Prebrané z: http://www.univerzalna-laska.sk/X.Prikazani.htm

I. prikázanie
II. prikázanie
III. prikázanie
IV. prikázanie
V. prikázanie
VI. prikázanie
VII. prikázanie
VIII. prikázanie
IX. prikázanie
X. prikázanie

„Písmo ožije až vtedy, keď človek začne plniť prikázania. Tým dozrieva celkom postupne do všetkoobsahujúceho zákonalásky a života.

Len ten, kto zo srdca a v duchu lásky plní prikázania, spoznáva všetkoobsahujúci zákon a takto prichádza k pravde ktorá je vo vnútri duše človeka.

Prečo nám nemôže svet, taký, aký je, dať mier? Pretože sa neskladá znezištnej lásky, ale zo sebalásky. Ľudia by sa museli zmeniť, tým, že budú rozvíjať vnútornú lásku, nezištnú lásku. Potom pomaly dostane tento tvrdý anekľudný svet celkom inú podobu. Desatoro prikázaní ukazuje cestu, lebo to sú výňatky z absolútneho zákona nebies, božského zákona nezištnej lásky.

Bohatstvo toho, čo Desatoro prikázaní obsahuje, sa otvorí tomu človeku, ktorý postupne napĺňa obsah týchto prikázaní zvečného zákona, teda ho oživuje svojim myslením ajednaním. Táto kniha vobrysoch naznačuje šírku ahĺbku Desatora prikázaní. Súčasne je ukázané, ako sa prakresťania, Kristovi priatelia, stále viac snažia konkrétne uskutočňovať Desatoro prikázaní vsituáciách každodenného života.

Boh dal ľudstvu Desatoro prikázaní cez Svojho služobníka Mojžiša. Národ Izrael bol vyvolený ktomu, aby priniesol ľudstvu príkladným životom záchranu, žitý Boží zákon. Keď sa Izraeliti napriek pomoci a ponaučeniam podaných prikázaniami stále hlbšie zamotávali do svojich príčin, inkarnoval sa vJežišovi Nazaretskom Boží Syn. V ňom sa knám, ľuďom, opäť priblížil Otec, Boh lásky, dobra, odpustenia amilosti. Lebo On nám ukazoval cestu, ktorá vedie cez sebaspoznanie aočistenie hriechov uskutočňovaním aplnením Božích zákonov späť do večného domova. Ježiš Nazaretský žil aučil túto cestu. Táto cesta je podaná v reči na hore, ktorá obsahuje poučenia pre konkrétne uskutočňovanie vo všednom dni. Táto ponuka platila a platí pre všetkých ľudí, ktorí chcú kresťansky žiť.

Vnašej dobe hovorí knám ľuďom Kristus znovu cez prorocké ústa. V nespočetných prejavoch apôsobením Jeho učiacej prorokyne avyslankyne, prehlboval a prehlbuje Desatoro prikázaní a reč na hore. Tak nám Boží Duch dáva pomoc pre uplatnenie Jeho učenia, poukazuje na príčiny aduchovné súvislosti avedie nás kodpovediam, kcestám ariešeniam vnajrôznejších životných situáciách. Tým prináša Boží Duch Svoje večné zákony do nášho všedného dňa, aby sme získali skúsenosť, ako môžeme “zákonite“, to znamená vBožom Duchu, myslieť a žiť.

Záleží na tom, aby sme to, čo spoznáme, tiež uskutočňovali vnašom živote. USKUTOČNUJEME to, čo učil Ježiš – a Ježiš hovoril práve o uskutočňovaní - potom vytvoríme mohutný potenciál pozitívnej, teda božskej energie a získame aj schopnosť vžiť sa do našich blížnych, porozumieť im atolerantne ponechať svojmu blížnemu slobodnú vôľu.

Táto malá knižka, ktorá vznikla na základe textov ztroch rozhlasových vysielaní “Malá beseda v Univerzálnom živote“, obsahuje niektoré dôležité výklady k Desatoro prikázaniam.

Desatoro prikázaní sú výňatky z Absolútneho, dokonalého Božieho zákona. Tento Boží zákon je ž i v o t . Život, Boh, je vo všetkom nekonečná mnohotvárnosť a plnosť bytia. Je v každej zákonitosti, aj v každom prikázaní životom, ktorý sa nám ľuďom odkrýva uskutočňovaním a plnením, našim konaním a životom. Kto to chce pochopiť, nech to pochopí. Kto to chce nechať, nech to nechá. Kto by to chcel pochopiť, môže prijať každé prikázanie ako bránu k plnosti života – života v Bohu, v Božom Duchu.

Ak sa ponoríme našim myslením akonaním do hĺbky života, potom objavíme, že každé prikázanie je nakoniec obsiahnuté vostatných prikázaniach. Skúsenosť, že všetko je obsiahnuté vo všetkom, nemôže táto kniha sprostredkovať, avšak podáva podnety, upozornenia apríklady tomu, kto by chcel čestne kresťansky žiť, kto by chcel vdnešnej dobe nasledovať Božieho Krista.

Ako pred 2000 rokmi, tak idnes nám Kristus dáva na vedomie hlavné prikázanie: „Miluj Boha, svojho večného Otca, nadovšetko asvojho blížneho ako seba samého!“ Vtejto zákonitosti Vnútorného života sú obsiahnuté všetky Božie prikázania.

Pritom je podstatné, aby prikázania – ako všetky Božie pravdy – neboli len na papieri, ale aby boli žité *; až potom sme schopní pochopiť vhĺbke Božie slovo, Jeho prikázania, Jeho poučenia pre život nás, ľudí. Ježiš, Kristus, nám to podal takto: „Kto túto Moju reč počuje a koná ju, ten sa podobá múdremu mužovi...“. Dnes nehovorí inak.

Nikto znás prakresťanov nie je ešte dokonalý “Vykonávateľ slova“, a predsa sa denne snažíme nasledovať Krista tým, že sa denne sami spoznávame, našu hriešnosť očisťujeme, viac ju nekonáme anamiesto toho plníme Božie zákonitosti, ktoré sú vsúlade shlavným prikázaním nezištnej lásky, s Desatoro prikázaniami a s Rečou na hore. Kým ľudia úplne nesplnia Boží zákon, to znamená, kým nebudú konať vo všetkom Božiu vôľu, takže Jeho Duch bude môcť neprestajne cez nich pôsobiť, dovtedy ešte potrvá každodenný boj. Pritom sa stáva, že ešte „padneme“ vmyšlienkach, slovách ačinoch, teda robíme chyby anesprávne sa rozhodujeme. Vtomto prípade je dôležité nezostať ležať, ale zdvihnúť sa pomocou sily Krista aznova sa nasmerovať na Boha aJeho zákony. Týmto spôsobom sa usilujeme ďalej oplnenie, anastupujeme viac aviac naše duchovné dedičstvo, ako je to zmyslom aúčelom nášho pozemského života. To je pre nás nasledovníctvo Krista a náš život v Božom Duchu.

Prakresťania v Univerzálnom živote a v Obci zväzku Nový Jeruzalem Würzburg, v novembri 1994

Vbiblii, ktorú máme pred nami podľa prekladu Luthera znamená prvé prikázanie: “Ja som Pán, tvoj Boh. Nemáš mať žiadnych iných bohov okrem Mňa. Nemáš si robiť obraz, ani zrovnanie stým, čo je hore vnebi, ani stým, čo je dole na zemi, ani stým, čo je vo vode pod zemou.“

Čo by nám prakresťanom vUniverzálnom živote chcelo povedať toto prvé prikázanie? Ako dodržiavame my, prakresťania, prvé prikázanie? Ako ho uskutočňujeme vo všednom dni?

Prvá výpoveď na začiatku prvého prikázania znie: “Ja som Pán, tvoj Boh.“ Táto výpoveď má pre nás, prakresťanov, základný význam, lebo Boh je všetko, čo je; On je Duch života aOtec nás všetkých. Vtom je už odôvodnené to ľudské ODKIAĽ aKAM.

Vprvom prikázaní sa ďalej hovorí: “Nemáš mať žiadnych iných bohov okrem Mňa.“ My, prakresťania, rozumieme pod “inými bohmi“ nielen moc, peniaze, vysoko zdokonalenú techniku, príliš časté zábavy, omamné jedy apodobné. My to vidíme takto:

Všetko to, čo neodpovedá božskému zákonu, večnému Božiemu slovu, sú „iní bohovia“, teda modly. K nim patria tiež prehnané priania, vášne ažiadostivosti, všetko to, o čo sa ľudia usilujú nad zdravú vieru.

Živíme tieto doliehajúce, extrémne priania, žiadostivosti, vášne anáruživosti tým, že sa nimi dlhý čas zaoberáme vcitoch, pocitoch avmyšlienkach, alebo ich dokonca vykonávame, potom sa k týmto modlám zároveň modlíme adávame im energiu. K „iným bohom“ sa počítajú tiež ľudia, ktorých vysoko staviame, ktorých uctievame actíme, namiesto toho, aby sme si ich jednoducho vážili ako našich blížnych.

Vprvom prikázaní sa ďalej hovorí: “Nemáš si robiť obraz, ani zrovnanie stým, čo je hore vnebi, ani stým, čo je vo vode pod zemou.“Ako to dodržiavajú prakresťania?

My, prakresťania, vieme, že Boží Duch prebýva vkaždom človeku. Aby sme sa obrátili na Boha, nášho Otca ana Krista, nášho Vykupiteľa, nepotrebujeme žiaden vonkajší obraz, pred ktorým kľačíme, aktorý zbožňujeme, ale ideme do nášho vnútra atam sa modlíme kBohu. Nepotrebujeme žiadne sochy, ani skrinky, ani obraz ukrižovaného alebo iné veci, lebo vieme, že Boží Duch je vnás živý. Na Neho sa obraciame. On je nám oporou apodporou.

Každý takzvaný svätý obraz, ktorý je uctievaný, je koniec koncov “iný boh“, lebo každý obraz, ktorý je uctievaný navonok, nás odvádza od pravého Boha, od Boha vnašom najhlbšom vnútri.

Kristus nám prejavil vnasledujúcom zmysle: Ak uctievame obrazy alebo sochy, ako mnoho obrazov svätých, potom si urobíme obraz Boha, anjelov, ba dokonca neba, ktoré sú často znázornené svietiac ažiariac, avšak odpovedajú celkom pozemským skutočnostiam. Tento obraz sa vryje do našej duše. Keď raz príde hodina skonania, aako duša ideme do ríš na druhej strane, potom nám budú tieto obrazy podľa okolností spôsobovať utrpenie, lebo sú to programy, ktoré sme vložili do našej duše.

Našim myslením si nevieme nebesá predstaviť. Nedokážeme si urobiť žiadnu predstavu očistých duchovných svetoch, ani oanjeloch, duchovných bytostiach auž vôbec oBohu-Otcovi, Otcovi-Matke-Bohu aoKristovi, Spoluvládcovi nebies. Obrazy asochy sú teda len predstavami. Ak prichádzame ako duša stakýmito predstavami na druhý svet, potom ich musíme najskôr odložiť, aby sme došli behom čistiaceho procesu našej duše kpravému obrazu, krealite bytia; až sa ponoríme do nebies, ktoré sme si ako človek nemohli predstaviť, až budeme vidieť Boha, nášho Otca tvárou vtvár, atiež Krista, nášho brata aVykupiteľa, atiež našich bratov asestry, božské bytosti neba. – Tak nás učil Kristus, prejavujúci sa Duch.

My, prakresťania vUniverzálnom živote, tiež nemáme kríž stelom. Pre nás vstal Kristus zmŕtvych. Sme si vedomí, že nosíme Vykupiteľský čin Pána vnašich dušiach, vnašich srdciach. Tento je symbolizovaný jednoduchým krížom bez tela. Pre nás je vykupiteľský kríž zároveň ukazovateľom smeru do večného bytia.

