočný a pričinlivý. Zaplať pán Boh za všetko, ale almužna milostivá pani takým ľuďom pomôže len na čas. Kúpi sa to a to, často i nepotrebná vec, keď sú peniaze v rukách, a keď sa to zje a roztrhá, sedia zase na holičkách, po druhý raz prísť sa už neopováži. Ale keď má denne svoj istý zárobok, tu mu je zpomožené, a milostivej panej tiež, keď získa pracovitého robotníka alebo verného sluhu a ešte k tomu urobí milostivá pani dobrý skutok.“

„Pravdu máš, staričká; ale akú službu mu dám, muzikantovi?“

„I milostivá pani, to sa ľahko najde. Ja viem, že by rád bol dohliadačom alebo poklasným. Keď by tak po tých poliach chodil, mohol by si vziať sebou i svoju muziku, bez toho, keď ide cestou, zahrá si dakedy. Je to veselý chlapík,“ doložila babička s úsmevom.

„Tak sa o neho postaráme.“

„Ty moja, drahá, milá kňažná!“ zvolala komtessa a vstala, aby pobozkala kňažninu prekrásnu ruku.

„Len pri dobrých ľuďoch zvykli anjeli stáť!“ povedala babička a pozrela na kňažnú a na jej chovanku.

Kňažná sa na chvíľku odmlčala, potom tíško povedala: „Že mi ju pán Boh dal, za to mu neprestanem ďakovať“ — a hlasnejšie doložila: „Takého priateľa, ktorý by mi vždy pravdu priamo a úprimne povedal, ako ty starká, by som si žiadala mať.“

„I milostivá pani, keď budete chceť, najdete ho. Priateľa ľahšie najde, ako udrží.“

„Ty si myslíš, že by som si ho nevedela vážiť?“

„Prečo by som si to o milostivej panej myslela, to sa tak vôbec stáva; niekdy býva úprimný rozhovor milý, ale dakedy príde nevhod a je po priateľstve.“

„Máš zase pravdu. Ty ale máš od dnešného dňa právo prísť ku mne kedykoľvek a povedať mi čokoľvek, vždy ťa rada vypočujem — a ak prídeš s prosbou a bude v mojej moci, buď istá, že ti ju vyplním.“

Tak hovorila kňažná a vstala od stola. Babička jej chcela ruku pobozkať, ona ale sa sohla a bozkala starenku na líce — ruku ale pobozkať si nedala. — Deti sobraly svoje krásne darčeky, ale im sa od komtessy odísť nechcelo.

„Príďte i vy k nám, milostivá slečna,“ zvolala babička a vzala Adelku za ruku.

„Príď, príď, slečna Hortensia,“ prosily deti; „my ti nasbierame zase jahody.“

„Prídem na isto,“ usmiala sa slečna.

„Ďakujeme za všetko, milostivá pani a buďte tu s Pánom Bohom!“ lúčila sa babička.

„Choď s Bohom!“ pokynula kňažná a slečna šla s nimi až cez prah.

Komorník, keď prišiel spratať so stola, ohrnul nos a myslel si: „Divný to rozmar od takej dámy, že sa baví so sprostou babou.“

Kňažná ale stála u okna a dívala sa za odcházajúcimi, dokiaľ len bolo vidno biele šaty dievčat a bielu holubičku babičkinu zeleňou prekmitať. Ako odchádzala do kabinetu, šepkala si: „Šťastná to žena!“

___

[3] ančka — polievka z mlieka, zatrepaná múkou a vajíčkom

[4] kyselo — polievka z kvasu i parovec

8. kapitola

Panská lúka strakatí sa od kvetov, na prostriedku lúky je medza, na medzi materinej dúšky toľko, ako by jej nasial. V materinej dúške ako na poduške, sedí Adelka; díva sa na malú lienku (beruška), ktorá jej behá po zásterke sem a tam. Zo zásterky na nôžku a na zelenú botku. „Neutekaj, malá, ostaň u mňa, veď ti ja nič neurobím,“ prihovára sa dievčatko lienke, berúc ju do prštekov a posadiac ju zase na kolená.

Neďaleko Adelky, pri mravenisku kľačia chlapci, Janko a Vilko. Dívajú sa, ako sa hemžia splašené mravce. „Viď, Vilo, ako to behá, a vidíš, ten mravec ztratil vajíčko a ten druhý ho vzal a beží s ním do hromady.“

„Počkaj, ja mám kúštik chleba vo vrecku, ja im dám omrvinku, čo ozaj budú robiť?“ Vzal z vačku chlieb a kúštiček položil na cestu. „Pozri len, pozri len, tí sa okolo toho hrnú a myslia si, že kde sa to tu naraz vzalo. A hľa, hľa, oni strkajú ten kúsok ďalej a ďalej; vidíš, ako sa to ženie so všetkých strán; ale ako to len vedia, tí druhí, že tu dačo je?“

Vo svojom pozorovaní boli zrazu vyrušení jasným hlasom: „Čo tu robíte?“

Bola to komtessa Hortensia, ktorá sa niesla na bielom koníku skoro až k nim, a nebolo ju počuť.

„Ja mám lienku!“ chválila sa Adelka, ukazujúc zavretú päsť komtesse, ktorá bola s koňa sliezla a k nej pristúpila. „Ukáž mi ju!“ Adelka otvorila rúčku, ale bola prázdna. „Oh, jé, ona mi ušla,“ zamračilo sa dievčatko. „Počkaj, ona ešte neušla, ale chce,“ povedala slečna a vzala opatrne lienku s holého ramienka. „A čo s ňou budeš robiť?“ „Nechám ju uleteť. Počkaj, ako poletí, pozri!“ Adelka položila lienku na plochú dlaň, zdvihla ruku hore, hovoriac: „Pinka, lienka, pinka, lienka, uletela pánu Bohu do okienka.“ — „Rozliala tam hrniec mlieka!“ doložil Janko a klepnul Adelku zľahka do ruky. V tom pozdvihla lienka svoj čierny červenobodkavý pláštik, rozhrnula pod nim složené hebunké krýdelká a uletela do povetria.

„Počkaj, ty, prečo si ju postrčil,“ hnevala sa Adelka.

„Aby skorej uletela,“ smial sa chlapec a obrátil sa k Hortensii, vzal ju za ruku, hovoriac: „Poď, slečna Hortensia, poď pozreť, ja som dal mravcom kúsok chleba a to ti ich je na ňom, — jé“ — doložil s posunkom veľkého údivu.

Komtessa siahla do vačku čierneho aksamietového kabátu, vytiahla kúsok cukru a podala Vilkovi: „Ten im polož tu do trávy a budete vidieť v okamihu, čo sa ich naň sosype. Sladké veci oni radi majú,“ hovorila slečna Hortensia.

Vilko poslúchol a keď videl, že o malú chvíľku mravce pribehujú so všetkých strán, na cukre leptajú a omrvinky ako bodky malé odnášajú si do hromady, svojho to stavänia, bolo mu to divné a opýtal sa komtessy: „Ale povedz mi, slečna, ako to tí mravčekovia vedia, že je tu niečo dobrého — a čo to robia s tými vajíčkami, že ich ustavične vynášajú a odnášajú?“

„To sú ich detičky a tí, čo ich nosia, sú ich pestúnky a opatrovnice. Keď slnce svieti a deň je horúci, vynášajú ich z tmavých komôriek na slnce, aby sa vyhrialy a lepšie riastly.“

„Kde sú ich maminky?“ opýtala sa Adelka.

„Sú doma v domčeku, sedia a snášajú vajíčka, aby mravčekovia nevymreli. A tatínkovia chodia okolo nich, všeličo im rozprávajú a ich rozveselujú, aby im nebolo clivo a tí ostatní mravci, čo vidíte tu behať, to sú pracovnice.“ — „A čo robia?“ opýtal sa Janko. — „Snášajú pokrm, stavajú, opravujú stavänia, opatrujú pupy, tie dieťatká, čo rastú, čistia dom; keď daktorý mravec umre, odnesú ho, dávajú pozor, aby ich nepriatelia nenapadli — a keď by sa to stalo, bránia proti nim svoju spoločnú obec; to všetko musia konať pracovnice.“ — „A ako si rozumejú, keď vraveť nevedia?“ divily sa deti. „Trebárs aj nevedia takú reč ako rozumnejšie tvory a zvlášte ľudia, predsa sa medzi sebou rozumejú. Videli ste, ako ten prvý, čo našiel cukor, bežal hneď ostatným sdeliť — a ako sa to sbehúvalo; vidíte, ako sa jeden s druhým zastavuje, ako sa tykadlami dotkýňajú, ako by si mimochodom chceli pohovoriť a kde tu postávajú, kto zná, o čom sa radia.“ „A či majú v tých hromádkach aj izby a kuchyňu?“ „Kuchyne nepotrebujú, pretože nevaria, ale komôrky majú v tých hromádkach pre detičky a pre maminky, sály pre pracovnice a majú dom na viacero poschodí rozdelený a zdnuká chodby z jedného poschodia do druhého.“ — „Ale ako si to tak vystavia, že sa im nesosype?“ opytovaly sa zase deti. „Veď ony pevne stavajú — a ak im to silnejšia moc nezkazí, tak snadno sa im stavba nesrúti. Steny a krovy si urobia, a všetko z drobulinkých triesočiek, stebiel, ihličín, suchých lístočkov, z trávy a zo zeme, ktorú spracujú na malinké guľočky a ak je suchá, slinami ju svlažia ako murári maltou tehly. Najradšej budujú pri drobnom dáždi, keď je zem vlhká.“

„Ale kto tie zvieratká tomu naučil?“ opýtal sa Vilko.

„To už Pán Boh dal zvieratám od prirodzenosti taký pud, že vedia hneď od malička, ako sa majú živiť, že vedia, čoho im je k záchrane treba a niektoré zvieratká dobývajú s takou umelosťou a chytrosťou svoje potreby a domácnosť svoju si zariaďujú, že sa to skoro ľudskému rozumu podobá. Keď budete chodiť do školy a budete rozumieť knihám, tak dozviete sa mnoho o živobytí zvierat, ako som sa ja dozvedela,“ doložila komtessa.

Medzi tou rečou prišla babička s Barunkou, niesly plné zástere kvetín a plné náručie zelinôk, ktoré boly na lúke natrhaly. Deti hneď babičke rozprávaly, čo im komtessa o mravcoch rozprávala, tá sa ale opýtala babičky, že načo sú jej všetky tie zelinky.

„I, milosťslečna, to je kmín (rasca) a trochu repíku. Rasca sa usuší, semienko upotrebí sa v domácnosti do pokrmov a do chleba, steblo deťom do kúpeľa; repík poslúži výborne, keď koho hrdlo bolí; musí si vyplakovať. Okolitý ľud vie, že ja vždy troška tých zelinôk mám a tak si pošlú. Dobre je, keď človek taký liek v dome má, trebárs ho pre seba nepotrebuje, trafí sa pre druhého.“

„A či tu niet v mestečku lekárne?“ spýtala sa komtessa.

„V mestečku nie, ale hodinu odtiaľto. Ale čo je z toho, keby aj v mestečku bola; latinská kuchyňa je drahá kuchyňa — a prečo by sme draho kupovali, čo si sami uvariť môžeme.“

„A to vám lekár napíše recept a poradí, ako to máte variť?“

„I, to, to, milosťslečna, kam by človek prišiel, aby hneď pri každom stonku mal doktora! On je odtiaľto hodinu cesty, trvá to pol dňa, než sa ho človek dočká, zatiaľ by mohol dakedy aj umrieť, keby nebolo domácej pomoci. A keď príde, to je toho: hneď lieky — a flajstre a pijavice čo toto a ono, že nevie človek, kde mu hlava stojí, a chorý často ešte z toho najviac ochorie. Ja, milosťslečna, nič na nich neverím a keď mi je niečo, alebo tým deťom, dostačia moje zelinky. Preto ale, keď sa ľudia rozchorejú, radím: „Pošlite si pre doktora.“ Ale čo, keď si spomnie Pán Boh s ťažkou chorobou, tu sú doktori so svojim rozumom u konca a prenechajú to náture, aby si pomohla. Pán Boh ostane predsa len najlepším lekárom, ak má človek žiť, uzdraví sa i bez doktora, ak má umrieť, nepomôže mu ani celá apatieka.“

„A to si nesete v zástere samé zelinky?“ opýtala sa komtessa.

„Ach nie, slečna Hortensia,“ rýchle odpovedala Barunka. „To nesieme na vence. Zajtra je Božieho Tela, a ja a Mančinka budeme družičkami.“

„A ja tiež, ja pôjdem s Helou,“ doložila Adelka.

„A my budeme sedliačkovia!“ vykríkli chlapci.

„Kto je tá Hela,“ opýtala sa komtessa. „To je Hela pani kmotry z mesta, z toho velikého domu, čo je na ňom lev.“ — „Musíš povedať z hostínca,“ poučovala babička dieťatko.

„Pôjdeš tiež na procesiu?“ opýtala sa Barunka komtessy.

„Ovšem, že pôjdem,“ prisvedčila táto, sadla si do trávy a pomohla babičke a Barunke kvetiny srovnávať.

„Ty, slečna, nebola si ty nikdy za družičku na Božie Telo?“ opýtala sa Barunka.

„Nikdy; ale keď som ešte bývala u svojej pestúnky vo Florencii bola som raz na slávnosti Madonny za družičku, niesla som Madonne ružový veniec.“

„Kto je tá Madonna?“

„Madonna sa povie v Itálii Panne Marii,“ odpovedala komtessa.

„A milosťslečna pochodí z Itálie? To je tam, kde naši vojaci ležia?“ opytuje sa babička.

„Ano, lenže v tom meste, odkiaľ ja pochodím, vo Florencii sú nie. Ale tam pletú tie krásne klobúky, čo máte, z ryžovej slamy. Tam rastie na poli ryža a kukurica, na pahorkách sladké gaštany a olivy, sú tam cyprusové a vavrínové háje, krásnych kvetín a nebo bez oblakov.“

„Ach, ja už viem,“ skočila jej Barunka do reči, „to je to mesto, čo máš namaľované v tvojej izbe, áno, slečna? V prostred je široká rieka a nad riekou je do vrchu vystavané mesto. Ach, babička, tam sú vám krásne domy a kostoly! Na druhej strane sú samé záhrady a domčeky a pri jednom domčeku ihrá sa krásne dievčatko a vedľa nej sedí stará pani — to je slečna Hortensia so svojou pestúnkou; však slečna, ty si nám to rozprávala, keď sme boly v zámku?“

Slečna hneď neodpovedala; sa zamyslela, ruky jej ležaly nepohnuté na kolenách, len po chvíli vzdychla z hlboka: „Oh, bella patria! Oh, cara amica“ a krásne jej oči zvlhly.

„Čo si to povedala, slečna Hortensia?“ spýtala sa zvedave Adelka a pritúlila sa lichotive k nej.

Hortensia oprela hlavu o hlavičku dievčatka a nebránila slzám, ktoré jej tiekly po tvári na šaty.

„Milosťslečna si spomenula na svoj domov a na svojich priateľov,“ riekla babička; „to vy, deti ešte neviete, ako je to, keď človek musí opustiť to miesto, kde vyriastol. Keby sa mu napotom aj dosť dobre vodilo, predsa naň zabudnúť nemôže. A milosťslečna má tam zaiste svojich príbuzných?“

„Nemám na svete príbuzných, o ktorých by som vedela,“ smutne odpovedala komtessa, „moja dobrá pestúnka, moja priateľka Giovanna, žije vo Florencii a po tej často zatúžim a po mojom domove. Ale kňažná, moja dobrá matka, mi sľúbila, že sa ta skoro vyberieme.“

„A kde vás milosťslečna tam ďaleko pani kňažná našla?“ opýtala sa babička.

„Pani kňažná znala dobre moju matku, boly si priateľky; môj otec bol u Lipska ťažko ranený — a keď sa na svoju vilu do Florencii vrátil, o niekoľko rokov zomrel následkom tej rany; Giovanna mi to často rozprávala. Matka sa nad tým trápila — a umrela tiež. Mňa, malú sirotku tu zanechali. Keď sa o tom pani kňažná dozvedela, prišla tam, a bola by si ma hneď so sebou vzala, keby ma Giovanna nebola milovala ako vlastná matka. Nechala ma u nej, zámok a všetko, čo je v ňom, dala jej pod moc — a ona ma vychovala a vo všetkom vyučila. Keď som nariastla, vzala si ma pani kňažná k sebe. Oh, ja ju veľmi ľúbim, tak, ako by som bola svoju maminku milovala!“

„Však i vás, pani kňažná, nie inak miluje, len ako svoju vlastnú dcérušku,“ povedala babička, „ja som to dobre videla, keď som v zámku bola — a to sa mi od tej panej veľmi páčilo. Áno, aby som nezabudla milosťslečne povedať o Kudrnovcoch. Keď im Barunka peniaze od vás odovzdala, div, že radosťou až do povaly neskákali; ale keď dostal starý službu za dohliadača panských polí a dvojnásobný deputát sa mu vykázal, to bolo také prekvapenie a radosť, že je to nie k vypovedaniu. Do smrti nezabudnú sa modliť za pani kňažnú a za milosťslečnu.“

„To majú len tebe čo ďakovať, babička, tvojmu dobrému slovu,“ odpovedala slečna.

„I, milosťslečna, čo by to bolo platné keby to dobré slovo nebolo padlo na dobrú pôdu, nebolo by zišlo z neho božie požehnanie,“ dodala babička.

Kytice boly urovnané, babička sobrala sa s deťmi na cestu domov.

„A ja pôjdem s vami až na cestu,“ riekla slečna a vzala koníka, ktorý sa bol dobre napásol, za uzdu. „Či chcete, chlapci, posadím vás každého na kúsok cesty na koňa?“

Chlapci podskočili od radosti a Janko bol v okamihu na koni.

„Čo len to, to je koňfaktor,“ usmiala sa babička, keď videla ako smelo sa drží Janko v sedle. Vilko sa tiež robil takým, ako by sa nebál, ale začervenal sa až po uši, keď ho slečna vysadila — a len keď sa mu Janko začal vysmievať, vzmužil sa a držal sa hrivy. I malú Adelku vysadila komtessa na poníka, ale pri tom ju držala; dievčatko malo radosť, chlapci ale sa jej smiali, že sedí tam hore malá opica so zvonci, ako žabka zelená a kto vie, čo by ešte boli vymysleli, ale babička im to zakázala.

Na rozcestí vyšvihla sa komtessa sama na svojho bieleho koníka, spustila módnu sukňu na strmene dolu, pripevnila si čierny klobúčik, pokynula ešte raz deťom bičíkom a ako koník počul hlasitý rozkaz: „Avanti!“ letel s ňou stromoradím ako lastovička hore k zámku. Babička s deťmi pomaly kráčala k Starému bielidlu.

Druhý deň bolo krásne ráno, obloha čistá ako by vymietol. Pred staväním stojí kočiar, na kočiari stojí Janko a Vilko v bielych nohavičkách v červených kamizolkách, na rukách vence. Pán Prošek obchodí si krásne kone, potľapkáva ich po lesklých stehnách, preberá bujnú hrivu a prezerá znaleckým okom ich telá a náčinie. Chvíľkami popojde k staväniu a volá do okna: „Ešte ste nie hotové? Ponáhľajte sa už!“

„Hneď, tatičko, hneď!“ ozvaly sa hlasy z domu.

To hneď trvá ešte hodnú chvíľu, ale konečne vyhrnú sa zo stavänia dievčatá, medzi nimi i Mančinka, za nimi pani Prošková, babička, Betka a Vorša.

„Dajte na všetko pozor, obzrite sa po drôbeži!“ prikazuje babička.

Sultán sa chce Adelke zalichotiť, čuchá ku vencom, ktoré nesie v ruke, ale ona dvíha obe ruky hore a babička ho odháňa a hreší: „Nevidíš, ty sprostý, že je Adelka družičkou?“

„Ako anjelíky sú,“ vraví Betka ku Vorši, keď dievčatká do voza posadaly.

Pán Prošek sadá na kozlík vedľa kočiša Václava, vezme opraty do ruky, mľaskne jazykom, kone pyšne vyhodia hlavy do povetria a vozík hrkoce ku mlynu, ako by ho vietor unášal. Psi pustili sa za ním, ale keď im pán pohrozil, vrátili sa nazpäť, mrzute si ľahli na slnce pod stenou a pustili sa konečne do chrápania.

Aká to krása v mestečku! Na domkoch ratolesti pod výklenkami, okolo námestia ako v háji. Po hradskej a po všetkých cestách nastlané je zeleného rákosia. Na štyroch stranách námestia oltáre, jeden krajší, ako druhý. Na prostriedku, kde stojí socha svätého Jána Nepomuckého, pod zelenými lipami prichystaný je mažiar, okolo neho húf chlapcov a učňov.

„Z toho budú strieľať!“ ukazuje pán Prošek deťom.

„Ale ja sa budem ľakať!“ starala sa Adelka.

„Ach, čo by si sa mala ľakať, to buchne len asi tak, ako keď spadne hrniec s police,“ tešila ju Mančinka.

Taký hrmot slýchala Adelka doma často, to ju uspokojilo.

Pred veľkým domom, na ktorom visel štít s bielym levom a veľký strapec hrozna, ostal kočiar stáť. Na prahu sa ukázal pán kmotor Stanický a sňal s prívetivým pozdravom aksamietovú čiapočku s dlhým strapcom. Pani kmotra v striebornom čepci a v krátkom kabátiku nie menej vľúdne na prichodzích sa usmievala a keď sa malá Hela chcela za ňu schovať, vzala ju za ruku, Adelku za druhú, postavila ich vedľa seba a povedala: „No, tak sa ukážte, ako vám to sluší!“

„Ako dvojčatká,“ usúdila babička.

Dievčatká po očku kukaly na seba, potom zase stydlive klopily hlavy.

Pán Stanický chytil pána Proška pod pazuchu — a obrátil sa do stavänia, ponúkal aj druhých, aby išli ďalej.

„Kým sa začne procesia, pohovoríme si niečo pri poháriku vína,“ doložil veselo.

Pani Prošková šla, babička ale ostala s deťmi vonku — a povedala paniam: „Vy máte ešte vždy dosť času, keď idete pri pánstve, ale ja by som sa medzi ľuďom do kostola pozdejšie nedotlačila. Ostanem tu pri deťoch.“ Ostala s nimi stáť na prahu.

Zanedlho otočili okolo rohu z ulice dvaja chlapci v červených kamizolkách, za nimi zase dvaja a dvaja a Janko vykríkol: „Už idú!“

„Adelka a ty, Helenka,“ napomínala babička, „keď pôjdete s procesiou, dávajte pozor na cestu, aby ste nespadly. Barunka, ty sa na to obzri. Vy, chlapci, kráčajte slušne, aby ste s tým svetlom nezapríčinili nešťastie. A tiež v kostole pred oltárom sa modlite, aby pán Boh mal z vás radosť.“

Medzi týmto napomenutím došiel učiteľ so školskými deťmi.

„Pozdrav pán Boh, pán učiteľ, priviedla som vám ešte trocha chasy, majte už s tými malými trpezlivosť!“ oslovila babička starého učiteľa.

„Ej, veď je dobre, pani babička, mám to tu ako stádo beží, veľké, malé,“ smial sa učiteľ, stavajúc chlapcov k chlapcom, dievčatá k dievčatám.

Babička ostala v kostole pri dverách medzi starými súsedkami, deti rozostavily sa okolo oltára. Začali zvoniť po tretie a ľud hrnul sa do kostola, kostolník priniesol chlapcom rozžaté trojnožky, malý zvonček zavznel — kňazi vstúpili k oltáru — začala sa omša. Dievčinky sopäly ruky a dívaly sa dlho uprene na oltár; keď sa ale dosť vynadívaly, zatočily hlavy vľavo, v pravo — a tu utkvely ich zraky na spanilej tvári komtessy, ktorá sedela hore v oratóriume. Musely sa na ňu usmiať, ako by nie. Ale za komtessou sedela matka a otec tiež tam stál a ten dievčatám prísne pokynul, aby sa obrátily k oltáru. Adelka tomu nerozumela, ešte sa i na tatíka usmiala, len keď ju Barunka potiahla za šaty a šepkala: „Dívaj sa na oltár!“

Bolo po pozdvihovaní. Kňaz vzal do ruky velebnú sviatosť, ľud začal v chóru: „Beránku Boží, smiluj sa!“ a zvony slávne prizvukovaly.

Napred šly deti, sedliačkovia s horiacimi trojnožkami, ovenčené dievčatká o závod sypaly kvety po ceste. Za nimi duchovenstvo, predstavenstvo mesta, honorácia celého okolia, za tými meštiansky i sedliacky ľud obecný; medzi tými šla babička. Prápory, zástavy — rozličných cechov šumely nad hlavami ľudu, vôňa kadidla miešala sa s čerstvou vôňou chvojiny a rozhádzaných kvetín, zvuk zvonov roznášal sa povetrím. Tí, ktorí na procesiu ísť nemohli, stavali sa na chodníky a do oblokov, aby ju aspoň videli.

Aká to paša pre oči, ten strakatý sprievod. Čo je tu krojov, čo je tu nádhery! Tu vystrojené deti, tu skvostný ornát kňazský, tu pán v modrom fraku, tu poctivý súsed v päťdesiatročnom kabáte, tu junák vo vyšívanej kamizoli, tam tatík v kabáte po päty. Panie jednoducho, ale elegantne oblečené, vedľa vyšperkovaných, nevkusne vyfintených. Meštianky v čipkových čepcoch, ale i strieborných a zlatých; sedliačky v škrobených čepcoch a v bielych plachietkach, dievčatká vo venčekoch ale i v šatkách.

Ako každý poznal, že je Stanických dom hostínec podľa štítu, tak bol oblek toho ľudu vývesným štítom jeho smýšľania a čiastočne i zamestnania. Na isto bol k rozoznaniu kapitalista a remeselník od úradníka, sedliak od želiara a dľa kroja bolo vidieť, kto pridržuje sa starých mravov a obyčajov a kto sa chytá nového sveta, ako poznamenala babička.

Pri oltárikoch hľadela babička, aby prišla deťom na blízko, aby im bola pri ruke, keby sa niečo prihodilo. Ale všetko sa dobre skončilo, ačkoľvek Adelka pri každom vystrelení trhla sebou a po každom prvom výbuchu zapchala si uši a zavrela oči.

Po slávnosti sobrala babička deti a viedla ich do hostínca, kde ich čakal kočiar. I Kristinka išla z kostola a babička jej nabídla, aby išla s nimi. „Naši tu ostanú na obed — a tak máme miesta dosť.“

„Rada by som sa s vami viezla, — ale rada by som šla i s dievčatmi,“ odpovedala Kristinka a oko jej zablúdilo do skupiny junákov, ktorí stáli na cintoríne, aby počkali na dievčatá.

Jeden bol medzi nimi urastený ako jedľa, tvári veľmi peknej a milého pohľadu. Zdalo sa, že aj on sa po niekom obzerá a keď sa — náhodou — stretly jeho oči s očami Kristinkinými, zapálili sa obaja.

Babička zaviedla Helenku k pani kmotre a pani kmotra zdržala hneď babičku a deti a počastovala ich pečivom a babičku vínom. Že Kristinka nechcela ísť do izby, kde sedeli samí páni, vyniesla jej babička na pouctenie, ale omnoho rýchlejší ako babička bol ten štíhly mládenec. Vkĺzol do šenkovni, dal si naliať sladkej rosolky a priniesol Kristinke na prípitok. Dievča sa okúňalo, ale keď mládenec temer smutne poznamenal: „Tak ty nechceš odo mňa prijať pouctenie?“ vzala rýchle kalíštek a chlipla na jeho zdravie.

V tom prišla babička — a museli si obaja i od nej pripiť. „Prišiel si ako by ťa bol zavolal, Míla,“ riekla babička a okolo úst pohrával jej dobromyseľný úsmešok; „ja som sa práve starala, ktorému z tých chlapcov by som povedala, aby šiel s nami. Ja sa bojím pustiť s tými divými koňmi, keď je nie s nami pán Prošek, alebo niekto rozumný. Kočiš Václav nerozvážne poháňa.“

„Ej, s radosťou,“ odpovedal Míla a obrátil sa na opätku, aby zaplatil.

Deti sa rozlúčily s Helenkou, s pani kmotrou a s rodičmi, sadaly do kočiara; Kristinka prisadla k nim. Míla vyšvihnul sa k Václavovi na kozlík a kone už aj pohli.

„Vidíte Mílu, akého pána hrá!“ volali chlapci, ktorí šli chodníkom vedľa cesty.

„To verím, veď mám byť na čo pyšný!“ zvolal Míla rozjarený a hodil okom nazpäť do vozíka. Mládenec, ktorý na Mílu zavolal, jeho najmilší kamarát, vyhodil čiapočku do povetria a zanótil: „Láska bože, láska, kde ťa ľudia berú, na hore nerastieš, v poli ťa nesejú.“

Ostatok piesni v kočiare už nedopočuli, lebo kone uháňaly rýchlym cvalom domov.

„Či ste sa vy aj modlily?“ opýtala sa babička malej chasy.

„Ja som sa modlil, ale Vilko, myslím, sa nemodlil,“ ozval sa Janko.

„Neverte mu, babička, ja som sa ustavične modlil Otčenáš, ale on ma šťuchal, nedal mi na ceste pokoja!“ vyhováral sa Vilko.

„Janičko, Janičko, ty si predsa bezbožný chlapec, toho roku budem predsa museť svätému Mikulášovi žalovať na teba!“ kývla babička prísne na chlapca.

„A nedostaneš nič od Mikuláša, počkaj,“ hrozila Adelka.

„Veď je pravda, o niekoľko dní máme tu Jána Krstiteľa, váš sviatok,“ ozvala sa Kristinka.

„A čo mi dáš na meno?“ opýtal sa Janko, akoby sa nič nebolo prihodilo.

„Dám vám viazaného povriesla, keď ste taký neposeda,“ smiala sa Krista.

„To nechcem,“ zamračil sa Janko a deti ho vysmialy.

„Čo ty dostávaš ,viazaného‘?“ opýtala sa Barunka Kristly.

„Nič; ten zvyk je nie medzi nami, len u pánov. Raz ale dostala som vinš od jedného perceptora, čo bol v zámku u správcov. Mám ho tu v knižkách“ — a vyňala z knižky složený list, na ktorom bol vinš napísaný vo veršoch, okolo ktorých bol namaľovaný venček z ruží a nezábudky, vypichaný špendlíkom. „Odložila som si ho k vôli tomu venčeku, tomu vinšu bez toho nerozumiem.“

„A či je nie český?“ opytuje sa babička.

„Je to česky, ale hrozne učene. Počujte, ako to začína: „Slyš mne drahá krasotinka, Lady schovanka!“ Prosím vás, ja tomu nerozumiem ani ako mak — a také hamonenie máte ustavične. Ja som nie schovanka, veď mám, chvála Bohu mamu; ten človek mal z tých kníh rozum všetok zmodrchaný.“

„To si nemusíme mysleť, milá Kristinka, to bol človek vytríbeného rozumu, v školách zbehlý, taký sa ovšem s naším rozumom neshodne. Keď som bola ešte v Kladsku, býval vedľa nás tiež taký majster pismár; jeho gazdiná — oni sa, vraj, takí pismári odriekajú ženenia, — chodievala často k nám a rozprávala nám o ňom aký je dudravý podivín. Celý deň bol zahrabaný v knihách ako krtica; keby mu nebola Zuzanka povedala: „Pane, poďte jesť,“ nebol by jedol celý deň. Zuzanka mu musela všetko pripomenúť; keby jej nebolo bývalo, boly by ho mole sožraly. Každý deň šiel na hodinu na prechádzku, ale sám a sám, lebo spoločnosť nemiloval. Keď odišiel, zaskočila som niekedy k Zuzanke, ona milovala sladkú rosolku a ja, ačkoľvek o to pálené nestojím, musela som jej to k vôli urobiť a vypiť kalíštek. To mi vždy povedala: „Náš starý to nesmie vidieť, on pije len vodu, najviac, ak si kvapne do nej troška vína; mne vždy vraví: „Zuzanka, voda je najzdravší nápoj, ostala vždy pri vode, bude zdravá a šťastná“ — a ja si myslím: Veď je dobre, ale mne rosolička dobre padne. On by chcel, aby som žila ako vtáča, jesť a piť mu je nič, len tak, aby bol človek živý. On má žalúdok zasýtený tými knihami, ďakujem pekne za takú stravu!

Tak húdla Johanka svoju nótu. Raz ma zaviedla i do jeho izby; čo žijem nevidela som toľko kníh, čo ich tam bolo na hromade. „No, vidíte, Madlenka,“ vravela mi vždy, „toto všetko má náš starý v hlave, divím sa, že sa z toho ešte nezbláznil. — To máte tak: Keby nebolo mňa, ktorá dám pozor naň, ako na malé dieťa, pán Boh zná čo by bolo z neho; ja musím mať rozum na všetko, on nerozumie ničomu, len tým svojim lajstrom. A svätú trpezlivosť musíte mať s ním. No, niekedy na neho skríknem a to je ako by ho pes uhryzol, ani nemukne, tak mi ho je až ľúto. Ale ho treba tu i ta aj vyhrešiť, keď je s ním nie na vydržanie; pomyslite si, Madlenka, mal vám v tej svojej izbe toľko prachu ako na prostred dediny a pavučín všade, ako v starej zvonici — a myslíte si, že som mu smela prísť so smetárom? Nie. I myslela som si: počkaj, veď ťa ja vyčíham; čo tam do neho, ale šlo tu o môj dobrý chýr, moja to hanba, keď dakto vošiel k nemu a videl ten poriadok. Poprosila som raz jedného známeho pána, s ktorým on najradšej býva, aby ho zdržal — a za tým som všetko umyla, vydrhla, že to bolo už na svet súce. A vidíte Madlenka, aký je to človek! Ani nepoznal, že je umyté, len na tretí deň. To sa mu, vraj, zdalo, že je v izbe svetlejšie, bodaj ho, ako by nebolo svetlejšie. Tak vám človek musí vedieť s tými podivínmi zaobchodiť.“

Zakaždým, keď som k nej prišla, alebo ona k nám, mala čo na starého žalovať, ale za celý svet by sa nebola od neho pohla. Raz ale jej nahnal strachu. Vyšiel si na prechádzku a tu sa stretnul s tým svojím známym, ktorý bol na ceste do Krkonošských hôr. Volal ho so sebou, že sa skoro vráti a milý pán šiel s ním tak, ako bol. — Zuzanka čaká, pán nechodí; noc prišla — on nikde. Pribehla k nám celá poplašená, plakala — a mali sme s ňou dosť práce. Len ráno sa dozvedela, že odcestoval; to vystrájala a hrešila až hrôza. Asi na šiesty deň prišiel a ona pre neho každý deň varila obed a večeru. — Keď už bol doma, pribehla k nám a povedala: „No, vidíte, to máte tak, keď som sa do neho pustila, povedal mi: „No, no, nekričala, šiel som na prechádzku a stavil som sa na Snežke, preto som nemohol hneď prísť.“

Raz nám priniesla niekoľko kníh a rozprávala, že to ten jej starý napísal, aby sme to čítali. Môj nebohý Jurko bol dobrý čitateľ, čítal teda, ale my sme tomu pranič nerozumeli; i verše vedel skladať, ale ani tým sme nerozumeli, bolo to všetko strašne učené. Zuzanka ale hovorila: „No to stojí za to, že si tým hlavu láme!“ Ale u ľudí v meste bol vo veľkej vážnosti a každý hovoril, že ten jeho rozum je nie k pochopeniu.“

„Ja som ako tá Zuzanka,“ podotkla Kristinka; „pranič mi na tej učenosti nezáleží, keď tomu rozumeť nemôžem. Keď počujem pekne spievať a vás, babička, rozprávať, to mi je milšie ako hocjaký výklad. — Ale či ste počuli tú pieseň, čo složila Barla z Červenej Hory?“

„Milá dievčička, mne tie svetské piesne už teraz nejdú do hlavy, ani sa moc o ne nestarám; tie časy, keď som pre pesničku kus cesty bežala, už pominuly, teraz ja len tie moje nábožné spievam,“ povedala babička.

„Aká je to, Kristinka?“ opýtala sa Barunka a Mančinka.

„No, počkajte, veď ja vás ju naučím, začína sa: Čo ten vtáčik povedá, čo na dube sadá?“

„Tú mi, Kristinka, musíš dnes zaspievať, keď prídem k vám,“ obrátil sa Míla do vozíka.

„Trebárs aj dvaraz. Boly sme na robote na pánskom hrabať, Barla tiež prišla a keď sme odpočívali pod stranou, hovorí Anča Tichánkovie: „Barla, slož nám pesničku!“ Barla sa chvíľu rozmýšľala, potom sa usmiala a začala spievať: „Čo ten vtáčik povedá, čo na dube sadá, ktorá panna chlapca má, že je vždy bledá!“ Anča sa na to skoro rozhnevala, lebo si myslela, že to na ňu padá, to viete, že má Tomáša, že je mladou nevestou. Ale Barla, ako to na nej spozorovala, len to fíklo, urobila druhý verš na smierenie: „Mlč ty vtáčku, mlč, ty lžeš, nehovoríš pravdu: lebo i ja chlapca mám, a mám predsa farbu!“ — Páčila sa nám dosť a dosť, a nótu tak pekne k nej vzala, až milá vec. Žernovské dievčatá ju budú počúvať, ony ju ešte neznajú,“ doložila Kristinka.

Mančinka a Barunka si novú pesničku nótily — a v tom už aj šli okolo zámku. Pred vrátami stál najmladší komorník v čiernom obleku, chlapisko neveľké, vyziable; jednou rukou prečesával si čiernu bradu, druhá ruka bola palcom zavesená v zlatej retiazke, ktorá mu na hrdle visela, aby bolo vidieť ligotajúce sa prstene na ruke.

Keď voz išiel vedľa neho, zasvietily mu oči ako mackovi, keď vidí vrabca, usmial sa zaľúbene na Kristlu a pokývol rukou. Ale ženské sotva sa po ňom obrátily, a Míla s nevôľou posunul svoju vydrovku.

„Veru, radšej by som čerta videla, ako toho Taliana,“ povedala Kristla. „To už zase číha, až by šlo niekoľko dievčat samotných, aby medzi ne vletel ako jastrab.“

„No, nedávno v Žliči dostal na chrbát,“ začal Václav; „prišiel si tam k muzike a hneď k tým najkrajším dievčencom, ako by ich tam pre neho bol dakto postavil; a chlap nevie ani slova po česky, ale ,esky olka, mám rád‘, to si hneď zapamätal.“

„To mne tiež stále repetí, keď príde na pivo,“ skočila do reči Kristinka „a keby som mu desať razy jedno za druhým povedala: ,Ja vás nerada‘, predsa nejde s krku ako tá zimnica.“

„No, chlapci mu dobre vyprášili kanduš — a keby mňa nebolo bývalo, bol by vraj zvedel, po čom perník v Pardubiciach.“

„Nech si dá pozor, aby mu to na inom mieste nepovedali,“ poznamenal Míla a pohodil hlavou.

Kočiar zastavil pred hostíncom. „No, zdraví ste doviezli,“ ďakovala Kristinka, podávajúc ruku Mílovi, ktorý jej pomáhal s vozíka.

„Ešte slovíčko,“ zadržala ju babička. „Nevieš, kedy pôjdu Žernovskí a kedy z Červenej Hory do Svätoňoviec?“

„Snáď ako obyčajne Červeno-Horskí medzi matičkami a Žernovskí na prvý Mariansky sviatok po sv. Jáne. Ja pôjdem tiež.“

„Aj ja to chcem,“ mienila babička.

„Toho roku pôjdem i ja s vami,“ smiala sa Barunka.

„Ja tiež,“ prisvedčila Mančinka.

Ostatné deti volaly, že i ony pôjdu, ale Barunka ich odbavila, že aj tak by nevládaly ísť tri míle pešky. Zatým šibol Václav do koní a išly ku mlynu, kde složili Mančinku a kde nechala babička niekoľko svätených venčekov pre pani mamu prichystaných.

Keď sa blížili k domu, pribehli im Sultán a Tyrl veľkými skokami naproti a nemohli sa veľkou radosťou ani uspokojiť, že majú babičku zase doma. Babička ale ďakovala pánu Bohu, že sa šťastne domov dostali, ona storazy radšej šla pešky, ako sa viezla, lebo na tom voze a keď tie bujné kone v jednom cvalu uháňaly, zdalo sa jej ustavične o rozbití hlavy.

Betka a Vorša čakaly pri dome. „Čo vy, Václav, kde máte venček?“ opýtala sa shovorčivá Betka kočiša, keď babička s deťmi odišla do izby.

„I, dievočka, to som dávno zabudol kde som ho nechal“ uškrnul sa potuteľne Václav — a otočil povoz k hradskej.

„Nehovor s ním,“ potiahla Vorša Betku: „veď vieš, že si ten nevidí do huby ani na Božie hody!“

Václav sa zasmial, šibol do koní a už ho tam nebolo. Babička zavesila čerstvé venčeky medzi okno a na obrázky a lanské hodila „božiemu ohníčku“.

9. kapitola

V babičkinej izbe je ako v záhrade, kam sa človek obráti, všade plno ruží, rezedy, vetvičky tŕpky i iného rozmanitého kvietia — a medzi tým celé náruče dubového listia. Barunka, Mančinka viažu kytice a Cilka vije veľký veniec. Na lavici pri peci sedí Adelka s chlapcami a polohlasne učia sa vinše.

Je predvečer svätojanský, druhý deň je otcovo meno, slávny to rodinný deň. Na ten deň pozval si pán Prošek svojich najmilších priateľov na hostinu; to bol už obyčaj. Preto bol taký rámus po celom staväní. Vorša drhla a splakovala, aby nebolo ani prášku nikde. Betka parila a šklbala drôbež, pani piekla koláče a babička dohliadala tu k cestu, tu k drôbeži, ona bola všade potrebná. Barunka prosila, aby babička zavolala Janka von, lebo že im nedá pokoja a keď bol tam von, žalovala na neho Betka a Vorša, že sa im všade popod nohy pletie. Vilko chcel, aby ho babička vypočula, Adelka ju chytala za sukne a žebronila o koláč, a na dvore krákorily sliepky, dávajúce na známosť, že už chcú ísť na pánty. „Pre pána kráľa, veď vám nemôžem všetkým odrazu poslúžiť!“ horekovala úbohá babička. Tu volá Vorša: „Pán ide domov!“ Kvetinárky sa zamknú, pani upratúva, čo má ostať ešte tajnosťou a babička prikazuje deťom: „Ale potom, aby ste tatinkovi všetko nevybľabotaly.“ — Otec prichodí na dvorec, deti mu idú v ústrety, ale keď im on dáva dobrý večer a po matke sa pýta, ostanú zarazené stáť, nevedia, čo majú povedať, aby nevyzradily tajomstvo. Adelka ale, tatinkov maznáčik, ide predsa k nemu a keď ju bere na ruky, šepká mu: „Maminka pečie koláče, aj babička, zajtra bude tvoj sviatok.“ — „No, počkaj,“ pretrhnú jej chlapci slovo: „ty dostaneš, čo si to povedala —“ a bežia žalovať maminke. Adelka očerveneje, zarazená sedí na otcovom rameni, až konečne pustí sa do plaču. „No, neplač,“ chlacholí ju otec, „veď ja to viem, že je môj sviatok a že mamička pečie koláče.“ Adelka si utre rukávom slzy, díva sa ale so strachom na matku, ktorú chlapci vedú. Ale ono sa to všetko vyrovná a chlapci sa dozvedia, že Adelka vlastne ničoho nevyzradila. Tá tajnosť ale všetkých tak tlačí, že otec počujúc nesmie počuť a vidiac nesmie vidieť. Barunka musí pri večeri ustavične na deti mihať a ich štochať — aby sa predsa ešte neprezradili a Betka sa im posmieva, že sú „slepačie papučky“.

Konečne je všetko urobené, prichystané, i vôňa koláčov sa rozišla; slúžky šly spať, len babička ešte klopká ztichučka po staväní. Zatvára mačky, zalieva iskry v peci a keď si spomnela, že sa dnes kúrilo i v peci na stráni a že by tam bola mohla ostať nejaká iskrička, neverí ani svojej vlastnej opatrnosti a ide sa radšej presvedčiť.

Sultán a Tyrl sedia na lávke; keď vidia babičku, akosi prekvapení na ňu pozerajú; v tú dobu ona nebýva tu von; ale keď ich pohladí po hlave, začnú sa lichotive okolo nej otierať. „No, už ste zase číhali na myši, vy hastrmani? To vám je dovolené, len sa mi do chlievikov nedobývajte,“ hovorí im a ide na stráň. Psi v zápäť za ňou. Otvorí pec, opatrne šťúra kutáčom v popole, ak neuvidí ani iskry, zavrie pec a ide nazpäť. U lávky stojí vysoký dub; v jeho rozložených konároch sedáva v lete drôbež. Babička pozrela hore, počula v ratolestiach ako vzdych, tichučké šepotanie a ťopkanie. „Sníva sa im dačo,“ pomyslela si a šla ďalej. — Čo ju zase pri záhradke zastavilo? Či načúva ľúbeznému klokotaniu dvoch slávikov v záhradnom kroví, či nesúvislej piesni Viktorkinej, ktorá smutne zaznieva od splavu. Či sa babička zahľadela na stráň, kde toľko svätojanských mušiek, tých živých hviezdičiek sa kmitá? — Pod stráňou nad lúkou vznášajú sa ľahké obláčky v ustavičnom kolotaní. To sú nie hmly, rozpráva si ľud — a snáď babička tiež verí, že v tých priezračných striebrošedých závojoch zahalené sú lesné žienky a díva sa pri svitu mesiaca na ich divý tanec? — Nie, ani tak, ani tak; babička díva sa na lúku, ktorá vedie ku mlynu. Tam, od hostinca cez potok vbehla na lúku ženská postava, v bielej plachtičke zahalená. Stojí tíško, počúva ako srna, keď z lesného zákrytu vybehne na širokú pláň, aby sa popásla. Nič nepočuje, len tiahlé zvuky slávika, temné hrkotanie mlyna a ševelenie vĺn pod temnými jalšami. Otočí bielu šatu okolo pravej ruky a trhá s ňou kvety, kvieťa devätoro, každé iné. Keď má kyticu hotovú, shýbne sa ešte, umyje sa čerstvou rosou a neobzerajúc sa ani vľavo ani vpravo, ponáhľa sa nazpäť k hostíncu. „To je Kristla! vije si svätojanský venček; myslela som si to, že má toho Mílu rada,“ hovorila babička pre seba, nespúšťajúc oči s dievčaťa. Už ju ani nevidela a predsa ešte stála zamyslená. Jej duša kochala sa v rozpomienkach! Videla pred sebou lúku, videla pohorskú dedinku, nad sebou čistý mesiac a hviezdy, — bol to ten samý mesiac i hviezdy, večne krásné, nestarnúce, ale ona bola vtedy mladá, svieža dievčina, keď v svätojánskej noci na osudný venčok trhala devätoro kvietkov. Ako by to práve teraz bolo, tak cítila babička strach, ktorý mala, aby jej nikto v cestu neprišiel a kúzlo neprekazil. Vidí sa v komôrke, vidí na lôžku tie kvetované podúšky, pod ktoré kladie uvitý venčok. Spomína, ako vrúcne sa modlila, aby jej pán Boh dal sen, v ktorom by sa jej zjavil ten, ktorého si duša obľúbila. Dôvera, ktorú kládla na osudný venčok, ju nesklamala; videla vo sne muža vysokého vzrastu, jasného a úprimného pohľadu, toho, ktorému pre ňu v svete rovného nebolo. Usmieva sa babička tej detinskej túžbe, s akou pred východom slnka ponáhľala sa do záhrady, aby cez jabloň prehodila svoj venčok nazpäť, aby sa dozvedela, či svojho Jurka skoro, alebo dlho neuvidí. Pamätá sa, ako ju vychádzajúce slnko plačúcu zastihlo, preto, že jej venčok ďaleko cez jabloň preletel a tak nebolo úfnosti, že sa s Jurkom tak skoro uvidí. V zamyslení stojí babička dlhú chvíľu, mimovoľne sopne ruky, jej mierny, dôverný zrak obráti sa hore k žiariacim hviezdam a z úst vyplynie tichá otázka: „Kedy sa asi, Juričko, sídeme?“ — Tu preveje vetrík ľahúčko bledou tvárou starenky, ako by ju bozkával duch zvečnelého. Starenka sa zachveje, urobí kríž a dve slzy padnú na sopäté ruky. Po chvíli vojde tíško do stavänia.

Deti vyzeraly von oblokom, kedy prídu rodičia; boli v mestečku v kostole. Otec dal v ten deň na svätú omšu a babička dala na modlenie za všetkých Jánov svojho rodu, počínajúc od niekoľko pokolení. — Krásny veniec, vinše, dary, — všetko ležalo prichystané na stole. Barunka vypočúvala jedného i druhého vinšovníka, ale samým chvatom vynechalo sa tu slovo, tam slovo a preto muselo sa všetko znovu opakovať. Babička mala plné ruky práce, ale po chvíľkach otvorila dvere, nakukla do izby a s napomenutím: „Aby ste tu dačo nevyparatily!“ — zase odišla.

Práve šla babička narezať čerstvého petržlenu do záhradky, keď beží Kristinka po stráni a nesie dačo v šatke zaviazaného. „Pán Boh vám daj dobré ráno, babička!“ pozdravuje s tvárou veselou, žiariacou, že sa babička na ňu až zahľadela.

„Ty vyzeráš, dievča, ako by si sa bola na ružiach vyspala,“ hovorí babička k nej a usmieva sa.

„Uhádli ste, babička, moje hlavníčky sú samý kvet,“ odpovedala Kristinka.

„Ty figliarka, nechceš rozumeť, ale nech je tak, alebo tak, len keď bude dobre; či áno, dievčinka?“

„To, to, babička,“ prisvedčila Kristla, ale hneď aj dovtípila sa smyslu babičkiných slov a zapálila sa.

„Čože to nesieš?“

„Nesiem podarúnok Janíkovi; vždy sa mu páčili naše strapaté holubi, priniesla som mu párik mladých, nech si ich chová.“

„Ale, čo si si robila škodu, veď ono to nemuselo byť,“ povedala babička.

„Rado sa stalo, babička; ja rada mám deti a deti majú radosť z takýchto vecí, nuž, nechajme im to. Ale mne sa zdá, že som vám nepovedala, čo sa u nás na včerajšok v noci prihodilo?“

„Včera bolo u nás ako na pražskom moste; neprišly sme ani k slovu, ale viem, že si mi chcela dačo rozprávať o tom Talianovi. Tak rozprávaj, ale musíš vziať z každého verša po jednom slove, čakám našich z kostola a hostia budú onedlho tu,“ povzbudila babička Kristlu.

„Tak si pomyslite: on, ten tulák, ten Talian, prichodil k nám každý deň na pivo, — to by nevadilo, lebo je hostínec pre každého človeka, ale nie, aby ako poriadny človek sedel za stolom, on pozametal ako pometlo celý dvorec, i do maštale vliezol, zkrátka, kam som sa zvrtla, tam mi bol za pätami. Tatík sa snažil, ale znáte ho, je dobrý človek, nerád ublíži ani kurčaťu, a nerád si odpúdi hostí, najmä zo zámku. Spoľahnul sa teda na mňa; ja som Taliana niekoľko razy z hruba odpravila, ale on, ako by som mu najkrajšie veci vravela, a viem, že rozumie česky, trebárs aj hovoriť nevie. On len svoje opakoval: „esky olka, mám rád“, ruky predo mnou spínal, ba i kľakol.“

„To je lotor!“ povedala babička.

„A už to máte tak, babička, tí páni, tí vám toho nahamonia toľko, až vás uši zbolia; kam by človek zašiel, keby im to veril, také reči sa mne v hlave ani neobrátia. Ale ten Talian ma omrzel. Predvčerom sme boly na lúke hrabať, tu sa tam nadhodil Míla — (babička sa tomu nadhodeniu usmiala) — prišlo všeličo do reči, i spomla som, že aký kríž máme s tým Talianom. „No, len to nechaj, veď sa ja postarám, aby k vám nechodil.“ — „Ale aby ste tatíka nerozhnevali, lebo ja znám žernovských mládencov, to sú prešívané podšívky.“ — Večer príde milý Talian zase; ale za malú chvíľku prihrnuli sa mládenci, boli štyria, medzi nimi Míla a jeho kamarát Tomáš, — znáte Tomáša, nie? Dobrý chlapec, bude si brať Anču Tichánkovie, moju kamarátku. Tešila som sa, že prišli, ako by mi bol dakto daroval na nové šaty. Bežím s radosťou nalievať a každému som pripila. Talian sa zamračil; jemu ja nikdy nepripijem, aby mu šľak veril, žeby človeku dačoho nedal. Chlapci si posadali za stôl a začali hrať v karty, ale len tak, na oko, pri tom sa ustavične Talianovi poškľabovali. Vitkovie mládenec vraví, „pozrite na neho, díva sa ako sova z nudlí“. Tomeš zase na to: „Ja sa tiež ustavične naň dívam, či si skoro neodhryzne od zlosti nos. Mnoho práce by mu to nedalo, siaha mu beztak až na bradu.“ — Tak vám to šlo. Talian menil všetky farby od zlosti, ale ani necekol. Konečne predsa hodil peniaze na stôl a bez pozdravenia odišiel. Ja som urobila za nim krížik, ale chlapci povedali: „Keby nás bol mohol pohľadom prebodnúť, bolo by po nás.“ Keď odišiel, šla som po svojej práci, to viete, ako mamička prechorieva, na mne sa všetko zaviera a otvára. — Chlapci tiež odišli. — Možno, že bolo už po desiatej, keď som šla do komory spať. Začnem sa vyzliekať, tu na oblôčok: ťuk, ťuk, ťuk. Myslím si, to je iste Míla, azda si niečo zabudol; on vždy dačo zabudne, ja mu hovorím, že si raz u nás hlavu nechá!“

„Už sa stalo,“ prikývla babička na dosvedčenie.

„Prehodím si šatku,“ pokračovala Kristinka s úsmevom — „a idem skoro otvoriť okienko; a hádajte, kto tam bol? — Talian! Buchnem oknom a od ľaku som si odpľula. On ma vám začne prosiť a hovoriť, — a vie, že mu nerozumiem, potom mi podával zlaté prstene s prstov. Ja som sa dopálila, vezmem krčah s vodou, idem k obloku a vravím: „Iď odtiaľto, ty pozitúra a hľadaj si frajerku tam u vás, nie tu, lebo tú vodu vychrstnem na teba!“

Trocha odstúpil od okna, ale v tom vyskočili z húšťavy chlapci, popadli ho do hrsti a zapchali mu ústa, aby nemohol kričať. „Počkaj, ty Talian taliansky, teraz ti dám na príučku,“ ozval sa Míla. Ja som ale prosila Mílu, aby ho nebili a zatvorila som okno, — vlastne len privrela, nedalo mi, aby som sa nepodívala, čo budú s ním robiť. — „No, Míla, čo s ním, ako by mal klepavku.“ — „Vyšľahajme ho prhľavou,“ navrhoval jeden. — „Namažme ho kolomažou,“ druhý. — „Nič to,“ rozhodol Míla, „Tomšu, ty ho drž, a vy, chlapci, poďte so mnou!“ — Odbehli.

O malú chvíľu sa vrátili, priniesli tyčku a kolomažnicu. „Chlapci, zobujte mu boty a vykasajte nohavice!“ rozkazoval Míla. Chlapci poslúchli; keď ich začal kopať, chlácholili ho ako zlého koníka: „Hahó, malý, hahó!“ — „Nedostaneš podkovky, neboj sa!“ povedal mu Míla; „len ti nožičky namažeme, aby sa ti lepšie domov kráčalo!“ — „Aspoň napáchneš zdravou vôňou,“ smial sa Tomeš, „beztak smrdíš tou voninou, ako by facky rozdával.“ — Keď mu namazali nohy, ako by mal topánky, položili mu tyčku na plece, ruky mu roztiahli a priviazali ho na ňu ako na kríž. Talian chcel kričať, ale Tomáš mu položil ruku na ústa a držal ho ako v škripci. „Takým leňochom, ako si ty, neškodí troška hnáty ponaťahovať, beztoho sa ti žily skrátia!“ „Chlapci,“ rozkazoval zase Míla, sviažte mu topánky, hoďte mu ich na ruku a vyvedieme ho na hradskú, nech tajde, odkiaľ prišiel.“ — „Počkajte, dáme mu kytku za gombík, aby predsa videli, že ide od dievčaťa,“ riekol Vítkovie, odtrhol prhľavu a bodliak a zastrčil mu to za frak. — „Tak, teraz to máš, si celý pekný, môžeš ísť s darmi!“ smial sa Míla; vzali ho s Tomášom medzi seba a ťahali ho tíško, i vyviedli zo sadu.

O chvíľku prišiel Míla ešte k oblôčku, rozprával, akú mal ten chlapík zlosť a ako s bidlom utekal. „Ale ako ste ho vyčíhali?“ opytujem sa Mílu. — „Nuž,“ povedal, „ja som ti chcel dať dobrú noc, povedal som chlapcom, aby na mňa počkali vo mlyne, sám som stál v sade. Tu vidím, ako sa stranou niekto plazí ako zlodej — a ako sa kradne k tvojmu okienku. Akonáhle som ho poznal, tichučko vyndem zo sadu a pre chlapcov. Tak sa nám to dobre podarilo. Mne sa zdá, že sem viac nepríde.“

Včera som sa tej pozitúre celý deň smiala, ale večer, bol u nás hlásnik Kohútik, on je u nás každý deň, lebo si rád chlipne — a potom všetko, čo vie vykikiríka. Ten nám začal rozprávať, ako prišiel Talian v noci domov. „To boly nejaké šelmy, čo ho tak doriadily,“ hovoril a začal ho popisovať, až hrôza; môžete si mysleť, že spravil z komára ťavu. Psi sa vraj na neho oborili, taký bol hrozný — a žena mala vraj do rána čo drhnuť, aby mu kolomaž smyla. Dal im strieborný toliar, aby nič nepovedali v zámku a zastrájal sa strašne, že sa tým chlapcom pomstí. Teraz sa bojím o Mílu; hovorí sa, že sú tí Taliani zlí ľudia. A ešte to povedal Kohútik tatovi, že ten Talian chodí k Marianke od správcov a že si starí myslia, keď ho pani kňažná rada vidí, že mu dá dobrú službu na panstve a potom že by si mohol vziať ich dcéru. No a vidíte, babička, Míla sa chcel dať do dvora za paholka na rok, aby nemusel byť vojakom; to viete ako to ide, — ale keď by na neho Talian štval, správca ho nevezme a tak je v kaši. To som si všetko rozmyslela — a už ma to nič neteší, čo tí chlapci vyviedli; dnešný sen ma zase potešil, ale čo je to platné; čo vy na to, babička?“

„Múdre to nebolo od tých chlapcov, ale dajme chase rozum, a ešte keď sa do toho zapletie láska. Môj Jurko tiež vyviedol taký kúsok a trpel za to.“

„Čo, babička?“

„Nuž, snáď by si nechcela, aby som sa pustila do rozprávky; až pri príležitosti ti to poviem. Beztoho sme sa zabudly, zdá sa mi, že počujem dupot koní; to sú iste naši. Poďme! Ja si to musím všetko rozmysleť, čo si mi sdelila, snáď budem potom vedieť nejakej rady,“ doložila babička a vošla do domu.

Deti počuly Kristinkin hlas, vybehly do pitvora a keď Janko dostal krásné holúbky, schytil dievča okolo krku a radosťou ju tak silne stískal, že jej ostal na bielom hrdle červený pruh. Bol by si ich najradšej hneď odniesol do holubníka, keby Barunka nebola zvolala: „Už je tatík tu!“ Skoro naraz s kočiarom došli k Starému bielidlu i pán otec a pán horár. Pán Prošek, octnúc sa v kruhu milých priateľov a rodiny, ktorú on tak vrúcne miloval a ktorej sa do roka tak málo mohol venovať, bol veľmi dojatý — a keď začala Barunka blahoželať, začal i on slziť. Deti, ako videly otca plakať, i matku a babičku, zajakaly sa v reči a pustily sa tiež do plaču. Betka a Vorša naslúchaly u dvier odriekanie vinšov, prikryly si oči modrými zásterami a plakaly jedna nad druhú. Pán otec otočil piksľou ako mlynským kolesom, pán horár trel o dušu svoj krásny lovecký nôž rukávom sviatočného kabáta (lebo bol v celej paráde), aby zakryli svoje pohnutie, Kristinka ale stála u okna a ani najmenej sa nehanbila za svoje slzy, až pán otec k nej pristúpil, piksľou jej poklepal na rameno a pošepkal: „Rozmýšlaš azda o tom, ako to bude, keď mne budú takto vinšovať?“ —

„Vy, pán otec, vždy musíte človeka prekárať!“ povedalo dievča a utrelo slzy z očú.

Slzy v oku, ale radosť a spokojnosť v srdci, pristúpil pán Prošek ku stolu, nalial do pohára vína. „Na zdravie všetkých!“ povedal a vyprázdnil prvý pohár. Na to pili všetci na zdravie domáceho pána a skoro žiarily im tváre veselosťou. Janík bol najblaženejší: on dostal od horára dva domáce zajačky, od pani matky zo mlyna veľký koláč mazaný všetkým korením, taký, ako on rád jedol, od babičky jeden z tých dvadsiatnikov, ktoré mala ukryté v plátenom vrecúšku v truhle, od rodičov dary, a po obede sa tu znenazdania dostavila i pani kňažná s komtessou a keď pán Prošek i jeho pani s babičkou a s deťmi von vybehli, aby ich privítali, dostal Janko krásnu knihu od komtessy, v ktorej boly rozličné zvieratá namaľované.

„Prišla som sa podívať, ako sa dnes veselíš, Jano,“ prívetive oslovila kňažná svojho štolbu.

„Pri mojej rodine a s niekoľkými dobrými priateľmi, vždy dobre, vaša osvietenosť,“ odpovedal pán Prošek.

„Kto je u teba?“

„Moji súsedia, mlynár so svojou rodinou a riesenburský horár.“

„Nedaj sa zdržovať, vráť sa medzi nich, ja tiež hneď odídem.“

Pán Prošek sa poklonil; netrúfal svoju veliteľku zdržovať, ale prostoreká babička hneď začala: „I, to by bolo pekné, aby sme milostivej pani kňažnej a milosťslečne ani koláč nepodali. Choď, Terezka, choď, prines; čo príde znenazdania, príde k chuti. Barunka, ty odbehni pre košíček, naoberám trochu čerešieň. Alebo by milostivá pani užila trochu smotany, alebo vína?“

Ján i Terezka boli v rozpakoch, báli sa, že to prosté nabídnutie pani kňažnu urazí, ale naopak, s prívetivým úsmevom skočila s koňa, podala uzdu Jánovi a sadnúc na lavičku pod hrušku, povedala: „Vaše pohostínstvo bude mi milé, ale nechcem, abyste vašich hostí zanedbali, nech prídu teda i oni medzi nás!“

Pani Prošková odbehla, pán Prošek uviazal koňa ku stromu, doniesol von stolík a o chvíľu prišiel pán horár s veľkou poklonou a za ním pán mlynár s veľkým shŕdaním; ale keď sa pani kňažná opýtala, ako sa mele, či mu mlyn dobrý úžitok donáša, dostal sa do svojho živlu a tak ďaleko sa osmelil, že podal kňažne šnupec tabaku. Keď bola s každým vľúdne prehovorila, prijala od pani Proškovej koláč a od babičky za pohár smotany.

Deti zatiaľ obklopily Janka, ktorý im ukazoval svoje zvieratá a komtessa stála pri nich, tešila sa z radostí a obdivu detí a ochotne odpovedala na každú ich otázku.

„Maminka, podívajte sa, to je naša srňka!“ volal horárovie Bertík na matku, keď mu Janík ukazoval srnu a matky i deti naklonily hlavy do knihy.

„Sultán, to je Sultán!“ zvolal Vilko a keď na ten výkrik skutočný Sultán sa medzi deti postavil, ukazoval mu Janko knihu a povedal: „Vidíš, to si ty.“ Bol tam aj velikánsky slon, ktorého sa Adelka chcela naľakať, tam bol i kôň, i kravy, zajačok, veveričky, sliepky, jašterky a hadi, ryby, žaby, motýle, lienky i ten mravec; to všetko deti znaly — a babička si povedala: „Čo tí ľudia všetko neurobia, ešte i tú háveď vymaľujú.“ Pod tou háveďou rozumela babička jašterice a hadov.

Keď ale pani mlynárka chcela vidieť zlého šarkana, ktorému z pysku oheň srší, povedala komtessa, že takého zvieraťa niet, že je to len vymyslená potvora. Pán mlynár to dopočul, zatočil piksľu v prstoch, uškľabil sa a zamiešal sa do reči:

„Ej, milosťslečna, nie je to vymyslenosť, takých jedovatých potvôr s ohnivými jazykami je dosť na svete, ale patria k človečímu pokoleniu, preto sú nie medzi týmito nevinnými zvieratkami,“ povedal.

Komtessa sa usmiala, ale pani matka, klepla pána otca po ruke a poznamenala: „Mnoho rečí, pán tato.“

Medzitým kňažná shovárala sa s Jánom a s horárom o bežných veciach, až prišla na tú otázku, že či jesto v okolí mnoho zlodejov, alebo pytlákov.

„Ešte mám dvoch takých šibalov; boli traja, ale toho najhlúpejšieho som dakoľko razy pokutoval, teraz sedí doma, ale tí dvaja sú po šľaku opatrní, neni možno ich dostihnúť, len ak by som im niekoľko brokov vohnal do tela. Pán nadlesný mi to ovšem zakaždým radí, ale je to na rozváženie, k vôli zajacovi zmrzačiť človeka.“

„Nechcem, aby ste to dakedy urobil,“ povedala knažná.

„I ja si tak myslím, že pre túto maličkosť milostivá vrchnosť nezchudobnie a na vysokú zver sa pytlák neodváži v revíre.“

„Ale počula som, že mi ľud v horách mnoho kradne,“ vyšetruje kňažná.

„Nuž,“ riekol horár, „ja slúžim milostivému panstvu už pekných pár rokov, ale škoda, ktorú mi ľud za ten čas v horách urobil, nestojí za mnoho. Ono sa toho mnoho hovorí; na príklad, ja by som mohol do roka dať soťať mnoho stromov a predať a keďby som to nemohol s fortieľom vyúčtovať, mohol by som povedať: ukradlo sa. Ale k čomu si obťažovať svedomie luhaním a podvodom? Na podzim, keď prídu hrabáčky na opadlé lístie, chudobný ľud po drevo, som vždy v blízkosti, hromujem až sa hora trasie, aby mali strach a nerobili mi škodu, ale či mám takú starú babku na polo zabiť, keď si dakedy dáke hrubšie polienko priberie, ako to niektorí robia? Preto milostivá kňažná bude žiť, myslím si a ten úbohý ľud sa tiež poživí a vzdychne tisíc razy, zaplať pán Boh. To všetko ja nepočítam za škodu.“

„To dobre robíte,“ prisvedčila kňažná. „Ale predsa tu na blízku musia byť zlí ľudia. Predvčerom v noci šiel Piccolo z mestečka a v bažantnici ho chceli obrať; keď ale sa bránil a kričal, zbili ho, až ostal ležať; dosiaľ je chorý. Tak mi to povedali.“

„To sa mi vidí viere nepodobné, osvietená pani,“ krútil hlavou pán Prošek.

„Čo žijeme sme nepočuli, aby tu, v bažantnici bolo zbojníkov, ale ani na blízku,“ ozval sa mlynár a horár.

„Čože sa to malo stať?“ opýtala sa babička a pristúpila bližšie.

Horár jej to povedal.

„I, to je prehnaná koža,“ horlí babička a podoprela si v spravodlivom hneve ruku o bok. „Že sa nebojí pána Boha. Sdelím to milostivej panej inak.“ A tu začala rozprávať, čo jej bola Kristinka ráno sverila. „Nie za to, žeby som chválila, čo tí chlapci vykonali, ale čo je platné, každý háji svoje. Keby bol dakto videl toho vetroplacha stáť pod oblokom dievčaťa v noci, roznieslo by sa ako po trúbach a dievča by malo zkazené i šťastie i dobré meno; už by sa hovorilo o nej: „I, čože tá, k tej chodili páni, tá nehodí sa medzi nás.“ A dievča sa bojí, že sa mu bude ten človek chcieť pomstiť.“

„Nech sa nebojí, ja to vyrovnám,“ rozhodla kňažná; na to kývla na komtessu, že odídu, obe vysadly na kone a vľúdne pozdraviac spoločnosť, rýchlym cvalom ušly k zámku.

„To je pravda, že by sa málo kto odvážil s pani kňažnou tak hovoriť, ako naša babička,“ poznamenala pani Prošková.

„I, ono je dakedy lepšie hovoriť s cisárom ako s pisárom. A dobré slovo najde dobrého miesta. Keby som sa nebola o tom zmienila, kto vie, čoby bolo z toho pošlo,“ povedala babička.

„Ja to vždy vravím, že je tá pani nebárs na tom, že ju obolhávajú, kde kto môže,“ podotknul horár, idúc s pánom Proškom a mlynárom nazpäť do izby.

Pred samým večerom prišiel Kudrna a ako deti počuly verklík, pustily sa s Kristinkou, Betkou a Voršou do tanca. I šampanské sa pilo, pani kňažná ho poslala domácemu pánovi, aby pili na jej zdravie. Ani na Viktorku sa nezabudlo, babička jej odniesla, keď sa zmrklo, ku splavu na parez dobrú výslužku.

Druhý deň ráno žalovala pani matka babičke, že pán tata mal mnoho rečí a že po ceste domov „cestu sošíval“, ale babička jej s úsmevom povedala. „Ale, pani matka, veď je to len raz do roka a nieto takej kapličky, aby sa v nej raz do roka nekázalo,“ (aby nebolo v nej aspoň raz do roka kázaníčko).

10. kapitola

Žernovským kopcom nahor kráča päť pútnic; je to babička a pani matka, Kristinka, Mančinka a Barunka. Prvé dve majú biele plachtičky cez hlavu nad tvárou ako strieškou stiahnuté; dievčatá maly okrúhle klobúky. I ony si vykasaly sukienky tak, ako Kristinka a obe staršie ženy a na chrbtíkoch niesly si malé batôžky, v ktorých maly potravu.

„Mne sa vidí, že počujem spev,“ hovorí Kristla, ked došly na vrch kopca.

„Ja tiež počujem!“

„Ja tiež,“ ozvaly sa dievčatá „poďte rýchle, babička, aby nám neušli,“ náhlily babičku a chcely sa pustiť do behu.

„Aj, vy blázonkovia, keď vodca vie o nás, nepôjde bez nás,“ zadržala ich babička a dievčatá uspokojené kráčaly s ostatnými rovnakým krokom.

Na vrchu pásol pastierik ovce a z ďaleka ich pozdravoval.

„Nezmokneme, Jozef?“ opýtala sa ho pani matka.

„Buďte bez starostí, do pozajtra to vydrží. Rozpomeňte sa i na mňa s Otčenášom — a šťastlivú cestu!“

„Dajže pane Bože, spomenieme!“

„Ale, babička, ako to ten Józa vie, keď má pršať a keď má byť pekný čas?“ opytuje sa Barunka.

„Keď má pršať, tu lezú červíci von zo zeme na povrch a vyrývajú búdky; mloci vykukujú z dier, jašterička sa schováva i pavúk — a lastovičky lietajú ponad samú zem. Pastieri sú celý boží deň tu von — keď nemajú inej práce, pozorujú tie zvieratká, ako žijú a tyjú. Najlepší môj kalendár sú hory a obloha. Podľa jasnosti vrchov a farby oblohy poznám, kedy nastáva pekný, kedy špatný čas, kedy prídu vetry, krúpy a snehy,“ doložila babička.

U žernovskej káplnky stojí húf pútnikov; chlapi, ženy i deti, nejedna matka nesie si dieťa v perinke so sebou, aby ho obetovala matke Božej a buď zdravie alebo šťastie preň vyprosila.

Vodca Martinec stojí na prahu káplnky a jeho postava vyniká nad všetky ostatné, tak že môže jedným pohľadom prezreť sverený mu húfik. Ako videl babičku i s ostatnými prichodiť, povedal: „Teraz sme už všetci a môžeme sa teda na cestu vydať. Skorej ale pomodlíme sa Otčenáš za šťastlivú cestu.“ — Pútnici pred kapličkou si pokľakali, modlili sa a dedinčania stojaci okolo, modlili sa s nimi. Po modlitbe pokropili sa svätenou vodou, jeden mladý chasník vzal vysoký kríž, na ktorý Tomášova mladucha zavesila veniec a Kristla červený fábor obetovala; chlapci sostavili sa s vodcom okolo neho, za nimi ženy, spolčujúc sa k sebe dľa veku. Ale ešte sa nepohli, ešte maly gazdinie niečo k vybaveniu, hospodári napomínali čeľaď, aby dala pozor na oheň a na statok, deti žuhrily a dodievaly: „Prineste nám dačo!“ Babičky prosily: „Obetujte za nás zdravásek!“ — tu zaspieval Martinec zvučným hlasom: „Zdravás, dcéra Boha otca!“ pútnici vpadli plným chórom do jeho nóty, mládenec vyzdvihol vozvýš ovenčený kríž — a húf putoval za ním na ceste k Svatoňoviciam. Pri každom kríži, alebo kapličke držalo sa zastavenie, obetoval sa Otčenáš a Verím ku cti a chvále Božej! — u každého stromu, na ktorý zbožná ruka obraz Panny Márie zavesila, u každého kríža, kde sa nejaké nešťastie stalo, sa pomodlili.

Barunka a Mančinka dávaly dobrý pozor na Martinca a spievaly spolu s druhými. Ale keď prišly za Červenú Horu, začne sa odrazu Barunka dopytovať: „Prosím vás, babička, kde bola Turyň, kde bolo to nemé dievčatko?“ Tento raz ale Barunka nepochodila dobre; babička jej odpovedala: „Keď ideš na púť, musíš mať myseľ obrátenú k Bohu a nemyslieť na iné veci. Spievajte, alebo sa potíšku modlite!“

Dievčatá zase chvíľku spievaly, ale tu prišly do hory, kde tu červenaly sa medzi trávou ešte jahody — a tých by bolo škoda tu nechať; radšej si ich obtrhaly i pri tom sa im pošinuly klobúčiky, vykasané sukničky spadly, bolo čo naprávať a konečne si spomla jedna i druhá na buchty v kapse a po kúsku ich vyťahovaly. Babička a pani mlynárka boly pohrúžené vo svoju pobožnosť a tak sa valne na dievčatká neobzeraly, ale Kristinka s Ančou sa kedy-tedy po nich obzrely a ich pokarhaly: „No, vy ste mi veru mnoho platné na púti a získate si veľkú zásluhu, to je pravda,“ usmiala sa im.

Pred večerom došli pútnici k Svatoňoviciam, pred mestečkom sa zastavily, ženské sa obuly, doniesly si šaty do poriadku a len tak šly do mestečka. Najprv sa šlo pod kostol k studničke, ktorá vyteká siedmymi prameňami zpod stroma, na ktorom je obraz Panny Márie. Pri tej studničke pokľakajú si pútnici a modlia sa; potom sa každý z prameňa napije a tri razy pretre si oči a líca. Tá čistá, studená voda je zázračná, jej moci ďakujú tisíce ľudu za svoje uzdravenie.

Od studničky šli pútnici nahor do osvetleného kostola, z ktorého sa ozýval hlahol rozličných melodií, lebo prichádzaly procesie z rozličných strán a každá mala inú pieseň.

„Ach, babička, tu je krásne!“ šepká Barunka.

„Ako by nebolo; kľakni si a modli sa,“ odpovedala jej babička.

Dievča kľaká k starene, ktorá kloní hlavu až k zemi, posiela vrúcnu modlitbu k najsvätejšej rodičke božej, ktorej obraz skvie sa na oltári ožiarený veľkým počtom svetiel, ozdobený vencami a kyticiami. Tieto obetovaly nevesty a panny, aby požehnala a dala zdaru láske; drahé rúcho a skvostné šperky, ktorými obraz bol ovešaný obetovali tí, ktorí postižení chorobou, hľadali a našli u jej nôh pomoc a úľavu.

Po skončenej modlitbe usporiadal si vodca u sakristiana to, čo mal k usporiadaniu a potom viedol svoje ovečky na odpočinok. Objednávať nocľah nemusel. Ako lastovičky, keď z jari priletia a vracajú sa do svojich starých hniezd, tak šli aj pútnici tam, kde našli s roka na rok, čo i nie štedré pohostenie, ale predsa prívetivú tvár, chlieb a soľ a čisté lôžko. Pani matka a babička bývávaly u správcu uhoľných baní; boli to starí ľudia, babička poznamenala, že „zo starého sveta,“ — a cítila sa u nich ako doma. Pani správcová, ako počula, že prišli žernovskí pútnici, už k večeru čakala na nich na lavičke pred domom, aby si ich do domu zaviedla. Pred spaním ukázala im svoje poklady, celé vrchy plátna, kanafasu a priadze, čo najviacej sama napriadla a s roka na rok rozmnožovala.

„Pre koho, drahá pani, to chystáte, keď máte vašu dcéru už vydatú?“ divila sa pani matka.

