1. Petrova čapica
Keď chodili svätý Peter s Otcom nebeským po širokom údolí, dostali sa raz v jednej dedine na krstiny. Baby zhrnuli sa okolo Petra, aby dieťaťu niečo udelil; ale že nemal čo dať, vzala mu babka čapicu a posadila ju chlapčekovi na hlavu. Rozhneval sa Peter, lež Otec nebeský mu riekol:
„Keď to spôsob, nechže si ju má to dieťa tú čapicu.“
Zatým odišli.
Chlapček rástol a bol neslýchané krásny. Keď odrástol, pásaval matkino stádo. I šiel raz zasa polom, kde chlapec pásol, Peter s Otcom nebeským. Povie tu Peter Otcu nebeskému:
„Otče nebeský, koľko rokov chodíme už po širokom údolí, ale veru som ešte nevidel takého krásneho chlapca ako tohto pastierika!“
„To je ten chlapček, čo sme mu boli na krstení a čo baba tebe vzala čapicu,“ povie Otec nebeský.
„Bodaj babu!“ hneval sa Peter a prosil Otca nebeského, aby premenil chlapca na škaredého.
Otec nebeský urobil mu to kvôli.
Chlapec prihnal ovce domov a šiel k materi pýtať si večeru. Matka iba oči vytreštila, čo to za chlapčisko prišlo do domu a ešte pýta si aj večeru. A keď jej povedal, že je on jej syn, pochytila ohennú metlu a vykúrila ho von volajúc:
„Choď mi z očí! Môj syn bol švárny, pekný až milá vec, a ty si len ohava!“
Plačúci šiel chlapec do hory. Prišiel tam k jednému pustovníkovi a prosil si pre božie zmilovanie hoci len korku chleba. Pustovník povyspytoval sa ho, kto je, čo je, odkiaľ je, a keď mu chlapec všetko vyrozprával, dal mu chleba a uložil ho.
Ráno, keď sa naspali, povie pustovník:
„Ale, chlapče, keď teba tak doma nechcú poznať, mohol by si aj u mňa ostať. Mám i ja kŕdelec oviec, pásol by si mi ich. No, či zjednáme sa?“
Zjednali sa tak, že staré ovce ostanú pustovníkove; ale potom z jahniat a z mladých že polovica bude vždy chlapcova.
Chlapec na to šiel pásť a mal dobrú hrivnu: staré ovce kotili pekné jahňatá s rúnom až po zem. Keď pustovník videl, že chlapec takto dobre opatruje ovce, odišiel preč na ďalekú cestu a chlapcovi povedal len
toľko:
„Všetkože mi dobre opatruj ako dosial, aby ti žiadna ovca neskapala. No, veď uvidím, keď prídem, či mi pravdu povieš!“
Chlapec pásal a opatroval ovečky aj ďalej. Ale bol toho už veru pekný kŕdeľ. Tu šiel zasa popri kŕdli Peter s Otcom nebeským. Divil sa Peter peknému stádu; ale keď mu Otec nebeský riekol, že to stádo onen chlapec v jeho čapici pasie a polovica krásnych jahniat že je chlapcova, prosil Peter
Otca nebeského, aby tú vec tak urobil, žeby tie chlapcove jahňatá odkapali.
Otec nebeský urobil mu to kvôli.
Chlapec pretrpel ešte i túto škodu. A keď vrátil
sa
pustovník, povedal pravdu, ako stalo sa; pustovníkovi oddal jeho ovce a
zo
svojich ukázal mu len kože. I radil mu pustovník, aby šiel do mesta,
irchy
predal, za utŕžené peniaze zbožia nakúpil a to zasial. Chlapec
poslúchol dobrú
radu.
Z požehnania božieho rástlo mu všetko ako z vody a
mal tak
krásno siaťa, že tomu rovného v celom širokom údolí ani vidieť nebolo. / Zasa šiel Peter s Otcom nebeským
okolo
role a Peter divil sa tomu krásnemu siaťu. Keď mu ale Otec nebeský riekol, že to krásne zbožie je toho chlapcovo, čo má jeho čapicu, prosil Peter
Otca nebeského, aby mu naň poslal krupicu.