Ukrižované telo je rôzne zobrazované. Ak veríme vtoto telo, vtento obraz, že to bol kedysi Ježiš, potom máme toto ukrižované telo ako obraz vnašej duši. Keď ideme po našej telesnej smrti ako duša na druhú stranu, zjaví sa nám obraz ukrižovaného tela. Potom to budeme mať ťažké, odstrániť znašej duše tento obraz, ktorý sme stále uctievali. Podľa okolností to bude dlhá cesta, kým si uvedomíme, že vzkriesený je žiariaca bytosť večného Bytia anie telo na kríži.

Vprvom prikázaní sa tiež hovorí, že si nemáme robiť žiadne obrazy otom, čo je dole na zemi aotom, čo je vo vode pod zemou. Tomu porozumieme, keď vieme, že všetko, čo vidíme na zemi, nie je skutočnou realitou. Naše fyzické oči hľadia na obal, ktorý vsebe skrýva život, Ducha.

Zvieratá, rastliny, kamene, to, čo je na zemi avzemi, čo vidíme vo vode ačo je na dne mora, sú Božie aspekty, ktoré majú na základe zhustenia matérie inú formu, ako vo večnom bytí. Našich ďalších blížnych, zvieratá, máme vnímať srdcom; celú prírodu máme schvaľovať ako veľké Božie stvoriteľské svetlo anosiť ho vsrdci. Avšak nebolo by na mieste domnievať sa, že pozemská životná forma – napr. forma kvetu, zvieraťa – odpovedá stvoriteľskej sile Boha vnebi. Vkvete, vo zvierati, je esencia života – Boh. Vonkajšia forma je materiálny obal.

Prírodné ríše sú sformované Božie aspekty. To, čo vidíme na zemi, nie je teda pôvodné stvorenie, ale len odlesk toho, ako to Boh stvoril včistom stvorení. Preto si nemáme otom robiť predstavu amyslieť si, že vnebi je táto forma rovnaká.

Vbiblii “Dobrá správa“* znie prvé prikázanie trochu inak: “Ja Som Pán, tvoj Boh. Okrem Mňa neexistujú pre teba žiadni iní bohovia. Nevytváraj si žiaden obraz Boha. Nerob si tiež žiaden obraz čohokoľvek vnebi, na zemi, alebo vmori.“

Nie písmeno je teda pravdou, ale zmysel. Preto je pre nás, prakresťanov, dôležité pochopiť význam denným plnením prikázaní aReči na hore.

Druhé prikázanie

Druhé prikázanie vLutherovej biblii znie: “Nemáš zneužívať Meno Pána, svojho Boha, lebo Pán nenechá nepotrestaného toho, kto zneužíva Jeho Meno.“

My, prakresťania, vidíme ako zneužitie Božieho Mena to, že ľudia, ktorí poznajú Božie prikázania aKristovo učenie, ktorí snimi súhlasili, tieto napriek tomu nedodržujú; že dokonca iných upozorňujú na prikázania, poučujú asami celkom inak konajú.

Zneužitie nie je len vtom, keď preklíname, prisaháme, alebo podobne pod Jeho Menom, ale tiež, keď vypustíme Meno večne Svätého bez rozmýšľania zúst, napr. : „Ach, Bože, Bože!“ Alebo, keď používame pozdravy ako „pozdrav Pánboh!“ alebo „Boh na pozdrav!“, bez toho, aby sme si všímali, čo hovoríme, bez toho, aby sme ich vedome vyslovili.

Vmnohých rozhovoroch berieme slovo “Boh“ do úst – čo si pritom myslíme? Často si pritom nič nemyslíme, sú to len prázdne slová, frázy. Avšak všetko je energia. Z toho vyplýva: Za každé slovo, ktoré vychádza znašich úst, nesieme zodpovednosť. Takto to učil prorocký Duch, Kristus; takto to je tiež napísané podľa zmyslu ajvbiblii. Mali by sme teda plniť druhé prikázanie tým, že dávame pozor na to, čo si myslíme, keď berieme slovo “Boh“ do úst.

Často hovoríme: „Vďaka Bohu, že sa mi toto, alebo tamto nestalo!“ Slová “Bohu vďaka“, môžeme síce vysloviť, ale sme Bohu skutočne vďační? Poväčšine to nie je viac, ako slovný zvrat, ktorý mnohí používajú, avšak v najzriedkavejších prípadoch vezmú túto situáciu za podnet, porozmýšľať osebe samom – osvojom zmýšľaní aživote, osvojej sejbe, aprípadne očakávajúcej úrode, aoBohu aJeho prikázaniach.

Ak sa zamyslíme avsituácii sa spýtame sami seba, ako ktomu došlo, že sme súľavou zvolali: „Vďaka Bohu!“, potom nám to má určite niečo povedať. Ak sa spoznáme vo svojich citových pohnútkach, potom sa naučíme ďakovať Bohu zo srdca. Zároveň sa usilujeme túto chybu, tento hriech, ktorý sme spoznali, apotom sKristom očistili, viac nekonať. To je aktívna vďaka Bohu, nášmu Otcovi aKristovi, nášmu Vykupiteľovi.

My prakresťania poznáme pozdrav pokoja amedzitým sme si zvykli oňom porozmýšľať. Ak vyslovíme slovo “pokoj“, vyšleme ho ako pozdrav knášmu blížnemu, potom by sme sa mali denne snažiť udržiavať pokoj snašim blížnym. Keď však nášho blížneho podceňujeme, závidíme mu to aono, nenávidíme ho, acez to mu prajeme pokoj, potom zosmiešňujeme Boha. To je zneužitie svätého Mena.

Božie Meno je častejšie ťažko zneužívané, ako sa všeobecne predpokladá, lebo mnohí mýlia iných aj samých seba oskutočných podnetoch svojho konania achovania sa. Božské meno zneužívame napríklad vtedy, keď vstúpime do náboženského spoločenstva súmyslom, dosiahnuť niečo pre nás osobne, keď si napríklad úradom vspoločenstve chceme zaistiť vysokú životnú úroveň, úctu abezstarostný život. Podobné platí, keď napríklad spolupracujeme vcirkevnej rade, aby sme boli uctievaní spoluobčanmi vobci, aby „sme boli niekým“. Keď sa postaví pred meno politickej strany označenie “kresťanská“, aby bolo vieryhodné, že sa tu žijú Božie prikázania, resp. že títo ľudia sú Kristovými nasledovníkmi, potom je to zneužitie Jeho Mena, ak sa Pánove Meno použije ako vývesný štít, hoci to vživote asnažení ľudí nie je tak, ako to vyžadujú prikázania, alebo Reč na hore. Tak sú spoluobčania zaslepovaní avedení do bludu.

Kto chce preskúšať, či sa slovo “kresťanský“ používa len ako krycí plášť, alebo fraška, alebo sa členovia skutočne snažia okresťanské ciele, ten nech sa pozrie na ovocie – ako nám Ježiš doporučil vo Svojej Reči na hore ako rozlišovacie znamenie: „Spoznáte ich podľa ovocia“. Ako merítko pomôže tiež Desatoro prikázaní. Zastupuje napríklad určitá skupina, spoločenstvo alebo strana prikázanie „Nezabiješ“, alebo je za to, že môžu byť iní ľudia napríklad zabití vo vojne?

Mali by sme si uvedomiť, že tí ľudia, ktorí takéto spoločenstvo alebo stranu podporujú tým, že ju volia, alebo platia príspevky, sú rovnakou mierou zodpovední azúčastňujú sa na zneužití Božieho Mena. Každý sa musí pred Bohom zodpovedať za to, čo zastáva, alebo na čo sa viaže. Kto vie o nepráve a mlčí, je tak isto spoluvinným.

V druhom prikázaní sa hovorí:„. . .lebo Pán nenechá nepotrestaného toho, kto zneužíva Jeho meno.“ Kristus, prorocký Duch, nás učil, že nie Boh nás trestá za to, čo konáme, ale my sami sa trestáme zákonom: „Čo človek zaseje, to bude žať. “ To predsa neseje Boh, ale to sejeme my; ačo my sejeme, to budeme imy žať. Teda my pocítime následky nášho konania anekonania, lebo každý je zodpovedný sám za seba. Boh nepozdvihne hriešnika do neba, ale ukáže mu jeho priestupok, aby ho očistil aviac nekonal.

Tieto súvislosti však nemožno prebrať zdoslovného znenia spoločnej evanjelicko-katolíckej biblie, lebo tam sa hovorí: “Nezneužívaj Meno Pána, tvojho Boha, nadarmo, lebo Pán potrestá každého, kto tak koná.“

Vidíme, že by bolo dobré plniť najskôr prikázania, namiesto odsudzovania apoukazovania na Boha ako trestajúceho Boha. On pripustí, že hrešíme, lebo nám dal slobodnú vôľu. Keďže to On pripúšťa - ako následok slobodnej vôle - nebude nás preto tiež trestať. My sa potrestáme sami.

Musíme porozumieť z m y s l u slov, aaj zmyslu prikázaní. Biblia môže byť len vtedy verne pochopená podľa obsahu, keď plníme krok za krokom prikázania; inak berieme povedané slovo doslova a pripisujeme Bohu, že On trestá.

Ježiš nám priniesol Otca lásky. To bolo nutné, lebo vStarom zákone stále znovu zaznieva “trestajúci Boh“. Slovná zásoba vtedajšej doby sa vyvinula zviery vmnohobožstvo. Preto je Starý zákon, ku ktorému patrí tiež Desatoro prikázaní, preniknutý výpoveďami zviery vmnoho bohov, ktorí trestajú, azviery vmnohobožstvo preniklo veľa do viery vjediného Boha.

Mali by sme si vedome položiť otázku: Veríme vtrestajúceho Boha, teda na Starý zákon, alebo veríme vBoha lásky, ktorého nám priblížil Ježiš, Kristus? VNovom zákone je napísané: „Čo človek seje, to bude žať.“ Ak veríme vtrestajúceho Boha, potom nesúhlasíme stouto zákonitosťou osejbe ažatve, ktorou budeme nakoniec, sebaspoznaním aočistením hriešnosti, nepriamo vedení.

My sme kresťania amali by sme sa rozhodnúť: Buď veríme vtrestajúceho Boha, alebo vBoha lásky amilosrdenstva: vBoha, ktorý zmierňuje, odpúšťa, vBoha, ktorý nám zo Svojej lásky vyslal Svojho Syna, Ježiša, Krista.

III

Tretie prikázanie

Vbiblii podľa prekladu Matina Luthera tretie prikázanie znie: “Spomeň si na deň sabatný, aby si ho svätil. Šesť dní máš pracovať akonať všetky tvoje diela. Ale na siedmy deň je sabat Pána, tvojho Boha. Vtedy nemáš konať žiadnu prácu, ani tvoj syn, tvoja dcéra, tvoj paholok, tvoja slúžka, tvoj dobytok aani cudzinec, ktorý žije vtvojom meste.“

Ako máme svätiť deň sabatný? Ako to dodržiavame my, prakresťania?

Toto prikázanie nehovorí, že jeden deň vtýždni sa nemá vôbec nič robiť, ale my tomu rozumieme takto:

Vtento deň sa máme stretnúť vspoločenstve, spoločne sa pozrieť na uplynulý týždeň auzatvoriť ho silou Pána. Čo je ešte hriešne, teda ešte nie je očistené, to by sme mali snašim blížnym očistiť, aby sme mohli ísť slobodne do nového týždňa. Ak je všetko uzavreté do tej miery, ako je to možné, potom máme Boha uctievať achváliť, ďakovať Mu, atiež hovoriť oŇom, ktorý je nekonečná láska, aktorý nás sprevádzal počas minulého týždňa.

Takto to konáme my, prakresťania, každú sobotu večer. Zídeme sa kmodlitbe aspoločne hodnotíme uplynulý týždeň, uzavrieme ho aprejdeme spoločne kvečeri Pána. Ďakujeme Bohu, chválime auctievame Ho aideme zase sKristom vedome do budúceho týždňa, aby nám pomáhal plniť prikázania aReč na hore.

