O vrane a krčahu s vodou

Už veľa dní bez ustania pálilo slnko a krajina bola vysušená a horúca. Zoslabnutá vrana krúžila nad krajinou a márne hľadala, čoho by sa napila. Vedela, že ak čoskoro nenájde vodu, zomrie od smädu. Keď stratila všetku nádej, zosadla na zem. Tu jej do očí udrela akási vec na kôpke kamenia. Vrana k nej pomaly priskackala - tá vec bol starý krčah. Vrana doň zvedavo nazrela, a zo zobáka sa jej vydralo prekvapené zakrákanie. Na dne krčaha bola voda! Vrana dychtivo vopchala hlavu do krčaha, no mala prikrátky zobák, na vodu nedočiahla. Vedela, že keby krčah prevrátila, voda by jednoducho vytiekla a vsiakla do zeme. Vtom vrane čosi zišlo na um. Zobákom začala zbierať zo zeme kamienky a hádzať ich do krčaha. Ako kamienkov na dne pribúdalo, tak sa zvyšovala aj hladina vody, až sa z nej vrana mohla poľahky napiť.

POUČENIE : Núdza človeka naučí, ako si poradiť.