„Ale mám tri vnučky a to viete, že plátno a vinutí, je základ vybytí.“

S tým boly pani matky úplne usrozumené, keď sa ale k tomu priplichtil pán správca, poznamenal: „No, maminka, vykladáte už zase; mám nechať vybubnovať na trh?“

„Oh, pantáto, to je ako bľach, z toho nebude trh[5] ani za päťdesiat rokov.“

Správcová ľutovala len to, že babičku nemohla dačím lepším uctiť, ako chlebom a vodou, lebo babička, keď putovala, žila len na chlebe a vode. Taký sľub ale bol svätý a nedalo sa proti nemu ničoho urobiť. Pani matka si tiež veľmi pochvaľovala pobyt u správcov a keď sa ukladala do páperových perín, hovorila si s rozkošou: „Ach, ty poleženíčko, človek ako by do snehu zapadol.“

Kristinka s Ančou boly u jednej vdovy, želiarky; spávaly na podvrchu na sene, kde im gazdinka popravila. Ony by sa boly i na skale dobre vyspaly. Tú noc ani neostaly na podvrchu, ale sliezly po rebríku dolu do sadu.

„Či je tu nie tisíc razy lepšie, ako tam hore? Záhrada je naša komora, hviezdičky naše sviece a zelená tráva naša perina,“ nótila si Kristinka, zabaľujúc sa do sukne a líhajúc pod strom.

„Tam budeme spávať, dievča rozmilé,“ odpovedala jej Anča, vystierajúc sa vedľa nej. Ale len počúvaj, stará Fousková chrápe, ako keď kamením sype,“ smiala sa.

„Ba to je roztomilé spanie vedľa nej. Ty, Frantina, čo myslíš, prídu zajtra?“ opýtalo sa dievča a obrátilo sa ku svojej družke.

„Ako by neprišli?“ tvrdila s istotou Anča; Tomáš je tu ako na koni a Míla, že by ten neprišiel — to je nie k uvereniu, veď ťa má rád.“

„Kto zná, o tom ešte nebola reč medzi nami.“

„A na čo by tu bola reč, to sa i tak pozná; ani neviem, či mi Tomeš dakedy povedal, že ma rád vidí a máme sa radi dosť a sme už pred svadbou.“

„A kedy bude na isto svadba?“

„Tatík nám chce prenechať hospodárstvo a chce ísť do chalupy, keď ju bude mať vystavanú — a potom bude svadba, asi na Katarinu. — To by bolo pekné, keby sme obe maly svadbu v jeden deň.“

„Ach, iď mi, ty hovoríš, ako by už bola ruka v rukáve — a ono je to ešte za horami.“

„Čo je nie, to môže byť. Mílovi rodičia budú radi, keď sa Jakub k vám prižení a tvoj tatík by dostal šikovného syna; lepšie by sa nikto k vášmu obchodu nehodil — a k tebe obzvlášte nie. Čo je pravda, to je pravda. Jakub je najkrajší mládenec z celej dediny a Lucina rychtárovie by nebodaj nariekala za nim.“

„Vidíš, to je tiež jeden kameň, čo nám v ceste leží,“ vzdychla Kristinka.

„Dievčička, to je viac, ako jeden kameň. Či myslíš, že Lucina málo váži? Tá je dosť výdatná sama o sebe, a jej tatík jej prihodí na váhu ešte vrecko rímštiakov.“

„Tým horšie.“

„Preto si ty hlavu nelám, čo je aj jej otec rychtárom, za to je ešte nie pán Boh. A Lucina so všetkým jej bohatstvom tebe vody nepodá. Veď Míla má zdravé oči a vidí.“

„Ale ak to na neho shrnú a ak ho neprijmú do dvora a on bude museť byť vojakom!“

„Nemysli si na také veci; keď bude pán správca zle hľadeť, zamažú sa mu oči, rozumieš?“

„Čo len to, to by sa spravilo, ale vždy sa to tiež nepodarí. Pravda, v svätojánskej noci sa mi snívalo, že Míla prišiel ku mne a dľa toho by sme sa mali sísť, ale sen je sen a babička hovorí, poverám nesmieme prikladať viery a že sa nemáme dozvedať od pána Boha, ako s nami naloží.“

„Ale i babička je nie evanjelium.“

„Ja verím babičke ako zákonu, ona človeku úprimne poradí a každý o nej to hovorí, že je žena dokonalá; čo ona povie, to je pravda sväto-svätá.“

„Veď ja ju tiež za to mám, ale chcela by som sa staviť o tento malík, že keď bola mladá, verila to, čo my. To už tých starých ľudí takých máš; naša matka ustavične nad nami horekuje, aká je teraz tá mládež, že to teraz len do radosti, do tanca a do veselosti a rozumu ani za mak. To že za jej mladosti nebývalo a ja viem bezpečne, že naša pramati v jej mladosti nebola ani o vlas lepšia, a my, keď budeme staré baby, budeme tiež takú nótu húsť. Ale teraz už poručme sa do ochrany božej,“ doložila, stúlila sa do sukni a o chvíľku, keď jej Kristinka nakukla do tvári, bola už božia.

Na podvrchu tiež ešte čičíkala jedna žena, ktorá tam spala, svoje choré dieťa — a nemohla ho utíšiť.

„Či vám to dieťa, ženička, každú noc toto vystrája?“ opýtala sa druhá, keď sa zo sna prebudilo.

„Ba, od dvoch týždňov každičkú noc. Varila som mu kto čo radil, to makovice, to božcovník — a to nič neosoží. Kováčka povedala, že sa mu hampora (úročky) vrazila na črievka. Umienila som si obetovať ho na oltár matky božej, lebo sa uzdraví, alebo nech si ho pán Boh k sebe vezme.“

„Položte ho zajtra pod pramene, aby sa voda trirazy cezeň prehrnula, to pomohlo aj môjmu dievčaťu,“ poradila žena, obrátila sa na druhú stranu a zaspala.

Ráno, keď si pútnici shromaždení pred kostolom ruky podávali s obvyklými slovami: „Odpusťme si“ — lebo šli ku stolu Pána, — ozvaly sa za Kristinkou a za Ančou dva známe hlasy: „I nám nech je odpustené!“

„Aj bez spovedi vám dávame rozhrešenie,“ odpovedala Anča a podala Tomášovi ruku. Krista, zapálená až po uši, podala svoju pravicu Mílovi. Potom sa dali chlapci pod vodcovstvo Martincovo a šli s ostatnými do kostola. Po kostole išli všetci do kúpeľov, aby sa okúpali, pritom si staršie ženy a mužskí dali pijavice sádzať, lebo to patrilo k celku. Po kúpeli išlo sa kupovať rozličné darky na pamiatku. Pani matka nakúpila celé balíky obrázkov, ružencov, figúrok a rozličných iných podarúnkov. „Mám tú čeliadku, pridú i mletiari, každý hľadí, aby mu dala darček z púti.“

Vedľa babičky stála stará Fousková, tiež už stará mať — a rada by bola kúpila klokočový ruženec, ale keď jej povedal kupec, že stojí dvadsať krajciarov dobrých peňazí, smutne ho položila zase na krám a povedala, že je drahý.

„Drahý?! Ten, drahý!“ rozhorlil sa kupec; „to ste nemala, osoba, ako žijete klokočový ruženec v ruke. Kúpte si perníkový!“

„Ale, pán otec, inému nebude drahý, ale mne je, lebo nemám viac ako pol zlatého šajnu na mojom bydle.“

„Za to nekúpite klokoč,“ povedal kupec.

Fousková odišla, ale babička išla za ňou a povedala jej, aby šla k inému kupcovi, ten že má veľmi lacný tovar. A vidíme — ten kupec dával všetko odpoly darmo, ako sama babička chcela, takže Fousková za pol zlatého dostala nielen klokočový ruženec, ale i obrázky a iné drobnosti.

Keď ale odišly od krámu, povedala Barunka: „Však hej, babička, vy ste tomu kupcovi zaplatili, čo chýbalo; však som ja dobre videla, ako ste na neho mrkali, aby Fousková nevidela.“

„Keď si videla, tak si videla, ale ďalej to nedávaj; čo dáva pravica, nech to nevidí ľavica,“ odpovedala babička.

Kristinka si kúpila striebornú obrúčku, na ktorej boly dve horiace srdcia. Míla si tiež hneď kúpil obrúčku, na ktorej boly dve v jedno složené ruky. Všetky tie darky dali pútnici dotýkať a svätiť a ruženec, obrúčku, obrázok, alebo knižku posvätenú, držal a uschoval každý ako relikviu.

Keď už to mali pútnici všetko vybavené, poďakovali sa svojim hostiteľom, ešte raz pomodlili sa pri divotvornej studničke a do ochrany matky božej sa odporúčajúc, vydali sa na cestu domov. V Rtinskej hore, neďaleko deviatich krížov, pri studničke si odpočinuli, boli smädní, shrnuli sa okolo prameňa a keď videli, že Míla pije z Kristinkinej dlani, prišli aby aj im naliala, čo ona vďačne vykonala. Na to si starí posadali do trávy, rozprávali si, čo a začo nakúpili pamiatok a o tých procesiách, čo tam zároveň s nimi boly. Dievčatá sa rozišly po lese trhať kvety na vence a chlapci opravovali zatým veľký hrob a drevené krížiky na ňom.

„Povedzte mi, Anička, prečo je tu tých deväť krížov?“ opýtala sa Barunka, rovnajúc kvietky a podávala ich Anče, ktorá ich vpletala do jedného venca.

„Počúvajte, ja vám to poviem. Neďaleko odtiaľto je starý hrad, ale už rozborený, na Vizmburku to menujú. Pred dávnymi časy žil na tom hrade panoš a ten sa menoval Herman. Mal on rád jedno dievča z neďalekej dediny. Chodil za ňou aj iný, ale ona toho nechcela, ale dala svoje slovo Hermanovi. Mala byť svadba. Ráno toho dňa prišla Hermanova matka k nemu a priniesla červené jablká a opýtala sa ho, prečo je taký zamyslený — a on na to, že sám nevie. Matka ho prosila, aby nešiel, že sa jej zle snívalo, ale on vyskočil, dal matke s Pánombohom a vyskočil si na vraníka. Ale kobylka nechcela s ním z brány; matka ho zase prosí: „Syn môj, ostaň doma, to je zlé znamenie, nedobre sa ti povodí.“ On ale neposlúchol, bodnul koňa a vyšiel cez most. Tam sa koník zase zopnul a nechcel ďalej a matka ho do tretice prosila; ale Herman nedbal na nič a predsa len šiel k mladej neveste. A keď išli na svadbu a došli na toto miesto, zaskočil ich ten druhý, čo sa o dievča uchádzal so svojimi kamarátmi. Začali sa tí dvaja protivníci biť — a Herman bol zabitý. Keď to mladá nevesta videla, vrazila do seba nôž, svadobníci zabili toho soka a tak tu zahynulo, vraj, deväť ľudí. Pochovali ich všetkých do jedného hrobu a dali im na pamiatku deväť krížov. Od tej doby sa tie kríže vždy opravujú a keď ideme tadiaľto letného času, zavesíme niekedy venček na ne a každý obetuje jeden Otčenáš za ich duše.“

Tak dokončila Anča; ale stará Fousková, ktorá bola na blízku, hľadala hríby, a rozprávku čiastočne počúvala, pokrútila hlavou a povedala: „Tomu je nie tak, Anča; Herman bol panoš z hradu Litoborského a nie z Vizmburského a nevesta bola zo Svatoňoviec. A to bol zabitý skorej, než prišiel k mladej neveste s družbom a so starosvatom; nevesta ho čakala, ale nedočkala sa ho. Sadli ku stolu a tu zvonili verše; mlaďucha sa po tri razy matky opýtala, že komu to zvonia, matka sa ale vyhovárala, že tomu, alebo tomu, až nevestu doviedla do komory, kde ležal Herman zabitý. Keď to mladá nevesta videla, prebodla si srdce. Pochovali ich tu všetkých. Tak som ja to počula,“ doložila Fousková.

„Ktože to môže rozsúdiť, ktorá z nás má pravdu, keď sa to stalo pred pradávnymi časy. Konečne či sa stalo tak, alebo tak, dosť zle, že sa stalo. Lepšie by bolo bývalo, keby sa boli mohli vziať a šťastne žiť,“ usúdila Anča.

„Tak by ale nebol nikto o nich vedel, nespomínali by sme ich, ani hrob by sme im neovenčili,“ ozval sa Tomeš, opravujúc jedľový krížik, ktorý bol značne porušený.

„Čo je to všetko platné, ja by som veru nechcela byť takou nešťastnou nevestou,“ prehodila Anča.

„Ó, ja tiež nie,“ dosvedčila Kristinka, prichodiac zo zástromia s hotovými venčekami.

„Čo sa toho týka, ani ja by som nechcel byť v svadobný deň zabitý,“ povedal Míla, „ale predsa bol Herman šťastnejší, ako ten jeho nepriateľ. Veľké to musely byť muky, keď videl, že tú, ktorú miloval, iný si domov vezie. Za toho sa nám patrí modliť tým vrúcnejšie, lebo umrel so zlom a v nešťastí. Herman v šťastí a v milosti Božej.“

Dievčatá povesily vence na kríže, ostatné kvety rozhádzaly po hrobe machom zarastenom a keď sa pomodlily, vrátily sa k pútnikom. O chvíľu vzal vodca svoju bakuľu, chlapec zdvihol kríž a so spevom poberali sa pútnici k domovu. Na rozcestí neďaleko Žernova čakali na nich domáci ľudia; ako začuli spev a z ďaleka videli viať červenú stuhu, bežaly deti úprkom matkám v ústrety, lebo sa ich už dočkať nemohly. Prv, ako došla procesia do dediny, trúbili si už chlapci na nových trúbkach, dievčatá si niesly bábiky, košíčky, obrázky a srdiečka z marcipánu. Po modlení v kaplnke, poďakovali sa pútnici svojmu vodcovi, parobček postavil sverený mu kríž do kaplnky, veniec i so stužkou zavesili na oltár a potom sa rozišli všetci, každý do svojho príbytku.

Keď Kristinka pri odchode podávala Anči ruku, podívala sa Anča na strieborný krúžok, ktorý sa na Kristinkinom prste ligotal a s úsmevom poznamenala: „To je nie ten, čo si kúpila?“

Kristla sa trochu zapálila, ale skorej, ako by bola odpovedala, pošepol Míla Anči: „Ona mi dala srdce a jej ruku.“

„Slušná to výmena, daj Pán Boh zdaru!“ prisvedčila Anča.

U sochy pod lipami pri mlyne sedela Proškovie rodina a pán otec, čo chvíľa dívali sa na žernovský kopec. Čakali pútnikov. A tu, keď slnko posledný papršlek poslalo za horu a oblialo zlatistým svojim svetlom koruny širokých dubov a mohutných jaseňov, zabelely sa medzi nižšie rastúcimi krovinami biele plachtičky a mihaly sa rýchle biele klobúčiky medzi sviežou zeleňou. „Už idú!“ zvolaly deti, ktoré najpilnejšie na stráň pozeraly, a všetky tri sa ponáhľaly k lavičke, ktorá viedla ponad rieku k stráni. Proškovci a pán otec, ktorý si točil piksľou a očima žmurkal, šli za nimi naproti babičke a pani matke. Deti babičku objímaly a okolo nej obskakovaly, ako by ju už rok neboly videly. Barunka ale chválila sa rodičom, že ju ani trochu nohy nebolely. Babička sa opýtala detí, že či ju spomínaly a pani matka sa opýtala pána otca: „Čo je nového?“

„Že ostrihali holého, bola to rana, milá pani mama,“ odpovedal pán otec a urobil veľmi opravdovskú tvár.

„Od vás sa človek nikdy pravdy nedozvie,“ zasmiala sa pani matka a capla pána otca po ruke.

„Keď ste doma, to vás škádli a keď ste preč, chodí zachmúrený a nemá nikde posedenia,“ povedala pani Prošková.

„To je tak, pani kmotra, naši mužovia nás len vtedy vedia oceniť, keď sme nie s nimi.“

Tak sa hovorilo sem tam a rozprávaniu nebolo konca. Svatoňovský odpust bol obyvateľom malej dolinky čo aj nie vzácnou udalosťou, lebo sa s roka na rok opakoval, ale vždy tak znamenitý, že bolo čo spomínať a pretriasať za celé dva týždne. Jestli sa niekto zo súsedstva vypravil do Vamberíc, hovorilo sa o tom štvrť roka predtým a štvť roka za tým a o odpuste Mária-Celskom rozprávali si ľudia od leta do leta.

___

[5] Hra je v slove trh (trhanie, roztrhovanie).

11. kapitola

Pani kňažná odcestovala, s ňou i komtessa Hortensia; odišiel i otec, švitorivé lastovičky zpod strechy sa tiež odsťahovaly. V Starom bielidle bolo po niekoľko dní ako po vyhorení; matka plakávala a deti, keď ju videly plakať, plakaly tiež.

„No, Terezka, neplač!“ napomínala babička, „čo ti to pomôže, to si mohla vedieť, čo ťa čaká, keď si sa zaňho vydávala, tak musíš trpezlive znášať. A vy, deti, mlčte; modlite sa za tatíka, aby ostal zdravý a dá pán Boh, keď príde jar, vráti sa aj on zase k nám.“

„Vtedy, keď priletia lastovičky, áno?“ opýtala sa Adelka.

„To môžeš vedieť,“ dosvedčila babička a malé dievčatko si utrelo slzy.

I v okolí domu začínalo byť smutno a ticho. Hora bolo svetlejšia; keď prichodila Viktorka s vrchu na dol, bolo ju už z ďaleka vidieť. Stráň ožlkla, vietor a vlny odnášaly chomáče suchého listia, Boh zná kam; ozdoba sadu bola uschovaná v komore. V záhradke kvitly už len astre, mesiačky a umrlčie kvietky, na lúke za splavom ružovely sa jasienky a v noci prevádzaly tam svetielka svoje tance. Keď išla babička s deťmi na prechádzku, nezabudli chlapci vziať svoje papierové draky, ktoré potom na vrchu spúšťali. Adelka rozbehúvala sa za nimi a chytala na prútik hebunké vlákna babieho leta v povetrí poletujúceho. Barunka sbierala babičke po stráni červené kaliny a trnky, ktoré potrebovala na lieky, alebo trhala šípky pre domácu potrebu, alebo triasla jarabinu, z ktorej urobila koralky pre Adelku na hrdlo a na ruky. Rada sedela babička s deťmi na vrchu nad zámkom; odtiaľ bolo vidno do doliny na zelené lúčiny, kde sa páslo panské stádo; videly odtiaľ až k mestečku a zámok na malom návrší na prostred doliny a pekný park okolo neho ležal im pod nohami. Zelené žaluzie na oblokoch zámku boly pozatvárané, na balkóne nebolo kvetín, ruže okolo bieleho kamenného zábradlia povädly, na miesto premovaných slúžobných a pánstva chodili po záhrade robotníci, prikrývali chvojinou záhony, na ktorých nebolo pestrofarebného kvietia, ale semeno odpočívalo tam ku krajším ešte kvetom jara, ktoré maly tešiť oko veliteľkino, až by sa zase k nim navrátila. Vzácne cudzokrajové stromy, zbavené svojho zeleného rúcha, ovinuté boly do slamy, fontána, ktorá vysielala strieborné prúdy do vzduchu, zakrytá bola doskami a machom a zlaté rybky ukryly sa na dno rybníčka, ktorého hladina, inokedy tak čistá, všetka bola pokrytá listím, žabincom a zeleným šliamom. Deti dívaly sa dolu, spomínaly si na ten deň, keď s Hortensiou po záhrade chodily, keď v salóne raňajky dostaly, ako to všetko bolo krásne a myslely si: „Kde asi je ona teraz?“ Babička ale rada sa dívala ponad Žlickú stráň, ktorá sa práve naproti rozprestierala, ponad dediny, obory, háje, rybníky a lesy, k Novému Mestu, k Opočnu až k Dobruške, kde býval jej syn a za Dobrušku, medzi hory, kde bola malá dedinka a v nej toľko jej milých duší. A keď zraky obrátila k východu, tu ležal pred ňou krásny poloveniec krkonošských hôr, od dlhého hrebeňa Hejšoviny až k vrcholu do oblakov čnejúcej Snežky, pokrytej snehom. Babička ukazovala deťom ponad Hejšovinu a povedala im: „Tam znám každý chodník, tam v tých horách leží Kladsko, kde sa vaša matka narodila, tam sú Vamberice a Varta, tam v tom kraji ztrávila som niekoľko šťastných rokov.“

Zamyslela sa; Barunka ale vytrhla ju otázkou: „Tam, vo Varte sedí tá Sybilla na tom mramorovom koni, či áno?“

„Rozpráva sa, že neďaleko Varty na jednom vrchu. Sedí vraj, na mramorovom koni, sama tiež z mramoru vytesaná a drží ruku zdvihnutú k nebesiam. A že keď sa celá do zemi prepadne, že nebude vidieť ani konce prstov, vtedy len, že sa jej proroctvo vyplní. Môj otec rozprával, že ju videl a vtedy že bol už koň po prsia v zemi.“

„A kto to bol, tá Sybilla?“ opýtala sa Adelka.

„Sybilla bola múdra žena, ktorá vedela predpovedať budúcnosť.“

„A čo predpovedala?“ pýtali sa chlapci.

„Už som vám to neraz rozprávala,“ odpovedala babička.

„My sme to už zabudli.“

„To si ale máte zapamätať.“

„Ja som si z toho, babička, mnoho zapamätala,“ povedala Barunka, ktorá babičku veľmi pozorne počúvávala; „všakver, Sibylla prorokovala, že príde na českú zem mnoho biedy, že budú vojny, hlad, mor; najhoršie ale že bude vtedy, keď nebude rozumieť otec synovi, syn otcovi, brat bratovi, keď nebude platiť ani slovo, ani sľub, potom že bude najhoršie, potom že má byť česká zem na koňských kopytách roznesená.“

„Dobre si si to zachovala. Ale nedaj to pane Bože, aby to dakedy bolo!“ vzdychla babička.

Barunka kľačiac pri babičkiných nohách, mala ruky sopnuté na jej kolenách, jasné oči uprené dôverným pohľadom na vážnu tvár stareninu, opytovala sa ďalej: „Aké je to proroctvo, čo ste nám rozprávala, viete, o Blanických rytieroch, o svätom Václavovi a o svätom Prokopovi?“

„To je zase proroctvo slepého mládenca,“ odpovedala babička.

„Ach, babička, ja mám niekedy taký strach, že vám ho ani vypovedať nemôžem; všakver, vy by ste tiež nechcela, aby česká zem na koňských kopytách roznesená bola?!“

„Blázonko, ako by som mohla chcieť také nešťastie, veď sa každý deň modlíme za zdar českej zemi, veď je to naša matka. No, teda keby som videla matku upadúvať do zkazy, malo by mi to byť ľahostajné? Čo by ste vy robili, keby vám chcel dakto maminku zabiť?“

„Kričali by sme a plakali,“ ozvali sa chlapci a Adelka.

„Ste deti,“ usmiala sa babička.

„To by sme jej museli pomáhať, či áno, babička?“ povedala Barunka a oko jej zahorelo.

„Tak, dievča, tak, to je to pravé, krik a plač nič nepomáha,“ povedala starena a položila ruku na vnučkinu hlavu.

„Ale, babička, my sme malí, ako by sme my mohli pomáhať?“ ohlásil sa Janko, ktorého zamrzelo, že babička málo o ňom súdi.

„Neviete, čo som vám rozprávala o malom Dávidkovi, ktorý zabil Goliáša? Vidíte, i ten malý mnoho môže, keď má pevnú dôveru v Boha — zachovajte si to. Keď narastiete, prídete do sveta, poznáte zlé i dobré, budú vás svádzať, prídete do pokušenia. Vtedy si spomeňte na svoju babičku, čo vám rozprávala, keď s vami chodievala. Viete, že som zanechala dobré živobytie, ktoré mi pruský kráľ podával, ale ja som radšej pracovala do úpadu, ako by som si bola dala deti odcudziť. Milujte i vy teda svoju českú zem, ako svoju matku nadovšetko, pracujte pre ňu, ako hodné deti a proroctvo, ktorého sa bojíte, sa nevyplní. Ja sa nedočkám vášho mužného veku, ale úfam, že na babičkine slová budete pamätať,“ dodala babička pohnutým hlasom.

„Ja ich nikdy nezabudnem,“ šepkala Barunka schovávajúc tvár v lone babičkinom.

Chlapci tu stáli mlčky; oni slovám babičkiným nerozumeli tak, ako Barunka. Adelka sa pritúlila k babičke a plačlivým hlasom povedala: „Ale, babička, vy neumriete, však nie?“

„Všetko je len do času, milá dievčička, aj na mňa pán Boh zavolá,“ odpovedala babička — a vrúcne privinula malú Adelku k sebe. Tak ostaly na chvíľku a mlčali všetci; babička sa zamyslela, deti nevedely ako majú začať. Tu počuly nad sebou šumot krýdel a keď pozdvihly zraky hore, videly povetrím veslovať kŕdeľ veľkých vtákov.

„To sú divé husi,“ povedala babička, „tých neletí nikdy mnoho, len jedna rodina a majú v letení istý poriadok; pozrite, dve letia napred, dve vzadu, ostatné vždy jedna vedľa druhej, na diaľku, alebo na šírku, najviac že sa niekedy do polkola zatočia. Kavky, vrany, lastovičky, letia vo veľkých kŕdľoch, niekoľko ich letí napred, tie hľadajú miesta k odpočinku pre druhých vzadu a po stranách letí stráž, ktorá v čas nebezpečia háji samičky a mláďatá, lebo sa pridá, že sa postretnú s nepriateľským kŕdľom a potom začne sa vojna.“

„Ale, babička, akože môžu viesť vtáci vojnu, keď nemajú rúk, aby mohli držať šable a flinty?“ opýtal sa Vilko.

„Tí vedú vojnu svojím vlastným spôsobom a prirodzenou im zbraňou. Zobákami sekajú, a krýdlami útočia tak krute, ako ľudia ostrou zbraňou; zakaždým ich po takých vojnách mnoho spadne.“

„To sú hlúpi,“ poznamenal Janko.

„Nože, milý synku, ľudia majú rozum a bijú sa tiež a to pre málo, alebo pre nič a ubijú sa do smrti,“ odpovedala babička, vstala s lavičky a napomenula deti k odchodu.

„Pozrite, slnko je na sklonku a zachodí v šarláte, zajtra bude pršať,“ potom obrátila sa k horám a dodala: „a Snežka má čepiec.“

„Chudák pán Beyer, ten zase vystojí, keď musí chodiť do lesa,“ riekol útrpne Vilko, keď si spomenul na krkonošského horára.

„Každý stav má svoje ťažkosti a kto si aký zvolí, musí už znášať zlé s dobrým i vtedy, keby išlo o krk,“ povedala babička.

„Ja predsa len budem horárom a pôjdem k pánu Beyerovi vesele,“ povedal Janko, a pustiac do vetra draka, hnal sa dolu vrchom a za nim Vilko, lebo sa ozvaly zvuky zvoncov stáda, ktoré kraviar hnal s lúky domov a deti maly radosť z tých krásnych kráv, zvlášte z tých, čo išly napred a čo maly na červených kožených obojkoch mosadzné zvonce, každý iného hlasu. Veď to bolo na nich aj vidieť, že tomu vyznamenaniu rozumejú, pyšne pohadzovali hlavami so strany na stranu a rozkolembané zvonce si milo prizvukovaly. Adelka, ako ich videla, začala si nótiť: „Hou a hou, krávy jdou, nesou mléko s smetanou,“ a ťahala babičku s vrchu; babička ale obzerala sa po Barunke, ktorá stála ešte na vrchu. Ona sa bola zahľadela na oblohu, na ktorej sa tvorily blízko západu tie najkrajšie obrazy. Tu vystupujú na svetlej pôde tmavé hory a vrchy v ohromných tvaroch, podivných foriem, tu dlhé hrebene lesov, tu malé kopce, na nich hrady a kostolíky; tu na rovine dvíhajú sa štíhle stĺpy a oblúky brán, ako grécke stavby a rudá žiara západu je lemovaná zlatými hieroglyfami a arabeskami. Dievčaťu sa to tak páči, že volá babičku hore, babičke sa však nechce ešte raz na vrch, hovorí, že nemá už mladé nohy a dievčatko musí sísť dolu k ostatným.

O Všech Svätých ráno šly deti ako obyčajne babičke v ústrety a rozprávaly si po ceste: „Dnes nám prinesie babička z kostola sviečočky.“ A ona ich skutočne priniesla. „Keď nemôžeme ísť na cintorín obetovať za dušičky, rozsvietime ich doma,“ povedala. Tak slávila každý rok slávnosť za zomretých s deťmi len v domácnosti. Na Dušičky večer prilepila rozžaté sviečočky po stole, pri každej pomenovala dušičku, za ktorú ju rozsvecuje. Napokon prilepila ešte niekoľko bez mena, hovoriac: „Tie nech horia za tie, na ktoré nikto nepamätá.“

„Babička, ja tiež jednu rozsvietim za tú nešťastnú svadbu v Hertinskom lese!“

„Rozsvieť, rozsvieť, dievčatko, modlitba naša im bude azda milá.“ Rozžaly ešte jednu, babička prikľakla s deťmi ku stolu a modlily sa, dokiaľ sviečky horely. „Svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji,“ dokončievala babička modlenie, a deti musely povedať: „amen“.

O týždeň na to, keď babička deti budila, oznamovala im, že prišiel svätý Martin na bielom koni. Deti rýchle vyskočily z postielok bežaly k obloku — a hľa, všade bielo. Na stráni o zelenom listu ani pamiatky, ani na vrbách u rieky, na jalšách u potoka. V lese sa zelenaly jedine jedle a smreky, ale ich konáre boly pod ťarchou snehu nadol sohnuté. Na jarabine, ktorá stála blízko stavänia a na ktorej viselo niekoľko zamrznutých strúčkov, sedela vrana, drôbež na dvore stála tíško a dívala sa s prekvapením na tú novotu. Len vrabci vesele skákali po dvore a sbierali zrnká, čo sliepky nechaly. Mačka, ktorá sa vracala z lovu, za každým krokom otrepávala tlapky a rýchle sa ponáhľala na pec. Psi ale, zamáčaní po kolená, vesele sa preháňali po snehu.

„Sneh, sneh, to je dobre, budeme sa sánkovať,“ zavýskly si deti, vítajúc zimu, ktorá im prinášala toľké radosti. Svätý Martin im priniesol dobré rožteky — a po svätom Martine začaly sa páračky. Deti maly, pravda, priadky omnoho radšej, lebo maly pri priadkach viac voľnosti. Keď páračky zasadly v kuchyni okolo dlhého stola — na stole bola vysoká hromada peria, ako závej snehu, tu odháňala babička Adelku a chlapcov ustavične od stola ďalej. Ono sa totiž raz prihodilo, že Janko sa priplichtil medzi páračky a spadol do tej hromady; aký to bol krik a hluk, môže si každý predstaviť. Od tej doby hovorievala babička o tých malých, že neradno to vziať ku stolu. Ba ani poriadne zabaviť sa nesmely okolo stola, ani fuknúť, ani dvere strmo otvoriť, hneď dostaly hrešenie. Jediná ich radosť pri tých páračkách bola tá „pučálka“[6] (pochútka) a tie povesti o strašidlách a zbojníkoch, o svetlonosoch a ohnivých ľuďoch. Za dlhých, hmlistých večerov, keď páračky z chalupy do chalupy, alebo z dediny do dediny prechádzaly, bývalo často slýchať, že tú postrašilo niečo tam, tú zase tam a ako sa raz začalo o tom rozprávať, nebolo konca, lebo každá vedela niekoľko podobných príkladov. I kramolenskí zlodeji, ktorí šli z jari do kriminálu a na zimu prichádzali domov — ľudia si rozprávali, „že idú zo štúdií“, lebo sa tam vždy dačomu priučili — často zavdali príčiny, že ľudia o nich hovorili. A keď sa hovorilo o nich, začalo sa hovoriť o zbojníkoch vôbec a potom sa rozprávaly povesti o hôrnych chlapcoch, alebo o naozajstných lúpežníkoch. Deti sedely ako pena, ani sa nepohly, ale ani za svet by neboly išly von za dvere, tak sa bály. Preto babička nerada mala, keď sa podobné rozumy vykladaly, ale nikdy nebola vstave prúd rečí zastaviť.

Po Martine bol v meste zimný jarmok; to šla pani Prošková s Betkou a s Voršou do mestečka nakúpiť potrebného riadu a rozličných potrieb na celú zimu. Deti sa sotva mohly dočkať matky, lebo im vždy priniesla nejakú hračku a dobrý marcipán a babička dostala každý rok vlnené punčochy, kapce a pol tucta šnúr na kolovrat ako „jarmočné“.

Keď si ich ukladala do zásuvky, povedala Jankovi: „Keby nebolo teba, mala by som jednej dosť!“

Adelka dostala tentoraz na jarmočné drevenú doštičku, na ktorej bola abeceda. „Keď príde zajtra pán učiteľ, môžeš sa začať učiť; i tak máš dlhú chvíľku, kým sa ostatní učia. A keď si zapamätáš Otčenáš a pesničky, budeš si pamätať i abecedu,“ povedala matka.

Dievča podskočilo od radosti a hneď prezeralo bedlive písmenky; ochotný Vilko sa jej ponúkol, že ju naučí: i, e, a, o, u, ale ona skryla tabuľku za chrbát a odbavila ho: „Ja nechcem od teba, ty to tak nevieš, ako pán učiteľ.“

„Vari by som abecedu nevedel, keď už čítam z knihy,“ horšil sa urazený braček.

„Ale v knihe je to nie tak,“ uháňala sa sestrička.

„Jej, jej, ty si hlúpa,“ spraskol ruky chlapec.

„Nech som,“ pohodila Adelka hlavou a šla s tabuľkou ku svetlu.

Kým sa tí dvaja o učenosti hádali, prevádzal Janko v kuchyni Sultánovi a Tyrlovi koncert, trúbil na trúbke a súčasne bubnoval na bubníku, čo mu maminka z jarmoku doniesla. Psom nemusela byť tá hudba veľmi prijemná; maly čumáky zdvihnuté, Sultán brechal a Tyrl zavýjal, až hrôza počúvať. Babička bola s pani Proškovou v komore, kde ukladaly nakúpené veci a ako tú muziku počuly, úprkom pribehla. „Veď som si hneď myslela, že je to ten lucifer; v tebe niet dobrej žily, chlapče! Či ho budeš čušať?!“

Janko vyňal trúbku z úst, ale akoby nebol počul, čo babička povedala, pustil sa do smiechu a povedal: „Len pozrite na tých psov, ako sa hnevajú, že im robím muziku!“

„Keby mali tí psi rozum, tak by ti povedali, aby takú muziku kozel počúval, rozumieš? Hneď mi to ulož! Veru, ak budeš taký nezbeda, poviem Mikulášovi, aby ti ničoho nenadelil,“ hrozila babička, ukazujúc Jankovi cestu do izby.

„No, to bude pekná vec; a v meste sa rozprávalo, že svätý Mikuláš nakúpil plný voz darov a že bude toho roku štedrý, ale len tomu, kto je poslušný!“ zamiešala sa Vorša, keď vo dverách počula babičkine slová.

Akonáhle druhý deň pán učiteľ prišiel, vytasila sa Adelka so svojou tabuľkou a prisadla k druhým; dávala dobrý pozor, a po hodine pribehla k babičke s veľkou radosťou, že už zná všetky písmenky na prvých riadkoch a hneď ich aj babičke predriekala i so známkami, aké im pán učiteľ privesil, aby si ich lepšie zapamätaly. Matka a babička boly s ňou spokojné, zvlášte keď ich ešte i druhý deň dobre vedela; ale že ich často babičke ukazovala a chcela byť od nej zkúšaná, vedela ich konečne babička nazpamäť, tak ako i vnučka. „Pozrime sa, čo žijem, som si nemyslela, že by som sa ešte i ja abecede učiť mala a teraz na staré kolená sa mi to stáva. Veru, človek, ak chce byť s deťmi, musí sa stať niekedy dieťaťom s nimi.“

Jedného dňa vrazil Janko do izby s krikom: „Deti, deti, poďte pozreť, babička si sniesla s pôjdu kolovrat!“ — „Akýže je to div?“ karhala matka deti, keď videla, že sa všetky hrnú dvermi von, ešte i Barunka. Pravda, div to nebol žiadon, ale matka si nespomnela, že akých radostí priniesla babička so svojím kolovrátkom do izby. S kolovrátkom prišly priadky a s tými krásne povesti a veselé piesne. Matku pravda, netešily ani tie povesti, ani tie piesne, ona radšej sedela vo svojej izbičke a čítala z knihy zo zámockej knižnice a keď babička žiadala: „Rozprávaj nám niečo z tých kronik!“ — a matka rozprávala, nezaujímalo to deti ani ostatných tak, ako keď začala popisovať viedenský život; to sa všetkým páčilo a ak riekly priadky: „To musí byť krása v takom veľkom meste,“ bez toho, aby si viac žiadaly, deti si doista myslely: „Keby sme už boli veľkí a mohli by sme sa tam podívať!“

Ale nadovšetko bolo im všetkým milé — okrem matky, ktorá ich nerada počúvala, — keď babička začala rozprávať povesti o princeznách so zlatými hviezdami na čele, o rytieroch a princoch zakliatych do levov a psov, alebo ešte viac do kameňov, o orieškoch, v ktorých boly složené celé drahé obleky, o zlatých zámkoch a moriach, na ktorých dne bývajú krásné vodné panie. Matka netušila, že sa Barunka pri pletení často zamyslela a oblokom sa dívala na holé stráne a zasneženú dolinku, že tam vidí rajskú záhradu, palác z drahého kamenia, vtákov ohnivých farieb, panie, ktorých zlaté vlasy splývajú dolu — a zamrznutá rieka že sa jej premenila v modravé, vlniace sa more, a že na jeho vlnách krásne víly v perlových lasturách sa kolembajú. Sultánovi, ktorý vystretý na podlahe chrápal, nesnívalo sa o tej cti, ktorú mu chlapci dakedy preukazovali, keď ho zamyslení držali za dákeho zakliateho princa. — A ako milo bolo v izbe, keď sa zmrklo! Vorša zatvorila okenice, v peci práskaly smolné polená, do prostred izby sa postavil vysoký drevený svietnik, do jeho železných ramien sa zastrčily plápolajúce fakličky a dovôkola porozkladaly sa lavice a stoličky pre priadky; pre týchto hostí zakaždým prichystala babička na slinky za slamienku sušienok a slivák. S akou dychtivosťou čakaly deti, či skoro vrznú dvere na pitvore a vo dverách sa ukážu priadky! Lebo keď bývaly priadky, babička nezačala skorej rozprávať, len keď sa všetky sišly. Cez deň si prespevovala adventné piesne.

Pokiaľ deti babičku ešte dobre nepoznaly, jej dobré a zlé chvíle, mysleli si, že musia a musia na nej vymoriť povesti. Ale babička hneď bola s nimi hotová. Alebo začala im rozprávať o pastierovi, ktorý mal tristo oviec a keď ich hnal na pašu, prišiel k lávke, ktorá bola tak úzka, že nemohly ovce inakšie prejsť len jedna za druhou. „Teraz musíme počkať, kým prejdú,“ doložila a umlkla; keď sa deti po chvíli ozvaly: „Babička, a či už prešly?“ povedala: „Ech, čo vás napadá, to bude dobré dve hodiny trvať, kým prejdú.“ Deti vedely už, čo to znamená. Alebo začala: „No, keď už nechcete inak, tak vám budem rozprávať. Myslite si, že mám sedemdesiatsedem vačkov a v každom vačku jednu rozprávku; z koľkého vačku chcete, aby som vám povesť rozprávala?“ „Čo aj z desiateho!“ volaly deti. — „Tak z desiateho; v desiatom vačku je povesť takáto: Bol jeden kráľ, ten mal na peci vál, na tom vále kocúra, počúvajte, bude dlhá.“ A bolo zase po rozprávke.

Ale najhoršie bolo, keď sa babička zmienila o červenej čiapočke. To deti počuť nemohly, hneď ušly; pri každej inej by boly mohly babičku uprosiť, ale to nesmely ani ceknuť, ak nechcely počúvať opakovanie vlastných slov. Keď poznaly babičku, že nepovolí, čakaly trpezlive na priadky. Najskorej prišla vždy Kristinka, za ňou Míla, potom Kudrnovie Cilka zo dvora, Betkine i Voršine známe; dakedy prišla i pani matka s Mančinkou a pani horárka a raz do týždňa priviedla Kristinka so sebou aj mladú Tomšovú, pre ktorú obyčajne prišiel si jej manžel.

Kým sa ženské sohrialy a ku kolovratom zasadly, shováraly sa za chvíľu o všeličom. Ak sa prihodilo daktorej niečo nového, rokovalo sa o tom; ak bol nejaký sviatok a s ním spojená daktorá národná obyčaj, alebo povera spojená, alebo keď to bol sviatok zasvätený, zavdalo i to príčinu k rozprave. Na príklad večer pred svätým Mikulášom, opýtala sa Kristla Adelky, či už má za oblokom punčochu, lebo že sa už Mikuláši po okolí potĺkajú. „To mi babička dá, keď pôjdem spať,“ odpovedalo dievča. „To si ale nedávajte svoju malú punčošku, poproste babičku, aby vám dala veľkú,“ pokúšala Kristinka. — „To nejde,“ ozval sa Janko, „to by sme boli my oklamaní.“ — „Vám beztoho nadelí Mikuláš len metlu,“ škádlila Kristla. — „Však on vie svätý Mikuláš, že babička má ešte od vlani metlu schovanú a že nás nikdy nebije,“ povedal Janko, babička ale sa ohlásila, že by to Janík dakedy aj zaslúžil.

Deň Lucie bol deťom veľmi nemilý. Bola povera, že v tú noc chodí Lucia celá biela, dlhá rozcuchaná žena a ňou strašené bývaly deti, že ich poberie, ak sú neposlušné.[7] „Bojacnosť je pravá nemúdrosť,“ poznamenala babička a nemala rada, keď sa deti niečim strašily. Ona ich učila nebáť sa ničoho, len hnevu Božieho, ale vybiť im z hlavy niektoré povery, ako to otec vždy robil, keď mu začaly rozprávať o vodníku, o prašivci, svetlonosoch, o ohnivých chlapoch, ktorí sa dakedy pred človekom kotúľajú ako snop slamy, a ktorým sa za takú poctu na ceste ďakovať musí a p. — to nevedela, lebo viera vo všetko toto bola v nej príliš zakorenená. U nej bola všetka príroda oduševnená dobrými i škodlivými duchami; ona verila i v zlého ducha pekelného, ktorého Boh na svet posiela, aby zkúšal ľud boží; ona to všetko verila, ale sa nebála, lebo mala v srdci pevnú, nezvratnú dôveru v Boha, v jehož moci je celý svet, nebo i peklo a bez jeho vôle sa človeku ani vlas na hlave nepohne.

Tú dôveru hľadela vštepovať aj do detských srdiečok. Preto, keď Vorša na deň Lucie začala rozprávať o bielej žene, babička ju hneď zahriakla a doložila, že Lucia len noci upije. Najlepšie robil Míla; on vždy vyrezával chlapcom alebo sanky, pluhy, vozíčky, alebo chystal fakle a chlapci sa od neho ani nepohli. Keď bola reč o dačom strašnom a Vilko sa k nemu túlil, povedal Míla: „Nič sa nebojte, Vilko! Na čerta vezmeme kríž, na strašidlá palicu a vymlátime ich!“

To sa chlapcom veľmi páčilo a s Mílom by boli šli, trebárs aj o polnoci kamkoľvek; a babička súhlasila s ním a povedala:

„Veru, to je predsa len pravda, muž je len muž!“

„To je skutočne tak, a Jakub nebojí sa ani čerta, ani pána správcu, ktorý je horší ako čert,“ povedala Kristla.

„No, ako že je,“ spomnela babička, „keď hovoríme o pánu správcovi, či máš, Jakub, nádeju prísť do dvora?“

„I myslím, že z toho nič nebude, ženie sa to na mňa so dvoch strán a pletie sa do toho mnoho zlých ženských — a tie mi odspievajú.“

„Ach, nehovor tak, snáď sa to ešte dá napraviť,“ podotkla zarmútená Kristinka.

„Prial by som si to, ako ty, ale neviem. Slečinka správcovie sa preukrutne hnevá na mňa, že sme ten kúsok vyviedli tomu Talianovi. Ona si, vraj, na neho myslela — a keď ho pani kňažná k vôli tomu na rýchlo preč poslala, zkazila sa jej všetka osnova. Ustavične hučí správcovi do ušú, aby mňa do dvora nevzal. To je jedna. Druhá je rychtárova Lucia. Tá si vzala pred seba, žeby som ja bol jej kráľom pri „dlhej noci“, a že jej tú poctu urobiť nemôžem, bude sa rychtár zlostiť a ako dá pán Boh jar, budem si, myslím, spievať: „Háj — háj — háječku zelený — už som ja na vojnu chytený,“ — a Míla začal spievať, dievčatá vpadly do toho tiež, len Kristinka sa pustila do plaču.

„No, neplač, dievča, do jari ešte ďaleko, kto vie, čo pán Boh dá,“ tešila babička.

Kristinka si síce oči utrela, ale predsa bola len smutná.

„Nemysli na to, však to tatík snáď dajako spraví,“ povedal Míla a prisadol si k nej.

„A či by si nemohol predsa byť tým kráľom bez akýchkoľvek záväzkov?“ opýtala sa babička.

„Nuž, áno, babička, oni chodia niektorí chlapci u nás ku dvom, aj k trom dievčencom, kým si naostatok jednu vezmú, a dievčatá to robia práve tak. Nebol by som ja Luciin prvý švihák a nemusel by som byť ani posledným, ale u nás nebolo počuť, aby mládenec svádzal dve dievčence naraz a keď ide za kráľa, ako by šiel na svadbu.“

„Tak, pravda, dobre robíš, že nejdeš,“ prisvedčila babička.

„Čo len tú Lucku napadlo, že zrovna len teba chce, ako by nebolo dosť iných mládencov u vás,“ durdila sa Kristinka.

„Na to by pán otec povedal: „proti gustu žiadon dišputát,“ usmiala sa babička.

Pred vianočnými sviatkami striedalo sa rozprávanie povestí a spievanie piesní s rozprávaním o pečení vianočiek a ktorá akú má bielu múku, či dáva mnoho masla, dievčatá sa chystaly, že budú liať olovo a deti sa tešily na vianočky, na spúšťanie sviečočiek, na Jezuliatko a na koledu.

___

[6] Hrach „na zobky“ varený, alebo šošovica.

[7] I na Slovensku je povera známa, že Lucia rozcuchaná, v plachte zaobalená žena, má rešeto na hlave a tak chodí po dedine.

12. kapitola

Bolo to zvykom ako v mlyne, tak v horárni, i na Starom bielidle, že ktokoľvek prišiel na Štedrý deň a Vianoce, jesť a piť dostal do sýtosti a keby nikto nebol prišiel, babička by bola šla hľadať hosťa na rozcestie. Ale akú radosť mala v ten čas, ked znenazdania pred Štedrým dňom prišiel jej syn Gašpar a bratov syn z Olešnice! Celého pol dňa od radosti plakala a každú chvíľu odbehúvala od pečenia vianočiek do izby, aby sa na syna podívala, aby sa bratovca poopytovala, ako sa tomu alebo tej vodí v Olešnici a deťom nejeden raz opakovala: „Vidíte, ako tu hľa strýčko, taký bol i váš dedeček, lenže vzrast nemá po ňom.“ Deti si obzeraly oboch strýčkov zo všetkých strán a veľmi sa im páčili, zvlášte preto, že ochotne na každú ich otázku odpovedali.

Každý rok sa chcely deti postiť, aby videly zlaté prasiatko, ale nikdy k tomu nedošlo; vôľa bola dobrá, ale telo slabé. Na Štedrý deň bol štedre obdarovaný každý domáci i prezpoľný, i drôbež a dobytok dostaly vianočky a po večeri vzala babička od všetkého, čo k večeri bolo, po kúsku, hodila polovičku do potoka, polovic zahrabala do sadu pod strom, aby bola voda čistá a ostala zdravá a zem aby bola úrodná; omrvinky tiež sobrala a hodila do ohňa, aby „neškodil“.

Za maštaľou triasla Betka bazičku a volala: „Trasiem, trasiem bazičku, povedz ty mi pes, kde môj milý dnes,“ a v izbe lialy dievčatá olovo a vosk, a deti spúšťaly sviečočky v orechových škrupinkách na vodu.

Janko tajne postrkoval misu s vodou, aby sa hnula a škrupiny sa kolembaly; potom volal radostne: „Hľaďte, ja sa dostanem ďaleko, ďaleko do sveta!“

„Ach synku, ak sa dostaneš do prúdu života, medzi víry a úskaliny, keď budú vlny loďkou tvojho života zmietať, vtedy ty len budeš spomínať túžobne na tichý prístav, z ktorého si vyplával,“ povedala si tíško matka a rozkrojila jablko chlapcovo „na šťastie“ na priečne polovice. Jadrá tvorily hviezdu, tri čisté papršleky, dva boly neúplné, od chrobákov sožrané. Odložiac ich stranou vzdychla si mamička, potom rozkrojila druhé jablko pre Barunku — a ako videla zase hviezdu zatemnenú, povedala si: „Teda ani jeden, ani druhý nebude úplne šťastný.“ Rozkrojila ešte i pre Vilka a Adelku — a v tých boly hviezdičky zdravé o štyroch papršlekoch. — „Tie snáď,“ myslela matka a Adelka ju vytrhla z myšlienok a žalovala sa práve, že jej lodička nechce sa pohnúť od kraja a že sviečočka už dohorieva.

„Však i moja zhasína a neprišla ďaleko,“ povedal Vilko.

V tom postrčil dakto misku znova, voda sa rýchlo pohýbala a lodičky na prostriedku plávajúce sa potopily.

„Hečte, hečte, vy skorej umriete, ako my!“ zvolala Adelka s Vilkom.

„Čo za to, len keď sme ďaleko boli,“ odpovedala Barunka a Janko jej prisvedčil; matka ale smutne dívala sa na tie zhasnuté svetielka a predtucha zmocnila sa jej duše, či je tá nevinná detinská hra nie predsa vešťbou ich budúcnosti.

„Či nám Jezuliatko prinesie dačo?“ opýtaly sa deti potajmo babičky, keď začala so stola upratúvať.

„To ja nemôžem vedieť; počujete, keď zazvoní,“ odpovedala babička. Menšie deti postavily sa k obloku, lebo si myslely, že Jezuliatko musí ísť okolo okien a že ich počuje. — „Či neviete, že Jezuliatko nemožno vidieť ani počuť?“ upozornila ich babička. „Jezuliatko sedí v nebi na jasnom tróne a posiela darky po anjeloch, ktorí ich prinášajú na zlatých oblakoch. Nepočujete nič, len zvuky zvončeka.“

Deti sa dívaly do oblokov a nábožne počúvaly, čo hovorí babička. V tom kmitla okolo okien svetlá žiara a z vonku zavznel hlas zvonka. Deti sopäly ruky, Adelka ale tíško šepkala: „Babička, to svetlo bolo Jezuliatko, či áno?“ Babička prisvedčila; v tom vkročila i matka a oznámila deťom, že v babičkinej izbe im Jezuliatko nadelilo. To bol shon, to bolo radosti, keď videly osvetlený, okrášlený strom a pod nim krásnych darov! Babička síce neznala ten spôsob, medzi ľudom sa to nerobilo, ale ľúbil sa jej, dlho pred Vianociami vždy už pamätala na stromček a pomáhala dcéri pri okrašľovaní. „V Nise a v Kladsku panuje všade ten zvyk; či vieš Gašpar, vtedy, keď sme tam boli, bol si už hodný chlapec,“ povedala babička synovi, nechajúc deti, aby sa tešily so svojimi darčekami — a sadla si k synovi ku peci.

„Ako by som sa nepamätal; je to pekný zvyk — a dobre, Terezka, že si ho zaviedla; budú to deťom dakedy krásné rozpomienky, keď sa octnú v trudoch života. Na ten deň si človek aj v cudzine najradšej spomína, ja som to zkúsil po mnoho rokov, keď som bol vo svete. Často som sa dobre mal u majstra, ale vždy som si myslel: Keby som radšej sedel doma pri matke a mal kašu s mädom, buchtičky s makovou plnkou a hrach s kapustou, všetky tie dobré jedlá by som vám za to dal!“

„Naše jedlá,“ usmiala sa babička a prikývla hlavou; „ale ešte si zabudol sušenú miešaninu“ (ovocie).

„To viete, že o to som veľmi nedbal; v Dobruške to pomenovali muzikou. Ale na niečo iného som spomínaval, čo sme všetci radi počúvali.“

„Však ja viem, čo myslíš; pastiersku koledu; to je tu tiež, počkaj, počuješ to hneď,“ povedala babička a sotva to dopovedala, ozvala sa zvonku pri okne pastierska trúba. Vopred odtrúbil pastier melódiu pastierskej piesni koledovej, potom začal spievať: „Hore vstaňte pastierkovia, hlasná novina, Spasiteľ sa nám narodil v Betleheme v chlieve“ atď. — „Máš pravdu, Gašpar, keby som nepočula tú pieseň, ani by mi Vianoce neprichodily také veselé,“ riekla babička a počúvala s potešením. Potom vyšla von a nakládla pastierovi do vreca výsluhu.

Na Štefana šli chlapci na koledu do mlyna a do horárni; keby neboli prišli, bola by si pani matka myslela, že sa na nich srútila povala a sama by bola pribehla na Staré bielidlo. Bertík a Frantík prišli zase navzájom dolu koledovať.

Ubehly vianočné sviatky; deti sa už zase tešily na tri Krále — a pán učiteľ že príde napísať na dvere tri Krále a koledovať; a po troch kráľoch maly priadky sláviť „dlhú noc!“ Pravda, na Starom bielidle a v mlyne to nebolo tak ako na dedine, kde bolo mnoho mladej chasy; tam si volili kráľovnú a kráľa, bola muzika, strojila sa praslica a dával sa vrkoč. Na Starom bielidle vystrojila sa dobrá večera, priadky sa sišly, spievalo sa, jedlo, pilo — a keď tu odrazu za dvermi ozval sa verklík, začalo sa v kuchyni tančiť. Prišiel aj Tomeš, pán otec, i pán horár, prišli ešte poniektorí a zábava bola hotová. Kuchyňa bola síce tehlami dláždená, ale dievčatá si z toho nič nerobily a ktorým bolo ľúto obuvi, tancovaly bosky.

„No, akože, babička, mohli by sme spolu trochu faldy prevetrať?“ uškľabil sa pán otec, keď prišiel z izby, kde sedeli starí, do kuchyne medzi tancujúcich a videl v kuchyni i babičku, lebo musela dohliadať na tú malú drôbež, ktorá sa plietla na prostriedku kola spolu i so Sultánom a Tyrlom.

„I, pane otče, boly časy, keď som nedbala, trebárs boly nohy plné krvavých otlakov, len keď som tančila. Ako som sa v hostínci, alebo na mlate ukázala, už kričali chlapci: Madlena je tu, hrajte kalamajku, vrtáka! Hajdy, Madlena letela do kola. Ale teraz, ty môj milý Bože, som ako para nad hrncom.“

„Čo je po tom, vy ste ešte ako prepelička, babička, mohli by sme predsa zkúsiť jeden tanček,“ pokúšal pán otec a točil svoju tabačnicu v prstoch.

„Tu hľa, máte tanečnicu, pán otec, tá sa vie točiť ako vreteno,“ smiala sa babička a vzala mladú Tomšovú za ruku, ktorá práve stála za pánom otcom a ich rozhovor počula.

Veselo vzala mladá žena pána otca za ruku, povedala Kudrnovi, aby hral tú prvú zvoľna. Kudrna držal v jednej ruke kus jahelníka, z ktorého si pre ukrátenie času ujedal, spustil súsedskú a pán otec chcej nechcej musel do kola a mládež začala tľapkať, takže pani matky vyšly z izby pozreť, čo sa to v kuchyni robí. Keď už tam boly, pochytil Tomeš pani mlynárku do tanca, pán otec, keď sa roztancoval, zaviedol domácu paniu a tak si za chvíľku i tí starí zaskočili a babička sa pánu otcovi smiala.

A sotva bolo po „dlhej noci“, už boly zase hody v mlyne, zabíjali brava, smažily šišky, buchty, pri čom musely byť zase priatelia zo Starého bielidla a pán horár; pán otec poslal po nich sane. Neskoršie bola tá sláva v horárni a najpozdejšie u Proškov. A tu zase prišli jedného dňa s Dorotou. Kráľom Diokleciánom bol Kudrnov Václav. Dorota panna bola jeho sestra Lída, dvaja dvorania, sudca, kat a jeho holomci boli chlapci, možno, zo Žernova. Holomci a dvorania niesli kapse na dary. Pred Proškovie bola dlhá kĺzanka, tam sa obyčajne páni herci zastavili — a trochu sa kĺzali; Dorota panna sa skrúšene na nich dívala a triasla sa zimou. Napomínala ich síce, aby už išli, ale jej hlas proti toľkým hlasom neprerazil a musela byť svedkom ich hrudovania sa, keď sa im pridalo, že jeden druhého strčil. Konečne vošli do stavänia, kde ich vítali psi s náramným brechotom a deti s veľkou radosťou. Pri peci si napravili šaty a složili kapsy. Oblek bol jednoduchý. Dorota panna mala bratove čižmy, cez svoje sukne biele kamrtuchové šaty, vypožičané od Mančinky, na krku korale, miesto závoja maminu bielu plachietku a na nej papierovú korunku. Chlapci mali na svojom obleku ešte biele košele, okolo pásov strakaté šatky, papierové čiapky. Dioklecián mal tiež korunu a plášť cez rameno, matkinu kvetovanú nedeľnú zásteru, ktorú mu zo zvláštnej ochoty požičala. Keď sa trocha sohriali, postavili sa do prostred izby a začali svoj kus prevodzovať; deti to počuly každičký rok, ale vždy sa im veľmi páčil. Keď potom kráľ Dioklecián, pohan, Dorotu pannu kresťanku odsúdil, aby umrela rukou katovou, vezmú ju holomci pod ruky a vedú na popravište, kde na ňu čaká kat s vytaseným mečom a s hrozným pathosom volá: „Dorota, panna, kľakaj, nič sa môjho meča neľakaj, skloň len hlavu hrdinsky, sotnem ja ti ju majstrovsky!“ Dorota panna si kľakne, skloní hlavu a kat jej sotne korunku s hlavy, ktorú holomci sodvihnú. Potom sa všetci poklonia, Dorota panna položí si korunku zase na hlavu a postaví sa ku dverám do kúta.

„Viďte len, ako to tie deti pekne vedia, až milo je počúvať,“ usúdila Vorša.

I babička ich pochváli a hojne obdarovaní vyhrnú sa herci von dvermi. Za staväním si prezerajú, čo dostali; potravu kráľ hneď aj rozdelí, ale peniaze strčí do svojho vrecka, poneváč on ako riaditeľ celej výpravy mal k tomu jediné právo, keďže on znášal i zodpovednosť i všetky výlohy sám jediný. Po tomto spravodlivom rozdelení pustili sa hneď do Riesenburku. Proškovie deti si prípovede opakovaly za viacej dní a z tých deklamácií prevádzaly Dorotu. Jediná matka nemôže pochopiť, ako sa taká hlúposť dakomu páčiť môže.

A tu už boly zase „ostatky“ a v nedeľu prišly z mesta pekné sane, na koňoch hrkalky, ktoré na dvorku tak silne zazvonily, kedykoľvek kone sebou pohly, takže vrana, zimná to navštevovateľka Proškovie dvora, chytro vyletela na jarabinu a kury i vrabce s veľkým údivom sa dívaly na záprah; mysleli si asi: Pre pána kráľa, čože to má byť? Prišli po rodinu Proškovskú, aby išli na fašiangy ku kmotrovi Stanickému do mestečka. — Babička ale nikdy nechcela ísť; hovorila: „Čo tam? Nechajte ma doma, ja sa medzi panstvo nehodím.“ Stanickovci boli hodní a vľúdni ľudia; ale že tam bol hostínec, prišlo rozličných hostí i na niekoľko míl a to nebola spoločnosť pre skromnú babičku. Keď večer prišly domov, rozprávaly deti babičke, čo maly dobrého, priniesly jej výslužku, chválily hlučnú muziku, ktorú počuly a rozprávaly, kto tam všetko bol. „A hádajte, koho sme tam ešte videli?“ zahádal Janko.

„No, kohože?“ babička na to.

„Kupca Vlacha, čo k nám chodieva a čo nám dáva figy. Ale vy by ste ho nepoznali, nebol taký špinavý ako vždy, keď k nám príde; bol ustrojený ako knieža pán a mal zlatú retiazku na hodinkách.“

„Čoho je dosť, ľahko s tým plýtvať,“ povedala babička; „ostatne,“ doložila, „vy tiež nejdete medzi ľudí v šatách, v ktorých sa doma povaľujete, to je človek spoločnosti i sebe dlžen, aby chodil v čistých šatách, keď to môže byť.“

„Ale ten musí byť bohatý, že áno?“ mienily deti.

„Neviem, nebola som v jeho truhle, ale môže byť, vie on dobre predávať.“

Posledný deň fašiangový prišly ešte s veľkým hurtom maškary, vpredu sám mäsopôst, bol celý ovešaný hrachovinou ako medveď. V každom staväní utrhli gazdinky z neho kúsok a schovaly. Ten kúsok hrachoviny z ostatného fašiangu dávaly husám do hniezd, keď nasádzaly, aby, vraj, dobre sedely.

Pochoval sa i fašiang a s ním bol urobený koniec zimným radovánkam; babička spievala pri kolovrátku pôstne piesne, keď si deti k nej sadly, rozprávala im o živote a utrpení Krista Pána a na prvú pôstnu nedeľu obliekla smútočné šaty. Dni boly dlhšie a slnko mocnejšie, teplý vietor sožieral sneh na stráni. Sliepky zase vesele krákorily po dvore, gazdinky, keď sa sišly, začaly rokovať o nasádzaní vajíčok, o siatí ľanu, gazdovia chystali pluhy a brány. Pán horár, keď chcel z tamtej strany, z hory priamo na Staré bielidlo, nemohol už cez rieku, ľad práskal a pomaly sa kus po kuse odporúčal, ako to pán otec poznamenal, keď za rána prichodil dozrieť ku stavidlu a na priedomí u babičky si chvíľku postál.

Prišla nedeľa Čierna, Družebná, Kýchavná a piatu nedeľu, Smrtnú, zaradovaly sa deti: „Dnes budeme vynášať smrť,“ a dievčatá dodaly: „Dnes je naša koleda!“ Babička urobila Adelke líto (prútik), na ktoré shromažďovala po viac dní vyfúkané vajíčka, výdušky, navesila ich na ne, naviazala červených stužiek, aby bolo veselé. Dievčatá šly koledovať. Odpoludnia sa všetky dievčatá sišly vo mlyne, kde sa strojila smrť. Cilka urobila slamenú otiepku, každá z dievčat dala niečo zo šatstva na ňu; čím krajšia bola Morena, tým väčšia chvála. Keď bola ustrojená, vzaly ju dve dievčatá popod ruky, ostatné do páru sriadily sa za nimi a lítami točiac spievaly: „Smrť nesieme zo vsi, nové leto do vsi,“ idúc od mlyna ku hati. Staršia chasa išla opodiaľ za nimi, chlapci ale s posmešnými posunkami ich obskakovali a chceli Morene strhnúť čepec s hlavy; dievčatá ju ale bránily. Ako prišly ku hati, rýchle smrť odstrojily a s veľkým jasotom hodily otiepku do vody; na to sobrali sa chlapci a dievčatá a spoločne začali spievať: „Smrť pláva po vode, nové leto k nám ide, s červenými vajci, žltými mazanci.“ Na to zase dievčatá začaly: „Líto, líto, líto, kdes tak dlho bolo? Pri studienke u vody, mylo ruky i nohy. Fiala, ruža, kvitnúť nemôže, až jej Pán Boh spomôže.“ A zase zanótili chlapci: „Svätý Peter z Ríma, pošli fľašu vína, aby sme sa napili, Pánaboha chválili.“

„No, poďte ďalej, koledníci,“ volala pani Prošková, počúvajúc pod stenou chasu, „poďte ďalej, víno vám nedáme, ale niečo predsa, aby ste sa obveselili.“

Mládež vošla s domácimi dievčatmi do izby a Kristinka i ostatní šli za nimi, veseliac sa a spievajúc s nimi.

Na Kvetnú nedeľu ráno bežala Barunka ku rieke natrhať púzalky (kočičky); ony vždy už kvitly, „ako by vedely, že ich na ten deň treba,“ myslelo si dievča. Keď šla s babičkou do kostola na hrubú, niesly si ich každá za hrsť k sväteniu.

Na Škaredú stredu, keď dopriadla babička svoj úkol a kolovrat vynášala na pôjd, volala Adelka: „Oh, jé, už ide kolovrat na podvrch, babička bude priasť na vretienko!“

„Ak dá pán Boh zdravia do zimy, tak si ho zase snesieme,“ povedala babička.

Na Zelený štvrtok vedely deti, že na ráno nedostanú inšie len jidášky (pečivo) s mädom. Na Starom bielidle nebolo včiel, ale pán otec poslal vždy plásť mädu, keď prezeral úle. Pán otec bol včelár a mal mnoho úľov; sľúbil i pani Proškovej, ak sa mu podarí roj, že dostanú, lebo neraz počul od babičky, že by si ničoho tak nežiadala u stavänia, ako včely; že je veselo človeku, keď vidí tie včeličky celý deň lietať z úľa do úľa a celý deň pracovať.

„Barunka, vstávaj, slniečko hneď vynde!“ budila babička na Veľký piatok ráno vnučku, a ľahúčko jej poklopala na čelo. Barunka mala ľahký spánok, hneď sa prebudila a keď videla stáť babičku pri posteli, spomnela si, že večer prosila, aby ju zobudila k rannému modleniu. Vyskočila, prehodila na seba sukničku a šla za babičkou. Voršu a Betku tiež zobudila; „deti necháme ešte spať, ešte tomu neporozumejú, budeme sa modliť za ne,“ povedala. Ako dvere na pitvore vrzly, hneď sa ozývala drôbež i dobytok a psi vyskočili z búdy. Babička ich prívetive odstrčila a ostatným zavolala: „Majte strpenia, kým sa pomodlíme!“ Barunka sa na babičkin príkaz v jarku umyla, potom šly na stráň modliť sa „deväť Otčenášov a Zdraváskov, aby im pán Boh poprial celý rok čistotu tela,“ ako to už bolo zvykom. Stará babička si kľakla, vrúcne sopäla scvrklé ruky cez prsia, jej mierne oči obrátily sa dôverne k ružovým zorám, ktoré na východe zvestovaly východ slnka. Barunka kľačala vedľa nej, čerstvá, ružová ako púčok. I ona sa modlila nábožne, ale potom jej jasné, veselé oči od východu sa obrátily k hore a točily okolo po stráni a po lúke. Mutné vlny plynuly pomaly, so sebou unášaly vždy ešte kusy ľadu a sneh, ale sem tam zelenala sa už tráva, ranné iskierky sa rozvíjaly, stromy, kroviny začínaly pučať, príroda sa prebúdzala k radostnému životu. Ružové zore rozchodily sa po oblohe, zpoza hôr vystupovaly zlaté papršleky vyššie a vyššie, pozlacovaly vrcholky stromov až pomaly ukázalo sa slnko v celej svojej velebnosti a svetlo svoje rozlialo po stráni. Stráň na druhom boku bola ešte v polosvetle, za haťou padala hmla nižšie a nižšie a nad jej vlnami bolo vidieť na vrchu nad pílou kľačať ženské z piliarovej rodiny.

„Pozrite len, babička, ako krásne vychodí slniečko!“ upozornila Barunka babičku celá pohrúžená v obdive svetla nebeského: „keby sme teraz kľačaly na Snežke!“

„Ak chceš Pána Boha vrúcne vzývať, máš na to miesta všade dosť, zem Pána celá je krásna,“ riekla babička, urobila kríž a vstala so zemi. Ako sa obzrely, videly nad sebou najvyššie na stráni Viktorku opretú o strom. Jej kučeravé vlasy boly od rosy zvlhlé a visely jej do tvári a okolo tvári, šaty mala rozcuchané, hrdlo obnažené, čierne oči divým ohňom planúce, uprené boly k slnku, v ruke držala rozkvitnutý petrklíč (kašku). Nebolo badať, že babičku vidí. „Len kde tá úbohá zase chodila!“ poznamenala babička.

„A hľa, kde ona našla už ten kvietok!“

„Niekde na vrchu, veď ona tam schodí každý kút.“

„Ja ju oň poprosím,“ povedalo dievča a už bežalo na stráň; tu sa Viktorka zo svojho zadumania prebrala a obrátila sa rýchlo k odchodu, ale keď Barunka zavolala: „Prosím ťa, Viktorka, daj mi ten kvietok!“ ostala stáť a zrakom k zemi obráteným kvietok jej podala. Hneď sa ale ztrhla a ako blesk letela po stráni dolu. Barunka sbehla k babičke.

„Už dávno, čo si neprišla pre potravu,“ preriekla babička.

„I včera, keď ste boly v kostole, bola u nás, maminka jej dala bochník chleba a jidášky,“ sdelila Barunka.

„Teraz jej bude, chuderke, zase lepšie v lete; ale Boh zná, ako by ona nemala ani citu. Celú zimu len v ľahkom odeve a bosá; nie div, že krvavé stopy ostávajú po nej na snehu a ona ako by nič. Ako rada by jej bola pani horárka udelila každý deň teplého jedla do sýtosti, ale ona neprijme ničoho, len ak kúsok pečiva. Nešťastné stvorenie!“

„Ono jej je snáď nie zima v tej jaskyňke, babička, ináče by niekam išla; veď sme ju mnohoráz prosily, aby ostala u nás.“

„Pán horár povedal, že je v takých podzemným dierach v zime teplo, a keď je Viktorka nie zvyknutá na vykúrenú izbu, tak zimu veľmi necíti. To už Pán Boh tak spravuje; on posiela anjelov-strážcov dietkam, aby ich varovali od zlého a Viktorka je tiež také úbohé dieťa,“ dokončila babička a vošla s Barunkou do domu.

Inokedy zavznievalo zvonenie na večer a na poludnie so žernovského vrchu s vežičky nad kaplicou; v ten deň ale vybehol Janko a Vilko s rapčadlami do sadu, a rapčali, až vrabce so striech rozplašili. Odpoludnia šla babička do mestečka k božiemu hrobu, stavila sa pre pani matku a Mančinku. Pani mlynárka vždy zaviedla babičku do komory a ukazovala jej plnú slamienku farebných vajec pre koledníkov, ukazovala celý rad mazancov (koláče) a tučného barančeka. Tiež podala deťom po „hnetanke“ (koláč), ale babičke nie, lebo vedela, že starenka od rána na Zelený štvrtok až do večera po vzkriesení nič do úst nevezme; ona sama postila sa na Veľký piatok, ale prísny pôst, ako babička, to by vraj nevydržala. „Každý dľa svojho svedomia, milá pani matka; ja myslím, že keď má byť pôst, nech je pôst.“ Popozerala pani mlynárkino umenie, pochválila ho a doložila: „My sa len zajtra pustíme do pečenia, prichystané je už všetko; dnešný deň nech je obetovaný modlitbe.“ A taký poriadok bol v Proškovie domácnosti, lebo babičkino slovo platilo ako zákon.

Na Bielu sobotu bolo ale na Starom bielidle od včasného rána ako na Pražskom moste; v izbe, v kuchyni, vo dvore, pri peci, všade sa striedaly pracujúce ruky — a keď sa deti ku hocktorej zo ženských so svojimi záležitosťami obrátily, všade počuly sťažovať sa, že nevedia, kde im hlava stojí, ešte i Barunka mala toľko práce, že zabúdala jedno pre druhé. Za to ale bolo k večeru v dome všetko a všade v poriadku, a babička i s Barunkou a s matkou šly na vzkriesenie. Keď potom v osvetlenom, nábožným ľudom naplnenom chráme zavznelo so všetkých úst slavné: „Vstal tejto chvíle náš Vykupiteľ! Hallelujah!“ tu sa cítilo dievča unesené mocným citom, prsá sa jej dmúly, púdilo ju to von do šíreho priestoru, kde by mohla dať priechod nevýslovnému jasotu, ktorý jej v duši hlaholil. Celý večer jej bolo neobyčajne milo — a keď jej babička dávala „dobrú noc“, vzala ju okolo hrdla a pustila sa do plaču.

„Čo ti je, prečo plačeš?“ opýtala sa babička.

„Nič mi je, babička, len radosť mám v sebe, takže musím plakať,“ odpovedalo dievča. A starenka sa sohla, pobozkala vnučku na čelo a pohladila ju po líčku, ale nepovedala ani slova. Znala ona svoju Barunku!

Na prvý sviatok vzala babička k sväteniu so sebou do kostola mazanec (koláč), víno a vajíčka. Keď to domov doniesla, rozkrájalo sa posvätené, každý z domácich dostal z obojeho po kúsku a trochu vína. Drôbež a dobytok dostal tiež ako na Vianoce, že aby boly domu príchylné a donášaly hojný úžitok; tak to chcela babička.

Pondelok ale bol na ženské zlý deň, bola dynovačka a koleda. Sotva boli Proškovci ráno vstali a sa poobliekali, už sa ozývaly hlasy za dvermi: „Ja som malý koledníček“ atď. a tu naraz zaklepal ktosi na dvere; Betka šla otvoriť, ale otvárala opatrne, mohli to byť aj chlapci, lebo to bolo isté, že žiadon zo známych nedaroval šľahačku. A najrannejší bol pán otec z mlyna. Prišiel ako svätúšok, vinšoval „šťastné a veselé hody,“ ale pod kabátom mal schovanú vŕbovú „dynovačku“ (korbáčik); tú odrazu s uškľabnutím vytiahol a začal ženské šibať. Dostaly všetky, i pani, i Adelka, ba i babičku šibnul cez faldy, „aby blchy neštípaly,“ dodal so smiechom. A ako každý iný koledník, dostal i pán otec po vajíčku, po jabĺčku. „Čo, chlapci, ako ste koledovali?“ opýtal sa pán otec chlapcov.

„To sú tiež pekní, inokedy sa im nechce s postele, dnes ale sotva som vstala, už boli v izbe, aby ma vyšľahali,“ žalovala Barunka a pán otec i chlapci ju vysmiali.

Prišiel i pán horár dolu šľahať, i Míla, i Tomáš, slovom, nebolo pokoja celý deň, a dievčatá ako len zazrely chlapcov, už schovávaly holé ruky pod zásteru.

13. kapitola

Jari skokom pribúdalo, ľudia pracovali už na poliach; hore na stráni vyhrievali sa jašteričky a hadi, že sa ich deti, ktoré išly na podzámocký vrch hľadať fialky a konvalinky, vždy naľakaly; babička im ale hovorila, že sa nemajú čoho báť, že do Ďura žiadne zviera je nie jedovaté, že sa môže vziať i do ruky, „ale keď je už slnko vysoko, tak je v nich už jed,“ dokladala. Na lúke za splavom rozkvitalo hojne kvieťa, blyskač a žabie očko, na stráni modral sa pľúcovník a zlatom sa odievaly kašky a púpava. Deti sbieraly mladé výhonky dobrých zeliniek do polievky, prinášaly pŕhľavu húsatkám a kedykoľvek šla babička do maštale, sľubovala Stračke, že už onedlho pôjde na pašu. Stromy úprkom obalovaly sa listom, konáre veselo ihraly sa v povetrí, škovránok vznášal sa vysoko vo vzduchu, deti ho i počuly, ale málokedy videly toho malého speváčka, i kukučka sa už ohlasovala a deti kričaly do hory: „Kukučka, povedz nám, ako dlho budeme žiť?“ Dakedy zakukala, dakedy ale sa Adelka na ňu hnevala, že schválne nechce zakukať. Chlapci učili Adelku krútiť píšťalky z vŕby; ale keď jej píšťalka nechcela pískať, dávali jej vinu, že pri krútení nedobre odriekala. „Vy, dievčatá, neviete ani píšťalku urobiť,“ vysmieval sa Janko.

„To je nie naša vec, ty ale zase neurobíš takýto klobúčik!“ povedala Barunka, ukazujúc chlapcom klobúčik z jelšových listov, okrášlený iskierkami, ktorý bola celý ihličím sošpendlila.

„Hm, to je kunšt!“ pohodil chlapec hlavou.

„Pre mňa nie, ale pre teba,“ smiala sa Barunka; potom išla ešte hotoviť šaty ku klobúčiku a telo panenky z bazovej duše.

Janko ale položil prútik cez koleno a povedal Adelke: „Teraz počúvaj a dívaj sa, ako to budem robiť!“ a začínajúc otĺkať, vravel: „Otĺkaj sa, píšťalečko, keď nebudeš sa otĺkať, budem na teba žalovať kniežaťu pánu, a on ti dá ranu, až odletíš k zlatému džbánu. Huš, huš, huš, vrazím do teba nôž, vrazím do teba kudličku, vyrazím ti dušičku, vrazím do teba zavieráčik, budeš spievať ako vtáčik.“

Píšťalka bola otlčená, urobená a pekne pískala. Vilko ale tvrdil, že predsa tak pekne nepíska, ako Václavova pastierska; omrzelo ho robiť píšťalky, spravil si z prútov vozík, pripriahol sa k nemu a začal cválať po lúke a psi za ním.

Barunka, podávajúc sestričke panenku, povedala: „No, ale uč sa to spraviť sama! Kto sa s tebou bude hrať, keď my začneme chodiť do školy? Budeš tu sama.“

„Bude tu babička,“ odpovedalo dievča s tvárou, na ktorej bolo vidieť, že jej tá samota bola nemilá vec, ale že keď jej ostane babička, že jej ostane všetko.

V tom šiel tade pán mlynár, a podávajúc Barunke list, povedal: „Bežte s ním k maminke, povedzte, že bol prášek v meste, a že mu ho na pošte dali.“

„To je od tatíka!“ zajasaly deti, a bežaly do domu. Pani Prošková čítala s radostnou tvárou list; keď ho dočítala, sdelila deťom, že tatík príde v polovici mája, i pani kňažná.