My, prakresťania, teda vzdávame spoločne vdeň “sabatu“ úctu nášmu večnému Otcovi avtento deň pestujeme vedome viac vnútro ako vonkajšok. Tak je tento deň pre nás prameňom sily. Nepremrháme bez zmyslu našu silu, ale čerpáme vtento deň zprameňa, ktorým je Boh, nádej, silu, dôveru, ataktiež radosť pre nový týždeň.

Okrem toho sa my, prakresťania, tešíme na voľné hodiny, vktorých môžeme urobiť niečo pre nás osobne – to, čo nám robí radosť. Avšak vyhýbame sa takzvanému stresu vo voľnom čase, lebo jeho následky by určovali náš budúci týždeň. Ako by to potom vyzeralo vpondelok, ktorý by mal byť dynamickým pracovným dňom, dňom pôsobenia?

My, prakresťania, sa usilujeme, aby sme sa vo voľnom dni stali pokojnejšími a rozvážnejšími, ešte viac sa zvnútornili, načerpali, „natankovali“ silu, aby sme mohli ísť plní sily do nového týždňa s Kristom, našim Vykupiteľom.

Vtexte biblie “Dobrá správa“ znie toto tretie prikázanie: “Nezabudni na deň pokoja. Je to zvláštny deň, ktorý patrí Pánovi. Šesť dní vtýždni máš čas, aby si konal svoju prácu. Siedmy deň ale, má byť dňom pokoja.“

Ak porovnáme obidva biblické texty, tak znova spoznáme: Pravda je vobidvoch knihách napísaná inými slovami. Vidíme: nemáme sa viazať na písmená, ale pochopiť zmysel, atento môžeme zistiť len vtedy, keď sa vdennom živote usilujeme plniť Desatoro prikázaní aReč na hore aviac aviac podľa nich žiť.

IV

Štvrté prikázanie

VLutherovej biblii štvrté prikázanie znie: “Máš si ctiť svojho otca amatku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“V jednotnom preklade to znie: “Cti svojho otca asvoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dáva Pán, tvoj Boh.“

Kristus, prejavujúci sa Duch, nás učil nasledujúce: Aj otec a matka sú naši blížni. Máme si ich ctiť avážiť, máme ich – ako všetkých ľudí – nosiť vsrdci. Avšak úcta patrí jedine Bohu, nášmu Pánovi. Teda má sa rozlišovať medzi “vážiť si“ a “uctievať“: Uctievame Boha tým, že Ho nadovšetko milujeme, staviame Ho nad naše ľudské asJeho silou očisťujeme našu ľudskosť, hriešnosť. Nášho blížneho si vážime tým, že mu zo srdca prajeme dobro, pristupujeme knemu sporozumením, nič mu nezávidíme, nepodceňujeme ho, nechávame mu slobodu anajskôr urobíme sami to, čo od neho očakávame.

Deti irodičia sú Božími deťmi. Sú teda súrodencami. Vdieťati, ktoré sa musí počas rastu učiť avytvárať si programy pre tento pozemský život, prebýva dozretá duchovná bytosť. Rodičia sú starší len rokmi, podľa Božieho zákona sú veľkými bratmi asestrami pre svoje deti, ktoré sú zverené do ich opatery aochrany.

Slová „aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dal Pán, tvoj Boh“ hovoria: Kto dodržiava Božie zákony, toho život bude prebiehať harmonicky. Nebude mať vo svojom živote žiadne veľké zlomy, ani ťažkú chorobu, ani predčasnú smrť. Bude žiť vpokoji so svojimi blížnymi, a takto budú môcť žiť spolu pokojne “na zemi“ všetci, ktorí dodržiavajú toto prikázanie aaj ďalšie prikázania.

Piate prikázanie

Vo väčšine biblií je doslovné znenie piateho prikázania jednoduché ajasné: “Nemáš zabíjať.“

Taktiež v “Scofieldovej biblii“*, vktorej však poznámka pod čiarou znie nasledovne: „Hebrejská reč používa rôzne slová na vyjadrenie pojmu “zabíjať“. Sloveso, ktoré sa tu používa, je zvláštne slovo, ktoré môže znamenať len vraždu anaznačuje vždy úmyselné zabitie.“

Vspoločnom preklade evanjelickej akatolíckej cirkvi je to už “úradne“. Tam to teraz znie: “Nemáš vraždiť.“

Toto podnecuje otázky. Čo je teda správne? Znamená to teraz: “Nemáš zabíjať“ alebo “Nemáš vraždiť“? Ako sa máme správať ako kresťania?

Hore uvedená poznámka pod čiarou vScofieldovej biblii hovorí, že nemáme úmyselne zabíjať. Vzhľadom na zvieraciu ríšu by nemalo prikázanie neúmyselného zabíjania zmysel, lebo kdekoľvek my, ľudia, stúpame nohami, sú pod našimi nohami mnohé – čiastočne veľmi malé – zvieratá. Ikeď zašliapneme niektoré zvieratá, nerobíme to však úmyselne. Ak sa oprieme ostrom, potom pritom eventuálne tak isto zabijeme malé zvieratá; nevidíme ich, teda nerobíme to úmyselne. Avšak, keď chceme zabiť človeka, potom to urobíme úmyselne. Ato nie je podľa všeobecného používania reči nič iné, ako vražda. Teda zabitie je, presne povedané, to isté ako vražda.

Ak sa pozrieme bližšie na podstatu veci, potom spoznáme: Keď človek zabije človeka, má predtým určité myšlienky, amyšlienky sú sily. Hoci myšlienky nevidíme, predsa sú to energie, skutočnosti, apôsobia. Ak napr. máme vo vojne myšlienky strachu: Nepriateľ – takto označujeme nášho brata – by nás mohol zabiť. Teda zabijeme najskôr my jeho. Ak je niekto vojak, musí myslieť na to, že bude zabíjať; lebo vojak sa učí zabíjať acvičí sa vtom, aby to potom vykonal.

Ak schvaľuje napríklad katolícka, alebo evanjelická inštitúcia vojnu, potom nie je divné, že uvíta takú poznámku, aká je vScofieldovej biblii.

Či ide ozabíjanie, alebo vraždenie – každý vie: Kto ide do vojny, ten podľa okol-nosti zabije svojho brata. Keďže nám Ježiš Nazaretský zvestoval, že všetci sme bratia asestry, deti j e d n é h o Otca, potom je to jednoducho brato-vražda – či je to už zabíjanie, alebo vraždenie.

Otázka k Vám, milý čitateľ: Je to pre Vás rozdiel, či budete zabitý, alebo zavraždený? Pravdepodobne nie, lebo mŕtvy je mŕtvy.

Ak sme pravými kresťanmi, potom si musíme položiť otázku: Čo by na to povedal Ježiš? Povedal Petrovi, keď tento odsekol vojakovi ucho: „Zastrč meč do pošvy“, aJežiš zahojil ucho. Prečo? „Nerobte nikomu násilie alebo neprávosť.“

Ježiš povedal vzmysle : „Kto zoberie meč, tak isto mečom zahynie.“ Nasledovne platí: Kto zoberie pištoľ azabije svojho brata, bude taktiež zabitý pištoľou, výstrelom – iba ak sa snaží oBožiu milosť, tak nechá prehovoriť svoje svedomie aočistí svoju vinu zcelého srdca. Avšak, keď už dopredu povieme: „Zabijem dnes svojho brata, ktorý je mojim nepriateľom – veď to môžem zajtra očistiť“, potom nám to nepomôže.

Násilie vyvoláva opäť násilie. Spoznávame nezmyselnosť vojen. Hovorí sa: Vojaci sú posielaní do vojny, aby bol mier. – Ale dá sa vytvoriť mier zbraňami, delami, zabíjaním naších blížnych?

Vieme, že všetko hriešne, čo od nás vychádza, sa knám zasa vráti. Strach nášho blížneho, ktorý pocíti strelu vsrdci, aktorý cíti, že musí zomrieť, jeho muky, jeho množstvo myšlienok, nenávisť, jeho prianie pomstiť sa – to všetko sú energie, ktoré sa nerozplynú vnič. Niekde sa prejavia; sčasti v tom, ktorý skonáva, lebo on bol tiež vojakom. Zoberie si časť negatívnych energií ako záťaž so sebou do duševných ríš aväčšinou do ďalšieho pozemského života. Pocity amyšlienky zomierajúceho padnú tiež naspäť na pôvodcu. Pôvodca úmyselne zabil, lebo dopredu vedel, že bude ako vojak zabíjať.

Čo nebude vtomto živote odpykané, vedie nás vďalších životoch na Zemi do podobných situácií. Napríklad sa narodíme vkrajine, vktorej je vojna. Kolesom znovuzrodenia sa stretnú vinník aobeť stále znova. Stále znova sú vinník aobeť nepriateľmi, pokým si raz nepodajú ruky aneuzavrú medzi sebou mier. Vina, ktorá obidvoch navzájom viaže, zároveň na seba púta, sa očistí arozplynie len odpustením avzájomnou prosbou oodpustenie.

Koleso znovuvtelenia, skutočnosť reinkarnácie, je jasne viditeľná vmnohých udalostiach našej dnešnej doby. Všetko je energia ažiadna energia sa nestratí. Napríklad vo vojnách bude pôsobiť mohutná vlna nahromadených agresívnych negatívnych energií, neočistený potenciál hriechov mnohých ľudí, ktoré sa – eventuálne počas storočí – nahromadili avybudovali.

V biblii je napísané: „Čo človek zaseje, to bude žať.“ Ak teda sejeme smrť tým, že úmyselne zabijeme svojho blížneho, potom tak isto zožneme smrť týmto spôsobom, ak včas nespoznáme naše príčiny, pomocou Božej milosti ich neočistíme aviac nekonáme. Takto nás to učil Ježiš.

Koleso znovuvtelenia sa točí aprivádza stále znovu tie duše do tela, ktoré si naložili na seba vinu, atúto ešte neočistili. Ak sa pozrieme naspäť na najrôznejšie vojny vtomto svete, potom spoznáme, že podobné vojny prepukajú stále znovu vtých istých, alebo vsusedných krajinách. Prečo? Lebo príčiny nie sú očistené; prichádzajú kúčinku.

Boh dal cez Mojžiša prikázanie: „Nemáš zabíjať“. Prečo bolo toto miesto v biblii najnovšie sfalšované na slová “Nemáš vraždiť“? Pozrime sa na to. Ponúka sa nasledovné vysvetlenie:

Obidve cirkvi, ktoré vykonali sfalšovanie, schvaľujú vojnu. Preformulovaním piateho prikázania majú k tomu teraz biblické ospravedlnenie, lebo podľa ich názoru je usmrtenie človeka vo vojne „len“ zabitie, anie zavraždenie. Keďže najnovšie má byť zabíjanie dovolené, môžu sa podľa toho bez uváženia viesť vojny a ľudia môžu byť vo vojne usmrtení.

Ak sa pozrieme hlbšie do súvislostí, potom aj tu spoznáme koleso znovuvtelenia, reinkarnáciu. Vminulých epochách nechala katolícka cirkev tiahnuť do „svätej“ vojny, aby inak veriacich násilne pokresťančila, alebo ich usmrtila. Tak sa stalo napr. židom vúdolí Rýna akresťanským Maďarom aSarazénom franským vojskom vprvej križiackej výprave. Tak sa stalo ivčase objavenia Južnej Ameriky na státisícoch indiánoch. Tak sa stalo v 20. storočí, keď mali byť balkánske štáty obývané len „kresťanmi“. Zabíjalo aplienilo sa – ato údajne vMene Krista.