Otec nebeský urobil mu to kvôli.
Prišla hŕmava a krupica a znivočila všetko v poli; chlapcovi nezostalo ani byle. Chlapec pretrpel i túto nehodu.
I radil mu pustovník, aby šiel do mesta ku kráľovi, ktorý má tri dievky; aby si len smelo pýtal jednu z nich, takže ešte stane sa kráľovým zaťom. Chlapec i v tom poslúchol pustovníkovu radu.
Pobral sa rovno do mesta, predstúpil smelo pred kráľa a
pýtal si jednu z jeho troch dievčín za ženu. Doviedol ho kráľ k svojim
trom
dcéram a hovoril im:
„No, dievčatá, ktorá by z vás mala vôľu ísť za
toho
šuhaja?“
„Eh, radšej sa obesím na topoľ, ako by si svet
zaviazala s
takým strapákom!“ ozvala sa najstaršia a odvrátila sa preč.
„Ja by som radšej skočila do Váhu, ako by takú
ohavu svojím
pomenovala!“ riekla stredná a nechcela na to ani hľadieť.
„Ej veru, otecko, ja si ho vezmem; keď je nie
pekný, bude
dobrý!“ ozvala sa najmladšia a vzala si ho.
Bolo veselie. Šiel Peter s Otcom nebeským tým
mestom a
prišli aj na to veselie. Prijali ich pekne a uhostili štedro. I spytuje
sa
Peter Otca nebeského, čo to za príčina, že sa priam na tomto veselí
zastavili
a kto to ten mladý zať.
„Ten chlapček, čo mu baba dala tvoju čapicu; či ho
nepoznáš?“ odpovedal na to Otec nebeský.
Tu milý Peter keď nazrel do utešenej tváre
mladuchy a pozrel
sa na škaredú tvár ženícha, prosil Otca nebeského, aby urobil ho zasa
takým
pekným, akým býval. Otec nebeský ale urobil ho dva razy takým pekným,
akým
býval, že až celá svetlica osvietila sa od krásy šumného mladého zaťa.
Nevestine hrdé sestry tak rozmrzeli sa nad tým, že jedna obesila sa na
topoľ a
druhá skočila do Váhu. Šuhaj ale so svojou najmladšou kraľoval šťastne.
2. Peter ako ranostaj
Raz, keď zasa chodil
Peter s Otcom
nebeským po širokom údolí, nemohli dostať nocľahu. Konečne prijal ich
na nocľah
jeden sedliak a opatril ich náležité dobrou večerou. Po večeri ukázal
im na
pec a Peter poponáhľal sa ľahnúť si k lopatám, že tam teplejšie býva;
Otec
nebeský uložil sa len tak na prípecok. Peter chválil si sám v sebe, že
i na
teplom leží, i dobrú večeru mal a ráno, nebodaj, že ešte lepšie
počastujú ich.
Len čo zbrieždilo sa,
už sedliak
vstával a hneď aj volal na pocestných:
„Hore, hore!“
Peter čakal, či bude
Otec nebeský
vstávať; ale keď ten nehýbal sa, ostal ležať aj on. Po chvíli zvolal
sedliak
zasa:
„Hore, chlapi! Keď ste
mali večeru
aj nocľah, choďteže aj do roboty!“
A keď Peter zasa
nehýbal sa,
chytil milý gazda lopatu a vylátal ho.
Krivo videlo sa to
Petrovi a
obanoval, že si ľahol k lopatám. Medzitým akoby nič nebolo, prosil Otca
nebeského,
aby tento preľahol si už ako na to teplejšie miesto, k lopatám. Otec
nebeský urobil
mu i v tom po vôli.
O chvíľku vráti sa
sedliak a
zahreší:
„I bodajž ťa, veď ten
pri tých
lopatách ešte vždy drichme ako medveď v zime! A čože tento na tom
prípecku?“ Buchol tohto statočne do chrbta, v domnení, že i druhému
voľač
dostane sa na príučku. Keď ale Peter predsa nehýbal sa, namrzený
sedliak šiel
sám po svojej robote.
Peter ale prosil Otca
nebeského,
aby čím skorej odišli zo stavania tohto hugáňa, kde takto na raňajšok
častujú.