„Koľkokrát sa to ešte vyspíme?“ opýtala sa Adelka.

„Myslím, že asi štyridsaťkrát,“ povedala Barunka.

„Oh je, to ešte dlho nebude,“ mračilo sa dievča.

„Vieš čo,“ radil Vilko, „ja si urobím na dvere štyridsať čiarok a vždy, keď ráno vstanem, jednu smažem.“

„To vykonaj, ubehne ti čas,“ smiala sa matka.

Pán mlynár šiel od hati a stavil sa. Tvár jeho bola starostlivá, nesmial sa ani očima nežmurkal, piksľu držal v ruke, ale netočil s ňou, len tu i tu klepnul na vrchnáčik. „Či viete, čo je nového, ľudkovia?“ povedal, keď vošiel do dverí.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa babička i pani jednohlasne, lebo videly, že je pán otec nie ako býva.

„Máme tu vodu s hôr.“

„Bože, ráč chrániť, aby nebola náhla a zlá,“ riekla preľaknutá babička.

„Bojím sa toho,“ povedal mlynár, „mali sme po niekoľko dní poludnie vetry, na to prišly dážde, v horách, ako to mletiari, ktorí odtiaľ prišli, rozprávajú, je odmäk. Bude to toho roku nedobré. I ja idem teraz domov a odpraceme hneď všetko tomu zlému hosťovi z cesty. Radím vám, aby ste sa tiež prichystali, opatrnosti nikdy nezbýva. Odpoludnia vás prídem pozrieť. Dávajte pozor na stúpanie vody — vy ale, malé čečetky, nechoďte k vode!“ doložil pán otec a uštipol Adelku do tvári; potom odišiel z domu.

Babička sa išla podívať k splavu; po stranách hati boly hrádze stavané z dubových driev, medzi ktorými riastlo kapradie. Na stenách hrádze videla babička, že vody pribudlo, najnižšie trsy kapradín boly už vo vode. Kusy dreva, trávnika a konáre stromov unášal špinavý prúd rieky cez splav. Starostlive vrátila sa babička domov. Keď šly kere, sopäly sa dakedy na splave a prúd rieky, ženúci sa jarkom, zaplavil stavänia; vždy býval strach, keď začaly ľady pukať, mlynárovci chodievali ustavične na stráži, aby sa kde možno, predišlo nebezpečenstvu, roztrhali kroviny, ktoré sa tam hore zastavily. Ale proti vrchovej povodni nebolo obrany. Ako na divom koni prihnala sa s vrchov, vzala na ceste všetko so sebou, čo sa jej v cestu postavilo, roztrhala hrádze a brehy, vyvrátila stromy i stavänia, a to všetko v takej rýchlosti, že sa ľudia ani zpamätať nemohli. Preto aj babička zkúsená toho, ako prišla domov, radila, aby sa dialy prípravy k odprataniu vecí z izieb na podvrch, čo sa hneď robilo.

Medzitým prišiel pán horár, ktorý idúc z hory okolo píly, tiež počul, že ide veľká voda, pozoroval stúpanie vody. „Tie deti by vám len prekážaly — a keď by bolo zle, čo s nimi; ja ich poberiem so sebou ta hore,“ povedal a panie boly jeho nabídnutiu rady. Odnášalo sa, upratúvalo, drôbež sa odsťahovala na stráň, kravička sa odviedla k horárovcom.

„A vy iďte teraz za deťmi, aby tá pani nemala všetko na starosti,“ povedala babička dcére a Betke, keď bolo všetko usporiadané; „ja ostanem tu aj s Voršou. Ak príde voda do stavänia, vylezieme na pôjd — a tak zle snáď, dá Pán Boh, nebude, aby nás vzalo i so staväním, sem je nie tak spádno, ako ku mlynu, tí chudáci sú horšie na tom.“

Pani Prošková nechcela dlho privoliť, aby matka tam ostala, ale keď si babička nedala povedať, musela ísť. „Aby vám psi nezabehli,“ upozornila, keď odchodila.

„Neboj sa o to, tí vedia dobre, kde majú hľadať ochranu, tí sa nás nespustia.“ Vskutku chodil Sultán a Tyrl babičke všade za pätami — a keď si sadla s vretienkom k obloku, z ktorého bolo vidno na rieku, ľahli si k jej nohám. Vorša, ktorá bola zvyknutá na ustavičné umývanie, drhnutie a upratovanie, dala sa do čistenia chlievikov, aby si čas krátila, ako povedala, nepomyslela, že možno za hodinu, za dve čisté chlievky naplnené budú vodou a bahnom.

Zmrklo sa, vody pribúdalo viac a viac, tak že koryto potoka už sotva stačilo, lúky za splavom boly už pod vodou a kde tomu vrbina neprekážala, videla babička z obloka, ačkoľvek bolo stavänie nízko a breh bol vysoký, kolísanie mohutných vĺn. Odložila vretienko, složila ruky a začala sa modliť. I Vorša prišla do izby. „Voda hučí, až je človeku strašne počúvať; zver, ako by cítila, že sa niečo bude diať, je skrytá, ani vrabca nevidno,“ povedala a oprášila lavicu pri okne.

V tom sa ozval koňský dupot, po ceste od splavu cválal jazdec; u stavänia zastal a skríkol: „Chráňte sa ľudia, voda ide!“ a s tým uháňal jedným cvalom pozdĺž brehu ku mlynu a od mlyna k mestečku.

„Pán Boh s nami, tam hore je zle, poslali vešťbu,“ povedala zblednutá babička. Ale predsa ešte Voršu tešila, aby sa nebála; šla ešte raz, aby sa presvedčila, či je všetko v bezpečnosti a voda sa ešte nevylieva. Zastihla pri rieke pána otca. Mal vysoké čižmy ponad kolená a ukazoval babičke, že sa voda vylieva i z rieky, ale i z jarku.

Prišiel tiež Míla a Kudrna, a ponúkli sa babičke na pomoc, aby sama v staväní neostala. Babička ale poslala Kudrnu domov. „Vy máte deti, keby Pán Boh dopustil nešťastie, robila by som si z toho svedomie. Ak má dakto s nami ostať, nech zostane Jakub, jemu to lepšie pristane — a v hostínci ho nepotrebujú, tam nieto strachu, najviac, ak by sa im voda do maštale dostala.“ Rozišli sa.

Do polnoci bolo stavänie už obklopené vodou.

Po žernovskej stráni chodili ľudia so svetlami; pán horár prišiel tiež k staväniu na stráň a že vedel, že babička sotva bude spať, volal a hvízdal, aby sa dozvedel, ako je. Jakub sa mu ozval z okna z izby, že bdie, aby sa pani Prošková o matku nestarala, na to pán horár odišiel. Len ráno bolo vidieť, že je celá dedina jedno jazero. V izbe museli chodiť už po doskách — a Míla len s veľkou ťažkosťou dostal sa na stráň k drôbeži. Voda sa hnala cestou s takou prudkosťou, že mu div nohy nepodrazila. Cez deň sa prišli všetci z horárni podívať dolu. Deti, keď videly stavänie vo vode a babičku chodiť v izbe po doskách, pustily sa na stráni do takého plaču a kriku, že sa sotva uspokojiť daly. Psi sa dívali z horného obloka a keď na nich Janko zavolal, brechali a zavýjali a boli by dolu skočili, keby ich Míla nebol držal.

Kudrna prišiel a rozprával, aké zpustošenie je ďalej dolu. V Žliči že vzala voda dvoje stavänia, v jednom že bola stará žena, ktorá nechcela poslúchnuť volanie posla, aby sa vysťahovala, otáľala, až bolo pozde. Mosty, lávky, stromy že berie voda, slovom všetko, čo jej v ceste leží. V mlyne že sú už v horných izbách.

Kristinka prišla pozrieť, či by mohla babičke a jej spoločníkom priniesť niečo teplého k jedlu, ale nebolo možno a keď smelý Míla predsa k nej prebrodiť sa snažil, sama ho prosila, aby ostal tam, kde je.

Dva dni trval ten strach, až tretí deň začala voda opadávať. Ako sa čudovaly deti, keď sa z horárni vrátily; záhrada bola zaplavená, v sade bolo vysoko nánosu, miestami hlboké výmoly, vŕby a jalše boly do polovice obalené bahnom. Lávka ztrhnutá, chlieviky podomleté, psie búdy odnesené. Chlapci s Adelkou sa šli podívať za stavänie. Mali tam posadené stromky, ktoré si boli vlani z hory priniesli a ktoré babička posadila, brezy dievčatám a chlapcom jedle. Stály tam bez škody. Pod hruškou si boli vystavili malinkú chalúpku, pri nej záhradku a plot, jarček a na ňom mlynky, ktoré sa točily, keď pršalo a keď sa jarček naplnil vodou. Bola tam i piecka, do ktorej dávala Adelka koláče a buchty z hliny ucapkané. Po celom malom hospodárstve nebolo ale ani pamiatky. „Detváky,“ usmiala sa babička, keď počula, ako toho ľutujú; „ako by mohla obstáť vaša hračka pred prúdom rozzúreného živlu, ktorý stoveké stromy a pevné domy vyvracal!“

Za krátky čas vysušilo slnko pole, lúky i cesty, vietor rozniesol nánosy, tráva sa ešte sviežejšie rozzelenala, škoda sa všetka napravila a málo pamiatok ostalo po záhubnej povodni; len ľudia si o nej dlho ešte rozprávali. Lastovičky zase priletely; deti ich vítaly s radosťou, tešily sa už, že skoro príde pán Beyer a potom otec že príde. Bol večer Filipo-Jakubský. Babička, keď bola urobila trikráľovou kriedou na všetky dvere — zvonku u stavänia, na chlieviku a kurníku — tri krížiky, šla s deťmi na zámocký holý vrch. Chlapci niesli na pleciach staré metly. Na vrchu už bola Kristinka, Míla, všetka čeľaď zo dvora, z mlyna, tiež i Mančinka. Kudrnov Václav s bratmi pomáhal Mílovi smoliť metly a ostatní ukladali do hranice drevo a chvojinu k zapáleniu ohňa. Noc bola krásna; teplý vetrík vlnil zelené osivo a roznášal vôňu kvetov z parku a z rozkvitnutého sadu po celom vrchu. Z lesa ozývalo sa húkanie sovy, na vysokom topole u hradskej spieval drozd a z krovín v parku zanášaly sa ľúbezné zvuky slávikovej piesni. Tu naraz vyšľahol plameň na žlickom kopci, v okamihu na to na žernovskom vrchu, a po stráňach začaly sa mihať a skákať menšie a väčšie plamene. A ďalej na vrchoch náchodských, novomestských vzplanuly ohne, tancovaly svetlá. I Míla rozžal smolou napustenú metlu, hodil ju do hranice, ktorá v malej chvíli vzplanula. Chasa začala výskať, každý uchvátil nasmolenú metlu, zapálil a ako len mohol, tak vysoko do povetria ju vyhodil. Pri tom zavolal: „Leť, čarodejnica, leť!“ Potom sa do radu postavali a začali s horiacimi fakľami tance prevádzať, dievčatá sa držaly za ruky, spievaly a točily sa okolo horiacej hranici; keď spadávala, rozhádzaly oheň a začaly cezeň skákať, ako ktorá ďaleko mohla.

„Pozrite, táto stará čarodejnica musí najvyššie vyleteť!“ zvolal Míla a popadnúc metlu, tak prudko ju vyhodil, že v letku až zafičala, vysoko vyletela a skoro k zelenej ozimine zaletela, kde stáli diváci.

„Tá prská!“ smiala sa čeľaď a rozbehla sa po praskajúcu nasmolenú metlu. Chlapci tľapkali chválu. I so žernovského a žlického vrchu ozýval sa smiech, výskot a spev. Okolo rudého ohňa kmitaly sa v divom kolovaní postavy ako fantastické; chvílu po chvíli z ich stredu vyletel diablik do výšky, zatriasol v povetrí ohnivou palicou, až tisíc iskier spŕchlo dolu a zase padal dolu pri jasote vďačného obecenstva.

„Hľa, tá vysoko letela!“ zvolala Mančinka, ukazujúc prstom na žernovský vrch. Jedna zo žien jej ale ruku stiahla a napomínala, aby neukazovala na strygy, že by jej mohla pustiť daktorá strelu do prsta.

Bolo už pozde, keď sa babička s deťmi domov vracala. „Babička, nepočujete nič?“ šepkala Barunka, zastaviac babičku na postred kvitnúceho sadu, blízko stavänia; „ako by niečo šumelo.“

„Nič, to je nič, len vetrík zahráva s listím,“ odpovedala starenka a doložila: „Ten vetrík dobre robí.“

„Prečo dobre?“

„Preto, že stromy k sebe skláňa. Hovorí sa, že keď sa stromy v kvete bozkávajú a objímajú, že bude hojná úroda.“

„Oh, babička, to je škoda, teraz, keď už budú čerešne, jahody, keď tu bude veselo, musíme celý deň sedeť v škole,“ smutne povedal Janko.

„To ináč nejde, chlapče, vždy doma sedeť nemôžeš, ani vždy sa ihrať. Teraz vám nastanú iné starosti a iné radosti.“

„I ja rada budem chodiť do školy,“ povedala Barunka, „len po vás, babička, sa mi bude cnieť, že vás celý deň nebudem vidieť.“

„I mne budete chýbať, milé deti, ale čo je to platné, stromček kvitne, dieťa rastie, odkvitá strom, ovocie odpadne, odrastie dieťa, rodičom odbehne. Tak to chce Boh. Dokiaľ je strom zdravý, dáva úžitok, ale keď uschne, vytnú ho, dajú na oheň, boží oheň ho strávi, popolom zmrví sa zem, na ktorej budú vyrastať zase nové stromy. I vaša babička úkol svoj dopradie a uložíte ju k večnému spánku,“ polohlasite dodala starenka.

V krovinách pri záhradke začal slávik klokotať; deti si povedaly, že je to ich sláviček, lebo že každý rok na staré miestočko prichodí a hniezdo si tam stavia. Od splavu zavznievala smutná melodia ukolembavky Viktorkinej. Deti chcely ešte tam von ostať, babička ich ale nútila domov: „Viete, že zajtra už nastane škola a včasné vstávanie; poďte spať, aby sa maminka nehnevala,“ povedala a núkala jedného za druhým cez prah.

Ráno pri raňajkách kázala matka deťom, vyjmúc Adelky, ktorá ešte spala, ako sa majú učiť, pána učiteľa počúvať, na ceste ako sa majú slušne chovať; dávala im samé dobré naučenia, takže bolo deťom do plaču.

Babička im chystala potravu. „Tu máte každý svoju porciu,“ hovorila a kládla na stôl tri velikánske krajce chleba, „tu máte každý svoj nožík (kudličku), ktoré som vám schovávala; vidíš, Janíčko, ty by si ho bol dávno ztratil a teraz by si nemal, čím by si si chlebíka ukrojil,“ povedala a vytiahla z vrecka tri nožíky s červenými črenkami. Potom urobila do každého krajíčka jamku, napchala do nej masla, prikryla to vydlabanou striedkou a položila jeden krajec do Barunkinej rohožovej tašky, druhé dva do kožených kapsičiek chlapcom. Ku chlebu pridala ešte i sušeného ovocia. Sotva sa deti najedly, vydaly sa na cestu.

„Iďte teda s Kristom Pánom a nezabúdajte, čo som povedala,“ napomínala matka ešte na prahu. Deti bozkávaly matke ruku a do očí tiskly sa im slzy. Babička im nedávala s Bohom, ona ich vyprevádzala cez sad — a Sultán s Tyrlom bežali tiež s nimi. „Chlapci, počúvajte Barunku, keď vás napomenie, ona je staršia od vás,“ prikazovala babička; „nebuďte nezbední na ceste, aby ste si neublížili. V škole neseďte nadarmo, lebo toho budete dakedy ľutovať. Každého slušne pozdravte; vozom a koňom sa vyhnite. Ty, Vilko, neobjímaj kde jakého psa, niektorý je zlý, mohol by ťa uhryznúť. Ty, Janíček, nezjedz si chlieb pred časom a potom od ostatných nedrankaj. A teraz choďte už s Pánom Bohom, na večer vám prídem s Adelkou naproti.“

„Ale, babička, nezabudnite nám nechať obed a zo všetkého, čo budete mať,“ prosil Janko.

„Ale, choď, blázonko, akoby sme to zabudli,“ usmiala sa babička. Potom požehnala deti svätým krížom — a už chcely ísť, keď si ešte spomnela na niečo. „Keby mala prísť búrka, myslím ale, že nepríde, teda sa nebojte, kráčajte ticho svojou cestou, modlite sa, ale nestavajte sa pod strom, lebo do stromov radi hromy bijú, rozumiete?“

„Rozumieme, babička, tatík nám to ráz tiež povedal.“

„No, teda choďte s Pánom Bohom a oddajte pánu učiteľovi pekné pozdravenie.“

Na to sa babička rýchle obrátila, aby deti nevidely slzy, ktoré sa jej mimovoľne do očí tisly. Psi obskakovali deti veľkými skokmi, v tej mienke, že pôjdu s nimi na prechádzku, ale Janko im povedal, kam ide a ukázal im cestu nazpäť k domovu. Na babičkine zavolanie vrátili sa s ňou, obzerali sa ešte, že či ich daktorý z nich nezavolá. I babička sa obzrela a len keď videla, že deti zachodia už za mostík, kde na nich Mančinka už čakala, kráčala bez zastania domov. Bola celý deň akási zamyslená, chodila po dome, ako by niekoho hľadala. Sotva kukučka v izbe odkukala štvrtú hodinu, vzala vretienko pod pazuchu a povedala Adelke: „Poď dievčička, pôjdeme žiačkom naproti; počkáme na nich pri mlyne.“ Šly.

Pri soche pod lipami sedela pani matka, pán otec a dakoľko mletiarov tam stálo. „Idete naproti chase, či áno?“ volala pani mlynárka z ďaleka; i my čakáme na našu Manču. Posaďte sa medzi nás, babička! Babička si sadla.

„Čo máte nového?“ opýtala sa pána otca a ostatných.

„Práve tu rozprávajú, že musí chasa ten týždeň k odvodu,“ ozval sa jeden z mletiarov.

„No, poteš ich Pán Boh!“ povedala babička.

„Ba, milá babička, bude to dosť náreku; myslím, že je i v Mílovi malá dušička,“ podotkla pani matka.

„Tak to býva, keď je človek na svet súci,“ uškľabil sa pán majster, a žmurknul očima; „keby to u Mílu nebolo, bol by od vojny slobodný, ale tá šľakovitá žehravosť rychtárovej Lucie a zlosť správcovie slečinky mu posvietily.“

„Snáď to jeho otec dáko napraví,“ mienila babička. „V to aspoň Jakub dúfal, keď mu na Vianoce pán správca službu odriekol.“

„Veru,“ ozval sa jeden z mletiarov, „on by starý Míla jednu, alebo dve stovky za to dal.“

„Dve stovky, milý brachu, je ešte málo,“ povedal pán otec, „a toľko Míla dať nemôže, gazdovstvo je nie veľké a detí na ňom dosť. Najlepšie by si, rozumie sa, pomohol, keby rychtárovu dievku chcel, ale proti gustu žiadon dišputát. Ja viem, ak bude musieť Míla ísť k odvodu a bude mať ešte na voľbu, že radšej bude vojakom, ako že by sa stal rychtárovým synom.“

„Nuž, bič ako bič,“ hodil hlavou jeden z mletiarov; „kto Luciu dostane, nemusí povedať: „Bože, netrestaj ma,“ ten bude už dosť potrestaný!“

„Ja ľutujem najviacej to dievča, Kristlu,“ povedala babička; „tá bude nariekať!“

„Čože dievča,“ žmurknul pán otec, „poplače si, ponarieka a dosť; Jakubovi bude horšie.“

„To je isté, kto je nerád vojakom, ťažko privyká, ale konečne by predsa privykol, ako každý iný. Viem ja dobre, pane otče, ako to chodí; nebožtík môj Jurko, daj mu pán Boh nebo, musel horšiemu zvykať a ja s ním, ale u nás to bolo inakšie a s Kristinkou je to tiež iné. Juro dostal dovolenie k ženbe, sobrali sme sa a žili sme spokojne. Tu ale to nemôže byť; a nie je div, že Míla ide s nechuťou, keď si tí dvaja pomyslia, že majú štrnásť rokov na seba čakať! No, snáď sa predsa podarí, že tomu ujde,“ dodala starenka a celá tvár sa jej naraz vyjasnila, lebo zazrela z ďaleka prichodiť deti. Tie opäť ako videly babičku, pustily sa do behu.

„No, Manča, nie si hladná?“ opýtal sa pán otec, keď ho dcérka pozdravila.

„Ba, veru som, tatíčku a všetky máme hlad, veď sme neobedovaly,“ odpovedala.

„A ten krajec chleba, krížaly, buchty, to bola rosa?“ žmurknul pán otec a zatočil piksľou.

„Čože, tatíčko, to je predsa nie obed,“ usmialo sa dievča.

„A taký kus cesty bežať a toľko sa učiť, či je pravda, deti, to sa dostaví hlad?“ zasmiala sa babička a položiac vretienko pod pazuchu, dodala: „Pôjdeme teda, aby som si vás zachovala a aby ste mi od hladu neumrely.“ Dali si dobrú noc. Mančinka sdelila Barunke, že bude zase ráno čakať na mostíku, potom sa ponáhľala za matkou do mlyna; Barunka chytila sa babičkinej ruky. „Rozprávajte mi teda, ako sa vám vodilo, čomu ste sa v škole učili a ako ste sa chovali?“ opytovala sa babička po ceste.

„Pozrite, babička, ja som bankaufsir,“ chválil sa Janko a podskakoval pred babičkou.

„Prosím ťa, chlapče, čo je to?“ pýtala sa starká.

„Viete, babička, kto sedí na kraji v lavici, ten dáva na ostatných pozor, čo vedľa neho sedia a ktorý sa neporiadne chová, toho si zapíše,“ vysvetľovala Barunka.

„Mne sa zdá, že tomu u nás vravia dohliadač, ale to musel dávať pozor vždy ten najhodnejší a najpilnejší chlapec z celej lavici a pán učiteľ ho neurobil hneď dohliadačom.“

„Však nám to Koprivovie Toník vyčítal, keď sme šli zo školy, že vraj keby sme neboli od Proškovcov, že by, vraj, pán učiteľ s nami také nerobil.“

„To si nemyslite!“ povedala babička, „pán učiteľ nebude robiť s vami výnimky; keď toho zaslúžite, potresce vás ako Toníka! On to preto koná, aby ste si tej pocty vážili, radi do školy chodili a hľadeli byť vždy dobrými. A čo ste sa učili?“

„Diktando,“ odpovedala Barunka a chlapci.

„Čo je to vlastne?“

„Pán učiteľ nám predriekáva z knihy, my píšeme a potom to musíme prekladať z nemeckého do českého a z českého do nemeckého.“

„A čo rozumejú tie deti nemecky?“ opýtala sa babička a utvorila si pri tom svoju vlastnú mienku, ona všetko rada chcela vedieť tak, ako pani kňažná.

„Veru, babička, ani jeden nevie nemecky, len my trochu, pretože sme sa už doma učili a tatík k nám nemecky hovorí; ale to nič neškodí, trebárs tomu nerozumely, len keď dobré úlohy prinesú,“ vykladala Barunka.

„No ale ako že ich urobia, keď nevedia na ne nemecky ani hľadieť?“

„Však oni sú dosť trestaní za to, že ich nevedia dobre urobiť. Pán učiteľ im hneď napíše čiarky do čiernej knihy, alebo musia stáť na mieste hanby a dakedy dostanú i fláky po ruke. Dnes mala tiež stáť pri čiernej tabuli tá, čo vedľa mňa sedí, rychtarovie Anina, ona nikdy nevie nemecké diktando. Ona sa mi na poludnie ponosovala, keď sme pred školou sedely, že nevie úlohu urobiť. Ani nejedla od strachu. Ja som jej to teda napísala a dostala som od nej dve homolky.“

„To si ale nemala vziať,“ riekla babička.

„Veď ja som ich ani nechcela vziať, ale ona povedala, že má ešte dve; bola tak rada, že som jej úlohy napísala a sľúbila mi, že mi prinesie každý deň dačo, len aby som jej s tou nemčinou pomohla. Prečo by som jej to nespravila, či áno?“

„Pomôcť jej môžeš, ale nie urobiť, lebo sa to nenaučí.“

„A čo je z toho, to nemusí vedieť, to sa učíme len tak, že to pán učiteľ chce.“

„Pretože pán učiteľ chce, aby z vás niečo bolo, a čím viac viete, tým snadnejšie svetom prejdete. A nemecká reč je predsa len potrebná; vidíte, ja ani nemôžem s vašim tatíčkom si pohovoriť.“

„Ale tatík vám predsa všetko rozumie a vy tatínkovi a nehovoríte nemecky. Ale v Žliči hovoria len česky, teda nemusí Anina vedieť nemecky, povedala, že keď bude chcieť vedieť po nemecky, že pôjde do Nemecka. Pán učiteľ ale od toho neupustí. A veru, babička, žiadon sa rád neučí nemecké diktando, je to ťažké; keby to bolo české, oh je, to by šlo ako Otčenáš.“

„Ale, keď vy na to nemáte ešte rozum, ale máte počúvať a všetkému sa radi učiť. Či ale chlapci počúvali?“

„Oj, áno, len že Janík začal, keď pán učiteľ z izby odišiel, s chlapcami šantovať, až skákali po laviciach. Ja som ale povedala…“

„Ty si mi povedala, ty, ja som sám od seba prestal, preto, lebo som počul pána učiteľa.“

„To sa dozvedám pekných vecí, máš dohliadať na iných a sám tropíš; ako to?“ povedala babička.

„Počuj, babička,“ ozval sa Vilko, ktorý bol doteraz tichý, ukazujúc Adelke veľký kus sladkého dreva a knižočku pozlátky, čo vymenil v škole od akéhosi chlapca za krajciar, „počuj, babička, to sú rozpustilí tí chlapci v tej škole, až hrôza. Keby ste videli, oni skáču po laviciach a bijú sa a dohliadači s nimi.“

„Pre pána kráľa, čo na to povie pán učiteľ?“

„To keď pán učiteľ vynde von zo školy. Keď má prísť, to hneď skákajú na svoje miesta, dajú ruky na písanku a je ticho.“

„Nezbedníci!“ poznamenala babička.

„A dievčatá sa zase hrajú s bábikami v škole, však som ja to dobre videl,“ žaloval Janko.

„Ste vy to kvietky z raráškovej záhrady, aby mal pán učiteľ s vami svätú trpezlivosť,“ hovorila babička. Deti jej ešte mnoho rozprávaly o škole a ako sa im po ceste darilo; bola to prvá cesta, a nemálo boly pyšné na svoju samostatnosť, akoby sa boly z Paríža domov vrátily. „A kde máš homolky, zjedli ste ich?“ opýtala sa babička, lebo chcela vedieť, čo všetko deti jedly, keďže mala starosť o ich zdravie.

„Jednu sme zjedli, druhú som si chcela nechať domov, ale keď som u tabuli písala, vyšantročil mi ju Kopřiva z taštičky. On sedí za mnou. Keby som mu bola dačo povedala, on by ma bol, až by sme išli zo školy, vybuchnátoval; ten je pekný!“

Babička nedala deťom za pravdu, ale v duši si pomyslela; „Veď sme ani my lepší neboli!“ Deti dobre vedely, že je babička shovievavejšia ako matka, ona ku mnohému detskému šelmovstvu, čo chlapci previedli, oko zažmúrila, nebránila, keď niekedy Barunka samopašstvo zrobila, preto sa jej tiež skorej so všetkým zdôverily, ako matke, ktorá dľa svojej prísnej povahy brala všetko prísnejšie, ako babička.

14. kapitola

Bolo to o niekoľko dní po prvom máji; bol štvrtok, deti nemaly školu a pomáhaly babičke v záhradke polievať kvetiny a hrozno, ktoré sa už po múre zelenalo. Šly si zaliať i svoje stromky; ony maly v ten štvrtok vôbec mnoho práce; lebo už tri dni, čo neprezeraly svoje bábiky, chlapci nemohly prehnať koníky, vozy, flinty a lobty ležaly v kútiku. Ani v holubníku neboli a králiky krmila Adelka. Vo štvrtok sa to všetko muselo vynahradiť. Babička, keď bola hotová s polievaním, nechala deti hrať sa, sadla si na travnaté sedadlo pod orgovánom a pustila sa do plátania, lebo nebola zvyknutá záhalke ani na malú chvíľu. Bola smutná, ani si nespievala, ani si nevšímala čiernej sliepočky, ktorá sa vkradla otvorenými dvierkami do záhradky — a keď nikto nebránil, počala si na hriadočke hrabať. Sivá húska pásla sa pri plote, jej žlté húsatká prestrkovaly hlavičky plotom a všetečne nakukovaly do záhrady; babička ich mala veľmi rada, tie húsatká, ale teraz si ich ani nepovšimla. Jej myšlienky zalietaly na niekoľko strán. Prišiel posol z Viedne od Jána, že neprídu v polovici mája, lebo že komtessa Hortensia ťažko ochorela. Ak jej dá Pán Boh zase zdravia, potom, možno, že príde pani kňažná pozreť na svoje panstvo, ale isté je to nie. Pani Prošková, keď ten list čítala, plakala a deti plakaly tiež. Vilko mal na dverách k sotretiu len niekoľko čiarok a tu naraz bolo všetko daromné. A tá dobrá, milá Hortensia aby mala umrieť, to im nešlo do hlavy; nezabudly pri každom modlení pomodliť sa Otčenáš za jej uzdravenie. Ale deti uspokojily sa zase, pani Prošková bývala bez toho málomluvná, hovorila ešte menej — a keď prišla babička do izby, našla ju vyplakanú. — Radšej ju teda posielala niekam na návštevy, aby sa zabavila; ona, babička bola rada, keď pani Terezka dakam vyšla, lebo vedela veľmi dobre, že je dcéri v tom osamelom dome predsa len smutno, a žeby radšej žila v hlučnom svete, na ktorý si bola po toľké roky už zvykla. Vo svojom manželstve bola veľmi šťastná, ale neprijemné pri tom bolo to, že jej manžel musel najväčšiu časť roku tráviť vo Viedni a ona o samote v strachu a obavách musela žiť bez neho. A teraz nemala vidieť manžela, deti otca, možno, i celý rok. „Pre život zas život,“ povedala si babička. S Jánom chcela prísť Johanka, babičkina druhá dcéra; chcela prísť vidieť matku, s ňou sa i potešiť, i poradiť, lebo sa mala vydávať. Tomu sa babička už veľmi tešila a teraz mala zase nádeju. Okrem toho trápil ju Mílov odvod. Míla bol švarný, úprimný chlapec. Kristinka bola poriadna dievčina, babička ich oboch mala rada a bola by si žiadala, aby sa mohli sobrať. „Keď sa síde rovný s rovným býva shoda, a pán Boh sám má radosť z takého manželstva,“ poznamenala. Avšak i tej radosti hrozila ťažká rana, Míla šiel ráno s ostatnými k odvodu. To všetko ležalo babičke v hlave a preto bola smutná.

„Babička, pozrite, čierna vám tu hrabe. Počkaj, ty opica! Heš, heš!“ ozval sa Barunkin hlas a keď babička sodvihla hlavu, videla sliepku leteť zo záhrady a na hriadočke vyhrabanú jamku.

„To je potvora, ako si chytro prišla. Vezmi hrable, Barunka, a oprav tú hriadočku. Len ju viďme, a husi sú tiež tu. Ono ma to volá, je čas, šlo by to sedeť, ja som sa troška pozabudla. Musím im nasypať.“ To povediac, odložila babička prácu a šla si nakŕmiť drôbež. Barunka ostala v záhradke a zahrabávala záhon.

O chvíľu prišla Kristla. „Ste tu sama?“ opýtala sa, nazerajúc cez plot.

„Len pod ďalej, babička príde hneď, šla nachovať drôbež,“ zvala Barunka.

„A kde je maminka?“

„Šla do mesta naštíviť kmotričku; vieš, maminka plače, lebo tatík snáď ani toho roku nepríde; preto babička maminku radšej posiela, kde by sa troška zabavila. My sme sa všetci tak tešili na tatíčka a na komtessu tiež a všetko nás sklamalo. Chuderka Hortensia!“ Pri tých slovách Barunka, ako kľačala na chodníku na jednom kolene, oprela lakeť o druhé koleno a položiac si hlavu do dlaní, zvážnela a zamyslela sa. Kristinka si sadla pod orgován, sopäté ruky položila na kolená a hlava jej klesla na prsia. Bola všetka zarmútená, jej oči boly od plaču opuchnuté.

„To musí byť zlá choroba, tá horúčka (týfus); ona zomrie, ach, Bože! Kristinka, či si ty už mala chorobu?“ opýtala sa Barunka po chvíľkovom pomlčaní.

„Nie, ja som, ako žijem, nebola chorou; ale teraz už bude po mojom zdraví!“ smutne odpovedala Kristinka.

Len teraz sa Barunka Kristinke dobre prizrela a videla, že je jej tvár zmenená, vyskočila, popošla k nej a opýtala sa: „Čo ti je? Či je Míla už odvedený?“ Kristinka na miesto odpovedi pustila sa do usedavého plaču.

V tom prišla babička nazpäť. „Už sa vrátili?“ opýtala sa rýchle.

„Nevrátili ešte,“ zakrútila Kristla hlavou, „ale veď je i tak darmo robiť si nádeje. Lucka sa, vraj, zaprísahala, že keď Mílu nedostane, že ho ani ja nemám dostať. Čo ona chce, to rychtár urobí, on je na ňu veľmi pyšný a pán správca urobí rychtárovi mnoho po vôli. Správcová slečinka nemôže zabudnúť, že jej milovník bol od Jakuba pohanený, tak aj ona prilieva žlči a ešte je všeličo, milá babička, čo ma oberá o posledné nádeje.“

„Ale veď že Mílov tatík bol v kancelárii a ako som počula, niesol so sebou pekných pár zlatých; bola by predsa len dáka úfnosť.“

„Pravda, to je ešte jedna naša nádej, keď ho vypočuli, že snáď i pomôžu; ale stalo sa to už nejeden raz, že vypočuli a nepomohli; odbavia nakrátko, že to nešlo a človek musí byť spokojný.“

„Azda sa to Mílovi nestane; a keby predsa, myslela by som, aby jeho otec tie peniaze, čo by obetoval na úplatky, keď by sa nepodarilo, sobral, tvoj otec aby ostatné pridal a aby Mílu vykúpili podľa práva. Mali by ste pokoj.“

„Keby nebolo keby, milá babička. Za jedno sú tie peniaze, ktoré starý Míla obetoval už tam, za druhé môj otec nemá na hotovosti nič viac, ako čo potrebuje do obchodu a čoby Jakuba dosť rád videl a nebránil by nám, aby sme sa sobrali, predsa by mu bolo oveľa milšie, keby mu zať do domu doniesol a nie odniesol. A konečne, pripusťme, žeby ich aj chcel sohnať. Míla je hrdej nátury, nechce odo mňa nič prijať a nedopustil by, aby ho môj otec vyplatil.“

„On si snáď myslí: „Keď dostaneš veľkého vena, bude ti mužu, rozkazovať žena,“ a tomu sa každý hrdý muž vyhýba, milá Kristinka; tu by mu ale povoľnosť neslúžila k necti. Ostatne načo o dačom hovoriť, čo azda vykonať nebude potrebné a keby bolo, s ťažkosťou sa dá previesť.“

„Chyba, veľká chyba, že sa to stalo s tým Talianom; ja som sa tomu vtedy smiala, ale teraz nad tým plačem,“ povedala Kristla. „Keby to nebolo bývalo, bol by sa Míla dostal do dvora, dva roky by tam slúžil a bol by sa sprostil vojny. To ma najviac trápi, že tomu všetkému som len ja sama príčinou.“

„Blázonko, prečo by si sa vinila, ako by tu, hľa, táto stokráska za to mohla, keby sme ju obe mať chcely a pre ňu sa pohádaly. Tak by som sa musela i ja viniť, že som priviedla môjho nebožtíka do podobnej nesnádze; bol to skoro podobný prípad ako pri tebe. Milá stvorička, či človek, keď ho hnev, žehravosť, láska alebo akákoľvek vášeň uchváti, má toľko sily, aby sa s rozumom poradil? V tej chvíli čoby hneď po ňom bolo, nebude dbať. A čo je to všetko platné, keď i ten najdokonalejší človek podlieha slabostiam.“

„Babička, vy ste už vlani na deň pána Proškovho mena povedali, že váš nebožtík dokázal niečo podobného, prečo potom trpel — a teraz zmienili ste sa zase o tom. Zabudla som ako na smrť opýtať sa vás dosiaľ, ako to bolo, povedzte mi to teraz. Ujde mi čas, prídem na iné myšlienky a sedí sa tu pod tým orgovánom až milá vec,“ prosila Kristinka. „Nedbám,“ povedala babička; „ty, Barunka, choď, daj mi na tie deti pozor, žeby mi to neišlo k vode!“

Barunka odišla a babička začala:

„Bola som dievčina odrastená v tú dobu, keď Maria Terezia začala s Prusom vojnu. O niečo sa nedohodli.[8] Cisár Jozef pritiahol s vojskom k Jaromeri a Prus položil sa pri hraniciach. V celom okolí bolo vojsko rozložené aj po dedinách. V našom gazdovstve sme mali niekoľkých prostých vojakov a jedného dôstojníka. Bol to človek ľahkej mysli, jeden z tých, ktorí si myslia, že každé dievča vpletú do svojich osídiel ako pavúk muchu. Ja som ho zkrátka odbavila, ale on si z mojich slov nič nerobil, striasol ich ako rosu. Keď mi reč nespomohla, zariadila som si všetky obchádzky tak, aby som sa s ním samotná nikde stretnúť nemusela. Vieš ako je to, že dievča musí koľkorazy cez deň bežať tu na pole, tu na trávu, zase domáci odídu a nechajú ju samotnú, slovom, že je nie zvykom, ani potrebou, aby dakto dal pozor na dievča; dievčatá musia samé seba chrániť — a tu naskytne sa dosť príležitosti pre svodného človeka, keď chce dievča prenasledovať. Ale pán Boh ma chránil. Na trávu som chodievala veľmi zavčas rána, keď ešte všetko spalo. Od malička som včas ráno vstávala, matka mi vždy hovorila: „Kto zavčasu stáva, tomu Pán Boh dáva.“ A mala pravdu. Keby som z toho nebola mala ani úžitok, ale mala som radosť. Keď som vošla za rána do sadu alebo do poľa a videla trávičku pekne zelenú, porosenú, srdce sa mi na ňu smialo. Každý kvietok stál ako panna, s pozdvihnutou hlavičkou, s vyspatými očkami. Všade sa stlala vôňa, z každého lístočka, z každej trávičky. Vtáčky, chudiatka, maličké, vznášaly sa nado mnou a spevom svojím chválily pána Boha; ináč ale všade ticho. A keď začalo slnko nad horami vychodiť, bývalo mi vždy ako by som v kostole stála, spievala som si a práca mi šla od ruky, ako by hral.“

„Raz teda za rána žniem, bolo to v sade, tu počujem za sebou: „Pán Boh pomáhaj, Madlenka!“ Obzrem sa, chcem povedať: „Daj to pane Bože,“ ale ľaknutím som nemohla prehovoriť, srp mi vypadol z ruky.“

„Bol to ten dôstojník, nie?“ skočila jej do reči Kristla.

„Počkaj len, pomaly,“ pokračovala babička; „nebol to dôstojník, lebo by som srp nebola vypustila. To bolo radostné preľaknutie. Jurko stál predo mnou! Musím ti podotknúť, že som ho tri roky nevidela. To vieš, že bol Jurko synom našej súsedky Novotnej, tej istej, čo so mnou bola, keď sme s cisárom Jozefom hovorily?“

„Áno, to viem; i to ste nám o ňom rozprávali, že miesto kňaza stal sa tkáčom.“

„No áno, to zavinil jeho strýko; chlapcovi šlo učenie ako by hral, kedykoľvek otec šiel po neho do Rychnova, vždy počul len chvály o ňom. V nedeľu, keď bol na vakácie doma, čítal miesto môjho tatíka, ktorý bol predsa výborný čitateľ, súsedom z biblie a tak mu to šlo, že sme všetci s radosťou počúvali. Novotná hovorievala: „Ako by som toho chlapca už počula kázať.“ Všetci sme sa k nemu tak chovali, ako by už bol vysväteným býval. Ktorá čo dobrého pripravovala, poslala mu, a keď sa Novotná vyhovárala: „Ale, Bože, čo my vám za to dáme?“ povedali: „Až bude Jurík pánom páterom, dá nám požehnanie!“

Spolu sme riastli, čo jeden to druhý, ale keď prišiel na druhé, tretie vakácie, nemala som už tej smelosti, hanbila som sa ho, a keď často prišiel za mnou do sadu a nasilu mi pomáhal trávu niesť, robila som si z toho hriech, že mu v tom povoľujem, opakovala som mu to, že sa to pre pána pátera nesluší, ale on sa mi smial; to že ešte veľa košov vody utečie, kým on kázať bude! Býva to tak, že človek mieni a pán Boh mení. Raz, keď bol na tretích vakáciach doma, prišiel z Kladska odkaz od strýka Jurkovho, aby tam k nemu prišiel. Ten strýko bol tkáčom — a tkal veľmi krásné činovatné veci; tým si zarábal pekných pár zlatých, a že nemal žiadnych detí, spomnel si na Jurka. Kmotra ho nechcela pustiť, ale môj otec jej sám dohováral, aby ho nechala ísť, že to môže byť k jeho šťastiu a že je otcov brat, že má akési právo na neho. Šiel; kmotra a môj tatík ho odprevadili až do Vamberíc, kde išli na odpust. Oni prišli nazpäť, Jurko ostal tam. Bolo nám všetkým smutno za nim, ale mne a kmotre najviacej, len že ona o tom hovorila, ale ja som sa nikomu nepochválila. Strýko sľúbil, že sa bude o Jurka starať, ako o svojho syna. Kmotra myslela, že chodí v Kladsku do škôl; tešila sa už, že čochvíľa dostane prvé posvätenie a medzitým — Jurko o rok prišiel domov na návštevu už ako vyučený tkáč. Kmotra plakala až hrôza, ale čo mala robiť. Jurko ju prosil a priznal sa, že nemal pražiadnej chuti na kňazský stav, ačkoľvek by bol rád ďalej študoval. Ale strýko že mu to vyhovoril, že mu predstavil ako dlho ešte by sa musel potĺkať po školách, po úradoch, kým by došiel ku kúsku chleba, radil mu, aby sa radšej chopil remesla, to že ho skorej uživí, remeslo že je zlaté dno, a že je tým lepšie pre neho, keď bude aj inak vycvičený. Slovom Juraj si dal povedať, učil sa tkáčskemu remeslu a že sa všetkého chopil s celou chuťou, napredoval i v remesle. Strýko ho po roku prepustil; potom ho poslal do sveta na vandrovku a to najsamprv do mesta Berlína ku svojmu známemu, kde sa mal ešte zdokonaliť. Jurko ale stavil sa skorej u nás, v Čechách. Vtedy mi priniesol tento ruženec z Vamberíc.“ To povedala babička, vytiahla zpod životka klokočový ruženec, ktorý nikdy neodložila; chvíľku sa naň s pohnutím zahľadela, potom ho bozkala a skryla na predošlé miesto. „Môj otec nemal Jurkovi za zle,“ pokračovala babička, „že sa dal na remeslo; i Novotnej dohováral, aby si z toho nič nerobila, že ju nádej sklamala.“ „Kto zná, k čomu je to dobré,“ hovoril; „nechajte ho, ako si urobil, tak bude mať. Trebárs aj klky prepriadal, len keď sa bude do svojho diela rozumeť a ostane statočným, hodným človekom, tak zaslúži takú česť ako bársktorý pán.“ Jurko bol rád, že sa jeho krstný otec na neho nehneval, lebo ho poslúchal ako vlastného otca. I Novotná si dala povedať, ako by si nedala, ved to bolo jej dieťa, ktoré milovala, nemohla teda chceť, aby sa v svojom stave cítilo nešťastným. Pobudnul u nás dakoľko dní, potom odišiel do sveta a tri roky sme ho nevideli, ani dosť málo o ňom nepočuli, až keď sa v jedno ráno predomnou postavil. Môžeš si mysleť, akú radosť som mala. Hneď som ho poznala, ačkoľvek sa veľmi zmenil; bol neobyčajne vysoký, pri tom tak pekne narastený, že by mu ťažko rovného bol našiel. Sohnul sa ku mne, vzal za ruku a povedal, že prečo som sa ho tak zľakla? „Ako sa nezľaknúť,“ hovorím, „veď si sem rupnul, ako by si bol s oblakov spadol. Odkiaľ si prišiel a kedy?“

„Idem rovno z Kladska, strýko sa bojí, poneváč tam všade verbujú, aby ma niekde verbunkoši nesobrali; poslal ma, sotva som sa z vandrovky vrátil do Čiech a myslí, že sa tu ľahšie môžem ukryť. Pretĺkol som sa šťastne horami a teraz som tu.“

„Ale pre Pána Boha,“ hovorím mu, „len aby ťa nesobrali; čo vraví matka?“

„Ja som ju ešte nevidel. O druhej po polnoci som došiel na miesto. Nechcel som maminku budiť. Ľahneš si na trávu pod Madlenino okno, ona je ranná, počkáš, keď vstane, potom pôjdeš, myslel som si a ľahol som si na zelenú perinu. Pravda je, že sa o tebe nedarmo hovorí v dedine: Sotva škovránok začne spievať, Madlena už nesie trávu domov. Sotva svitá, a ty už vyžínaš. Videl som ťa pri studni sa umývať, česať a sotva, že som sa mohol zdržať, aby som k tebe nepriskočil; keď si sa ale modlila, nechcel som ťa vytrhovať. Ale teraz mi povedz, či ma ešte rada máš?“

„Takú reč viedol; ako som mu mohla inakšie povedať, ako to, že mám, veď sme sa radi videli od malička a ako som živá bola, mi iný ani na myseľ neprišiel. — Trochu sme si pohovorili, a potom vkĺzol Jurko do chalupy ku matke, ja zase som išla povedať otcovi, že prišiel. Môj otec bol múdry človek, jemu sa nepáčilo, že Jurko prišiel v taký nebezpečný čas. „Neviem,“ povedal, „či tu ujde bielemu kabátu; čo bude možné, to vykonáme, aby sme ho zachránili; len nikomu nič nehovorte, že je tu.“

Novotná, ačkoľvek sa veľmi potešila, mala pri tom predsa veľký strach, lebo bol Jurko k rekrutýrke vypísaný — a len tým ušiel, že nikto nevedel, kde je. Tri dni sedel ukrytý na kôlni v sene. Za dňa bola u neho matka, večerom som vkĺzla i ja k nemu a potom sme si všeličo spolu rozprávali. Bála som sa o neho a od strachu som chodila ako zmámená ovca a zabudla som vyhýbať dôstojníkovi, takže som mu niekoľko razy prišla do cesty. On si myslel, že sa chcem udobriť, preto hneď začal spievať starú nótu; nechala som ho vraveť, ani som nebola tak hrubá k nemu ako inokedy, lebo som sa bála o Jurka. Ako som povedala, Jurko bol ukrytý; okrem mňa, jeho matky a mojich rodičov, nevedel nikto o ňom. Tretí večer idem z chalupy, trošku dlhšie som sa u Jurka zdržala, bolo už všade ticho a hodne tma, tu mi vbehne do cesty dôstojník. Vysliedil, že chodím večer ku kmotre a tu si pri sade na mňa počkal. Čo urobiť? Mohla som len zvolať, ale Jurko by bol na vrchu každé slovo počul a zavolať som sa ho bála. Spoľahla som sa na svoju vlastnú silu a keď si dôstojník nedal povedať po dobrom, pustili sme sa spolu na päste. Nesmej sa, dievča, nesmej, nepozeraj na mňa, aká som teraz; bola som pravda neveľká, ale sporá, ruky moje, zvyknuté na ťažkú prácu, boly tvrdé. Bola by mu dobre odolala, keby vo vzteku nebol začal mne nadávať a hrešiť. Tým sa prezradil a naraz, ako hromová rana octnul sa medzi nami Jurko — a lapil ho za hrtan. Počul hrešenie, vyzrel z okienka a hneď aj dolu skočil, divže si hlavu nesrazil. Ale čo on myslel na to; nedbal, a keby bola pod nim i hranica horela.“

„Či je to spôsob s poctivým dievčaťom sa tu v noci prať, pane?“ kričal Jurko.

„Ja som ho chlácholila, prosila, aby pomyslel v čom je, ale on držal pána ako v kliešťach, a triasol sa od zlosti. Ale predsa si dal povedať.“

„V druhej chvíli a na inom mieste by sme si niečo iného povedali, ale teraz k tomu niet času, tak počujte a zapamätajte si to! Toto dievča je mojou mladuchou; ak nebude mať napotom od vás pokoj, prehovoríme si ináč. A teraz iďte!“

„Po týchto slovách prehodil pána ponad vráta ako hniličku; mňa ale vzal okolo hrdla a povedal: „Madlenka, pamätaj na mňa, pozdrav mi matku a buďte tu zdraví, musím v túto chvíľu preč, lebo ma chytia. Nebojte sa o mňa, ja poznám každý chodník a iste sa prebijem do Kladska, kde sa predsa akosi ukryjem. Prosím ťa, príď do Vamberíc na odpust, tam sa uvidíme!“

„Kým som sa mohla zpamätať, už bol preč. Ja bežím hneď k Novotnej, povedať čo sa stalo; ideme k našim, všetci sme boli ako bez smyslu. Každého šuchotu sme sa ľakali. Dôstojník rozposlal vojakov na všetky strany; nepoznal Jurka, myslel si, že je prespoľný a že ho niekde natrafí, ale ten im šťastne ušiel. Vyhýbala som sa pánovi, ako som len mohla, on ale, keď sa nemohol na mne ináč pomstiť, ohováral ma po dedine, ako by som kto vie, aká špatná bola. Znali ma všetci, to sa mu nepodarilo. Na šťastie prišiel rozkaz, aby sa vojsko hnulo nazpäť, lebo Prus vtrhol cez hranice. Ono z celej tej vojny nič nebolo, sedliaci povedali, že je „koláčová“, preto, že vojaci, keď po dedinách pojedli koláče, vrátili sa domov.“

„A čo sa stalo s Jurkom?“ opýtala sa Kristinka, ktorá s napätím počúvala.

„Nevedeli sme o ňom ničoho až do jari, lebo v tých nepokojných dňoch nikto neprichodil. Boli sme ako na tŕni. Prišla i jar — a ešte nič; vypravila som sa na púť, ako som to bola Jurkovi prisľúbila. Išlo viacej známych a naši ma im dali na starosť. Náš vodca bol viacrazy v Kladsku, a otec mu naložil, aby ma tam zaviedol, lebo on tam znal každý kút.“

„Stavíme sa u pani Lidušky, aby sme sa trochu do poriadku doniesli,“ povedal vodca, keď sme prišli do mesta.“

„Vošli sme do malého hostinca v predmestí. K pani Liduške zachodili všetci, ktorí prišli z Čiech; ona bola z našej krajiny. Vtedy sa po Kladsku hovorilo všade ešte česky; ale to býva tak, že sa rodáci z jedného kraja radi vyhľadávajú. Pani Liduška nás prijala s veľkou radosťou a museli sme ísť do jej izbičky.“

„Len si sadnite, ja som hneď tu, len trochu vínovej polievky vám donesiem,“ povedala ochotne a ztratila sa zo dvier.“

„Ja som mala srdce ako v kliešťach, bola to radosť, že Jurka uvidím, ale i strach, že sa mu odvtedy, kým sme o ňom nepočuli, dačo zlého prihodilo. Tu naraz počujem z vonku známy hlas, ako pozdravuje Lidušku a ako ona odpovedá: „Len ďalej, pane Juríčko, sú tam pútnici z Čiech.“

„Dvere sa rýchlo otvorily a v nich sa ukázal Jurko, ale, ako som ho zazrela, ostala som ako hromom omráčená. Bol vo vojenských šatách. Mne sa tma robila pred očima; Jurko mi podal ruku, vzal do náručia a skoro s plačom hovoril: „Vidíš, Madlenka, ja som nešťastný človek; sotva, že som sa chytil remesla a striasol to, čo sa mi nepáčilo, so seba, už mám zase nové jarmo na krku. Z dažďa som ušiel a dostal som sa pod odkvap. Keby som bol v Čechách, bol by som slúžil svojmu pánu cisárovi a tu musím slúžiť cudziemu.“

„Pre Boha ťa prosím, čo si vykonal, že ťa vzali?“ opytujem sa.

„Nuž, milá, mladosť, nerozum. Neveril som zkúsenému strýkovi, keď som od vás ušiel, všade mi bolo otupno, všetko mi bolo proti mysli. Šiel som v jednu nedeľu i s niekoľkými kamarátmi do krčmy, napriek tomu, že ma varovali. Pili sme, až sme sa opili; tu prídu do krčmy verbunkoši!“

„Tí lotri,“ zamiešala sa do reči pani Liduška, ktorá práve priniesla polievku; „keby pán Jurík u mňa bol býval, nebolo by sa mu nič stalo; ja tie ich klamy-mamy netrpím u mňa; však pán strýko nejde inde, len ku pani Liduške. Hej, človek má svedomie, ten mladý ľud — nuž čo robiť, keď to nemá rozum. Už si z toho nič nerobte, pán Jurko, vy ste hodný chlap, náš kráľ má rád veľkých vojakov, nenechá vás dlho bez vyznačenia.“

„Už nech je to ako chce,“ začal Juraj, „čo sa stalo, stalo sa. My sme neboli svoji, verbunkoši nás obalamutili a keď som vytriezvel, boli sme ja a Lhotský, môj najlepší kamarát, vojakmi. Myslel som, že si hlavu odtrhnem, ale čo robiť. I strýko dosť bedákal, konečne premýšľal, ako by sa tá celá vec dala aspoň zlepšiť, keď sa napraviť už nedá. Šiel ku generálovi a toho uprosil, že som tu ostal, že sa čoskoro stanem kaprálom — a — no, to si ešte povieme. Len mi teraz nerob ťažké srdce, som rád, že ťa vidím.“

„Museli sme sa potešiť, ako sa dalo. Neskoršie doviedol ma Jurko ku strýkovi, ktorý nás rád videl. Večer prišiel i jeho kamarát Lhotský, hodný to človek. Veď si aj zostali s Jurkom verní až do smrti.“

„Vy ste sa už domov nevrátili, babička, však hej, starý otec si vás vzal?“ vytrhla Barunka, ktorá sa bola už dávno vrátila, babičku z myšlienok, do ktorých upadla pri rozpomienke na tie blažené strávené chvíle pri tom podivnom shliadaní.

„Nuž áno, nechcel ináč pristať. Dovolenie k ženbe to bolo, čo mu ešte strýko vymohol. Čakali len, keď prídem na odpust. Jurko na noc odišiel, ja som nocovala u strýka. Bol to dobrý starík, Pán Boh mu daj slávu večnú!“

„Za včas rána druhého dňa pribehol Juraj a dlho sa radil o niečom so strýkom. Potom prišiel ku mne a povedal: „Madlenka, povedz mi úprimne na dobré svedomie, či ma máš tak rada, žeby si chcela so mnou znášať zlé i dobré a mne k vôli že by si opustila otca i matku?“ Ja, že áno, že mám.“

„„Keď áno, tak ostaň tu a buď mojou ženou,“ povedal a uchopil ma za hlavu a bozkával ma.“

„Nikdy ma nebozkával, ten zvyk je nie medzi nami, ale od samej radosti nevedel, čo robí. „Ale čo povie matka, čo povedia naši?“ hovorím ja a srdce sa mi triaslo radosťou.“

„Čo by povedali, veď nás majú radi, veď azda nebudú chcieť, aby som sa usúžil.“

„Ale Bože môj, Juríčko, predsa nám musia rodičia dať svoje požehnanie!“

„Juraj na to nič nepovedal, ale strýko pristúpil k nám, poslal Jurka von a hovorí: „Madlena, tys nábožná dievčina, ľúbiš sa mi, vidím, že Juro bude šťastný — a že nie nadarmo po tebe túžil. Ja by som mu bránil, keby to bol iný človek, ale on má svoju hlavu. Keby mňa nebolo, bol by si zúfal, keď ho vzali, mne sa podarilo ho potešiť a to tým, že som mu vymohol dovolenie k ženbe. Nemôžem ostať v lži. Do Čiech nesmie; a keby si ty zase domov šla, kto vie, či by ťa tí tvoji neprehovorili. Keď budete svoji, potom pôjdeme spolu do Olešnice a rodičia ti svoje požehnanie neodoprú. Pútnikom dáme list. Napozajtra budete mať sobáš vo vojenskej kaplnke, ja budem na miesto vašich rodičov a beriem si tú zodpovednosť na svedomie. Madlenka, pozri na mňa, mám hlavu ako sneh; myslíš, že by som niečo vykonal, z čoho by som sa nemohol zodpovedať pred Bohom?“ Tak mi to povedal strýko a slzy mu tiekly po lícach. Svolila som ku všetkému.“

„Juro sa div nezbláznil od radosti. Nemala som viac šatstva, len to, čo som mala na sebe. Jurko mi hneď kúpil sukňu, kabátik a granáty na hrdlo k sobášu, ostatné zaopatril strýko. To sú tie isté granáty, čo mám; mezulánka ružovej a kabátik oblakovej farby. Pútnici odišli, strýko im dal list, že tam niekoľko dní ostanem a že s ním prídem, viac nepísal. „Lepšie bude, keď si to ústne sdelíme,“ poznamenal. Tretí deň ráno sme mali sobáš, oddával nás vojenský kňaz. Pani Liduška bola starejšia, Lhotský bol družbom, jeho sestra družkou, strýko a ešte jeden mešťan svedkami. Pani Liduška nám vystrojila raňajky a tak sme ten deň v bázni božej a v radosti strávili, pri tom spomínali sme našich doma. Pani Liduška doberala si pri stole Jurka a ustavične mu vravela: „Vy, vy, pán ženích, ani vás nepoznávam, to je nie ten zamračený pán Juraj, ale nie div, že vám tvár žiari!“ Hovorilo sa sem a tam, ako to už býva. Jurko chcel hneď, aby som s ním bývala, ale strýko tomu nedovolil, že až potom, keď sa vrátime z Čiech a z vamberickej púti.“

„O niekoľko dní sme odišli do Olešnice, ja a strýko.“

„To prekvapenie, že som ženou a matkin plač, že je Jurko vojakom, nemôžem opísať. Moja mamička lomila rukami a ustavične nariekala, že ju chcem opustiť, ísť do cudziny — a to za vojakom, — až mi pri tom vlasy dúpkom vstávaly. Otec ale vždy rozumný a múdry rozhodol. „Teraz koniec,“ žiadal; „ako si ustlali, tak budú spať. Majú sa radi, nech spolu zkúšajú; ty, matko, vieš, že si pre mňa opustila tiež otca a matku a to je určenie každého dievčaťa. Kto za to môže, že Jurka stihla tá nehoda? Ostatne tam je služba nie dlhá; keď si tú robotu odbaví, môže prísť sem. A vy, kmotra, uspokojte sa; Jurko je múdry chlapec a že mu clivo nebude, o to sa už postaral. Ty, Madla, neplač. Pán Boh ti daj šťastia a s kým si šla k oltáru, s tým aby si šla i do hrobu.“ Tými slovami dal mi otec požehnanie a slzy ho zalialy. Obe matky plakaly.“

„Moja mamička, vždy starostlivá o všetko, mala plnú hlavu. „To je rozum od teba,“ karhala ma, „nemá tam kúska perín, ani náradia, ani šiat a vydá sa. Čo som na svoje nohy vstala, nevidela som ešte taký obrátený svet.“ Dostala som poriadnu výbavu a keď som mala všetko v poriadku, vrátila som sa k Jurkovi a neopustila som ho až do smrti. Tá nešťastná vojna, keby tej nebolo, mohol by ešte tu byť. Vidíš, dievča, že viem, čo je mladosť a nerozum,“ dokončila babička — a s miernym úsmevom položila svoju suchú ruku na okrúhle ramienko Kristinkino.

„Mnoho ste zkúsili, babička, ale bola ste predsa šťastná, dostala ste to, čo srdce žiadalo. Keby som vedela, že i ja po všetkom tom trápení budem šťastná, rada by znášala — a čo by som mala za Mílom čakať hoc i štrnásť rokov,“ hovorila Kristla.

„Budúcnosť má Boh v rukách. Čo bude, to bude, tomu sa, dievča, nevyhneš — a najlepšie spravíš, keď sa oddáš v pevnej dôvere do vôli Božej!“

„Akože ináč; ale človek sa často nemôže spamätať — a ak mi Jakuba odvedú, budem nariekať. S ním odíde všetka radosť, s ním je ztratená moja jediná podpora.“

„Ako to hovoríš, Kristla, veď máš otca!?“

„Mám otca dobrého, Pán Boh mi ho zachovaj, ale je predsa starý, dudravý. Už toho roku ustavične žiadal, aby som sa vydala, že by dostal pomoc; čo budem robiť, keď mi Jakuba odvedú? A ja predsa druhého nechcem a čoby sa všetci na hlavu postavili, budem pracovať do úpadu, aby nemal otec čo šomrať a ak to ani tak nepôjde, nuž nepôjde a vydávať sa nebudem. Ach, babička, vy ani neviete, aké ja mám trápenie v tom hostínci! Nemyslite, že na prácu, Bože chráň, z tej si ja málo robím, ale to, čo musím často počúvať, to ma mrzí.“

„A od toho si nemôžeš pomôcť?“

„Prosím vás, ako? Koľkorazy som povedala otcovi: „Vidíte, tatíku, tak a tak to je, netrpte takých hostí, ale on nerád komu dačo povie, nerád si odpúdi hostí a vtedy mi vždy povie: „Prosím ťa, dievča, povedz, čo chceš, len nebuď hrubá, aby sa hostia neodradili, vieš, že je to naša živnosť.“ Nemám byť hrubá a nevľúdna; ak som prívetivá, tak sa stanem zase v hocakej hube ohryzkom; veselá, spevavá, akou som predtým bývala, už sotva budem, čo si teda počnem? Keby to boli len dajakí darmotlachovia, ja by som ich skoro odbavila, ale pán správca a pisár zo zámku to sú horkí hostia, tých mám plný žalúdok. Ja sa vám to hanbím povedať, ako ma ten starý cap prenasleduje — a ako by mi to niekto šepkal, že si on dá záležať na tom, aby dostal Jakuba s krku preto, že vie, že je to môj ochranca, že sa bojí, aby sa mu nestalo to isté, čo Talianovi. Tak sa robí, ako by chcel rychtárovi vďačnosť preukázať, ba i za dcéru sa pomstí, vždy ale, lišiak, myslí na seba. Otec sa ho bojí a mamička, chuderka, to viete, ako by už ani na tomto svete nebola, viac leží, ako chodí, tej nemôžem s takouto vecou život ztrpčovať. Keby som bola vydatá, všetko by to bolo inakšie; keď sa mi dakto nepáčil, povedala som len Mílovi a jestli ho nemohol vystrnadiť, pozoroval ho, že si ten človek netrúfal nekale na mňa pozreť. Ach, babička, keby som vám ja to mohla všetko vypovedať, ako ma on rád má a ja jeho, ale to sa nedá,“ a dievča, podoprúc ruky o kolená, vložilo tvár do dlaní a zamlčalo sa.

V tom samom okamihu vstúpil tíško nepozorovaný Míla do záhradky. Jeho krásna tvár bola bolesťou ztrhaná, jasné oči zakalené; tmavogaštanové kučery, ktoré sa mu predtým okolo čela točily, boly ostrihané, na miesto furiantskej vydrovky mal na hlave vojenskú čiapku, na nej malú jedľovú vetvičku. Barunka sa Mílu zľakla, babičke sklesly ruky do lôna, tvár jej zbledla a tíško zašepkala: „Poteš ťa Pán Boh, mladíku!“ Keď ale Kristinka hlavu sodvihla a Míla ruku jej podávajúc smutne, skoro bezzvučným hlasom povedal: „Som vojak, o tri dni musím do Hradca,“ padla mu bez seba do náručia.

___

[8] Spor o bavorské dedičstvo 1777.

15. kapitola

Druhého dňa, keď išla babička, ako obyčajne naproti deťom, bolo jej prvé slovo: „Hádajte deti, kto je u nás?“ — Deti sa trochu zarazily, nenapadlo im hneď, až Barunka zvolala: „Pán Beyer, či áno, babička?“

„Uhádla si — a priviedol so sebou i svojho synka.“

„Oj, je, to som rád, pobehnime k nemu!“ vykríkol Janko a už utekal a Vilko za ním, len tak im vačky od bokov odskakovaly.

Babička volala, aby šli ako ľudia a neleteli ako zvery, ale kdeže chlapci už boli! Skoro bez dychu vrazili do izby, matka ich chcela pokarhať, ale pán Beyer natiahol svoje dlhé ruky, vyzdvihol jedného po druhom a pobozkal im líčka. „A čo ste celý rok robili, ako ste sa mali?“ opytoval sa hlbokým hlasom, ktorý sa v malom priestore len tak ozýval. Chlapci hneď neodpovedali, ich zraky utkvely na chlapcovi asi tak veľkom, ako bola Barunka, ktorý stál pri pánu Beyerovi. Bol to pekný chlapec celkom ako otec, pravda, údy jeho nemaly tej hranatosti, ako otcove a líčka mal červené a z očí mu žiarila detinská radosť. „Aha, vy kukáte na môjho synka no, tak sa len podívajte a podajte si ruky, aby ste boli dobrí kamaráti. To je ten môj Orol.“ Tak hovoril a strčil synáčka vopred, ktorý bez ostýchania podal chlapcom ruku. V tom prišla babička s Barunkou a s Adelkou. „No, a tu vidíš Barunku, o ktorej som vám doma rozprával, že mi vždy prvá príde dať dobré ráno, keď tu nocujem. Toho roku, ale, ako vidím, je to ináč, chodíte už do školy a tu musí Janík vstávať zároveň s Barunkou. A ako sa vám v tej škole páči, nechcel by si, Janko, radšej do hory? Vidíš, môj Orlík musí chodiť so mnou na postriežku do hôr, on pomaly bude vedieť tak strieľať ako ja,“ vypytoval sa a spolu i rozprával pán horár obklopený načúvajúcimi deťmi.

„O, ani im to nehovorte,“ povedala babička, „Janík sa hneď poplaší a bude chceť Orlovu flintu vidieť.“

„No, čože, nech si ju poobzerá; choď, Orlíku, prines mu ju, veď je nie nabitá.“

„Nie je, tatíčko; posledným nábojom strelil som, ako vieš, po tom mladom káčati,“ povedal chlapec.

„A dobre si trafil, tým sa môžeš pochváliť. Choď ho chlapcom ukázať.“ Chlapci vybehli s radosťou aj s Orlíkom von, babička ale nemala pokoja, ačkoľvek pán Beyer uisťoval, že Orlík dá pozor, predsa šla za nimi.

„Ale ty sa voláš ako vták?“ opýtala sa Adelka Orla, keď boli všetci tam von a Janko i Vilko zastrelenú kačicu obzerali.

„Ja sa vlastne volám Aurel,“ usmial sa Orlík na Adelku, „ale tatíčkovi sa lepšie vidí, volať ma Orlom a mne tiež; orol je pekný vták. Náš tatíčko zastrelil raz aj orla.“

„To si myslím,“ povedal Ján; „ja ti ukážem orla a mnoho zvierat, mám ich namaľovaných v knihe, čo som dostal vlani na meno; poď so mnou!“ Pri tom ťahal Orla do izby, kde mu hneď knihu ukazoval.

Orlovi sa zvieratá veľmi ľúbily a pán Beyer s veľkým záujmom prezeral list za listom. „To si ešte vlani nemal?“ opýtal sa Janka.

„To som dostal na meno od komtessy a ešte som dostal párik holubov od Kristinky a králičky od horárov, a od babičky dvadsiatnik a od rodičov na šaty!“ chválil sa a vyratoval Janko.

„Ty si šťastný chlapec,“ začal pán Beyer a díval sa do knihy a ako zazrel líšku, usmial sa: „Ako živá; počkaj, mršina, tebe musím posvietiť!“ Vilko myslel, že táto hrozba platí namaľovanej, preto sa divne obzrel na pána Beyera, ale ten sa usmial a povedal: „Neboj sa, tejto líške nič nespravím, ale jednej v horách, ktorá sa jej podobá, tú musíme ulapiť, robí nám mnoho škody.“

„Azda ju Peter chytí, ja som bol s ním klásť klepce, predtým, než sme odišli,“ ozval sa Orol.

„Nože, chlapče, líška je desaťrazy chytrejšia ako Peter, tá má spády, že by si to človek ani nepomyslel, najmä ak už bola raz v klepci, ako tá, čo na ňu čihám. Mršina, nastavili sme na ňu pečeňu, nazdali sme sa, že ju musíme dostať; bola hladná — a čo neurobila, šelma? odhryzla si pricviknutú nohu a ušla. Teraz ju sotva dostanem, človek na vlastnej škode zmúdrie a líška má veru toľko rozumu ako človek,“ rozprával horár a ustavične obracal listy v knihe.

„Nedarmo sa povie: „chytrý ako líška“,“ podotkla babička.

„Tu je, to je orol, tu!“ volali chlapci a hľadeli na krásneho vtáka s roztiahnutými krýdlami, ako sa vrhá na korisť.

„Práve takého som zastrelil; bol to krásny vták, skoro mi ho bolo ľúto, ale čo robiť, taká príležitosť sa človeku hneď nenaskytne. Dobre som ho trafil, a to je hlavná vec, len nie zviera moriť.“

„To ja tiež vravím,“ ozvala sa babička.

„Ale, že vám je nie ľúto tej zvere, pán Beyer, ja by som nemohla zviera zastreliť,“ povedala Barunka.

„Ale zarezať môžete,“ usmial sa pán horár, „a čo je lepšie, keď zviera netušiac nebezpečenstvo, jednou ranou padne, alebo, keď ho skorej chytaním uplašíte, prípravami ustrašíte a potom podrežete, často tak nešikovne, že vám polozabité uletí.“

„My nezarezujeme drôbež,“ bránila sa Barunka, „to Vorša, tá to neľutuje a aj hneď je po ňom.“

Chvíľku ešte bavily sa deti so zvieratkami, potom ich volala matka k večeri.

Predtým dopytovaly sa deti pána Beyera na hory, chcely vedieť, či nezablúdil do Ribrcôlovej záhrady a všeličo iného, tentoraz ale opytovaly sa ustavične len Orla a načúvaly ho s veľkým podivením, keď im mladý chlapec rozprával o nebezpečenstvách, ktoré už s otcom prestál, o zvieratách, ktoré už zastrelil, keď im popisoval ohromné balvany snehové, ktoré na vrchoch ležia, ako zasypávajú celé dediny, takže sú ako pohrobené pod nimi — a ľudia, ak chcú na povrch, komínom vyliezajú a každý si musí cestu kliesniť od svojho domu ďalej ku druhému.

Všetko to ale Janka neodstrašilo, on si predsa len želal byť už v tom veku, kde by mohol ísť k pánu Beyerovi.

„Keď ty budeš u nás, potom mňa dá tatík na výmenu k Riesenburskému horárovi, aby som i ľahšieho poľovníctva zakúsil.“

„To je škoda, že nebudeš doma,“ mrzel sa Ján.

„Nebude ti smutno, máme ešte dvoch mládencov, brat Čenek je taký veľký ako ty, a sestra Marienka ťa bude rada vidieť,“ povedal Orol.

Čo deti sediac na dvore, počúvaly Orlove zkúsenosti a nazeraly cez kryštále, ktoré im priniesol, do svetla, počúval pán Beyer babičku, ktorá rozprávala o povodni a o všeliakých novinkách, ktoré sa boly v posledné časy prihodily.

„A rodina môjho pána brata na Riesenburku je zdravá?“ opýtal sa horár.

„O, zdravá,“ povedala pani Prošková. „Anuška hodne rastie; chlapci chodia do školy na Červenú Horu, majú tam bližšie, ako do mesta; divno mi je, že pán horár ešte neprišiel, povedal, že sa staví a že vás príde privítať, až pôjde na postriežku. Bol tu ráno a doniesol mi zprávu zo zámku, že došiel z Viedne list. Šla som hneď do zámku a dozvedela som sa, že je komtesse už lepšie, že snáď kňažná príde na obžinky, zabaví sa tu asi za dva týždne a potom, že pôjde do Florencie. Mám teda nádej, že nám tatík cez zimu tu ostane; lebo vraj kňažná nevezme komonstvo so sebou. Za niekoľko rokov zase aspoň raz budeme dlhšie pospolu.“

Dávno už bola pani Prošková toľko nevravela, dávno nebola tak spokojná, ako v ten deň, keď dostala tú radostnú zprávu, že jej manžel príde.

„Chvála Pánu Bohu, že tá slečinka z tej choroby vyviazla, večná škoda by bola toho mladého, dobrého stvorenia. Všetci sme prosili Pána Boha, aby jej pomohol; včera tu ešte Cilka Kudrnovie pre ňu plakala.“

„Mala by prečo plakať,“ podotkla pani Prošková.

Pán Beyer sa pýtal ako to myslí a babička mu rozprávala svoju návštevu v zámku, pri čom, rozumie sa, pripísala komtesse zásluhu, ktorú o dobrobyt rodiny Kudrnových mala.

„Ja som počul,“ opýtal sa horár, „že je komtessa dcéra —“

V tom zaklopal niekto na oblok.

„To je pán kmotor, znám ho po tom klopaní, len ďalej,“ hodne hlasite zvolala pani Prošková.

„Ľudia majú zlé jazyky,“ odpovedala babička na horárovu poznámku; „a kto v slnku chodí, tiene ho nasledujú, to ináč nemôže byť; čo je na tom, nech je, čia je.“

Pán kmotor Riesenburský vošiel do dvier a obaja horári sa srdečne vítali.

„Kde ste sa bavili, že tak dlho nejdete?“ opýtala sa babička, bojazlivo hodila okom po puške, ktorú pán horár na klinec vešal.

„Mal som premilého hosťa, pána správcu, prišiel po drevo; predal si deputát a teraz by rád dostať drevo vopred a chcel by človeka svádzať k machlom. Ten by mi vypadol. Hneď som cítil, že ide s niečim podobným, lebo prišiel ako samý mäd. Ale povedal som mu do pravdy! I za Mílu som mu dal šnupec; toho chlapca mi je ľúto a Kristinky tiež. Dnes ráno, keď som sa stavil u nich na holbičku, zľakol som sa jej, ako vyzerá. To má ten sa — fraport —“ pán horár sa plesol po ústach, lebo zbadal, že sedí pri babičke — „na svedomí.“

„Čo sa stalo?“ opýtal sa pán Beyer a babička, ktorá rada rozprávala, rozpovedala mu o Mílovom odvode a o jeho príčinách.

„Tak je to na tom svete, kam sa človek obráti, všade najde trápenie a biedu, medzi veľkými i malými a kto nemá trápenie, narobí si ho sám,“ povedal pán Beyer.

„Nešťastím a bolesťou očisťuje sa človek od všetkej trosky, ako zlato ohňom. Bez bolesti niet radosti. Keby som vedela ako, tak rada by som pomohla tomu dievčaťu, ale nemožno. Predbežne musí znášať, ako sa dá. Najhoršie jej bude zajtrá, keď Míla odíde.“

„Teda zajtrá už odíde?“ divil sa horár; „no, tí majú naponáhlo. Kam pôjde?“

„Do Hradca.“

„Konáme teda tú samú cestu, lenže ja s plavci na pltiach po vode a on po zemi.“

Chlapci pribehli do izby; Ján a Vilko ukazovali pánu horárovi kačicu, ktorú zastrelil Orlík. Orlík zase rozprával otcovi, že boli pri hati a tam že videl bláznivú Viktorku.

„Ešte žije tá osoba?“ divil sa pán Beyer. „Ba žije, úbohá, lepšie by jej bolo v zemi, ako jej je na zemi,“ odpovedala babička. „Ale slábne už, stárne; málokedy ju už počuť spievať, najviac za mesačných nocí.“

„Ale pri splave predsa sedí, hľadí do vody, často i cez polnoc,“ povedal horár. „Včera som išiel okolo nej, ona trhala vŕbové prúty, hádzala ich do vody, bolo už pozde. „Čo tu robíš?“ opýtal som sa jej. Ona nič, opýtam sa druhý raz, tu sa na mňa obráti, očima zaiskrí; myslel som si, že do mňa skočí, ale možno, že ma poznala, alebo kto zná, čo jej hlavou preletelo, obrátila sa zase k vode a prútik za prútikom hádzala cez hať. Dakedy človek nemôže s ňou ničoho vykonať. Ľúto mi jej, prial by som jej, aby už bol koniec tomu biednemu životu, ale zase, keby som ju nevidel sedeť pri hati, keby som dakedy, keď stojím na postriežke nepočul jej smutnú pesničku, chýbalo by mi čosi, clivo by mi bolo,“ povedal horár a vždy ešte držal kačicu v rukách.

„Keď človek dačomu zvykne, ťažko odvykať,“ riekol Beyer, položil horiace práchno na hlinenú, drôtovanú fajočku — a keď si niekoľko razy bafnul, pokračoval: „Či je to na človeka, či na zviera, alebo vec. Tak som zvyknutý, keď idem na cestu, na túto fajočku; moja matka tiež z takej fajčievala, ako by ju teraz videl sedeť s ňou pod stienkou.“

„Čože, vaša matka fajčila?“ s veľkým podivením zvolala Barunka.

„Vo vrchoch ženské zväčša fajčia, zvlášte staré babičky, lenže miesto tabaku fajčia zemiakovú vňať — a ak ho dostanú, tak i višňový list.“

„Nemyslím, že je to chutné,“ povedal horár, zapaľujuc si tiež, ale do maľovanej porcelánky.