Vdušiach oných bývalých vinníkov, ak sa títo neobrátili, sa naďalej nachádza tento masívny negatívny potenciál. Teda ešte ho majú vdušiach mnohé dnešné cirkevné vrchnosti, ktoré boli podľa okolností vtamojšej dobe vtelení azúčastnili sa vo vtedajšej tzv. svätej vojne. Pretože je to ešte vduši, bude slovo “zabíjanie“ možno aktivované vponiektorom tzv. cirkevnom hodnostárovi. Prichádzajú mu myšlienky apocity. Ale namiesto spoznania svojich myšlienok apocitov, aočistenia sKristom, navrhuje, aby zabíjanie vo vojne bolo dovolené, lebo to bolo predsa dovolené ivo „svätej“ vojne.

Vraždenie, teda takzvané vedomé zabíjanie, masakrovanie, bolo už vtedy podriadené prikázaniu „Nemáš zabíjať“. Čo sa skutočne stalo? Ako boli inak veriaci zabíjaní?

Ako sa viedlo Germánom? Alebo pokrstiť – alebo odseknúť hlavu! Aako sa viedlo Indiánom? Alebo s nami, „kresťanmi“ – alebo do „pekla“! Aako sa viedlo Heretikom? Alebo scirkvou – alebo smrť! Boli po státisícoch, miliónoch vysmievaní, mrzačení, masakrovaní aupálení. – Kým?

Koleso reinkarnácie sa točí. Tie isté duše prichádzajú znovu v iných ľudských telách. Kam? Tam, kde ich priťahuje ich duševné zaťaženie.

Položme si ešte raz otázku: Bolo to teda zabitie, alebo zavraždenie? A čo by nám bolo milšie: byť zabití, alebo zavraždení?

Obidvoje znamená: mŕtvy. Život bol vedome odňatý.

Piate prikázanie platí i pre náš vzťah k zvieratám. Obidve inšitúcie, „katolícka“ a „evanjelická“, schvaľujú pokusy na zvieratách.

Zvieratá tiež cítia! Zvieratá na bitúnkoch ručia, lebo cítia, že im bude za pár minút odňatý život. Cítia, že nebudú môcť skonať podľa prírodných zákonov, ale že výstrel ukončí ich život.

Ide to ešte ďalej. Spýtajme sa: Prečo je toľko zvierat smutných? Pretože vedome trpeli, alebo cítia, že budú nevýslovne trpieť, prípadne pod pokusmi. Skúsenosti, bôľ a utrpenie po stáročia a tisícročia nesú čiastkové duše mnohých zvierat. To robí mnoho zvierat smutnými, iné agresívnymi. Kto je vinný?

Že sa milióny amiliardy svojvoľne zabíjajú, teda vedome masakrujú apoužívajú na pokusy – čo je to? “Je to len zviera“, povie človek. Ale aj zviera predsa cíti.

Zviera, ktoré je bité, pociťuje, narieka, žaluje. Keď sa zviera okríkne, tak sa strhne adrží si od nás odstup! Vidíme, že pociťuje, cíti. Cíti oveľa jemnejšie ako človek avie, že prichádza na bitúnok; vie, že bude použité na pokusy.

Mohlo by byť, podľa okolností, zdoslovného znenia “Nevraždi“ odvodené ospravedlnenie pre býčie zápasy, kohútie boje – pre všetky tie príležitosti, kde ľudia zchuti na boj, zničiť „protivníka“, alebo zo zábavy, pripúšťajú zabíjanie? Veď to nie je “vraždenie“.

Človek je ukrutný. Prečo sa teda smie zabíjať, ale nie vraždiť? Nad týmto prečo, by sme sa mali my, kresťania, zamyslieť.

Šieste prikázanie

Šieste prikázanie odjakživa znie: “Nemáš cudzoložiť“. V novej biblii “Dobrá správa“ je namiesto toho “Neznič žiadne manželstvo“. Či cudzoložíme, alebo zničíme manželstvo – aký je to rozdiel?

Zničiť manželstvo znamená, že sa my, muž alebo žena, zamiešame do manželstva nášho blížneho tým, že nahuckáme ženu proti mužovi, alebo muža proti žene.

“Nemáš cudzoložiť“ naproti tomu znamená: Ak som uzatvorila ja napr. ako manželka alebo manžel, zväzok pred Bohom so svojim partnerom, potom mu dodržiavam vernosť vmyšlienkach, vslovách avčinoch. O neveru sa jedná až vtedy, keď som neverný vmyšlienkach, keď si predstavím iného partnera, alebo si predstavím, že mám sním telesný kontakt.

Všetko toto začína malými signálmi - slovami, pohľadmi agestami - ktoré aktivujú myšlienky apredstavy. Akého druhu sú energie, ktoré prúdia napríklad pri flirte – je jedno akého sú stupňa? Sú božské? Je našim cieľom zachovať flirtom nášmu partnerovi anášmu “áno“, ktoré sme partnerovi dali, vernosť?

Vtomto zmysle povedal Ježiš vReči na hore: “Nemáš cudzoložiť. Ja vám ale hovorím: Kto na ženu čo len žiadostivo pozrie, ten už sňou scudzoložil vo svojom srdci.“

Aj v myšlienkach teda môžem byť neverný. Spoznáme: “Nevera“ a “Zničenie manželstva“ nie je to isté. Biblie teda podávajú rôzne výpovede.

Čo povedal Boh Izraelitom cez Mojžiša? Povedal: “Nemáš cudzoložiť“? Alebo povedal: “Neznič žiadne manželstvo“? Komu veríme viac: Bohu cez Mojžiša, alebo korektorom biblie?

Spýtajme sa opäť na pozadie. Keď sa formulácia natoľko zmení, musí to mať nejaký dôvod. Boli korektori eventuálne toho názoru, že chovanie, ktoré je vrozpore smanželstvom – napr. nevera, nemusí bezpodmienečne zničiť manželstvo? Ztoho by vyplývalo, že takéto správanie je dovolené, pokiaľ sa nezničí manželstvo.

Prečo asi chceli korektori “dovoliť“ toto chovanie, ktoré je vrozpore smanželstvom?

Uvedomme si: Keď žena, muž, vie ochovaní svojho partnera, alebo svojej partnerky, ktoré je vrozpore smanželstvom, čo pociťuje? Čo si myslí? Ako cíti? Možno cíti nevýslovné utrpenie, sklamanie, sužovanie. Možno sa ztoho vyvinie nepriateľstvo, nenávisť, hádky anesváry spartnerom. Týmto správaním sa uvoľňujú myšlienky aslová. Vieme, že žiadna energia sa nestratí – kam teda pôjde táto energia? Z časti padne na mysliaceho az časti na pôvodcu.

My, prakresťania, veríme na Božie slová cez Mojžiša: “Nemáš cudzoložiť“. A veríme na slová Božieho Krista vJežišovi, ktorý povedal: „Počuli ste, že bolo povedané ,Nemáš cudzoložiť´. Ja vám ale hovorím: Kto sa na ženu čo len túžobne pozrie, ten sňou už scudzoložil vo svojom srdci.“

Žiaden človek nie je dokonalý, preto sa môže niečo také raz stať. Možno si človek priniesol do tohto pozemského života predošlú neveru ako duševné zaťaženie. Teraz má túto vinu vcitoch, pocitoch avmyšlienkach spoznať aočistiť, ale namiesto očistenia je znova neverný. Ak sa tak stalo teraz, záleží na tom, ako sa vtejto situácii zachová. Ak spozná, čo zapríčinil týmto správaním, oľutuje zo srdca, očistí sKristom aviac to nerobí, potom mu je Bohom odpustené. Ak mu aj partner odpustil, potom je tento hriech vymazaný. Ak mu však partner neodpustí, potom táto vina čaká naďalej na odpustenie.

Cudzoložstvo – ako je to stými, čo nežijú vmanželstve? Ako je to napr. s celibátom? Je slobodný stav Božou vôľou, alebo je zmenená formulácia šiesteho prikázania, prípadne medzi iným ústupok, na základe niekoľkých chybných krokov kňazov? Kto zaviedol celibát?

Ježiš, Kristus, nehovoril ocelibáte. Nemôžeme povedať: Ježiš nebol ženatý, preto nesmú byť ani takzvaní nasledovníci. To by bolo nesprávne. Ježiš prišiel ako Boží Syn, aby priniesol vykúpenie. A Ježiš, Boží Syn, nikdy nepovedal, že by bolo manželstvo hriešne. Vyslovil sa za manželstvo, ale nie za cudzoložstvo. Preto tiež nemôže byť celibát od Ježiša.

Môže človek dodržať celibát, keď priniesol vo svojej duši túžbu po manželstve, po telesnom spojení? My, prakresťania, vieme oreinkarnácii avieme, že to, čo nebolo vminulých inkarnáciách očistené, to si prinesieme znovu do tejto inkarnácie. Potom je vkňazovi možná živá túžba po spolužití sjednou partnerkou. Ak sa nachádzajú včloveku duševné zaťaženia zmanželstva vminulých inkarnáciách, potom bude opäť rovnako apodobne konať, ak nechce tento potenciál hriechov oľutovať aočistiť silou Pána. Toto platí pre všetkých ľudí aplatí to ipre kňazov. Preto sa vtomto smere medzi kňazmi veľa hreší.

Nestaneme sa slobodní odriekaním apotlačovaním, ale len spoznávaním apostupnou premenou ľudských, hriešnych programov. Žiaden človek nie je dokonalý. Pravý kresťan zápasí denne odokonalosť.

Ako to dodržiavame my, prakresťania vmanželstve?

My, prakresťania, dodržiavame vmanželstve vernosť voči tomu človeku, ktorému sme dali slovo “Áno“. Vo svojom dennom živote sa usilujeme žiť podľa Desatora prikázaní aReči na hore. Preto spory, ktoré sa vpartnerstve, vmanželstve vyskytnú, neodkladáme tak dlho, kým nevznikne vzájomné sklamanie, ale ich denne očisťujeme.

Jeden prakresťan vysvetľuje, ako očisťuje, keď vňom vystúpia pocity, alebo myšlienky, ktoré sú nasmerované proti jeho partnerke. Hovorí: „Poznám zákon zodpovedajúcej zhody, aviem presne - To, čo ma na nej hnevá, čo na nej kritizujem, to musí byť aj vo mne (aspoň zurčitej časti). Teda predtým, ako kritizujem triesku voku svojho blížneho, snažím sa odstrániť vlastné brvno tým, že sa sám seba spýtam, čo je vtomto zmysle vo mne hriešne. Viem: Môžem zmeniť len seba. A keď chcem zmeniť blížneho, potom sa musím spýtať sám seba, či nechcem zmeniť se b a.“

Nijaký človek nie je dokonalý, ani prakresťan, ktorý sa denne usiluje žiť podľa Desatora prikázaní aReči na hore. Pýtame sa brata: „Čo urobíš, keď náhle pocítiš prianie priblížiť sa kinej žene? Čo urobíš, keď sa ti zrazu zapáči iná žena aty cítiš, že knej vyvíjaš pocity?“

Brat odpovedá: „Viem, že všetko má príčinu. Teda spýtam sa sám seba, čo je vo mne príčinou. Moje city, pocity, myšlienky aprípadne obrazy mi to povedia. Môže to byť zaťaženie, vina, ztohto, alebo izminulého pozemského života. Ak by som to chcel skutočne vedieť, atiež zmeniť, potom to spoznám. Potom mi bude jasné, proti komu aakým spôsobom som protikladne konal. Potom môžem oľutovať, prosiť oodpustenie, odpustiť aznovu napraviť to, čo je ešte možné. Potom si pevne stanovím, že budem vbudúcnosti, čo sa tohto týka, myslieť akonať inak, teda zákonite. Teraz je to všeobecne povedané, ale môže to mať mnohé, celkom rôzne dôvody, podľa toho, čo som vminulosti nesprávne konal.