Otec nebeský bol už podvíhal sa hore, neriekol ani tak ani tak, len
usmial sa
trocha a pobrali sa preč; Peter za ním. I šli zasa ďalej.
3. Peter lakomec
Ako tak chodia ďalej po širokom údolí, pošle raz
Otec
nebeský Petra, aby kúpil pečenú hus. Peter kúpil hus pečenú, ale
lakomec
oblizol, napačmal sa — a zjedol po ceste celé stehno. I spýtal sa ho
Otec
nebeský:
„Peter, kdeže ti má hus druhú nohu?“
„Tá nemala druhú!“ odsekol Peter nakrátko.
„Ach, či si to kedy videl, aby hus len jednu nohu
mala?“ riekol mu na to Otec nebeský.
„Ľaľa. Otčíčku nebeský, tamto stojí hus o jednej
nohe!“
ukázal Peter na kŕdelec hús, medzi ktorými jedna stála len na jednej
nohe na
ľade.
Otec nebeský nepovedal ani tak ani tak a šli ďalej.
Prišli do velikej hory a tam našli poklad. Otec
nebeský
vyňal poklad zo zeme a rozdelil na tri diely. Peter díval sa, díval na
tie
hromádky, behali mu oči z jednej na druhú aj na tretiu, až i spýtal sa
Otca
nebeského:
„Komuže bude, Otče nebeský, ten tretí diel, keď
sme iba
dvaja?“
„Jeden bude mne, druhý bude tebe a ten tretí tomu,
kto tú
nohu zjedol!“ vyriekol Otec nebeský.
„No, Otčíčku nebeský, ja som ju zjedol, keď som
bol
hladný,“ priznal sa Peter.
Otec nebeský pomrzel sa trochu na Petra, že ho
ocigánil, ale
hneď zasa udobril sa a dal mu tú tretiu hromádku, lebo mal Petra rád
4. Petrova košeľa
Ale Peter jaksi
nechýrne gazdoval
si s pokladom: bo keď chodili zas po širokom údolí, roztrhala sa mu
košeľa a nemal
za čo kúpiť si novú. Prišli k jednému plotu, na ktorom viselo dakoľko
košiel
chudobnej ženy. Rečie Peter Otcu nebeskému, že si jednu z nich vezme.
Otec
nebeský nechcel na to privoliť, ale Peter riekol:
„Ech, predsa si ju len
vezmem!“
Aj vzal si ju. Otec
nebeský
pokrútil hlavou, ale riekol len toľko:
„Keď si vzal, majže
si, ale večer
pôjdeš počúvať, čo bude baba vravieť.“
Keď večer prišla baba
košele
zberať z plota a zbadala, že jedna chybí, vravela:
„Eh, čo tam, to tam,
nech ju Otec
nebeský tomu požehná, kto si ju vzal.“
Zradoval sa
naslúchajúci za plotom
Peter takým rečiam a šiel Otcu nebeskému to oznámiť. Otec nebeský mu
ale
kázal, aby košeľu hneď zasa na plot zavesil; bo že nemôž ukradenú vec
podržať
si tam, kde zlodeja požehnávajú. – Voľ-nevoľ poslúchol a šli ďalej.
Prišli žatým k druhému
plotu, na
ktorom viselo mnoho košieľ bohatej gazdinej. Rečie zasa Peter Otcu
nebeskému,
že si jednu z nich vezme, že ich je tam mnoho. Ale Otec nebeský nechcel
mu
privoliť. Peter ale vzal si predsa tú košeľu.
„No, keď si vzal,
majže si, ale
večer pôjdeš počúvať, čo bude baba vravieť,“ riekol mu Otec nebeský.
Peter šiel večer na
posluchy. Keď
prišla baba zberať košele a videla, že jedna chybí, začala hrešiť:
„Bodaj toho čerti do
ohenného
pekla odvliekli, kto mne tú košeľu ukradol!“
Keď to Peter Otcu
nebeskému
oznámil, riekol Otec nebeský, aby si Peter tú košeľu podržal.
To vraj preto, že baba
Petra k čertom
posielala; aby Peter vedel, ako je ťažko ukradenú vec podržať.