„Tak mám rád aj isté miesta v hore,“ začal zase Beyer, „na ktorých sa vždy mimovoľne zastavím; ktoré som si zamiloval, že ma upomínajú buď na isté osoby, alebo na milé, i nemilé okolnosti môjho života. Keby na tých miestach chýbal len jediný strom, jediný ker, chýbalo by mi čosi. Na jednom mieste je to strmá výška, stojí osamelý smrek, je to starý strom, jeho ratolesti chýlia sa z jednej strany ponad hlbokú priepasť; v rozpuklinách strmých stien sem a tam zachytilo sa kapradie alebo kríčok jalovca a tam živorí — a tam dolu hrčí potok cez skaliská a tvorí samé vodopády. Neviem sám, ako sa to dialo, ale k tomu stromu som vždy zablúdil, keď ma niečo súžilo a nejaké nešťastie stihlo. Tak keď mi umrel najstarší synček, i keď mi moja matka, vtedy už stará, zomrela. Vždy som vyšiel z domu, šiel som bez cieľa, neobzeral som sa ani na pravo, ani na ľavo a mimovoľne niesly ma nohy do divokej doliny — a keď som sa našiel nad priepasťou pri zasmušilom smreku, keď som videl vrcholce hôr, jeden nad druhým, ako by bola so mňa spadla ťarcha, ja som sa nehanbil plakať. Keď som objal drsné telo smreku, zdalo sa mi, že je v ňom život, že rozumie mojím žalobám a konáre jeho chvíľami nado mnou zašumely, ako by so mnou vzdychaly a chcely mi rozprávať o podobných bolestiach.“

Beyer sa zamlčal, veľké jeho oči boly obrátené na svetlo, horiace na stole, z jeho úst hrnuly sa miesto slov ľahučké obláčky dymu ku povale, sprevádzané jeho myšlienkami.

„Ba veru, človeku sa niekedy vidí, ako by tie stromy živé boly,“ poznamenal Riesenburský horár. „Viem to zo zkúsenosti. Raz — je tomu už niekoľko rokov — vykázal som stromy k rúbaniu. Horár nemohol ísť, musel som ísť ja k rúbaniu dozerať. Rubári prídu a hotujú sa soťať samú prvú krásnu brezu, ani najmenšej chyby na nej nebolo, stála pekne, ako panna. Zahľadel som sa na ňu a tu sa mi zdalo, — je to smiešne, ale bolo mi tak, ako by sa mi k nohám skláňala, ratolestmi ako by ma objímala a v ušiach mi znelo: „Prečo chceš zkaziť môj mladý život, čo som ti urobila?“ V tom zaškrípalo ostrie veľkej píly na kôre a vbehlo jej do tela. Ja neviem, či som nevykríkol, ale to viem, že som chcel drevorubačov zadržať, aby ďalej nerezali, ale keď sa na mňa s podivením pozerali, zahanbil som sa, nechal som ich pracovať, ale ušiel som do hory. Celú hodinu som blúdil a ustavične ma prenasledovala tá myšlienka, že ma breza prosí, aby som jej daroval život. Keď som sa konečne premohol a na miesto došiel, bola soťatá, ani lístoček sa na nej nepohol, ležala ako mrtvé telo. Mňa sa zmocnila ľútosť, ako keby som bol spáchal vraždu. Viac dní ma to prenasledovalo, ale nezmienil som sa nikomu, a keby práve dnes nebola o tom zmienka, nebol by som sa nikdy k tomu priznal.“

„I mne sa raz podobne vodilo,“ začal pán Beyer svojim hlbokým hlasom. „Mal som odovzdať zver k dôchodku. Idem na lov. Tu mi príde na dostrel srňa. Pekné zvieratko, ako by ho bol vytočil. Veselo sa obzeralo po hore a popásalo. Napadla ma ľútosť; i myslím si: Či si ty nie blázon? Načo to? Strelím, ale ruka sa mi triasla, trafil som srňu do nohy, sklesla, nemohla ujsť. Pes sa k nej hnal, ja som mu ale nedal, čosi mi bránilo dať jej ublížiť. Išiel som k nej, ale nemôžem vypovedať, ako bolestne to zvieratko na mňa hľadelo, prosebne a žalostne. Vytrhol som nôž, vrazil jej do srdca; jej údy sa zatriasly, bolo po nej. Ja som sa pustil do plaču a od tej doby, — no, čo by sa mal za to hanbiť.“ —

„Tatíček nechce streliť na srnu,“ rýchle riekol Orlík.

„Dobre si povedal. Kedykoľvek mierim, vidím pred sebou ranenú srnu, jej žalobné oči, bojím sa, že chybím, že zviera poraním; radšej nechám tak.“

„Mali by ste len tú zlú zver zastreliť a tie dobré zvieratká nechať, tých je škoda,“ ozval sa Vilko.

„Ono je nie ani jedno zviera tak dobré, aby nebolo i zlé, ako zase nieto takého zlého zvieraťa, čo by nebolo dobré, ako to býva medzi ľudmi. Je to mýlka, keď si myslíme, že to zviera, ktoré má peknú miernu tvár, musí byť aj dobré a ktoré sa nám nepáči, že je zlé. Tvárka je často lhárka vo svete. Býva tak, že človek to, čo sa mu protiví, čo ho nedojíma, ľahšie oželie, ani tak neľutuje, ako to krásné, čo sa mu ľúbi a preto býva často k tomu prvému nespravodlivý. Raz som bol pred popravou dvoch zločincov v Hradci. Ten jeden bol krásny človek, druhý ale bol škaredý, nevľúdny, divoký. Prvý zabil svojho kamaráta, lebo si domýšľal, že mu sviedol milú. Druhý bol rodák z nášho kraja; šiel som k nemu, keď už bol odsúdený, do žalára, aby som sa ho opýtal, či si nežiada odkázať domov, že by som veru to milerád obstaral. Pozrel na mňa, divoko sa zasmial, potom potriasol hlavou a povedal: „Ja, odkázať, pozdraviť, koho? Ja nepoznám nikoho!“ Odvrátil sa odo mňa, položil tvár do dlaní a chvíľu ostal sedeť; potom vyskočil, postavil sa so založenými rukami predo mňa a opýtal sa: „Človeče, urobíš mi to, o čo ťa požiadam?“ — „Urobím, milerád,“ hovorím ja a podal som mu ruku. V tom okamihu bola v jeho tvári taká prenáramná bolesť, že by som bol pre neho všetko vykonal, tvár jeho ztratila všetku odpornosť — a vzbudzovala len útrpnosť a účasť. Musel mi dobre nazrieť do srdca, lebo mi ruku prudko schytil, stisol ju a pohnutým hlasom povedal: „Keby ste mi boli pred troma rokami mohli takto ruku podať, nebol by som tu. Prečo sme sa nesišli? Prečo ma stretávali len ľudia, ktorí ma do prachu šliapali, ktorí si z mojej tvári posmech robili, ktorí ma peluňkom a jedom krmili. Matka ma nemilovala, brat ma vyhnal, sestra sa za mňa hanbila, a tá, o ktorej som myslel, že ma rada vidí, pre ktorú by som bol život obetoval, za jej jediný úsmev by som jej bol hviezdu s neba sniesol, pre ktorú som ľutoval, že nemám desať životov, aby som ich mohol obetovať za jej lásku, tá si len blázna robila zo mňa a keď som chcel počuť z jej úst, čo si všetci rozprávali, vyštvala ma zo dvier psom, —“ a divoký ten človek plakal ako dieťa. O chvíľu sotrel slzy, vzal ma za ruku a tíško doložil: „Až prídete do Maršovského revíru, choďte do divokého dolu, nad priepasťou stojí osamelý smrek, tomu doneste moje pozdravenie a tým dravým vtákom, čo okolo neho lietajú a tým vysokým horám. Pod jeho konármi spával som celé letá, jemu som povedal, čo nikto nevie, pod nim nebol som takým biednym lazárom, bol som —.“ Zamlčal sa, sadol si zase na lavicu a viac neprehovoril, ani sa na mňa neobzrel. S ľútosťou som odišiel od neho. Ľudia hrešili, preklínali ošklivého, že zaslúži smrť, že mu lotrovstvo už i z očí vyzerá, že nechce ani kňaza, ani koho iného vidieť, že na ľudí jazyk vyplazuje a že ide na smrť ako na hody. Toho krásneho ľutovali, drali sa o pesničku, ktorú složil v žalári, a každý mu prial, aby dostal milosť, pretože zabil len zo žiarlivosti kamaráta, ten ale že z púhej zlomyseľnosti zastrelil dievča, ktoré mu, vraj, nič neurobilo a že zabíjal ľudí. Tak súdil každý podľa svojho citu; koľko hláv, toľko rozumov. Každému oku vec iná, preto je to tak ťažko určovať: toto je také a nesmie byť inakšie. Jedine Boh zná svet, on nahliada v najtajnejšie skrýše ľudského srdca a súdi ho; on rozumie reči zvierat, pred nim je svetlý kalíštek každej bylinky, on zná cestičky každého chrobáčika, šum vetra riadi sa jeho rozkazom, vody prúdia, kam im on vykázal cestu.“

Horár sa zase zamyslel; fajočka mu vyhasla. Jeho oko krásne svietilo, jeho tvár podobala sa hôrnej dolinke, osvetlenej miernym svitom podzimného slnka, na ktorej ešte zelene dosť i kvietkov, bárs na vrchoch už snehu napadlo.

Všetci sa na pána Beyera zahľadeli, až sa babička ozvala: „Máte pravdu, pán Beyer, milo vás je počúvať, vaša reč je ako svätý výklad. Ale čas je, aby sa chasa uložila. Po tej dlhej ceste bude váš synček unavený a vy tiež. To ostatné sdelíme si zajtra.“

„Ale tú mladú kačicu mi daj, Orlíčko, pre nášho výra,“ prosil horár, berúc flintu na plece.

„S radosťou vám ho dám.“

„My vám ju včas ráno donesieme,“ ponúkli sa chlapci s ochotou.

„Vy ale musíte ísť do školy.“

„Ja som im na zajtrajší deň školu odpustila, nech užijú milého hosťa,“ povedala matka.

„No, tak i ja mojich šarvancov nechám doma, aby mali dobrý deň. Tak len príďte; dobrú noc! Ostávajte zdraví!“

Prívetivý pán brat dolňan, ako mu pán Beyer hovoril, podal priateľom ruku, zavolal Hektora, ktorý sa Orlíkovi zvlášte zapáčil a vyšiel zo dvier.

Ráno, ešte sa deti ani neobliekly, už Orlík stál na plti, s ktorou sa k brehu priplavil. Po raňajkách išiel pán Beyer s chlapcami do horárni, babička s Barunkou sa vybraly do hostínca, aby daly Mílovi s Pánom Bohom. Izba v hostinci bola ako nabitá; matky a otcovia lúčiacich sa vojakov, kamaráti, sestry i známi boli tam. Akokoľvek tešili jedni druhých a dohovárali im, akokoľvek Kristinka i jej otec nalievali, akokoľvek si mládenci spievali vojenské i veselé piesne, len aby si srdca dodali, predsa to nič nespomáhalo; ani jeden sa neopil, ako vtedy, keď išli k odvodu. Vtedy si natrhali zelených halúzok jedľových na čiapky, výskali rozpustile, pili, spievali, aby zatopili, ohlušili strach a bázeň. Veď vtedy ešte mal hrstku nádeje i ten najrovnejší, ten najkrajší chlapec. Potom im lichotil žiaľ dievčenec, tešila ich láska rodičov, ktorá v podobných chvíľach ako vrúci prúd z útrob zemi na povrch vyviera, pýšili sa úsudkami známych: „Oh, ten sa navráti, taký šuhaj, narastený ako jedľa, — celý ako by ho ulial — z takých vojakov páni majú radosť.“ Takými sladkými kvapkami miernila marnosť horký ten nápoj, ktorý nutná povinnosť pred nich postavila; a naopak to, čo osladzovalo zdravým, pekným mládencom trpkú tú cestu, to ju strpčovalo tým, ktorým sa nebolo treba báť, ktorí si boli vedomí telesnej chyby; mnohý marnivý ju ale za to tak ťažko niesol, že by sa bol radšej vojakom stal, ako také poznámky počúvať: „Nemusí pre teba tvoja mať nariekať, však ty na bubon prisahať nebudeš, si psovi až po podväzok,“ alebo: „Chlapče, daj sa k rajtárom, máš nohy, ako rohy“ a podobné žihľavy, ktorými ich šľahali.

Babička vošla len do sadu, nešla do izby; nie preto, že tam bol vzduch dusný, ale ťažké mračno bolesti, ktoré srdcia všetkých prítomných dusilo a ako povlak na tvárach sa javilo, to ju zastrašilo. Ona cítila, ako je tým zarmúteným matkám, z ktorých tu jedna v nemej bolesti rukami lomila, tu iná tíško plakala, alebo hlasite nariekala; ako je tým dievčencom, ktoré sa hanbia zármutok svoj dať na javo, a predsa bez plaču sa nemôžu podívať na tých bledých mládencov, ktorí pitím sa ešte smutnejšími stávajú a keby si aj zaspievať chceli, hlas z hrdla vydať nemôžu. Ona cítila, ako je tým otcom, ktorí sedia zasmušile za stolom, ktorí o ničom nehovoria, o ničom nerozmýšľajú, len že kde vziať vynáhradu za pracovitých chlapcov, ktorí im boli ako pravá ruka, ako sa bez nich zaobísť, neželieť za nimi na celých štrnásť rokov. Babička s deťmi sadla si do sadu blízko rozkvitnutej jabloni.

O chvíľku prišla ta i Kristinka, usúžená, uplakaná, bledá ako stena. Chcela dačo povedať, ale na prsiach ležal jej kameň a hrdlo mala ako stiahnuté, nemohla slova povedať. Podoprela sa o peň rozkvitnutej jablone. To bola tá istá jabloň, cez ktorú vlani venček prehadzovala. Prelietol — a teraz, keď sa jej mala vyplniť nádej, že s miláčkom spojená bude, musela sa lúčiť. Zakryla si tvár bielou zásterkou a pustila sa do usedavého plaču. Babička jej nebránila.

Prišiel Míla. Kam sa podela tá kvetúca tvár, tá živosť očí! Ako by ho z mramoru vytesal. Mlčky podal babičke ruku, mlčky objal milenú devu a vytiahnuc z vrecka vyšívaný ručníček, ktorý každý mládenec ako dôkaz lásky od svojej milenky dostáva, utieral jej ním oči. — Nepovedali si, aký hlboký je ich zármutok, ale keď zavznela z hostínca sloka piesne:

Keď sa my dvaja rozlúčime, dve srdiečka zarmútime, dve srdiečka, štyri oči budú plakať, vo dne v noci,

objala Kristinka prudko svojho milého a fikajúc ukryla svoju tvár na jeho prsiach. Starena položila ruku na Mílovo rameno a povedala pohnutým hlasom: „Boh ťa sprevádzaj a poteš, Jakub! Konaj, čo konať musíš rád a tak ti to nepadne ťažko. Ak dá Pán Boh zdaru môjmu predsavzatiu, nebude vaše rozlúčenie dlhé. Dúfajte; ty Kristinka, keď ho máš rada, nepriťažuj mu ešte i tvojim nárekom. S Pánom Bohom!“ riekla, urobila Mílovi znak kríža, podala mu ruku, rýchle sa odvrátila, vzala dievčatká za ruky a odchádzala domov s tým sladkým povedomím, že potešila dvoch zarmútených.

Milenci cítili, ako by do ich sŕdc babičkine slová padly ako rosička na vädnúci kvietok, kriesiac ho k novému životu; držali sa v objatí pod kvitnúcou jabloňou, ktorej kvety vetríkom striasané padaly na mladé tie hlavy. Pred hostíncom zarachotil rebrinový voz, ktorý prišiel, aby vojakov odviezol. Zo dvora počuť bolo volať: „Míla, Kristla!“ Ale oni to nepočuli. Držali sa v náručí, — čo im bolo do sveta, jeden v druhom objímal celý svoj svet. —

Odpoludnia rozlúčil sa pán Beyer s priateľskými hostiteľmi. Pani Prošková, ako obyčajne, naložila otcovi i synovi plné kapsy pokrmu na cestu. Chlapci dali Orlovi každý niečo na pamiatku, Barunka stužku na klobúk, Adelke poradila babička, keď sa jej pýtala, čo mu má dať, aby dala ružičku, ktorú dostala od komtessy.

„Ale vy ste povedali, že ju budem nosiť za pásom, keď budem veľká,“ povedalo dievčatko. „Je taká krásna.“

„To, čo ti je milé a vzácne, musíš dať milému hosťu, ak ho chceš poctiť. Daj mu ju, i tak dievčatám prislúcha najlepšie podať chlapcovi kvietok.“

Adelka zastrčila peknú ružičku Orlovi za klobúk.

„Oh, milá Adlo, neviem, ako dlho tá ružička podrží svoju krásu. Orol je divoký vták, celý deň lieta po skalách a vrškoch, v dáždi a vo vetre,“ povedal pán Beyer.

Adelka spýtave obrátila očká po Orlovi. „Nestaraj sa, tatíčko,“ odpovedal chlapec a s potešením sa díval na ružičku; „však si ju ja vo všedný deň, keď budem v horách, dobre odložím — a len vo sviatok sa budem s ňou honosiť, tak mi ostane vždy pekná.“

Adelka bola rada. Žiadon netušil, že ona sama je tá ružička, po ktorej dakedy Orlík zatúži, ktorú si odnesie na snežné hory a v lesnom úkryte chovať bude k svojmu potešeniu — a že jej láska bude svit a blaženosť jeho života.

16. kapitola

Bolo už po svätodušných sviatkoch, ktoré babička pomenovala „zelenými“, možno že preto, že májami z brezy okrášlila celé stavänie, zvonku i zdnuka, takže i pri stole i v posteli boli všetci pod zeleným. Sláviček už nespieval v krovinách, lastovičky vyvádzali mláďatá zpod strechy, na peci pri mačkách ležalo májové mačiatko, s ktorým sa Adelka rada poihrala. Čierna jej sliepočka vodila už odrastené kuriatka a Sultán a Tyrl zase každú noc skákali do vody za myšami, čo zavdalo starým práčkam príčinu ku strašidelným rozprávkam, že na lavičke pri Starom bielidle straší „hastrman“.

Adelka chodila s Voršou vyháňať Stračku na pašu, chodila i s babičkou za zelinkami, alebo sedela pri nej na dvore pod lipou, ktorej kvety babička už tiež sušila — a odriekala jej z knihy. A večer, keď šly naproti deťom, zašly si poľom; babička si išla obzrieť ľan — a pri tom sa rada rozhľadela po šíroširých panských poliach, kde bohaté klasy úprkom žlkly — a keď vietor po nich vlnky hádzal, nemohla z nich oka odtrhnúť. Dakedy oslovila Kudrnu, ktorý obchádzal polia a k nej sa pripojil: „Radosť je z toho božieho požehnania; nedopúšťaj, Bože, pohromy!“

„Ba máme veľké sparná,“ hovoril Kudrna, obracajúc oči na oblohu.

Keď išli okolo hrachu, neopomenul natrhať Adelke do zásterky mladých strúčkov a vždy upokojil si svedomie tým, že by ani kňažná proti tomu nič nemala, „pretože má babičku i detičky rada.“ Barunka už nenosila sestre kúsky sladkého dreva, alebo sladkej smoly, čo si alebo za krajciar kúpila, alebo dostala od dievčat za vypracovanie nemeckých úloh. Akonáhle sa pred školou rozložila predavačka s čerešňami, pravidelne každé odpoludnie za ne krajciar utratila. Keď deti šly domov dubinou, sbieraly jahody; Barunka spravila z brezovej kôry kabelku a tú plnú nasbierala jahôd a — keď nebolo jahôd, nasbierala aspoň kvietkov, krasotínky, neskoršie borovnice a lieskové oriešky. Babička zase prinášala z hory hríby, pri tom učila deti rozoznávať jedlé od jedovatých. Slovom, bol už koniec júla a začiatkom augusta mala prísť pani kňažná i otec — a okrem toho sa tešily deti, že už bude koniec školy. Pani Prošková dozerala zase celé dni v zámku, aby i ten najmenší kútik bol umytý, oprášený, vyleštený — a pán záhradník si temer nohy uchodil po záhrade, dávajúc pozor na každú hriadočku, či mu kvietky rastú tak, ako on chce, prezeral trávničky, či niektoré stebielko nerastie bujnejšie ako druhé, aby ho mohol s druhými zároveň zastrihať, preliezal ker za kerom, či tam niekde nájomnice nezabudly prhľavu, aby ju vytrhol a cez plot prehodil. Všade boly prípravy k príchodu veliteľky. Mnohí, ktorým príchod panej donášal úžitok, tešili sa na ňu; mnohí sa mrzeli a správca i jeho rodina sa každý deň o piaď hlavy ponižovali — a keď sa vo dvore hovorilo: „Zajtra sú tu,“ sa pán správca tak snížil, že i na ponížené pozdravenie poklasného poďakoval, čoho v zime nikdy neurobil, lebo bol vtedy prvou osobou v zámku. Babička želala pani kňažnej všetko dobré, modlila sa za ňu každodenne; keby ale s jej príchodom nebol býval spojený i príchod zaťov, bolo by jej to ľahostajné bývalo vidieť ju alebo nevidieť. Ale tentoraz sa i babička nevedela dočkať príchodu pani kňažnej; mala čosi pred sebou, o čom ale nikomu nehovorila.

Začiatkom augusta začala sa i žatva a pani kňažná vskutku prišla prvé dni a to s celým komonstvom. Slečna, dcéra správcova, čakala Taliana, avšak sa hneď musela dozvedieť, že toho nechala pani kňažná v hlavnom meste. Pani Prošková žiarila radosťou, deti maly svojho milého tatíčka; babičke sa pravda tvár trochu zamračila, keď nevidela prichodiť s Jánom i svoju dcéru Johanku. Priniesol jej ale list, v ktorom jej dcéra odkazovala tisiceré pozdravy od tety Doroty i od strýka a na vedomie dávala, že pre strýkovu chorobu prísť nemôže, lebo teta hospodárstvo a svojho chorého nemôže opustiť, preto by od nej, od Johanky, bolo neláskavé, aby tetu samotnú nechala. — Písala, že je jej snúbenec dobrý človek, že je teta dorozumená, aby si ho vzala, a že im chce na Katarinu svadbu vystrojiť, že čakajú len na babičkino svolenie. „Keď budeme svoji, akonáhle to bude možné, prídeme do Čiech, aby ste nám dali, mamička, svoje požehnanie a poznali môjho Juríčka, ktorého ale Jurom voláme. On je tiež nie Čech, je kdesi až z tureckých hraníc, ale sa s ním dobre srozumiete, lebo som ho naučila skorej česky, ako Terezka svojho Jána. Rada by som sa bola za Čecha vydala, ja viem, že by vás to bolo viac potešilo, ale čo robiť, mamička, srdce si nedá rozkázať, mne sa zapáčil ten môj Krobot.“ Tak list končil.

Terezka list predčítala, Ján bol prítomný a podotknul: „Ako by ju počul, tú veselú Hanu; ale hodná dievčina a Juro je poriadny človek, znám ho, on je prvým tovaryšom u strýka, kde je Hana — a kedykoľvek som k nim do vyhni vošiel, mal som z Jura radosť. Chlap ako jedľa a remeselník, treba mu páru hľadať.“

„Ale jedno slovo tam bolo, Terezka, tomu som nerozumela, niekde tu dolu, to mi ešte raz prečítaj.“ A babička ukazovala v liste na koniec.

„To je Krobot, nie?“

„Čo je to, prosím ťa?“

„To tak prezývajú vo Viedni Horvatov.“

„Teda je to také. No, pán Boh jej daj šťastia! Ale kto by si to bol pomyslel, z akých to končín sa tí ľudia k sebe dostanú. A Jurko sa volá, ako nebožtík jej otec!“ S tými slovami složila babička list, utrela slzu z oka a šla si list odložiť do priečinku.

Deti boly nevýslovne blažené, že maly otca doma. Nemohly sa dosť naňho nahľadieť a jeden cez druhého dral sa o slovo, aby mu sdelily, čo sa za celý rok prihodilo, čo mu ale všetko z matkiných listov už známe bolo. „Ale teraz ostaneš u nás cez celú zimu, či áno, tatíček?“ opytovala sa líškave Adelka, hladiac otcove fúzy, čo vždy s úľubou robila.

„Všakver, tatíčko, keď bude sanica, tak nás presankuješ na tých krásnych saniach a na kone zavesíš hrkálky? Pán kmotor z mesta poslal raz v zime po nás, boly sme tam s maminkou, babička nechcela ísť, ale to sa ti letelo a to zvonilo a každý v mestečku vybehol na ulicu, aby videl, že kto sa tu sankuje,“ rozprával Vilko; otec ale nemohol prísť k odpovedi, preto, že zase začal Janko: „Či vieš, tatík, že ja budem horárom? Keď vychodím školu, pôjdem k pánu Beyerovi na vrchy a Orol pôjde na Riesenburk.“

„Dobre, len sa skorej pilne uč v škole!“ usmial sa otec a ponechal chlapcovi voľnosť v rozhodnutí.

Prišli i priatelia, pán horár a pán mlynár privítať milého hosťa. Neveľký dom sa obveselil i Sultán a Tyrl hnali sa akousi neobyčajnou divou radosťou naproti Hektorovi, ako by mu chceli sdeliť veselú novinu. Veď ich pán rád videl, od tej doby, čo kačičky poškrtili, výprask vôbec nedostali a kedykoľvek mu prišli naproti, pohladil ich po hlavách. Babička, keď videla radosť tých dobrých psov, poznamenala, že si zviera dobre zachová, kto ho má rád a že to tak skoro nezabudne.

„A je komteska úplne zdravá?“ opýtala sa pani horárka, ktorá prišla i s deťmi, aby uvítala pána kmotra.

„Hovorí sa, že je, ale ja myslím, že je nie. Niečo ju musí trápiť. Ona bola vždy subtilná, ale teraz je celá zduchovnelá, a tie oči dívajú sa ako z neba. Keď ju takú vidím, zaplakal by som nad ňou. Veď je i pani kňažná všetka utrápená a ako komtessa ochorela, prestaly v našom dome radovánky. Práve pred chorobou mala byť zasnúbená jednému grófovi. Je z bohatého rodu, pani kňažná je zadobre s jeho rodičmi a hovorí sa, že si ten sňatok veľmi praje. — No, neviem,“ doložil pán Prošek a nedôverive pokrútil hlavou.

„A čo na toto hovorí gróf?“ opýtaly sa ženské.

„Čo by hovoril? Musí byť spokojný a čakať, kým sa dievča uzdraví; a jestli umrie, môže nosiť smútok, ak ju opravdove miluje. Že vraj pôjde za kňažnou do Talianska.“

„Ale či slečna grófa miluje?“ opýtala sa babička.

„Ktože to môže vedieť! Ak nemá iného v srdci, mohol by sa jej zapáčiť, je pekný človek,“ odpovedal Ján.

„Veď to je to, či sa jej druhý nepáči,“ povedal pán mlynár a podal pánu Proškovi otvorenú tabačnicu; „proti gustu žiadon dišputát.“ Bolo to jeho obľúbené príslovie. „Tu, hľa, naša krčmárka mala by už dávno po svadbe, keby jej rarášky neboli odviedli to, čo sa jej páčilo,“ dokončil pán mlynár a keď už všetkých poponúkal, šňupol si i sám výdatne a žmurknul stranou po Kristinke, ktorá tiež tam stála.

„Ľutoval som vás obidvoch, keď mi to pani písala,“ povedal pán Prošek a pozrel na bledé dievča.

„Či sa už Míla vpravil do svojho stavu?“

„Čo má robiť, chudák! Musí, ačkoľvek mu je dosť ťažko,“ odpovedala Kristinka, a obrátila sa k obloku, aby zakryla slzy.

„To verím,“ ozval sa horár, „zavrite vtáka trebárs aj do zlatej klietky, les mu bude predsa len milší.“

„Najmä vtedy, keď tam samička po ňom túži,“ uškrnul sa pán mlynár.

„I ja som bol vojakom,“ začal pán Prošek; úsmev pohrával okolo pekných úst, keď to povedal a jeho modré oči obrátily sa k pani Terezke.

Usmiala sa tiež a povedala: „Ty si bol hrdina, ty!“

„Len sa nesmej, Terezka; keď si sa chodila dívať na hradby i s tetou Dorotkou, ako sa execírujem, plakaly ste obidve.“

„A ty s nami!“ zasmiala sa pani. „Vtedy nám ale ani jednému nebolo do smiechu, len ak tým, čo sa na nás dívali.“

„Musím sa priznať,“ pokračoval dobrosrdečný hospodár, „že som si pranič z toho nerobil, či ma dakto držal za babu, alebo za hrdinu, — nebol som žiadostivý tej cti. Celých tých štrnásť dní, čo som bol vojakom, prevzdychal a preplakal som, takmer ani nejedol, ani nespal, takže som bol len tieň, keď som bol prepustený.“

„Tak len štrnásť dní ste boli vojakom, — no, s tým by bol i Míla spokojný, keby sa mu počítaly dni za roky.“

„Veď by sa ja nebol trápil, keby som to bol vo vedel, že dobrý priateľ pracuje v môj prospech a za moje vyplatenie — a že môj brat za mňa stojí. Prišlo mi to z čista jasna. Bratovi sa vojenský stav páči a všetko vo všetkom sa k nemu lepšie hodí ako ja. Ale za to si nemyslite, že som zbabelec. Keby treba bolo hájiť rodinu a domov, bol by som v prvom rade. No, nie sme všetci ľudia rovnakí, jeden sa hodí k tomu, druhý k inému stavu. Či áno, Terezka?“

To povedal, položil ruku na rameno ženino a úprimne sa na ňu zahľadel.

„Áno, áno, drahý Ján, vy patríte len medzi nás,“ odpovedala babička namiesto dcéry a všetci jej v duchu prisvedčili, lebo znali útlocitnú povahu domáceho pána.

Keď sa priatelia rozchádzali, vkĺzla Kristinka do babičkinej izbičky, vytiahla zpoza živôtka listoček, na ktorého pečati bol odtlačok vojenského gombíka, a povedala ticho: „Od Jakuba!“

„No, to je pekné, čo píše?“ opýtala sa babička, tešiac sa s dievčaťom.

Kristinka rozvinula list a pomaly čítala: „Moja drahá Kristinka! Nastokrát ťa pozdravujem a bozkávam. Ach, Bože, čo je to platné! Ja by som ťa radšej jeden raz opravdove pobozkal, ako tisíc razy na papier, ale medzi nami leží cesta tri míle dlhá a nemôžeme jeden k druhému. Viem, že si viac razy cez deň myslíš: Čo asi Jakub robí? Ako sa mu vodí? Roboty mám dosť, ale aká je to práca, telo pri diele, ale myseľ ďaleko od toho! Zle sa mi vodí. Keby som bol slobodný, ako je Tonda Vítkovie, možno, že by sa mi vojenský stav lepšie pozdával; kamaráti zvykajú, a pomaly im nebude nič ťažké. Ja sa tiež všetkému učím, nerepcem, ale ma nič neteší a namiesto aby som privykal mi je so dňa na deň krušnejšie… Od svitu do mraku myslím na teba, moja milá holubienka a keby som len vedel, že si zdravá, keby som len jedno, jediné pozdravenie dostal od teba, bol by som spokojný. Keď stojím tam von na stráži, a vidím vtákov leteť k vašej strane, myslím vždycky, prečo nemajú reč, aby ti môj odkaz odovzdali, alebo sám by som bol radšej vtáčkom slávičkom, aby som k tebe zaletel. — Nepovedala ti Proškovie babička nič? Čo len myslela, že naše lúčenie snáď nebude na dlho? Nevieš? Ja si, keď mi je najhoršie, vždy na jej posledné slová spomeniem a ako by Pán Boh do mňa vstúpil, tak ma občerství nádej, že ona poradí, čo a ako robiť? Ona nehovorí nadarmo. Len mi pošli pár riadočkov, aby som sa potešil, veď ti to dakto napíše; píš mi všetko, rozumieš? Sobrali ste seno za sucha? A čo žatva? Tu už začínajú žať. Keď vidím žencov ísť na pole, praštil by som všetkým a ušiel. Prosím ťa, nechoď sama na robotu, ja viem, oni sa ťa budú dopytovať, budú ti robiť ťažké srdce — nechoď; — a ten darmotlach, ten pisár —“

„To je blázon, on sa bojí, že by som ja azda —“ nahnevala sa Kristinka, ale hneď čítala ďalej: „— nedal by ti pokoja. Drž sa len Tomša, ja som ho prosil, aby ti bol pravou rukou. Pozdravuj ho, i Anču. Zajdi aj k našim a oddaj im pozdravenie a vašich tiež že pozdravujem nastokrát i babičku, i detičky i všetkých známych a priateľov. Mal by som ti ešte toľko čo povedať, že by sa to nespratalo ani na taký kus papieru, čo by s ním žernovský kopec obtiahol, ale už je čas na stráž. Keď v noci chodím na stráži, spievam si: „Vy krásné hvězdičky, což jste vy maličky.“ Spievali sme si ju spolu v predvečer nášho lúčenia; ty si pri tom plakala. Ba, Bože, tešievaly nás tie malé hviezdičky, tešievaly, ale Boh sám vie, či budú tešiť ešte dakedy. Ostávaj s Pánom Bohom!“

Kristinka složila list a spýtavým okom pozrela na babičku.

„No, môžeš mať radosť, dobrý šuhaj; oddaj mu moje pozdravenie, aby dúfal v Pána Boha, že nebolo tak zle, aby nebolo dobre; i jemu slnko zasvieti. Aby som ti ale určite povedala: tak a tak je to, to nemôžem, dokiaľ nemám istoty. Na robotu ale choď, keď bude treba; rada by som bola, keby si na obžinky ty podala pani kňažnej veniec, beztoho druhá ho nepodá, keď budeš chodiť na panské, ako ty.“

Kristla bola týmito slovami dosť potešená a sľúbila, že sa vo všetkom podrobí babičkinej rade. Ako sa pán Prosek vrátil, opýtala sa ho babička viac razy, kedy asi je pani kňažná doma a kam chodí, až to Proška prekvapilo. „Babička nebola nikdy zvedavá, zvedieť, čo sa v zámku robí; zámku pre ňu akoby nebolo — a teraz sa vypytuje a zase opytuje. Čo chce?“ Ale babička nepovedala, opytovať sa nechceli, tak sa ničoho nedozvedeli a pripísali to jej zvedavosti.

Minulo niekoľko dní; pán Prošek s paňou a so všetkými deťmi vybrali sa do mestečka; otec chcel deťom urobiť dobrý deň. Vorša a Betka šly na pole, babička vartovala dom. Sadla si s vretienkom pod lipu na dvorec, ako to bývalo jej zvykom. Premýšľala o niečom, ani si nespievala. Chvíľkami vrtela hlavou, zase si na niečo prikývla, až konečne, ako by rozhodnutá si povedala: „Tak to urobíme.“ V tom videla po stráni okolo pecí ísť dolu ku lavičke komtessu. Mala biele šaty, na hlave okrúhly slamený klobúk, ľahúčko sa vznášala po ceste dolu, ako víla, jej nôžka, obutá v atlasové črievičky sa sotva zeme dotýkala. Babička rýchle vstala a vítala ju s veľkou radosťou; ale srdce ju zabolelo, keď pozrela na tvár dievčaťa, videla ju bledú, priesvitnú s výrazom takým dojímave miernym a spolu bolestným, že bez útrpnosti nikto nemohol na ňu pozrieť.

„Sama, a tak ticho u vás?“ opýtala sa Hortensia, keď bola babičku srdečne pozdravila.

„Sama, sama, odviezli sa mi do mestečka. Deti sa nemôžu otca nabažiť, keď ho tak dlho nevidely,“ hovorila babička a utrela zásterou lavičku, prvej, než by bola slečnu k posedeniu ponúkla.

„Veru dlho, toho som ja vina.“

„Ale nie, milosťslečna, keď Pán Boh chorobu dopustí, čo si môže človek pri tom pomôcť? Ľutovali sme všetci a modlili sme sa, aby Pán Boh milosťslečne zdravie prinavrátil. Je to veľký poklad a človek si ho len vtedy váži, keď ho ztratí. Bolo by vás škoda, milosťslečinka, ste mladušká a milostivá pani kňažná by mala veľký žiaľ.“

„Ja to viem,“ vzdychla komtessa — a položila sopäté pekné svoje ruky na album, ktoré si na kolená položila.

„Ste bledušká, milosťslečna, čo vám je?“ opýtala sa s úprimnou účasťou babička dievčaťa, ktoré sedelo vedľa nej ako stelesnená žalosť.

„Nič, babička,“ odpovedala slečna s núteným úsmevom, s úsmevom, ktorý práve vyjadroval hlbokú bolesť duševnú. Babička si netrúfala viacej sa opytovať, ale že je slečna nie telesne chorá, to spozorovala.

Po chvíli sa začala komtessa vypytovať, ako sa všetkým v tom malom staväní darí, či ju deti spomínaly a iné; babička jej na všetko milerada odpovedala a navzájom sa opýtala, ako sa má pani kňažná a čo robí.

„Pani kňažná šla do horárne,“ odpovedala komtessa, „ja som ju prosila, že tu ostanem, aby som si túto dolinku odkreslila a vás navštívila. Pani kňažná staví sa tu pre mňa.“

„Hľa, to je, ako by ju Pán Boh poslal,“ zaradovala sa babička, „musím si ísť pre čistú zásteru, človek sa od toho pazderia všetok zapráši. Poshovte, milosťslečna, v okamihu som tu.“

S tými slovami vošla babička do stavänia a netrvalo dlho, prišla v čistej zástere, v čistej šatočke na hlave i na hrdle a niesla so sebou biely chlieb, mäd, maslo a smotanu. „Snáď ma milosťslečna neohrdí — a ukrojí si kúsok chleba, je včera pečený. Ale sadnime si do sadu, je tam zelenejšie. Lipa síce dáva tieň, rada pod ňou sedávam, už i preto, že tu vidím tú drôbež hrabať, behať a batoliť.“ — „Tak teda len tu ostaňme, dobre sa mi tu sedí,“ pretrhla jej reč komtessa, odoberajúc prinesené jedlo. Nezhŕdala sa ani najmenej, ukrojila si chleba, jedla i pila; vedela už, že by babičku zamrzelo, keby ničoho nepožila. Medzitým ale roztvorila knihu a ukazovala babičke, čo nakreslila.

„Hľa, pane božíčku, ved je to celá dolinka nad splavom, lúky, stráne, hora, splav, a na môj veru, je tu aj Viktorka,“ zvolala babička v udivení.

„Ona sa hodí do tej samoty. Stretla som ju na stráni, je strašne upadnutá. Čo, či sa jej vôbec nedá pomôcť?“ s útrpnosťou opýtalo sa dievča.

„Oh, milosťslečna, telu by sa dalo pomôcť, ale čo je z toho, keď tu chybí hlavná vec a to je rozum. Duša jej zablúdila, čo koná, to koná ako vo snách. Možno, že je to milosť od Pána Boha, že jej vzal pamäť na bolesť, ktorá istotne bola veľká; keby prišla k povedomiu, snáď by v züfalstve svoju dušu zatratila, ako —, no, Pán Roh jej odpustí, ak zhrešila, tak za to aj trpela,“ pretrhla babička svoju reč, lebo obrátila list. Nové podivenie! „Spasiteľu, veď je to Staré bielidlo, dvorec, lipa, — to som ja, deti, psi, všetko, všecičko; ty môj Spasiteľu, čoho som sa tu nedočakala. Keby to naši videli!“ úryvkovite vykrikovala babička.

„Nezabudnem nikdy,“ hovorila komtessa „na ľudí, ktorí sú mi milí, ale aby mi ich podoby jasnejšie v duši ostaly, vykreslím si ich tváre. Tak i krajiny, kde som strávila milé dni, rada prenášam na papier pre milú pamiatku. A tá dolinka tu je rozkošná. Keby si k tomu privolila, rada by som ťa, babička, vymaľovala, aby deti maly pamiatku.“

Babička sa začervenala, zakrútila hlavou a riekla s istým zdráháním: „Mňa, starú osobu; to by sa ani, milosťslečna, nehodilo!“

„Len nechaj, babička, keď zase budeš sama doma, prídem sem a odmaľujem ťa; urob to pre vnúčatká, aby maly tvoju podobu.“

„Keď už tak chcete, milosťslečna, tak nech bude,“ odhodlala sa babička, „ale za to prosím, aby sa o tom nikto nedozvedel, lebo by sa povedalo, že sa babička chytá márnosti. Kým žijem, netreba im obraz; keď ma nebude, nech sa robí, čo chce.“

Slečna privolila.

„Ale len kde sa milosťslečna tomu naučila? Ja som jakživ nepočula, aby ženská maľovala,“ opýtala sa babička a obrátila nový list.

„V našom stave musíme sa mnohým a mnohým veciam učiť, aby sme vedely, čím ukrátiť dlhý čas. Mne sa maliarstvo obzvláštne zapáčilo,“ odpovedala slečna.

„Krásna to vec,“ pochválila babička, hľadiac na maľovaný obrázok, ktorý bol do knihy vložený. Na obrázku bola stromovím obrastená skala; na jej upätí odrážaly sa vlny mora. Na skale stál mladý muž, držal v ruke ružový púček a díval sa do mora, na ktorom v diaľke vidno bolo ako loď s roztiahnutými plachtami.

„To tiež milosťslečna maľovala?“ pýtala sa babička.

„Nie, maliar, od ktorého som sa učila maľovať, dal mi ten obraz,“ polohlasne odpovedala slečna.

„To je on sám?“

Komtessa neodpovedala; jej bledá tvár náhle zružovela, povstala. „Zdá sa mi, že pani kňažná už ide.“

Babička sa dovtípila, ona už vedela, čo slečne chýba. Pani kňažná tu ešte nebola. Komtessa sa zase posadila a babička obratne zaviedla reč na Kristlu a Mílu, sverila sa komtesse, že by v tejto veci rada prehovoriť s pani kňažnou. Komtessa jej úmysel schválila a ochotne sľúbila, že sa Kristinky zaujme.

Kňažná sa vrátila; prišla po chodníčku, prázdny koč šiel po hradskej. Veľmi srdečne pozdravila babičku; Hortensii podala kytku a povedala: „Ty miluješ divoké klinčeky! Natrhala som ti ich po ceste.“

„To sú slzičky,“ poznamenala babička pozrúc na kvietky.

„Slzičky?“ divily sa dámy.

„Áno, slzy Panny Márie. Tak sa rozpráva o tom kvietku. Keď Krista Pána viedli židia na Kalváriu, Panna Mária ho nasledovala, ačkoľvek jej srdce pukalo. Keď videla na ceste krvavé stopy rán Kristových, horko zaplakala, a z tých sĺz Matky Božej a z krvi jej Syna vyrastaly, vraj, po ceste na Kalvárii takéto kvietky,“ povedala starká.

„Je to teda kvieťa bolesti a lásky,“ poznamenala kňažná.

„Milenci netrhajú jeden druhému slzičky, myslia, že by museli plakať,“ začala zase babička a podávala kňažne pohár smotany; pritom prosila, aby prijala vďačne. Pani kňažná babičke neodoprela. „Ty môj Bože,“ pokračovala babička v predošlej reči, ono je vždy prečo plakať, i vtedy, keď by sa slzičky netrhaly, pri láske býva zármutok a radosť. Ak sú milenci šťastní, to im iní ľudia paliňa prisypú.“

„Drahá kňažná, babička chce tiež orodovať za nešťastných milencov, vypočuj ju, a prosím ťa, drahá kňažná, pomož!“ Komtessa složila ruky a prosebne pozrela na kňažnú.

„Hovor, starenka, ja som ti už raz povedala, aby si sa obrátila ku mne, že rada vypočujem tvoju žiadosť; poznám ťa, žeby si za nehodných neprosila,“ povedala kňažná, pri tom hladila bohaté vlasy milovanej chovanke a prívetive sa dívala na babičku.

„To by som sa neopovážila, milostivá pani, keby som vedela, že toho nezasluhujú.“ A babička začala rozprávať o Kristinke a o Mílovi, ako prišiel k odvodu, jedine to zamlčala, že pán správca ustavične dievča prenasleduje. Nechcela mu škodiť viac, ako bolo treba.

„To je to isté dievča a ten istý mladík, čo mali s Piccolom hádky?“

„Tí istí, milostivá pani.“

„Či je taká pekná, že sa pre ňu mužskí perú?“

„Dievča ako jahoda, milostivá pani; pri obžinkách ponesie veniec, tak ju milostivá pani uvidí. Pravda, bolesť krásy nepridá; keď láska dievča trápi, sklopí hneď hlavičku ako uvädnutý kvietok. Kristinky je teraz len tieň, ale jediné slovíčko je vstave ju vzkriesiť, že o kratučký čas bude, ako bývala. Milosťslečna je tiež bledušká; ale dá Pán Boh, keď uvidí svoj kraj a čo srdcu milé, že jej líčka rozkvitnú ako ružové lístočky,“ dodala babička a na slová „čo srdcu milé“ schválne položila taký prízvuk, že dievčatko prišlo do rozpakov. Kňažná bystre pozrela na komtessu, potom na babičku, ale tá posledná tvárila sa, ako by nič, chcela kňažnu len upozorniť, o iné jej tu nešlo.

„Jestli jej záleží na šťastí toho dievčaťa, ľahko sa ostatné dovtípi a dľa toho bude konať,“ myslela si v duchu.

Kňažná po krátkom pomlčaní vstala, položila ruku na babičkino rameno a povedala svojim prijemným hlasom: „O milencov sa postaráme. Ty ale, starenka, príď zajtra v túto dobu ku mne!“ doložila polohlasne.

„Milá kňažná,“ začala komtessa, a vzala knihu pod pazuchu, „babička svolila, aby som ju maľovala, ale chce, aby to ostalo tajné kým ona žije. Ako to urobiť?“

„Príď ty len do zámku, starenka, Hortensia ťa vymaľuje a obraz ostane u mňa, kým ty budeš žiť. Vymaľuje ti aj vnúčatá a ten obraz si necháš ty, až ti odrastú, budeš mať pamiatku.“

Tak rozhodla kňažná, poklonila sa prívetive a vstúpila s Hortensiou do koča.

Babička celá potešená išla do stavänia.

17. kapitola

Ráno bolo sparné, kto len mohol, starí, mladí, pracovali na poli, aby sa sviezlo aspoň to, čo bolo sožaté. Hospodári museli noce nadstaviť, aby stačili gazdovstvu i robote. Slnko len pražilo, divže pod jeho horúcimi lúčami zem nepukala. Ľudom bolo dusno, kvieťa vädlo, vtáctvo lietalo ponad samú zem a zvieratá hľadaly tieň. Už od rána vystupovaly na oblohe mráčky, zpočiatku len maličké, šedivé, belavé, sem tam roztrúsené; čím ďalej pribúdalo ich, kopily sa, do výšky vystupovaly, srážaly sa a tvorily dlhé pásy; farba bola vždy tmavšia a tmavšia a pred samým poludním bola celá obloha na západe zastretá ťažkým mrakom, ktorý sa k slnku tiahol. So strachom dívali sa ženci na oblohu; ačkoľvek sotva dýchali, predsa každý hnal sa do práce, čo by aj pisár nebol ustavične kričal a nadával. Bolo to už jeho zvykom, hulákal, aby nezabudli ľudia, že im má právo rozkazovať a aby mali i pred nim rešpekt.

Babička sedela na podstienke; úzkostlive sa dívala na oblaky, ktoré sa sniesly temer nad samé stavänia. Chlapci s Adelkou sa ihrali za domom, ale tak horúco im bolo, že by boli všetko so seba poshadzovali a keby im babička bola dovolila, boli by sa šli do potoka ochladiť. Adelka, vždy švitorná, pohyblivá ako čečetka, zívala, nechcelo sa jej ani do hrania a konečne sa jej očká zavrely. I babička cítila, ako jej víčka oťažely. Lastovičky lietaly nízko ponad zem, ba skrývaly sa do hniezd; pavúk, na ktorého sa babička ráno dívala, ako muchy opriada a dusí, zaliezol do pavučiny; drôbež staväla sa v hromádkach po dvore do chládku, psi ležali pri babičkiných nohách — a ako by boli po divom hone bývali, s vyplazenými jazyka mi rýchle oddychovali. Stromy stály nehybné, ani lístoček sa nepohol.

Pán Prošek s paňou prišli zo zámku. „Ľudia boží, ide hrozná búrka, či je všetko doma?“ opýtala sa pani už zďaleka. Plátno z bielidla, drôbež, deti, všetko sa bralo domov a upratalo; babička položila na stôl chlieb, uchystala hromničnú sviečku, obloky sa pozatváraly. Mrtvo bolo, slnko bolo zakryté mrakom. Pán Prošek stál na hradskej, obzeral sa kolom dookola. V lese pod stromom videl stáť Viktorku. Tu prudko zavial vetrík, z hlboka zahrmelo, čiernym mrakom preletel blesk. „Bože, tá osoba; ona stojí pod stromom!“ povedal Prošek sám sebe a začal volať na druhú stranu a kývať, aby odišla. Viktorka ale pri každom zablysnutí zatlieskala rukami a príšerne sa smiala, ale pána Proška si ani nevšímala. Veľké kvapky dažďa začaly padať, blesky križovaly sa v čiernych mračnách, hrom začal burácať, búrka rozpustila sa s celou zúrivosťou. Pán Prošek vošiel do domu. Babička mala rozžatú hromničnú sviecu; modlila sa s deťmi; ktoré pri každom blesku a zadunení hromu, zbledly. Pán Prošek chodil od okna k oknu, aby sa podíval von. Lialo sa ako z konve, nebo bolo ustavične otvorené, blesk za bleskom, hrom za hromom, akoby povetrím vzteklice lietaly. — Okamženie ticho — tu zase modrožlté svetlo zakmitlo sa v oknách, blesk krížom a diaľkou preletel oblohou a — prask — prask — zrovna nad staväním. Babička chcela povedať: „Pán Boh s nami!“ ale slovo uviazlo jej v hrdle; pani Prošková sa chytila stola, pán Prošek zbledol. Vorša a Betka padly na kolená a deti pustily sa do plaču. Búrka, ako by tým uderením bola vztek svoj ochladila, pomaly prestávala. Slabšie a slabšie zavznievalo rachotenie hromu, mraky sa rozchodily, menily farbu a kde tu medzi šedivými obláčkami prezerala modrá obloha. Blesky sa tratily, i pršať prestalo, búrka tiahla ďalej.

Aká zmena tam von! Zem, ako zomdlená, ešte odpočíva, údy sa jej dosiaľ ešte trasú a slnko díva sa na ňu zaroseným ešte, ale žiarivým okom, tu i tam vidno ešte na jeho tvári mráčok, pozostatok to vášnivého rozhárania. Tráva, kvietky, všetko, ako by bolo k zemi pribité, po cestách tečú potôčky, v potoku je voda mutná, stromy striasajú so seba tisíce kvapočiek, ktoré sa trblietajú na ich zelenom odeve. Vtáčky už zase krúžia povetrím, husi a kačice tešia sa z mlák a potôčkov, ktorých im dážď narobil, sliepky ženú sa po chrobáčkoch, ktorých je zase hojnosť po zemi sa plaziacich, pavúk vylieza zo svojej skrýši, všetko čo je živé, zotavené ponáhľa sa k požívaniu rozkoší, k novému zápoleniu a vraždeniu.

Pán Prošek vyšiel von, obišiel stavänie dookola — a tu hľa! stará hruška, ktorá svojimi konármi po toľko rokov prikrývala strechu, bola roztrieskaná bleskom. Polovica ležala jej na streche, polovica schýlená bola k zemi. Nerodila už viac rokov tá stará plánka, ovocie jej nebolo valné, ale mali ju radi, lebo strechu od jari do zimy krášlila svojou zeleňou.

Na poliach natropil lejak tiež dosť škody, ale predsa si ľudia pochvaľovali, že je nie tak zle; horšie by bolo bývalo, keby bol padal ľadovec. Odpoludnia už zase usychaly cestičky; pán otec šiel ku hati ako obyčajne v pantofliach, babička ho stretla, keď išla do zámku. Sdelil jej, že mu lejak trocha škody narobil, zvlášte ovocine; dal babičke šňupnúť, opýtal sa, kam ide, a keď počul, že do dvora, pobral sa svojou cestou a babička šla svojou.

Pán Leupold musel dostať rozkaz, aby babičku doviedol ku kňažnej, keď príde, lebo jej hneď bez všetkých rozpakov a preťahovania, sotva sa v predsieni ukázala, otvoril dvere do malého salónku, kde kňažná sedávala.

„Tvoja prostosrdečnosť a úprimnosť mi je veľmi milá; verím v nej s celou dôverou a myslím, že mi úprimne povieš, čo sa ťa opytovať budem,“ začala kňažná.

„Akoby inakšie, milostivá pani, len sa opytujte,“ odpovedala babička a nemohla sa dovtípiť, čoby asi kňažná od nej zvedieť chcela.

„Ty si včera povedala: až slečna do svojho kraja príde a uvidí, čo srdcu milé, že jej líčka zružovejú. Na tie slová si položila taký dôraz, že mi to bolo napadné. Mýlila som sa, či si to zúmyselne povedala?“

Kňažná toto hovoriac bystre pozerala na starenu.

Babičku to nezmiatlo. Chvíľku premýšľala, potom úprimne povedala: „Schválne som to povedala; čo mi na mysli ležalo, padlo mi na jazyk; chcela som milostivej panej niečo nadštrknúť. Niekedy býva slovo včas a k miestu prospešné,“ odpovedala babička.

„Povedala ti to komtessa?“ vyzvedala kňažná.

„Bože chráň, milosťslečinka je nie z tých, ako vidím, ktorí slzy na ulicu nosia, ale kto sám zažil, rozumie. Nedá sa to vždy utajiť, čo človekom hýbe; ja som sa sama dovtípila.“

„Čoho si sa dovtípila, čo si počula? Povedz mi, nie je to zvedavosť, ale starosť o moje dieťa, ktoré milujem ako svoje vlastné, čo mňa núti, aby som to zvedela,“ starostlive hovorí kňažná.

„Môžem vám to sdeliť, čo som počula, nie je to dačo zlého, ani som sa na pomlčanie zapánbovať nemusela,“ povedala babička a rozprávala, čo počula o zasnúbení a chorobe komtessinej. „Myšlienka priťahuje myšlienku,“ dokladala; „nač sa človek zďaleka díva, zdá sa mu ináč, ako z blízka a čo hlava, to rozum. Tak, milostivá pani, i mne prišlo na rozum, žeby snáď milosťslečna nechcela sa vydať za toho pána grófa, ak áno, snáď len z povoľnosti k milostivej panej. Včera som pozorovala milosťslečnu — a bola by som zaplakala nad ňou. Dívaly sme sa na tie pekné obrazy, čo maľovala, — je to ku podivu — a tu mi prišiel do ruky obrázok, ktorý, ako milosťslečna povedala, maľoval jej učiteľ a jej ho dal. Opýtala som sa, že či ten pekný pán je on sám — starý človek, ako dieťa všetko chce vedieť, — začervenala sa ako ruža, vstala, nepovedala tak, ani tak, ale oči sa jej zalialy. Však mi toho dosť bolo a milostivá pani bude najlepšie vedieť, či stará babička mala pravdu.“

Kňažná vstala, prechádzala sa po izbe a ako pre seba hovorila: „Nespozorovala som ničoho, vždy veselá, povoľná. Nikdy o ňom nehovorila.“

„Veru,“ ozvala sa na toto hlasité myslenie babička, „každá nátura je iná. Daktorý človek by nebol šťastný, keby každú radosť, každú žalosť nemohol svetu na obdiv postaviť; iný ju nosí za ňádrami po celý život a vezme ju so sebou i do hrobu. Ťažko získať takých ľudí, avšak láska rodí lásku. Mne to prichodí s ľuďmi tak, ako s tými bylinkami. Pre niektorú nemusím ďaleko chodiť, všade ju nájdem, na každej lúke, na každej medzi. Pre daktorú musím do tieňu lesa, musím ju hľadať pod lístočkami, nesmiem si sťažovať za ňou loziť po vrchoch a skalinách, nesmiem sa ohliadať po tŕni a bodliači, ktoré mi bráni cestu. Za to mňa tá bylinka stonásobne odmení. Babka zelinárka, čo k nám chodí s vrchov, vždy vraví, keď nám donesie vonný mach: „Mnoho práce mi dá, kým ho najdem, ale odplatí sa to.“ Ten mach vonia ako fialky a tá vôňa v zime pripomína vesnu. Odpusťte, milostivá pani, ja vždy odbočím. Chcela som ešte to povedať, že milosťslečna snáď preto bývala taká veselá, že mala ešte úfnosť, ale potom, ako tú ztratila, poznáva dvojnásobne svoju lásku. Býva tak, že nevieme, čo máme, len vtedy, keď to ztratíme.“

„Ďakujem ti za pravdu, starenka,“ povedala kňažná; „že či ja pri nej získam, to neviem, ale len keď ona bude šťastná. Tebe bude mať čo ďakovať, bez teba by som nebola prišla na pravú stopu. Nebudem ťa ďalej zdržovať. Zajtra chystá sa komtessa k maľovaniu, príď sem i s deťmi!“

Týmito slovami prepustila kňažná babičku, ktorá si odnášala v srdci to vedomie, že prispela dobrým slovom k blahu človeka.

Ako sa blížila ku staväniu, postretla babička horára, bol poľakaný, krok chvatný. „Počujte, čo sa stalo!“ povedal pohnutým hlasom k babičke.

„Neľakajte ma, ale povedzte rýchle, čo?“

„Viktorku zasiahol Boží posol!“

Babička spráskla ruky, zachvíľku nemohla ani prehovoriť, až sa jej slzy ako hrachy z očí vyhrnuly. „Pán Boh ju mal rád, doprajme jej ten večný pokoj!“ povedala ticho.

„Mala ľahkú smrť,“ poznamenal horár.

V tom deti, pani a pán Prošek vyšli von a keď počuli od horára smutnú novinu, ostali všetci ako omráčení. „Veď som sa pred búrkou o ňu bál, keď som videl, že stojí pod stromom. Volal som, kýval som, ale ona sa len smiala. Tak teda videl som ju naposledy. Dobre jej je už.“

„A kto ju našiel, kde?“

„Išiel som,“ začal horár, „keď búrka prestala, obzreť sa po hore, či nieto veľa škody; prišiel som až na vrch k tým dvom srasteným jedlám, viete, čo stoja nad Viktorkinou jaskyňkou, vidím tam čosi pod chvojím ležať. Zavolám — ono nič, pozrem hore, kde sa tá chvojina vzala, obe jedle na vnútornej strane ako by im konáre i s kôrou dolu stiahol od vrchu až do spodku. Odhrnem rýchle chvojinu, pod ňou leží Viktorka zabitá. Hýbem ňou, bola už studená. Od ramena až k nohe na ľavej strane šaty opálené. Najskorej, že mala z búrky radosť — ona sa vždy smiala, keď sa blýskalo, — že vybehla na vrch, od jedlí je pekný rozhľad, pod ne si sadla a tam ju zasiahla smrť.“

„Ako našu hrušku,“ podotkla babička. „A kam ste ju dali?“

„Nechal som ju odniesť do horárni, je to najbližšie; ja sám jej vystrojím pohreb, ačpráve jej priatelia tomu bránia. Bol som na Žernove, oznámil som to. Nemyslel som, že ju tak skoro ztratíme. Bude mi clivo za ňou,“ hovoril horár.

V tom zavznel od Žernova k nim hlas zvona. Prežehnali sa, začali sa modliť. Bol to umieračok za Viktorku.

„Pôjdeme ju pozreť,“ prosily deti rodičov a babičku.

„Až zajtra príďte, keď bude ležať v rakvi ustrojená,“ rozhodol horár, pozdravil a smutne odišiel.

„No, už nebude Viktorka k nám chodiť, už nebude viac pri splave spievať; už je v nebi!“ rozprávaly si deti, odchádzajúc po svojom zamestnaní bez toho, aby sa pre samé prekvapenie, boly opytovaly na komtessu.

„Ba iste, že je v nebi, veď zažila dosť na zemi,“ myslela si babička.

Zpráva o Viktorkinej smrti rozniesla sa rýchle ako po trúbach v celom údolí; každý ju znal, každý ju ľutoval a preto doprial ten pokoj. Zvlášte smrť takúto, ktorú, vraj, Pán Boh len málo ľudom dopraje. Hovorievalo sa predtým o nej s útrpnosťou, teraz sa spomínala s úctou.

Keď babička druhý deň s deťmi šla do zámku, aby sa nechaly od komtessy nakresliť a maľovať, začala pani kňažná tiež rozhovor o Viktorke. Komtessa, keď počula, ako ju mali v horárni i na Starom bielidle radi, sľúbila, že odkreslí ten obrázok, ktorý babička už videla, kde Viktorka stojí pod stromom, pre pána horára a pre Proškovie rodinu.

„Ona by každého rada potešila, prv, než odíde; všetkých by vás rada so sebou odviedla,“ usmiala sa kňažná.

„A kde je lepšie, ako medzi ľudmi, ktorí nás milujú; a môže byť väčšia radosť, ako pripraviť radosť iným?“ povedala babička.

Deti sa veľmi tešily svojim podobizniam, o babičkinej nevedel nikto, — tešily sa i darom, ktoré im komtessa sľúbila, ak budú pokojne sedeť a tak sedely, ako pena. Babička dívala sa s radosťou, ako pod umelým štetcom dievčaťa ťahy milovaných tváričiek vždy živšie a živšie vystupujú, a sama napomínala vnúčatá, akonáhle chcely hoveť svojim zvykom: „Poseď, Janík, neprešľapuj, aby ťa milosťslečna dobre trafila. Ty, Barunka, nekrč nos ako zajaček, načo by si potom bola; Vilko, nedvíhaj ustavične ramená, ako hus krýdla, keď jej brko vypadne.“ A keď sa Adelka tak ďaleko pozabudla, že vopchala ukazováček pravej ruky do úst, tak ju babička pokarhala: „Hanbi sa, taká panna, že by si mohla už chleba odkrojiť, ja jej musím raz na ten prst papriky nasypať.“

Komtessa mala pri tom maľovaní veľkú radosť a často sa deťom i zasmiala. Ona vôbec bola každým dňom ružovejšia; babička mienila, že jej milosťslečna pripadá nie ako ružička, ale ako zaružovelý kvet jablone. I veselšia bola, oči mala jasnejšie a krásne jej svietily; na každého usmievala sa milo a s každým sa shovárala len o tom, čo ho tešilo. Dakedy zahľadela sa na babičku, oči jej zvlhly a vtedy odhodila štetec, vzala babičkinu hlavu do svojich rúk, pobozkala jej vráskavé čelo, hladila biele vlasy. Raz sohla sa po jej ruke a bozkala ju.

To babička nečakala, ostala, ako by ju oparil. „Čo to robíte, milosťslečna, to sa pre mňa nepatrí!“

„Ja viem, čo robím, staričká, začo ti mám ďakovať, ty si bola mojím anjelom,“ — a komtessa kľakla k nohám starej babičky.

„Tak vás Boh žehnaj a daj vám šťastie, akého si prajete!“ povedala babička a položila svoje ruky na čelo kľačiaceho dievčaťa, čelo biele a čisté, ako list ľalijový.

„Budem sa modliť za vás i za pani kňažnu. Je to dokonalá pani.“ —

Pán horár stavil sa druhého dňa po búrke na Starom bielidle; oznámil, že sa môžu prísť s Viktorkou rozlúčiť. Pani Prošková nemohla vidieť mrtvého človeka, ostala doma, pani mlynárka sa štítila, alebo, ako mlynár nešetrne vyzradil, sa bojí, aby sa jej v noci nezjavila. Kristinka bola na panskom, tak nešiel nikto s babičkou a s deťmi, ako Mančinka. Na ceste trhaly kvietky a z domácej záhradky vzaly so sebou rezedky, chlapci vzali svätené obrázky, čo im babička zo Svatoňoviec priniesla, babička ruženec, Mančinka tiež niesla obrázky.

„Kto by sa bol ponazdal, že budeme strojiť pohreb, či nie?“ Riekla pani horárka, keď uvítala babičku na prahu.

„Sme tu všetci na čas; ráno vstávame — či budeme večer líhať, nevieme,“ odpovedala babička. Srna pribehla, strkala oči Adelke do zásterky, chlapci z horárne a psi obskakovali hostí.

„Kde ju máte uloženú?“ opýtala sa babička, keď vkročila do sieni.

„V záhradnom domku,“ odpovedala horárka, vzala Anušku za ruku a viedla hostí do záhradného domčeka.

Domček, vlastne malý letohrádok, bol zdnuká vyložený chvojím, na prostriedku na márach z neotesaných brezových driev stála jednoduchá otvorená rakev a v nej ležala Viktorka. Pani horárka jej dala biely rubáš. Čelo ovinula jej vencom z klinčekov, pod hlavu ustlala jej zeleného machu. Ruky složila jej cez prsia jednu cez druhú, tak, ako ich za živa rada nosila. Rakev a vrchnák boly otočené chvojím, pri hlave horela malá lampa, pri nohách v kalíšteku svätená voda a v nej kropáčik zo žitných klasov. Pani horárka všetko sama ustrojila, prichystala, viac razy cez deň šla do domčeka, jej to už zovšednelo; ale babička, ako prišla k rakvi, urobila kríž nad mrtvou, kľakla si na zem a modlila sa. Deti robily všetko za ňou.

„Tak mi povedzte, či sa vám to páči a či sme to dobre urobili!“ opýtala sa pani horárka starostlive, keď babička vstala od modlitby.

„Dobre ste to urobili, pani kmotra, dobre,“ pochválila babička domácu paniu.

Pani horárka vzala od detí kvety a obrázky a poobkladala nimi telo zosnulej. Babička otočila ruženec okolo ztuhnutých rúk mrtvej Viktorky, a dívala sa jej dlho do tvári. To už nebola tá divoká tvár! Čierne, palčivé oči boly zatvorené, ich svit vyhasol. Čierne strapaté vlasy boly začesané a okolo čela, chladného ako mramor, vinul sa červený venček ako páska lásky. Na tvári nebolo vidieť divoké trhanie, čo ju v hnevu tak zohyzďovalo, ale na ústach ležala posledná jej myšlienka, akoby zaľaknutá bola zomrela — trpký úsmešok.

„Čože ťa asi bolelo, ty úbohé srdce? Čo ti urobili?“ hovorila babička ako pre seba tichým hlasom. „No už ti nikto nenahradí, čo si vytrpela. Kto je vinný, toho bude súdiť Boh, ty si už v svetle a na pokoji.“

„Kováčka chcela, aby sme jej dali pod hlavu stružliny, muž ale dal jej mach; len sa bojím, aby nás ľudia neohovorili a jej príbuzní zvlášť, že sme si ju vzali na starosť a len tak hociako odbavili,“ starala sa pani horárka.

„Nič nepomôže maľované lože. Milá pani kmotra, nemajte žiadnu starosť a nechajte ľudí vraveť. Po smrti zaobalili by do zlatohlavu a za živa sa neopýtajú: Človeče, čo ti je? Nechajte jej len ten zelený podhlavník, veď pätnásť rokov na inakšom nelíhala.“ To povedala, babička vzala kropáčík, pokropila ju od hlavy do päty tri razy svätenou vodou, urobila kríž, kázala deťom, aby taktiež urobily a tíško opustili záhradny domček.

Za Riesenburkom v romantickej dolinke pri Boušínskom kostolíčku, ktorý voľakedy Turynský pán za uzdravenie svojej nemej dcéry dal vystavať, je hrobitov; tam pochovali Viktorku. Na jej hrob zasadil pán horár jedľu. „Tá je v zime i v lete zelená a ona ich mala rada,“ povedal babičke, keď ju spolu spomínali.

Nezabudlo sa na Viktorku, hoci neznela viac jej pieseň pri splave, hoci jaskyňka prázdna ostala — jedle vyrúbané; Viktorkino nešťastné meno znelo v okolí dlhé roky v smutnej piesni, ktorú o nej složila Bára Žernovská.

18. kapitola

Komtessa podržala si babičkinu podobizňu a podobizne vnúčat jej odovzdala; rodičia mali z nich veľkú radosť, ale babička najväčšiu; komtessa vedela vložiť do tých tváričiek dušu a bola to pravda, čo babička každému, komu ich ukazovala — a museli ich vidieť všetci známi — povedala: „Len ústa otvoriť a prehovoriť.“ Často hovorila i po rokoch, keď už vnúčatá von z domu boly: „Je to pravda nie spôsob medzi ľuďom, aby sa dávali maľovať, ale nadarmo je to nie. Ja si pravda dobre pamätám, ako ktorý vyzerá, ale prídu roky, pamäť bledne, podoba sa z mysli tratí. Potom je to radosť, keď sa môžem na ten obrázok podívať.“

Vozily sa posledné pšeničné kríže (mandele) z panského poľa. — Poneváč vedelo sa, že pani kňažná nemieni sa dlho zdržovať na svojom panstve, lebo chce čo najskorej s komtessou odísť do Talianska, preto určil pán správca, aby sa obžinky slávily ku koncu pšeničnej žatvy.

Kristinka bola najkrajšie dievča v celom okolí — a vôbec k tomu celá spôsobná; babička dobre hádala, že ju zvolia, aby podala pani kňažnej veniec.

Za dvorcom bol velký priestor čiastočne porastlý trávou, čiastočne boly na ňom narovnané vysoké stohy slamy. Na trávnik vztýčili chlapci vysokú žrď, okrášlili ju chvojinou, stužkami, vlajúcimi červenými šatkami ako zástavkami. Medzi chvojinou bolo plno poľných kvetín a obilných klasov. Okolo stohov narobili lavice, s chvojiny vystavili besiedky, okolo okrášleného stromu udupalo sa kolo k tancovaniu.

„Babička, babička,“ povedala Kristla, „vy ste ma po celý čas tešili, ja som len vo vašom slove žila; Mílovi som poslala plnú náruč úfnosti, máme už obžinky a posiaľ nevieme, na čom sme. Povedzte mi, prosím vás, či to neboly len tešínské jablká, ktoré ste nám ukazovali, aby sme ľahšie odvykli?“

„Bolo by nemúdre, keby som vás chcela týmto spôsobom tešiť, blázonko. Čo som povedala, v tom stojím. Zajtra sa pekne pristroj, pani kňažná to má rada. Beztak, ak budem živá a zdravá, prídem sa tam podívať, potom keď sa ma budeš opytovať, budem ti už môcť povedať pravdu,“ odpovedala babička dievčaťu a usmiala sa.

Pravda, ona vedela, ako sa s Mílom ustanovilo, a keby nebola sľúbila kňažne, že bude mlčať, nebola by nechala Kristinku v trapných pochybnostiach.

Všetci, ktorí chodili na robotu a čeľaď zo dvora, shromaždili sa druhého dňa sviatočne ustrojení na zelenom trávniku. Na voz naložilo sa niekoľko hŕbok pšenice, kone samé stužky sa zapriahly, jeden z mládencov sadol na koňa, na vrchu pšenice posadila sa Kristinka a ešte niekoľko dievčeniec, ostatná mládež sa usporiadala po páre okolo voza, starí za nimi. Chlapi niesli srpy a kosy, žnice srpy a hrable. Každá mala za šnúrovačkou kyticu z klasov, z nevädze a iných poľných kvetov, chlapci podperili si klobúky a čiapky. Paholok praskol bičom, kone sa pohly, ženci pustili sa do spevu a spievajúc poberali sa k zámku. Pred zámkom zastal voz stáť, dievčatá sliezly, Kristinka vzala na červenej šate položený veniec z klasov, chasa rozostavila sa za ňou a spievajúc vošli do predsieni, kam aj kňažná zároveň s nimi vstúpila. Kristla sa triasla bázňou, studom sa červeňala, so sklopeným zrakom a zajakavým hlasom odriekala svoj vinš k hojnej a šťastnej žatve, želajúc spolu bohatú žatvu na budúci rok a s poklonou kladúc veliteľke veniec k nohám. Chlapci zodvihli klobúky, vyvolávali panej, aby ju Pán Boh dlho živil v dobrom zdraví a v čerstvosti, za to im pani kňažná prívetive ďakovala a ponúkla ich k hojnému užívaniu prichystaného jedla a nápoja, ktoré mal pán správca na starosti. „Tebe ale, milé dievčatko, som za pekný vinš a za veniec zvlášte povďačná,“ obrátila sa ku Kristinke, pri čom si zavesila veniec na rameno; „vidím ale, že všetci stoja v páru, len ty si sama, azda sa ti najlepšie zavďačím, keď ti zaopatrím tanečníka!“

Usmiala sa, otvorila dvere salónu, a z nich vyšiel Míla v sedliackom obleku.

„Ježiš Mária, Jakub!“ vykríklo dievča a bolo by radostným ľaknutím prekonané na zem padlo, keby ho nebol Míla ulapil pod pazuchy.

Kňažná vošla ticho do salóna. „Poďte, poďte,“ ponúkal Míla, „pani kňažná nechce, aby sme jej ďakovali,“ a keď boli už vonku, zdvihol plný mešec do výšky a zvolal: „To mi dala milosťslečna, aby som vám rozdelil. Vezmi, kamarát a rozdel sám!“ dodal a podal peniaze Tomášovi, ktorý udivený, tak ako aj ostatní pozeral na Mílu. Len za zámkom výskli si z plného hrdla a Jakub objal úprimne svoju dievčinu a rozprával všetkým, že za svoje vykúpenie ďakuje pani kňažnej.

„A babičke,“ doložila Kristinka, „keby jej nebolo, nebolo by ničoho.“

Šlo sa k tancu. Prišli medzi žencov i úradníci so svojimi rodinami, Proškovie, horárovci, i mlynárovci; babička ale bola najprvšia, radosť nad sídením sa dvoch milých jej ľudí popoháňala ju tam. Kristinka a Míla divže ju neobjímali.

„Mne neďakujte; ja som sa len zmienila, pani kňažná pomohla. Pán Boh dal svojho požehnania.“

„Ale vy, babička,“ hrozila žartovne Kristla „vedeli ste už včera, že Míla prišiel, že je u Václava skrytý a nepovedali ste!“

„Nesmela som. Ostatne malo ti moje slovo dostačiť, že ho skoro uvidíš. Pamätaj, dievča, že trpezlivému všetko vynde na dobre.“

Hudba, výskot, spev a smiech ozýval sa okolo okrášleného stromu. Páni pisári brali k tancu sedliacke dievčatá a dcérky úradníkov nehanbili sa ísť do kola so sedliackymi mládencami, jedni i druhí boli spokojní so svojimi tanečnicami a tanečníkmi. Hojnosť piva, sladkej rosolky a tanec rozohnilo hlavy všetkých a keď prišla pani kňažná i s komtessou, aby sa podívala na zábavu a chasa prevádzala národné tance, dosiahla radosť najvyššieho stupňa, prestala všetka hanblivosť, čiapky, klobúky letely do povetria, kričal každý: „Nech Pán Boh živí našu pani kňažnu na dlhé roky!“ pilo a pilo sa na jej zdravie do nekonečna. Kňažná a komtessa tešily sa tomu, prehovorily s jedným a druhou niekoľko slov; komtessa priala Kristinke, keď jej táto ruku bozkala, šťastie k sňatku, oslovila pána mlynára a horára, dôverne sa obrátila k babičke, nad čím pani správcová od zlosti ožlkla i s dcérou, lebo obe nemohly vystáť babičku, ktorá im všetky ich zámysly prekazila. Keď ale pri stole sediaci tatíčkovia, ktorí mali už veľmi ťažké hlavy, začali nadávať najviac pisárom a správcovi, a keď jeden chytil holbu s tým úmyslom, že pripije pani kňažnej, a keď mu Tomáš bránil, tomuto začal nadávať, pani kňažnej a komtessy už tam nebolo.

O niekoľko dní po obžinkách odcestovala pani s komtessou do Talianska; pred svojim odchodom odovzdala komtessa babičke krásne granáty pre Kristlu k svadbe.

Babička bola spokojná, všetko podarilo sa jej podľa jej úmyslu. Ešte jedna starosť ju znepokojovala a to bol list dcére Johanke. Terezka by to bola tiež vybavila, ale by to nebolo bývalo tak, ako to chcela babička. A preto zavolala jedného dňa Barunku do svojej izbičky, zatvorila dvere, ukázala na stôl, kde bol prichystaný hárok papieru, černidlo a pero a povedala: „Posaď sa, Barunka, budeš písať tetke Johanke.“ Barunka sa posadila, babička ku nej, tak aby videla na papier a začala diktovať: „Pochválen buď Ježiš Kristus!“

„Ale, babička,“ nadhodila Barunka, „to sa tak list nezačína, to sa musí na vrch napísať: „Milá Johanka!“

„Nič to, dievčička, tvoj prastarý otec, aj tvoj starý otec tak písavali a ja som svojim deťom ináč nepísala. Keď prídeš k dakomu do dverí, tak daj najsamprv pozdravenie. Tak len začni: Pochválen buď Ježiš Kristus! Nastokrát ťa pozdravujem a bozkávam, milá dcéra Johanka a na vedomie ti dávam, že som chvála Pánu Bohu zdravá. Trochu ma síce kašel morí, ale to je nie div, veď pomaly budem počítať veku môjho osem krížikov. Je to pekný vek, milá dcéra, a je zač Pánu Bohu ďakovať, keď ho kto v takom zdraví dožije ako ja; počujem dobre, vidím a mohla by som si aj poobšívať, keby mi to Barunka neurobila. Na nohy som tiež dosť čerstvá. Úfam sa, že i teba tento môj list najde pri dobrom zdraví, tiež tak i Dorotku. Ako som z tvojho listu vyrozumela, je strýko chorý; ľúto mi ho, ale sa úfam, že to nebude dlho trvať. On často chorľavel a tak sa vraví: „časté stonky neprivádzajú zvonky.“ — Medzi iným mi píšeš, že sa budeš vydávať a žiadaš moje svolenie. Milá dcérka, čo môžem povedať, keď si už podľa srdca svojho zvolila, nič inšie, len aby ti Pán Boh dal šťastia a požehnal vás oboch, aby ste ku cti a chvále Božej živí boli a svetu k prospechu žili. Prečo by som ti bránila, keď je tvoj Juraj poriadny človek a ty ho rada vidíš; nebudem s ním žiť ja, ale ty. Myslela som si, pravda, že si aspoň ty vyvolíš Čecha, svoj k svojmu sa najlepšie hodí, ale nebol ti súdený, nevyčítam ti to. Sme všetci deti jedného otca, jedna matka nás živí a tak máme sa milovať, čo by sme ani neboli krajanmi. Pozdrav si svojho Jurka a ak vám Pán Boh dá zdravia, až si domácnosť usporiadate — a nič vám prekážať nebude, príďte nás pozreť. Deti sa tiež tešia na tetku. Daj vám Pán Boh zdravia všetkým a Božieho požehnania. S Pánom Bohom!“

Ešte raz musela Barunka babičke list prečítať, potom ho spolu složily, zapečatily a babička si ho schovala do priečinka dovtedy, kým nepôjde do kostola; potom že si ho sama na poštu odnesie.