Je tiež možné, že disharmonický telesný rytmus nechá znovu ožiť hriešne programy. Lebo, ak som vyrovnaný avharmónii, potom nepríde tak ľahko naliehavá túžba po ľudskej, príp. ženskej energii. Táto túžba musí mať teda určité príčiny. Potom sa pýtam sám seba, čo sa vo mne nahromadilo, vmojom svete citov, pocitov amyšlienok aprečo. Vo mne môže byť nespokojnosť, sklamanie, možno tiež nesplnené priania apod. To sú myšlienky aobrazy, vktorých sa spoznávam, ktoré môžem potom očistiť. Nemusím ich naplno prežívať, ale sú mi dennou energiou ukazované, aby som ich dal pomocou Krista do poriadku.“

Ďalšie otázky tomuto bratovi: „Ako sa vysporiadaš stúžbami? Ako očisťuješ to, čo ťa vzrušuje adolieha na teba? Nútiš sa viac na to nemyslieť, alebo si povieš: Keď sa poddám týmto túžbam, potom vytvorím neveru, preto to radšej nekonám. Alebo čo teda urobíš?“

Brat: „Keď prídu nezákonné, naliehavé túžobné myšlienky, záleží to od toho, ako na ne reagujem, ako snimi zaobchádzam. Ak nechám myšlienkam voľný priebeh apripustím, aby sa na jednej túžobnej predstave, ktorá vznikla, vybudovali ďalšie, potom zosilním túžbu. Avšak chcem pochopiť svoje myšlienky atúžby, nazrieť do nich, aby som sa spoznal asKristom ich prekonal. Preto poviem ,Stop´ ktúžobným myšlienkam, ale nepotlačím ich. Musím nájsť koreň, vtomto prípade koreň mojej nespokojnosti. Možno spočíva táto nespokojnosť vsklamaní na pracovisku, alebo vtom, že si nesplním eventuálne nejaké malé, nevinné, zákonité priania; alebo odkladám už nejaký čas napr. objasňujúci rozhovor, ktorý ma čaká; alebo sa vyhýbam nejakému rozhodnutiu. Existuje mnoho možností. Ak nájdem tento koreň adám to, čo je nutné, sKristom do poriadku, potom je príčina mojich túžobných myšlienok očistená. Potom budem tiež oslobodený od túžby po inej žene.“

Mnoho sklamaní vmanželstve avpartnerstve sa zapríčiní tým, že my, ľudia, príliš stiesnene bývame, teda máme veľmi málo voľného priestoru.

My, prakresťania, máme skúsenosť: Ak je pre nás vernosť prikázanie vKristovi, potom sa vyskytne veľa možností spolužitia vmanželstve avpartnerstve. Potom sa pokúšame vytvoriť možnosti, aby sa obidvaja mohli vrovnakej miere osobne avoľne rozvíjať. Napríklad by mal mať každý pre seba izbu, kde by mal tiež svoje súkromie; izbu, ktorú si zariadi tak, ako si to praje, avktorej môže žiť tak, ako by chcel. Predpokladom je vkaždom prípade vernosť partnerovi. Vernosť môžeme dodržať len vtedy, keď dodržiavame vernosť Kristovi tým, že sa denne usilujeme plniť Desatoro prikázaní aReč na hore.

Kľúč kpokojnému spolužitiu spočíva vzameraní sa na ten istý cieľ. Ak je cieľ rovnaký, potom nebudeme svojho blížneho obmedzovať, alebo na seba viazať, ale ponecháme mu slobodu, atým budeme sami slobodní.

Boh nás stvoril ako samostatné bytosti anie aby sme žili vzávislosti na sebe. Preto uskutočňujeme my, prakresťania, rovnosť ivtom ohľade, že sa muž snaží niekedy robiť ipráce ženy, ažena sa tak isto snaží nebyť na mužovi závislá, aby dosahovala samostatnosť. To vytvorí nezávislosť aspokojnosť obidvoch. Každý človek sa má vyvíjať tak, aby smeroval ktalentom aschopnostiam, ktoré sú mu dané Bohom. Každý by tu mal byť pre druhého, anie jeden proti druhému.

To znamená: “ako vnebi, tak ina Zemi“. Manželstvo si Boh p r a j e - ale nie obmedzovanie. Nie neveru, ale spoločné spolužitie.

Ani my, prakresťania, nie sme dokonalí. Aj uprakresťanov sú vniektorých manželstvách spory. Avšak partneri sa snažia znovu spor urovnať sotázkou: Aký mám na tom podiel? To znamená: Pozri sa najskôr na ,brvno´ vo svojom oku, predtým než budeš ,píliť triesku´ voku tvojho blížneho.

My sa teda snažíme odstraňovať disharmónie, nachádzať riešenia aktívnym spoločným prekonávaním ťažkostí, na ktorých sa dá vybudovať ďalšie spolužitie.

Zažili sme, že sa partneri, ktorí sú vpartnerstve alebo vmanželstve častokrát nejednotní, môžu dostať znovu do uvoľneného, pozitívneho vzťahu, keď si každý znich zariadi vbyte svoje malé ,kráľovstvo´. Partneri sa teda nemusia odlúčiť.

Ak je to možné, aby si vdome každý zriadil svoje malé kráľovstvo, potom sa môže každý zvlášť utiahnuť do súkromia, keď to potrebuje. Potom má každý svoj osobný život. Potom sa tak často nehádajú, lebo sa opäť vytvára pochopenie apriazeň; každý pracuje vpokoji na svojich chybách aobaja sa opäť udobria. Takto sa dosiahne vmnohých prípadoch pokoj. Predpokladom pre takýto vývoj je dodržiavať medzi sebou vernosť aochotu kzmiereniu.

Vnašich manželstvách apartnerstvách sa snažíme žiť tak, že sa spoločne nasmerujeme na Krista, že sa kNemu obrátime. Tým sa utvorí základ pre manželstvo, ktoré sa tiež vyplatí udržiavať, ktoré vôbec nechceme porušiť. Spoločné zameranie sa na Krista nám dáva silu pre pravé, hlboké partnerstvo. Len takto sa môže podariť vybudovať spoločne vJeho Mene rodinu avychovávať deti, ktoré cítia bezpečnosť vKristovi, ktoré si všímajú, že vživote existuje viac ako sebectvo amaterializmus.

Ak je medzi partnermi harmónia, potom to pôsobí pozitívne i na deti. Takéto prostredie vrodine je prospešné pre vývoj každého jedného člena rodiny – ako aj domáceho zvieraťa. Pokojaplná atmosféra domova vyžaruje do iných životných oblastí ado širšieho okolia. Svetlo pôsobí teda príťažlivo, lebo je svetlé ateplé. Kde sa dodržiavajú Božie prikázania, tam je bezpečnosť vBohu adôvera medzi sebou, atam je sloboda.

Pokiaľ by jeden partner nechcel spĺňať tieto prakresťanské zákonitosti, ak má iné záujmy, potom dodržiavajú prakresťania napriek tomu svoje princípy. Neprestanú mať partnera radi, ale mu zachovajú vernosť, jedno, čo koná – ivtedy, keď opustí partnerku alebo ona partnera aon odíde kinej žene, alebo ona kinému mužovi. Lebo prikázanie: „Nemáš cudzoložiť“ hovorí: Sľúbil som partnerovi vernosť, preto ho nechám slobodne ísť, keď odo mňa odchádza. Ja však sám od seba neporuším túto zmluvu vernosti.

Ak chce partner, alebo partnerka uzavrieť iné manželstvo anechať sa so ženou, alebo smužom rozviesť, potom dá prakresťanka, alebo prakresťan ktomu svoj súhlas. Opustený prakresťan, alebo prakresťanka sa potom môže rozhodnúť, či si nájde novú partnerku, alebo partnera, lebo opustený partner sa nedopustil žiadnej nevery. Pravdaže ion bude musieť preskúmať svoje city, myšlienky aželania.

VReči na hore máme pokyny, pomocou ktorých môžeme spoznať, prečo sme urobili chyby, aako môžeme tieto opäť očistiť.

Je jedno, aké hriechy musíme na sebe spoznať – existuje možnosť obratu. Lebo Boh miluje všetky Svoje deti. Žiadne nevylúči zo Svojho srdca. Preto neexistuje žiadne večné zatratenie, ale je možnosť obrátenia sa vďaka Božej milosti. To znamená, že keď hrešíme, nemáme zostať vtomto stave, atiež naďalej nezotrvávať vtýchto myšlienkach, vtýchto hriechoch, ale máme nabrať odvahu, uchopiť ruku Večného apovstať; amáme hriešnosť očistiť pomocou Krista vnás aviac to nekonať. To je cesta kslobode. To je cesta k nášmu blížnemu asnašim blížnym. To je pre nás prakresťanský život.

VII

Siedme prikázanie

Siedme prikázanie znie: “Nemáš kradnúť“. Takto je to napísané vo väčšine biblií. Vbiblii “Dobrá správa“ stojí: “Neokradni nikoho ojeho slobodu ajeho majetok“.

Znovu spoznávame, že bibliu nesmieme brať doslova, iba podľa zmyslu. Keď sa naučíme chápať zmysel, potom tiež vieme, ktoré časti vbiblii odpovedajú večnej pravde, aktoré nie. Podľa zmyslu môžeme pochopiť slovo biblie len vtedy, keď sa sami nasmerujeme na Boha tým, že budeme krok za krokom plniť Desatoro prikázaní aReč na hore. Všetko ostatné je mienka. A zostane mienkou anie je pravdou, pokiaľ sa my sami nebudeme usilovať opravdu. Inými slovami: Čo pochopíme zvýpovede, keď ju počujeme, alebo čítame, čo si myslíme, alebo hovoríme, je až potom pravdou, keď je naplnená našim uskutočňovaním Božích prikázaní.

Aký zmysel spočíva teda vsiedmom prikázaní “Nemáš kradnúť“ ?

Kradnúť znamená, že nášmu blížnemu niečo zoberieme, niečo mu odcudzíme. Tu atam kradneme peniaze nášho blížneho, kradneme jeho veci amajetok. Avšak my kradneme nášmu blížnemu ičas, napr. tým, že sním vedieme nepodstatné rozhovory. Tak isto zasahujeme do jeho oblasti života, keď mu bránime aby išiel svojou cestou tým, že mu vnucujeme naše názory aočakávame od neho, že uverí vto, čo mu ako názor predkladáme.

Ďalšia forma krádeže spočíva už vtom, že berieme blížnemu energiu tým, že sa ním zaoberáme tak dlho - a hoc je to len vmyšlienkach - kým si nás nevšimne aneurobí pre nás to, čo my sami nechceme urobiť. Ak nemôže niekto znašich blížnych ísť svojou cestou preto, že sme na neho pôsobili, ak nemôže splniť svoje myšlienky asvoju vôľu - i keď by boli protikladné - potom sme ho ksebe pripútali, aby sme od neho brali energiu. Má potom robiť to, čo my chceme. Vo svojom veľkom prejavenom diele “To je Moje Slovo“* nás Kristus otom poučuje:

„Kto si nechá svojim blížnym rozkazovať, kto teda robí, čo iní povedia, hoci spozná, že toto nie je jeho cesta, ten je žitý ažije mimo svojho vlastného pozemského bytia. Nevyužíva dni; je využívaný tými, ktorých poslúcha, apreto nepozná svoju cestu ako človek po tejto Zemi.

Kto viaže svojich blížnych tým, že im vnucuje svoju vôľu, dá sa porovnať supírom, ktorý vysáva energie svojich blížnych. Nepozná sám seba azároveň sa viaže na svoje obete - a naopak - obeť, ktorá sa nechá vysávať sa viaže na neho. V jednom zo životov, buď vpozemských šatách, alebo ako duše voblastiach na druhom svete, budú obaja vedení tak, aby sa znovu stretli – ato tak často atak dlho, kým jeden druhému odpustí.“

Prečo je vlastne každá myšlienka rozhodujúca? Prečo môžem svojmu blížnemu myšlienkami kradnúť energiu, jeho duševnú atelesnú energiu? Môj blížny predsa nepozná moje myšlienky.

Väčšinou sme si príliš málo vedomí, že myšlienky sú sily, aže už len svojimi myšlienkami sa môžeme na našom blížnom previniť. Môžeme kradnúť myšlienkami nášmu blížnemu duševnú atelesnú energiu tým, že mu vyšleme určité hriešne myšlienky, ako napr. prianie. Ak spočíva vduši nášho blížneho, eventuálne latentne niečo podobné hriešne ako vnašich vyslaných myšlienkach, potom vňom prichádza tento potenciál do kmitania, teda stáva sa aktívnym. Vystúpi na povrch, do jeho sveta citov amyšlienok. Vyvolali sme vňom vysielaním vmyšlienkach túto reakciu, potom sme ho nainfikovali našim myslením, chcením aprianím.

Ztoho vyplýva ďalšie, náš blížny, ktorý sa stal obeťou našich myšlienok, si eventuálne splní protikladné prianie, lebo sme knemu tak dlho vysielali naše myšlienky, až sa uneho prebudil aožil odpovedajúci protiklad, následkom čoho začal hriešne konať. Čo sa stalo? Pôsobili sme na jeho duševnú atelesnú energiu, čím telo aduša zoslabli, pretože protiklad predčasne prepukol. Ak náš blížny nebude schopný vysporiadať sa stýmito prianiami ahriechmi, ktoré sú pre neho zase zaťažením, potom sa na tom podielame.

Ktomu jeden príklad: Muž vidí ženu. Vystúpi vňom pocit túto ženu lepšie spoznať, dostať sa sňou do kontaktu. Žena na neho nemyslí. On však na ňu stále znovu myslí. Následok toho môže byť: Ona si ho všimne, bude sa ním zaoberať. Možno vzniknú vnej dokonca rovnaké priania, ktoré sú živé ivňom – voči nej. Tak vnej priviedol svojou iniciatívou do pohybu vír myšlienok, možno dokonca až kžiadostivosti.

Ak prepukne vtejto žene žiadostivosť, lebo sa vnej nachádza podobné, nenasmeruje sa vôbec na vysielajúceho, ale na iného muža, ku ktorému zas ona vysiela, potom nesie muž, ktorý prebudil potenciál vysielania, podiel na hriechoch ženy, ktoré tým boli vyvolané, apravdaže na hriechoch muža, ku ktorému vysiela žena, uktorého bolo podľa okolností vyvolané rovnaké, alebo podobné. Myšlienky vyšli teda od vysielajúceho, muža, kžene; vžene to niečo vyvolalo; od ženy išli myšlienky kinému mužovi, vktorom sa znovu niečo aktivovalo. Podľa okolností myslí onen muž zas na ďalšiu ženu, alebo sa stane vdôsledku napätia protikladne aktívnym, eventuálne dokonca násilným. Kto je teraz vinný na hriešnom čine onoho muža?

Vidíme, že takto môže vzniknúť reťaz viny, na ktorú je pripútaný každý jednotlivec, ktorý sa na tom zúčastnil, svojim podielom.

Taký komplex viny môže obsahovať mnoho žiaľu. Jeden zo zúčastnených bude možno neverný svojmu partnerovi, iný, podľa okolností, nebude môcť dosiahnuť svoj životný cieľ, ďalší prepadne sebaľútosti adepresii amnoho iného.

Začiatočným bodom všetkého tohto nešťastia by bol vnašom prípade vysielajúci muž. Kto nesie väčšiu vinu? On, alebo spoluobčania, ktorí ním boli podnietení? Väčšiu vinu nesie on, lebo on okradol svojho blížneho. On zapríčinil uženy, ku ktorej vysielal, úbytok energie, takže unej boli predčasne vyvolané príčiny.

Aj keď príčiny ublížneho spočívajú vduši, predsa nemáme právo ich aktivovať našimi myšlienkami, našimi prianiami. Preto sú myšlienky veľmi nebezpečné, atakto môžeme aj myslením okradnúť nášho blížneho.

Ak nám tieto súvislosti nie sú zrejmé, ak nevieme nič omyšlienkovom vysielacom potenciáli, ktorý môže vblížnom mnohé vyvolať, potom sme presvedčení otom, že sme sa neprevinili proti siedmemu prikázaniu “Nemáš kradnúť“. Nikdy sme neodcudzili peniaze, ani sme nevzali svojmu blížnemu majetok; teda myslíme si, že čo sa týka siedmeho prikázania, sme bezúhonní.

Položme si teda otázku: Sme ajvo svojich myšlienkach bez chyby? Môžeme sa snažiť iohlbšie sebaspoznanie votázke: Komu sme myšlienkovým vysielaním zobrali energiu? Koho sme ovplyvnili našim prianím achcením, našim vysielaním, na koho sme teda pôsobili, aby sme tým niečo pre seba dosiahli?

Človek by si mohol myslieť, že naše zámery – ako pre nás, tak ipre našich blížnych – možno vidieť, teda spoznať vnašich slovách ačinoch zreteľnejšie, ako vnašich citoch, pocitoch amyšlienkach. Ale itu treba dávať pozor, lebo zdanie často klame.

Ak preskúmame pravé podnety našej reči akonania, potom podľa okolnosti objavíme, že sme konali zákerne, atým sme okradli svojho blížneho. Napr. sme úmyselne dali blížnemu darček, aby sme dostali ešte väčší dar. Alebo sme mu pritakávali, líškali sa mu, aby sme si ho získali, aby robil to, čo my vmyšlienkach chceme. Pochlebovači, pritakávači apokrytci chcú vždy niečo pre seba aokrádajú svojich blížnych.

Pozrime sa do sveta. Tam sa bojuje oenergiu – napr. peniaze – blížneho. Správny kolobeh obchodovania spočíva vprincípe “Dávania aprijímania“. Ak je tento kolobeh vyrovnaný, potom prijímame toľko, koľko sme predtým nezištne dali. Na tom aj stojí – jeden za všetkých, avšetci za jedného. To je pravé kresťanské spolunažívanie, aztoho vyplýva blaho pre všetkých, spoločné blaho.

Princíp “Dávať aprijímať“ sa vhospodárskom živote často zneužíva. Len jeden príklad: Keď sa ceny nasadia príliš vysoko, potom je to krádež na blížnom. Kam sa len pozrieme, existuje nerovnosť. Všeobecne sa berie viac, ako sa dáva. Tak jedného dňa svet padne.

Vprírode to vyzerá podobne. Matka Zem je vykorisťovaná. Po tisícročia sme jej brali sily – nedali sme jej takmer nič iné, ako jed. Preto je ajnaša potrava sčasti otrávená, apreto sa imy, krok za krokom otrávime. Ukazuje sa ovocie, následky toho, čo sme zapríčinili. Takto pôsobí zákon osejbe ažatve.

To množstvo chorôb – odkiaľ prichádzajú? Neprichádzajú len znečistej potravy, zo zlej skazenej vody, ale znašej sejby, ktorá spočíva vnespočetných negatívnych, to znamená protikladných, sebeckých aegoistických citov, pocitov, myšlienok, slov ačinov. Voda, zlá potrava, sú len produktom, ktorý si berieme, aktorý potom vyvolá chorobu vtele, ktoré je už oslabené zákonom sejby ažatvy, takže potom ochorieme.

Je zrejmé, že práve takzvaní kresťania vzápadnom, vysokocivilizovanom apretechnizovanom, kapitalistickom, úspešnom svete, pošliapali siedme prikázanie. Ničivé následky teraz všetci pociťujeme.

Aj tu prežívame opäť reťaz príčin. Kto napríklad vyrába jed, ten je spoluvinný na škodách autrpeniach vprírodných ríšach aspoluvinný na tom, že ľudia, ktorí následkom jedu ochorejú (a pre chorobu, čo eventuálne príliš skoro vypukla) vysielajú tomu odpovedajúc negatívne myšlienky. Tento negatívny myšlienkový avysielajúci potenciál podnecuje zas ďalších ľudí knegatívnemu mysleniu akonaniu. Takto môže raťaz príčin stále ďalej pokračovať. Výrobca jedu je hlavným vinníkom vtejto reťazi príčin, avšak každý, kto sa svojim konaním, alebo pripustením – tiež ľahostajnosťou voči viditeľným neprávostiam – na tom zúčastňuje, nesie spoluvinu.

„Nemáš kradnúť“ – ak zoberieme len slová, potom pochopíme len málo ztoho, čo vnich spočíva. Aby sme každým dňom väčšmi pochopili zmysel, ktorý jedine oživuje, dali sme si my, prakresťania, za úlohu plniť krok za krokom Desatoro prikázaní aReč na hore. Preto sa usilujeme opravdu, aby sme viac aviac pravdu žili aprinášali do sveta pravdivosť, spravodlivosť voči svojmu blížnemu, atiež voči prírode. Potom spoznáme ipravdu vbiblii.

VIII

Ôsme prikázanie

Ôsme prikázanie vo väčšine biblií znie:“Nemáš hovoriť krivé svedectvo proti svojim blížnym“ alebo “proti svojmu blížnemu“. Znova je biblia “Dobrá správa“ výnimkou. Redukuje výpoveď len na jeden aspekt. Môžeme tam čítať: “Nepovedz nič nepravdivé osvojich spolublížnych“.

Teda proti ôsmemu prikázaniu sa previníme, keď hovoríme nepravdu osvojom blížnom. Ale podať falošné svedectvo znamená tiež, hovoriť nášmu blížnemu po vôli, líškať sa mu, chváliť ho, potvrdzovať ho, ato mnohými slovami, ktoré patrične prikrášlime, aby sme eventuálne dosiahli niečo pre nás osobne. Naše chcenie, naše myšlienky sú potom celkom iné, ako naše slová. To je falošné svedectvo – faloš. Takto konáme, aby sme nášmu blížnemu ukradli energiu, uznanie anáklonnosť, ktorú by nám inak vtej forme, ako si ju od neho prajeme, nedal. Potom nepovieme ani pravdu, ale ani našu čestnú mienku; povieme to, očom sa domievame, že by to náš blížny rád počul. - Spoznáme, že vtomto prikázaní je súčasne obsiahnuty výrok siedmeho prikázania „Nemáš kradnúť“.

Čo je mienka? “Mienka“ znamená vždy, že to nevieme. Pravdu nepoznáme, preto si niečo vymyslíme, čo zapadá do našej šablóny myslenia, apreto je to pre nás logické. Toto je potom naša mienka. Keďže mienka podáva svedectvo onevedomosti, môže byť nepravdivá.

Videné duchovne - teda vskutočnosti - je slovo, výpoveď, myšlienka tak dlho prázdna ajalová, dokiaľ prichádza slovo iba zvyčítaného, zintelektu, zvedomosti. Slovo dosiahne zvuk, váhu avýznam iba vtedy, ak človek to, čo hovorí, napĺňa životom, teda pravdou – svojim uskutočňovaním, kon an í m.

Kto necháva Božie prikázania ožívať vo svojom myslení, hovorení akonaní, ten vie, že to, očom hovorí, je pravda, lebo to sám prežil askúsil. Jeho city, pocity amyšlienky sú potom vsúlade sjeho slovami. Kto naproti tomu hovorí oživote – Božských zákonitostiach, atak isto oveciach denného spolunažívania medzi ľuďmi – ktoré však vo svojom živote sám nepoužíva, atým ich sám na sebe neskúsil, ten nemôže vyjadriť nič iné, ako svoj predpoklad, predstavu, mienku.

Pravda, zákonitosť Vnútorného života, môže byť teda sprostredkovaná apodaná ďalej len tým, kto ju sám uskutočňuje, teda žije.

Tvrdí sa, že kňazi, farári, biskupi akardináli sú ručiteľmi pravdy. Môžu mať teda biskupi, kardináli, farári akňazi mienky? Mienka nie je, ako sme videli, bezpodmienečne pravdou. Ak teda nehovoríme ako ručiteľ pravdu, potom podávame falošné svedectvo proti nášmu blížnemu atým hrešíme. Tu vzniká otázka: Môžeme zbaviť hriechov nášho brata, našu sestru, ktorí knám prídu azveria nám svoju prosbu, svoje hriechy, keď sami vedome, alebo dokonca úmyselne hrešíme?