Niekoľko dní pred svätou Katarínou k večeru schodila sa do hostinca mladá čeľaď, dievčatá a chlapci. Celé stavänie zvonka i zdnuká sa len ligotalo; okolo dverí vence z chvojiny, za každým obrázkom zelený konárik, záclonky na oknách ako sneh a podlaha ako krieda. Dlhý lipový stôl bol pokrytý bielym obrusom, na ňom bolo plno rozmarínu, bielych a červených stužiek, okolo neho plno družičiek, ako by nasadil ruží a karafiatov. Sišly sa, aby vily venčeky Kristinke, mladej neveste, ktorá sedela za vrch stolom v kútiku medzi svojimi družičkami, najpeknejšia od všetkých. Bola oslobodená od všetkých domácich povinností, bola daná pod poručenstvo pytača a starejšej, ktoré čestné úrady sverené boly jeden vodcovi pútnikov Martincovi a druhý babičke. Babička, ačkoľvek sa podobným verejným úkolom vyhýbala, tento raz nemohla to Kristinke odoprieť. Pani matka z mlyna prevzala povinnosti chorej matky, ktorej choré nohy vypovedaly službu; jej ku pomoci a k posluhe bola určená Kudrnová a jej dcéra Cilka. Babička sedela medzi družičkami a čo aj nemala čo viť a viazať, predsa jej pomoc a rada bola i tu potrebná. Mladá nevesta uvazovala stužku na rozmarínový prútik pre družbu — a druhý pre pytača. Mladšia družička mala na starosti venček pre mladú nevestu, staršia pre mladého zaťa, ostatné družičky každá pre svojho družbu. Zvyšný rozmarín upotrebil sa na pierka pre hostí, ktoré viazaly sa tiež červenými a bielymi stužkami, ba i pre kone, ktoré mladú nevestu viezť maly, chystaly sa pierka na ozdobenie hláv a koňských postrojov.

Kristinkine oči žiarily láskou a radosťou, kedykoľvek zaletel ich pohľad k statnému Mílovi; on, ako mladý zať držal sa medzi mládencami a prechodil s nimi okolo dievčeniec. Všetci mládenci mali viac slobody ako on, jedenkaždý sa mohol slobodne so svojou milou poshovárať, len on musel zďaleka pozerať na svoju a nemohol k nej slovo — dve povedať. Mladú nevestu obsluhoval družba a mladý zať musel byť v blízkosti staršej družičky. Všetkým bolo dovolené, aby boli veselými, mohli spievať, žarty vystrájať, čoho sa predovšetkým požadovalo od pytača. Len tí najhlavnejší nesmeli ukázať, akí sú šťastní; preto sedela Kristinka zamlklá a oči upierala na stôl, na ktorom roztrúsené boly ešte rozmarínové pierečká. Keď dievčatá vily venčeky a pri tom si spievaly:

„Kde’s, holubička, lietala, ach, lietala, že’s biele pierečko zmáchala, ach, zmáchala —“

tu si prikryla tvár bielou zásterkou a pustila sa do plaču.

Mladý zať sa na ňu smutne obzrel a opýtal sa pytača: „Prečo tak plače?“

„To vieš, braček,“ odpovedal mu tázaný vesele, „radosť a žalosť spia v jednom lôžku, preto často jedno druhé budí. Len ju nechaj, dnes plač, zajtra radosť.“

Po tejto úvodnej piesni nasledovala pieseň za piesňou, smiešne i vážne jedna za druhou; spievala sa chvála mladosti, krásy a lásky, chvála slobodného stavu junáckeho, konečne ale predsa mládenci a panny začali prespevovať, aký krásny je stav manželský, keď sa dvaja milujú, ako tie hrdličky, keď svorne žijú, ako zrnká v jednom klásku. Do ich chválospevu sa im miešal posmešný hlas pytačov.

Keď začali o manželskej svornosti, tu nato ešte si rozkázal solo sám pre seba, lebo že im on zaspieva cele novú. „Odo mňa samého na svetlo vydanú, po tme vytlačenú,“ dodal.

„Teda kikiríkajte!“ kričali chlapci, „počujeme, čo viete!“

Pytač sa postavil do prostriedku izby, spustil posmešným hlasom, ktorý mu bol pri svadbe taký prirodzený, ako počas púti vážny:

„Ó anjelská radosť, Nieto nad manželskú svornosť! Poviem jej: Uvar hrach, Uvarí krúpy; Poviem jej o mäse, Uvarí z múky. Ó anjelská radosť, Nieto nad manželskú svornosť!“

„Za tú pesničku spolu i so spevákom nedáme ani deravý halier!“ volaly dievčatá a hneď začaly samé spievať, aby prekazily chlapcom radosť, ktorí si žiadali, aby pytač pokračoval. Pri ustavičnom speve a žartovaní, boly kytice a vence hotové, dievčatá vstaly od stola, pochytaly sa za ruky a točiac sa v kole spievaly:

„Už je to urobené, Už je to hotové, Koláče sú napečené, Vence sú uvité.“

A v tom sa už do dverí prihnala aj pani matka mlynárka, za ňou ženská čeliadka, všetky maly plné ruky jedenia. Pán otec a družba prinášali pivo. Sadlo sa zase ku stolu, na ktorom v okamihu bolo miesto rozmarínu plno varených a pečených pokrmov. Mládenci sedeli vedľa družíc, mladý zať medzi staršou družicou a starosvatkou, mladá nevesta medzi družbom a druhou družicou, ktorá jej i jedlo predkladala, i krájala, ako prvý družba mladému zaťovi. Pytač ustavične stôl obskakoval, dal sa kŕmiť od družíc, prijal i keď ho hrešily, ony ale musely tiež prijať od neho každý žart, čoby bol i hrubší býval. Konečne, keď sa všetky misky odprataly so stola, priniesol pytač tri misy na stôl, ako dar mladej neveste od neho podaný. V prvej bola pšenica, ktorú jej podával a prial aby bola „úrodná“, v druhej bolo trochu popola pomiešaného s prosom, ktorý mala vyberať, aby sa cvičila v „trpezlivosti“, a tretia bola misa „tajná“, celá zakrytá. Mladá nevesta, rozumie sa, nemala byť zvedavá, mala misu prijať a nedívať sa do nej, ale ktorá by to bola vydržala, Kristinke to tiež nedalo pokoja; poľahúčky, keď ju nikto nepozoroval, odkryla rožtek bieleho ručníka, ktorým bola misa prikrytá — a frrnk — vyletel odtiaľ vrabec a rovno do povaly.

„Vidíš, milá panna nevesta,“ povedala babička a klepla jej na rameno, „tak je to s tou zvedavosťou. Človek by radšej zomrel, ako by nezkúmal, čo je pred nim zakryté a keď pod rúšku nahliadne, vidí, že nechytil nič.“

Pozde do noci bola mládež pohromade, lebo sa po večeri ešte tancovalo. Mladý zať s družbom odprevadili starosvatku domov a pri rozchode pripomneli, že sa včas ráno zase dostavia.

Ráno boli obyvatelia dolinky a Žernova zavčasu na nohách. Jedna čiastka išla do kostola, iní len ku stolu a k tancu a ktorí nešli, nemohli predsa odolať zvedavosti, aby sa nepodívali na svadbu, o ktorej sa už niekoľko týždňov hovorilo, že aká bude hlučná, a že sa mladá nevesta povezie na panskom koči, na panských koňoch do kostola, že bude mať drahé granáty na hrdle, vyšívanú bielu zásteru, kabátik z ružovej dykyty, sukňu farby oblakovej, to všetko vedeli už na Žernove, možno, že ešte skorej, kým mladá nevesta o tom ani nepomyslela. Oni vedeli všetko dopodrobna, koľko a aké jedlá prídu na stôl, akým poriadkom ich budú nosiť, koľko košiel, koľko perín, aké náradie dostane nevesta venom, všetko vedeli, ako by im to bola napísala. Na takú hlučnú svadbu a neísť sa podívať — a nevidieť ako mladej neveste veniec sluší, či mnoho sĺz vyleje, ako sú hostia ustrojení, to by si nikto neodpustil.

Veď je to kus deja v historii tohoto zákutia, to zavdalo látky k rozprávkam najmenej na pol roka; ako by sa to mohlo zameškať?

Keď Proškovci a horárovci, ktorí sa na Starom bielidle stavili, k hostíncu prišli, museli si na dvore pomedzi stojaci ľud cestu kliesniť. V hostínci boli už hostia z nevestinej strany shromaždení; pán otec bol vyfintený, čižmičky sa mu svietily ako zrkadlo a v ruke mal striebornú piksľu. Bol mladej neveste starejší. Pani matka bola v hodvábe, pod briadkou belely sa jej drobné perličky, na hlave trblietal sa jej zlatý čepiec. I babička mala svoje sviatočné šaty na sebe a na hlave sviatočný čepec s bielou holubičkou. Družičky, družbovia, tlampač (pytač), neboli v hostínci, tí šli pre mladého zaťa na Žernov, a nevesty tiež nebolo v izbe, tá bola ukrytá v komore.

Odrazu bolo počuť na dvore krik: „Už idú, už idú!“ a od mlyna zaznievaly tóny klarinetu, flaut a huslí. Priviedli mladého zaťa. Medzi divákmi nastal šepot. „Hľaďte, hľaďte!“ strkal jeden druhého. „Mílová Tera je mladšou družičkou, Tichánkovie je prvou. Nuž, to je pravda, keby Tomšová bola slobodnou, nebola by druhá bývala družicou, len ona!“

„Tomáš je mladému zaťovi svedok.“

„A kde je Tomšová, nevidno jej.“

„Pomáha mladuche pri obliekaní. Do kostola nepôjde, lebo čakajú každú chvíľu,“ sdeľovaly si ženy jedna druhej.

„No, môže mladá nevesta chystať hneď do krstu, veď i tak nebude iná kmotrou, ony sú nerozdielna ruka.“

„To je istá vec.“

„Hľa, hľa rychtár ide tiež; to je ale divná vec, že ho Mílovci pozvali, veď len on bol príčinou, že ho odviedli,“ čudovali sa ľudia.

„Čože rychtár, rychtár je nie taký zlý človek; Lucka ho navádzala, pán správca prisoľoval, tak nebol div. Ale dobre spravil Jakub; takto ho najlepšie potrestal keď mu zlým neplatí, ale Lucka, tá pukne od zlosti.“

„Ale, veď má po pytačkách,“ ozval sa iný hlas.

„Akože by to bolo? Veď som ja o tom nepočula!“ ozvala sa zase iná.

„Predvčerom s Jozefom Nývltovie.“

„Veď už dávno za ňou chodí.“

„To sa vie, len že ho nechcela skorej, dokiaľ si myslela, že dostane Jakuba.“

„Ale je to chlapák, ten mladý zať, sakulajda, milo je na neho sa podívať.“

„A krásny ručník mu dala tá mladá nevesta, to je pravda, iste aspoň desiatka naň praskla,“ usúdily ženské.

Také a podobné hlasy sa ozývaly na dvore, keď mladý zať prichodil ku prahu, kde ho svadobný otec s plnou sklenicou vítal. Keď si mladý zať svoju mladú nevestu v komore našiel, kde plakať musela, predstúpili pred rodičov, pytač v ich mene držal dlhú reč, tiež poďakovanie za výchovu a prosbu o požehnanie. Všetko to plakalo. Keď snúbenci dostali požehnanie, vzal družba mladú nevestu za ruku, mladšiu družičku za druhú, mladý zať staršiu družičku, svedkovia pripojili sa ku starejšej, družice k mládencom a tak pár za párom, len pytač vopred sám a sám, vystúpili pred stavänie k vozom a kočom, ktoré na nich čakaly. Družice točily šatkami, spievaly, chlapci im prizvukovali, len mladá nevesta tíško plakala, chvíľkami ale obzerala sa za seba, kde v druhom voze sedel Míla so starosvatkou a so svedkami. Diváci sa rozbehli a izba ostala na chvíľku prázdna, len stará, chorá matka sedela pri obloku, dívala sa za odchádzajúcimi, modlila sa za svoje dieťa, ktoré už viac rokov jej miesto zastávalo a so svätou trpezlivosťou znášalo jej mrzuté vrtochy a rozmary, ktoré pričítala len matkinej nepremožiteľnej a dlhotrvajúcej chorobe. Avšak izba skoro oživla: zjavily sa kuchárky i kuchtičky, stoly začaly sa sostrkovať a prikrývať. Medzi tými, ktorým táto dôležitá práca sverená bola, prvá bola mladá Tomšová. Prijala starosť nahradiť domácu gazdinu mileráda na seba, ako to pani mlynárka pri chystaní venčekov bola urobila. Keď sa svadobníci z kostola vrátili, privítal ich hospodár zase s plným pohárom. Mladá nevesta sa preobliekla do iných šiat a sadlo sa ku stolu. Na prvom mieste sedel mladý zať, pri ňom mladá nevesta, družba staral sa o družice, ktoré mu chystaly na svojich tanieroch výsluhu, okrem toho mu predkladaly najlepšie kúsky. Pytač mu beztak vyhodil na oči, že sa má ako „Pán Boh v raji“. Babička bola tiež veselá a nejedným slovom odsekla pytačovi, ktorý na všetky strany uši nastavoval, všade sa plietol a všade svojou veľkou hranatou postavou zavadzal. — Doma by bola babička nepripustila, aby sa zrnko hrachu na zem hodilo, ale keď hostia začali hádzať pšenicou a hrachom, sama vzala za hrsť pšenice a hodila na mladoženicha so slovami: „Aby ich Pán Boh tak obsypal Božím požehnaním.“ — A ten hrach a tá pšenica nebola rozšľapaná, babička videla dobre, ako krotké holuby slietly dvermi do izby a popod stoly si pohodené zrnká vyzobávajú.

Bolo po obede, nejedna hlava ťažká od pitia kľuckala so strany na stranu, každý mal pred sebou veľkú výslužku vyrovnanú a kto by si ju nebol urobil, zaiste by mu ju bola Tomšová vyrovnala, veď by sa to hanbe rovnalo, aby dakto odišiel zo svadby bez výsluhy. Veď bolo všetkého dosť a každý, kto šiel popri hostínci, dostal jesť a piť, všetky tie deti, čo prišly na „čumendu“, niesly plné zásterky a vrecká pečiva domov. Po obede sa dávaly mladej neveste dary „na kolísku“ — a ona sa až ľakala, keď jej i krížové toliare do zásterky padaly. Mládencom zase, keď priniesli na misách vodu a biele ručníky, aby si dievčatá ruky umyly, hodila každá družička do vody peniaz. Rozumie sa, že sa ani jedna nechcela dať zahanbiť, preto sa vo vode ligotalo len samé striebro. To zase chlapci na druhý deň s dievčenci pretancovali a prepili.

Na to sa šla mladá nevesta zase preobliecť do iných šiat — a tak i družice, lebo mal nastať tanec. Babička použila toho času a odviedla si domov deti, ktoré hodovaly v Kristinkinej izbičke; ona sama sa musela ku svadobníkom vrátiť, lebo pozdejšie, v noci nastalo „čepčenie“ a pri tom ona bola potrebná. Vzala hneď z domu i čepec, ktorý s dcérou Terezkou spoločne pre Kristinku kúpily, ako to povinnosť starejšej so sebou donáša. Keď sa už všetci dosť vytancovali a družice, i mladá nevesta sotva vydychovaly — lebo „mladú“ musel každý vykrútiť, čoby sa bol len jedinký raz zvrtol, pokývla babička ženám, že je po polnoci, že mladá nevesta patrí „ženám“. Začaly sa trochu hádať, trochu naťahovať o ňu, mladý zať a družba stavali sa na odpor, nechceli pripustiť, aby mladuchu zbavili krásneho venca, ale to neosožilo, ženy si ju vydobyly a odviedly do izbičky. Dievčatá za dvermi spievaly smutným hlasom, aby si nenechala brať vienok zelený; ak si ho raz nechá sosňať, že sa viacej s ním nesíde.

Ale darmo. Už sedela nevesta na stoličke, už jej Tomšová rozpletala vrkoče, už ležala kvetinová koruna aj zelený venček na stole a babička chystala čepec s partami. Plakala mladá nevesta; ale bolo už darmo. Ženy spievaly, výskaly, len babička ostala vážna a chvíľkami preletel jej miernou tvárou blažený úsmev, oči jej zvlhly, spomnela si na dcéru Johanku, ktorá snáď práve tiež slávila svoju svadbu.

Mladá nevesta mala čepček na hlave, pristal jej výborne, pani mlynárka tvrdila, že vyzerá v ňom ako „míšanské jabĺčko“.

„A teraz pôjdeme k mladému zaťovi; ktorá z vás ho pôjde pohnevať?“ opýtala sa babička.

„Tá najstaršia,“ rozhodla pani matka.

„Počkajte, ja mu jednu privediem,“ rýchle sa ozvala Tomšová, vybehla von a priviedla mu starú práčku, ktorá v kuchyni umývala. Prehodily jej bielu plachietku na hlavu, starosvatka ju vzala pod pazuchu a viedla k ženíchovi, „aby si ju kúpil“. Ženích ju obchodil, prezeral tak dlho, až sa mu pošťastilo zodvihnúť plachietku, videl starú, smraštenú tvár, všetku zapopolenú. Bolo smiechu dosť; ženích sa takej mladuchy nechcel priznať; starosvatka sa teda pobrala s ňou zo dvier. Priviedla mu druhú. Tá pozdávala sa i ženíchovi i pytačovi „onakvejšou“, už ju chceli kúpiť, tu ale pytač rozhodne sa ozval: „Eh čo, ktože bude kupovať zajaca vo vreci?“ zodvihol plachietku — a ukázala sa im tučná tvár pani mlynárkina, ktorej čierne očká sa na pytača potuteľne smialy.

„Kupte ju, kupte, dám vám ju lacno,“ škľabil sa pán otec a točil piksľu v prstoch, ale zvoľna; alebo mu bola ťažká, alebo mal neohebné ruky.

„Ale mlčte, pán tata,“ smiala sa oberučná pani matka, „dnes by ste predali, zajtra by ste rád kúpili. Kto haní, rád má.“

Do tretice všetkého dobrého. Tá tretia bola štíhla vysoká postava mladej nevesty. Pytač dával za ňu starý „dantes“, ale ženích hneď sypal striebro a dostal ju. Ženy prihrnúly sa do izby, zatiahly kolo, ženícha vzaly medzi seba a vesele začaly spievať: „Už je to urobené, už je to hotové, nevesta je očepená, koláče sú zjedené,“ atď. Kristla patrila ženám. Peniaze, ktoré mladý zať za ňu dal, ženy prehodovaly na druhý deň pred poludním, keď sa ku „stlaní postele“ sišly, pri čom, rozumie sa, bolo zase mnoho spevu a žartov. Pytač povedal že „poriadna svadba má do týždňa trvať“ — a ono to obyčajne pri každej hlučnej svadbe tak bolo. Vitie venčekov pred svadbou, svadba, stlanie postele, priateľský obed u nevesty, druhý zase u ženícha, prepíjanie venčeka — a tak sa pomaly minul i týždeň, kým prišli mladí manželia k oddychu, aby mohli povedať: „Konečne sme sami.“

O niekoľko týždňov po Kristinkinej svadbe, dostala pani Prošková list z Talianska od komornej, v ktorom jej sdelila, že komtessa Hortensia bude sláviť svoj sňatok s mladým maliarom, jej niekdajším učiteľom, že je veľmi blažená, že je krásna ako ruža a pani kňažná že je nad ňou celá vytešená.

Keď babička počula túto radostnú novinu, prikývala hlavou a poznamenala: „Chvála Pánu Bohu, všetko sa to dobre usporiadalo!“

*

Cieľ tohoto spisku je nie opisovať život mládeže, ktorá okolo babičky žila, ani ten, aby som nudila čitateľa vodením ho od horárni ku mlynu a zase nazpäť malou dolinkou, v ktorej panoval život vždy rovnaký. Mladí dorastali a doriastli; niektorí ostali doma, vydaly sa, oženili a starší im ustúpili miesta, tak ako na dube starý list opadáva, keď vyráža mladý. Niektorí opustili tichú dolinku, hľadali šťastie svoje inde, tak ako semienka od vetra zaviaté, vodou ďaleko odnesené, aby na iných poliach, brehoch svoje korienky založily.

Babička neopustila malú dolinku, kde našla druhý domov. Pokojným duchom hľadela na to, ako to všetko okolo nej rastie a kvitne, radovala sa zo šťastia svojho bližného, tešila zarmútených, pomáhala komu pomôcť bolo možné a keď ju vnúčatá jedno po druhom opúšťaly, ako keď odchované lastovičky uletajú zpod strechy, vyprevádzala ich zaslzenými očami a tešila sa pri tom: „Azda sa ešte uvidíme.“ A uvideli sa. S roka na rok prichodili deti domov, aby navštívili svojich a tu babička stará radostným pohľadom svojich láskavých očí hľadela na mladých junošov, keď rozkladali pred ňou obrazy sveta, prisviedčala ich plánom, ktoré maľoval ohnivý duch mladosti, ktoré pred ňou netajili a oni, keď aj nie vždy zachovali sa podľa jej rady a naučení, predsa vďačne ju poslúchali a ctili babičkino slovo i názor na život. Dospievajúce dievčatá sverovaly babičke svoje tajnosti, svoje tajné sny a vzdychy, lebo vedely, že u nej najdú porozumenie a vrelé slovo. Tak i Mančinka z mlyna hľadala u babičky útočište, keď jej pán otec bránil milovať chudobného, ale poriadneho tovaryša. Babička vedela zručne nasadiť pána otcovu „hlavu na pravý toporec“, ako sa on sám vyjadril a keď po rokoch poznal, že aká šťastná bola dcérina voľba a že pod správou milovaného zaťa rozkvitalo ich remeslo a živnosť, vďačným srdcom spomínal babičku: „Babička mala pravdu, za chudobným chodí sám Pán Boh s pokladničkou.“ I deti známych mladých žien milovala babička, akoby boly jej vlastné vnúčatká — a ony ju tiež ináč nevolaly, ako babičkou. A keď dva roky po svadbe Kristinkinej vrátila sa pani kňažná zase na svoje panstvo, dala babičku zavolať k sebe — a s plačom ukázala jej krásneho chlapčeka, pamiatku po komtesse, ktorá po roku svojho manželstva zomrela, zanechala zarmútenému manželovi a kňažne to malinké decko. Babička vzala na ruky to panské dieťa, z jej očí padly dve slzy na hodvábnu prikrývku a potom riekla svojim miernym hlasom: „Neplačme, dožičme jej nebo: pre ňu svet nebol, preto si ju Pán Boh k sebe vzal. Toho má Boh zvláštne rád, koho vezme k sebe vtedy, keď je najšťastnejší.“

Ľudia ani nebadali, ako babička stárne a slabne, ale ona sama to cítila. Často povedala Adelke, z ktorej sa stalo pekné dievča, keď videla v sade starú jabloň, ktorá s roka na rok viacej schla a sporejšie sa odievala zeleňou: „My sme si rovné, akiste pôjdeme zároveň spať.“ A jednej jari zazelenaly sa všetky stromy v sade, len stará jabloň smutne stála, suchá, bez listu. Museli ju vykopať a spáliť. Babička v tú samú jar veľmi kašľala, nemohla už ísť do mestečka do božieho kostolička, ako hovorievala. Ruky jej čím ďalej tým viacej schly, hlava bola ako sneh, hlas slabší a slabší.

Jedného dňa rozoslala pani Terezka listy na všetky strany, aby sa deti sišly. Babička obľahla, nemohla už vretienko udržať. Z horárni, z mlyna, z hostínca i zo Žernova chodili viacrazy cez deň spytovať sa, ako je babičke; nebolo jej lepšie. Adelka sa s ňou modlievala; musela jej rozprávať každé ráno a každý večer, ako je v sade, v záhrade, čo robí drôbež a čo Stračka, ďalej musela babičke rátať, o koľko dní by mal prísť pán Beyer. „Azda príde s ním i Janko,“ hovorila pritom. Pamäť ju opúšťala. Často volala namiesto Adelky Barunku a keď jej Adelka pripomnela, že je Barunka nie doma, rozpamätala sa a vzdychla: „Veru je nie, tú ja už neuvidím. Len či je šťastná?“ Ale i tých sa babička dočkala.

Prišiel pán Prošek a s ním aj študent Vilko, i dcéra Johanka; prišiel syn Gašpar a z Krkonošských hôr priviedol starý pán Beyer statného mládenca Jána. Prišiel aj Orlík z lesníckej školy, kde ho poslala pani kňažná, keď poznala v ňom znamenité vlohy pre lesníctvo. I toho počítala medzi svojich vnukov, veď poznala zmáhajúcu sa lásku medzi ním a Adelkou a ušľachtilosť jeho smýšľania i konania.

Všetci sa sišli okolo babičkinho lôžka, ale najprvšia z nich bola Barunka; tá prišla zároveň so slávikom; on sa usadil vo svojom hniezdočku blízko babičkinho okna. Barunka sa ubytovala v babičkinej izbe, kde dakedy stávala jej postielka, kde spolu načúvaly milostným spevom blízkeho speváčika, kde ju babička vstávajúc líhajúc prežehnávala. Boly zase spolu, tie samé tóny zavznievaly k ním, boly to tie isté hviezdičky, na ktoré sa predtým dívaly, tie isté ruky spočívaly na Barunkinej hlave, bola to tá istá hlava — ale iné myšlienky rojily sa v nej a tie slzy boly inými citmi vyronené, ktoré videla babička tiecť po tvári svojej milovanej vnučky, ako tie slzičky, ktoré s milým úsmevom sotierala dakedy s ružových líčok, vtedy, keď ešte malé dievčatko v malej postielke spávalo. Tie slzy len zrosily, ale nezkalily oči.

Babička dobre cítila, že jej života ubýva, preto si ako dobrá gazdiná všetko do poriadku doviedla. Najskorej smierila sa s Pánom Bohom a s ľuďmi. Potom rozdelila svoj skromný majetoček. Každý dostal pamiatku. Pre každého, kto k nej prišiel, mala dobré slovo, každého, kto ju opúšťal sprevádzal jej zrak, a keď i pani kňažná s Hortensiiným synom boli u nej a odchádzali, dívala sa dlho za nimi; ona vedela, že sa s nimi na tomto svete už nesíde. I tú nemú tvár, mačky a psov k sebe zavolala, pohladila ich a dovolila, aby jej Sultán ruku lízal. „Pozrite,“ povedala Adelke a slúžkam, „každé zviera, keď ho má človek rád, je vďačné.“ Voršu ale zavolala k sebe a prikazovala jej: „Keď zomriem, Voršulka, — viem, že to už nebude so mnou dlho trvať, lebo sa mi tej noci prisnilo, že môj Juraj prišiel po mňa, — keď umriem, nezabudni sdeliť to včeličkám, aby vám nepomrely. Ostatní by možno zabudli na to.“ Babička vedela, že Vorša to urobí, lebo verila, na čo druhí neverili a preto by i ľahko zabudli urobiť to zavčasu, i vtedy, keby chceli babičke po vôli urobiť.

Bolo to druhý deň k večeru po návrate detí, keď babička tíško skonávala. Barunka jej predriekala modlitbu umierajúcich, babička modlila sa s ňou, keď odrazu jej ústa sa nehýbaly, oči ostaly opreté na krucifix, ktorý visel nad jej posteľou, dýchanie sa zatajilo. — Plamienok jej života zhasol, ako zhasína pomaly dohorievajúci kahanec, v ktorom je všetko palivo ztrávené.

Barunka jej zatlačila oči, mladá Mílová otvorila oblok „aby duša mala voľnosť k odleteniu“. Vorša nemeškala medzi plačúcimi, ponáhľala sa k úlu, ktorý pán otec babičke pred niekoľkými rokmi postavil, zaklepala naň, volala trirazy: „Včeličky, včeličky, babička nám umrela.“ Len potom si sadla na lavičku pod orgován a pustila sa do plaču. Pán horár kráčal k Žernovu, aby dal zvoniť umieračkom; sám sa k tej službe ponúkol. Bolo mu smutno v dome, musel ísť von, aby sa vyplakal. „Bolo mi clivo za Viktorkou, akože zabudnem na babičku!“ hovoril si cestou. Keď zavznel umieraček, hlásajúc všetkým ľuďom, že niet viacej babičky, zaplakala celá dolinôčka.

Tretí deň ráno, keď sa pohrebný sprievod, záležajúci z veľkého húfu ľudu, lebo každý kto znal babičku chcel ju odprevadiť ku hrobu, poberal okolo zámku, rozhrnula biela ruka ťažké záclony na obloku a medzi nimi objavila sa pani kňažná. Kým len bolo vidieť sprievod, tak dlho jej smutný zrak ho sprevádzal, potom pani kňažná spustila záclonu a s hlbokým vzdychnutím zašepkala:

„Šťastná to žena!“

Čapek Karel

Štúr Ľudovít

19. storočie a maďarizmus

Ospravedlňujúci spis
Ľudovíta Štúra

Nie je nikomu neznámou vecou, akú dôležitosť pripisujú všetci ľudia 19. storočiu. Áno, toto 19. storočie sa vysoko vyzdvihuje a preukazuje sa mu taká pozornosť, akej sa nedostalo ešte žiadnej dobe. V mnohých, ba skoro všetkých sociálnych a politických otázkach sa tak apeluje na 19. storočie, a to ešte častejšie ako kedysi na orákulum v Dodone v gréckom svete, takže sa prijíma toto odvolávanie sa na storočie ako jedine rozhodujúce, s vynechaním všetkých ostatných dôvodov a dôkazov. Preto sa hľadí na ducha toho storočia ako na vysokú autoritu, proti ktorej sa prehrešiť bolo by neslušné a nehodné, ba dokonca trestné. U všetkých národov Európy, tak západných, ako aj východných, zaznieva volanie na chválu storočia a všetky tie hlasy národov spojujú sa v jednom chóre, aby ospievali a oslávili: nože, teraz! Čo je teda 19. storočie, čo je jeho vysokozvelebovaný duch, čo je jeho význam?

Rozlišovací charakter tohto storočia, podľa ktorého mu prislúcha nárok na takú vysokú autoritu, hľadajú vo vysokom stupni vzdelania, ku ktorému sa ľudstvo po prejdení tak mnohých stáročí vyšvihlo v terajšom storočí. Je to iste vzdelanie, ktorému prislúcha najhlbšie uznanie a autorita, lenže predstavy, ktoré majú ľudia o vzdelaní a pojmy, ktoré sa s ním spojujú, sú častejšie také neurčité, vágne, ba niekedy celkom prevrátené, takže sa len čírym predikátom, ktorý sa udeľuje nášmu storočiu, totiž pokiaľ ide o vzdelanie, ešte nijako nemôže nášmu storočiu dávať také vysoké miesto, ako sa obvykle dáva. Ak má dostať za podiel túto česť, ktorá sa mu preukazuje stavaním ho tak vysoko, čo sme už pripomenuli, a ak si ju má storočie zaslúžiť vysokým stupňom vzdelania, ktoré sa v ňom nachádza, musí byť to vzdelanie nevyhnutne skutočné a nielen formálne, nie bezcenná pozlátka alebo dokonca nepodarok, pri ktorom sa prichádza len k zdaniu a sama podstata zostáva nepovšimnutá. Z toho vidieť, že prv než vynesieme svoj úsudok a budeme súhlasiť s pochvalou storočia, musíme určiť, čo je skutočné vzdelanie, ktoré mu pravdaže dá nárok na spomenuté vysoké miesto, vágne predstavy o ňom musíme premeniť na pevnejšie ohraničené a falošné predstavy oddeliť.

Pod vzdelaním sa vôbec rozumie schopnosť najrozmanitejší obsah subsumovať pod všeobecné predstavy, ako aj opačne, vedieť ich aplikovať na najrozličnejšie veci. Keďže pri tomto vzdelaní nejde o podstatu vecí, ale o predstavy, ktoré tvoria ideálnu formu vecí, toto vzdelanie sa oprávnene nazve len formálnym. Treba uznať, že je ono v našom storočí veľmi rozšírené, denne sa viac a viac šíri, a tým naše storočie všetky predchádzajúce ďaleko prekonáva. No všetko toto vzdelanie je vôbec len nevyhnutnou podmienkou pre to vyššie, ktoré sa už viac neuspokojuje s jednoduchými predstavami. Veľmi mnohí berú vzdelanie v tomto zmysle, a tú vysokú česť, ktorá sa preukazuje nášmu storočiu, požadujú preň. Ak sa mu však má dať toto vysoké postavenie len preto, že obsahuje sumu tohto vzdelania, potom naše storočie nijako si nemôže nárokovať túto chválu, lebo skutočné vzdelanie sa tým ešte nedosahuje; veď aj predošlé storočia stáli vysoko na tomto stupni vzdelania. Potom sa za vzdelanie vôbec vydáva spoločenské vzdelanie, ktoré zotiera všetky zvláštnosti, nalepené na jednotlivých ľuďoch, a radí ich k sebe všeobecnými predstavami a s nedbaním na ich zvláštnosti. Podľa toho sa odmeriava tak pokrok každého indivídua, ako aj celých národov. Toto vzdelanie je závažné, pretože obsahuje reflex pravého vzdelania. Túto jeho závažnosť vidieť aj podľa toho, že Francúzi napríklad odmeriavajú vzdelanie niektorého národa najmä podľa spôsobu, akým sa u toho národa zachádza s cudzincami a so ženami. No jednako je to len jedna strana a len jeden odraz toho vzdelania, ktoré my pokladáme za pravé, a tento odraz veľmi často môže byť pochmúrny, ba mnohoráz spoločenstvo v živote sa zdá byť len výsledkom drezúry. Čím viac a viac napredovali stáročia a čím viac sa ľudia na svojej púti prepracúvali ku skutočnému vzdelaniu, tým väčšiu pôdu si vymáhalo spoločenské vzdelanie, a to tak v lone jednotlivých národov, ako aj vo vzájomných vzťahoch národov, a naše storočie nesporne prevyšuje vo veľkosti tohto rozsahu všetky predchádzajúce. No to ešte jednako nijakým činom neoprávňuje vyzdvihovať 19. storočie ako najvznešenejší, všetky predchádzajúce doby ožarujúci čas. Veď spoločenské vzdelanie je len jedným z reflexov samej podstaty a v dôsledku toho nemôže obsiahnuť jeho totalitu. Je teda to vzdelanie, ktoré sa nazýva osvietenstvom, skvelou zástavou, pod ktorou stáť postačuje za najväčšiu blaženosť a oprávňuje hlasy národov na jeho vychvaľovanie? S tým takzvaným osvietenstvom sa zachádzalo ako s najvzácnejším šperkom, a pokladali ho za najcennejšiu vymoženosť, získanú v stáročných bojoch. Pri pozorovaní ho v pravom svetle však nemožno to takzvané osvietenstvo uznať za nič iné ako za nepodarenca, ktorý pri všetkej svojej prázdnote sa vysoko nafukoval a dvíhal najosobovačnejšie a najneslušnejšie nároky na svoju domnelú hodnotu. Lebo veď čo urobilo toto takzvané osvietenstvo, ktoré mnohí ešte aj dnes vysoko velebia? O najhlbšom, ba najsvätejšom obsahu na náboženskom poli hovorí ono v bludnej domnienke o jeho hodnote ľahkovážne, nezvratným pravdám na politickom poli sa vysmieva a hľadí ich vydať napospas posmechu masy. Všeobecne sa namáha všetko vo svete existujúce a existovať majúce sväté a pravé pochopiť z hľadiska konečnosti, a všetko najvznešenejšie, najcennejšie, čo sa zjavilo v dejinnom vývoji človečenstva, vyhlásiť za vytvorené z pohnútok zištnosti, sebectva a čírej náhody. Tento sprostý spôsob chápania tiahne so sebou do blata najvznešenejšie a najváženejšie výtvory, a hľadí ich tam umazať. No koľkokoľvek ráz sa to s nimi prihodí, cúvnu tie výtvory, lebo klienti tohto spôsobu rozjímania môžu sa síce sami brodiť v močarine, ale tie výtvory nikdy nemôžu byť ta zasotené, ale sa stále odtiaľ jagajú v blaženom pokoji. Vedúci zboru oných klientov takzvaného osvietenstva boli francúzski encyklopedisti, a ich náuky sa čoskoro rozšírili v rôznych európskych krajinách a roztrúsili semeno na bohatý a bujný podrast, ktorý však v našich časoch stále viac a viac vädne a pravdepodobne nebude dlho živoriť vo svojom mrzáctve. Sú ľudia, ktorým sa naše storočie javí v svetle tohto osvietenstva a oni práve preto, keďže osvietenstvo uznávajú za non plus ultra ľudského rozvoja, spievajú ohromné hymny, niekedy dokonca jasavé dityramby na chválu storočia. No všetky tieto spevy a velebenia, ktoré počuť zo strany týchto domnelých osvietencov, nemôžeme pokladať za skutočnú pochvalu storočia, lebo to takzvané osvietenstvo musíme vyhlásiť len za nepravý obraz a nepodarenca ducha, bažiaceho po skutočnom vzdelaní. Čo je teda vlastne tak nádherné na našom toľko vychvaľovanom storočí? Je to hádam výška, na ktorú sa vyšvihla veda po dlhých námahách a ktorú viacerí významní myslitelia našich čias označujú za kulminačný bod pre mnohé jej odvetvia? Aj keď nezdieľame náhľad týchto mysliteľov v tom rozsahu aký majú, jednako uznávame, a to s radosťou, že veda, a to najmä pre neúnavnú vytrvalosť a bohatého ducha Nemcov, vyšvihla sa na predtým nikdy nedosiahnutú a skutočne obdivuhodnú výšku. No nech by sa aj vyšvihla na akúkoľvek výšku, tvorí predsa v tomto svojom rozvoji iba jeden z faktorov vznešenosti a dobre zaslúženej chvály nášho vychváleného storočia. No ktorý je teda ten druhý skutočný faktor slávy nášho storočia, z ktorého sa opravdiví vzdelanci právom radujú?

Čím viac a čím hlbšie vnikol duch do všetkých oblastí fyzického a morálneho alebo nevedomého a povedomého sveta, tým viac a tým hlbšie musel poznať jeho vnútro, a čím viac ťažkostí musel pritom zdolávať, tým viac obsiahol aj samého seba, svoju hodnosť a významnosť. Spätné pôsobenie naň, alebo radšej s tým ruka v ruke idúci pokrok bol nevyhnutne potrebný. Touto namáhavou usilovnosťou a vypätím práce poznal duch onen zväzok, ktorý objíma a spája tak všetky výtvory fyzického, ako aj morálneho sveta, a to jednak osebe aj navzájom medzi sebou. Týmto poznaním, a to tak zväzku, ako aj svojej hodnoty a platnosti, musel byť duch nevyhnutne nabádaný na to, aby to aj zjavil, a kde inde to mohol, ak nie na sebe blízkom povedomom poli, totiž v ľudstve, v jeho rozličných vzťahoch a výtvoroch života? Táto snaha ducha, samého seba uplatniť a zase sa nájsť a poznať vo svojej jednote, oznamuje sa v jeho rozličných smeroch a prejavoch, a to vo vnútri národov medzi sebou, v ich vzájomnom zbližovaní, ich rozličnom účinkovaní na seba, atď. Nikdy však táto snaha nevystúpila tak jasne, nikdy nebola tak stála, túžobná a zvonivá ako práve v našom terajšom vysoko oslavovanom storočí, a toto je podľa našej mienky skutočný základ a druhý faktor jeho vznešenosti. Touto stále viac a viac zjavnou snahou otvárajú sa, ako je to nepochybné, brány nového, šľachetnejšieho, vyššieho ľudského života, kde sa to bude trblietať krajšie a veľkolepejšie než kedykoľvek. Stal sa totiž adekvátnym svojmu pojmu a ľudstvo vstúpilo do nádhernejšej, nádejnejšej a obsažnejšej fázy svojho života. Preto pozdravujeme toto vysoko oslavované storočie s radostne sa chvejúcou hruďou a nadšene sa pripojujeme k chválospevu naň.

Ktoré sú to však zjavy, čo ich uvádzame ako dôkazy k svojim tvrdeniam a ktorými sa snaženie ducha, uplatniť sa vo svojej poznanej hodnote a známym spôsobom znova nájsť svoju jednotu, stále viac uznáva a konštatuje? Bolo by treba mnoho rozprávať, ak by sme chceli hoci len po istú mieru podrobne vyložiť všetky pokroky vo vnútri národov. Ony sú také jasné, do očí bijúce, natoľko denne vzrastajú a sa opakujú, že naskrze nemôžu ujsť vnímavému pozorovateľovi. Nechávajúc to teda bokom, chceme uviesť len jeden zjav, ale ďalekosiahly a vynikajúci, ktorý pozorujeme vo vzájomnom vzťahu národov a ktorý ako najvznešenejšiu vymoženosť čias, zároveň aj ako slávu a charakteristický typ nášho storočia uznávajú a oslavujú, a v ktorom mienime najpríjemnejšie uzrieť naznačené snaženie ducha. Národy v predošlom a ešte viac v minulých storočiach boli vo svojom živote, svojej krivde a bolesti odkázané na seba, v tomto vzťahu od seba do istej miery oddelené, tým však aj, pokiaľ išlo o ich slobodný rozvoj, ba dokonca často o ich samostatnosť, prekérne postavené. Ako dôkaz nech slúži takzvaný systeme compartageant, ktorý s inými neurčitými systémami si našiel a uhájil miesto aj v knihe o práve národov. Národy sa proti národom častejšie popudili pre bezvýznamné prípady, osobný odpor niektorých, ba dokonca pre rozmar, ako sa to hojnejšie dokazuje najmä v análoch francúzskych dejín. Proti týmto náhodilostiam, ktoré často dávali príčinu ku krvavým svárom a nevyhnutne museli mať za následok neistotu trvania, a majetku národov, mohli brániť zase len náhodilosti: blahovôľa, známosť, príbuzenstvo významných jednotlivcov, rozličné, veľmi často podriadené záujmy atď. Národy vôbec stáli proti sebe ako osoby, v precíznom a príkrom zmysle tohto slova. Nebolo ani reči o niekom vyššom, ktorému by sa príkre národné osoby boli podriaďovali. Ako sa totiž povedalo, systéme compartageant, ako aj predsunutý, takzvaný gravitačný systém, nemohol pripustiť niečo podobné vyššie. Ba i samu právnickú existenciu práva národov brali do pochybnosti a dokonca ju podľa postupu minulých čias jednotlivci ešte i dnes popierajú, hoci podľa našej mienky neprávom. Vtom vypukla koncom predošlého storočia francúzska revolúcia a jej smer, ktorý nasledoval maximá národov z predošlých čias, ohrozoval národy stratou ich najvyšších majetkov, historickej bázy ich rozvoja, samostatnosti, krajinských území atď. Z krátera revolúcie sa vynoril muž, skvelý a veľký ako vulkanický stĺp, ktorý verne nasledoval impulz svojho ľudu, jeho snahu urobil svojou a so svojimi oduševnenými zástupmi sa rozprestrel po šírych krajinách, jednu po druhej podroboval svojej moci a spájal s Francúzskom - bol to Napoleon Bonaparte. Ohrozené národy sa začali pozdvihovať a stavať proti príliš mocnému, lež čarovná moc bola príliš veľká. Pri jej prvom vystúpení nemohli sa skoro ani spamätať a mnohé pritom podľahli. Ale nevážené národy mnoho stratili a ruka Francúzska ťažko na nich doľahla, takže sa predsa znova pozdvihli, spojili sa a s novými silami vystúpili proti príliš mocnému a odrazili ho. On padol, Prometheus nového sveta, ktorý si osoboval všemocne sa zdajúcou rukou riadiť dejiny národov a bol, podobne ako Prometheus starých čias, ktorý bol pre zločin vypovedaný na Kaukaz, dovezený na smutný skalnatý ostrov, kde so zármutkom myslel na niekdajšiu svoju slávu. Národy vo svojej oduševnenej radosti nad víťazstvom sa zhromaždili prostredníctvom svojich predstaviteľov v starom cisárskom meste Viedni, a tam slávili nádherný triumf, dôstojný ich víťazstva. Chór týchto triumfálnych piesní uviedol a oznámil národom začiatok novej éry. Na tam slávenom kongrese, kde boli pospolu prví, najlepší a najtalentovanejší ľudia z národov, bola prijatá doterajším zásadám a spôsobom konania priamo odporujúca zásada za základ vyjednávania a určenia vzťahov národov. Kongres, ktorý sa na ňu opieral, prisúdil právo národom, sporné otázky spravodlivo rozriešil, tým, ktorí v predošlých vojnách stratili svoje práva a svoje územia, ich vrátil, sváry múdro rozriešil a tým položil pevný historický základ právu národov. Čo prv bolo vágne, teraz získalo pevnú oporu a bolo posvätené hlasmi národov. Na tomto kongrese bola zásada legitimity alebo zákonnej držby, keď aj nie prvý raz vyslovená, no prvý raz vo veľkom použitá na vzťahy národov a ich panovníkov. Medzi mnohými na viedenskom kongrese prítomnými panovníkmi vynikalo najmä osem mocností, ktoré najviac prispeli pri zdolaní veľkého dobyvateľa. Títo puissances seignateurs to boli, ktorí zaručili ustanovené a stále existovať majúce pomery medzi národmi. Z týchto mocností, ktoré so zreteľom na svoj vnútorný štátny život boli rozdielne utvorené a teraz ich všeobecné nebezpečie priviedlo k zjednoteniu, oddelili sa tri, ktoré sa zhodovali v princípoch vlády, susedili medzi sebou, a ako pri francúzskej invázii najviac ony viedli, tak aj na jej retorziu najviac síl vynaložili. Tieto mocnosti boli Rakúsko, Prusko a Rusko. Tieto mocnosti si teda ideu práva národov najjasnejšie uvedomili, a týmto vedomím hnané a posilňované založili známu Svätú alianciu, ktorá sľúbila pri všetkých svojich vnútorných a vonkajších konaniach podľa práva národov stále prísne nasledovať zásady kresťanskej spravodlivosti a lásky a usilovne pracovať na udržaní a upevnení mieru medzi kresťanskými národmi. Myšlienka Svätej aliancie má svetový historický význam, pretože sa javí ako prvý pokus vo svetových dejinách odvodzovať pomery práva národov z kresťanských zásad, národy pretvoriť zo strohých indivíduí na kresťanské subjekty a im poskytnúť ako len možno najlepšie zdokonalenie a rozvinutie všetkých ich duchovných síl v prospech mieru. Tu sa prvý raz vedome vyslovilo, že politika a mravnosť, ktoré vo vzájomných vzťahoch národov vo všetkých uplynulých storočiach boli prísne proti sebe stavané, majú byť a v kresťanských štátoch aj musia byť privedené k súladu. K známemu Macchiavelliho dielu Il principe a k tam vysloveným náhľadom, podľa ktorých sa štát zdá byť ako podstatne len mechanickými tendenciami ponímaný, tvoria pravý opak zásady, vyslovenej vo Svätej aliancii, hodné kresťanských suverénov, hodné zanechať mená svojich zakladateľov na hlboké uctievanie aj najďalšiemu potomstvu. Ako sa už bolo povedalo, mocnosti, ktoré pristúpili k Svätej aliancii, boli Rakúsko, Prusko a Rusko, ktoré, ako sme už pripomenuli, boli aj s princípom vlády navzájom späté. Táto aliancia troch mocností vystúpila teda proti spolku západných mocností v takzvanej Quadrupel-aliancii7 ktorá bola utvorená podľa jej vzoru, ale nie v jej duchu, nebola uzavretá s vedúcimi kresťanskými myšlienkami. Pri tomto protivnom postavení východných a západných mocností nemohlo však dlho zostať, lebo na oboch stranách spojené mocnosti boli si vedomé svojho opačného vplyvu na národy a na obidvoch stranách mali rovnakú snahu, ktorá sa len v rozdielnej forme ukazovala, totiž právo národov neporušené zachovať, pred každým útokom ho ochrániť a nechať národy požívať blahodarný mier. V tomto jasnom poznaní zblížili sa obidva spolky a spolčili sa, vystúpiac zo svojho predošlého izolovaného postavenia. A na tento spôsob sa spojili, nie síce vo výslovnej forme nejakého spolku alebo aliancie, ale skutkom, z čoho povstala - keďže sa dve hlavné mocnosti Quadrupel-aliancie oddelili od ostatných spojencov - takzvaná európska Pentarchia, ktorú možno pokladať za pokračovanie predošlej aliancie. Tento spolok piatich mocností sa urobil teraz strážcom práva národov a prevzal vedenie ich osudov.

Najnovšie dejiny poučujú, aké služby už urobila európska Pentarchia národom a človečenstvu; sú skutočne veľké a ich trvanie sa datuje len odnedávna. Aké služby ešte preukáže, ak Pentarchia sama vo svojom vnútri bude pevnejšie utvorená a bude po dlhší čas trvať. Naozaj je to povznášajúci pocit pre každého priateľa ľudí, ktorý tu vidí, že národy nie sú viac vydané napospas náhodilostiam, ale že nad ich právami bdejú najlepší a najmocnejší s láskou k spravodlivosti a s kresťanskou tendenciou. Hrubé násilie bolo dané do kliatby týmto zmyslom pre jednotu národov a ich suverénov a svojvôľa bola odkázaná do náležitých medzí. Povedzte, kde nájdete v dejinách podobný príklad, ktorý by sa dôstojne mohol postaviť pobok tomuto zjavu? Áno, tento zjav je najvznešenejšie divadlo v našom storočí, a že môžeme byť jeho divákmi, máme to vskutku pokladať za veľké šťastie svojho života. Akému množstvu národov už prislúžil právo tento vynikajúci súd národov, ako mnoho sporov, útlakov a nehôd všetkého druhu odvrátil ten istý súd od národov? Holandsku sa dostala spravodlivosť od tohto súdu národov a spolu s Belgickom sa vymanilo z už založeného krunieru. Ten istý súd ochránil Turecko pri jeho legitimite v Egypte, tak ako poprial sluchu aj požiadavkám statného a s európskou vzdelanosťou sa zbližujúceho Mehmeda Aliho. Ten istý súd zakázal pod trestom otrokárstvo a hanebné kupčenie s ľuďmi ustanoveniami o práve preskúmania skoro zamedzil. Týraných Drúzov a Maronitov sa tento súd národov s úspechom ujal u tureckej vlády. Prihovoril sa za Bulharov a Bosniakov, utláčaných svojimi pašami, a týmto príhovorom sa Turecko pohlo vyslať komisárov na preskúmanie sťažností tamojších obyvateľov a tým, ako sa úfame, zamedzí neplechy. Áno, všetky tieto fakty hlasno hovoria o duchu, ktorý oduševňuje a oživuje Pentarchiu, a ak sa hádam tu a tam vkradnú nekalé motívy a záujmy, skoriguje ich statočné spolupôsobenie ostatných. Keďže päť mocností, spojených v tomto súde národov, sú najväčšie a najvýznamnejšie v Európe, a Európa zase rozkazuje ostatným dielom sveta, možno povedať, že osudy národov a sveta pripadli týmto hegemónom človečenstva. V strede tohto súdu národov sa zjavujú Germáni, ktorí s románskymi národmi už po mnohé stáročia vedú niť svetových dejín a na pozdvihnutie ducha doteraz najviac prispeli. Sú reprezentovaní troma hlasmi, Románi jedným hlasom a veľká časť slovanského kmeňa taktiež jedným hlasom.

V rade tohto významného súdu národov sa nachádza Rakúsko. Keďže ono vôbec geograficky stojí v strede mocností, tvoriacich Pentarchiu, nachádza sa v prostriedku aj morálne. Keď už ostatné mocnosti Pentarchie rozhodnejšie stoja proti sebe a pre svoje položenie a iné pomery živo sú záujmami pohýbané, v sebe arondované, múdre a na skúsenosti bohaté Rakúsko zdá sa byť tým najmenej pohnuté. Prichádza tým do položenia, že môže najpokojnejšie prihliadať vyjednávaniam mocností a svoj závažný hlas môže klásť na váhovú misku z plného presvedčenia a lásky k spravodlivosti. No práve toto postavenie, ktoré má Rakúsko zaujímať v rade pentarchického súdu národov, zaujíma aj vo svojom vnútri, keďže medzi rôznymi, jeho slávne žezlo poslúchajúcimi národmi vystupuje ako múdry sprostredkovateľ a podľa svojho svetového postavenia, svojho povolania a princípu sa aj musí javiť v tejto peknej vlastnosti. Rakúske žezlo, ako sa povedalo, poslúchajú najrozličnejšie národy. Túto okolnosť niektorí politici tak využili, že známu výpoveď ?divide et impera? naň obrátili a Rakúsku ju radili nasledovať, ale iba z politiky. To je však podľa nášho náhľadu iba jednostranné, číro len z hľadiska politiky diktované, chápanie Rakúska. Keďže Rakúsko najrozličnejším národom žičí ich zvláštny rozvoj a podáva im k tomu pomocnú ruku, dostatočne tým uskutočňuje spravodlivosť, teda mravnosť, a tá je predsa najlepšou oporou vlády. Je možné, že tieto spravodlivé spôsoby konania sa zhodujú s požiadavkami politiky, a ak je skutočne tak, potom v Rakúsku politika a morálka sú jedno a to isté, lež na taký spôsob, že spravodlivý a skutočne ľudský postup rakúskej vlády dokončuje teorému, a politika pristupuje k tomu ako korolárium. Tým však zachováva Rakúsko vo vnútri to isté postavenie, ktoré má vo svete, čo my pokladáme so zreteľom na to za nanajvýš priaznivú konjunktúru. Keďže sa teda veci takto majú, musíme vyhlásiť Rakúsko za vládu 19. storočia v pravom zmysle slova, ktorá necháva národy prospievať v ich prostonárodnom rozvoji a neobetuje ich abstraktným štátnym maximám.

V tomto zmysle Rakúsko postupovalo a postupuje so všetkými jemu podriadenými národmi. Nemci, ktorí tvoria panujúci národ, sú uprednostení; Taliani sa nechávajú rozvíjať, podáva sa pomocná ruka snaživým Čechom, prichádza sa na pomoc horlivým Maďarom; právom tak sa podporujú chrabrí Chorváti, Srbi a Valasi, ktorým sa práve tak ako ostatným povoľujú orgány na napomáhanie vzdelania. V rakúskom cisárskom štáte panuje dnes medzi národmi príčinlivosť a práca, ktorá sa tu prv nikdy nevyskytovala v takej miere a v takom rozsahu. Vychádza množstvo časopisov a kníh; zakladajú sa nové ústavy na podporovanie vied, staré sa oživujú, zakladajú sa fondy na vydávanie užitočných kníh, udeľujú sa odmeny za dobré diela atď. Keď sa pozoruje táto činnosť a hodnotí sa všetko dobré a užitočné, čo odtiaľ vyplýva, nemožno na to inšie povedať, iba že slnko storočia vyšlo aj týmto národom.

Isteže sa národom vôbec zjavilo toto slnko storočia, a viaceré odpoly už zabudnuté národy, ako Flámovia v Belgicku, niektoré po stáročia hlboko zohnuté, ako Turkami zotročení Gréci a Srbi, povstali, ochránili svoju národnosť a postavili sa do radu národov. Európa ich vďačne prijala, radostne ich pozdravila, ba dokonca im poslala pomocné čaty ako Grékom filhelénov. Pekná, vznešená je táto účasť človečenstva na jeho údoch, národoch; je pekná a vznešená, hodná človečenstva 19. storočia. Domnievam sa, v tom zmysle, že totiž všetky národy Európy budú žiadať, aby boli uznané vo svojej národnej individualite pri statočnom úsilí za rozvojom a vzdelaním. Jeden z našich domácich novinárov nazval toto storočie storočím národností. Tým sa pokúsil naznačiť, ako sa mi zdá, snahu národov po ich uznaní, ktorú si nárokujú pre horlivosť vzdelávať sa, aby sa dôstojne zjavili v rade človečenstva, a to je charakteristické pre naše storočie. No on mal na mysli vôbec len národnosť, čiže formálne vedomie národa o sebe samom, a aplikoval to len na naše storočie, takže tým vyslovil nepravú a okrem toho plytkú, jednostrannú a povrchnú myšlienku. Je to nepravá myšlienka, lebo všetky v svetových dejinách pred nami stojace národy mali a museli mať toto formálne vedomie o sebe, pretože vystupovali v dejinách ako osoby a boli činné po celé stáročia. Plato, ako nám o tom podáva správu Plutarchos, radoval sa vo svojej poslednej hodinke, že bol najprv človekom, potom Helénom a že sa narodil v Sokratových časoch. Každý občan Ríma dobre vedel, že je civis romanus, a treba len pozrieť do Sallustia alebo Livia, aby sa videlo, ako hlboko preciťovali Rimania, že sú Rimanmi. Toto isté vedomie možno nájsť u Frankov, najmä za čias Ľudovíta XIV.; to aj u Germánov, u ktorých sa to veľmi mocne vyjadrilo v časoch reformácie. Luther pociťoval veľmi hlboko svoju prostonárodnosť a hovoril o tom s plným vedomím. Tak aj oduševnený rytier Ulrich von Hutten, ktorý sa v tomto smere mocne vyjadril vo svojich heroických básňach. Tak napríklad hovorí vo svojom znamenitom heroicum, majúcom názov Quod ab illa antiquitas Germanorum claritudine nondum denegarint nostrates medziiným takto:

Maluit illa aetas, quam scribere, nitier armis,
Edereque insigneis, quod scriberet altera pugnas,
Quodsi nostra forent, victuris gesta libellis,
Scripta velut Latiae, velut ampla volumina Grajae
Cernimus historiae, non tantum haec ultima scirent
Saecula, Teutonicas Alpino in vertice pugnas.

Alebo:

Objice livor edax: nos quasdam invenimus artes,
Quarum nulla satis laudem celebraverit aetas.
Nam quae sidereas vocalis machina turreis
Dejicit, ac solidas impulsa concutit arces,
Moeniaque et spissos, aggesto pondere, muros
Aequat, sternitque domus et destruit urbes,

Prodiit avnobis. Nos primi excudimus aere
Et sculptis masura notis, tot saecla, tot annos,
Omne genus scripti vatum, aeternosque labores,
Quaeque diu nemo perituris scribere chartis
Posset, et in multas ita passim spargere gentes,
Per nos una dies in mille volumina profert. atď.

Tieto príklady nateraz stačia a zároveň stavajú do jasného svetla jednostrannosť toho ponímania. Zrejme je tento náhľad abstrahovaný z našich terajších pomerov v Uhorsku. Keď sa však tieto pomery prenesú na všetky národy, a potom sa vidia len vo svetle domácich pomerov a podľa nich sa posudzujú, je to v skutočnosti práve toľko, ako keď raz synovia Zeme, podliehajúc klamu, verili, že sa Slnko krúti okolo Zeme, a predsa len Zem obiehala a stále obieha okolo Slnka. Plytký a povrchný je tento náhľad preto, lebo formálne vedomie národa, ktoré je vôbec vyjadrené v národnosti, dáva za najvyššiu, vedúcu myšlienku storočia, a ako sa povedalo, národnosť sama osebe vzatá je len forma, ktorá v tomto odlúčení nemá ešte žiaden obsah. Lenže vedúca myšlienka vekov a národov musí mať obsah, ktorý si národy alebo privlastnia, alebo sa ho snažia rozvinúť, no v čírej národnosti je predsa len nie daný. Pri tom všetkom je tento náhľad pre tých, ktorí ho vyznávajú, charakteristický pre čosi iné, a to preto, lebo z neho jasne vidieť, na čo sa teraz u nás kladie dôraz.

V tomto storočí teda, v ktorom národy povzbudené nadobudnutým mohutne účinkujúcim vzdelaním, aby si ho prisvojili a k človečenstvu sa dôstojne pripojili, silne sa zozbierali, v tomto storočí, ktoré má egidu nad nedotknuteľnosťou národov v ich ľudských právach, v tomto storočí, v ktorom sa mnohé už odpoly nezvestné národy so svojou národnosťou vyšli slniť na slnko storočia, pod touto vládou, ktorú sme označili za pravý výraz 19. storočia - obrátili aj Slováci zo svojich Karpát svoje zraky za slnkom, ktoré vystúpilo na horizonte čias, a radostne sa pripojili k duchovnému hnutiu ostatných národov šíreho cisárskeho štátu a priložili ruky k dielu, ako aj ostatní. Predtým vo svojej duchovnej nečinnosti zväčša Čechmi zaopatrovaní duchovnou stravou, teraz sa prebudili a začali nielen pasívne, ale už aj aktívne duchovne sa správať, lebo elektrický úder pohýbal aj nimi, a čas bol pre nich práve tak vhodný, ako pre Maďarov a pre iné národy. Či teda nemusela po tomto prebudení, pýtam sa, či nemusela nasledovať činnosť, ktorá bola doteraz u nich neznáma, a či sa táto činnosť nemala prejaviť v ich ľudovej reči? Pýtam sa ďalej, nebol to nevyhnutný chod vecí? Oj, áno, a tento nevyhnutný priebeh každý nestranný človek uzná za taký a každá šľachetná duša schváli duchovné snaženie Slovákov. Slovákom sa prv nedostávalo mužov, ktorí by sa boli venovali vzdelávaniu národa, teraz však náhle vystúpili viacerí a s dobrou predzvesťou pre duchovný život Slovákov, zdatní, talentovaní mužovia, ktorí uchvátení láskou k vedomostiam a k svojmu ľudu náležite sa venovali jeho vzdelávaniu. Vystúpili usilovní zberatelia starých dokumentov a spisov, ako aj populárnych básnikov, svet už opustivší Tablic, vystúpil neúnavný pôvodca populárnych, veľmi užitočných spisov, profesor Palkovič. Potom sa objavil vysokovzdelaný pôvodca gramatiky nášho slovenského nárečia, ako aj zovrubného, dôkladného, v piatich veľkých zväzkoch spísaného slovníka, už zvečnelý Bernolák. Ďalej usilovný prekladateľ Svätého písma do nášho čistoslovenského nárečia, už zosnulý kanonik Palkovič. Po ňom sa objavil ako rečník a básnik zároveň vysoko sa vyznačujúci Kollár a s ním učený, dômyselný historik Šafárik. Potom skvelý, vysokonadchnutý básnik, ktorý vylúdil z karpatskej lutny hlbokodojemné zvuky, ctihodný Hollý, a objavili sa aj viacerí iní. Vysokopostavení ľudia vydali na svoje trovy dôležité, najmä ľudu venované knihy, tak ako urobil zvečnelý nitriansky biskup Vurum a sám krajinský primas, blahej pamäti kardinál Rudnay, tento dokonca sám prekladal spisy do slovanskej reči a v tej istej reči tlačou vydal aj svoje obsažné cirkevné kázne. No keď Slováci pri slnku, nad národmi stále viac vychádzajúcom, aj naďalej pokojne pokračovali vo svojej vzdelávacej práci, tu vystúpil nad nich oblak, ktorý zadržiaval lúče žiariaceho slnka storočia a nenechal ich svietiť na slovenské pole. Vznikla totiž myšlienka maďarizácie všetkých obyvateľov a národov našej vlasti, ktorá sa spustila na nich ako nejaká búrka. S touto myšlienkou súčasne vystúpili všetky domnelé dôvody, ktoré mali dokázať nevyhnutnú potrebu takejto maďarizácie nemaďarských národov Uhorska, a pretože sa táto myšlienka rozšírila a stala sa takzvanou fixnou ideou, vtedy boli prostredníctvom maďarskej žurnalistiky, aby sa pripravila cesta maďarizácii, všetky nemaďarské národy, predovšetkým však slovanský, posmievané a blatom pošpinené. Ich prostonárodnosť bola stavaná na pranier, a národom samým, predovšetkým však slovanskému, boli imputované zločiny rôzneho druhu, aby ich mohli vohnať do nastavenej siete. Alebo je nie tak, pýtam sa vás, pán Lukcács, nie je slovanský národ a mužovia, ktorí viedli jeho vzdelávanie, vystavený na pranier verejnosti maďarskou žurnalistikou a inými vám veľmi dobre známymi spismi, a či tento opovrženiahodný spôsob nakladania nedáva skutočne dostatočný dôvod na veľké sťažnosti a žaloby? Dajme tomu, že by sa v skutočnosti nič nebolo stalo na potlačenie národnosti nemaďarských obyvateľov Uhorska, neboli všetky tie utrhačstvá, všetky nezmyselné, o Slovanoch rozšírené správy, všetky nadávky, ktoré ta smerovali, Slovanov odstrániť z ich právneho postavenia, postačujúce na to, aby Slovanov naladili na žaloby a vedenie sťažností? Vláda verná svojmu vysokému poslaniu a v pravom porozumení 19. storočia ukázala sa milostivou k maďarskej národnosti, urobila jej veľké koncesie, a tým národ podnietila na rozvoj, čo iste urobila veľmi múdro a spravodlivo. Keď sa však dnes nejaký národ domnieva mať výlučné právo a inému upiera práve to, po čom on sám túži a čo si tak vysoko cení, tak je spôsob konania jeho alebo jeho vodcov sebecký, kastovnícky, a preto nešľachetný, až neľudský. Tento prípad sa stal s nami. Čo bolo nevyhnutnejšie, než aby Slovania vystúpili so žalobami a pokarhali každé proti nim podniknuté konanie, nazvali ho bezprávnym a neslušným. Vy však, pán môj, ste vystúpili v augsburskom Allgemeine Zeitung s tvrdením, že sa Slovanom nedialo žiadne bezprávie, nemali žiaden dôvod sa žalovať, všetky ich žaloby boli z povetria nalapané, a doložili ste k tomu dokonca ešte niektoré obvinenia proti Slovanom. Proti tomuto vášmu pokusu, vykričať Slovanov pred inými národmi za svojvoľníkov a proti tam utajeným, proti Slovanom namiereným výrokom pokladal som za svoju povinnosť brániť národ, z ktorého pochádzam a ktorého morálne pozdvihnutie mi leží na srdci, a obhajovať jeho snaženie ako oprávnené a držiace sa v medziach zákonnosti. Vy však ste neboli spokojný s mojim opísaním našich pomerov, potom ste tvrdili, že sú Slovanmi vedené žaloby bezzákladné a naliehali ste na mňa, aby som uviedol skutočnosti, ktoré dokážu, že sú Slovania utláčaní. Ja som vám, prirodzene, nemohol predložiť všetky nesčíselné, z maďarských novín a časopisov vzaté a na Slovanov nahromadené ohováračstvá a nadávky všetkých druhov, ako aj iné, tým istým oplývajúce spisy. Nebol by som totiž ani mohol na všetko to požadovať priestor v tomto európskom orgáne, ani som sa nechcel s takým niečím objaviť na tomto mieste pred zrakmi národov, lež som sa radšej uspokojil uviesť len jednotlivé skutočnosti. Po dlhšom mlčaní prichádzate teraz znova na bojisko a usilujete sa vyvrátiť tak mnou v Allgemeine Zeitung predloženú skutočnosť, ako aj v brožúre Beschwerden und Klagen der Slawen in Ungarn über die Uebergriffe der Magyaren z iného prameňa vzatý prípad z Lajoškomárna. Tento prípad na taký spôsob, že ste skutok síce nepopreli, lež predsa podkladáte iný sčasti modifikovaný dôvod tvrdého potrestania Slovanov za to, že prosili znova zaviesť bohoslužbu v svojej reči. Vybrali ste svoje dokazovanie z Pesti Hirlapu a pritom ste povedali, že na to nenasledovalo žiadne vyvrátenie z protivnej strany. No tomuto vášmu tvrdeniu musím hneď tu od začiatku odporovať, lebo odpoveď na to bola pravdaže predložená nestrannej redakcii Nemzeti Ujságu, ako to môže dosvedčiť ctený pán gróf Ján Majláth, no nevyšla tam pre isté okolnosti, ktoré odstrániť nebolo v moci redakcie. Ostatne podobné odvolávania sa zo strany, na ktorej vy stojíte, a ktorými vy chcete posilniť svoje domnelé, proti nám upravené tvrdenia, nemajú žiadnu cenu. Keby totiž aj panovali iné pomery, naše odpovede, s výnimkou Nemzeti Ujságu, iné noviny alebo len veľmi zriedka, alebo vôbec neprijímajú. Čo sa týka prípadu z Lajoškomárna, odvažujem sa podržať jeho správnosť na ten istý spôsob, ako je podaný v Beschwerden und Klagen, podopretý o nasledujúce dokumenty.

Pán Ján Herkel, advokát v Pešti, niekdajší zástupca týraných Slovanov, napísal teraz vlastnú správu o tomto prípade, keďže videl ako ten prípad prekrúcajú a, ako mi oznamuje, doručil tú správu na uverejnenie aj redakcii Pesti Hirlapu (ona tam podľa môjho vedomia dosiaľ nevyšla), bol však taký dobrý, zaslať mi svoju správu na použitie. Z tejto správy nestranného advokáta týraných vyberám teda toto. On hovorí: ?Pred niekoľkými rokmi (bolo to roku 1828) prišli štyria roľníci z Lajoškomárna s prosbou, napísanou ich dedinským notárom, v ktorej bola opísaná ich sťažnosť. Upravil som ich na vtedajšieho generálneho dozorcu evanj. aug. vyzn. baróna Alexandra Prónaya, ktorého sa táto cirkevná vec najbližšie týkala; oni však hovorili, že uňho už boli a že ich on poslal ku mne. Prosili ma teda podporovať ich sťažnosť u vysokého kráľ. miestodržiteľstva, ktorá obsahovala toto: Oni, totiž obyvatelia z Lajoškomárna, zvolili si všeobecným uzavretím zboru a s vedomím vrchnosti duchovného, ktorý prevzal aj jemu zaslaný povolávací list, medzitým však prišiel iný, nimi nezvolený duchovný do ich zboru. Keď prišli na faru, aby privítali svojho zvoleného duchovného, boli nemálo prekvapení, keď tam našli iného, neznámeho, ktorý s nimi alebo hovoriť nevedel, alebo hovoriť nechcel. Tento prípad ich veľmi rozrušil. Niektorí z nich rozumeli síce trochu maďarsky, ale iní a ich ženy nerozumeli okrem materinskej reči žiadnu inú. U nich však vždy boli bohoslužby v ich materinskej reči, teraz sú však už dlho bez akýchkoľvek bohoslužieb, a keďže pre nich, úbohých roľníkov, je náboženstvo jedinou potechou na tejto zemi, aby celkom neboli bez tejto svojej potechy a bez bohoslužieb, boli prinútení na výročité sviatky ísť do vzdialených miest na bohoslužby. Totiž ten do ich dediny náhle došlý duchovný s nimi alebo hovoriť nevediac alebo nechcejúc, hoci boli donútení robiť všetko čo patrilo k farským prácam, ako najmä pole orať, zasiať a duchovného platiť, nechal ich bez všetkých im zrozumiteľných bohoslužieb. A ak zmeškali niečo z farských prác, bolo ich miesto vo väznici, v ktorej, keď tam raz boli zavretí, navštívil ich panský advokát a povedal im: ?Naozaj je zle s vami. Prečo necháte tak so sebou narábať? Zanechajte tú ohavnú slovanskú reč a hneď bude koniec vašej krivde. Pozrite, veď predsa jete maďarský chlieb . . .?. Nato oni odpovedali: ?Pane, my jeme chlieb, ktorý si s námahou zarobíme, a v tomto smutnom stave vzdycháme už dlhší čas.?

Pán Ján Herkel teda, ako tam udal, napísal túto ich sťažnosť. Mená žalobníkov boli Bartoš a Vrabec, na mená druhých dvoch sa už nepamätá. No sotva minulo niekoľko týždňov, hovorí pán Herkel, prišli k nemu zase traja bez akéhokoľvek písma a povedali: ?Pane, sme z Lajoškomárna a poslal nás k vám pán generálny dozorca. Z domu sme odišli celkom tajne a len naše ženy vedia kam sme sa vystrojili, lebo ak by sa dozvedeli, kam sme išli, stalo by sa nám to isté, ako tým štyrom, ktorí tu boli predtým.? Pán Herkel sa nato spýtal, čo sa s nimi stalo, načo mu odpovedali: ?Pane, ešte ani doma neboli, už čakali na nich hajdúsi ako na najväčších bakoňských zbojníkov. Vo Vespríme ich okovali do želiez a hodili do temnice a potom boli potrestaní vypalicovaním. Jeden dostal 64, druhý 50, tretí 40 a štvrtý (bol to starec, ako vysvitá zo správy stolice, ktorú ona v tejto veci predložila vysokému miestodržiteľstvu a ktorú som tiež mal v rukách) 24 palíc. Dvaja z nich sú ešte v temnici, a my nevieme, čo si máme počať.? Pán Herkel im tentoraz nechcel hneď uveriť a spytoval sa, či tí druhí neboli vinní z niečoho zlého. Nato však oni povedali, že tí štyria boli v dedine najporiadnejší, celá dedina ich mala rada a nikdy nikomu z ľudí nič zlého neurobili, lež riadne zastávali panské a stoličné služby. Keď sa rozhovor skončil, dokladá pán Herkel, vyhľadal ho tajomník generálneho dozorcu baróna Alexandra Prónaya a pozval ho k svojmu pánovi. Tomuto pozvaniu vyhovejúc, doručil Prónaymu narýchlo vyhotovenú písomnú sťažnosť, ktorú tento poctivec hneď odoslal do Viedne na vysokú uhorskú dvornú kanceláriu a z vlastného vrecka priložil k listu 50 zl., ktoré boli určené pre agenta. Pritom so slzami v očiach povedal: pri svojom bezpráví mali tí úbožiaci aj tak dosť výdavkov, on nikdy na to nepomyslel, že dožije ešte takéto hrozné veci. V tejto veci láskavo vynesená kráľovská rezolúcia z 30. septembra 1828 nariaďuje, že zbor v Lajoškomárne má mať slovanskú reč znajúceho kaplána, aby zbor nepostrádal duchovnú útechu. Stoličná správa, ktorá bola, ako sa už povedalo, predložená o tomto prípade vysokému miestodržiteľstvu, rozumie sa, hovorí síce, že títo ľudia boli potrestaní pre rušenie pokoja, no ďalej dokladá, že také potrestanie vyžadovala úcta k súdnej moci a národnej reči, lebo z rečových konfúzií nevzniká nič dobrého a šťastie krajiny sa môže napomôcť len jednotou rečí. Okrem toho sa prosí v tejto správe, aby bol advokát pán Ján Herkel prísne napomenutý pre vyhotovenie prosbopisu. Po desiatich rokoch ten istý zbor predložil generálnemu konventu v Pešti novú písomnú sťažnosť, v ktorej sa slovanskí členovia toho istého zboru žalujú, že hoci milostivá kráľovská rezolúcia nariadila pravidelne konať bohoslužby, predsa v tomto smere trpia veľký útlak. Totiž len každú štvrtú nedeľu, aj to len jednu hodinu na začiatku sa zúčastňujú na bohoslužbách, nemajú však nijaké iné bohoslužby. Ďalej sa žalovali, že ich duchovný M. nechá ich požívať svätú Večeru Pánovu v roku len raz alebo dva razy, a to niekedy aj v robotný deň, a vtedy oni často museli konať službu pre panstvo. Preto aj istá ženská osoba, ktorá nemohla dosiahnuť od duchovného udelenie svätej Večere Pánovej v materinskej reči, ale jej ešte vynadal, prestúpila na rímskokatolícku vieru. Nato si ešte sťažovali na správanie duchovného a doložili, že z týchto dôvodov sa viac než štyridsať manželských párov odsťahovalo zo zboru na pokojnejšie kraje. Počet slovanských členov toho istého zboru udávajú v tomto prosbopise 253 duší, a proti tomu maďarských 84. Tak, čo na to poviete, pán môj, a ako chcete ospravedlniť tento postup?