My všetci sa máme denne kontrolovať vtom, čo hovoríme. Lebo pred Bohom je každý ručiteľom. Ručí pred Bohom, že to, čo hovorí, zodpovedá pravde. Ak nezodpovedajú naše slová pravde, ak sú len predpokladmi, alebo mienkami amy otom vieme, lebo sa naše myšlienky celkom inak prejavujú, akeď dokonca celkom inak konáme, potom podávame falošné svedectvo. Teda hovoríme falošne, lebo inak myslíme. Hovoríme nepravdivo asme nepravdiví. Sme klamármi.

Len ten, kto je sám statočný, teda pravdivý, kto povie to, čo skutočne cíti, pociťuje amyslí, atiež podľa toho koná, ten dokáže rozoznávať statočného, poctivého, pravdivého spoluobčana od klamára, tvorcu mienok azvodcu. Ak sa nesnažíme zo všetkých síl nasmerovať naše myslenie achovanie na život podľa Desatora prikázaní aReči na hore, necháme sa často týmito ľuďmi, ktorí vytvárajú názory, oklamať.

My, prakresťania, dodržiavame ôsme prikázanie nasledovne: Snažíme sa pozorovať sami seba vo všetkom, čo myslíme, hovoríme akonáme. Keď sme vrozhovore so svojim blížnym, pýtame sa sami seba: Je to, čo hovoríme pravda, alebo je to falošné svedectvo? Spoznáme sa sami tým, že kontrolujeme nielen naše slová, teda to, čo hovoríme, ale tiež naše myšlienky adokonca naše city, či sú tieto pravdivé.

Prirodzene, dalo by sa povedať: Koho svedomie nepohne, pre toho je všetko pravda, ten dáva často falošné svedectvo proti svojmu blížnemu. Normálne však je, že sa svedomie pohne vtedy, keď sa denne sami pozorujeme avložíme náš život do Kristových rúk tým, že krok za krokom plníme Desatoro prikázaní aReč na hore. Potom ihneď spoznáme: Hovoríme falošne, podávame krivé svedectvo, alebo sme pravdiví? Ukáže sa nám to vnašich citoch, atiež vnašich myšlienkach. Tak nám to Boží Kristus prejavil, akto to dodržiava, ten spoznáva sám seba avie, či je verný pravde, teda Kristovi, ači je verný vcítení, myslení, hovorení akonaní ôsmemu prikázaniu.

Vernosť ôsmemu prikázaniu porušíme už vtedy, keď podáme ďalej vedome klebety, ako napríklad: „Počul som, že môj blížny povedal toto atamto.“ Ak najskôr neskontrolujeme, či je to pravda, už sa previňujeme.

Aby sme sa nezaťažili vinou tým, že podáme ďalej ako pravdu to, čo sme počuli, mohli by sme dodať: „Možno je to klebeta.“ Avšak vtomto prípade by sme si mali položiť otázku: Prečo vôbec vyslovujeme tento chýr? Čo tým chceme dosiahnuť? Nemali by sme teda hovoriť otreťom. Ak je nám niečo nápadné, potom ideme knášmu bratovi, alebo knašej sestre aspýtame sa jeho, prípadne jej. Vyslovíme to, čo nás poburuje. Potom budeme knášmu blížnemu spravodliví aurobili sme krok ksplneniu princípu spravodlivosti.

Takto majú kresťania myslieť ažiť. Takto plníme ôsme prikázanie: „Nemáš hovoriť krivé svedectvo proti svojmu blížnemu.“

Deviate adesiate prikázanie

Obidve posledné prikázania môžeme pozrieť súčasne, lebo sú si obsahom veľmi podobné. V Scofieldovej biblii, s prekladom podľa Martina Luthera, deviate prikázanie znie: “Nebaž po dome svojho blížneho“ adesiate prikázanie: “Nebaž po žene svojho blížneho, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po jeho volovi, ani po jeho oslovi, ani po hocičom, čo tvoj blížny má.“

Vrevidovanom preklade Martina Luthera zroku 1984 znie deviate prikázanie podobne: “Nemáš túžiť po dome svojho blížneho“ adesiate prikázanie: “Nemáš túžiť po žene svojho blížneho, ani po sluhovi, slúžke, dobytku, oslovi, ani po hocičom, čo tvoj blížny má.“

Vbiblii “Dobrá správa“ sú už deviate adesiate prikázanie zhrnuté dohromady. Tam sa hovorí: “Nepokúšaj sa získať nič, čo patrí inému, ani jeho ženu, ani jeho sluhov, dobytok alebo osla, ani nič iného, čo patrí jemu.“

Spýtajme sa: Čo patrí vlastne mne? Ak sa vidím ako ten, ktorým skutočne som, ako dom Ducha svätého, ako Boží chrám – čo mi potom patrí? Mne patrí Božia plnosť, nebo aZem. Všetko čo je, je ako esencia asila vo mne, vmojom duchovnom tele, ktoré je mikrokozmom vmakrokozme. Je to moje duchovné dedičstvo. Môj Otec, ktorý je tiež Otcom všetkých čistých duchovných bytostí, duší aľudí, dal každému znás nespočetné sily nekonečnosti ako dedičstvo. Toto všetko je vnás, ato máme znova vyvíjať životom podľa Božského zákona.

Čo je navonok, vhmote, naším, to je zároveň naše pozemské dedičstvo. Je to Boží dar, ktorý môžeme spravovať, no nemáme sa naň nikdy viazať.

Ztoho vyplýva, vzťahujúc sa na deviate prikázanie - „Nemáš túžiť po dome svojho blížneho“ - aby si bol spokojný stým, čo ti Boh dal, čo smieš spravovať. Je to tvoja úloha, aby si si to, čo vpozemskom svete vlastníš, vážil, zákonne to rozmnožoval astaral sa oto, ale nezávidel to, čo má tvoj blížny.

Mnohí závidia svojim blížnym majetok, lebo vnašom svete vládne nerovnováha. Keby mal každý rovnako, potom by nikto nežil vchudobe. Každý by bol viac, či menej spokojný, lebo by nakoniec mal to isté, čo sused. Prípadne by to mal inak usporiadané, inak postavené, inak pripravené, alebo zariadené, ale brané do úvahy ako energia, mal by to isté. Pokiaľ bude vládnuť na Zemi táto nerovnováha, budú sa ľudia tiež previňovať proti deviatemu prikázaniu: „Nemáš túžiť po dome svojho blížneho.“

Vjednotnom preklade čítame otom, ako žili prví kresťania vprvom storočí po smrti avzkriesení Ježiša. Tam sa píše: „Obec veriacich bola jedno srdce ajedna duša. Nikto nemenoval niečo ztoho, čo mal svojim vlastníctvom, ale mali všetko spoločne. . . Nebolo ani nikoho medzi nimi, kto by trpel biedou. Lebo všetci, ktorí vlastnili pozemky, alebo domy, predali svoje vlastníctvo, priniesli zisk apoložili ho apoštolom knohám. Každému bolo ztoho toľko pridelené, koľko potreboval.“ (Sk 4:32-35)

Vidíme: Ak ľudia žijú podľa kresťanských ideálov, podľa prikázania “spolunažívania“, jednoty, spoločenstva, bratstva, potom nie je pre nich požiadavka deviateho adesiateho prikázania už vôbec aktuálna, lebo už nie sú viazaní na osobné vlastníctvo. Všetko patrí spoločnosti, avšetci pracujú vspoločnosti, pre blaho všetkých.

Aj dnešní prakresťania sa usilujú opodobné. Stále viac ľudí sa snaží žiť vtomto zmysle. Dávajú svoj majetok dohromady, takže každý môže mať vrovnakej miere účasť na tom, čo je spoločnosťou spravované audržiavané, arovnakou mierou môže prijímať ztoho, čo sa vspoločnosti nahospodári.

Či sme sa narodili do blahobytu, alebo to priniesli naše životné okolnosti – napr. dobre platené povolanie, dobre vedený aprekvitajúci obchod – že sa nám dostalo blahobytu, mnoho majetku, potom záleží na tom, ako zaobchádzame stým, čo vlastníme.

Ak spravujeme majetok správnym spôsobom adávame ďalej, čo bezpodmienečne nepotrebujeme, potom môže takto konať ináš dedič – syn, dcéra. Príjme ho od rodičov, bude ho dobre spravovať, ato, čo bezpodmienečne nepotrebuje, dáva ďalej.

Ak nenadobudli rodičia svoj majetok zákonným spôsobom – aký to môže mať ďalší priebeh? Dedičom pripadne po skonaní rodičov vlastníctvo, podľa pozemského zákona. Ale ako je to sduchovnou zákonitosťou? Môže byť vlastníctvo trvalé, keď nebolo nadobudnuté pozitívnymi silami života, silami dávania aprijímania?

Ak sa pozrieme do sveta, potom často spoznáme, že sa niektorý podnik vdruhej, alebo vtretej generácii rozpadne. Dediči majú podľa okolností celkom iné záujmy. Tak sa často rozpadne to, čo rodičia nadobudli nesprávnym spôsobom.

Deviate prikázanie „Nemáš túžiť po dome svojho blížneho“ môžeme vidieť iduchovne.

My, prakresťania, veríme, že každý znás je chrámom Ducha svätého, teda Božím domom. Ako je to, keď túžime po jednom človeku, aby sme znečistili, poškodili azhanobili jeho dom, chrám – možno telesným spôsobom? Ako je to, keď považujeme dom, chrám svojho blížneho za svoje vlastníctvo, aby sme stýmto chrámom, stýmto domom robili, čo chceme?

Ak používame napr. dom, vktorom býva Boží Duch – teda človeka – ako otroka, naložíme mu najťažšie bremená apráce, necháme nášho spolublížneho pre nás pracovať za nepatrný zárobok amy naproti tomu hýrime, hodujeme akocháme sa v svojom bohatstve – potom sa cítime rovní Bohu, atým vnikneme ako bôžik do chrámu, do domu nášho blížneho aurobíme si zneho svoj nástroj.

Krátky pohľad do našich dejín: Vstredoveku existovalo nevoľníctvo. Roľníci boli šľachte na to, aby pre ňu pracovali, asami dostali len nepatrnú čiastku ztoho, čo nahospodárili. Pomyslime aj na otroctvo. Európania ukoristili vAfrike ľudí, previezli ich vlodiach do Ameriky, aby ich tam vydražili ako tovar. Tí, ktorí vlastnili Nový svet, nakúpili otrokov, zaplatili za nich peniaze, držali ich čiastočne ako zvieratá, používali ich pracovnú silu anechali ich často celkom žalostne živoriť.

Dejiny ukazujú, že jedna z „kresťanských“ úradných cirkví držala otrokov ešte až do 19. storočia. Tu vzniká otázka: Kto určoval smer tejto inštitúcie? Bol to Boží Kristus, ktorý ako Ježiš učil bratstvo, zároveň súrodenecký vzťah, alebo tu pôsobili iné sily?

VAfrike boli ľudia pochytaní avydražení – teda bol prevádzaný trh sotrokmi. To sa dnes už týmto spôsobom nekoná. Ale nekoná sa pri krste novorodeniat niečo podobné? My nie sme ešte celkom zbavený otroctva, lebo: Deti, ktoré sa nemôžu rozhodnúť, pretože sú ešte malé, atým nemajú ešte dar rozlišovania, sa jednoducho zoberú apripútajú krstom knejakej inštitúcii. To je v rozpore s tým, čo Ježiš vyučoval - „Najskôr učte, apotom krstite“ - to znamená: Nechaj svojho blížneho slobodne rozhodnúť, či chce prijať toto, alebo tamto náboženstvo.