Keďže práve hovoríme o generálnom konvente, chcem spomenúť ešte iný prosbopis, ktorý tiež v tejto veci 6. septembra 1838 podali generálnemu konventu slovanskí členovia zboru vo Velegu, v Stolnobelehradskej stolici. Tam sa medziiným hovorí: ?Slovanskí členovia evanjelického zboru vo Velegu so zlomeným srdcom predstúpení pred tvár jeho vysokoblahorodia (totiž generálneho dozorcu, túto hodnosť mal vtedy vyššie spomenutý barón Alexander Prónay, šľachetný, kresťanskou láskavosťou nadchnutý muž) a so vzdychaním žalujú, že nám bolo odňaté najlepšie, najkrajšie a najdrahšie, čo sme mali na tejto zemi, totiž sväté bohoslužby v chráme, táto Božia milosť a útecha evanjelia. Len pred pár dňami mal náš kazateľ vo svojom byte zhromaždenie a súd proti nám, biednym Slovanom. Dal si tam pozvať niektoré svetské osoby a stoličných úradníkov, najmä obecného richtára, panského úradníka a niektorých najprudších Maďarov, a tam sa konala porada o nás a našej žiadosti. Žiadali sme totiž, aby nás nechali slúžiť všemocnému Bohu v našej materinskej reči, tak ako Maďarov, lebo dávame práve tak ako aj oni peniaze a obilie na farárov plat, lebo sme práve tak mali podiel na stavbe novej fary, kúpe zvonov, kalicha atď., ako aj oni. Nehľadiac na to, uzniesli sa na tomto cirkevnom konvente: že ak Slovania urobia niečo proti kazateľovi, hneď im domy popredajú a oni musia opustiť obec. Okrem toho na tomto konvente vymenovali jedného Maďara, ktorý má nad tým bdieť a za tým sliediť, aby len čo by niektorý zo Slovanov hovoril proti tomuto konventu alebo kazateľovi, bol hneď poviazaný poslaný do stoličného domu a tam uväznený alebo dôkladne potrestaný.? Po tomto úvode vyložili, akým spôsobom sa im obmedzujú a prekážajú bohoslužby v ich materinskej reči, ako aj vyučovanie detí v nej. K tomu doložili, že ich kazateľ K. u superintendenta dištriktu tajne udal len tri duše, no ich je na počet 126.

Kamenický prípad som vyrozprával podľa hodnoverného údaja istej duchovnej osoby, ktorá sama bola o jeho správnosti natoľko presvedčená, že si umienila ho s jedným článkom zaslať do Allgemeine Zeitung alebo ho už aj poslala ctenej redakcii. Akože som mohol vziať z povetria ten prípad, keďže som nikdy nebol v Abovskej stolici, a tak nepoznám ani miesto, ani tamojšie osoby? Oná hodnoverná ctihodná duchovná osoba, od ktorej som počul o kamenickom prípade, je pán Michal Hodža, evanjelický farár v Sv. Mikuláši, v Liptovskej stolici, muž s takou vyskúšanou láskou k pravde, takou miernosťou a počestnosťou, že všetci, ktorí ho poznajú, majú neobmedzenú dôveru k jeho tvrdeniam a výrokom. Túto dôveru aj u svojich súvercov a súkmeňovcov v plnej miere požíva a jej je aj úplne hoden. Tomuto mužovi o kamenickom prípade, ktorý som spomenul v Allgemeine Zeitung, rozprával pán Karol Serday, učiteľ pri tom istom evanjelickom zbore, čestný muž. On počul o udalosti na svojej ceste po horných stranách Uhorska v mestečku Sečovciach, priamo od pána duchovného Sörésza, spomenutého kazateľa kamenického zboru, ktorého tam cestujúc náhodou našiel, počul rozprávať a povedané hneď z úst pána Sörésza zapísal do svojho denníka. Keď ste teda, pán môj, popreli tú skutočnosť v Allgemeine Zeitung, v číslach 30 a 31 z roku 1844, a pri svojom popieraní ste sa odvolali na list samého pána Sörésza, ktorý práve všetko mnou prednesené vyhlásil za klamárske a vymyslené pradivo, a tým sa zdal pravdu tvrdiť, obrátil som sa listovne na pána Hodžu a poprosil som ho všetko to prísne vyskúmať a objasniť. On zase v tej veci oslovil pána Serdaya a naliehal naňho, aby mu to všetko znova vyrozprával a podal podrobnú správu. Pán Serday však povedal, že by mohol vyrozprávať znova len to isté a na ten istý spôsob, ako už prv urobil, poukázal na svoj denník a hneď sa vyjadril, že je hotový pred príslušnou vrchnosťou prísahu zložiť na to, že celú správu až do najmenších detailov počul bezprostredne rozprávať samého pána Sörésza. Prv však než by bolo došlo k tomuto závažnému aktu, písal pán Hodža priamo pánu Sörészovi, a vyzval ho v tom liste na jeho svedomie, alebo priznať správnosť skutočnosti, rozpovedanej pánu Serdaymu, alebo zas priznať sa k tomu, že všetko to len žartovným spôsobom, asi na vyplnenie zbytočného času nejakým rozhovorom, vyrozprával pánu Serdaymu. Pán Hodža nechal pánu kazateľovi Sörészovi dlhší čas, aby vstúpil do seba a na odpoveď, a pre túto príčinu aj moje ospravedlnenie vychádza o niečo neskoršie, než malo prísť pred publikum. Pán Sörész list správne dostal podľa poštovej doručenky, na ktorej sa nachádza jeho vlastnoručný podpis a ktorá je teraz uložená u mňa, no až do tohto času neodpovedal na list. Keď teda pán Hodža a pán Serday videli, že od pána Sörésza neprichádza žiadna odpoveď, posledný sa odobral k prvému podžupanovi Liptovskej stolice, pánu Pavlovi Madocsánymu, pred ktorým po zloženej prísahe vypovedal, že mu pán Sörész nasledujúce vyrozprával od slova do slova. Je tu teda porážajúce svedectvo pre pravdivosť mnou predostretej skutočnosti, je tu silný dôkaz, že sa Slovania v Uhorsku nesťažujú bezzákladne a že, ako by to chceli nahovoriť ich protivníci, nerobia neslušný krik. Pri uvedenej skutočnosti, pán môj, nemiešajte sa do veci; lebo by ste mohli opak môjho tvrdenia, opierajúc sa o Sörészov list, v dobrej viere celkom drzo vykrámiť pred publikum. Pán Sörész však, ktorý vo svojom liste a ten - mimochodom povedané - ako triumf koloval takmer po všetkých maďarských časopisoch, celú skutočnosť poprel a zahrnul ma nadávkami a posmechom, nech zodpovie za to pred svetom, pred Bohom a pred svojím svedomím. Oné zneucťujúce výrazy, ktoré boli viac než nešetrné, ako ste sami povedali, odrazili sa odo mňa a dvojnásobnou váhou zasahujú hlavu niekoho iného. Vec ostatne nepotrebuje žiaden ďalší komentár. Bolo by len spravodlivé a slušné, keby maďarské časopisy, ktoré prijali ten list, uverejnili teraz aj moje ospravedlnenie. Bolo by to spravodlivé a slušné a uvidím, kto z nich vykoná spravodlivosť a povšimne si pravdu. Ak to neurobia, jasne a názorne dokážu čo sú.

Čo sa týka iných prípadov, predstavujem si vec tak, alebo chcem aspoň veriť na vašu česť, že vám tie prípady nemohli prísť na vedomie a vy v tejto nevedomosti o Slovanoch, ktorú ja prijímam za ozajstnú, ste mi v tomto časopise robili výčitky, že sa Slovanom nedeje nijaké bezprávie a že teda bezdôvodne žalujú. Neskoršie však, keď ste sa aj vy už o všeličom dozvedeli, upriamili ste sa zmenšovať alebo okrášľovať skutočnosti, aby ste formálne zostali dôsledným. No je skutočne omnoho lepšie, holdovať právu a pravde, nech aj stoja na opačnej strane, ako ľpieť na formalizme, a pokúšať sa o dialektiku alebo kazuistiku. Snaha niektorú vec pravdivo poznať, iným ju však za nepravdivú vydávať, je formou zla, ktorú môže prevýšiť len irónia, v ktorej iba vlastná domýšľavosť rozhoduje nad všetkým dobrom a zlom, ba dokonca ona určuje, čo je dobro a zlo.

V závere sa spytujete, pán môj, či nemecká tlač aj naďalej bude poskytovať miesto pre domnelé ohováračstvá. Vy sám ju chcete prinútiť na to, aby v budúcnosti nič nerobila, a podľa vašej mienky preto nemá nič robiť, lebo ako sa domnievate, možno sa v krátkom čase obidva národy budú potrebovať. Už v tom je, pán môj, čosi podozrivého, že chcete prinútiť nemeckú tlač, aby mlčala o slovanských veciach z dôvodu potrebnosti, teda z nečistého ohľadu. Prečo ste, ak ste si taký istý svojej veci, priamo nepovedali nemeckej tlači, aby sa neznehodnocovala ohováračstvami, ale ste dôvod ab utili uviedli ako určujúci dôvod pre nemeckú tlač? No, pán môj, aký ste vy ešte aj intolerantný, keďže potlačenému chcete upierať jeho právo, totiž žalovať sa, alebo aspoň to chcete zamedziť, aby žaloba neprišla na verejnosť? Musím vám preto otvorene a bez obalu aj to povedať, že tá večitá honba za sympatiami z dôvodu spoločných záujmov atď., nevydáva dobré svedectvo o svojej veci a jej sile. My Slovania sa naozaj nezháňame tak za sympatiami, ako to iní robievajú, a veru ich ani nepotrebujeme, lebo sme si istí svojou spravodlivou vecou. Kto sa však obáva, že jeho vec nie je morálne dosť silná a mohla by utrpieť škodu pri akomkoľvek nepatrnom prípade, nech sa zháňa za sympatiami, a na miesto toho, aby zostával v sebe, nech sa - dovolím si taký výraz - nachádza stále mimo seba samého. Pri spravodlivej veci prichádzajú sympatie samy sebou. Iné sympatie, ako napríklad tie, ktoré sa odvodzujú z dôvodu ab utili, sú a podľa svojej povahy môžu byť len nestále, partikulárne a čoskoro zmiznú. Aj to ešte doložím, že by sa Nemecko zrieklo svojho vnútra, keby sa pridalo k podobnej jednostrannosti, akú vy žiadate od neho.

Vy ste, pán môj, ešte koncom minulého roku, v závere svojho článku o populačných pomeroch v Uhorsku, mysleli ako ja, a v tom istom článku, odpovedajúc na môj druhý, proti vám upravený článok, zvaľovali ste na mňa nedôslednosti a protirečenia. Nepokladal som za hodné námahy, aby som vám odpovedal na to, lebo miesto, ktoré ste dopriali môjmu článku vo vašom, nemá nijaké dôkazy a obsahuje len rozumkárenie. Zvláštnym spôsobom nazývate môj článok, v ktorom sa podľa vašej mienky vraj nachádzajú nedôslednosti a protirečenia, zručným manévrovaním! Úprimne povedané, až doteraz mi bolo neznáme, že v zručnom manévrovaní sú možné aj nedôslednosti a protirečenia, a vy, pán môj, mňa obviňujete z protirečení! Vy, ako sa zdá, mnoho dáte na logiku - no kde vám ona zostala? Alebo rozumiete pod tým zručným manévrovaním iba pozlátkové pletky dialektiky? Na to vám však musím povedať, že niečo takého nepotrebujem, lebo som si vedomý spravodlivosti svojej veci a prenechávam to na použitie inému, komu sa to môže zísť. Vy ste ďalej vyslovili vo svojom druhom článku, že o tej veci nechcete viac písať a napriek tomuto svojmu vyjadreniu sa zase ohlášate. Z toho nemôžem usudzovať na nič inšieho, len že dáte veľmi mnoho na posledné slovo podľa formy; no, verte mi, posledné slovo podľa formy nie je vždy aj posledným slovom podľa obsahu.

Musím ešte upozorniť aj na to, že vy ste práve tak ako o nás Slovanoch v Uhorsku, tvrdili aj o Nemcoch v Sedmohradsku, a namáhali ste sa to aj dokázať, že sa im od tamojších Maďarov nedeje žiadne bezprávie. No jeden tamojší statočný Nemec vás, a to, ako sa domnievam, s dobrým výsledkom, poučil o inšom.

Človečenstvo sa nenechá zaprieť, a rovnako nie ani mohutný duch časov. Nádherné, krásne storočie svitlo národom a prostredníctvom národov človečenstvu. Veru naozaj sa zle vzdoruje skutočnému duchu času a jeho požiadavkám. V práve toľkej miere, v ktorej vzdorujúci poznáva mohutného ducha času, poznáva aj čas jeho. Vieme dobre, že horlivosť zavše prekypí, vytrvalosť je však zlostná, keď sa prekročia riadne hranice, lebo má v sebe reflektujúcu vôľu. My sa ešte stále úfame, že Maďari uznajú naše národné právo a dobre porozumejú príkazu ducha alebo človečenstva 19. storočia a napravia, čo sa prihodilo v náš neprospech. Maďari už tak mnoho dosiahli pre svoju národnosť, že nám môže zostať tá naša troška, a nech nám nabudúce bude podľa práva nedotknuteľnou. Nikdy sme nezanedbávali svoje povinnosti voči Uhorsku, preto nechceme byť ani na právach ukracovaní. Možno teraz hovorím naprázdno, no nech neuplynie čas, aby sa o ňom nevydalo svedectvo!

Na záver musím ešte podotknúť, že ak nie ste spokojný s týmito skutočnosťami, alebo ak sa ukáže potreba predložiť ďalšie, uvediem ich viac, a to také, ktoré som videl na vlastné oči a ktorých správnosť naozaj nebude môcť nikto popierať.

Nárečia slovenskô alebo Potreba písania v tomto nárečí

Dlho, ako viete, bratia, ležalo vo sne Slovenstvo, rodina naša, nepohnute, prirazené k zemi víchricou hroznou dávnych časov, i bolo ? omráčené ňou ? stratilo a opustilo samo seba. Pohlo sa síce v letiacich vekoch lecikedy tu i tam dačo pod šerom z víchrice tej na Slovenstvo rozsiatym, ale tie pohnutia, i samy súc malé i dotkýnajúc sa hlboko zaspalých, nezdurkali Slovenstvo, ale prebehli a stratili sa ako urobené kolá na vodách. V našich časoch pohnutia tieto stali sa i častejšie i silnejšie i navadilo mocnejšie na našich: Kto nevidí v nich znaky prebudzovania sa nášho k životu, toľké stoletia od nás ďalekému? Strhávajú sa naši, bratia, i predrapujú si oči dlhým, hlbokým snom obtiahnuté a vyzerať začínajú na svet, na ktorom ešte svieti slnko Božie, bo svietievalo ono po celé tie časy sna nášho na ňom, ale neosvecovalo nás; stával svet tak, ako stával v dávnych vekoch, ale neukazovali sme sa my na ňom a svet zas nevidel nás. Ako dlhospiaci, keď preblesne očima a nanovo vidí svet, veselo sa ozve: tak vyletel aj z pŕs rodiny našej hlas, hlas potešenia, že sa zase zvítala so svetom, že sa zase nachádza pod slnkom Božím. Nesie sa hlas ten teraz po rodine našej, nesie sa po tých široko-ďaleko rozložených horách našich i odráža sa od jedných k druhým, a ako sa odráža, pribýva mu na plnosti a na sile: Kto by riekol, že neznamená mnoho hlas ten? Oddávna Vy, priatelia drahí, načúvate hlas tento, načúvajú ho aj iní, ale Vám vrazil sa do duše hlboko i Vy v hlbine duší svojich popadli ste význam jeho: Komuže, preto, inému ako Vám posvätiť písmo moje, v ktorom je, ako šípim, rozložený význam hlasu toho tak, ako i Vy si vykladáte a rozumiete ho. K Vám teda sa obracia písmo moje a bude, ako viem, dobre prijaté od Vás, a Vy i menami svojimi i ochotnosťou svojou pripravíte mu dobré prijatie aj u druhých krajanov našich, dodajúc ešte, čo by chýbalo k vysvetleniu a vyloženiu hlasu toho životného drahej rodiny našej.

Pred rokom v peknom lete, ako viete, bratia, zastali sme sa boli u drahého nášho Jozefa Miloslava v kraji, po Nitre nazvanom, tam v Hlbokom, v lone statočného tamojšieho ľudu nášho, kde po prácach denných na večerných chvíľach dohovárali sme sa o kroku tomto hovoriť k ľudu nášmu nielen v obecnom, ale aj v pospolitom a vyššom živote nárečím naším, milou našou slovenčinou. Pripustili sme si hlboko k srdcu kmeň náš a povýšenie jeho duchovné i rozväzovali všetky sem padajúce okolnosti; rozvážili sme pekné následky samostatného jeho duchovného rozvitia a posúdili sme pilne aj ťažkosti kroku podobného. V pohnutí našom nad drahým kmeňom a ľudom slovenským navštívili sme toho spevca tam, čo sa i duchom i postavou svojou pochodiť zdá tam z tých starých našich veľkých časov, bo tak je s nimi oboznámený, ako keby sám v nich bol žil a so synmi i správcami ich obcoval, tak ich rád vidí, ako keby sám bol veľkosť a slávu ich zažil a blesk ich i jeho osvietil, tak vznešene postavou svojou vyzerá, ako keby sám jeden z mužov a hrdinov tých vekov bol, navštívili sme ho i prizreli sme sa zasmútenej tvári jeho nad časmi terajšími a bolestnému oku jeho nad Slovenstvom, odhodeným a opusteným kmeňom svojím. Videli sme ho tam nad šumnou Blavou, obostretého horami vysokými v tichom údolí, ako pozerá na tie vrchy, či mu skoro vetry, čo sa do údolia z nich spúšťajú, donesú novinu radostnejšiu, novinu ožitia Slovákov? Vidiac ho, rozlúčili sme sa: Jozef Miloslav náš ostal tam pod svojou Bielou horou, v tom milom, priateľskom dome svojom, Ty, Michal Miloslav, poberal si sa k cisárskemu mestu a z neho potom ta do hluky Tatier a ja šiel som ta na tiché Považie k rodine drahej a onedlho potom nad Dunaj. Neostalo z ohľadu slovenčiny na ničom istom medzi nami, ale uzriekli sme sa, že ešte tú vec za rok rozvážime, myšlienky svoje pod ten čas si zveríme a potom sa uznesieme po roku. Mysleli sme, dopisovali sme si, prešiel rok, keď sme sa tam pod trónom matky Tatry, tam pod oltárom Tatier našich, Kriváňom, zastali a ako sme sa zvítali, zvítali sme sa s uznesením za slovenčinu, i podali sme si na to ruky. Nebolo treba viac o tom hovoru; bola vec rozvážená, pretrasená a teraz už prichádzame s ňou k rodákom svojim, s radosťou a žiadosťou, aby premysliac vec, k nám pristúpili a raz už roztrhaniu slovenskému koniec urobiť nám pomáhali i pridružili sa k čisto slovenskému životu. Nesklame nás, ako pevne veríme, očakávanie naše: už mnohí súkromne o kroku tomto uvedomení prirazili sa k nemu s celou dušou, ako zo znamenitejších bystroumný náš Kuzmány, obľúbený náš spevec Sam. Chalupka, vrúcny Guoth, ostrovtipný Fejérpataki, pracovitý a obetavý Kadavý a moc iných, druhí pôjdu za nimi, bo chcú život kmeňa nášho a prišiel i čas náš. Celá mládež slovenská prijala myšlienku túto so zápalom a mládež nesie so sebou budúcnosť života. Ešte slávny muž náš, Kollár, díva sa len pozďaleky na to, čo predsebaberieme, ale akože muž, čo celý svoj život na duchovnom zveľadku Slovákov pracoval a takrečeno len v tejto práci prežil život svoj, ako by ten nemusel dobre priať všetkému, čokoľvek k cieľu oznámenému smeruje? On, to iste vieme, čo aj nepôjde po ceste našej, nebude a byť nemôže proti nám.*

Radostné bolo to zvítanie a zrozumenie sa naše tam pod vysokými Tatrami, preleteli nám tam v krásnom Liptove dni pekné! V čerstvých, životaplných Tatrách nabrali sme pri uzrieknutí a zrozumení sa tomto našom novej vlahy životnej i pustili sa takrečeno do nového behu v živote našom. Tomuto nanovo sa rozživoteniu, tomuto dorozumeniu sa nášmu chcem tiež posvätením Vám môjho spisu položiť pamätník, ktorý nás vždy na tie dni upamätá, na tie dni pekné. Ale oddávam ním aj srdečnú úctu Tvojej, Michal Miloslav, hlbokej mysli a rozvažitosti, Tvojej, Jozef Miloslav, veľkej pracovitosti, náramnej pružnosti a obetavosti srdečnej, ustavičnej, bez nárokov. Nikdy si sa, Michal Miloslav, čo Ťa znám, neprenáhlil v krokoch svojich, ale robil si všetko, čos robil, po mnohostrannom rozsúdení a najpilnejšom povážení, takže teraz srdečné prihlásenie sa Tvoje k slovenčine je mi novým dôvodom i za pravdivosť kroku nášho i za to, že sa on podarí a k žiadanej jednote Slovákov privedie. Kto nezná pracovitosť ničím neunavenú, obetovavosť sebazapierajúcu Hurbanovu zo Slovákov, čo sa len trochu so životom naším oboznalí? Rozprávajú, povedajú o nej ústa všetkých našich, ale úctu k nej pred svetom preukázať, tuším, že sa svedčí mne, ktorý som i jej najdávnejším i jej najbližším svedkom. V plnom zápale a činnosti vídaval som Ťa ja už v prvom mládenskom kvete, tu na pamätnom poli našom bratislavskom, medzi úprimnými a oddanými synmi slovenskými, kde pracujúc i ja, často, ako vieš, nezrovnajúc sa v náhľadoch pri prácach našich, ako vlny v zbehu prudkom sme sa od seba odrazili, ale zas z odrazenia nášho, vidiac, že na jedno bije, za jedným horí myseľ naša, sme si do náručia leteli a zas spojenými úmyslami ďalej sme sa poberali. Túto Tvoju pracovitosť preniesol si Ty z mládenstva do mužského veku, zo škôl do života, z prípravných namáhaní do prísnych trudov, a tu, hľa, sa nám otvára so slovenčinou nová postať činnosti, na ktorej si teraz ako muž, ako znateľ života, ako pracovateľ prísny zastaneš. Mnoho od Teba úfa mladý život slovenský, i pracujme teda, nech pozná dačo i z našej usilovnosti i nech požehnáva dakedy prácu, uzrieknutie a zrozumenie sa naše. Ak sme dobre vyvolili, Boh nám bude pomáhať! ?

Dlhé a dlhé stoletia prešli, čo my Slováci alebo žiadne alebo len chatrné a riedke dávali sme znaky života, ale ? poďakovať Bohu ? čas ten hlivenia národa nášho už prestáva a my vždy viac a viac preberáme sa i začíname schvatovať sa na krídla života duchovného. Nikdy ale ešte hnutie toto k životu nebilo tak do očú ako práve teraz v našom čase, ako sa o tom každý, kto naše národné, najnovšie usilovanie pilnejším okom pozoruje, ľahko presvedčiť môže, bo nikdy predtým toľko diel duchovných sa u nás nevydávalo, nikdy mužov slovenských a najmä mládež našu tak vrúcna láska k národnosti našej nerozpaľovala, nikdy predtým toľké túženie nášho ľudu po zoznámení sa so sebou i so svetom badať sa nedalo. Že teda čas tento pre nás je tak vážny, v ktorom nám nový život nastáva, treba bolo dokonale premyslieť, ako my a na ktorý spôsob do života tohoto sa pustiť máme, aby sa život náš podaril a tak, ako my ho vyviesť môžeme a máme, vyviedol. A tu pred všetkým iným muselo to do očú padnúť, že my doteraz nie v našom, ale v inom nárečí sme písali: Ako ale život náš v nárečí takom sa vydarí? Život náš my len úplne vystavíme a vystaviť môžeme v nárečí našom vlastnom, bo ono je nám najbližšie, ono je nám rečou najzrozumiteľnejšou, ono má k srdcu i mysli našej prístup najľahší a v ňom sú i myseľ i srdce naše najotvorenejšie, preto treba nám k tomuto nášmu nárečiu, keď život náš počíname, sa privinúť a v ňom sa duchovne rozvíjať, ? Oj, stoletia a stoletia premlčali ste, Slováci, stoletia preleteli ponad Vás a nepodurkali Vás, ale preleteli ako vetry ponad skaly nečujné a Vy, rodáci, stáli ste ako zakliati, ale prišiel čas i Vám i švihol Vás prútom a Vy striasli ste sa, preblesli a ožili: Oj, akože, rodáci, budete slýchať veci, ktoré sa pod časom Vašej sto a storočnej nečujnosti na svete prihodili, ako dáte najavo radosť z prebrania sa svojho, ako sa ohlásite k svetu s tým, čo je uložené v lone Vašom, na ktorý spôsob zanôtite si piesne svoje bystré, piesne svoje vážne, ak nie v reči svojej milej, v reči, v ktorej bije srdce a v ktorej vyrazená je myseľ Vaša, v reči slovenskej? Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom! Vitaj nám sto ráz, ty verná družica Slováka, ktorá za roveň jeho Váhu hneď prudko trieliš a udieraš silne ako on o veličizné skaliská i zalomcuješ srdcom, hneď sa nesieš bystro i ako keď Váh pohráva sa s kamenčekmi i pošumieva po nich, ľúbezne gagotáš, a hneď zas ideš ticho a vážne ako Váh náš v údoliach úzkych hlbočinami a pláňami i ako on tam podunieva a oči naň hľadiaceho potichučky zaberá, ticho so sebou pojímaš i srdce ukolembáš: Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša!

Ľud teda náš slovenský, pre ktorý my hlavne pracujeme, mali sme pred očima pri urobení kroku tohoto, vezmúc jeho vlastné nárečie a nie dosiaľ užívanú spisovnú reč k písaniu kníh našich. Každý ale a to slušne od nás úplné vyloženie hlavných príčin, ktoré nás ku kroku tomuto pohli, očakávať bude, za dobré teda a potrebné sme uznali počet z toho, prečo sme sa na slovenčinu dali, pred obecenstvom naším zložiť, k čomu, ako každý po vyložení príčin našich pozná, dostatočné pohli nás dôvody.

Pred všetkým iným v tejto veci na kmeňovitosť (die Gliederung in Stämme, divisio in stirpes) národa nášho slovanského pozor obrátiť treba, ktorá na vyššom stupni a rozvitejšia u nás sa nachádza ako v ktoromkoľvek druhom národe, pre ktorú príčinu národ slovenský je, ako sa hovorí, kmeňovitý a na osobnosti sa rozchádzajúci. Kmeňovitosť táto je pri každom tom národe, kde sa nachádza, znamením veľkej sily duchovnej v ňom sa ukrývajúcej, živosti a čerstvej hýbavosti národa. Kde v ktorom národe kmene sa nachádzajú, musia byť tam rozličné spôsoby hovorenia jedného spoločného jazyka, ktoré rozličné spôsoby nárečiami (dialectus, Mundart) nazývame, tým sa ukazujúce, že tá samá reč v rozličných rečných formách nielen čo do sklonenia, ale aj čo do zvukov a skladu slov sa hovorí, priezviská daktorých vecí a predmetov (objectum, Gegenstand) všelijaké sú, daktoré predmety často mnohonásobné v rozličných nárečiach názvy (denominatio, Benennung) majú, pomysly (cogitata, Gedanken) alebo čisto duchovné alebo predmetné, ktoré jednej časti národa chýbajú, v druhej časti, u bratrancov jej, sa nachádzajú, slová sa na všelijaký spôsob jedno s druhým spájajú a potom aj rozlične s premeneným prízvukom (accentuatio, die Betonung) sa vyslovujú. Čím rozvitejšia, rozmanitejšia, bohatšia je reč daktorého národa, tým iste aj duch národa, ktorý si reč vytvoril, musí byť bohatšie obdarovaný, čerstvejší, živší a ? ako my Slováci povedáme ? strunovatejší a národ takým duchom obdarený sa aj v histórii pred inými národmi plodmi svojho ducha vyznačuje a krajšie od druhých poligotáva.

Zo starých národov bol takýto národ kmeňovitý hlavne národ grécky alebo inakšie nazvaný helénsky, ktorý hoci malý sa na hlavné tri kmene rozkladal, eolský, dórsky, a tretí od týchto dvoch najduchovnejší kmeň iónsky, ktorý bol najpeknejší výkvet z národného pňa gréckeho. Kto nevie o jeho veľkom pôsobení historickom, o jeho živosti, ktorou je utešene prebraný život grécky, o jeho plodoch ducha, z ktorých všetky po Grékoch nastupujúce národy načierali, učili sa, vzdelávali a ktoré až po dnešný deň v najvyššej u všetkých národov vážnosti stoja a slávu grécku v ligotaní zornici rovnom zadržujú. Žiaden neprevýšil národ grécky v poézii, z ktorej sa najmä ich živý, obrazotvorný (plenus phantasiae, phantasievoll), svieži duch poznať dáva, a keď dakto s peknou ? ako stok tatranský čistou ? skrúcaním a roztáčaním človeka nepokalenou, vnútorným pokojom ovievajúcou poéziou natešiť sa chce, dáva sa do poézie gréckej i s tou sa nateší.

Takú čistú, kvetistú, pokojne ako šuchot líp šumiacu, gréckej najpríbuznejšiu poéziu má aj národ náš slovanský a hlavne dva jeho kmene, maloruský a milý náš slovenský, kvetistú ako jeho lúky a stráne, vážnu ako tie nad Súľovom skaly, ihravú ako slovenské panny, a ticho, časom žiaľne duniacu ako jeho Váh v údoliach pod Starým Hradom a Strečnom. Bol národ grécky kmeňovitý, je národ slovanský kmeňovitý, okrem toho rečou a podstatou (essentia, Wesen) svojou národu gréckemu najbližší. Nemyslíme a nemôžeme to istiť, že by daktorý národ len pre kmeňovitosť svoju bol viacej duchovný a k poézii schopný, ale je to jedno s druhým: kde je kmeňovitosť, je vyššia duchovnosť a kde v národoch vyššiu duchovnosť, ducha čerstvotu a sviežosť nachádzame, vidíme, že sú národy kmeňovité. Pri národoch nízko stojacich, na ducha chudobných, mizerných, nepoetických nenachádzame nárečí, nenachádzame kmeňov. Turek, najďalej kde býva v Ázii, práve tak hovorí ako Turek európsky a tak je to aj s Mongolmi. No nepotrebujeme i tak ďaleko zachodiť, bo i bližšie máme na to príklady. V nárečiach gréckych, koľko ich len koľko bolo, vo všetkých sa písalo a plody všetkých nárečí boli jeden obecný poklad duchovného života gréckeho. Tak v eolskom nárečí písali Alcäus, Sapfo, Teognis, v dórskom Teokrit, Pindar, Kalimach atď., v iónskom Heziod, Hipokrat, a v atickom, ktoré bolo len viac vybrúsené, ale aj ošúchanejšie nárečie iónske, písali mnohí: Izokrat, Demostén, Tukydid, Xenofón atď. Homér písal v reči takej, ktorá ešte nebola sa ďaleko na nárečia rozrástla, alebo aby sme inakšie povedali, písal v nárečí, ktoré ešte od reči obecnej a tak aj od druhých nárečí nebolo tak ďaleko odrastnuté, lež im ešte veľmi blízke, pre tú príčinu mýlia sa tí, ktorí myslia, že on zo všetkých nárečí reč svoju zhabal a dovedna poskladal. Rimania nemali kmeňov, aspoň my nič o nich nevieme, ale aj život rímskeho národa je studený, prozaický a literatúra ich, v ktorej oni najviacej za Grékmi išli, je len tôňa bohatej a vznešenej literatúry gréckej.

Kmeňovitosť teda národa je pekný, znamenitý úkaz pri samom národe, svedectvo dávajúci o vyššej jeho duchovnosti a duchovnej národa živosti, preto musí ona, kde sa nachádza, ako sa len najlepšie môže, zachovávať, ochraňovať a opatrne rozvíjať. Kde sa kmeňovitosť v národe nachádzala a svojím spôsobom sa rozvíjala, tam všade vidíme čerstvo kvitnúci, na spôsob zdravého, pekného stromu rozvitý život duchovný národa; keď teda náš národ slovanský pomedzi inými je nanajmä kmeňovitý, kmeňovitosť nášho národa, ak chceme k takému ho životu priviesť, akého korene sa v ňom nachádzajú a aký mu história sveta zasľúbila, musí nám hlboko na srdci ležať, mäkšie ten život žiadnym spôsobom neobsiahne a namiesto toho, aby bujne rozkvital, v daktorých svojich haluziach a na viacej stranách svojho života zakrpatie, podobajúc sa tu i tam zeline, ktorá ? stojac na zemi jej nepríhodnej ? chápe sa síce, chápe k životu a zdá sa vstávať, ale pritom všetkom len predsa ? ako my Slováci hovoríme ? hlivie a živorí. Považujúc toto, srdečne žiadať musíme, aby sa národ náš slovanský tak rozvíjal, ako sa on sám rozrástol, t. j. aby sa rozvíjal kmeňovito, bo len tak bude život jeho samorastlý, nezakrpatený, nasilu nevyhnaný, ale podarený ako skutočne organický, a preto tá je naša najvrúcnejšia žiadosť, aby slovanské kmene vo vlastných nárečiach svoj duchovný život vystavili, teda kmene v nárečiach osobných písali, v nich, čo sú pred Bohom, svetom i Slovanstvom, ukázali.

Slovanských kmeňov a tak aj nárečí živých je jedenásť, a to k juhovýchodným Slovanom patria: 1) Veľkorusi, 2) Malorusi, 3) Bulhari, 4) Srbi, 5) Chorváti, 6) Slovinci, k severozápadným: 7) Poliaci, 8) Česi, 9) Hornolužičania, 10) Dolnolužičania a naposledok my 11) Slováci s naším vlastným slovenským nárečím.

Nemyslíme to, aby každý kmeň, hocaký malý a chatrný, vo vlastnom svojom nárečí písal, ale žiadame, aby každý kmeň, ktorý má dačo osobitného, duchovného, ktorého nárečie je ešte čisté, nepomútené, nepokazené, k písaniu spôsobné, ktorý duchovne i materiálne svoju literatúru udržať vystačí, slovom aby každý taký kmeň nárečie svoje obrábal, v ňom plody ducha svojho vydával a pred tvár Slovanstva postavoval. Žiadosť táto je na osoh každého a na osoh Slovanstva. Slovanský život je rozložitý ako lipa na moc konárov, národ je jeden, ale jeden v rozmanitostiach, i nech teda je rozmanitosť táto, ale v jednote aj v duchovnom našom živote zjavná, nech duchovný náš život na základe našej prirodzenej životnosti, ktorá je národná kmeňovitosť, stojí, a tak bude život náležitý, na dobrých základoch postavený, bo sa nič, čo by vyrásť malo, neudusí a nič nezakrpatie. Čo by ale, ako sme riekli, okrem vykvitnúť nemalo a nemohlo, to nech k najbližšej haluzi prirastie, aby samo sa namáhajúc nevyschlo a rovne v daromnej namáhavosti tiež len ledabolo neživorilo. Tak teda dobre urobí kmeň bulharský, keď sa so srbským, dobre azda kmeň slovinský, keď sa s chorvátskym duchovným svojím životom zrastie, a ten kmeň v srbskom, tento zas v dalmatínsko-chorvátskom nárečí, ktoré je od chorvátskeho kmeňa za spisovné povýšené, plody svoje duchovné vydávať bude, okrem toho ani kmeň bulharský ani kmeň slovinský nezdajú sa mať dačo tak osobitného, k čomu by ony vlastné nárečie potrebovali, a ich nárečia sú, tamto starou bulharčinou a turečtinou a toto nemčinou nakvasené a preplnené, ošúchané a v plodivosti svojej zatarasené.*

Panovalo síce a panuje až do dnešného dňa medzi daktorými slovanskými učenými usilovanie, aby sa počet literatúr kmeňových slovanských ako len najviacej umenšil a tak aby k daktorým kmeňom iné kmene pristúpili a v ich nárečí diela spisovali a vydávali, ktoré umenšenie kmeňových literatúr slovanských kvôli takrečenej vzájomnosti (Wechselseitigkeit, nexus reciprocus) slovanskej sa stať a k pevnejšiemu sa spojeniu haluzí slovanských najmä tých, ktorým nebezpečenstvo od cudzoty hrozilo, poslúžiť malo. Nedávno ešte o národ náš mnohozaslúžilý a všetkej úcty hodný našinec vo svojom spisku ?Vzájemnost we příkladech u čechoslowanů? v Pešti vydanom na tento spôsob o veci pripomenutej píše: ?Zůstaňme při tom počtu nářečí, který nám osudem již newyhnutelně dán jest, aniž je sami schwalně rozmnožujme, ale raději kde možno umenšujme.? Našinec tento písal o vzájomnosti, a predsa sú tieto slová nevzájomné! Nemá sa umenšovať, rušiť a ničiť to, čo z národa samého slovanského a tak pekne vyrástlo, čo nikým sebevoľne nie je urobené, ale z hlbiny bohatého ducha slovanského pochodiace, čím národ náš slovanský, že je životaschopný, dokazuje! A všetko toto umenšenie a ničenie nárečí slovanských stať by sa malo pre tú príčinu, aby sa našinci menší počet nárečí ľahšie naučiť mohli a aby cudzincom naša literatúra prístupnejšia a ľahšia bola, lebo hovorí sa, že ako by potom cudzinci do literatúry slovanskej sa dávali a ju poznať si žiadali, keby toľký bol počet nárečí spisovných. My teda kvôli dakoľko dobrovoľníkom a leňochom, ktorým sa učiť ťaží, peknú rozmanitosť reči našej slovanskej hubiť, navnivoč uvádzať a rozkvet osobitných jednotlivých kmeňov pre takrečenú vzájomnosť zastavovať by sme mali? To nie je vzájomnosť, ale nevzájomnosť, to dobrý duch slovanský nikdy žiadať nemôže a nebude, a bez tejto opravdivej jednoty nikdy nebude medzi nami opravdivej vzájomnosti, ale pod jej zásterou námery sebecké, osoblivé a sebevoľné. ?

A či je to pravda, že my preto píšeme, aby sme iným národom lahodili, im sa zaľúbili, slovom či my píšeme pre iných a nie radšej z nás a pre nás? Nikdy žiaden národ nepísal pre iných, ako ani jeden veľký umelec (artifex, Künstler) ani nebásnil, ani nemaľoval atď. pre druhých, ale vykonával svoje umelectvo preto, že musel, že ho k tomu vnútorná potreba, ktorú on premôcť nevládal, hnala, že chcel ideál, ktorý sa v jeho duši zjavil, spredmetniť (vergegenständlichen, objectiv machen) a na svetlo vystaviť. Tak ani národ nenamáha sa duchovne pre iných, ale vystavuje na svetlo to, čo sa v jeho duchu nachádza; čím sa zapálil, o tom spieva; čo o Bohu, svete namyslel, pre nás to rozpráva a rozpovedá. My teda Slovania tiež nebudeme len iným so životom naším duchovným posluhovať, ale budeme to, čím je duch náš zapálený, vyspevovať a o tom, ako sa na známosť všetkých vekov a národov podoprení na svet dívame, v duchovných plodoch našich rozprávať a všetkým, svojim i cudzím ohlasovať. Ak chce dakto z cudzincov obsah duchovného života nášho poznať, nech príde k nám, nech sa to tak učí, ako my mu to podávame, nech nás uzná v našom národnom živote! ?

A tak toto nie je žiaden dôvod oproti rozmnoženiu spisovných slovanských nárečí, ale ani vzájomnosť iba zle zrozumená a čiastočná. Ako pekne hovorí Kollár, zvestovateľ vzájomnosti slovanskej, o vzťahu nárečí jedných k druhým, ako čistou vzájomnosťou dýchajú nasledujúce jeho slová, napísané v znamenitej jeho knižke o vzájomnosti na strane 6-tej: ?Jede Mundart soll neue Lebenskraft aus der andern schöpfen um sich zu verjüngen, zu bereichern und zu bilden, und nichts destoweniger die andern nicht antasten und sich auch nicht antasten lassen, sondern neben allen übrigen ein eigenes freies Gebieth zu behaupten fortfahren. Bei der Wechselseitigkeit bleiben alle Stämme und Mundarten unverrücket auf ihrem alten Platz stehen, befördern aber mit gegenseitigvereintem Wirken und Wetteifern die Blüthe der gemeinschaftlichen National-Literatur?, t. j. ?Každé nárečie má sa z druhého obživovať, aby omladlo, zbohatlo a sa vzdelalo, pritom ale nemá druhé ukrivdiť, ani sa ukrivdiť nedať, ale vedľa všetkých iných slobodné svoje pole zadržovať. Pri vzájomnosti (t. j. opravdivej) ostanú všetky kmene a nárečia nepohnuté na svojich dávnych miestach a pri tom všetkom napomáhajú vzájomným pôsobením a spoločným sa predbehovaním rozkvit spoločnej literatúry národnej.? Sú toto slová utešené, z duše vzájomnou láskou k Slovanom hlboko pohnutej vyliate, predsa ale ten sám Kollár, ktorý sa tak krásne o vzájomnosti slovanskej vyjadril, vzájomnosť túto slovanskú nedobre určil (bestimmt hat, definivit) a na skutočný život nedobre obrátil, lebo v tej samej už pripomenutej knižke vzájomnosť slovanskú takto určuje: ?Die literarische Gegenseitigkeit ist die gemeinschaftliche Theilnahme aller Volkszweige an den geistigen Erzeugnissen ihrer Nation; ist wechselseitiges Kaufen, Lesen der in allen slawischen Dialekten herausgegeben Schriften oder Bücher?, t. j. ?Literárna vzájomnosť (medzi Slovanmi) je spoločný údel všetkých kmeňov v duchovných plodoch svojho národa; je vzájomné kupovanie a čítanie kníh a spisov vo všetkých slovanských nárečiach vydaných.? A potom v tej samej knihe a aj v najnovšom svojom diele ?Cestopise do Itálie? vzájomnosť slovanskú len na štyri kmene obmedzuje a k nej len tieto štyri kmene so svojimi nárečiami pripúšťa. Nechceme my naskrze nášho Kollára obviňovať, alebo mu dačo z jeho veľmi mnohých o nás a Slovenstvo zásluh odberať, ale chceme to, čo on samý prvý vyslovil, ďalej rozvíjať, tam kde on ideu vzájomnosti slovanskej úzko a len zvonku (äusserlich) mysľou poňal (aufgefasst hat, concepit), ju rozšíriť, doplniť a oduševniť, to, čo on smutnými okolnosťami Slovanstva za toho času donútený o našej vzájomnosti povedal, pri veselšom už dačo Slovanov stave napraviť a objasniť. Ale vidno i tak, že určenie jeho vzájomnosti slovanskej a obmedzenie jej na štyri kmene so spisovnými ich nárečiami s tým, čo o tejto z jeho horúcej čistou láskou k Slovanstvu dosiaľ najzapálenejšej duše vytieklo, sa nezrovnáva, bo akože pri štyroch nárečiach všetky nárečia obstoja, ako sa pri štyroch iné neukrivdia, ako všetky na svojich miestach zostanú a sa vzájomne obohatia a omladnú, naposledok všetky k rozkvitu spoločnej slovanskej literatúry dopomáhať budú? Vidieť teda, že obmedzenie toto výlevu jeho srdca láskou slovanskou plnému sa protiví, že naho vyslovená myšlienka nepodala nám to, čo nám vylialo srdce, a že čistý jeho pocit vzájomnosti slovanskej na ďalšie jej rozvitie ukazuje, kde myšlienka práve to, čo z hlbokého citu vyšlo, vyslovené obsahovať bude. Sám teda Kollár žiadať musí ďalšie vzájomnosti rozvitie, aby ono jeho srdečnej túžbe sa vyrovnalo, ktorá je iste najšľachetnejšia a najspravodlivejšia. Kollár celú, úplnú pravdu cítil, ale ju v tom spôsobe, v tom obvode (Umfang), ako ju cítil, nevyslovil. Veľmi smutné ešte boli vtedy okolnosti Slovanov, keď rozžialený Kollár ich ku vzájomnosti napomínať počal, a preto chtiac ich od zlého ochrániť, radí a porúča on, aby sa viacej kmeňov v jednom literárnom nárečí spojilo a spojenými silami všetko to, čo im v duchovnom ich rozvití napriek stojí, na stranu odrútilo. Poctivá je myseľ Kollárova, ale teraz už ďakovať Bohu, hoci nie docela, ale predsa značne premenili sa časy, bo o veci, o ktorej predtým len pár učených myslelo, teraz stá a stá myslia a že sa národnosť v kmeňoch našich každý deň viac a viac budí, nové a nové dôkazy na svetlo prichodia. Vydáva sa vždy viac a viac medzi nami kníh, zakladajú sa knihovne, povstávajú nedeľné po obciach našich školy atď., čo všetko o tom svedčí, že život duchovný, ktorý sám je opravdivý život ľudský, medzi nami rastie a tým uvedomenie nás samých zo dňa na deň sa zväčšuje. Vedomie seba, národa ako národa, je národu i každému zámok bezpečný, o ktorý sa všetky naň sa rútiace návaly rozrazia a rozpráskajú, lebo národ sebavedomý je spojený duchom najsilnejšie, on sa znectiť a zašpiniť nedá, on si na bytosti (existentia) svojej a na poctivom staní medzi inými najviacej zakladá, lebo žije duchovne.

Po stoletiach driemoty prebudili sa v našich časoch ako na hlas trúby archanjela aj kmene slovanské k duchovnému životu, a prebudili sa raz aj naši Slováci i prichodia k sebe ako národ, a preto zavolať môžeme hoci ešte mnoho a mnoho máme k pretrpeniu a k prevládaniu, po sto a sto rokoch alebo hlivenia alebo čiastočného života, hlasom radostným: Prestali sme nebezpečenstvo najväčšie! Oj, prišli aj naše časy! Prišiel aj náš vek! Ale keby sme v nebezpečenstvách žiadnej inej ohrady proti nim nemali len toto spojenie s kmeňom iným v spisovnom nárečí, to by nás iste pred nebezpečenstvom neochránilo, lebo je to spojenie ešte len viac vnešné (externus, äusserlich), ako dolu nižšie o tom povieme. Spojenie pravdivé je v duchu, a najlepšia proti nebezpečenstvu ohrada je sila vlastná, ktorú my práve v kmeni našom slovenskom prebudiť chceme, prihovárajúc sa k nemu v jeho vlastnom nárečí, ktoré mu hovorí k srdcu a hovorí k mysli. Pre tieto dôvody myslíme, že ohraničenie vzájomnosti Kollárovej len na štyri kmene nie je viac na čase a že ho viacej netreba, ale určenie vzájomnosti medzi našimi kmeňmi tak vystavujeme a rozširujeme, ako ju on v srdci svojom hlboko pocítil, ale ju tak, ako sme už aj hore vyššie poznamenali, nevyslovil. ?

Kollár určuje vzájomnosť slovanskú, ako už hore vyššie o tom reč bola, že ona je spoločný údel všetkých kmeňov v duchovných plodoch svojho národa a vzájomné kupovanie a čítanie kníh a spisov vo všetkých slovanských nárečiach vydaných; na to my ale vravíme, že táto vzájomnosť je ešte len povrchná, majúca, pravda, zárodok vzájomnosti opravdivej, lež pritom ešte nerozvitá, nezavŕšená. Každý kto dačo predsebaberie, kto si dačo zváži, ten to nerobí len preto, ak nie je dajaký ľahkomyseľník alebo hráč s časom, aby niečo predsebabral, dačo si zvážil, ale aby to k potrebám svojim, tým alebo iným, obrátil, a tak kto si kupuje dajaké knižky a číta napríklad históriu Grékov, nekupuje tie knižky a nečíta ich len preto, aby ich mal a prečítal, ale aby sa z tých kníh dačo podučil a v pripomenutej prípadnosti, aby život historický Grékov poznal a s ním sa podľa možnosti dobre oboznámil. Predsebabranie, teda kupovanie a čítanie knižiek je len prostriedok k dačomu vyššiemu, k vykonaniu čohosi, k oboznámeniu sa s dačím, bo duch, ktorý hýbe človeka len vtedy to, po čom túži, do svojej moci dostane a tým sa uspokojí. Keď by teda vzájomnosť u Slovákov bola len údel v duchovných plodoch svojho národa a tento by sa len kupovaním a čítaním kníh a spisov v druhých nárečiach slovanských vydaných ukazoval, to by ona na polovičke cesty stáť ostala a to, čo vykonať má, žiadnym spôsobom nevykonala, bo duch by na ten spôsob svoje dielo ešte nezavŕšil a nenavrátil sa s tým, po čo vyšiel. Dostatočnú iste príčinu musí mať duch alebo jednotlivca (unius individui, eines Einzelnen) alebo kmeňa, pre ktorý on hranice kmeňovitého svojho oddelenia opúšťa, a táto nie je žiadna druhá, ako že sa on v tejto kmeňovitej odseknutosti nespokojným už cíti a na väčšie pole prejsť si žiada. V kmeňovej odseknutosti nespokojným sa on cíti preto, že ako duch kmeňový je on len jeden jediný úkaz (manifestatio, Offenbarung) ducha národa toho, ku ktorému jeho kmeň náleží, a tak v hraniciach svojho kmeňa on sa ešte nenachádza, preto teda z týchto úzkych hraníc, aby sám seba poznal, vychodí a sa na širšie pole, ktoré je jeho podlahou, prenáša. Najväčšia ducha úloha (problema, Aufgabe) je, aby sám seba poznal, s čím sa do našich časov zaneprázdňovala história ľudstva, lebo duch je podstata (substantia) všetkého, a len po úplnom seba poznaní môže založiť trón poznania všetkého na svete. Tak sa všetko v ňom zhŕkne a on ako kráľ nad všetkým duchovne panuje. Duch teda dajedného kmeňa z hraníc týchto na pole celého národa vystupujúci, horí za poznaním seba, aby sa vonkoncom so sebou oboznámený aj tak ukazoval, podľa toho pôsobil, pracoval, tak len príde k svojmu určeniu a práca jeho sa mu podarí. Na tento spôsob cieľ vzájomnosti našej je poznanie národa nášho, alebo poznanie ducha celého nášho národa, ktorého keď poznáme, budeme podľa tejto známosti žiť, aspoň tak sa žiť usilovať, budeme naozajstne svojskými. Rozumie sa, že toto poznanie nesmie byť len zvonku a zvrchu, nesmie len pri počte, postave, zemi a jej hraniciach národa nášho zostávať, slovom nemá byť len poznanie prirodzenosti a ? aby som tak riekol ? materiálnosti nášho národa, ktorú on alebo sám tvorí, alebo ktorá ho otáča, ale musí byť poznanie obsahu (Inhalt) života národa nášho a podstatných jeho foriem, v ktorých on žije a žiť môže ako národ tento.

Keď teda cieľ vzájomnosti našej je poznanie národa nášho, údel duchovný v plodoch jeho a tak kupovanie a čítanie kníh vo všetkých našich nárečiach vydaných je k tomu len cesta, teda prostriedok. Na tento spôsob Kollár keď činnosť pripomenutú za vzájomnosť pokladal, zaviazol pri prostriedku a nenaznačil cieľ, čo ale, ako sme už aj riekli, všade sa stáva, že sa odrazu jadro nevykľuje a človek hneď ho nevylúpi. Ale zo vzájomnosti Kollárovej musela sa úplnejšia, vyššia vykľuvať, on teda aj teraz ostáva zvestovateľom jej prvým, nesmrteľným, a preto Kollárovi, hlave doteraz čo do Slovanstva medzi nami s hlbokoumným Šafárikom najbystrejšej, poctivosť a sláva! My teda vzájomnosť neberieme viac len povrchne, nenachádzame ju len pri prostriedku k nej vedúcom, ale berieme ju vo vyššom, opravdivom zmysle, a to v tom značení, v ktorom je ona cieľom. A tento cieľ Slovanov alebo vzájomnosť naša záleží v poznaní ducha národa nášho, a to ako sa tento duch v umení (in der Kunst, in arte), v spoločenských formách života Slovanov atď., atď. ukazuje a ako sa on tam ako duch slovenský ukazovať musí! Keď toto poznáme, poznáme samých seba a povedieme život taký, aký ? ak žiť máme ? viesť musíme. Každý národ v histórii sveta žil podľa ducha svojho a tak len aj vskutku žiť mohol, lebo inakšie nebol by sa vzchápal k životu samostatnému, a duchu vyššieho národa podľahnúť by bol musel, v ktorej prípadnosti nebol by život vlastný vystavil a v histórii sveta ako národ osobný sa ukázal. Kto na nás Slovanov pozrie a pilnejšie nás považuje, ten veru pozná, že my v histórii sveta osobné položenie zaujímame a k životu zvláštnemu povolaní sme, ku ktorému aby sme prišli, treba nám poznať ducha národa nášho, poznať, v čom bude záležať tento život náš. Opravdivá vzájomnosť nám to ukazuje, vysvetľuje, teda k tejto vyššej vzájomnosti sa dostať a ju s celou dušou objať musíme, ak sa k životu opravdivému a k životu nášmu po stoletiach hlásime. Tejto opravdivej vzájomnosti je tamtá predchádzajúca len prostriedok, a tak teda my sa nárečia slovanské učiť, knihy a spisy v druhých nárečiach spísané kupovať a čítať musíme, ale pri tomto len ostať nemôžeme, lež z kníh a spisov tých život náš slovanský, ako on na rozličných stranách vyzerá, musíme poznať a si osvojovať. Táto vzájomnosť ale nežiada, ako tá predošlá, odhadzovanie, zapierania, zanedbávanie alebo práve zatracovanie daktorých nárečí slovanských, ale naopak, každej určitej čiastke národa nášho všetko možné rozvitie praje, ktoré len v jeho osobnej duchovnej forme, t. j. jeho nárečí celkom sa stať môže, bo vo všetkých tých znamenitých úkazoch a formách všeživot slovanský na rozličný spôsob sa vystavuje a my teda chtiac dokonale poznať ducha národa nášho, všeživot náš, bez čoho ? ako sme už povedali ? neprídeme k životu vlastnému, všetky tie rozmanitosti na poli života nášho slovanského vykvitnuté poznať a v duchu našom stroviť musíme. Vzájomnosť slovanská je po hustých mračnách, nad slovanským svetom dlho a dlho sa rozprestierajúcich, nad svetom naším vykukajúce slnko, i ako toto všetko zahrieva a každú byľku k životu a rozkvitu privádza, tak aj slnko našej vzájomnosti všetkým poliam slovanským svieti i každého kvietka zveľatok a úplné rozkvitnutie na týchto poliach napomáha.

Rozvi sa, rozvi, ty veľké rozmanitými čačkami a kvietkami rukou veľkého hospodára vysiate pole slovanské, oj, rozvi sa vo svojej strakatej kráse, aby sa aj oko naše aj oko sveta s tebou natešilo a po dlhom suchu človek zas sa rozveselil a zaspieval k sláve tvojej a k sláve veľkého hospodára tvojho! Ale roztratíme, rozfŕkame sa, povedia daktorí, keď každý so svojím vystúpi, každý svojou cestou pôjde! Krátkozrakí! Oni nechápu vzájomnosť našu, ich nezahrieva jej slnko! Sama naša vzájomnosť to nedopúšťa, ona je proti tomu všemohúca. Ak nám je súdený život, ako pevne veríme, prijme sa pravá vzájomnosť medzi nami a v ten čas rozpŕchnuť, rozfŕkať sa nemôžeme, lebo sme poznali podstatu života nášho a prichytili sa jej, a tak všetci budeme stáť na podstate jednej, budeme pri našej kmeňovitosti, predsa vždy nachádzať sa vo slovanskej všeobecnosti, budeme vo všetkých okolnostiach, každým časom Slovania.

Zasvieť len, zasvieť, slnko naše, a rozohrej srdcia ľudu nášho, aby zmäkli a spadla z nich tvrdá kôra kmeňovej samoľúbosti, nadutosti a vypínavosti, i zapália sa oni potom láskou, ktorou dýchajú spevy naše a ktorou pošumievajú lipy sveta nášho od mora k moru. Povedajú mnohí, že je rozpadnutie sa národa nášho na kmene nešťastím pre Slovanov, pričom oni iba to veľké trpenie, ktoré sme v rozpadnutosti našej kmeňovej pri zoslabení sily obecnej podstúpili, považujú. My pripúšťame, že nám ťažko padlo to trpenie, ale ako každé zlé k dobrému poslúži, tak aj toto veľké trpenie naše nebolo nadarmo, ale poslúžilo nám a poslúži nám ešte len na budúce časy k nášmu dobrému. Z trpenia, čo z tohoto rozpadnutia pochodilo, naučili sme sa každé súženie pokojne znášať, čím sme stuhli, potom ale naučili sme sa s každým trpením, ktorého trpkosť sme zakúsili, ľútosť mať, čo nám k životu nášmu budúcemu, k takému, aký je Slovanom od Všemohúceho súdený, nevyhnutne bolo treba, a pri tom všetkom sila naša, ktorá by v nerozpadnutosti svojej bola sa do behu pustila a sa do našich časov už bezpochyby aspoň zväčša vysilila a vytrovila, zadržala sa v rozpadnutosti svojej, súc v najviacej kmeňoch pritlačená, ale nie udusená, čerstvo a bystro. A naiste to do povahy vziať treba, že kmene tie, ktorých sila kmeňová nebola utlačená, ale sa v živote osobnom kmeňov pri lepších ich okolnostiach rozviť mohla, nepracovali nadarmo a ? ako my Slováci hovoríme ? vospust sveta, lež oni pracovali, keď sme my ešte duchovne driemali, oni ducha slovanského v pohybovaní zadržovali, a čo je hlavne do veci, pôsobenie jeho rozširovali a rozmnožovali. Pôsobili kmene tieto, Česi a Poliaci, ak na nás ostatných, svojich spoluplemenníkov, prebudzujúc nás pomaly z duchovnej driemoty a spriateľujúc životom i dielami svojimi so životom vyšším, taktiež pôsobili oni, a najmä Česi, aj na históriu obecnú ľudskú a vydobývať nám začali aj na nej miesto. Sila tých kmeňov, pravda, v čiastočnom svojom namáhaní zo svojej čerstvosti, súc aj nasilu nalomená, upustila, ale ak sa ona nebude len v kmeňových medziach zadržať a pohybovať chcieť a ak od čerstvej ešte sily obecnej slovanskej, ktorá, pravda, len v čistom duchu slovanskom vrie, popchnúť sa dá, sila tá nalomená nanovo sa schytí a k veľkej činnosti omladne.

Natieklo síce pri živote odlúčenom daktorých kmeňov našich dosť kalužnice do života nášho slovanského a napadalo dosť z cudzoty trosiek, ale život slovanský to, ako pevne veríme, prečistí a preoseje. Aj to je pravda, že v kmeňovej našej rozpadnutosti viacej kmeňov nás odumrelo a do cudzieho národa sa prelialo, ale ako tam za tými žialime, tak nad počtom veľkým, čo ostali, sa tešíme, ktorý počet, ďakovať Bohu, je ešte tak veľký, že mnoho, náramne mnoho, a iste to, čo nás očakáva, vykonať môže. Keď by ale dakto na veľké naše trpenie nepozeral a na kmeňovitosť našu by sa žaloval, ten by vskutku nevedel, čo hovorí. Už hore vyššie sme povedali, že kmeňovitosť v národe je znakom bohato obdarovaného jeho ducha, jeho čerstvosti, živosti a tak tým samým znakom je ona aj v našom národe slovanskom. Že národ náš slovanský je na ducha bohatý, svedčí celý jeho doterajší život, celé jeho usilovanie a dosvedčujú aj Nemci, ktorí o nás napospol hovoria, že všetko ľahko chápeme a všetkému sa s veľkou ľahkosťou priúčame. Dôkazy o tom, že náš národ je živý, máme tiež a hlavne v jeho bohatej naozaj krásnej poézii národnej, ktorá sa môže zvať kvetom všetkých iných poézií. Keby ale nebol národ náš kmeňovitý, nebol by tak na ducha bohatý a naopak, lebo je to, ako sme už aj hore vyššie spomenuli, jedno s druhým spojené. Ale taký pripomenutý žalobník, na kmeňovitosť našu si sťažujúci, mrmlal by nevedomky aj na ten úkaz, ktorý svetu slovanskému najviacej sľubuje, a ktorý sme my slnkom nad svetom naším slovenským po dlhom zatmení vychádzajúcim menovali, bo akože by bez kmeňovitosti našej bola mohla povstať medzi nami zlatá vzájomnosť, ako stretnutie sa síl a úmyslov po dlhom sem a tam točení v jednom striedku, v jednom duchovnom ohnisku? Nikdy by jej bez kmeňovitosti, nikdy nebolo bývalo, a tak nikdy by nebolo v Slovanstve sa vyjavilo to silné napätie myslí, to veľké pohnutie duchov, to osvieženie srdca po rodinách našich slovanských, ale muselo byť jedno a tak muselo byť aj druhé, všetko k nášmu dobrému! ?

Hore vyššie sme už riekli, že Kollár náš vzájomnosť slovanskú na štyri kmene s ich spisovnými nárečiami obmedzil a tak len týmto štyrom právo stania a trvania na duchovnom poli slovanskom pripustil. Kollár to, ako sme hneď pripomenuli, urobil zo šľachetného srdca, z dobrého úmyslu a pripojili sa k jeho určeniu vzájomnosti a literatúr slovanských potom aj iní, takže už teraz prijímanie štyroch vyznačených literatúr slovanských, a to: ruskej, poľskej, českej a takzvanej ilýrskej, napospol do behu prišlo a ustaľovať sa začalo. Či je to ale pravda, že sa len štyri literatúry slovanské nachádzajú? Či sa toto učené určenie literatúr našich so samým životom zrovnáva a či je to nie len holé klamanie nás samých? Potom či toto určenie nevedie práve k tomu odporu, čo sa obsiahnuť malo a chcelo, najmä ku kmeňovej osoblivosti, nadutosti a vypínavosti? Holý blud a klam je to, že sa len štyri literatúry slovanské nachodia, bo kdeže zostala pri určení tomto literatúra srbská, kde lužických Srbov a kde naposledok naša literatúra slovenská, ktorej jeden jediný plod, diela nášho velebného Hollého vnútornou svojou cenou odvážia päťdesiat druhých veršami a veršíčkami vysypaných knižiek a knižtičiek?

Je to teda pravda, že máme len štyri literatúry? Či s tým nešialime seba a neklameme svet? Alebo či tie literatúry nie sú slovanské? Či naša literatúra nie je tak slovanská ako druhá, ba moc ráz, keď na ducha a stavbu jej pozrieme, slovanskejšia? Zbadali sme, že najmä tí, ktorí až veľmi do svojich kmeňov sú zaľúbení a len v nich a pre ne žiť a pracovať chcú, určenie toto štyroch literatúr slovanských s radosťou pochytili a pri každej príležitosti vystavovali, ale veru už čas tomu klamú, tej prázdnej vypínavosti, tej nadutej nevšímavosti koniec urobiť, čas myšlienku so životom zrovnať a zmieriť, čas všetko, čo Boh na poli slovanskom požehnal, prijať a za to mu, uznaním toho, srdečne sa poďakovať. O našom Hollom nikde, nikde zmienky, okrem čo sa dakedy o ňom u nás na Slovensku povedalo, nikde zmienky o veľkých zásluhách nebohého nášho Palkoviča, a predsa je Hollý hviezda prvej veľkosti na nebi poézie slovanskej a mužovia naši cítili, pracovali, do svojej staroby namáhali sa pre národ slovanský a bohabojne svoj život k dobrému nášho národa vynakladali, a ich ani nespomenú, a čo viac, sa im ani nepoďakujú, nevďační! Sem teda vedie tá vzájomnosť? To je láskavá, milosti plná matka slovanská, ku ktorej sa my synovsky držať máme? Opravdivé Slovanstvo je dobré, plné lásky, ono sa prizná ku všetkým svojim deťom, veľkým i malým, nádherným i chatrným, bohatým i chudobným, a to je jeho požehnanie, s ktorým vystupuje a vystúpiť musí pred svetom. Preč teda s každou v Slovanstve osoblivosťou, preč s nízkym len v kmeni svojom zaľúbením! Nemyslela to duša Kollárova, že by to ta viedlo a že by raz z neúplného určenia slovanskej vzájomnosti práve nevzájomnosť, samoľúbosť, sebevoľnosť povstať mohla; ale naša povinnosť je, keď následky toho vidíme, samé zlé s koreňom vytrhnúť a ďalšie jeho rozširovanie zamedziť, čo inakšie sa nestane, okrem keď vzájomnosť naša úplne sa určí a myšlienka vzájomnosti so skutočným životom sa zmieri a vyrovná. Nič nepomáha všetko formulkovanie, nič všetka suchá teória, keď sa od života odtrhne, ba s ním práve do odporu postaví. Myšlienka a život ako všade v živote slovanskom, tak aj tuto musia byť zmierené a vyrovnané.

Pripomenuté určenie vzájomnosti slovanskej a obmedzenie jej len na štyri literatúry vzalo si za príklad, ako zo všetkého vidno, život grécky a štyri literatúry, v ktorých sa tento na poli čisto duchovnom ukazoval, ale to je veľký blud, je číre, holé nasledovanie, v ktorom samotvornosti a tvornosti tej, ktorá by životu nášmu slovanskému prislúchala, vonkoncom niet. Život grécky bol v štyroch týchto literatúrach dokonale vystavený, v ktorých kmene vedľa seba rovnoprávne stáli, bo tri boli kmene grécke, z ktorých kmeň iónsky sa vo všeliteratúre gréckej v nárečí dvojakého spôsobu, jednom pôvodnejšom, plnohlasnejšom, druhom vybrúsenejšom, ale aj zbrúsenejšom, tak menovanom atickom, ukazuje. Každý život alebo každý obsah má, a keď chce skutočne byť a opravdivo sa rozvíjať, mať musí sebe patriacu formu, čo sa v živote gréckom aj tak stalo, bo tam kmene, ktoré sú obsahom života gréckeho, vystavili grécky svoj život vo formách osobných, v nárečiach vlastných, a tak toto aj u nás, ak chceme, aby sa život čistý, samotvorný, rozumie sa slovanský, v kmeňoch našich rozvíjal a pri viacej čiastkach ľudu nášho nezakrpatel a sa nezatarasil, byť musí. U nás ale nie sú tri alebo štyri kmene ako u Grékov, ale ich je jedenásť, lež my nežiadame, ako sme už aj hore vyššie povedali, jedenásť literatúr, nechceme, aby každý kmeň vo svojom nárečí písal, ale aby písal ten vo svojom nárečí, ktorá má dačo duchovného, osobného, slovanského, ktorého sily duchovné i materiálne k tomu vystačia, ktorý v nárečí sebe najbližšom nemohol by sa dobre vysloviť a diela v ňom písané ľud jeho dobre zažiť a spotrebovať. Toto žiadame a všetkým právom.

Život náš slovanský je v histórii docela od iných rozdielny, nový, svoj vlastný, v histórii ale pri novom rozvití života, pri nových okolnostiach nikdy z predchádzajúceho života a okolností podobných, ale z nich samých, čo a ako jedno alebo druhé sa robí a riadiť má, súdiť sa musí, lebo sú okolnosti nové, akých so všetkými podrobnosťami ešte predtým nebolo. Toto história učí a je to docela rozumné. Čo sa stalo, mohlo sa len v tých istých, v akých bolo, okolnostiach stať: Alexander V., ten pekný hrdina, mohol len v tom čase byť Alexandrom V-ym, tým krásnym nad svetom sa ligotajúcim mládencom, v ktorom žil; reformácia mohla tiež len v tom čase, v ktorom sa zjavila, na svet vystúpiť. Prečo napríklad teraz nepovstávajú viacej mníšske, rytierske rády atď., atď. a trvá ešte kresťanstvo, sú ešte neveriaci? Prešli povstaniu ich príhodné okolnosti, a preto nemôžu povstať viacej. Prečo tiež nepovstala prv vzájomnosť slovanská, a nachádzali sa predsa tie samé kmene slovanské aj predtým, ktoré sa teraz nachádzajú? V živote teda ľudstva vystupujúce úkazy musia sa naveky s tým samým životom a so všetkými okolnosťami dobre schádzať, a to je blud daromný chcieť do života silou-mocou strčiť to, k čomu on sám základu, podstavy nedáva a čo okolnosti nežiadajú, daromná je to k tomu aj práca, lebo sa to nastŕkané nemá na čom zachytiť, nemá sa na čom rozložiť, preto sa aj v živote zadržať nemôže. Často vidíme vystavovať ľudí plány a silne pracovať na ich vyvedení, a o pár časov nevidíme z ich plánov ničoho, okrem ak počúvame sťažovať si pôvodcov ich nad tým žalostne, že sa im plány ich nepodarili. Oni dávajú príčinu zlému, neschopnému, hluchému svetu, ale skutočne príčina je v nich samých, bo oni s neskutočnými alebo takrečeno s neživotnými myšlienkami do života docela inou cestou idúceho vpratať sa chceli, ale nepoznajúc dobre potreby života, s ňou sa o život trepli, po čom ich myšlienky, tie len formálne plány sa rozpraskli. Takí ľudia padajú s myšlienkami kotŕb svojich tak do života, ako čo my Slováci hovoríme: že takto prišiel ako by s duba spadol. Ani v prírode niet úkazov bez príhodných okolností, niet búrky bez pár a iného k tomu potrebného. Preto sa vždy na to pozor dávať musí, keď s dačím pred svet vystupujeme, či je to životu treba, či mu je to teraz príhodné, či to bude preň. ?

Vidno teda zo všetkého, že aj národ náš musí mať sebe príhodné formy a spôsoby života, a takéto budú tie, do ktorých sa on sám rozkládol, v ktorých sa život jeho rozložil. Skutočná, životná myšlienka pre národ náš je myšlienka vzájomnosti slovanskej, ktorú Kollár náš vyslovil, a z toho vidno jeho génia, bo vyslovil to, za čím celý svet slovanský temno túžil, čo národu nášmu najviacej bolo treba a čo bolo teraz na čase. Skutočnosť a životnosť tejto myšlienky dokazuje to, že sa ona v živote našom tak prijíma a zápalom srdcia i mysle naše naplňuje. Skutočná je naozaj myšlienka vzájomnosti, ale neskutočné, neživotné, životu odporné je obmedzenie jej na štyri literatúry a tak ako by len na štyri kmene, bo štyri kmene nie sú obsahom celým národa nášho, a tak ani štyri literatúry príhodnou jeho formou, v ktorých sa celý čistoduchovný slovanský život neukazuje a ukazovať nemôže. Štyri literatúry to sú formulky v daktorých knižkách a časopisoch sa nachádzajúce, to je nie život; i preč so suchými, mŕtvymi teóriami, preč s formulkami, kde je život inakší, a to čerstvý, kde on iné pohľadáva. Preč teda s menovaním štyroch literatúr, kde ich je viac a kde ich viacej k rozvitiu celého života nášho byť musí!! ?

Ale pohliadnime aj na to, či sa toto menovanie štyroch literatúr zrovnáva s celým ich obsahom a či tu tiež myšlienka životu, formulkovanie skutočnosti napriek nestojí? Naše plody duchovné literárne napríklad volajú sa literatúrou českou: Je to pravda? Docela nie! Tie plody duchovné literárne, ktoré sme my Slováci dosiaľ vyviedli, ako napríklad Kollárova Slávy dcéra, Šafárikove Starožitnosti slovanské atď., atď., nemohli, smelo istiť môžeme, v našich časoch nikde inde v tom spôsobe, v akom sa ukázali, v tom duchu, v akom sa spísali, vystúpiť, okrem u nás Slovákov, bo v Tatrách, najstaršom a prvotnom bytovisku všetkých Slovanov, zrodila sa a najmocnejšie, najdúžejšie sa pocítila, hoc by aj druhí, ale omylné si to osobovali, vzájomnosť slovanská, a len v Tatrách, tejto najdávnejšej hradbe Slovanstva, ako ich Mickiewicz volá, sa zrodiť a k povedomiu dozrievať mohla. Niet tu miesta, príčiny zjaviska tohoto a prečo ono práve u Slovákov povstalo, vypočitovať, daktoré z nich už Kollár v spise svojom o vzájomnosti vyložil, vyloženie iných my na druhý čas a na druhé miesto odkladáme. Týmto ale nehovoríme, že by rovne veľkého spevca (Dichter, poeta), ako je Kollár, inde u iných kmeňových bratancov našich sa nenachádzalo alebo povstať nemohlo, ani to neistíme, že by rovne učenej hlavy, ako je Šafárik, u iných našich príbuzných nebolo a sa nevycvičilo, ale to povedáme a smelo istíme, že sa ten zápal (Begeisterung, enthusiasmus), to veľké zaľúbenie sa do tohoto predmetu, o ktorý v piesni Kollárovej a diele Šafárikovom ide, to pritúlenie Slovanstva k srdcu najvrúcnejšou láskou, to rovnaké súdenie o všetkých našich kmeňoch bez všetkej výmienky, to rovnaké považovanie, horenie za všetkým, čo sa ktoréhokoľvek z nich týka, to srdce všetkým prajné, slovom to zamorenie sa do Slovanstva so zabudnutím seba, čo sa u Kollára najjasnejšie ukazuje, nemohlo sa nikde inde tak zjaviť ako u nás, ako u Slovákov. A tieto naskrze slovenské diela, ktoré sú výtvorom nášho, v istom zvláštnom stave sa nachádzajúceho ducha, menujú sa ? literatúrou českou! Či Čechovi bolo možné v týchto časoch, po svojom dlhom historickom kmeňovom živote, kde kmeňovitosť hlboké korene pustila a mocne zatvrdla, takého diela stvoriť? Nemyslíme! Lež nadhodí dakto, iste, ? keď ale bolo možné, prečože oni tie diela nestvorili? Povedá sa síce, že na mene nič nezáleží a že napríklad u Nemcov diela Sasov, Bavorov atď. sa len dielami nemeckými zovú, a sú diela Sasov, Bavorov atď. načo ale ? a to po pravde ? sa odpovie, že meno je podstatné a rozličné meno ukrýva aj rozličný obsah, a ukrývať musí, inakšie by ani rozličné meno nepovstalo, ani povstať nemohlo. Meno je forma a keď stratí túto formu, bude aj iný obsah, a tak druhá vec. To sa rozumie, že meno podľa nášho určenia musí byť pochop (Begriff, conceptus), t. j. musí podstatu samú zahŕňať, alebo inými slovami, musí vyjadrovať a v sebe obsahovať to, čím je vec to, čo je, lebo inakšie bude len meno povrchné, a také sa len na predmet prilepuje, z neho sa nerozvíja, a tak ho ani nemení. Či ty budeš volať dakoho Janom, Mišom, tým sa v ňom ani mak nepremenilo a on ostáva ten samý, ale nadaj mu do hlupákov, vychváľ ho ako múdreho, tak ale že on to skutočne zasluhuje, alebo inými slovami, že v prvej prípadnosti jeho duch je chudobný, veľmi mizerný, v druhej bohatý, pekne obdarovaný, tu tvoje menovanie sa jeho vnútornosti dotkýna, forma sa s obsahom zrovnáva a pod rozličnými formami sa aj všelijaký obsah ukrýva. Daromné sú to reči o jednoplatnosti (Gleichgultigkeit) formy, bo inakšie všetko by bolo jedno, či by si dakoho hlupákom alebo múdrym nazval, a jemu by to tiež jedno byť muselo, ale až sa dakým iným cíti, ako ho ty voláš, tu pri zlom poctení na teba naskočí, pri dobrom menovaní, ak nič ti nepovie, je neúprimný, márnomyseľný alebo len jednoplatný, mlčanlivý. Tak i my sme Slováci a Slováci byť musíme, preto ale aj naše mysle, naše diela sú slovenské, bo inakšie neboli by naše, t. j. od nás by nepochádzali a tak druhého obsahu by byť museli. Keď ale od nás pochádzajú, majú sa aj tak menovať, aké sú, a potom bude meno ich pravdivé. Čo sa Nemcov týka, to je pravda, že diela Sasov i Bavorov sú nemecké, ale u Nemcov kmeňovitosť sa nerozvila, nerozvil sa teda ani život ich kmeňový čistoduchovný, lež len samá všeobecnosť navrchu ostala, a preto aj smiešne by bolo diela od Sasov, Bavorov pochádzajúce saskými, bavorskými menovať, bo ony sú len nemecké. Potom tiež menovanie ?nemecký? je všeobecné, nie je čiastočné, český ale v národe našom je len meno čiastočné, jedného kmeňa, pre ktorú príčinu diela jedného kmeňa sa mu ako čiastočnému podriadiť nemôžu. Aj my máme také všeobecné meno a to je slovanské a tomuto sa všetky naše mysle i diela podriadiť majú, bo ono je všeobecnosťou a pravdou našou. Keby sme neboli Slovania, inakšie by boli i mysle i diela naše, ale sme, teda dajme mu všetko a prinesme mu všetko na obeť ako dietky vďačné, bo sme od neho všetko to, čo máme v ľudstve osobného, dostali. Ani týmito kmeňmi by sme neboli bez Slovanstva, a tak ani kmene nie sú zo seba a pre seba, ale sú z vyššieho, musia teda aj za to vyššie stáť a ho za pravdu svoju uznávať. Tak aj náš kmeňový život musí byť slovanský, musí slúžiť životu slovanskému, inakšie sa od svojej pravdy odtrhne, preto ale bude život biedny, zakrpatený a dlho neobstojí. U nás nič vyššieho byť, nič za vyššie nad Slovanstvo uznávať sa nesmie, a k nemu tak všade sa obracať máme, nie ale ku kmeňom tým spôsobom, ako by oni boli celosťou, všeobecnosťou, i kto z kmeňov našich sa chce ako taká všeobecnosť nadhodiť, druhých kmeňov oči len k sebe ako k sebe obrátiť, ten má námery čiastočné a osoblivé. Všetci sme rovní v sláve! Ak dakto viacej urobil, dobre, urobil si, čo bola povinnosť tvoja, za čo ti iní budú vďační, ak dakto menej, usiluj sa, abys urobil viacej, všetko to bude pre rodinu spoločnú, národnú a ľudskú. Iste v kmeni našom musíme byť Slovania, v národe našom ľudia: to je slávne, požehnané, to je vysoké určenie naše slovanské!