Vidíme aspoznávame, že sa nemáme viazať na písmená biblie, inak by mohli mnohí znás povedať: „Netúžim po dome môjho blížneho, stačí mi môj asom spokojný, teda nepreviňujem sa proti deviatemu prikázaniu - Nemáš túžiť po dome svojho blížneho. Som teda dobrým kresťanom.“ Kto sa sám nekontroluje, kto neskúma svoje myšlienky, kto nepochopí zmysel slov vbiblii, ten sa domieva vo viere, že ďalekosiahle plní Desatoro prikázaní. Ako ešte môže vyzerať previnenie proti deviatemu prikázaniu, to bude nasledovne ukázané na jednom príklade, vsúvislosti sdesiatym prikázaním.

VLutherovej biblii máme desiate prikázanie, ktoré znie podobne ako deviate: “Nemáš túžiť po žene svojho blížneho, ani po sluhovi, slúžke, dobytku, oslovi, aani po hocičom, čo má tvoj blížny.“ Toto prikázanie hovorí, že nemáme nášmu blížnemu toto všetko, alebo ešte viac odcudziť. To sa nemusí stať násilím, alebo vonkajšími donucovacími prostriedkami. Často to prebieha oveľa jemnejšie – cez naše prianie achcenie. Tak sa môže stať nasledovné:

Padlo nám do oka vlastníctvo, napr. pozemkové vlastníctvo. Dlhý čas, roky, pestujeme túžobné myšlienky, až kým jedného dňa náš blížny predá svoje pozemkové vlastníctvo na základe nejakých situácií, amy ho môžeme nadobudnúť. Potom si myslíme: „Toto pozemkové vlastníctvo môjho blížneho som vždy chcel. Teraz to chce náhoda aon predáva pozemok azem, aja môžem tento majetok nadobudnúť. Aké šťastie!“

Bola to naozaj náhoda, alebo šťastie? Pomohol nám Boh ktejto kúpe? Alebo to bolo naše prianie achcenie? Snívali sme prípadne intenzívne otom - predstavovali sme si to vobrazoch - vlastniť tento majetok? Myšlienky sú sily, takisto obrazy túžob; oboje sa usiluje, aby sa uskutočnilo.

Môže sa stať nasledovné:

Vysielali sme, možno dlhé roky, myšlienky túžob. Toto vlastníctvo sme obklopili celou aurou túžob ateraz sa vlastník dostal do ťažkostí. Kto podnietil tieto ťažkosti? Možno my – našimi myšlienkami túžob. Je možné, že náš blížny mal už predtým ťažkosti, ktoré napomáhali ktomuto vývoju. Ale keby boli vyšli na povrch postupne, potom by ich mohol krok za krokom usporiadať anebol by musel predať svoje vlastníctvo. Potom sme teda spoluvinní na tomto priebehu predaja akúpy.

Rozveďme tento príklad ďalej: Nadobudneme toto pozemkové vlastníctvo. Podľa možnosti preberieme tiež paholka, slúžku, dobytok, osla avšetko to, čo prvý vlastník nadobudol. Najskôr ide všetko dobre. V druhej, tretej generácii však energia upadne, lebo naše deti aich deti nemajú nijaký záujem opozemkové vlastníctvo. Potom vznikne otázka: Prečo je to tak? Vlastníctvo sa nadobudlo nesprávne, neúprimne, teda nečestne, totiž na základe žiadostivosti, závisti; koniec-koncov sa tu jednalo olúpežný zámer.

Môže sa ktomu pridať izmienená žena vdesiatom prikázaní: Tak dlho vysielame myšlienky kinej žene, až kým ju podľa okolností vlastníme, tak, ako vlastníme majetok nášho blížneho, ovládame apovažujeme ho za svoj.

Mnohí sa cítia vlastníkmi menšieho, alebo väčšieho majetku. Ako to robíme snašim tzv. vlastníctvom? Vidíme ho ako naše vlastníctvo, sktorým môžeme robiť, čo chceme – alebo sa vidíme iba ako správcovia toho, čo nám Boh zveril?

Ak dáme všetko, čo máme navyše (než potrebujeme) ďalej, tak, že môže na tejto Zemi, vtomto svete vzniknúť rovnosť, potom spravujeme naše pozemkové vlastníctvo správne. Potom budeme tak isto spokojný so svojou ženou, so svojim sluhom, so svojou slúžkou, sdobytkom, soslom astým, čo všetko ešte máme. Kto nie je spokojný stým, čo mu Boh zveril kspravovaniu, ten môže potom hľadať aprijať to, čo odpovedá jeho obrazu túžby. Kto sa však usiluje ovlastníctvo svojho blížneho, teda baží, ten chce výlučne niečo pre seba. Kto chce len pre seba, svoje vlastníctvo, svoj majetok, ten ho skôr, alebo neskôr dostane – avšak nie božskými silami asotva ho má, už ho znovu stratí. Lebo jedna zákonitosť vzákone opríčine aúčinku znie: Čo chceš držať, stratíš.

Pre nás, prakresťanov, je “túžiť po niečom“ to isté ako “odcudziť“, lebo vieme, že môžeme svojimi opakujúcimi myšlienkami túžob narobiť často viac negatívneho, ako slovami, ktoré krátko vyslovíme, ktoré ale potom vmyšlienkach viac nezosilňujeme.

Myšlienky sú sily. Žiadostivé myšlienky sú lúpežné sily. Aj keď nemôžeme ihneď odobrať svojmu blížnemu to, čo má – raz mu to zoberieme svojim žiadostivým myslením, svojim nepravdivým hovorením aprípadne svojim nečestným konaním, vtedy, keď je náš blížny ktomu prístupný.

Aj podceňovanie nášho blížneho na základe jednej vlastnosti, schopnosti, alebo veci, ktorú vlastní, aktorú mu závidíme, je previnením proti tomuto deviatemu adesiatemu, atiež proti siedmemu prikázaniu „Nemáš kradnúť“.

Vtýchto pár slovách deviateho adesiateho prikázania spočíva, ako vidíme, mnoho ksebaspoznaniu – za prvé aspekt materiálnosti, za druhé duchovnosť, Boží chrám, blížny, náš brat, naša sestra.

Takto teda vidíme my, prakresťania, Desatoro prikázaní, apodľa nich sa orientujeme. Niektorý znás môže povedať, že tým získal šťastnejší aslobodnejší život, že sa stal nenáročným, aže vlastní to, čo potrebuje aešte oveľa viac. Lebo Boh je plnosť adáva tomu, kto nie je žiadostivý, kto nepodáva krivé svedectvo proti svojmu blížnemu, kto neokráda svojho blížneho ani vmyšlienkach, ani včinoch.

Mnohí znašich spolublížnych vidia Desatoro prikázaní inak. Nechceme žiadneho človeka nútiť myslieť ažiť tak, ako to robíme my. Každý je slobodný akaždý má iný stupeň poznania. Ak žijeme podľa svojej miery apodľa svojho spoznania Desatora prikázaní, ak ich teda uplatňujeme vnašom každodennom živote, potom vyčítame zkaždého prikázania viac aviac, lebo potom sa naše vedomie rozšíri amy vidíme hlbšie.

My, Kristovi priatelia vUniverzálnom živote, máme jedno prianie: Nech sa stále viac našich blížnych prikloní kDesatoro prikázaniam apodľa nich nasmerujú svoj život. My, prakresťania, sa cítime spojení so všetkými ľuďmi, lebo vBohu sme všetci bratia asestry, pretože sme Božie deti.

Prajeme Vám veľa sily alásku nášho Pána aVykupiteľa, Krista, ktorú budete môcť pocítiť.

Boh na pozdrav

BOH, prameň aprúd bytia, náš Otec

– my, Jeho verné obrazy

Prvé, závažné slová, ktoré dal Boh nám, ľuďom, sDesatoro prikázaniami, znejú: „Ja Som Pán, tvoj Boh.“ Táto výpoveď má pre nás prakresťanov podstatný význam, lebo Boh je prapôvodom a životom všetkých bytostí, všetkých vecí, všetkého bytia.

Boh je jediným prameňom, zktorého prúdi Jeho svetlo, Jeho sila, život. Boh je zároveň večne prúdiaca, najvyššia energia, ktorá sa tiež nazýva duchovný svetelný éter, alebo Svätý Duch. Boží Duch je stvoriteľská, zároveň tvoriaca, rovnako vo všetkom živote dýchajúca, oživujúca, napájajúca audržiavajúca sila. Nechá vznikať formy bytia avedie ich kevolúcii. Nechá rásť adozrievať nespočetné formy duchovných minerálnych, rastlinných azvieracích ríší, nechá ich prejsť rôznymi stavmi astupňami vedomia – cez prírodné bytosti až kvyzretým duchovným bytostiam, Božím deťom, nazývaným na Zemi “anjeli“.

Boh dal taktiež Sebe formu: On je najvyššia duchovná bytosť, Otcom všetkých duchovných bytostí, ktoré sú Jeho dokonalými vernými obrazmi.

Boh je aj sila aživot vmatérii aOtcom všetkých duší aľudí. On je našim pôvodom anašim cieľom. Božím deťom vpozemských šatách avčistiacich oblastiach, kam ide duša po odložení pozemského tela, je prikázané stať sa postupným uskutočňovaním aplnením Božích zákonov opäť vernými Božími obrazmi, ktorými pôvodne sme, aby sme sa znovu vrátili do nebies čistí adokonalí. Cestu tam nám ukazuje Desatoro Božích prikázaní, ktoré sú výňatkom zAbsolútneho zákona nebies. Život vrozpore sBožími prikázaniami, teda život vhriechu, nás oddiaľuje od Boha avedie, podľa zákona sejby ažatvy, do ďalších zatienení ado pozemských osudov plných útrap.

Ak uplatňujeme vedomosti onašom Odkiaľ aKam v dennom živote, potom budeme svoje dni využívať, aby sme spoznali svoju vinu aočistili ju tak, ako to Ježiš učil: tým, že oľutujeme, prosíme oodpustenie, odpustíme, znovu dáme do poriadku aspoznané hriešne skutky viac nekonáme. Tým sa postupne približujeme kBohu. Odstránime to, čo ako zaťaženie, ako tieň, ako hriech zahalilo naše božské dedičstvo asnažíme sa, aby sme sa stali čím ďalej, tým viac čistými, plnými svetla abožskými. Takto plníme zmysel aúčel nášho pozemského života, lebo: Sme na Zemi, aby sme sa stali znovu božskými.

My, prakresťania, ideme Vnútornou cestou arastieme postupným uskutočňovaním aplnením Jeho zákonov, vedomí si svojej zodpovednosti života vBožom Duchu. Vo všetkých oblastiach denného života sa usilujeme plniť božské princípy: rovnosť, slobodu, jednotu a bratstvo, zčoho vyplýva spravodlivosť.

Vysvetlivky

* sloveso ´žité´ stojí vpôvodnom nemeckom texte vtŕpnom rode. Preto bola táto forma slovesa prevzatá do slovenčiny.

* Lutherova biblia: Biblia podľa prekladu Martina Luthera; text biblie podľa revidovaného vydania v r.1984.

* “Dobrá správa“, text biblie: Biblia vdnešnej nemčine. Stuttgart 1982. Spoločný preklad biblie podľa objednávky avzodpovednosti katolíckej aevanjelickej cirkvi nemecko-hovoriacich krajín.

* “Scofieldova biblia“, sväté písmo podľa nemeckého prekladu D. Martina Luthera, vydávateľ C. I. Scofield, štvrté nemecké vydanie 1982.

* “To je Moje Slovo Aa Ω. Evanjelium Ježiša. Prejav Krista, ktorý svet nepozná“, Würzburg 1997, str.271.

KLASICI – online knižnica

Obsah knihy

Prihlásenie

Kto je online

Kresťanstvo - desatoro

Čo by nám prakresťanom vUniverzálnom živote chcelo povedať toto prvé prikázanie? Ako dodržiavame my, prakresťania, prvé prikázanie? Ako ho uskutočňujeme vo všednom dni?

Ako máme svätiť deň sabatný? Ako to dodržiavame my, prakresťania?

IV