Obsahom svojím teda, ako sme videli, diela naše nie sú české, ale sú nie docela české ani svojou formou, t. j. rečou, v ktorej sú písané. Keď pohliadneme do kníh našich doteraz od evanjelikov a. v., ktorí s Čechmi spoločný jazyk v knihách užívali, nájdeme, že v nich i slovenské naše formy i slovenské slová sú užívané, a presvedčíme sa, že aj v tomto ohľade knihy naše od českých odstupujú, v ktorých ani vlastné formy ani slová nenachádzame. Vieme dobre z posudkov českých o našich knihách, ako sa Česi nad našimi formami a slovami zastavovali, ako im prebývanie v literárnej svojej reči popriať nechceli a nám ich vždy naspäť vracali. Škultéty vo svojich básňach užil dakoľko slovenských slov, českému súdu sa básne ľúbili, ale slová slovenské sa z užívania literárneho vyobcovať kázali. A toto je urobené v básňach, kde slovo daktoré tak názorne (anschaulich) myšlienku maľuje a ju tak predstavuje, že sa žiadnym iným slovom dosadiť nedá.* Česi nemali ohľad na Slovákov, ani na ich bohaté a určité nárečie, ani na to, že Slováci ich knihy v rozličnom docela nárečí čítali, a keď sami Slováci nárečie české vpletaním vlastných slov do spisov svojich si obľahčiť, alebo české formy svojimi určitými formami podoplňovať chceli, mali im to Česi za zlé. Prízvuk (die Betonung) slovenský bol v knihách našich u Čechov vždy chybný a nám samým za chybu pokladaný, a predsa je tento prízvuk u nás docela pravdivý, od českého veľmi odchodný. Všetko toto pripomenuté dokazuje, že knihy od nás Slovákov písané neboli ani formou svojou docela české, lež z väčšej polovice české, a menšej slovenské, práve ale preto ani jedno ani druhé, daj akási zmiešanina, v ktorej sa duch slovenský úplne, tak ako by treba bolo, nevyslovuje a nevyráža. Aby sa táto zmiešanina, ktorá ani jednému ani druhému nepatrí, ktorá nemá žiadneho istého a významného rázu (charakter) prebrala a knihy naše obsahu slovenského i slovenskú úplnú formu mali, obsah teda a forma sa docela vyrovnali, treba myšlienky naše aj v ich vlastnej forme, v tej, v ktorej ony u nás povstávajú, do ktorej sa v duchu našom obliekajú, predstaviť, tak iste aj myšlienky naše úplnejšie, významnejšie, dôraznejšie budú, k duchu kmeňa nášho slovenského mocnejšie prehovoria a diela naše aj formou svojou, slovom, budú diela slovenské.

Za našich časov, ako Kollár vo svojej vzájomnosti hovorí, nie je dosť byť tým alebo tým kmeňovcom, ale sa vyhľadáva byť Slovanom, nie je dosť len to, alebo iné kmeňové nárečie znať, ale vyhľadáva sa znať, nie len ako Kollár vo svojom spise hovorí, tie alebo tie nárečia, ale napospol reč slovanskú, ktorá je vo všetkých nárečiach našich rozložená, bo akože inakšie budeš Slovanom, čo je hlavné pri vzájomnosti, bez známosti reči slovanskej? Keď budeš znať len daktoré nárečie, bude to známosť len kúskovitá, neúplná a ty nebudeš naskrze vedieť to, čo je k pravdivosti života nášho nevyhnutne potrebné. Ale akože si nadobudneš známosti tej bez poznania nášho bohatého**, jadrného, plnozvučného, čistého slovenského nárečia, ktoré ? ako svojím časom na svojom mieste dokážeme ? je oveľa od druhých nárečí slovanských zachovanejšie, nárečie ktoré ako Tatry sú striedkom Slovanstva, tak je striedkom nárečí slovanských, ktoré je priechodom od východných k západným a v ktorom ako v klbku sú svite nitky jednoty všetkých nárečí slovanských. Pod týmto ale čistým, neporúchaným plnozvučným, všetky nárečia slovanské spojujúcim, v striedku nášho sveta hovoreným a najstaršie meno Slovanov* najčistejšie zachovávajúcim nárečím naším slovenským zachoval sa aj duch slovenský alebo slovanský vo svojej čistote a sviežosti, alebo aby som lepšie sa vyjadril, zachovali sa spolu duch i nárečie v pokojných, údolistých Tatrách našich, na zemi medzi Dunajom a Tatrami, v prvotných týchto a najstarších, najdávnejších sedaliskách Slovanov na zemi európskej. Duch tento a nárečie naše sú jedno, i kto ich chceš jedno od druhého odtrhnúť, trháš objatie, v ktorom sa ti duch náš ukazuje a pokojne, milostne ako dobrý mládenec z náručia vrstovnice usmieva. Záleží nám teda a záležať musí aj všetkým našim pravým kmeňovcom na tom, aby sme my vo vlastnom, našom nárečí písali, a to, čím sme nadchnutí a naplnení, verne, ako to myslíme a cítime, s tou samou vrúcnosťou, s tou samou túžobnosťou predstavili a rozpovedali. Aj toto teda ako aj známosť nášho nárečia ako podstatného pri známosti reči slovanskej mocne a neodolateľne nás k tomu ponúka, aby sme, keď nechceme sami seba zaprieť, keď chceme svedomito a verne svetu nášmu slúžiť, písali v nárečí našom peknom, v nárečí našom slovenskom. ?

Veľmi by sme si tiež priali, aby tie kmene a kmenky, ktoré vo svojich nárečiach písať nemôžu, aspoň s osnovou gramatickou i s pokladom slov svojich nárečí, vydajúc k tomu cieľu úplné gramatiky a slovníky, nás zoznámili a rovne so svojej strany všereč slovanskú svojimi prídavkami obohatili a úplnú jej známosť možnú urobili. Mickiewicz vo svojich prednášaniach parížskych o literatúre slovanskej hovorí, že iné národy víťazoslávne, pamätné stĺpy a rozličné pomníky (Denkmal, monumentum) nastavali a na zemi, kde bývali, po sebe nechali, Slovania ale že nestavali takých po svojej zemi pomníkov, predsa ale že vykoval duch slovanský jeden taký pomník ozorný, a ten je vraj reč slovanská! Mickiewicz má docela pravdu! Žiadna reč na svete sa ani bohatosťou slov ani toľkorakou rozmanitosťou foriem svojich reči našej slovanskej nevyrovná, naša ale svätá povinnosť je vzorný tento pomník slovanský v celosti svojej zachovať, kde ešte vec možná, vyplniť, okrášliť, zaokrúhliť, nie zanedbávať alebo práve kaziť a sebevoľne rozhadzovať. Pomník musí byť vyplnený, celý, mocne zbitý, inakšie tratí svoju cenu a svedčí o ruke nespôsobnej, tento teda náš pomník rečný nemôžu len skladať daktoré kusy, t. j. daktoré nárečia naše, bo tak by bol pomník ešte neúplný, kúskovitý, ale v ňom musia byť zložené všetky nárečia naše, a tak len aj všetky kusy jeden k druhému dobre pristávať budú a dobre sa k jednej mocnej celkovitosti spoja. A preto žiadame, aby všetky výtvory rečné ducha nášho slovanského sa vystavili, život náš, čo bude z nich potrebovať, si vezme, bo naozaj náramná táto naša rečná bohatosť a veľká jej rozmanitosť nevystúpila z ducha na svet nadarmo! ?

Zakričia tu, viem, daktorí, načo nám bude tá všelijaká zmiešanina, k čomu tá Slovanstvu poslúži? Ale kriky takéto pochádzať budú od ľudí, ktorí nikdy nehľadeli do tajomstva ducha, ale vždy len živorili na kôre zemskej. Viem, že mnohí tiež vykrikovať budú, kto sa tú všetku zmiešaninu naučí a kto bude mať vôľu naučiť sa ju, na čo my odpovedáme: Vzájomnosť, ktorá zmiešaninu túto na svetlo vyvolala, sama nám dá a musí dať prostriedky, aby ona do života sa dostala v ňom sa držala a životu osožila. Koľko nám už dosiaľ uľahčila vzájomnosť a koľko nám ešte v poznaní, skusovaní a osvojení si života nášho uľahčí! Už dosiaľ pretrhla mnohé hate medzi kmeňmi a nárečiami, ktoré rozličný spôsob písania týchto nárečí bol medzi nimi a nárečiami našimi naváľal, čím sa nám poznanie druhých nárečí veľmi obľahčilo, ale stane sa časom ? a ako myslíme nezadlho ? ešte o moc a kde viacej. Už teraz povstávajú v zemiach slovanských a aj inde po Európe stolice slovanských nárečí, pri ktorých má už mládež príležitosť rozličné nárečia slovanské zavčasu sa naučiť a s doterajším životom slovanským bližšie sa zoznámiť, čo predtým nebolo, a naozaj tieto stolice budú sa kamdiaľ viacej množiť, zlepšovať a úžitok vždy väčší a väčší vydávať. Nemôže už byť aj dlho do vydania zrovnávajúcich slovanských gramatík a všetky nárečia zahrnujúcich, ich jedno vedľa druhého stavajúcich slovníkov, v ktorých budú nárečia naše na jeden prehľad usporiadané. Láska prikrýva všetko a láska môže všetko podľa slov evanjelia nášho, láska ale k životu nášmu kamdiaľ viac rastie a navidomoči každým dňom sa vzmáha. Mŕtvym duchom, pravda, ani to nespomôže, ale spomôže tým, čo sa neživia len samým chlebom, čo nechodia len po kôre zemskej a čo nevidia ďalej od kôry, ale ktorí sú živí duchom, ktorí sa dávajú mu viesť a prebíjajú sa do hlbiny jeho! ?

Pri tomto vyzdvihnutí slovenského nášho nárečia za reč spisovnú pozdvihnú kmeňovci naši, ako dobre vieme, hlas a budú volať počínanie naše rozdrobovaním, rozkúskovaním a aby nás o tom, že počínanie naše je nepravdivé, presvedčili, odvolávať sa budú na národy iné európske, nemecký, francúzsky, taliansky, španielsky, anglický, ktoré jeden spisovný jazyk majú, a týchto príklad nám vychvaľovať a k nasledovaniu porúčať budú. Či je vyzdvihnutie nárečí našich na spisovné rozdrobovaním, o tom už sme hore vyššie hovorili, kde sme dokázali, že by ono len tak rozdrobovaním bolo, keby kmene naše tým jeden od druhého sa celkom odsekli, do tejto kmeňovej odseknutosti sa zamotali a v nej zotrvávať chceli. My ale každému nášmu kmeňu sme radili a nakladali poznať duchovný náš život a ustavičnú brať v ňom účasť, čím sa sebectvo od nás vonkoncom odstrkuje. Odvolávanie sa v histórii na národy iné s tou námerou, aby sme ich v živote našom nasledovali, to istí, že sú v histórii rovnaké časy a okolnosti, čo sme my ale už hore vyššie vyvrátili, keď sme dokázali, že v histórii sú vždy nové a nové zjaviská, ktoré v príhodných okolnostiach povstávať môžu, a tak teda musia byť vždy nové a nové časy, nové a nové okolnosti. Odvolávanie sa teda na národy iné s tou námerou, aby sme my podľa ich spôsobu žili a sa podľa nich v živote našom spravovali, nič, docela nič neplatí a keď by stálo, ta by viesť muselo, aby čokoľvek u druhých národov vidíme, my sme tiež hneď to prijali a do života nášho uvádzali. Robia to daktoré národy, práve ale tým samým chudobu vlastného ducha a vlastného života ukazujú a sú opravdivými opicami iných národov. Takýto požičaný, na národ nastrknutý život, že v národe základov nemá, nebude mať ani zveľadku, ale chytro skapať a zahynúť musí. Naša povinnosť je nie sa na druhých dívať a podľa nich život náš brúsiť, lež do vnútornosti života nášho sa dobyť, a tam vybadať, aké si on sám spôsoby pre seba vyrobil, a potom, keď sme to vybadali, podľa spôsobov tých život náš napravovať, usporiadavať, rozvíjať. Pohliadnime ale na tie spomenuté národy a dajme pozor, či v nich naozaj spôsob života je ten samý, ktorý u nás, či sa ony od nášho docela nedelia. Keď ale to urobíme a dobre pozorovať budeme, nájdeme veľký rozdiel medzi ich a naším životom. Podstata života nášho slovanského je kmeňovitosť, čím sú spojené nárečia, v nich naproti je kmeňovitosť alebo docela bujná a ako taká do života naskrze odchodného, do inonárodného prechádzajúca, alebo je kmeňovitosť slabá, nerozvitá, v ich duchu nezakorenená, ktorá sa práve preto nie v nárečiach, ale len v rečných rozličnostiach, v rozličnorečiach ukazovať bude, ako to aj vskutku u spomenutých národov vidíme.

Národ germánsky nerozvil sa kmeňovito, ale od neho haluze alebo docela odpadli a tak svoj osobný život, nie kmeňovitý ale inonárodný, začali a viedli, alebo haluze na spoločnom pni, nemajúc vlahy k svojmu rozvitiu, zakrpateli. Germánsky národ nie je ten národ živý, čerstvý, k svetu obrátený, ako je národ náš slovanský, a preto sa živosť tá v kmeňoch ani ukázať nemohla. Nie germánske kmene, ale národy germánske sú Škandinávci, Angličania, ku ktorým sa aj Nizozemci pripočítať môžu. Ostatne reč nemecká delí sa na hornonemeckú a dolnonemeckú, a tá prvá zase na alemanský a longobardský spôsob hovoru, z ktorých prvý na západe, druhý na východe je v úžitku, druhá zase, t. j. dolnonemecká na frízsky v Hannoveri a Schleswigu užívaný, a na dolnosaský v Sasku a Prusku domáci hovorenia spôsob. Pozorovať treba, že rozdiely tieto rečné sa na kmene neopierajú, bo kdeže bol alemanský kmeň nemecký? Vieme síce, že na konci markomanských vojen sa jedna čiastka germánskeho národa Alemanmi zvala, ale títo Alemani nič neboli iné ako zmiešanina Švédov, Sasov a inakšie nazvaných nemeckých ľudí, ktorí medzi Mohanom, priekopami ohradenou hranicou rýnskou a Dunajom sa zdržovali. Takáto zmiešanina boli i Duringovia. Za nášho času sa toto tzv. alemanské rozličnorečie vo všelijakých krajinách hovorí, napr. vo Švajčiarsku, Alsasku, Švábsku, na hornom a dolnom Rýne, ktoré zeme sú dosť jedna od druhej rozmetané, čo sa dobre s tým zrovnáva, že Alemani neboli jeden nemecký kmeň, ale že sa ich meno rozličným ľuďom nemeckého národa prilepovalo. Vieme tiež, že sa jedna čiastka národa nemeckého Longobardami zvala, ktorá pod kráľom svojím Alboinom r. 568 hornú a strednú Itáliu opanovala, ale Longobardi títo s malými výmienkami v Itálii zahynuli a do iných národov, menovite do talianskeho sa preliali, a predsa sa za našich časov v Bavorsku a v Rakúsoch užívané rozličnorečie longobardským zovie, odkiaľ vidno, že meno toto nie jeden kmeň nemecký, ale len jednu hŕbu ľudu nemeckého, ktorá trochu inakšie po nemecky rozpráva, vyznamenáva a že ľudia toto rozličnorečie užívajúci nie sami si meno dali, ale ľudia učení, chtiac tú hŕbu rovného skoro rozličnorečia užívajúcu označiť.

Kmene slovanské sami si dali meno a toto až potiaľ siaha, pokiaľ sa kmeň ten nárečím tým hovoriaci rozprestiera. Slovinec je Slovinec v Uhorsku, Štajersku, Korutánsku, Srb je Srbom v Srbsku, Bosne, Hercegovine, Čiernej Hore atď. Tak je to ako u spomenutých Nemcov aj s druhými nemeckými rozličnorečiami. Frízske takzvané rozličnorečie hovorí sa v Hannoversku a v Schleswigu, dolnosaské v Sasku a v Prusku, žiaden ale Hannoverčan alebo Schleswičan nenazve seba Frízom, ale ani žiaden Prusák nemenuje sa Sasom, t. j. nepočíta sa k istému kmeňu, ale sa pokladá za úda a poddaného istej krajiny. Z tohoto teda jasno vidieť, že mená krajín prevládali mená nazdaných (der dafür gehaltenen) kmeňov, alebo ? aby sme lepšie riekli ? pretože v národe nemeckom podľa nášho zmyslu a za roveň nášmu slovanskému národu rozvitých kmeňov nebolo, priezviská krajín a krajiniek prišli do behu a do života, ktoré nie bližšie národné spojenie, ale spojenie v jednej obci pod spoločnou vládou vyznamenávajú. Pre tú príčinu sa aj to stáva, že ľud nemecký od jednej vlády k druhej prejdený tak ľahko predošlé svoje meno opúšťa a sa po premene vlády zemskej zaraz po krajine, po vláde, ku ktorej sa dostal, menuje. Tak napríklad terajšia tzv. provincia Saská v Prusku nedávno ešte patrila k vláde saskej a ľudia tam žijúci seba sami Sasmi volávali, teraz ale po dakoľko rokoch od odtrhnutia toho kraja od Saska a jeho k Prusku pripojenia už všetci sa Prusmi nazývajú. Predmet tento, o ktorom, čo vieme, ešte nikto v učených dielach nerozprával, je veľmi dôležitý a iste by mnoho v histórii nemeckej vysvetlil, keby sa obšírnejšie rozobral. ?

Medzi hornonemeckým a dolnonemeckým hlavným rozličnorečím nieto naskrze toho rozdielu, ktorý je medzi našimi slovanskými nárečiami, ako sa o tom pisateľ tohoto, ktorý i Hornonemcov i Dolnonemcov hovoriť počul, osobne presvedčil. Rakúšan nie je veľmi odchodný od Prusáka, a rozličnosti tieto nestoja v celkom rozličných reči formách, v rozličnom slov spojovaní, vo značnom počte odchodných slov ako u nás Slovanov medzi rozličnými našimi kmeňmi, ale záležia najviacej v prekrútení tej samej formy a v odchodnom slov výhovore. Ďaleko je odtiaľto rozmanitosť slovanská, kde kmene svoje vlastné nárečie a aj, čo veľmi do očú bije, svoju vlastnú históriu, akú-takú, majú. Preto, že národ germánsky ani je nie, ani nebol kmeňovito rozvitý, potom že uňho neukázali sa nárečia, ale len rozličnorečia, alebo radšej rečné rozličnosti, stalo sa a stať sa mohlo to, že sa všetci Nemci v jednej spisovnej reči, ktorej základom je reč dolnosaská, spojili a túto jednu na reč kníh a písem vyzdvihli. Pri rozvitej kmeňovitosti nebolo by sa to stať mohlo! Vyzdvihnutie dolnosaskej reči na reč u Nemcov spisovnú, všeobecnú stalo sa preložením Písma svätého do reči tej spomenutej pod reformáciou, že sa ale to stalo a reč spomenutá od všetkých Nemcov za spisovnú sa prijala, muselo to mať istý, dokonalý základ, ktorý nie je žiaden iný, ako že Nemci na kmene sa nerozpadali a tak reč pri všetkých rozličnostiach rovná si ostala, bo bez tohoto základu ako by katolíci Nemci boli sa samým preložením Písma svätého k jednej spoločnej reči hlásili a pripojili, ktorí sa s latinskou Bibliou, takrečenou Vulgátou, uspokojujú a na tejto, s vylúčením prekladov Biblie do rečí národných, dosť majú?

Ľudia krátkozrakí, čo sa do histórie nevmysleli, ale len zvrchu po nej pobehali, hovoria, pravda, že tým samým Písma svätého preložením jedna reč spisovná v Nemecku sa prijala a rozprestrela, docela na to nemysliac, že keby preloženie toto samojedinou príčinou povýšenia tejto reči za spisovnú a rozšírenia jej po Nemecku bolo bývalo, my Slovania tiež jednu reč spisovnú podľa toho by sme mať museli, lebo aj u nás tiež takýto príbeh sa stal ako u Nemcov, t. j. do reči takrečenej staroslovanskej je u nás tiež Písmo sväté preložené, s náboženstvom kresťanským všade takmer medzi všetkými kmeňmi rozšírené a predsa my, hoci toto je príbeh v histórii našej najvážnejší, jednej spisovnej reči nemáme, ale sa ako v živote na viacej kmeňov tak v písaní na viacej nárečí rozchádzame. Prečože sa u nás nestalo to samé čo u Nemcov? Iný život, iné, celkom iné sú u nás spôsoby života a život náš ako predtým tak najmä budúcne na ten spôsob vystupovať musí, ako to jeho podstava so sebou donáša. Dobre sa to stalo u Nemcov i pre nich samých i pre iných, že sa v jednej reči spojili, bo oni tohoto spojenia, tejto jednoty k životu svojmu viacej myslením ako činmi sa zaneprazdňujúcemu, slovom k životu svojmu myslivému potrebovali, aby vo vidieku poznania i vedenia to, čo pre nich a pre ľudstvo napospol vyrobiť a nachystať potrebné bolo, tým ľahšie nachystali a všetko svoje pracovanie ducha vždy na jednej tabuli pred očima mali a potom aj druhí k ich prácam ľahko sa dostali. Touto jednotou reči nebolo tam nikomu násilie urobené, bo ? ako sme už povedali ? nachádzajú sa tam rozličnosti rečné, ale nie nárečia, u nás ale ako v kmeňoch rozvitých prihodiť by sa to muselo.

Hlavná vec v tomto ohľade je to, že život náš nebude, nesmie a nemôže byť životom nemeckým, tým len myslivým, rozväzujúcim, máločinným, ale v živote našom musí sa spojiť oboje, i myseľ i čin, skadiaľ vykvitne život náš. K tomuto životu my nepotrebujeme tej jednoty, akú potrebovali Nemci, ktorá ? ako sme riekli ? v jednej spisovnej reči záleží. Z pripomenutého, myslím, mnohý sa presvedčí, že život náš celkom inou cestou ako Nemcov pôjde a v odchodnom od týchto spôsobe vystupovať bude, presvedčí sa tiež, ako myslím, každý o tom, že len tí u nás na život Nemcov ukazovať a odvolávať sa budú, ktorí všetko v jedno miešajú a motajú, celkom iný obsah na tú samú formu nastrkujú, bo ani jedno ani druhé nerozumejú, jedno ako druhé, život ako život považujúc, a pritom ani jedného ani druhého podstavy a obsahu neznajúc. Nadhodí sa ale, ako u Nemcov tie rozličné mená, napríklad Sasov, Frankov, Alemanov, Gótov atd'., atď., povstať mohli, keď tam kmeňov podľa nášho zmyslu sa nenachádza, a stadiaľ zavierať sa bude, že predsa mená tieto na kmene ukazovať musia, ale mylne. Rozličné tieto mená všelijaké svojstvá ľudí nemeckých, spôsob života, odev atd'., atď. vyznamenávajú, od rozličných sedalísk, kde tí alebo druhí nemeckí ľudia bývali a sedeli, pochádzajú, rozličné ale kmene neoznačujú alebo s rozličnými nárečiami na jedno nevychodia. Tak napríklad Sasi sa nazvali od ich zbroje sax nazvanej, taktiež aj Frankovia od zbroje, ktorú oni užívali a ktorá u nich framja sa menovala. U Slovanov je sila takýchto mien od rozličných svojstiev ľudí našich, ich sedalísk atď. pochádzajúcich, napríklad: Poločania, Smoľania, Dregoviči, Turovci, Suselci, Radimiči, Viatiči, Bužania, Veliňania, Norevľania, Drevľani, Poľania, Severani, Uliči, Diadoši, Kolpiani, Zaporozi, Ľutiči, Vilci, atď., atď., ktoré predsa žiadne kmene, okrem isté kopy nášho ľudu tam alebo inde sediace, tej alebo inakšej povahy, nevyznamenávajú. I to je pravda, že viacej kmeňových mien z takýchto priezvisk, svojstvá vyznamenávajúcich, počiatok vzalo a do behu prišlo, ale mená tieto neskôr na oddiely, osobným nárečím hovoriace, prepadli, iné naproti tomu, ktoré menami kmeňovými neostali, sa stratili, skadiaľ tiež jasno sa vidí, že len kmene v živote slovanskom dostali značenie. ?

V národe francúzskom nieto tiež žiadnych kmeňov a tak ani mien kmeňových. Tam sú tiež priezviská krajov a provincií a ľudia sa nie po kmeňoch, ale po rozličných miestach a krajoch, v ktorých bývajú, rozličnými menami zovú; napríklad ľudia z departementu Seiny, Marny, Ardenov atď. a predtým z provincie Isle de France, Orléans, Gascogne atď. Od počiatku vlastnej francúzskej obce vystupuje provincia Isle de France, v ktorej leží Paríž, vždy napredku; ona dala základ celej francúzskej obci, bo jej grófi ako najmocnejší z tejto provincie všetky druhé grófstva i s grófmi ich podmanili a svojej vláde podvrhli. Takýmto prvým mohutným jej grófom bol po vystrčení Karolingov z Francie Odo, gróf parížsky, ktorý dielo pripomenuté začal a iní ho po ňom dokonali. Ako vláda občianska z pripomenutej provincie sa po celej Francii rozšírila a všetko si podmanila, tak aj reč v tejto provincii užívaná rozprestrela sa po Francii a za jedinú reč spisovnú sa vzala a prijala. Reč stúpala jedným krokom s vládou. Pre tú príčinu, že táto provincia a menovite slávne jej mesto Paríž nad všetky druhé sa vyvýšilo a tam duchovné spojenie života národa francúzskeho počiatok vzalo i stadiaľ sa po celej zemi rozšírilo, život duchovný francúzsky sa do tohoto mesta, z ktorého vyšiel, zamoril, v ňom striedok svoj našiel, bo všetko v iných provinciách bolo len jeho nasledovanie, ohlas bitia tohoto srdca Francie. Preto môžeme riecť, že Francúzi prežili svoju históriu v tomto meste, jeho história je história Francie. Za našich časov tiež je v meste tomto i čo do vlády, čo do vied, i čo do umenia atď. všetko nahromadené, skopené; provincie iné z tohoto mesta sa občiansky riadia, od neho všetko prijímajú. Týmto zliatím života francúzskeho v jednom meste stal sa ale život tohoto národa jednotvárny, bez všetkej rozmanitosti jedným kolieskom sa pohybujúci. Ale stiahnutie toto života francúzskeho do jedného mesta, rozšírenie reči jeho po celej Francii nebolo by sa na žiaden spôsob prihodiť mohlo, keby už odprvoti v živote galskom rozmanitosti sa boli nachádzali a nárečia s kmeňmi rozličnými v národe tom boli bývali. Mali síce Galovia, ako z Caesara vieme, rozličné priezviská, ale tie boli len miestne, nie kmeňové. Nebolo u Galov kmeňov, nebolo tam ani živej, čerstvej národnej poézie. A pre tento nedostatok rozmanitosti, pre nedostatok kmeňov mohlo sa i jedno nárečie za hlavné a samoplatné vyzdvihnúť a duchovného života francúzskeho truhlou zmluvy stať. Kto by chcel život a národ slovanský s francúzskym porovnávať a naň sa u nás odvolávať? Iste nikto iný, iba človek povrchný, krátkozraký. Koľko je u nás kmeňov a koľká proti tomu rozmanitosť života? V národe rímskom, ako iste vieme, nebolo žiadnych kmeňov a táto nekmeňovitosť národu rímskemu celý svoj život náramnou prácou zaneprázdnenému a životu jeho ustavičným týmto namáhaním a pracovaním v próze zotrvávajúcemu veľmi dobre svedčí. U Rimanov bola jedna reč v živote pospolitom užívaná, prerobená, vyokrúhlená, druhá obecná, podstata predošlej, neokrôchanejšia. Z tejto obecnej reči s primiešaním mnohého z tamtej vyokrúhlenej a z námelu cudzích rečí, najmä z germánskej, zrodila sa terajšia reč talianska, z tejto zase rozličnosť toskánska alebo radšej florentínska spismi slávneho Dante Alighieriho a spismi Petrarcovým a Boccacciovými v 13. a 14. století ustálila sa a vyzdvihla za reč spisovnú taliansku, ktorá je aj v našich časoch v úžitku. Ako dakedy u starých Rimanov panovala v pospolitom živote reč jedna, tak sa to stalo aj u Talianov a ani sa inakšie stať nemohlo. Z ľudu jednu reč obecnú užívajúceho pod námelom z rečí druhých národov nemohli vyrásť kmene, ale sa alebo celkom iné národy vytvoriť museli, alebo len musel ostať národ jeden pomiešaný, ktorého teda reč sa tiež na rozličné nárečia rozrásť nemohla, ale jednou rečou tam viacej tu menej pomiešanou, tam tak, inde inakšie vyslovovanou sa stala. Nazývajú síce napospol nárečia tieto ako janovské, padovské, bolonské nárečiami, ale docela chybne. Kde sú kmene, pýtame sa, keď ich voláte nárečiami? Janovského, padovského atď. kmeňa niet, bo to sú mestá a rozličnorečia tieto nie od kmeňov, ale od miest mená svoje dostali. Rozličnorečia sú toto, nie nárečia, bo by inakšie reč jedna za všeobecnú spisovnú nebola mohla prijatá bývať a život všetkých obhrnúť. ?

V Španielsku je tiež jedna reč spisovná, a to, že Nová Kastília a hlavné jej mesto Madrid stali sa striedkom života španielskeho, reč kastílska. Dlho držali starú Ibériu Rimania, pod ktorých panovaním sila pánov a osadníkov rímskych do zeme tejto sa presťahovala, až na počiatku 5. stoletia navalilo sa do zeme moc ľudu nemeckého, ako: Alánov, Švédov, Vandalov a Gótov, ktorí zem Ibérsku spod panovania rímskeho vydrapili a sami v nej vlastné kráľovstvá pozakladali. Aláni umiestňovali sa v tej zemi, ktorú my Portugalskou voláme, Švédi na strane polnočnozápadnej, Vandali na poludní, Góti v striedku zeme a na východnej jej strane. Vandali ale nemali dlho tu pokoja i nezadlho vyrojili sa do blízkej Afriky, ostali teda len iné spomenuté germánske plemená. Z reči rímskej, bo Rimania ako osadníci vo velikom počte, ako sme pripomenuli, v zemi bývali, a z reči nemeckej prisťahovalcov germánskych zrodila sa terajšia reč španielska, tak ale, že reč rímska ako ľudu vzdelanejšieho reč nemeckú, od ľudu ešte surového hovorenú, prevládala. Vtrúsili sa do tejto reči bez všetkej pochyby aj slová kantabrické z reči Iberov a arabské z jazyka Maurov, ale očividnej premeny v nej neurobili. Čo sme o talianskej zmiešanine povedali, to samé aj o tejto motanine platí. Zo zmiešaných národov kmene a zo spletených rečí nárečia povstať nemohli, ako to jasne vidno pri národoch románskych, kde reč rímska je základná a iné reči viacej-menej prikmotrené. To sú opravdivé reči a nie nárečia, ako sú aj napríklad francúzsky, španielsky, taliansky národ osobitné národy. Volajú sa síce rozličnorečia španielske nárečiami, ale celkom nepravdivo. Limozínsky, galský, kastílsky hovorenia spôsob je rozličnorečie, ako to aj ich meno miestne a nie kmeňové ukazuje. ?

Anglická reč je najväčšia na svete motanina. Povstala ona z reči starobritskej, rímskej, francúzskej a všelijakých rečí a rozličnorečí germánskych: anglosaskej, normanskej s prevládaním germánčiny. Na tento spôsob tam tiež nárečia sa zrodiť nemohli, ale sa zrodila reč jedna zbalamutená a táto je aj v spisoch v zemi Anglickej v úžitku. Navrhne sa síce, že u nás Slovanov preto jedna reč spisovná sa nezakorenila, lebo náš národ slovanský, ako anglický, francúzsky, španielsky, neprišiel pod jednu vládu, ale sa pod rozličnými vládami rozkúskoval, my ale ďalej pôjdeme a opýtame sa: Prečože národ slovanský sám dobrovoľne viacej vlád a kráľovstiev medzi sebou utvoril, prečo sa on v jednej vláde nespojil? Nespojil sa v jednej vláde, ale na viacej kráľovstiev sa rozpadol pre tú príčinu, že bol a je kmeňovitý, a preto viacej vlád utvoril a rozličné prijal spisovné jazyky, keď by ale v národe pod rozličnými vládami stojacom aj rozličné spisovné reči vystúpiť museli, prečože u Nemcov a Talianov pod všelijakými vládami rozdelených jeden jediný spisovný jazyk do behu prišiel? Tak, hľa, nie rozličné vlády, ale rozličné kmene sú naozajstná príčina všelijakých spisovných rečí, ktoré v jednom národe sa zakorenia. ? Kmeňovitosti tejto u Slovanov mnohovýznamnej mohol slávny náš Šafárik vo svojich Starožitnostiach za dobrý dôvod užiť starobylosti nášho národa, bo istotne okolnosť táto na veľkú jeho starožitnosť ukazuje. ?

Pozorlivým teda okom po národoch v histórii pred nami stojacich pohliadnuc, nemôžeme sa naskrze čo do reči spisovnej na národy tieto odvolávať, bo videli sme, že je tam docela od národa nášho rozličné rozvitie a že tam rozličné sú od našich okolnosti, čo sa tam stalo potrebné, nám to netreba, a práve preto nejde to u nás do života. ? Odvolávanie sa teda z ohľadu spôsobu nášho života na národy pripomenuté ukazuje len toho, kto to robí, neznámosť a nevedomosť a neprináša tiež žiadneho úžitku ani národu, ani tomu, kto by život jedného národa na druhého formu rád nastrknúť, bo život ide a pôjde cestou svojou a krik jedného alebo aj mnohých ho nezastaví, ani druhú stranu neobráti.

Stala sa tiež u nás rozmanitá a v živote našom, ako sme už hore vyššie pripomenuli, najvážnejšia príhoda, preklad Písma svätého do reči takrečenej staroslovanskej a rozšírenie jeho v reči tejto s náboženstvom kresťanským po zemiach a rodoch našich, a predsa táto tak vznešená, tak znamenitá príhoda podobná tej u Nemcov pripomenutej, rovne veľkej, nebola v stave ako Nemcov tak slovanské naše kmene v jednom spisovnom jazyku zjednotiť a vo vonkajšej forme jednu jedinú literatúru utvoriť. Náš slávny, spanilomyseľný krajan, Pavol Jozef Šafárik, hovorí sám v mnohovážnom svojom diele Geschichte der slawischen sprache und Literatur nach allen Mundarten, Ofen 1825, v § 6. na str. 59 o príhode tejto takto: ?Hviezda nového duchovného života vyšla nad Slovanmi v Srbsku, Bosne, Bulharsku, Panónii a Morave, keď Cyril a Metod v ich vlastnej reči začali im čítať sv. omšu. Reč dvoch týchto bratov, ktorú oni pri preklade svätých Písem užívali, prišla do toho stavu, aby ako neskôr v Itálii toskánska a v Nemecku hornosaská, spisovnou rečou slovanskou sa stala a tak aspoň duchovnú jednotu medzi roztrhanými článkami tak ďaleko rozšíreného národa spôsobila: keď zrazu pretržky medzi východnou a západnou cirkvou vec docela prekrútili a peknú nádeju zmarili.? On sám teda považuje túto príhodu za tak znamenitú, že by spojenie Slovanov v jednom spisovnom jazyku bola mohla uskutočniť, a predsa to neurobila, nie sú ale tomu vina, ako náš Šafárik sa nazdáva, roztržky medzi východnou a západnou cirkvou, bo tak by aspoň kmene slovanské k východnej cirkvi sa priznávajúce, medzi ktorými táto roztržka žiadne rozdvojenie neurobila, bola znamenitá tá príhoda v jednom spisovnom jazyku spojila a jednotu túto, keď by opravdivým ohniskom jednoty bola bývala, až do našich časov zadržala, ale my, tomuto v cirkevnej staroslovanskej reči spojeniu napriek, za našich časov vidíme, že nepanuje medzi tými kmeňmi jeden spisovný jazyk, ale že Rusi vo svojom, Srbi vo svojom a Chorváti, ktorí z nich k východnej cirkvi patria, tiež len vo svojom nárečí knihy spisujú, a viacej sa sotva k reči staroslovanskej vrátia. Prečo teda títo v literatúre svojej pri reči staroslovanskej neostali, prečo sa oni od nej odtiahli a k svojim nárečiam sklonili?

Rozstúpeniu sa Slovanov a prijatiu nárečí svojich za spisovné nebola teda vina táto rozličnosť cirkvi, ale ich kmeňovitosti a stadiaľ pochádzajúca nemožnosť v jednom nárečí, ktorého formy už im neboli živé, ktorého slová im už boli z veľkej čiastky viacej-menej nezrozumiteľné, ktorého okres už im bol úzky a duch celý nedomáci, duchovne sa rozviť a život duchovný v tomto nárečí vysloviť a vystaviť.

Ruský cár Alexander už povedal o staroslovanskej reči, doteraz ešte pri bohoslužbách božích a menovite pri sv. omši vo východnej cirkvi užívanej, že ľud ruský je pri obradoch staroslovanskou rečou konaných skoro takým poslucháčom ako ľud v západnej cirkvi pri obradoch (ceremónia) latinských, t. j. že ju málo čo lepšie rozumie ako ľud obecný v cirkvi západnej reč latinskú, i akože teda mohol sa ľud ruský, srbský atď. v tejto reči staroslovanskej, jemu už len málo známej, duchovne rozviť? Pre túto nemožnosť duchovného rozvitia v reči staroslovanskej sklonili sa kmene slovanské aj tie, ktoré k východnej cirkvi patria, k svojim nárečiam a začali sa rozvíjať i rozvíjajú sa v nárečiach vlastných, a tak len aj vskutku sa rozviť môžu. Boli kmene tieto, pravda, čo staroslovanskú reč v kostole svojom užívajú, spojené aj v literatúre jednou rečou a to staroslovanskou písanej, ale dokiaľ? Dotiaľ, kým duch u nich málo čo viacej robil, ako hlivel, kým on nebol k činnosti prebudený, ale len podriemaval. Čo za znamenité plody duchovné vyviedli Rusi, Srbi atď. v reči staroslovanskej? Vonkoncom nič znamenitého! Písané sú, pravda, dajedny nábožné, obradné knihy v tejto reči u Rusov a aj u iných Slovanov, ktoré samojediné ešte sa v reči tej najlepšie písať mohli, bo boli obsahu nábožného, akého boli aj knihy sväté do reči staroslovanskej preložené, ale pri všetkej svojej nábožnosti sú knihy tieto na obsah chudobné, a riecť sa môže, že ešte len nerozvité púčky ducha staroslovanského. Sama kronika Nestorova, hoci pre nás z celého starožitného veku slovanského z ohľadu historického najpamätnejšia a takrečeno nám svätá, je najlepší toho dôkaz, ako v tejto nedomácej reči duch ruský len sťažka sa pohyboval, a tak ako by bol mal a ako by aj sám bezpochyby bol chcel, sa vysloviť nemohol. Ukazuje to v Nestorovej kronike suchý prednášania spôsob, výpovede takrečeno sekané, predmety tým spôsobom vypravované, že vidieť, ako im ešte dačo chybí, nejde vypravovanie jeho slobodne, netečie jedno z druhého, ale sa zdá viacej nasilu zlepené. Dlho sa duch ruský s touto jemu nepríhodnou formou pasoval, až naostatok, keď do sily prišiel, ju ako ťarchu ovažujúcu odhodil, i vzchopil sa do letu a letel prestrúc krídla vlastné v nárečí národnom. Ako všade, tak aj tu ukázal Peter I. um svoj velikánsky, on pristrojil duchu ruskému tieto krídla, bo on národné nárečie za reč spisovnú ruskú vyzdvihol. Bola pritom, pravda, na počiatku všelijaká motanina, bo do spisovného národného nárečia miešali sa slová staroslovanské, poľské atď., pravopis sa klátil a mnohí kričali proti tomuto nazdanému odsväteniu doterajšieho pospolitého jazyka i proti povýšeniu doteraz len nízkeho, chudého nárečia, ale všetko to duch k životu opravdivému prebudený prevládal a vyrovnal. Potom len, keď národné nárečie za reč spisovnú bolo povýšené, prišiel a prísť mohol Lomonosov, Karamzin a iní v duchovnom ruskom živote bohatieri (heroes). ? Tak to bolo aj u Srbov. Srbi tiež, keď vyšli z duchovnej nečinnosti, hlásili sa k životu nárečím národným a v tomto vystúpili: Vuk Karadžič, Milutinović atď. Ľutuje Šafárik, že staroslovančina neostala rečou všeobecnou, my ale sa z toho radujeme, bo keby ona rečou spisovnou bola ostala, duch slovanský bol by hlivieť musel a k životu sa nevzchopil, toto ale byť nemohlo, nemohla teda ani staroslovančina stať sa pospolitou rečou spisovnou u Slovanov.

Ako len u Rusov staroslovančina v literatúre sa stratila, hneď na to v ruskej literatúre ukazujú sa znamenité spisy, akých sa predtým nikdy neukázalo, a duch ruský čerstvo sa pohybuje, alebo inými slovami, keď národ ruský k životu čerstvému sa prebudil, odriekol sa staroslovančiny. ? Čo staroslovančina bola Rusom, Srbom, to samé skoro bola nám Slovákom čeština. Ona tiež prišla k nám so svätými knihami a došla pospolného práva v kostoloch našich, i bola nám dostatočná, pokiaľ sme my sami málo viac čo robili, ako hliveli, keď ale sme sa naozaj k životu prebudili, teraz ju zo spisov našich vytvárame, bo by duchu nášmu raz už k životu prebudenému len na ťarchu bola. Duch slovenský tiež len na svojich krídlach do letu sa pustiť môže, a tieto sú jeho vlastné nárečie, ktoré mu za čas panujúcej u nás češtiny a to síce s jej pomocou podrástli, teraz už odrástli a k letu sa zatrepotali! ?

Čo sme robili za čas panovania češtiny u nás? To, čo nehlivelo, písalo najviac knihy náboženské, knihy toho obsahu, akého obsahu knihy sme my od Čechov a s nimi reč ich odstali. Už aj sami Česi nám na oči vyhadzovali, že vydávame len najviacej kázne a rozličné knihy homiletické: dobré, potrebné, požehnané boli a sú knihy tieto, ale chytíme sa aj do iného, budeme aj veci iné vyspevovať, budeme vypravovať všeličo, to ale, bratia českí, ktorí ste aj druhé veci vyhľadávali od nás, vyspievame a vypravíme, vyspievať a vypraviť len môžeme v nárečí našom, ktoré nám hýbe srdcom a budí myseľ našu! Povstali u nás, pravda, za času češtiny mužovia pilní, pracovití, duchom veľkí a rozšírili kruh pracovania ducha nášho, ale tí si vo vyslovení citov, vo vyjadrení myšlienok svojich slovenčinou pomáhali, i neboli by ich diela tým bývali, čím sa stali, neboli by sa nás tak dotkli, ako sa dotkli, bez pomoci nárečia nášho, ktoré na srdce i myseľ našu najhlbšie pôsobí. A predsa boli by diela tieto, akokoľvek sú užitočné, znamenité, veľké, keby už slovenčina vtedy na čase bola bývala, po slovensky inakšie vypadli a pre nás Slovákov, hoci s veľkou úctou na ne hľadíme, znamenitejšími ešte pamätníkmi boli bývali ako teraz, keď sú, čo do formy reči z väčšej polovice české, z menšej slovenské. To platí o Tebe, Palkovič náš, čo oddávna pre rod náš slovenský pracuješ, o Tebe, bystrý Chalupka, pozorovateľ znamenitý života nášho, o Tebe, Kollár, veľký duch náš a platí to aj o druhých Slovákoch, čo sa umom svojím vyšvihli. Ukazujú síce daktorí na Vás a radia nám, aby sme Vás v tej polovičatej českej reči nasledovali a za Vami sa držali, ale to pre dostatočné príčiny neurobíme, ba ani urobiť nemôžeme. Ktorého kmeňa strojom a vyslovením je reč táto? Českého či slovenského? Celkom ani jedného. Takýmto spôsobom sa človek ani k Čechom docela skloniť ani k svojim obrátiť a dušu svoju tak, ako by chcel, otvoriť a vysloviť nemôže, ale sa hneď sem, hneď tam strčia, z každého dačo kmáše a na tento spôsob ani jedno ani druhé dokonale nevystaví, a potom ani tak, ako by treba bolo, na nikoho nepôsobí.

Duch národa českého, hoc je nášmu roveň, je predsa aj od nášho odchodný; národ český mal život historický a bol ten život slávny, s týmto ale životom viedla sa aj jeho reč za ruky, ona sa tiež, bo kmeň český tesnými miestami pomedzi skaliská a tŕnie sa preškrabať musel, dačo oškrela; my nemali sme toho života, nemali sme, pravda, ani tej slávy, zato ale dodržali sme ducha sviežeho, a aký je duch náš, taká je reč naša: zavarovaná, svieža, plná sily a tvorivosti. Tejto reči sa my nepustíme, bo by sme sa dneska, zajtra aj od ducha nášho odchýlili, ducha nášho by sme nevyslovili, život náš tak, ako máme, nerozvili a Slovákmi sa v živote duchovnom nestali. Preto nebudeme, ba ani nemôžeme kráčať za Vami, hoci hľadíme na Vás po synovsky; bo sme nadovšetko oddaní kmeňu nášmu potlačenému a pre nedostatok duchovného života doteraz opovrhovanému. ? My nepovažujeme Vás za postavy, pri ktorých čo do reči by sme sa zabavovať mali, ale považujeme Vás za priechod k samému nárečiu nášmu, k našej slovenčine; Vy sami ste nám na slovenčinu ukazovali, keď ste z poľa nárečia českého do svojho si prebehúvali i koľko ráz, keď pre odchodnosť plodov druhého toho poľa z nášho ste si kvietok odtrhnúť nemohli, túžobne po našom poli strakavým a pekným kvietím vysiatom ste pozerali: Koľko si sa ráz tak po našom poli obhliadol, Kollár náš! Naozaj Vy ste taký priechod ku slovenčine, ako boli v Rusku pred uvedením národného nárečia do spisov tí, ktorí si v staroslovanskej reči s poľštinou a obecným nárečím pomáhali, a ako tam po vystúpení národného nárečia pekne zakvitlo na duchovnom poli, tak zakvitne, ako veríme, aj na našom poli slovenskom utešene. Dorastajú svieži, čerství synovia, ktorých i prsia sú nadchnuté i um mnohosľubný i plecia mocné; na nich sa vyšvihne duch náš i pustí sa do letu, bo mu jeho vlastné krídla podrastú. Bude, pravda, aj u nás, ako bola u Rusov, z počiatku uvedenia nárečia národného do spisov trochu kývania a nestálosti, ale všetko sa to premelie a reč sa ustáli, bo duch sa vzchopil s pevnou vôľou k životu.

Bližšie príčiny, ktoré nás k prijatiu milej našej slovenčiny za reč našu spisovnú ponúkajú a k nej prísne napomínajú, sú tieto. ?

My Slováci sme kmeň a ako kmeň máme vlastné nárečie, ktoré je od českého odchodné a rozdielne. Pomáhalo sa nám síce týmto nárečím, kým náš ľud slovenský duchovne driemal, a predsa bez potravy duchovnej hlavne vo veciach náboženských obísť sa nemohol, ale teraz keď k životu sa prebudil, ako sa o tom každý deň presvedčujeme, nebude náš slovenský národ len na druhých, čo mu tí dajú, čakať, a len prijímať, ale bude si tvoriť sám a sám sa bude duchovnými plodmi zaopatrovať. Za čas driemania nášho duchovného nemohla sa naša slovenčina v spisoch ukázať a za spisovnú reč našu vyzdvihnúť, bo z jednej strany kmeň náš slovenský ako nevzbudený na tú myšlienku prísť nemohol, z druhej ale všetko také usilovanie nebolo by podpory našlo a zaraz by bolo prestať i zastaviť sa muselo. Čeština teda, ktorá inde, nie na Slovensku, svoj základ, pole a tým samým uistené postavenie mala, dostávajúc sa k nám s knihami nábožnými, mohla a v nečinnosti našej musela nás plodmi duchovnými zaopatrovať, ale čeština bola nám len na pomoci a my sme na ňu, keď sme nič svojského nemali, len utisnutí boli, preto ale ona, že je nárečie druhé, život náš nepresiakla. Plody jej boli len tým docela prístupné, zrozumiteľnejšie, ktorí sa s ňou naozajstné zaoberali, ostatný ľud musel si tie plody od týchto aj čo do reči aspoň zväčša dať vysvetľovať, čo je svedectvom, že ona je nárečie od nášho rozdielne a práve preto ani nemôže nikdy na ľud náš tak mocne pôsobiť a dorážať. Mocne a všeobecne na ľud náš môže sa dorážať len jeho vlastným nárečím, ono je kľúč k jeho srdcu a mysli, lebo on len v ňom žije duchovne. Celý stroj nárečia nášho ukazuje odchodnosť od češtiny, my len dakoľko príkladov tejto odchodnosti a samostatnosti nášho nárečia podávame. ?

Daktoré hlásky (Laut), ktoré slovenčina má, čeština nemá a naopak. V českých gramatikách stojí, že Česi nemajú hlásky f a že ona v českej reči len v cudzích slovách sa nachádza, Slováci ale ju majú vo vlastných, čistých slovenských slovách, napr.: fúkať, fučať, fižďat, fŕkať, fikať, funieť, fialka (ktoré slovo tak dobre je slovenské ako nemecké Veilchen a latinské viola) atď. Taktiež v českých gramatikách stojí, že v českej reči sa g nenachádza, ale len v cudzích slovách sa užíva. Inakšie je v nárečí slovenskom, kde sa g vo sto a sto slovách a to síce čisté slovenských nachodí, napr.: gágať, gagotať, zdrúzgať, gniaviť, ligotať sa, brýzgať, gúľať, glgať, balangovať, hegať, gániť, bedzgať, galiba, kľag, striga, strigôň, rázga, dengľavý, gajdy, gamba, gunár, guľa, gágor, guba, glgot, miazga, ogrmáň atď. V českom sa nenachodí dz, v slovenskom áno, napr.: hádzať, sprevádzať, vchádzať, priadza, chôdza, mládza, medza, rýdziky, sadze, rindza, bryndza atď. Taktiež v českom nieto dž, u nás je, napr.: fundžať, vrndžať, zmedžgať, madžgať sa, hádžem atď. V českom nieto dvojhlásky ia, kde ona nerobí sama sylabu, ale sa s inou spoluhláskou spojuje, napríklad my hovoríme: priateľ, viac, siaha, mesiac, horiac, vidia, nosia, ľudia atď., v českom: přítel, víc, sáha, měsíc, hoříc, vidím (podľa novších viději), nosí (nosejí), lidé atď. Nachádzajú sa ešte aj v terajšej českej reči ostatky tohoto nášho plnozvučného ia, ktoré svedčia, že aj v nej dakedy bývalo, napr. rozpjatý, ale len tuším v tomto jednom slove.

Koľko už teda v nárečí českom zvukov sa nenachádza, ktoré my Slováci máme a o ktoré je naše nárečie od českého bohatšie, výhovornejšie. Tým je aj sama reč dokonalejšia, čím viac zvukov má a čím vernejšie, maľovnejšie prirodzené hlasy vyhovára a predstavuje, a už aj s tejto strany ukazuje naše nárečie spôsobnosť k poézií, bo aj svojimi hlasmi rozmanitosť tónov prirodzených, na čom v poézii veľmi mnoho záleží, úplnejšie vystavuje. V prírody hlasoch počúvame aj f aj g, dz aj dž, počuť ich aj v našej slovenčine, tam nie organicky tuto organicky prednesené. Keby sme česky písali, slov tých, v ktorých f a g prichádza, by sme alebo užívať nemohli, alebo ich len nedovolene, sebevoľne užívali, v našej ale slovenčine užívať ich môžeme bezpečne. Slová zas tie, v ktorých dz, dž a ia sa vyhovárajú, museli by sme preobliecť a ich v tom preobleku užívať, napr.: chôdza, priadza, vrndžať, priateľ, mesiac atď. museli by sme klásť: chůze, příze, vrnžet, přítel, měsíc atď.

Proti týmto zvukom Česi nám len jeden vlastný, ktorý my nemáme, vystavia, a tento je ř, za ktorým ale veľmi nebanujeme. Česi napríklad hovoria: vnitř, hříbě, řetěz, stolař atď. a samé ř my ani dobre vysloviť nemôžeme. A načo ho písať, keď ho nevyslovujeme? Porovnáva sa to písmo s rečou našou? Naskrze nie! Česi majú inakšie hlásky tam, kde my iné užívame, napr.: hříbě, chřtán, jehla, ječmen, díra, víra, cihla, cídím, cvrček atď., my Slováci máme: žriebä, hrtan, ihla, jačmeň, diera, viera, tehla, cúdim, svrček atď. - Česi majú inakší sklad hlások ako my Slováci, napr. české: střep, střevo, třešen, sloup, lžíce, psaní, prázdny, řku; u nás je: čerep (črep), čerevo (črevo), čerešeň, stĺp, lyžica, písanie, prázdny, rečiem atď. Česi majú ukončenie slov od nášho odchodné, napr.: plíseň, střevíc, vítr, vicher, bratr, zajíc, duše, kuše, neděle, kačice, víchřice, dítě, prase, kuře, house, piji, viji, hynu, minu, padl, sedl, kradl, vadl atď., Slováci: plesnina, čerievica (črievica), vietor, víchor, brat, zajac, duša, kuša, nedeľa, kačica, kačka, víchrica, dieťa, prasa, kura, kurča, húsa, pijem, vijem, hyniem, miniem, padol, sadol, kradol, vädol atď. Česi inakšie preťahujú alebo skracujú sylaby ako my, napríklad Česi hovoria: slavík, lípa, vicher, sláma, ochránce, nadeje, stádo, stříž, síra, jídlo, víko, vrána, téměř, slavný, ptačí, slavím, stůni, žrát a sto iných; Slováci ale: slávik, lipa, víchor, slama, ochranca, nádeja, stado, stráž, sirka, jedlo, viko, vrana, temer, slávny, vtáči, slávim, steniem alebo stonám, žrať.

Sklonenie naše slov samostatných, prídavných, počtov, všemien (pronomina) je najviacej od českého odchodné, napr. česky: holub, inštr. jed. p. holubem, nom. mn. p. holubi alebo holubové, g. holubů, dat. holubům, ak. holuby, lok. holubích, inštr. holuby; slovensky: holub, inštr. jed. p. holubom, nom. mn. p. holuby alebo v osobných pánovia, tak aj bratia, ľudia atď., gen. holubov, dat. holubom, ak. holuby (Česi hovoria: viděl sem ty pěkné pány, čo Slovákom nejde dobre do hlavy, ktorí: videl som tých pekných pánov, vravia), lok. holuboch, inštr. holubmi, holubami. Naše je staršie, zavarovanejšie, české novšie. Skoro ten samý rozdiel je aj v sklonení dub. Česky: muž, gen. jed. p. muže, dat. muži, ak. muže, vok. muži, lok. muži, inštr. mužem, nom. mn. p. muži, gen. mužů, dat. mužům, ak. muže, lok. mužích, inštr. muži. Koľká u nás rozmanitosť a určitosť proti tomuto: muž, gen. muža, dat. mužovi, ak. muža, vok. muž (mužu), lok. mužovi, inštr. mužom, nom. mn. p. mužia, gen. mužov, dat. mužom, ak. mužov, lok. mužoch, inštr. mužmi, mužami. Skoro taktiež delí sa meč od českého sklonenia toho samého slova. Česky: kosť, duše, cirkev, ak. kosť, duši, cirkev, inštr. kostí, duší, cirkví, dat. mn. p. kostem, duším, cirkvím, lok. kostech, duších, cirkvích, inštr. kostmi, dušemi, cirkvemi, slovensky: nom. kosť, duša, cirkev, ak. kosť, dušu, cirkev, inštr. kosťou, dušou, cirkvou, dat. mn. p. kostiam, dušiam, cirkvám, lok. kostiach, dušiach, cirkvách, inštr. kosťami, dušami, cirkvami. Česky: slovo, inštr. slovem, slovensky: slovom. Česky: lok. mn. p. slovích, slk. slovách, č. inštr. slovy, slk. slovami, č. kuře, slk. kura, č. gen. kuřete, slk. kuraťa, č. dat. kuřeti, slk. kuraťu, č. inštr. kuřetem, slk. inštr. kuraťom, č. nom. mn. p. kuřata, slk. kuratá, ale aj kurence, č: g. kuřat, slk. kuriat, kureniec, č. lok. kuřatech, slk. lok. kuratách, kurencoch, č. inštr. kuřaty, slk. kuratmi, kuratami, kurencami. Česky: paní, gen. paní, dat. paní, ak. paní, lok. paní, inštr. paní, nom. mn. p. paní, gen. paní, dat. paním, ak. paní, lok. paních, inštr. paními; slovensky: nom. pani, gen. panej, dat. panej, ak. paniu, lok. panej, inštr. paňou, nom. mn. p. panie, gen. paní, dat. paniam, ak. panie, lok. paniach, inštr. paniami: Hľa! aké rozdielne je české sklonenie od slovenského! ?

Z prídavných mien vezmime na dôkaz odchodnosti ich sklonenia od nášho prídavné meno české jedného ukončenia. Česi hovoria dávní čas, dávní zima, dávní léto, letní čas, letní chvíle, letní žito, silnoplecí muž, silnoplecí žena atď. Slováci dávny čas, letná chvíľa, letné žito, silnoplecí muž, silnoplecia žena atď. Letní v českom nárečí skloňuje sa takto: nom. jed. p. letní m., letní ž., letní nijakého pohlavia, gen. letního, letní, letního, d. letnímu, letní, letnímu, ak. letního, letní, letní, lok. letním, letní, letním, inštr. letním, letní, letním, nom. mn. p. letní, letní, letní g. letních, dat. letním, ak. letní, lok. letních, inštr. letními. Slovensky: nom. jed. p. letný m., letná ž., letné nijakého pohlavia, gen. letného, letnej, letného, dat. letnému, letnej, letnému, ak. letného, letnú, letné, lok. letnom, letnej, letnom, inštr. letným, letnou, letným, nom. mn. p. letní, letné, letné, gen. letných, dat. letným, ak. letných, letné, lok. letných, inštr. letnými. Koľká u nás rozmanitosť!

Vezmime neurčité prídavné meno. Česky: nom. jed. p. Petrův m., Petrova ž., Petrovo n., gen. Petrova, Petrovy, Petrova, dat. Petrovu, Petrove, Petrovu, ak. Petrův, Petrova, Petrovu, Petrovo, nom. mn. p. Petrovi, Petrovy, Petrova, ak. Petrovy, Petrova; slovensky: Petrov m., Petrova ž., Petrovo n., gen. Petrovho, Petrovej, Petrovho, dat. Petrovmu, Petrovej, Petrovmu, ak. Petrov, Petrovho, Petrovu, Petrovo, nom. mn. p. Petrovi, Petrove, Petrove, ak. Petrových, Petrove, Petrove, tak aj nijaké. Slovákom nejdú do hlavy výpovede: tento ječmen je z Petrova statku, dal sem to Petrovu chlapci, ten nůž je Petrovy ženy atď.; Slováci hovoria: tento jačmeň je z Petrovho statku, dal som to Petrovmu chlapcovi, ten nôž je Petrovej ženy atď. Koľká odchodnosť slovenčiny od češtiny!

Počty Slováci tiež celkom inakšie skloňujú ako Česi, napr. česky: nom. dvojného: dva, dve, dve, gen, dvou, dat. dvěma, lok. dvou, inštr. dvěma, slk. dvaja, dva, dve, dve, gen. dvoch, dat. dvom, lok. dvoch, inštr. dvoma; č. tři, obojakého pohlavia, gen. tří, dat. třem, lok. třech, inštr. třemi, slovensky: traja m., tri ž., tri n., gen. troch m., trich ž., dat. trom m., trim ž., ak. troch m., osobný a neživotný tri ž., tri n., lok. troch m., trich ž., inštr. troma m., trima ž. A takáto rozdielnosť je aj v iných počtoch. U Slovákov výpovede: tri muži, z těch trí chlapců, sú bez zmyslu.

Podobne aj všemená v českom odchodné majú sklonenie od slovenského, napr. česky: nom. ja, gen. mne, dat. mně, ak. mne, lok. mně, inštr. mnou, slovensky: nom. ja, gen. mňa, dat. mne, ak. mňa alebo ma, lok. mne, inštr. mnou. Česi: on, ona, ono, gen. jeho, jí, jeho, dat. jemu, jí, jemu, ak. jeho, ho, ji, je, lok. něm, ní, něm, inštr. ním, ní, ním, nom. mn. p. oni, ony, ona, gen. jich, dat. jim, ak. je. Slováci: nom. on, ona, ono, gen. jeho, jej, jeho, dat. jemu, jej, jemu, ak. jeho, ho, ju, ho, lok. ňom, nej, ňom, inštr. ním, ňou, ním, nom. mn. p. oni, ony, ony, gen. ich, dat. im, ak. ich atď. Dajedným sa to nebude zdať, že my v ak. jednotného počtu v nijakom pohlaví hovoríme ho a v ak. mn. počtu vo všetkých pohlaviach ich, ale v gramatike slovenskej preukážeme, že naša reč aj tuto si vedie zákonne. Práve tak ako u nás je aj u Rusov, ktorí v ak. mn. p. tiež len ich vo všetkých pohlaviach pri osobných, neosobných a neživotných užívajú. ?

V slovesách čeština nie je tak celkom ako slovenčina určitá. U Čechov prvá osoba v jednotnom počte a tretia osoba množného počtu sa hodne od starého spôsobu uchýlili, u nás sú kde zavarovanejšie, napr. Česi majú v prvej osobe jed. počtu piji, kryji, skáči, maži a taktiež lenže zdĺžené aj v tretej osobe množného, teda pijí, kryjí, skáčí, maží, a potom aj vidí, činí, hledí atď. alebo podľa novších, ktorí tejto neurčitosti poradiť chceli: viději, činějí, hledějí atď. I jedno i druhé je Slovákom nie po vôli, lebo Čech hovorí já piji a lidé pijí, já skáči i chlapci skáčí, taktiež lidé vidí, muži činí, páni hledí atď., my Slováci: ja pijem, ľudia pijú, ja skáčem, chlapci skáču atď., potom: ľudia vidia, mužia činia, páni hľadia. Ani české u v prvej osobe jed. počtu my nemáme, ale miesto neho prvotné m, napr. česky: minu, hynu, budu, slovensky: miniem, hyniem, budem. Kto by nedal prednosť nášmu určitému, starodávnemu, pred českým neurčitejším a novším? ?

Nadhodia nám zato bratia naši českí, že my v množnom počte medzi mužským a ženským pohlavím rozdiel nerobíme a píšeme napríklad: mužia chodili i panie chodili, ale akýže je ich rozdiel? Celkom len na papieri, bo hoc aj píšu: muži chodili, paní chodily, oboje predsa jednako vyslovujú. ? Česi majú rozličné menoslovia priestupné pre rozličné pohlavie, my to nemáme, ale sa len s jedným zaobchádzame, ktoré práve tak ako u Rusov vzťahuje sa na všetky pohlavia a na oba počty, napríklad Česi hovoria: muž hledě viděl, žena hledíc viděla, zvíře (za starodávna) hledě (u novších) hledíc vidělo a v množ. p.: všichni hledíce viděli. Po slovensky sa hovorí: hľadiac, vidiac, idúc, práve tak ako po rusky, napríklad: muž, slon, kňagiňa, otroča (dieťa) dvigaja alebo dvigajuči, choďja, iduči atď., potom tiež v oboch počtoch, napríklad: muži, kňagini, otročata, dvigaja, choďja atď. Slováci v nárečí českom nezbehlí, píšuc po česky, české menoslovie priestupné jedno s druhým docela mútia, takže časom na smiech píšu, napríklad: matka vida, otec vidíc, alebo já myslíce, že by to škodné bylo atď., chcú oni tu českých menosloví užívať podľa svojho spôsobu, ale to v českom nejde. Vidieť aj stadiaľto, ako odchodný je duch češtiny od nášho nárečia! ? Miesto spomenutých menosloví sú u Slovenov aj príslovky v úžitku, lebo sa hovorí: idúc i idúčky (idúcky), pískajúc, pískajúčky (pískajúcky) atď. Latinská reč tiež nerobí v menosloví prítomného času, ba ani v gerundiu žiadneho rozdielu medzi pohlavím, držiac sa celkom toho pochopu, ktorý sa menoslovím alebo gerundiom vysloviť má. Prídavné mená slovesné u Čechov sú jedného ukončenia, napríklad: muž hledící, žena hledící, zvíře hledící, kde Slováci: človek idúci, žena idúca, zviera idúce, hovoria. Ďalej delí sa čeština od slovenčiny rozličným pri tých istých slovách pohlavím, napríklad Česi hovoria: tá obyčej, ten oděv, ten řetěz, ten hrozen, ten lej, tá zvěř atď., my naproti tomu: ten obyčaj, tá odev práve tak ako tá obuv, tá reťaz, to hrozno, tá leja, ten zver atď. Donedávna ešte hovorili Česi aj ?tá Dunaj? podľa Nemcov, až im to Kollár na oči vyhodil. ?

Česi majú v inom význame tie samé slová, ktoré my v inom užívame, napríklad Česi hovoria chlap v zmysle surovom, asi v tom ako Nemci svoje Tölpl, Bengl, my naproti tomu v zmysle mužnom: to je chlap, po chlapsky sa zadržal. U Čechov by dakoho s tým zle uctil, keby o ňom riekol chlap, ale u nás, ako hovoríme, posadí s tým dakoho na koňa. U Čechov chlapík je asi to, čo u nás chlap, u Slovákov chlapík je alebo malý chlap, ktorý sa dobre vrtiť zná, alebo šepleta. U Čechov znamená zboží rozličné veci k telesným potrebám a aj duchovné, u nás ale práve len zrno rozličného spôsobu. U Čechov je svet len vo význame die Welt užívaný, u nás znamená, pravda, aj to samé: die Welt, ale aj užíva sa v zmysle ľudí aj svetla a v tomto zadržuje svoj starodávny význam. Slováci hovoria: tak svet o ňom súdi, svet by ťa vysmial, potom tiež: vstal ešte pred svetom, t. j. svitom. ? Zbytek značí u Čechov ostatok, zvyšok (der Rest), u nás daromné trovenie, mrhanie: ten človek robí zbytok. ?? Šelma Čechom vyznamenáva divý zver, u nás aj to, ale tiež ako aj u Nemcov človeka všelijaké smiešne kúsky alebo aj daromnosti vystrájajúceho. Pláň sa hovorí u Čechov o rovine, u nás o vode, kde rovno, ticho ide. Letnice sú u Čechov sviatky, u nás Turíce alebo Svätý duch menované, letnica u nás znamená istú ženskú odev, ktorú sedliacke ženy nosia. Chudý u Čechov znamená chudobný, u nás značí macer, mager. Ranný u Čechov jitřní, u nás zavčasný, napríklad: ranné hrušky. Sloveso zvýšiť značí u kmeňovcov českých to samé, čo u nás povýšiť, u Slovákov znamená z hotového alebo odmeraného ostať, napríklad: to sa mi z môjho platu zvýšilo. Česi užívajú sloveso povážiť len v zmysle erwägen, Slováci tiež, ale aj v zmysle cti, napríklad: ten človek nás ani nepovážil, že k nám neprišiel. Spytovať Čech rozumie vo zmysle erforschen, forschen, Slovák sa spytuje, t. j. dopytuje sa, interrogat. Zaviať u Čechov sa hovorí o vetre, u nás tiež, ale aj o porážke, alebo ako Česi vravia mrtvici: zavialo ho, porazilo ho, vietor ho zašiel, všetko značí: ?Der Schlag hat ihn gerührt.? Poraziť u Čechov premôcť v bitke, u nás o porantaní, pošinutí, českej mrtvici. Pošinout u Čechov v zmysle weiter bringen atď., ďalej padať, u nás v zmysle poraziť. Vychytiť Čechom značí aus den Händen greifen, nám to samé, ale aj pustiť sa do behu, do letu, napríklad: vietor sa vychytil, orol sa vychytil. U Čechov líbit se je len nasebaohraničené, u nás aj sloveso inam namerené, napríklad: kone ľúbiť, v ktorom zmysle to Česi neznajú. Práve aj v odpornom zmysle nachádzajú sa tie isté slová u nás a u Čechov, napr. česky vykázat znamená niečo naznačiť, vyznačiť, ako: vykázal mu místo v škole, u nás ale znamená vykázať: vypovedať, a tak donesená za príklad výpoveď u nás by práve odporné ako u Čechov značila, teda vykázal mu miesto v škole, znamenalo by: vypovedal mu zo školy. A mnoho iných je takýchto slov. ?

Obecné, u Čechov známe, napospol u nich užívané slová sú Slovákom docela neznáme, od nich nikde neužívané, a naopak, slová u Slovákov obecné sú Čechom docela neznáme. K prvým náležia napr.: blíženci, blivoň, biřic, beseda, bezděky, bidlo (Stange), blbý, blíti, broukati, brouk, brýle (Brillen), brnění, brslen, bručeti, chouliti se, chramostiti, chrliti, cpáti, crčala, čaloun, čenichati, číti, čpíti, čuměti, díti, dna, dovádivý, dráha, drast, drndačka, drndati, drn, drslavý, drtiti, drůběž, druh, drzý, dýka, jáhen (kaplán), jednání (Handlung), jho, jih, jílec, jitrocel, jíva, jíví, jízlivý, jízva, habr (u Slovákov hrab), hadr (u Slovákov handra), hemžiti se, hýble, hezký, hlemýžď, hlodati, hmožditi, hnědý, hnísti, hoch, hokyně, holeček, holka, hony (v zmysle stadium), hoře (v zmysle ľútosť), hrana, hřeb, hubený (v zmysle nášho chudý), hubička, hůl, hvozd, kachna (u nás kačka, kačica), kalhoty, karboník, katan, klacek, klec, klid, klízení, klopotný, kluk, kmet, kmoch, kmocháček, kocábka, kokrhati, kolouch, kořalka, korouhev, krb, krbec, zakrslý, krunýř, kýž, motýl, pouzdro, pněti, spílati, smyčec, zakrnělý, zženkylý, žežhule, žezlo, žíně, žláza a tisíc iných. Neuvádzame novšie a nanovo natvorené slová, ktorých je hodný počet. ?

K slovám druhého spôsobu, t. j. k tým, ktoré sú u Slovákov užívané a Čechom docela neznáme, patria napr.: baláchať, boženík, chabina, chábzdie, ohmatať, chmatnúť, chmára, chmúriť sa, chniapať, chorľavý, chotár, chrochoť, chrumkať, chrúst, chýr, chytlianka, chytľavý, česnúť, odčesnúť, črieda, čudo, čudný, čujem, čujný, čvirikať, driečny, dosalápiť, ďumbier, domŕzať (dakoho nemilými prosbami mnoho unúvať), dopáliť (v náhlosti prísť), delia (hrdina), dever (česky švakr), dovedať sa, drgľovať, drúzgať, dúčela, dudlať, dudlavý, dula, dunieť, dunčať, durandzia, duriť sa, dusiť, dívať sa (česky koukat), dvojčatá, džavkať, fikať, fíknuť, fŕkať, garázda, gebzovať, gáliť, grlo, grznár, grúň, hyd, hlaváň, holús, haliena, haluz, hapkať, haspra, hať, hatať, zahatať, hegnúť, hlien, hlivieť, hodonka, holohumnica, humno, hoľa, hradský, napr. hradská cesta (u Čechov silnice), hrada (u Čechov trám), hrkávka, hrkľovať, hrkútať, hromžiť, hružliť, huckať, hupnúť, híkať, jašiť sa, jedovať sa, jucha, inovať, íver, izba, kmásať, kenteš, kynožiť, karhať, kar, kabáč, kabaňa, kečkovat, kálať, kaľavný, kamenica, karpavý, kasanica, kazár, kepeň, kešeň, kiepiť, okiepiť, klonka, kĺzať sa, knísať, koliba, kolísať sa, kolmý, konár, konkanina, kornatiet, korytnačka (u Čechov želva), kosier, kosodrevina, košiar, koťuh (zrov. maď. kutya), kotúľať, kozub, kraslica, kŕdeľ, kresačka, krosná (Weberstuhl), krúteľ, kukučka, kukulienka, kundoliť, kutáč, kutica, kuvik (u Čechov sýček), kyla, kyptavý, ligotať sa (u Čechov třpytět se), mrkať, mrholiť, nátoň, nadrážať, okacerný, ozorný, ponášať sa, nanášať sa, prekárať, potvárať, pavúz, poparatiť, perlík, paruť, sypký (u Čechov kyprý), smäd, stoh, sýpka, svorka, samokýša, sokorce (vrchovce hôr), srdiť sa, šumný (pekný), šuhaj, zvelet, zveľatok a tisíc iných. Koľká maľovnosť v slovách našich, a bohatstvo nárečia nášho je náramné, dosiaľ ešte nevymerané! ?

Česi majú ďalej mnohé iné alebo inakšie zložené výpovede, ktoré my zas docela inakšie vyslovujeme, ako: česky mrtvicí jest poražen, slk. vietor ho zašiel, zavialo ho, porazilo ho, česky jednal sem s ním o to a o to, slk. s ním som sa o to dohováral, česky na někoho něco sčítat, slovensky vinu mu dávať, česky ten člověk se u nás dobře chová, slovensky ten človek sa dobre spravuje, dobre riadi (Slovák pod českým dobře se chová, rozumie er nährt sich gut), česky oni se spolu dobře chovají, svorně žijí, slovensky oni sa dobre spravujú, dobre spolu prežívajú, jeden s druhým dobre nažíva, znášajú sa, česky na někoho nevrážet, slovensky nepriateľským byť dakomu, česky ucházet se o právo, slovensky práva sa domáhať, česky někoho slintat, slovensky špintať dakoho, česky někoho oslyšet, slovensky nevypočúvať dakoho, odbyť ho, česky doufat v Boha, slovensky Boha sa dokladať, česky pomstit se na nepříteli, slovensky tiež tak, ale aj vyvŕšiť sa na nepriateľovi, česky zaměsknávat se s něčím, slovensky zapodievať sa s dačím a mnoho iných.

A čo ešte povedať o výpovediach nemčinou napáchnutých, čisto nemeckých, ktoré sa do novšej českej reči z jazyka nemeckého povkrádali a teraz u Čechov k veľkej škode českej slovančiny poprijímali? Napríklad: ušetrit někoho s něčím (jemanden mit etwas verschonen), Slovák tú výpoveď docela nerozumie a miesto toho hovorí: dakomu dať s niečím pokoj, ďalej česko-nemecky: být předmětem něčeho, napr. smíchu (er ist zum Gegenstand des Gelächters geworden), Slovák: smiali sa na ňom, vysmievali ho, česko-nemecky: písat na někoho list (an einen schreiben), slovensky: dakomu písať, česko-nemecky: pohodlí by se tak v ústřety vešlo (man würde auf diese Art der Bequemlichkeit entgegen kommen), jsem k tomu zprávněna (ich bin dazu berechtigt; v Českej včele), trváme té důvěry (wir harren der Hoffnung; Květy), časopisy nebývají dostupnými (die Zeitschriften sind nicht zugänglich; v Českej včele), čtenářstvo k velkému díkůčinění zavázal (er hat die Leser zum grossen Dank verpflichtet), jeť to smutné remeslo to spisovatelství, a trojnásobně každého lituji, kdo od toho živ býti musí; (Květy r. 1841, p. 41, str. 326 wer davon leben muss), a i tento Turek nemyslí, že své důstojnosti něco zadá, když s ním hovoří; (Květy, r. 1841, p. 51, str. 406 er glaubt nicht, dass er seiner Würde etwas vergibt atď. ), nechat si líbit (sich gefallen lassen), dát něco k lepšímu (etwas zum Besten geben), být rozpoložený tak neb jinak (aufgelegt sein), Slovák hovorí: akej si vôle? ? Ono prvé dobre sa znáša s nemeckým ?Gemüth?, toto je zas docela podľa slovanskej povahy. Srdečne ľutujeme my Slováci, že bratia naši svoje nárečie nemčinou, a to dosť zhusta napúšťajú. Slovák tie česko-nemecké výpovede, hoci sú mu aj všetky slová v nich jasné, docela nerozumie, okrem ktorý aj nemecký jazyk zná. I do našej reči a našich spisov slovenských začali sa už boli z českých takéto nemčiny vlievať, ale majme pozor na čistotu našej reči a nedajme sa kúkoľu v slovančine pliesť, bo Slovania vonkoncom ostávať chceme. Keď v našom nárečí písať budeme, iste sa z tohoto ohľadu väčšia v reči spisovnej čistota zachová, a bratia českí nech si potom podľa nej svoju tam, kde je už cudzinou nasiaknutá, napravia. Tak pomôžeme sebe i bratom našim. ?

Všetko to, čo sme dosiaľ z češtiny a slovenčiny predniesli, potvrdzuje našu hore vyššie vyslovenú výpoveď, že je čeština nárečie iné ako slovenčina a že slovenčina je nárečia zvláštne a samostatné. Teraz si už vysvetlíme, prečo sa ľud náš na knihy, ktoré z Čiech dostával alebo ktoré boli tu u nás v nárečí tom: popletenom, z väčšiny českom, z menšiny slovenskom písané, ustavične žaloval, že ich nedobre rozumie a že z nich preto osohu neberie. Kýmkoľvek ľud náš k duchovnému životu sám sa neprebudil, inakšie, pravda, byť nemohlo, teraz ale keď sa k životu duchovnému čo deň viac a viac chápe, vec sa premeniť musí a naša povinnosť je, aby sme, ako duchovní ľudu vodcovia, brieždenie vyššieho života medzi ľudom naším na všetok možný spôsob napomáhali, čo sa nám tak najlepšie podarí, keď budeme preň celkom zrozumne písať, keď i k jeho srdcu i k jeho mysli v takej reči hovoriť budeme, v ktorej on sám myslí a žije a s ktorou sa jeho celý život zrástol. Na češtinu sme my boli v čas potreby len utisnutí i pomáhali sme si s ňou tak dobre, ako sme vedeli, že ale celý život náš ona nepreberala, neurobila, hoci nejedno stoletie sa u nás ako reč spisovná pridŕžala, žiadne väčšie duchovné pohnutie v ľude našom, lež my sme si len podremovali a hliveli. Čas ten už, ďakovať Bohu, prechádza i keď ľud náš k životu sa prebral, žiada si žiť s tým, čo samé preňho má plno života a takáto je naša slovenčina, jadrná, pekná, výrazná a bohatá. S ňou sa ukrýval Slovák vo tmách, s ňou, vernou jeho družicou, prežil svoje pohadzovanie a potupu, i teraz keď mu čas lepší nastáva, teraz by ju mal opustiť a na stranu odhodiť? Nie, nie, s ňou bol pred svetom ukrytý, s ňou vystúpi na svet, s ňou bol v opovržení, s ňou sa tiež, Boh dá, oslávi a dožije časov lepších, utešenejších!! Nášmu teda ľudu ťažko prichodila čeština, ale aj sami tí daktorí učitelia ľudu, akože ju znali? Vidíme to najlepšie z našich škôl evanjelických, kde každý skoro učiteľ druhú mal reč, druhý pravopis, a tak ľud náš k ničomu pevnému privyknúť a reč spisovnú sa vyučiť nemohol, bo ju dokonale, s malými výmienkami, ani jeho učitelia neznali. A či je to nie veľká bieda, keď národ v ničom istom nie je spojený, ale sem-tam rozmelený, nie je spojený v tom, v čom by mal byť najtuhšie zjednotený, a takú vec neznajúci, čo by mu pred všetkým iným dobre známa byť musela?

Knihy české sa u nás tiež slabo míňali nielen, pravda, pre reč, ale aj pre iné príčiny, nádeju ale máme, že knihám slovenským sa lepšie povedie, bo ľud náš sa navidomoči k životu duchovnému prebudzuje a tak bude si hľadieť zaopatriť aj to, čo život takýto napomáha, naša ale ? ako sme riekli ? najsvätejšia povinnosť je ľudu nášmu v tomto usilovaní s celou dušou byť na pomoci, bo k čomuže sme tu povolaní, keď nie k tomu, aby sme opustenému, odhodenému, zanedbanému ľudu nášmu z jeho stavu terajšieho pomohli a ho ako ľud poriadny do radu iných národov pred tvár Boha a človečenstva postavili? To iste má nám najhlbšie na srdci ležať, i kto pri svojej práci na iné pozerá, nie je z Boha ani z drahého opusteného ľudu nášho! Nadvrhnú nám takíto ľudia, že keď v slovenčine písať budeme, stratíme v Čechách a na Morave odbyt našich kníh, ktorý tam doteraz mali; my teda pre kramárstvo robiť a písať, pre kramárstvo ľud náš zanedbávať máme? Keď by sme tak robili, hanba by nám bola naozajstná! My píšeme a písať máme, aby sme to, čo v nás dobrého sa skrýva, vonka vydali a aby sme ľud náš ďalej v ľudskosti potisli! Život každého národa stojí mnoho, veľmi mnoho obetí, a to všelijakých, my sami teda nič obetovať, nič pre dobré ľudu nášho posvätiť a na oltár ľudstva zo strany našej nič položiť nechceme? Tak by sme vskutku neboli hodní života a nemohli by sme sa ani k nemu prebrať, i keby sme nechceli obetovať, nechceli by sme ani žiť a ak vskutku nechceme obete dávať, nechcime ani žiť a nehovorme ani o živote národnom. Bez obetí, bez činov sú naše reči daromné bubliny, smradľavé pod zásterou národnou ukryté osobnosti. Lež keď my s ľudom naším úprimne myslieť budeme, keď všetko možné urobíme, pozná nás ľud náš, uvidí, kto sme, i tak vrúcne nás objíme, ako sme my ho vrúcne objali. Uvidí, že jemu žijeme a že jeho život, jeho dobré zo všetkých síl napomáhame, a vidiac toto, dá nám on hocako ťažko zobrané prostriedky ku ďalšej našej práci, a my zaiste s dielami a prácami našimi od skazy bezpeční budeme, a nielen to, ale budeme môcť čím diaľ práce naše rozširovať a zdokonaľovať. Kto tejto dôvery k ľudu nášmu nemá, ten zúfa nad nami a stratí sa, ale ľud náš plný života a dobroty k obetiam, keď ich potrebu pozná, hotový, mladí čerství synovia jeho, mnohí v národe našom zaslúžení, vytrvalí, požehnaní mužovia dôveru našu k sebe samým upevňujú a nám ju za podstavu života nášho dávajú. Pomíňa aj u nás čas omrzlej, suchej utúlenosti, domárstva, prichádza čas obecnosti a s ním i čas obetí a s časom obetí život náš!! ?

Písať teda máme v nárečí slovenskom, lebo je ono nárečie osobné, svoj okremný život majúce a reč vlastná ľudu nášho, ktorú on samu dokonale rozumie a ktorá sama k jeho srdcu i k jeho mysli najlepší prístup má. Vzdelanejší a učenejší budú vždy musieť aj iné nárečia slovanské, aby postup duchovného života celého národa nášho znali, a menovite české, naveky sa učiť, od ľudu ale, ktorý sa z väčšej čiastky s inými vecami, nie ale s literatúrou, zapodieva a zapodievať musí, sa to žiadať nesmie a nemôže. Čo ale ľud urobiť nie je v stave, to urobiť máme a musíme my, starať sa o to, aby všetko, čo je vzdelávateľné, poučné a krásne ako medzi inými tak najmä v národe našom slovanskom mu neostalo neznáme, ale aby sme ho o tom všetkom, ako sa svedčí, v nárečí našom uvedomili, ktoré je jeho pochopu najotvorenejšie. A žiadal si aj ľud náš nárečie svoje vo spisoch našich: Koľko ráz sa súkromne napospol za to ohlasoval! Tak teraz, keď sa chýr rozletel o vychodení novín slovenských*, sto a sto hlasov k nám z rozličných kútov Slovenska dobehlo, aby noviny naše vydávané boli v nárečí našom, jednému každému najľahšom. Bola vec svedomia tieto hlasy našincov vypočúvať a ich žiadosti zadosť urobiť. A je veru nárečie naše, ako sme už aj hore vyššie spomenuli, plnohlasné, zavarované a bohaté, čo nám nanovo nakladá, aby sme v ňom písali, bo má k tomu pekné spôsobnosti. O plnohlasnosti sa každý, kto len z neho koľko-toľko počuje, ľahko presvedčí a pravdivosť nášho istenia už aj z toho zrovnania nášho a českého nárečia, ktoré sme hore vyššie nakrátko predložili, ľahko vybadá. Čo do zavarovanosti prevyšuje ono vo viacej formách nielen české, slovinské, ale okrem foriem práve v samej hmote aj druhé slovanské nárečia. Naše formy napr. sklonenia slov samostatných sú veľmi zavarované a prvotným omnoho viac ako daktorých iných nárečí bližšie, čo naša slovenská gramatika dosvedčí. Koľme cítia napr. Česi uchýlenie sa svojho nárečia od prvotnejších a starších foriem, stadiaľ vidieť môžeme, že dakedy von z úžitku svojho nárečia plnšie, zavarovanejšie naše formy užívajú, ktoré u nich už dávno sa stratili. Tak napr. dakedy v ich spisoch nachádzame hrobmi, pánmi, potokách miesto ich vlastného: hroby, pány, potocích atď., tak si aj pomáhajú, keď daktorí píšu: pijú, žijú miesto pijí, žijí atď. Zbočenie týchto a podobných foriem ku škode určitosti reči dobre cítil znamenitý Čech Hanka a preto v predmluve k Rukopisu kralodvorskému napomína čitateľov, aby básne Rukopisu kralodvorského nečítali v terajšej reči českej, ale aby ich čítali v starej, tej plnohlasnej reči. Ba z jeho najnovšieho vydania Rukopisu kralodvorského sa zdá, že si tento vychýrený muž umienil k starej zavarovanej reči sa navrátiť, lebo píše napr. vydánje, národnjeho, pjeseň atď. Rusi napospol o našom nárečí povedajú: ?Váš jazyk charošo sďeržalsja? (Váš jazyk sa pekne zadržal), a to je čistá pravda. Radia nám daktorí, aby sme nárečie české podržali a ho len v spisovaní našom plnohlasnejšími našimi formami tu i tam vypĺňali: Lež čo si tým poradíme? Hneď ale popredku musíme povedať, že nárečie české našimi formami, ak máme pri jednote v reči spisovnej s Čechmi ostať, nikdy tak vypĺňať nemôžeme, ako by sme museli a chceli, bo Česi na takúto premenu a obecné užívanie našich foriem sotva docela pristať môžu. My podľa ducha nášho nárečia nikdy inakšie písať nemôžeme, ako: pijem, sejem, vidia, chodia, potokoch, brehoch alebo potokách, brehách, pre dobrých ľudí, pre veľkých pánov atď. Česi ale sotva by tak písať mohli, bo je to proti svojstvu ich nárečia. Oni píšu a musia tuším písať: piji, seji alebo piju, seju, vidí, chodí alebo vidějí, chodějí, potocích, březích, pro dobré lidi, pro velké pány atď. Teda by sme sa už v tomto sotva zjednotili, a čo by aj na to prišlo, na akú by sa strakatinu a vymyslenú plátaninu reč zrobila!! Čia by to bola reč? Česká či slovenská? Ani jedna! Aký by sa duch v tej reči vyslovoval? Český či slovenský? Ani jeden! A kto by to všetko, ako sa má písať, ustanovil? Dakoľko spisovateľov? Či sú tí mocnejší, silnejší ako národ sám a obecná reč jeho? Dakoľko by ich tak písalo, druhí by pri starom ostali, a jeden by písal tak, druhý inak, lebo by sebevoľnosti dvere boli dokorán otvorené, a čo by stadiaľ vykvitlo? Len číra strakatina spisovná, ktorej by sa za krátky čas každý nasýtil a potom by sa zas každý k svojmu navrátil. Nie dakoľko hláv tvorí a vymýšľa reč, ale reč si vytvorí národ sám, a povinnosť jeho vzdelaných synov je tou rečou, ktorá je jeho, sa k nemu prihovárať a o tom, čo znajú, ho vyučovať. Tejto rady teda naskrze užiť nemôžeme, ako každý vidí, z dostatočných príčin. ?

Okrem spomenutých vlastností má naše nárečie aj tú, že je na slová veľmi bohaté. Keď slovenský náš slovník, ktorého hodná časť je už zhotovená, vyjde, o tom sa každý presvedčí. Budeme sa teda môcť v plnohlasnom nárečí našom pekne, v bohatom rozmanito, podľa vôle vyjadriť a budeme pri všetkom tom nášmu ľudu na pochop ľahkí.

Nárečie naše, ako sme už hore vyššie pripomenuli, aj čo do foriem aj čo do hmoty je také klbko všetkých nárečí slovanských, z ktorého nitky sa rozvíjajú po všetkých. Mnoho takého sa v našom nárečí a jeho podrečiach nachodí, čo sa v iných len roztrúsené, v každom dačo a po jednom ukazuje. Na svojom mieste to obšírnejšie dokážeme. Stadiaľ pochodí, že nárečie naše slovenské všetky kmene slovanské medzi všetkými nárečiami najľahšie rozumejú a že ono každému z nich najsnadnejšie naučiť sa prichodí. Ľutuje nás slávny krajan Šafárik, že naše nárečie slovenské ešte málo do známosti prišlo a pravdu má, bo ono učenie sa všetkých nárečí slovanských najviac po staroslovanskom uľahčuje. O Slovákoch do Chorvátska a Srbska cestujúcich, ako nás sami Chorváti a Srbi uisťovali, hovorí sa tam napospol, že hovoria chorvátsky a srbsky, ale len trochu odchodné. Jeden muž slovenský rozprával mi, že jeho príbuznému Slovákovi, keď prišiel do Sliezska za kňaza, sliezski Poliaci poľsky nevediacemu čisto slovensky k ľudu kázne držať naručili s tým doložením, že oni ten jazyk dokonale rozumejú. A tak im Poliakom kázaval po slovensky. To samé aj Rusi i druhí Slovania o našom nárečí istia. Naopak ale, aj Slovák všetky slovanské nárečia najsnadnejšie rozumie a najľahšie sa ich, keď k tomu dary má, naučí; Slovanov potom všetkých, v akomkoľvek nárečí hovoria, Slovákmi a ich reč slovenskou volá. Čo to za tajnosť? Dunaj a Tatry sú najstaršie sedaliská Slovanov v Európe. Tak rozpráva starožitný náš Nestor, že Sloveni a jazyk slovenský sedeli najprv na Dunaji, to samé bolo mienkou všetkých stredných vekov, istením starých historikov poľských a českých: Kadłubka, Boguchwała, Dalimila, taktiež novších učených mužov, napr. Poliaka Surowieckeho, a je to iste číra pravda, čo my na svojom mieste a svojím časom obšírnejšie preukázať sa usilovať budeme.

V najstarších týchto sedaliskách Slovanov v Európe dodržal kmeň náš aj najstaršie ich priezvisko, zovúc jazyk svoj slovenským, biele svoje pohlavie Slovenkami, ako sa u Nestora najstarší Slovania volajú. Kmeň náš, ktorý najstaršie priezvisko Slovenov čisté dodržal, zachoval v dolinách tichých svojich a neprístupných Tatier aj v reči to, čo všetkým Slovanom bolo za starodávna spoločné, čo ale potom kmene časom jedny popremieňali, druhé potratili.

Z hlavných znakov, hoci len zvrchu vzatých, ktorými sa podľa pozorovania Dobrovského slovanské nárečia na východné a západné delia, má slovenčina viacej znakov spoločných obom hlavným haluziam jazyka nášho slovanského, skadiaľ vidno, že je vprostred nárečí slovanských a ako priechod od jedného radu nárečí k druhému. Kto by gramatiku nárečia nášho slovenského so všetkými jeho podrečiami napísal, ten by práve pre toto zvláštne miesto slovenčiny medzi inými nárečiami slovanskými v malom obraze reč slovanskú predstavil. Ide už povesť od viacej rokov medzi Slovanmi o napísaní zrovnávajúcej gramatiky slovanskej; ak ale dajaká sa napíše a spisovateľ nebude dobre zbehlý v nárečí našom, jeho dielo bude jednostranné a nedovŕšené. Natoľko je, hľa, naše nárečie vážne a v takomto položení sa medzi nárečiami našimi nachádza. Keď my Slováci vlastné nárečie obrábať budeme, spisy naše budú mať ku všetkým kmeňom slovanským snadný prístup, lebo ich každý kmeň okrem spisov svojho nárečia a najbližších z toho radu, ku ktorému jeho nárečie patrí, najlepšie zrozumie. Tento prístup ku všetkým pokrvným kmeňom v slovenčine je pre nás Slovákov veľmi vážny a dôležitý; i keby sme sa slovenčiny nechytili, nepoznali by sme ani povolanie svoje, ani čas a potreby jeho, a bezpečne riecť môžeme, že by sme sami proti sebe a povolaniu svojmu brojili. Pre túto svoju prístupnosť má slovenčina, ako pevne veríme, peknú v Slovanstve budúcnosť.

Bratia naši slovenskí katolíci pridŕžali sa tiež v dávnejších časoch češtiny, že ale u katolíkov vždy väčšia príchylnosť k svojmu domácemu ako k nedomácemu bola, odstúpili skoro od nárečia českého a chytili sa už dávno nášho vlastného slovenského, počnúc v ňom knihy spisovať a vydávať. Pôvodcovia tohoto povýšenia nárečia nášho boli na konci minulého stoletia: Ignác Bajza, Ďurko Fándli a slávny Anton Bernolák, ktorí cestu prekliesnili slávnemu slovenskému za našich časov spevcovi, Jánovi Hollému, čo dávny a terajší život Slovákov utešene vyspieval. Za týmito obrátili sa bratia naši katolícki a nechali nás evanjelikov pri češtine. Povýšenie nárečia nášho slovenského za reč spisovnú od Bernoláka a požehnaných jeho nástupcov vykonané nevyšlo zo sebevoľnosti, ale z pridŕžania sa domáceho, a z toho poznania, že Slováci len vo svojom vlastnom nárečí dačo vykonať môžu. Nárečie naše bolo týmto mužom podstava, na ktorú si zastali, a k ľudu svojmu opustenému a zanedbanému sa obrátili, i česť a sláva Vám nás už odomrelým: Tebe, pracovitý Bajza, Fándli a Bernolák neunavený, Tebe, prácou ustavičnou nezmorený, vrúcny Palkovič, Tebe, dakedy vysoko postavený, na Slovákov plným okom milosti pozerajúci Rudnay, sláva Vám ešte teraz medzi nami pracujúcim! Tebe, Ottmayer srdečný, Tebe, neunavený, obetí a zásluh plný Hamuljak a Tebe naposledok Hollý velebný, čo si prežil v duchu svojom všetky Slovákov časy a na zádumčivom Považí rozžialeným zápalným hlasom na svojich z tichého Považia si povolával. Oj, dopočuli sme Tvoje žiaľne hlasy, i prichádzame sa Ti poďakovať, muž velebný! ?

Takto, hľa, pristali bratia naši katolícki k nárečiu nášmu domácemu, a my evanjelici stále sme dosiaľ pri češtine, či je nie ale pre nás toto rozčesnutie, kmeňa okrem toho neveľkého, hrozné nešťastie? Kde by sme sa práve, aby sme sa duchovne ďalej podali a všetko, čo nás tisne prevládali, čím najmocnejšie a najväčšmi spojiť mali! K mnohým našim biedam pristupuje aj hrozné toto nešťastie, ktoré aby čím skôr od nás sa odvrátilo, má byť každého z nás práca najväčšia a povinnosť svätá. Dokiaľ bude medzi nami toto rozčesnutie trvať, dotiaľ bude život náš len trhanina, dotiaľ sa budú o nás protivníci otierať a nám v najšľachetnejších prácach prekážať, dotiaľ sa nepostavíme ako Slováci a zo života nášho pospolitého nič nebude.

Prestať teda musí toto rozčesnutie a nastať musí bratské spojenie. Či je nie pravda, že sme sa doteraz s bratmi našimi katolíckymi jeden druhého stránili, že sme o prácach ich pre vzdelanosť a povýšenie národa nášho skoro nevedeli, v nich alebo malú alebo žiadnu účasť nebrali, a predsa robili bratia naši katolícki to samé, čo aj my robíme a robiť chceme, horeli za tým samým, za čím aj my horíme, na srdci nosili to samé, čo aj my na srdci nosíme! Žijeme tu spolu, bývame na zemi starootcovskej, sme si zo všetkých najbližší, ba tí samí, a jeden o druhom nevieme! Robíme to samé a ruky si nepodávame! A ako sme sa my do bratov našich málo starali, tak sa oni naopak málo starali do nás: Akýže by teda úžitok mohla mať všetka naša práca? Prečže s tým rozčesnutím, preč s cudzotou medzi bratmi! Podávame Vám ruky, bratia naši, na spoločnú pre národ náš prácu, podávame Vám ich, bo aj z Vašej strany, a to každý deň väčšmi, tie samé za spojenie v reči a v literatúre od statočných, dobrých našich krajanov počuť hlasy: potreba je toho spojenia navidomoči veľká, cítenie jej vždy viacej a viacej rastie i nastane a nastať musí medzi nami porovnanie. V čomže sa porovnáme? V čomže by inom ako v našom! Celý náš článok dokazuje potrebu písania v našom slovenskom nárečí, keď teda my sme doteraz pri ňom neboli a žiť chceme, nevyhnutne k slovenčine pristúpiť musíme, ku ktorej ste Vy už dávno pristúpili.

Tak vitaj nám, vitaj, slovenčina naša! Ty dcéra slávy pekná, rovnoprávna, ale oddávna utajená pred svetom! Vitaj nám, drahá!! Sila Tvoja vyvoláva nás k čerstvému životu a spojuje nás s bratmi i ukazuje nám, že jedno sme a že je jeden cieľ náš! Už oddávna aj zo strany našej vychvaľovali Vás, krajania slovenskí, naši mužovia slávni, že slovenčiny ste sa chytili a v nej neunavene pracovali. Tak hovorí náš slávny Šafárik vo svojom znamenitom diele Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten na str. 389: ?Od tohoto času (od zahynutia inštitútu slovenského) pracuje dakoľko spisovateľov evanjelických pod krídlami českej literatúry ako milovníci na poli národnom, čo medzitým katolíci, ktorých horlivosť za povýšenie vlastnej slovenskej literatúry dosť nachváliť sa nemôže, málo daktorých vyjmúc, odvážni sa zdajú po ceste od Bernoláka preťatej pokračovať.? I Kollár tým samým spôsobom v druhom diele svojich Zpjéwaniek na str. 494 veľmi vyvyšuje katolíckych spisovateľov i porúča na tom samom mieste, aby ich iní pilne nasledovali. A zasluhujú naiste títo mužovia všetku možnú chválu a pováženie! Koľme slovenčina pre rozvitie života nášho potrebná a nevyhnutná je, dáva znať medziiným Kollár sám na sebe, a to nielen ustavičným kvetov s poľa slovanského trhaním, a do češtiny vypletaním, ale ? čo je viacej ? chytením sa samej slovenčiny, chtiac ju za spisovnú reč povýšiť. Lež pustota a driemota hlboká panovala ešte vtedy na Slovensku a preto Kollár, keď žiaden ohlas nedostal, od svojho odstúpil a zase k češtine sa naklonil. Daktorí mu priemenčivosť túto na oči vyhadzovali, my ho tu ale ani mak neviníme, lebo z toho všetkého len bystrota hlavy a srdce za kmeň svoj zapálené vyzerá. Kollár ako hlava bystrá šípil, že Slováci by len predsa mali vo vlastnom nárečí život svoj duchovný vystaviť a že tak len dokonale ho vystaviť môžu, a preto sa aj slovenčiny chytil, potom ale kadenáhle videl, že sa ľud slovenský za ňu nezaujal a že tomu ešte čas neprišiel, aby beh vecí sa netrhal, navrátil sa k češtine.

Dobre vieme, že Kollár v najnovšom diele, v Cestopise po Itálii, odpornú našej vystavuje mienku, ale sme silne presvedčení, že on, vidiac teraz, ako ľud náš slovenský k životu sa vzchopil a že k tomuto svojmu životu slovenčinu potrebuje, i z celého si ju srdca žiada, oproti nám nič mať nebude.* Hovoríme preto o Kollárovi s takou istotou, lebo známe jeho za národ svoj bez odpočinku pracujúcu dušu: On nemôže byť proti životu nášmu, ktorý celý svoj život vzbudiť sa usiloval; on nemôže byť proti nám, bo v kom by sme potom mohli skladať dôveru?

Neohlásili sa Slováci na hlas Kollárov, prebudzujúci ich k životu vlastnému, k slovenčine, lebo driemali, ale ohlásia sa teraz nie dvaja, traja, desiati, ale ako silno veríme, ohlási sa, keď nie naraz, teda pomaly, celé božie Slovensko! Vstalo ono a chce žiť; veľmi premenili sa časy! Predtým smutné išli od Tatier k Dunaju hlasy a smutne sa odrážali naspäť, teraz ale počínajú sa ohlasovať radostnejšie, i také sa zas odrážajú od nášho starého Dunaja k vysočizným Tatrám. Otcovia tešia synov a synovia potešujú otcov! ?

Jednota teda naša prísne nás k slovenčine napomína, bo len v nej do jedného kola si zastať môžu Slováci. My sme jeden kmeň, i ktorá ruka bezbožná nás by roztrhovala a čo za myseľ bezbožná by nám priala, aby sme boli odtrhnutí jedni od druhých? ?

Život náš je odchodný od českého, odchodný tak ako nárečie ich od slovenského. Život Čechov terajší, či skutočný, či čisté duchovný, vytiekol z predošlých osudov národa tohoto, ktorý hoci vždy hrdinsky sa držal a napodiv celej budúcnosti bojovával, predsa sa návalu života cudzieho, nemeckého, neobránil. A tohoto šľapaje životu slovanskému protivné my miestami u bratov našich s bolesťou vidíme, a to v ich obci, v ich literatúre a aj v živote domácom. Nemôžeme sa pri tomto dlhšie zabávať, k čomu tu i tak miesta niet, ale kto sa o tom presvedčiť chce, nech český terajší život pilnejšie skusuje a nech s ich literatúrou sa zaoberá a iste nám dosvedčí. ?

V poézii českej ešte máločo je podareného a čo sa hlavne podarilo, cudzím duchom páchne; v druhej peknej literatúre romány a všelijako menované odŕhaniny romantické hlavné miesto zaujímajú a v daktorých, ako asi pred dvoma rokmi vo Květoch v článku ?o žene?, hnusné vyvrhliny siekt nemeckých a iných k pohoršeniu ľudu slovanského do života nášho sa kydajú. Dajte nám pokoj s tými mátohami cudzími, s tými šiaľami zúfanlivými, s tým drvením samého seba pre mrle, s tým prevráteným citov vzpružovaním, nevoďte do nášho sveta zúfanlivých kadejakých vycivencov, zvodcov, to sú pre nás potvory, ktorých sme my u nás nevídali a nevidíme, nekazte pokoj náš; pozrite na naše lipy, ako ticho šumia, pozrite na náš život, ako je pri všetkých nešťastiach pokojný, pozrite, ako naše mysle i srdcia horia svätým ohňom a nebúria sa pre žiadosti a mrle daromné! Vysoko si my vážime duchovné pracovanie a tešíme sa srdečne, že u bratov našich Čechov ono sa pohybuje a zo dňa na deň sa vzmáha, ale hnusnými cudzích svetov vyvrhlinami, ktoré život náš čerstvý kántria a pokoj náš hubia, my sa zaliať a zhora nadol poprevracať dať nechceme. Nech si to zadržia a strovia tí, ktorí si to navarili, my tej chovy nepotrebujeme a srdečne ľutujeme, že do života bratov našich Čechov sa tie vyvrhliny vpíjajú. ?

Ako život náš je od českého odchodný, tak sa delí aj naše nárečie. Nárečie naše je neobyčajnej plnohlasnosti, sviežosti a maľovnosti, ktorá sa so živou a maľovnou obrazotvornosťou našou dobre zrovnáva a veľkú budúcnosť poézii u Slovákov sľubuje. V nárečí nie tak, ako je naše, sviežom a maľovnom nemožno, aby sa obrazotvornosť naša náležite predstavila a do odeve obliekla, ale jej pristať môže len nárečie tak ako ona svieže, a v tomto sa ona len pekne ukáže. Dobre to cítili a cítia všetky naše poetické hlavy, a preto tak horia za slovenčinou. To samé muselo z veľkej časti pohnúť Kollára, že sa raz dal písať po slovensky, pre toto nepísal Hollý česky, ale skladal svoje básne v našom slovenskom, nárečí, a táto sama príčina pohla aj mladého nášho mnohosľubného spevca, Sama Chalupku, že pekné svoje, duchom slovenským naskrze presiakle piesne v našom nárečí vyspieval. Prijali sa tieto jeho piesne v národe i spievajú sa už ako národné po Tatrách, neprijali sa ale tie, ktoré sú česky hoci pekne napísané. Nech nikto nehovorí, že reč pri básni málo značí a že sa báseň v ktorejkoľvek reči tak dobre ako v inej podarí; báseň, ak má letieť a letieť živo, musí mať také krídla, ktoré ju ľahko a čerstvo ponesú. Sám najväčší nemecký básnik, Goethe, hlboko cítil túto pravdu, keď o reči nemeckej povedal: Ein Dichter wär' ich geworden, hätte sich die Sprache nich unüberwindlich gezeigt, t. j. básnikom by som sa bol stal, keby mi reč nebola prekážala. Tak teda naša báseň nemôže inakšie len v slovenskom nárečí sa vyspievať a rozviť; báseň tá, ktorá vyletí ako orol nad Kriváň a stadiaľ dolu po zemi pozerať bude, musí si pripäť krídla mysle našej a na týchto krídlach do výsosti sa vychytiť. Leťže, leť, spev náš silný, čerstvý, hneď ako potôček blbotajúci, hneď ako šum vŕb a hneď zas temne ako víchor po horách pohučievajúci; leťže, leť, spev náš čerstvý, a rozleť sa, roznes i city i túžby naše!

Nezapierame, že by sa u Čechov poézia nemohla rozviť, rozvije sa ona, ako veríme, ale vo svojom spôsobe, pri iných národa okolnostiach a pri inej vôli kmeňa samého. Onedlho rozoberie sa u nás pekná literatúra česká, kde istenie terajšie sa preukáže. Niet divu, že pred dakoľko stoletiami česká reč sa bola u nás prijala a za spisovnú povýšila, doniesli nám vtedy Česi so svojou rečou dačo vyššieho, velebnejšieho, čo hlboko pohlo duše naše, a preto aj chytili sme sa reči, v ktorej sme to dostali, teraz ale nielen že nepôsobia tak na nás Česi, lež práve daktoré ich spisy cudzími vyvrhlinami naplnené nás odstŕkajú. K životu teda nášmu a dokonalému sa rozvitiu a vysloveniu mysle našej nevyhnutne nám je potrebná naša domáca slovenčina.

Ktorý národ a kmeň žiť chce a žiť má, ten sa nesmie a nemôže na druhý národ alebo kmeň spoliehať a od neho prebudenie i zadržanie života svojho očakávať, ale musí sám pracovať a na nohy sa postaviť, bo inakšie, ozerajúc a podopierajúc sa len na druhých, ani k pravdivému životu nikdy nepríde, ani života nie je hoden! A čo to za život, keď druhí dakoho držia a on sám sa postaviť nevie? Takýto človek alebo národ alebo kmeň je len klát, v ktorom ducha niet a s ktorým si druhí podľa vôle zahrávajú. Život môže len a musí vyvierať z práce, bo vtedy sa hýbanie, ktoré je znak života, ukazuje, chtiac teda žiť, musíme sa hýbať a sami, sami pracovať. Dosiaľ sa kmeň náš veľmi po Čechoch ohliadal a to, do čoho sa sám nechytal, od nich očakával, práve ale preto, že stadiaľ na všetko ako na hotové čakal, sám sa do práce nepúšťal. Ale za toto sčakávanie na druhých, za túto svoju nepracovitosť dostával tiež zaslúženú plácu, bo s ním iní, čo chceli, vystrájali, a my Slováci toľko sme platili, koľko sa druhým páčilo a za čo nás druhí držať za dobré uznali. Nie, nechceme sa viacej takto povaľovať a na iných dobrú vôľu sa spúšťať: hanba a posmech nám, ak by sme aj ďalej kmeňu nášmu takto povaľovať sa dávali a na druhých lásku a veľkomyseľnosť s cenou kmeňa nášho sa nechávali. Preto pracovať musíme s celou dušou, a aby sme sa s dušou celou do práce chytili i videli, že teraz od nás všetko visí, musíme sa postaviť sami: tak sa vzmôže u nás práca, bo nebudeme sa spoliehať na nikoho, a prácou dostane zveľatok život náš. Pri práci nezahynieme, ale spevnieme a budeme i žiť i nadobudneme si vážnosti u samých seba a aj u druhých. Pokým sme sa len na druhých dívali a na ich moc držali, knísali sme sa ako osika pri každom vetra hnutí, nebudeme sa ale knísať teraz, bo prácou nadobudneme sily a príduc do nej, budeme o istote a nepodvratnosti života nášho presvedčení. Kmeň náš má veľkú silu a súcosť k životu, ale tie sily musíme rozjatriť a rozvitie ich všetkými prostriedkami napomáhať, a toto sa stane prácou i mnohým tých síl zaneprazdňovaním. Kto nemá chuti do práce, ten nie je s nami a ten bude vyvolávať, aby sme sa aj ďalej len na druhých ohliadali a ukazovať nám bude na slabosť našu, takýto ale človek nemá v živote našom dôvery a všetci tí, ktorí tejto dôvery nemajú, sú alebo neznalci, alebo lenivci, alebo slabosi. Kto nám pomôže iný, keď nie my sami?

Keby sme alebo sily životnej nemali, alebo túto silu nerozvili, žiadna v svete moc by nás od zahynutia nevyratovala a darmo by nás hockto podopieral, bo by sme len predsa do hromady padli a skvacli. Postavme sa teda, ale si zastaňme na pole s chuťou do práce. Aj v tomto ohľade stojí slávne medzi nami Kollár a ligotá sa náš pracovitý, neunavený, príkladný Hurban, ktorý v mladom ešte veku toľko a tak vyviedol, že jeho život je naozaj do vrúcneho pováženia. On aj v literatúre už na svoj mladý vek mnoho urobil, aj mnoho pre ďalší čas nahotovil, aj v okolí svojom, kde povolanie mal, všade nový život prebudil a pôsobil aj na ďalšie aj ďaleké okolia, i všetko svoje, čo mal, životu nášmu ochotne bez všetkých nárokov obetoval. Na Teba verný, neunavený pracovník Slovenska, s úctou a láskou hľadí mládež naša, na ktorého tvári je sila života vybitá. Keď takíto mužovia v kmeni našom povstávajú, isteže nám je život súdený. Súdený nám je, ale majme sa preto k práci a rozvime sily naše, ku ktorých rozvitiu nás privedie milá naša reč starootcovská, naša milá slovenčina. Povedia nám, pravda, istí ľudia, že načo to život začínať a načo sa do novej práce chytať, keď už máme od iných mnoho prerobené, čo by sme si bez veľkého trudenia len osvojiť mohli. Vystatovať sa budú s českou gramatikou a s českým slovníkom, kde my si tie veci nanovo vyrobiť musíme a tak podľa ich mysle do zbytočnej práce sa púšťať budeme. Tieto reči skoro odpovede nezasluhujú, bo sú bludné a k tomu ešte hnusné. Kto nás chce a opováži sa od práce odvracať, ten nechce život náš, a keby sme my aj slovensky písať nechceli a nemuseli, predsa by sa gramatika nášho nárečia a slovník bohatosť slov jeho obsahujúci napísať musel, bo by to vyhľadávala známosť úplná slovančiny a dokonalé jej vyskusovanie, čo sa bez známosti dokonalej slovenčiny našej stať nemôže. Práca teda i tak na toto sa obrátiť musí a či my ku prebudeniu a rozvitiu života nášho drahého kmeňa k tejto práci sa pribrať nemáme? Tak sme teda leniví a daromní, tak nám kmeň náš na srdci málo leží! Varuj nás Boh od tejto lenivosti a záhaľčivosti! Ľudia tí, ktorí nás na akýkoľvek spôsob od práce odtrhujú, nám neprajú a zlé o nás majú i roztrusujú domnenie, bo chcú, aby sme to, čo nám iní pohodia, prijímali a s tým sa zabávali. Alebo keď nám prajú, veľmi planú známosť majú o behu vecí.

Česká gramatika a český slovník nie sú naše, a tak pre túto príčinu my sa s nimi uspokojiť nemôžeme, ale vlastnú gramatiku i vlastný slovník mať musíme. Keď ale tí ľudia prácu túto za zbytočnú držia, okrem odvracovania nás od práce ešte aj to istia, že je vec zbytočná pre národ, keď už jednu gramatiku má, viacej gramatík vyrábať a vydávať, bo to podľa ich mysle musí byť tiež čisté času mrhanie. Národ teda má prestať na jednej gramatike a na jednom slovníku: nie je ale toto docela nepravdivé istenie? Všetko skusovanie reči, všetko skusovanie napospol sa týmto zatracuje a keď by sa toto za pravdu prijalo, národ by každý pri všetkom na jednom diele musel prestať a potom sa uložiť. Prečože Česi neprestali na starej prvej gramatike, ale vždy nové a nové vydávajú? Koľko ich je u nich: Nejedlého, Dobrovského, Burianova, Žákova, Konečného a mnoho iných! Dobre majú, že sa o bádanie svojej reči starajú, a to samé aj my urobiť musíme. Ale rieknu tí, čo staré predsudky zastávajú a sami ďalej nemyslia: Načo to znovu prácu začínať a život náš obneskorovať? Toto domnenie je práve také ako prvšie: Či my tým obneskoríme život náš? Môže byť život bez žitia, bez jeho prebudenia? A či sú nám isté hranice vymerané, pokiaľ len sa doškrabať máme, či je nášmu životu istá medza vyznačená, pokiaľ bude a môže trvať? A či teda máme sa ponáhľať, aby sme dačo zo života nezmeškali? Nie je to pravda, že sú nám isté medze položené a istá hodina vymeraná, pokiaľ žiť máme a môžeme, ale budeme žiť, kým všetko, čo je pre život náš odsúdené, nevykonanie a tak čas sa musí riadiť podľa nás a podvrhnúť nášmu životu. ?

A čože za reč vyzdvihnete za spisovnú, ohlasovať sa budú hlasy protivníkov našich? Akúže inú ? ako slovenskú, a to síce tú, ktorá je najpravdivejšia slovenská, najzavarovanejšia, najčistejšia, najplnohlasnejšia a pritom najrozšírenejšia! A takáto je reč tá, ktorá sa hovorí v Turci, v Orave, Liptove, Zvolene, Tekove, Gemeri, Honte, Novohrade, hornej Trenčianskej i Nitrianskej stolici a po celej Dolnej zemi. Túto už sám Šafárik a za ním všetci iní rozvažití a pilní bádači za opravdivú slovenskú uznávajú, a to všetkým právom. Je aj v dolnej Trenčianskej, Nitrianskej i v Prešporskej stolici slovenčina, ale pre blízkosť Moravy sa ona tu i tam v daktorých prípadnostiach na nárečie moravské ponáša, a preto tu i tam od druhej slovenčiny odstupuje. Že tamtá je najpravdivejšia, najzavarovanejšia reč slovenská, to na svojom mieste dokážeme. I sami Slováci po Trenčíne, Nitre a v Prešporskej stolici slovenčinu spomenutú za najvernejšiu a najlepšiu slovenčinu uznávajú i kde príležitosť majú, radi ju pochytia. A sama táto reč tak na iných odchodne od nej hovoriacich Slovákov pôsobí, že Slováci prešporskí, nitrianski, trenčianski sa ju takrečeno nevedomky podučia a daktoré svoje od nej odchodné formy s jej formami popremieňajú. Dajedni k vyzdvihnutiu daktorého podrečia za reč spisovnú hlavné dáke mesto, v ktorom sa to podrečie užíva alebo vážne v tom podrečí spísané knihy, ktoré v národe vysoko sa cenia, držia za potrebné, my ani jedno ani druhé nemáme, ale v našom stave ani jedno ani druhé nepotrebujeme. Nám je život náš v tomto ohľade najlepším vodcom a zákonom. Nárečie to, ktoré je v živote najužívanejšie a sa v ňom najlepšie zadržalo, ktoré najväčšiu silu v živote prezradzuje, vezmeme si za reč spisovnú a tak pomeríme náš čisto duchovný život so skutočným, tamtomu dáme pevný základ na tomto a vyhýbneme všetkým odporom. Nikto nám nebude smieť na oči vyhodiť, že je naša reč vymyslená, bo je docela zo života do spisov uvedená, tak teda skutočná, a keď by nám dakto čosi takého na oči vyhodil, prezradil by alebo veľkú života nášho nevedomosť, alebo by to len robil na protiveň nám, i vidno by bolo, čo je za človeka. Toto nárečie, ktoré sa nám samo od seba ponúka, my teda s celou dušou objať a za pospolité v našich spisoch vyzdvihnúť máme, ono je, v ktorom žije i srdce i duša Slováka. Nebude, pravda, u nás hneď sprvu, ako sme už aj hore vyššie povedali, dokonalej jednostajnosti, ale všetko sa to prevarí a o krátky čas nárečie naše docela sa ustáli i to, čo je v ňom najlepšieho, do úžitku pospolitého príde. My chceme žiť, a tak v tom, čo nás k životu vedie, skoro sa dokonale ujednostajniť musíme. My sme Slováci a ako Slováci stojíme pred svetom i Slovanstvom, dosiaľ ale pozná nás svet len po mene a bratia naši tiež len po mene o nás hovoria. Chytili sme sa boli, pravda, za starodávna do veľkej práce, ale prekazili nám druhí; za našich časov pustili sme sa tiež do duchovného života a mnoho na tomto poli pekného sme vyviedli, ale nie je to predložené svetu v podobe duchovného života nášho, a preto sa nám len po mene ráta a k vlastnému nášmu imaniu sa nepričituje, a pre tú príčinu ostávame pred inými len ako odhodenci. Každý ale šľachetný človek túži a za tým horieť musí, aby dačo duchovného vyviedol a ďalší pokrok a zveľatok človečenstva napomáhal, podľa čoho, nakoľko to vykonal, sa aj váži a cení. Aby sa mu ale jeho dielo prirátalo, musí mať pečať jeho svojstva a to nielen čo do obsahu, ale aj čo do formy, lebo, ako sme už aj hore vyššie videli, formu si obsah po sebe rovnať musí. Jestliže za tým každý šľachetný a nielen samým chlebom žijúci človek horí, čím viacej za tým horieť musí každý národ, ktorý nielen k zemi patriť chce, ale aj k vyššiemu životu sa vyvýšiť a žitie svoje v žití ľudstva zaznačiť si žiada. My Slovania pre tú príčinu, že sme ako starí Heléni národ kmeňovitý, máme z tohoto ohľadu dvojaké položenie, postavení k ľudstvu ako národ, ako celosť, a potom sami k sebe ako kmene. My sme ešte sami svet v sebe. Ako v živote ľudstva život náš životom našej celosti národnej zaznačiť musíme, tak v živote našom národnom kmeňovitosť našu vybiť a každý povolanie svoje odbaviť máme, bo inakšie ani život náš sa nevydarí a my ani sebe ani druhým nespomôžeme. Pôsobenie ale kmeňov našich nemá len vzťah (relatio, Bezug) k životu nášmu národnému, ale životom naším národným aj k životu ľudskému napospol. Preto musíme sa rozviť kmeňovito a kmeňovité rozvitie naše nemôže byť inakšie skutočné a pravdivé len v nárečí našom. My raz tu stojíme ako Slováci: hanba a posmech by nám bol, ak život náš pospolitý národný nenapomôžeme, ďalej ho zo svojej strany mocne nepotisneme a pôsobenie naše do života nášho rukou vlastnou nezapíšeme. Z ohľadu tohoto pôsobenia národného máme my Slováci osobné povolanie a to inakšie nevykonanie len v našej slovenčine, lebo ona je nášho ducha a všetkých jeho hnutí samojediná, verná a dokonalá vyslovovateľkyňa. Preto, kto si Slovák, maj sa k slovenčine, inakšie nepoznal si povolanie kmeňa svojho a chceš, aby aj ďalej boli sme len odhodenci a povrheli sveta. Okrem toho my Slováci dosiaľ ničoho nemáme, po čom by sme sa v duchovnom živote národov a bratov našich poznali, bo nemáme pospolitého stania, nemáme ani len ústavov, čo by sa podľa nás menovali, s naším duchovným životom zaoberali a o nás svedectvo vydávali; preukážme sa teda aspoň dačím v našom duchovnom svete, preukážme sa tak, aby sme boli po tom poznaní. Či by už nič nemalo, čo je Slovákovo a slovenské, vo svete opravdivo ľudskom stáť a platiť?! Všetko to malo by v skrytosti hniť a hniť a sa pred tvárou človečenstva ukrývať? ? Preč s tou myšlienkou, ktorá vnútornosti každého verného z našich hlboko pobúri a zatrasie, preč s tou myšlienkou a von zo skrytosti s našou slovenčinou! Povedia nám tu, pravda, mudráci ? ale čo nám po mudrákoch ? že život národa počína sa so zaprením jednotlivcov, a tak že my, keď chceme žiť, musíme sa zaprieť. Dobre my vieme o tejto veľkej pravde a aj s celou dušou to robiť chceme: chceme sa zaprieť my jednotlivci a doniesť, čo máme, na obeť nášmu odhodenému národu. Dobre vidíme, že sme doteraz života národného nemali preto, že sme len žili každý osebe a pre seba, i nestarali sme sa o obecné dobré ľudu nášho ako národa, za čo sme aj slušnú dostali odmenu, bo nás opovrhovali, za odhodencov považovali a s nami podľa dobrej vôle nakladali, ale chceme napraviť ohavnú vinu našu a z celej duše úprimne bez nárokov posvätiť to, čo máme, obecnému dobrému. Nebude táto horlivosť naša len slovom, ako mnohých pred nami stojacich, ale bude, dá Boh, so skutkom spojená. V tomto máte pravdu, protivníci naši! Ale nemáte pravdy v tom, čo z toho zavierate, že by sme sa my pre kmeň iný docela zaprieť mali, teda nič o seba nedbali, lež všetko len druhým na obeť dávali. Iný kmeň je len kmeň ako my a ako taký k celkovitému zapreniu druhého práva nemá, bo nie je pospolitosťou národnou, ale sám len v národe časťou a osobnosťou. Keď sa takýto celkovitého zapierania od druhého domáha, tým istí, že druhý k životu sám osebe žiadnej spôsobnosti nemá, takto ale mu hrozne ubližuje. Čas dokáže, či my sami osebe dačo môžeme alebo nie, ale len si bude vôľa pevná, viera tuhá, Boh nám bude na pomoci. Či sa vari preto zaprieť máme, že nám iní dosiaľ literatúrou svojou vypomáhali? Hanba tomu, ktorý človekovi a čím viac ešte svojmu bratovi pomôcť nechce a, keď je tento v súre, nepomáha. Za túto ale pomoc osobovať si dajaký nárok a chcieť, aby sa to odslúžilo, nie je po bratsky. Dosť na tom, že sa dobre urobilo, že sa vykonala najšľachetnejšia povinnosť človeka. Z tohoto teda ohľadu zaprenia sa od nás nik domáhať nemôže, ale chceme sa my s celou dušou zaprieť, nie ale kvôli čiastočnosti, lež všeobecnosti, bo v tej je všetkých život náš. Kto je človek čistý, ten sa teší z rozvitia a zo života druhého, bo i tam sa vzmáha a pokračuje ľudstvo, a toto je statočnému a dobrému ostatná najväčšia útecha. ?

Česi sú kmeň od nás odchodný, ich história nepadá na nás, bo sme my v nej žiadnej účasti nemali. Oni si žili pre seba a vykonali pre seba to, čo vykonali a vykonať mohli, my sme ale v ich histórii nežili, a tak ani história ich nie je naše spoločenské imanie. Keď oni po svete hrmotili a víťazstvami a druhými svojimi skutkami slávu si nadobývali, podremovali sme my v tichých našich Tatrách, i keď nám kto čo podal, prijali sme to, kým neprišiel i nám čas a kým aj nad našou driemotou nezatrúbila trúba života národov. Vstali sme a chceme žiť: kto nám to za zlé brať i kto nám pravidlá žitia nášho predpisovať bude? Život náš sám si musí byť zákonom, z neho sa všetko rozvije, čo nás viesť má, vedenie ale nás nech si iný, čo život náš a podstatu jeho dokonale nezná, neosobuje, bo čo jeden predpis nám dá, to blúdiť bude. A že chceme žiť, to sa len našim nepriateľom nepáči, o kmeňovcoch našich sme presvedčení, že im život náš nielen na protiveň nebude, ale že ho priateľsky privítajú. Čo za povedomie môže mať o sebe národ ten, ktorý ani mak zo svojho v živote pospolitom uznáte nemá, ba ešte ani svoju reč v pospolitom užívaní nevidí, ale sa táto len ako reč obecného ľudu po chalupách a dedinách potĺka a za nehodnú vyššieho života pokladá. Dobre jeden Čech vo spise polemickom proti nastrkaniu cudzej reči o tom poznamenal, že národ taký, keď sa nikde v tom, čo vo vyššom živote platí, uznaného nevidí, pomaly sám seba opovrhuje a za ľud chatrný, odhodený sám seba považovať sa naučí. Smutnú máme z tohoto ohľadu skúsenosť, a preto svätá je naša povinnosť všetko nášmu ľudu podávať, na čom sa on povýšiť môže a seba samého viacej vážiť navykne. Na čom sa mal náš Slovák doteraz pozdvihnúť, pre čo jasnejším čelom a radostnejším okom kolom seba pohliadnuť? Kam nazrel do života, všade len videl panovať cudzie a svoje odhodené; s akým srdcom musel sa od všetkého odvrátiť a s akými očima sám na seba podívať? Ak prinútila ho potreba do pospolitého života sa zastarať, tam reč cudzia, išiel do školy, tam reč iná, počúval vyšších okolo seba, tí hovorili rečou cudzou, pohliadol do knižky, i tam nie reč jeho! Niet veru ani divu, že sa Slovák bol sám seba spustil, bo sa zdalo, že nič viac preňho v svete niet a že celý svet ho zavrhol. Pomôcť, pomôcť rodákom našim je svätá naša povinnosť, i bude im každý z nás pomáhať, koho je srdce neskazené. Aj je povinnosť naša všetko to k povýšeniu kmeňa nášho urobiť, čo na dobrý spôsob urobiť môžeme, reč ale jeho vlastnú do spisov uviesť v našej moci stojí, preto uveďme ju ta jednomyseľne. Čo do počtu kmeňa nášho, kmeň sme taký, ktorý je v stave literatúru svoju vydržať, keď len opravdivá vôľa duchovne sa hýbať a kmeňu nášmu pomôcť pristúpi. Podľa vypočítania Šafárika je nás Slovákov 2 753 000, teda blízko troch miliónov, čo iste stačí k vydržaniu literatúry. Ani Čechov bez Moravanov, ktorí im ešte teraz málo pomáhajú, viacej niet, a predsa Česi držia svoju literatúru. Je i viacej takých národov, ktoré sú na počet neveľké, ale duchovným životom silné. Nie počet, nie hŕba, ale duch je podstata vecí a všetko to, čo z ducha ide. Majme myseľ dobrú, vôľu pevnú a splní sa iste slovo prorocké:

Nad Tatrou to nebe mračné
Bude liať a hromy metať,
Ale naše kraje spevné
Krajšie potom budú skvitať.

Skvitať budú s rodmi svými,
Matka Tatra smútok zvlečie,
Medzi brehmi slovenskými
Čiste Váh i Hron potečie.

Pri povýšení ale nášho nárečia za reč spisovnú aj na to ohľad mať treba, že plody naše literárne, ak budú dobré, samy od seba aj k iným kmeňom slovanským cestu nájdu a práca naša duchovná aj od tých podporovať sa bude. ? Máme teda písať slovensky, aby sme život náš v duchovnom živote národa nášho a ľudstva zaznačili, seba, ako svedčí, rozvili, kmeň náš z terajšieho nízkeho stavu pozdvihli a ho k väčšiemu povedomiu priviedli, slovom mravne povýšili, druhým so sebou podľa vôle nakladať a za povrheľ sa držať nedali. A to tým viacej máme písať v slovenčine, že sme kmeň taký, ktorý literatúru svoju pri dobrej vôli je vydržať v stave.

Písať máme slovensky naposledok aj pre tú príčinu, že nádeju na povýšenie reči našej otcovskej vo vlasti mať môžeme, k čomu reč našu pripraviť musíme. Ak príde raz k tomu vec, iste že sa len povýši reč domáca, ktorá sa od národa v krajine našej užíva a hovorí. Keď kmeň náš k sebe príde, do života pospolitého a síce s tým, čo je jeho, domáhať sa bude, a k tomuto tiež bude mu reč vlastná na dobrej pomoci. Jedno bude druhé napomáhať a jedno druhému ruky podávať. ?

Stav zemiansky národa slovenského vždy nás k domácej reči, aby sa literatúry našej chytiť mohol, napomínal. My nesmieme zanedbať žiadnu čiastku národa nášho, a tým menej tú, ktorá nám vo svojom staní mnoho poradiť a pomôcť môže. A z tohoto stavu vystúpili v najnovších časoch zástupcovia a obrancovia národnosti našej, ako slávny Ján Čaplovič, vysokoctený Ďorď Košút a podžupan turčiansky i kráľovský radca, veľkomožný p. Emerich Lehotský, mnohozaslúžený náš Gašpar Fejérpataki a druhí. Z tohoto stavu prosilo viacej sto o povolenie na naše slovenské noviny a je mladých milovníkov národnosti našej z tohoto stavu hodný počet. I z tohoto vidno, že v nárečí našom slovenskom celý kmeň náš sa spojí, a po stoletiach rozpadnutosti i studenosti v ňom sa údovia jednej rodiny poznajú a nanovo zvítajú a objímu.

Toto sú dôvody, ktoré máme za užívanie slovenčiny vo spisoch našich a ktoré sme Vám úprimne predniesli, Slováci! Či uznáte dôvody tieto, či prijmete svoju slovenčinu? Zle, zle by bolo, keby ste ju neprijali a vari zas inam s túžbami svojimi sa obrátili. Ponosovali ste sa na češtinu: tu teda máte nárečie svoje, v ňom i srdce i myseľ svoju celkom vyjadriť môžete a bude Vám ono hovoriť, bo zo srdca vytieklo, k srdcu a bude hovoriť zrozumne a jasno k mysli Vašej. Keby ste sa od neho odvrátili a zas za iným bažili, boli by ste rovní nezdravému, ktorý z miesta na miesto sa premáva a nikde uspokojenia nenachodí. Zle, zle s takým nezdravým, a zle by tak s Vami bolo, Slováci! Ale preč s týmito myšlienkami, Vy chcete žiť a tak objímete to, čo Vás k životu vedie, čo o Vašom živote zvestuje, objímete svoju slovenčinu! Vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom, a vitajte na poli života, Slováci! Prišiel i na Vás rad, zašvihol i Vás prút života, akože dáte na sebe znať život tento, jestli nie tým, čo žije medzi Vami, akože inak postavíte sa v živote?! Vy a reč Vaša mali ste jeden osud, spolu ste boli pred svetom ukrytí, spolu odhodení, spolu ste podremovali a búrky, ktoré nad Vami preleteli, spolu prečkali: Oj, či sa teraz opustíte, či sa rozlúčite a vernú družicu dní smutných či na stranu odstrčíte, Slováci?!! Nie, nie, čujem sa valiť z úst Vašich, nie, nie odpovedá na to duša moja: A tak vystúp v dome svojom, slovenčina naša, prestálas mnoho i zaraduj sa a poži si s nami! Zavrená si bola dosiaľ v Tatrách, a v tichu ich pošeptávala si, ale teraz obzrieš sa z ich sokorcov na svet, spustíš sa doňho a budeš si po ňom poletovávať. Leť len, leť len a povedz, že ožil Slovák a že sa hlási k svetu! Viem, že budú na teba, ako si sa do sveta opovážila, vykrikovať a dajedni do teba aj hrudami hádzať, ale ty len leť pokojne a poľutuj ich, bo ťa oni neznajú a nebadajú v tebe holubicu pokoja slovanskú. Oj, synak Slávy slovenský! Synak najmladší! Budú vari na teba daktorí tvoji starší bratia, že si s rečou svojou, že si so spevom svojím medzi nich sa postavil, šomrať a budú ťa z miesta svojho odtiskovať, ale tak to býva, synak, s najmladším! Starší bratia rozdelili si dedičstvo matky, tebe, synak najmladší, okrem reči a spevu nič neostalo, ale v tej reči samá dobrota, v tom speve samá láska. Čo im odpovieš tým tvojim bratom, ktorí na Teba zle zahliadať a vytiskovať Ťa budú z kola svojho, synak slovenský? Poprosíš Boha, aby im dal srdce bratské a nedbajúc na reči a skutky ich, hovoriť k nim budeš slová dobré, slová bratské a vyžiadaš si od Boha pomoci! Vari obmäknú ich srdcia, bo vieš, že dobrota všetko premôže! Nebudeš sa do nich zapierať, nebudeš rovným sa odplácať, ale pomyslíš si na toho synka najmladšieho v živote a v povestiach našich! Ale ver' vyberú sa aj z tvojich bratov takí, ktorí ťa privítajú bratsky, bo hovoríš v reči otcov, v reči bratskej, ideš k nim s dobrými slovami a máš srdce dobré k matke našej. A všetci tí privítajú ťa srdečne, ktorí nechcú len hospodáriť pre seba, ale ktorí majú srdce dobré a chcú pomôcť matke našej tak dlho opustenej, svetom opovrhnutej a po deťoch svojich láskavo ruky rozpínajúcej!

Myslieť si budú daktorí, že vari vystupujeme na svet s našou slovenčinou pre omrzlosť dajakú na Čechov, ktorých nárečím sme si doteraz pomáhali. Pravda je, že Česi nedržali sa k nám vždy tak, ako by boli mali, ale my preto nikdy sme na tú myšlienku neprišli, aby sme od ich nárečia v spisoch našich odstúpili, najmä teraz nie, keď nám a to dvojnásobne všetko nahradil šľachetný český gróf Leo Thun, jasná hviezda slovanská v kmeni českom, vo známych svojich dvoch spisoch: Über den gegenwärtigen Zustand der böhmischen Literatur und ihre Bedeutung a v druhom Die Stellung der Slovaken in Ungarn. Úprimne, spravodlivo vyslovil sa tam spomenutý šľachetný muž, čo tu s hlbokou k nemu vďačnosťou pripomíname, a šľachetného grófa za príklad nestrannosti všetkým bratom našim vystavujeme. ? Budú si vari daktorí aj to myslieť, že sa od Čechov odtrhnúť chceme, ale zachovaj nás Boh od odtrhnutia. Kto sa teraz od bratov svojich trhá, padne pod najťažšiu odpoveď pred národom naším. My v tom zväzku s nimi, ako sme boli, aj naďalej ostať, čokoľvek znamenitého vyvedú, si osvojovať, s nimi v duchovnom spojení stáť a kde im budeme môcť čo dobrého urobiť, vykonať chceme, ako to naspäť od nich ako bratov očakávame.

A teraz sa ešte k Vám obraciame, Slováci, a kladúc ruku na srdce, hovoríme Vám: Všetko, čo sme robili, robili sme a robíme pre život slovanský, pre život Váš!

PRÍDAVOK

Na str. 8 spisu tohoto hovorí sa, že by kmeň bulharský dobre urobil, keby sa so srbským a slovinský keby sa azda s chorvátskym duchovným životom svojím zrástol, a v jednakom nárečí oba tieto kmene, bulharský a slovinský, s pripomenutými písali. Povedali sme toto nie pre tú príčinu, ako by sme život osobitný v celku kmeňov slovanských neradi videli, ale len preto, že sa nám vtedy, keď sa tento spis písal, tak okolnosti ukazovali. Medzitým teraz s radosťou vidíme, ako i kmeň bulharský i kmeň slovinský, každý v svojom vlastnom nárečí horlivo do práce sa pustil, proti čomu my nielen nič nemáme, ale rozvíjaniu sa kmeňov týchto v ich vlastných nárečiach z celej duše mnoho šťastia a požehnania prajeme, i srdečne z rozkvitu tohoto sa tešíme.

Prosbopis slovákov v Uhorsku na jeho C. Kr. Apoštolské veličenstvo Ferdinanda V.

Vaše Veličenstvo!

S dôverou v spravodlivosť Vášho Apoštolského Veličenstva, ktoré ochraňuje a obšťastňuje všetky národy šírej cisárskej krajiny, odvažujú sa najoddanejšie podpísaní v mene evanjelicko-slovenských poddaných v Uhorsku priblížiť sa v najhlbšej pokore k vyvýšenému cisárskemu trónu a na jeho stupňoch zložiť nasledujúce žaloby a prosby:

Keďže podľa najnovších zákonov kráľovstva, najmä i článku VI. 7. 8. posledného krajinského snemu uhorská reč namiesto doteraz používanej latinskej bola povýšená na úradnú reč, aj evanjelickí Slováci pokladali za svoju povinnosť túto reč sa učiť a za účelom budúceho úradovania sa v nej čo možno zdokonaliť. No jednako sú mnohí, ktorí jasný zmysel zákona svojvoľne prekrúcajú a svoju vrelú túžbu celé Uhorsko pomaďarčiť vyčítajú z toho zákona, napriek jeho jasnému zneniu, alebo ju skôr doňho vkladajú. Tým sú zvádzaní k rôznym nespravodlivým nárokom, upodozrievaniam, utláčaniam a prenasledovaniam ostatných pokojných národných kmeňov, najmä však Slovákov, z čoho, ako je to celkom prirodzené, klíčia zárodky roztržiek medzi poddanými Vášho Veličenstva. Potlačení sú rušení a najciteľnejšie urážaní vo svojich najsvätejších záujmoch, vo vykonávaní nábožnosti, vo svojom potrebnom vzdelaní, mravnosti a výchove, ako aj vo svojom domácom pokoji, takže najpokornejšie podpísaní, a všetci umiernení ľudia v Uhorsku sa obávajú najpovážlivejších následkov. Presvedčenie, podopierané vždy ctenou láskavosťou Vášho Veličenstva, ako aj najvyšším dekrétom (číslo I.), že tieto v mene vlasti Slovanom zneužito učinené príkoria priamo odporujú otcovským úmyslom Vášho Veličenstva a nijako nemôžu smerovať k blahu našej spoločnej vlasti, ale iba k úspechu želaní a úmyslov jednej strany; napokon aj okolnosť, že súc telom i dušou oddaní našej spoločnej vlasti, ale jednako podľa našej od maďarskej rozdielnej reči sme osobitným národom, ktorý je schopný ďalších pokrokov len vzdelávaním svojej vlastnej reči, a spoločnej uhorskej vlasti už od stáročí, podobne iným národom, ochotne prinášal ako obeť svoj život a majetok, zato mal však aj rovnaké práva s ostatnými národmi Uhorska: všetko to nás viedlo úctivo sa priblížiť k trónu Vášho Veličenstva a najpokornejšie snažne poprosiť o najvyššiu otcovskú ochranu a o odstránenie všetkých zneužívaní a protivenstiev, ktoré nám ubližujú v našom duchovnom a hmotnom blahobyte a ktorým sme vystavení bez najvyššej ochrany.

Vytýčený cieľ onej uvedenej strany je všetky nemaďarské národy Uhorska čím najrýchlejšie pomaďarčiť, no prostriedky, ktoré sa na tento neslušný cieľ vynakladajú, sú nespravodlivé. Totiž osemstotisíc duší počítajúci, pokojný, panovníkom vždy verný a zákonom poslušný evanjelicko-slovenský ľud a najmä jeho duchovenstvo sa verejne na najnižší spôsob vysmieva, všetkým ostatným spoluobyvateľom sa robí opovrženiahodným a nenávideným. Vyučovanie a učenie slovanskej reči sa zakazuje pod pokutou a je vykričané ako niečo protizákonné. Slovanskí učitelia a študenti sa obviňujú z protištátnych pletích, a potom sa dokonca násilie robí aj náboženskému vyučovaniu nášho ľudu násilným nanucovaním maďarskej reči pri verejných bohoslužbách. Podobne sa aj školská výučba slovanských detí, keďže ich chcú razom preformovať na Maďarov, na niektorých miestach ruší a zneucťuje.

Určité a prílohami podopreté žaloby znejú podrobnejšie takto:

1. V maďarských novinách, najmä v Jelenkore, Hirlape a Athenaeume sa vyskytli mnohé, každú svojmu otcovi vlasti verne oddanú myseľ poburujúce denunciácie, posmechy a potupujúce články, kde boli napadnutí nielen naši predstavení, superintendenti, duchovní a profesori, nielen jednotlivci, a to nespravodlivým spôsobom, ale celé korporácie boli vydané posmechu miešaného čitateľského publika, a to len preto, že svoju slovanskú materinskú reč vyučovali alebo sa ju učili, mali slovanské kázne pred slovanskými zbormi, alebo pestovali vôbec niečo slovanské. Prílohy 2 a 3.

2. Výpady zle informovaných straníckych novinárov boli by nevinní evanjelickí Slovania strpeli a zniesli s pohŕdavým mlčaním, keby strana ultramaďarov v evanjelickej cirkvi, podpichnutá novinárskymi deklamáciami, nebola sa dotkla nepremlčateľných práv svojich vlastných druhov vo viere, keby nebola pod pokutou zakazovala slovanskú materinskú reč v chráme a škole a keby nebola bezohľadne napádala všetko, čo sa nechcelo stať okamžite maďarským. Najbolestnejšie sa nás dotklo, že sám náš generálny dozorca gróf Zay, namiesto toho, aby ako sa patrí na hodnostára, bol stál nad všetkými stranami a sledoval len všeobecné blaho ako cieľ, celkom sa priklonil k tamtej strane a jej pletichy podporoval slovom i činom. Nech slúži za doklad jeho nástupná reč, ktorú mal 10. septembra 1840 verejne pred veľkým obecenstvom a ktorú nechal v novinách uverejniť a preložiť do slovančiny a nemčiny. V týchto slovách bez obalu vyslovuje nespravodlivé úsilie svoje a svojej strany: ?Každý pokus, proti idei maďarizácie rušivo vystúpiť a rozširovať ktorúkoľvek inú reč viac ako maďarskú, je práve toľko ako potlačovanie najvnútornejších životných pulzov inteligencie, konštitučných princípov, ba samého protestantizmu. A preto je maďarská reč najvernejším ochrancom a obrancom slobody našej vlasti, Európy a protestantizmu. Víťazstvo maďarstva je triumfom rozumu, slobody a inteligencie."

Podobným spôsobom, dokonca len popudzujúcim k nedôvere voči vláde Vášho Veličenstva, hovorí on tak v onom povestnom liste na profesorov v Levoči príl. číslo 4, ako aj vo svojom okružnom liste príl. číslo 5, v ktorom nevinných slovanských spisovateľov obviňuje z vlastizradných tendencií, ale pre toto strašné obvinenie neprináša žiaden dôkaz.

3. V generálnom konvente z 8. septembra 1841 v Pešti v dôsledku prevahy maďarskej strany boli zakázané domnelé spolky slovanských študentov, v skutočnosti však vyučovanie slovanskej reči. Toto uznesenie, príl. číslo 6, hľadeli zastrieť, keď tvrdili, že by sa slovansky učiaci budúci učitelia ľudu nabudúce mohli dostať na nebezpečnú cestu. Odsúdili teda tie spolky, bez toho aby ich boli prv vypočuli, ba čo viac, zatratili ich, hoci jeden z nich, totiž ten v Prešporku, bol na rozkaz grófa Zaya vyšetrovaný a čistotu svojho cieľa pri vyšetrovaní dostatočne dokázal. Vôbec sa nič nedbalo na odpor superintendentov pri tomto podozrení, vznesenom na slovansky sa učiacich študentov. Pravdepodobne chceli týmto pokračovaním zastrašiť Slovákov a spravdepodobniť im to, že je zločinom už Slovákom sa narodiť a slovanskú reč sa učiť.

Jasné je už samo sebou, že generálny konvent v tej veci zašiel priďaleko a že prekročil svoje poslanie. Totiž rozhodovať o reči svojich spoluveriacich mu práve tak málo prísluší, ako rozhodovať o podobných pomeroch súkromného života alebo o krajinských otázkach. Podľa našej cirkevnej organizácie mali mať pritom rozhodujúci hlas len vyslanci štyroch superintendencií, no medzitým pre zhovievavosť predsedníctva bola porušená táto forma podľa štatútu, lebo chrám zaplnili početní nepovolaní, ktorí sčasti zaujali miesta vyslancov, a krikom, no sčasti aj nezdvorilosťami dali pokojnej cirkevnej rade celkom inú tvárnosť, než ju vlastne mala mať. Podobná nedovolená horlivosť proti slovanskej reči mala aj veľmi povážlivé a zlé následky. Keďže bolo verejné vyučovanie a učenie tej reči priamo zakázané, boli tým budúci slovenskí učitelia ľudu olúpení o každú príležitosť osvojiť si potrebné knihy a cirkevnú reč, lebo v ostatných školách sa neberie nijaký ohľad na túto reč, slovenský ľud však musel zostať bez akéhokoľvek vyučovania vo viere a znalostiach. Aké smutné následky by to muselo mať pre vlasť, o tom je celkom nepotrebné ďalej hovoriť.

4. Spomenutými mnohonásobnými nápadmi už bola zapríčinená v mysliach Slovanov v našej vlasti doteraz neznáma rozladenosť a horkosť. Keďže vidia, že sú tak bezohľadne vydaní posmechu a pohŕdaniu svojich spoluobčanov, krvácajú ich srdcia a zmocňuje sa ich nielen nevýslovný žiaľ a smútok, ale aj nedôvera a odpor voči Maďarom, lebo vidia, ako ich tí prenasledujú. Kým sa múdrosť všetkých krajinských vlád snaží udržať mier a svornosť v ich krajinách a v Európe, niektorí prepiati maďarskí vlastenci na čele s generálnym dozorcom cirkví a škôl vynakladajú všetko na to, aby roztrpčili mysle obyvateľov v našej vlasti, zborili peknú svornosť a bratskú lásku, ktorá odjakživa panovala medzi rôznymi domácimi národmi, a tým privolali na vlasť netušené nešťastie.

5. Podľa najnovšieho zákona, článku 6 z roku 1840, musia sa od 13. mája 1843 aj cirkevné knihy viesť v uhorskej reči. Lež početní starší kazatelia, ktorí totiž získali svoje školské vzdelanie v dávnejších časoch, keď ešte nebola potrebná uhorská reč ku kazateľskému úradu, nie sú vstave poslúchnuť zákon, lebo neovládajú maďarskú reč a v pokročilej starobe, pri mnohých úradných povinnostiach nijako si ju nemôžu osvojiť. Ak by sa však to čo je nemožné jednako prísne požadovalo - čo sa ultramaďarská strana chystá požadovať pod vyhrážkou zloženia z úradu - vtedy cirkevné knihy nebudú môcť byť inak vedené ako veľmi chybne, čo na úradné, politické a cirkevné pomery bude len rušivo a nanajvýš škodlivo pôsobiť.

6. Slováci sú okrem toho v zvrchovane smutnom položení, lebo slovenskí obžalovaní sa v materinskej reči tak pred cirkevnými, ako aj pred svetskými vrchnosťami nemôžu ani vysloviť ani obhajovať. Ba obžalovaní často neboli preto vypočutí, lebo nemohli po maďarsky viesť svoju žalobu.

7. Radujeme sa z najvyššej milosti Vášho Veličenstva, ktorou povolila verejnej tlači širšiu voľnosť a sme za to aj najúprimnejšie vďační. No v našich pomeroch môžeme sa málo radovať ovociu tejto voľnosti. Sčasti totiž vydavatelia maďarských novín veľmi neradi alebo vôbec neprijímajú obranné spisy Slovanov, a sčasti tie spisy ani sama cenzúra nepripúšťa do tlače, takže sa zdá ako by aj cenzúra, ktorá by predsa ako verejná krajinská inštitúcia, mala konať celkom nestranne a vynútené obrany by s dvojnásobnou ochotnosťou mala do tlače pripúšťať, bola Slovanom celkom nepriaznivá.

8. Pre nás je aj to veľmi trápne, že je len veľmi slabo postarané o cenzúru našich kníh. Niet totiž nijakého riadneho cenzora pre slovanskú literatúru. Naše duchovné plody prichádzajú do rúk takých cenzorov, ktorí ovládajú slovanskú reč málo alebo len nedostatočne.

9. Aj v tom nachádzame nápadné odstrkovanie našej reči a národnosti, že na kráľovskej univerzite vied v Pešti sú ustanovení profesori pre viac cudzích rečí, a pre domácu slovanskú žiaden, hoci predsa vo Viedni, Berlíne a Vratislavi, kde niet mnoho Slovanov, a v Paríži, kde nie sú žiadni, skutočne sú zriadené katedry slovanskej reči. Naproti tomu v Uhorsku nemôžu sa viac než štyri milióny Slovanov radovať tomuto dobrodeniu.

10. Čo naše srdce popri utŕhaniach na cti proti nám do obehu pustených naplňuje najväčším zármutkom, je ďalej zavádzanie maďarčiny v čistoslovenských obciach, ktoré prepiati maďarskí horlivci sa už na viacerých miestach pokúsili zaviesť, aj sa pokúsia. Podľa nášho najhlbšieho presvedčenia blaho ľudstva, štátov a jednotlivcov spočíva v zachovaní náboženstva a mravnosti, ktoré sa však nevyhnutným spôsobom podkopávajú týmto zlým zneužívaním. Skutočne sa v dôsledku toho obávame smutnej budúcnosti, ale sa v školách pri skúškach a pri všetkých príležitostiach bude viac naliehať na naučenie maďarskej reči ako na vzdelanie ducha a srdca, na mravnosť a potrebné praktické vedomosti. Ak sa bude chvála a odmena dávať len tým učiteľom a žiakom, ktorí urobili pokroky a vyznačili sa nie v humanite a kresťanstve, ale v maďarizácii. Ak sa v chráme namiesto výučby vo viere bude hľadieť na výučbu reči a viera sa zníži na prostriedok. V Novohradskej stolici a ešte aj na iných miestach sa zriadil takzvaný Národný fond, ktorý má za jediný cieľ maďarizovať slovanské deti. Nie je potrebné ukazovať, aké zvody, pokušenia a skazy pre učiteľov, žiakov a rodičov sú s tým spojené, aké falošné myšlienkové zameranie musí brať so sebou do života dieťa, ktorému sa už v prvej škole vštepuje a predkladá nie Boh a človek, cnosť a spása, lež iba maďarizácia ako niečo najvyššie a hodné odmeny. Veľká časť zemianstva nenapomáha nábožnosť nášho ľudu, keďže sa odťahuje od slovanskej bohoslužby; nám kazateľom a učiteľom sa kladú do cesty rôzne prekážky pri mravno-náboženskom vzdelávaní ľudu v školách a chrámoch - preto musí náš ľud zakrátko alebo za dlhší čas nevyhnutne upadnúť do ľahostajnosti voči náboženstvu a potom do bezbožnosti a barbarstva. Už teraz je bohoslužba v mnohých zboroch a kostoloch pre násilné nanucovanie maďarskej reči hotovou smutnohrou, keď v niektorom kostole jednu a tú istú pieseň kantor spieva maďarsky a ľud slovensky, a keď sa začína maďarská kázeň, ľud sa v celých skupinách hrnie preč z kostola. V Čalomii, v Hontianskej stolici, na Sarvaši, v Békešskej stolici, v Sudiciach, v Novohradskej stolici, v slovanských obciach, a ešte aj inde, bola slovanská bohoslužba ukrátená; v Nireďháze, rovnako slovanskom zbore, v Sabolčskej stolici, začali v ľudových školách vyučovať deti náboženstvo po maďarsky. To bolo superintendentovi Jozeffymu podnetom vydať pastiersky list, štylizovaný v otcovsky napomínajúcom tóne, ako to vyžadoval jeho úrad a bdelosť svedomia aj veľká dôležitosť prípadu, no ten list zle prijali maďarskí horlivci a v novinách krivo vyložili. Stali sa čoviac aj ukrutnosti a barbarstvá niektorých maďarizantov nad niektorými Slovanmi, ktorých palicovaním a uväznením nútili priznať sa k maďarskej reči a odložiť svoju vlastnú, samým Bohom im danú materinskú reč. Tak sa to stalo verejne roku 1827 21 vo Vespríme štyrom evanjelickým Slovákom, patriacim do zboru v Lajoškomárne; Martin Bartoš dostal 64 palíc, Juraj Junáček 50, Pavel Rus 40 a Štefan Veréb 24 palíc, pre reč, no pod zámienkou odporu proti vrchnosti.

To sú naše najponíženejšie a ako veríme veľmi závažné a odôvodnené sťažnosti, vyhovenie ktorých očakávame od najvyššej milosti a dokonalosti moci Vášho Veličenstva, a preto sa aj na kolenách osmeľujeme prosiť.

Najzávažnejším je pre nás obnovenie našej národnej cti, tak zločinne napadnutej uvedenými veľmi ťažkými utrhačstvami na cti a zlomyseľným upodozrievaním, a to nielen pred vlasťou, ale dokonca aj pred cudzinou.

Podľa toho prosíme vo všetkej pokore a najponíženejšie:

1. Aby Vaše Veličenstvo najmilostivejšie ráčilo nás svojich najvernejších poddaných vziať pod svoju najvyššiu ochranu, uvedené zločinné očierňovania a upodozrievania prísne pokarhať a utŕhačom na cti vhodným spôsobom za to dať na vedomie najvyššiu neľúbosť. Ďalej prosíme:

2. Príslušným úradom odporúčať, aby milostivo vymenovali pre našu slovanskú literatúru riadneho cenzora v Budíne a v Prešporku, aby všetky práce a spisy, ktoré vyšli pod domácou cenzúrou v nemeckej alebo uhorskej reči, ako aj v slovanskej reči, dovolili vytlačiť, a aby obranné spisy nášho národa, ak by boli potrebné, neboli oddialené od tlače.

3. Po tretie najpokornejšie prosíme, keby Vaše Veličenstvo už pred štyridsiatimi rokmi dobrovoľnými príspevkami evanjelicko-slovanských zborov a kazateľov na prešporskom lýceu zriadenú katedru slovanskej reči a literatúry aj pre budúcnosť v náležitom trvaní jej pôsobnosti a jej čiastočne už uskutočnené a čiastočne ešte len sa uskutočniť majúce základiny a dotácie potvrdilo. Podobné profesoráty však ešte aj na iných vyšších evanjelických učebných ústavoch, kde už sú, ponechalo, a kde nie sú, zaviesť dovolilo. Lebo ony majú prospešný cieľ budúcich učiteľov a kazateľov v ich úradnej reči vzdelať, a na ten cieľ číre homiletické cvičenia, na aké chceli niektorí Maďari obmedziť tieto ústavy, nepostačujú, ale nebudú súčasne spojené s dôkladnou znalosťou gramatiky a literárnych dejín. Náš ľud však potrebuje aj ľudové spisy, a tak aj spisovateľov, ktorí by boli schopní písať knihy, ktoré by boli primerané zvláštnym potrebám, postaveniu a pomerom ľudu, a boli súce kresťansky a občiansky ho vzdelať.

4. Aby na kráľovskej krajinskej univerzite vied v Pešti bola zriadená osobitná katedra pre slovanskú reč, lebo dôkladné osvojenie si tejto reči dokonca prakticky nie je len veľmi užitočné, ale